Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312208774
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8312208774.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej, v právnej veci žalobcu: A. E., bytom O. XXX/X, Z.,
zastúpený advokátom JUDr. Štefanom Práznovským, Ul. 26. novembra 1, Humenné proti žalovanému:
Železnice Slovenskej republiky Bratislava, Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Humennom
č.k. 17Cpr/2/2012 - 242 zo dňa 23.06.2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu
A. E. žalovaným, ako jeho zamestnávateľom, doručenému mu dňa 24.05.2012 je neplatné. Žalovanému
bola zároveň uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.259,45 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému určenia,
že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným, doručené dňa 24. 05. 2012 je

neplatné. Žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10. 12. 2002 na
pracovnej pozícii zamestnanec ochrany majetku a osôb. Odo dňa 01. 10. 2008, kedy došlo k zmene
dohody o zmene pracovnej zmluvy, pracoval na pozícii dozorca výhybiek v železničnej stanici Stakčín
až do 24. 05. 2012, kedy s ním žalovaný skončil okamžite pracovný pomer z dôvodu, že v dňoch 13.
04. 2012 až 22. 04. 2012 nenastúpil do plánovaných pracovných zmien, čo žalobca popieral. Podľa
žalobcu išlo o účelové skončenie pracovného pomeru, on sa nedopustil žiadneho závažného porušenia
pracovnej disciplíny.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi bolo doručené
z jediného dôvodu a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Tejto sa dopustil tak, že
v dňoch 13. - 22. 04. 2012 nenastúpil do práce a svoju neprítomnosť nezdôvodnil. Psychologické
vyšetrenie žalobcu, bolo nariadené na základe podozrenia z poklesu psychickej spôsobilosti, túto
skutočnosť potvrdil aj psychológ a s výsledkom psychologického vyšetrenia bol žalobca oboznámený.
Pripravil dohodu o zmene pracovnej zmluve pre funkciu robotník v doprave, kde sa nevyžaduje

psychologické vyšetrenie, ale túto nestihol odovzdať žalobcovi, nakoľko sa od 13. 04. 2012 nedostavil do
práce. Preradenie žalobcu bolo navrhované do jeho opätovného nadobudnutia psychickej spôsobilosti,
pričom vyšetrenie psychológom bolo navrhnuté po 6 mesiacoch.Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní výsluchom účastníkov konania, svedkov a oboznámením
listinných dôkazov a citujúc ust. § 68 ods. 1 - 3 Zákonníka práce zistil, že žalobcovi bolo doručené
dňa 24.05.2012 okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 17.05.2012 s už vyššie uvedeným

obsahom. Súd ďalej zistil, že tomuto okamžitému skončeniu pracovného pomeru, predchádzali aj iné
skutočnosti, t.j. vyšetrenie psychickej spôsobilosti, ktoré vyšetrenie sa uskutočnilo dňa 22.02.2012, o
jeho výsledku bol žalobca podľa tvrdenia dopravného psychológa, informovaný hneď, toho istého dňa,
avšak až dňa 12.04.2012 o tejto skutočnosti bol informovaný priami nadriadený žalobcu a z dôvodu
tejto nespôsobilosti, zistenej psychologickým vyšetrením, žalobca bol vyzvaný komandujúcim Ing. N.,

priamym nadriadeným, aby dňa 13.04.2012 do práce nenastúpil. Je zrejmé, že po tomto, od 13.04.2012
žalobca do práce nenastúpil, pričom žalobca tvrdil, že sám jeho nadriadený, mu oznámil, že mu dá tri
dni dovolenku, aby sa vyriešilo, čo ďalej s ním bude. Tieto jeho tvrdenia podporuje aj výpoveď svedka Z.
D., ktorý opakovane, vo svojich výpovediach uviedol, že žalobca mu volal 12.03.2012 ako odborárovi,
kde mu povedal, že ho od 12.03.2012 odstavili z práce, že nemá platné psychologické vyšetrenie. Volal
mu aj 13.04.2012 že sa dostavil do práce, že na jeho miesto už nastúpil iný zamestnanec, t.j. pán T. a

tento svedok potvrdil aj to, že mu žalobca hovoril, že dostal tri dni dovolenky a že má vyčkať, ako sa
situácia vyrieši.

Súd prvého stupňa neuveril tvrdeniu komandujúceho P.. N., že žalobca sa mal 13.04.2012 dostaviť do
Železničnej stanice Humenné za účelom dohodnutia ďalšieho postupu. Javí sa však pravdivé tvrdenie

komandujúceho P.. N., že sa mu so žalobcom už telefonicky spojiť nepodarilo, čo potvrdil aj samotný
žalobca.

Skonštatoval, že v tomto konaní žalovaný musí preukázať, že žalobca závažným spôsobom porušil
pracovnú disciplínu a že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané dôvodne. Znamená to,

že žalovaný mal preukázať, že žalobcu vyzval, aby sa dostavil do práce, samotné tvrdenie P.. N.,
komandujúceho žalobcu, nepostačuje na to, aby súd dospel k opačnému záveru, t.j. k záveru, že
žalovaný urobil všetky kroky potrebné na to, aby súd mohol takúto výzvu žalovaného na nástup do práce
žalobu, považovať za dostačujúcu a zákonnú. Naopak z výpovedí žalobcu a najmä svedka Z. D. vyplýva
opak. Žalovaný o tejto výzve nepredložil súdu žiaden iný dôkaz, napr. žiaden písomný záznam o tom,

že žalovaný, ako zamestnávateľ vyzval žalobcu na nástup do práce.

Uviedol, že v danej veci závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola dostatočným právnym
základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, Zákonník práce nezakotvuje.

Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny závisí na okolnostiach konkrétneho
prípadu a malo by sa prihliadať nie len na osobu zamestnanca, pracovnú pozícii ktorú zastáva, ale aj
na mieru zavinenia, spôsob porušenia pracovnej disciplíny, čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a pokiaľ ide
o zamestnanca, toto musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti. V prejednávanej veci súd vychádzal aj z

ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej ak zamestnávateľ prestal prideľovať zamestnancovi prácu, aj keď ju
zamestnanec bol pripravený vykonávať, je zamestnanec povinný opäť nastúpiť do práce až potom, čo
ho zamestnávateľ na to vyzval a vyjadril tak ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu. Nie je preto
porušením pracovnej disciplíny, ak zamestnanec, ktorého zamestnávateľ na opätovný nástup do práce
nevyzval,sanedostavildozamestnania,anedožadovalsaprideleniapráce.Akoužbolovyššieuvedené,

žalovaný nepreukázal v konaní, aby vyzval žalobcu na nástup do práce. Potom, čo mu oznámil, že ďalej
pracovať na pozícii dozorcu výhybiek nemôže pre psychologický nespôsobilosť, pričom od 22.02.2012,
kedy došlo k psychologickému vyšetreniu a kedy boli známe jeho závery, do 12.04.2012, túto situáciu
iným spôsobom neriešil.

Poukazoval aj na ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, v zmysle ktorého toto ustanovenie zakazuje
zamestnávateľovi uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru voči zamestnancovi, ktorý sa stará o
blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Žalobca preukázal v konaní, že sa o takéto osoby stará
od roku 2009, pričom ide o jeho obidvoch rodičov. Podľa názoru súdu neobstojí tvrdenie žalovaného,
že žalobca túto skutočnosť pri podaní žaloby neuviedol, súd je toho názoru, že žalovaný mal povinnosť

tento zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru skúmať sám, nakoľko ide o zákaz okamžitého
skončenia pracovného pomeru vyplývajúce priamo zo zákona. Aj toto je preto dôvodom neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru.Z uvedených dôvodov prvostupňový súdu preto vyhodnotil okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovaného so žalobcom ako neplatné.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal
plnú náhradu trov konania. Trovy žalobcu pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 1.259,45
eur za úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., podľa ktorej
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Vychádzal za úkon:

- za rok 2012 výpočtový základ 763 eur, 1/13 58,69 eur
- za rok 2013 výpočtový základ 781 eur, 1/13 60,07 eur
- za rok 2014 výpočtový základ 804 eur, 1/13 61,84 eur
- za rok 2015 výpočtový základ 839 eur, 1/13 64,53 eur

Takto priznal trovy právneho zastúpenia u žalobcu nasledovne:
- prevzatie a príprava zastúpenia 58,69 eur
- podanie žaloby na súd dňa 10.07.2012 58,69 eur
- účasť na pojednávaní dňa 09.11.2012 58,69 eur

- písomné podanie na súd zo dňa 18.01.2013 60,07 eur
- účasť na pojednávaní dňa 09.04.2013 60,07 eur
- písomné podanie na súd zo dňa 31.05.2013 60,07 eur
- účasť na pojednávaní dňa 07.10.2013 60,07 eur
- písomné podanie na súd zo dňa 04.11.2013 60,07 eur

- účasť na pojednávaní dňa 06.11.2013 60,07 eur
- vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 04.03.2014 61,84 eur
- účasť na pojednávaní dňa 29.01.2015 64,53 eur
- účasť na pojednávaní dňa 12.03.2015 64,53 eur
- písomné podanie na súd zo dňa 27.04.2015 64,53 eur

- účasť na pojednávaní dňa 30.04.2015 64,53 eur
- písomné podanie na súd zo dňa 03.06.2015 64,53 eur
- účasť na pojednávaní dňa 08.06.2015 64,53 eur
- písomné podanie na súd zo dňa 17.06.2015 64,53 eur
- účasť na pojednávaní dňa 23.06.2015 64,53 eur

- režijný paušál za rok 2012 á 7,63 eur x 3 22,89 eur
- režijný paušál za rok 2013 á 7,81 eur x 6 46,86 eur
- režijný paušál za rok 2014 á 8,04 eur x 1 8,01 eur
- režijný paušál za rok 2015 á 7,81 eur x 6 67,12 eur

Prvostupňový súd nepriznal odmenu za úkony - návrh na zabezpečenie dôkazu zo dňa 18.01. a
17.07.2013, lebo boli podané počas konania a boli posúdené ako návrh na vykonanie dôkazu.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Súdu prvého stupňa vytýkal

nesprávne skutkové zistenia, jeho nesprávne právne posúdenie veci a existenciu dôkazov, ktoré neboli
uplatnené. Podľa odvolateľa skončenie pracovného pomeru je platné, lebo boli splnené všetky zákonom
požadované náležitosti v zmysle § 70 Zákonníka práce. Poukázal na potrebu objasnenia udalostí, či
absenciu od 13.04.2012 do 22.04.2012 uznať alebo nie, lebo žalobca tvrdil, že mal 3 dni dovolenky.
Poukázal na výpoveď žalobcu, svedkov Hlohinca a P.. N. so záverom, že dňa 13.04.2012 sa žalobca

mal dostaviť na stanicu Humenné za účelom riešenia náhradného pracovného zaradenia, no žalobca
neprišiel. Aj keď D. potvrdil, že Kočutovi boli udelené 3 dni dovolenky, tento nie je priamym svedkov,
že žalobcovi bola udelená dovolenka, lebo informáciu má od žalobcu. Žalobca navyše nereagoval na
pokusy sa s ním telefonicky spojiť.

Tvrdil, že skutočnosť, že žalobca nemohol vykonávať doterajšiu prácu, nepovažuje za prekážku na
strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Prekážka spočívajúca v nespôsobilosti
zamestnanca vykonávať prácu nie je takou prekážkou na strane zamestnávateľa. Poukazujúc na
zákonník práce a vyhl. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR č. 245/2010 Z.z. o odbornej,zdravotnej a psychickej spôsobilosti osôb uviedol, že určité pracovné činnosti môžu vykonávať len
zamestnanci spĺňajúci odbornú, zdravotnú a psychickú spôsobilosť. V prípade straty zdravotnej alebo
psychickej spôsobilosti sa navrhuje uzavretie dohody o zmene pracovných podmienok, čo bolo

splnené zo strany žalovaného, no žalobca to neakceptoval, preto zamestnávateľ pristúpil ku skončeniu
pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce. Poukazujúc na uznesenie NS
SR 1NCdo/13/2009 skonštatoval, že žalobca neoznámil dôvod nenastúpenia do práce žalovanému,
mal preto chodiť do práce, lebo nevznikla prekážka na strane zamestnávateľa. Mal sa rovnako dostaviť
na železničnú stanicu Humenné a mal oznámiť dôvod, prečo do práce nechodí. Žalobca vedel, že

doterajšiu prácu nemôže vykonávať na základe aktuálneho psychologického vyšetrenia a že zo strany
zamestnávateľasamuponúkainépracovnézaradenie.Zamestnávateľsitakplnilpovinnostivyplývajúce
z § 47 Zákonníka práce. Po strate psychologickej spôsobilosti žalobcu pripravil návrh na zmenu
zaradenia do opätovného nadobudnutia psychologickej spôsobilosti a to na funkciu robotník v doprave,
no dohodu už nestihli dať podpísať, nakoľko od 13.04.2012 sa žalobca nedostavil do práce. Nesprávne
preto súd vyhodnotil, že tento právny úkon je bez právneho významu.

Odvolateľ rovnako vyslovil nesúhlas s vyhodnotením výpovedí svedkov D. a N. o tom, že žalobcovi
mali byť udelené 3 dni dovolenky a že sa mal dňa 13.04.2012 dostaviť na pohovor do Humenného.
Hlohinec nebol priamym svedkom udeľovania dovolenky, o ktorej mal počuť iba od žalobcu, pritom
neuveril svedeckej výpovedi Škurlu, potvrdenej prednostom stanice, že dovolenka žalobcovi nebola

udelená.

K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že žalovaný nepredložil žiadny písomný dôkaz o tom, že vyzval žalobcu
na nástup do práce uviedol, že takýto dôkaz získal od Slovenskej pošty, a.s. dňa 01.06.2015, doručenej
mu 01.07.2015, preukazujúcej doručenie písomnej výzvy žalobcovi, ktorú prevzal 20.04.2012. Uvedené

preukazuje, že pracovník bol vyzvaný zo strany zamestnávateľa aj písomne.

K aplikácii ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce súdom prvého stupňa s poukazom na to, že žalobca sa
stará o blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím uviedol, že túto informáciu žalobca uvádzať až
dňa 27.04.2015, doručenej žalovanému 07.05.2015, pričom táto informácia mu do vtedy nebola známa.

Poukazujúc na ust § 41 ods. 6 Zákonníka práce mal žalobca túto informáciu oznámiť zamestnávateľovi,
lebo išlo o skutočnosť majúcu vplyv na možnosť skončenia pracovného pomeru. Vytýkal súdu prvého
stupňa, že tento prijal záver, podľa ktorého žalovaný mal povinnosť uvedené skúmať sám. Žalobca tak
zásadným spôsobom zmenil dôvod podanej žaloby, keď ním pôvodne bolo mimoriadne psychologické
vyšetrenie. Pri rovnosti strán v spore, keď zamestnávateľ nemôže dodatočne meniť a upravovať dôvod

výpovede, nemá túto možnosť ani zamestnanec.

K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že napadnutý rozsudok považuje za správny,
vydaný na základe náležite zisteného skutkového stavu veci a správneho právneho posúdenia. Navrhol
ho preto poukazujúc na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len
O.s.p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p. a bez

nariadenia pojednávanie v súlade s ustanovením § 214 ods. 1,2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu a internete dňa 24.05.2016 zistil, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom správne rozhodol po správnom zistení skutkového stavu a

správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa, na ktorý v zmysle ust. § 219 ods. 2 poukazuje a to čo sa týka konštatovania o
neplatnom skončení pracovného pomeru žalovaného so žalobcom.

Len na dôraz správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza,

že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa Zákonník práce zakotvuje ako
výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc zo závažnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru pre oboch účastníkov by preto sa mal tento dôvod uplatňovať len vo výnimočných
prípadoch,keďniejespravodlivéodzamestnávateľavyžadovať,abyzamestnancapouplynutívýpovedeešte zamestnával počas výpovednej doby. Takýto právny model okamžitého skončenia pracovného
pomeru uplatňuje väčšina členských štátov Európskej únie. K okamžitému skončeniu pracovného
pomeru preto dochádza okamihom doručenia bez výpovednej doby. Keďže v prípade okamžitého

skončenia pracovného pomeru ide o veľmi závažný zásah do právneho postavenia oboch účastníkov
pracovnoprávneho pomeru, môže k takému ukončeniu pracovného pomeru dôjsť výlučne z taxatívne
uvedených zákonných dôvodov.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnosť zamestnanca, vyplývajúcim z

pracovného pomeru ( § 81 Zákonníka práce ). Spočíva v plnení povinnosti, ktoré sú pre zamestnanca
vymedzené právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo príkazom, či
pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne
postihnuteľné, a ako dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť
porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené ( aspoň z nedbanlivosti ) a musí
dosiahnuť určitý stupeň intenzity. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa musí

prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj pri plnení
pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia
zamestnanca, na spôsobom a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na spôsobenú škodu a pod.
Okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje veľmi významný zásah do existencie pracovného
pomeru, pracovný pomer sa totiž končí okamžite - okamihom doručenia okamžitého skončenia

pracovného pomeru.

Okamžite skončiť pracovný pomer môže (ale nemusí) tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec, ak
vzniknú dôvody uvedené v § 68 ods. 1 a § 69 ods. 1,2 Zákonníka práce.

Zamestnávateľ teda môže podľa § 68 Zákonníka práce okamžite skončiť pracovný pomer len vtedy,
ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, čo mu umožňuje § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce.

V zmysle § 63 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer okrem

iných aj so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným
postihnutím. Môže však s takýmto zamestnancom z dôvodov podľa ods. 1 skončiť pracovný pomer
výpoveďou. Uvedené ustanovenie predstavuje osobitnú ochranu zamestnancov osobne starajúcich sa
o blízku osobu, ktorá je ťažko zdravotne postihnutá. Pojem blízkej osoby je vymedzený v ust. § 116
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za blízku osobu je potrebné posudzovať príbuzných v priamom

rade, ktorými sú jednoznačne tiež rodičia žalobcu.

Aj odvolací súd je preto toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu dané
žalovaným a doručené mu 24.05.2012 je neplatné. Aj keď formálne náležitosti uvedeného prejavu
vôle žalovaného by zodpovedali zákonným ustanoveniam, neboli súdom prvého stupňa ani následne

v odvolacom konaní zistené zákonné dôvody na ukončenie pracovného pomeru žalovaným vo vzťahu
k žalobcovi formou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že žalobca prestal spĺňať
predpoklady pre výkon doterajšieho pracovného zaradenia, nebola dôvodom na ukončenie pracovného
pomeru okamžitým skončením. Žalovaný po zistení, že žalobca nespĺňa psychologickú spôsobilosť
na doterajšiu prácu, mal povinnosť navrhnúť žalobcovi zmenu pracovnej zmluvy na také miesto, na

ktoré spĺňal požiadavky. Neprítomnosť žalobcu dňa 13.04.2012 a v nasledujúcich dňoch v plánovaných
pracovných zmenách, za situácie, keď žalobca nespĺňal predpoklad výkonu pôvodnej práce a za
situácie, že mu bolo oznámené, že má 3 dní čerpať dovolenku, keď 13.04.2012 nastúpil do práce,
nemôže byť vyhodnotené ako absencia, teda neospravedlnená neprítomnosť žalobcu na pracovisku.
Za danej situácie preto aj odvolací súd je toho názoru, že skončenie pracovného pomeru okamžitým

skončením dané žalovaným nie je dôvodné, lebo tento nepostupoval zákonne.

Navyše, ak žalobca je osobou starajúcou sa osobne o svojich ťažko zdravotne postihnutých rodičov,
zákonvylučujevtakomtoprípadeukončiťpracovnýpomerokamžite.Aniobranažalovaného,ženevedel,
že žalobca sa stará o svojich ťažko zdravotne postihnutých rodičov, nemôže mať za následok iné

rozhodnutie ako to realizoval súd prvého stupňa v predmetnej veci. Je treba dať však za pravdu
žalovanému, že žalobca uvedenú skutočnosť mal žalovanému oznámiť. Ak však v priebehu tohto
konania bola táto skutočnosť žalovanému známa, hoci v čase dania okamžitého skončenia pracovného
pomeru nie, v konečnom dôsledku uvedené nemôže byť vyhodnotené inak, ako tak, že so žalobcom ajpri splnení iných zákonných podmienok za situácie, keď sa stará o zdravotne ťažko postihnutých rodičov,
nie je mu možné dať okamžité skončenie pracovného pomeru.

Odvolací súd poukazuje na to, že správny postup žalovaného v predmetnej veci mal byť taký, že po
zistení dňa 22.02.2012, že žalobca nespĺňa predpoklady na prácu (určite skôr ako až dňa 13.04.2012)
mal žalobcovi ponúknuť dohodu o zmene pracovnej činnosti na prácu, na ktorú žalobca spĺňal v tom
čase predpoklady. Ak namiesto toho žalobcu jeho nadriadený dňa 13.04.2012 vyzval, aby nešiel do
práce, že mu bude poskytnutá dovolenka, a žalobca do práce nenastúpil, nie je možné uvedené konanie

žalobcu hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Konanie žalovaného naopak sa javí byť
nepružným, neadekvátnym danej situácii. Preto obrana žalovaného, že mal pripravenú dohodu o zmene
pracovnej zmluvy pre žalobcu, ale že tento neprišiel do práce, neobstojí. Aj odvolací súd je toho názoru,
že správne súd prvého stupňa vyhodnotil aj svedeckú výpoveď svedka D., ktorý potvrdil, že žalobca mu
oznámil dňa 12.03.2012, že ho „odstavili“ z práce a podľa telefonátu zo dňa 13.04.2012, keď sa žalobca
dostavil do práce, ale jeho doterajšie pracovné činnosti už vykonával iný zamestnanec a že mu boli dané

3 dni dovolenky, a že má počkať, ako sa situácia vyrieši.

K ďalšej odvolacej námietke žalovaného poukazujúcej na ust. § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka
práce, odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie § 63 Zákonníka práce pojednáva o možnosti
zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď a to aj z dôvodu, ak tento nespĺňa predpoklady ustanovené

právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. V prejednávanom prípade však žalovaný neskončil
pracovný pomer so žalobcom výpoveďou z dôvodu, že nespĺňa predpoklady, ale použil inštitút
výnimočného skončenia pracovného pomeru, a to okamžité skončenie pracovného pomeru. Uvedené
dva inštitúty upravujú dve rôzne možnosti ukončenia pracovného pomeru, sú jednoznačne rôzne, a ich
uplatnenie musí byť zákonné. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou v prejednávanom prípade by

bolo namieste za situácie, že žalobca stratil zákonný predpoklad pre vykonávanie doterajšej práce, a
so žalovaným sa nedohodli na zmene pracovnej zmluvy. K takejto situácii však v predmetnom konaní
nedošlo. Odvolacia námietka v uvedenom smere je preto nedôvodná. Nie je preto možné súhlasiť s
odvolateľom, že tento si plnil povinnosti vyplývajúce z § 47 Zákonníka práce, ako aj z pracovnej zmluvy.

Ak žalovaný poukazuje v odvolaní na nový dôkaz a to potvrdenie Slovenskej pošty, a.s., doručené
mu 01.07.2015, že žalobca prevzal písomnú výzvu dňa 20.04.2012 odvolací súd uvádza, že zo spisu
vyplýva, že súd prvého stupňa dal účastníkom konania poučenie v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a to
aj na pojednávaní dňa 23.06.2015, kedy bol vyhlásený rozsudok vo veci samej. Zástupcovia účastníkov
konania sa vtedy vyjadrili, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Nie je preto možné, aby

žalovaný v odvolacom konaní poukazoval na ďalší nový dôkaz. Aj napriek uvedenému odvolací súd
len na margo uvádza, že novým dôkazom predloženým až v odvolacom konaní bolo preukazované, že
žalobca prevzal dňa 20.04.2012 zásielku od žalovaného. Nebolo však preukázané, o akú zásielku malo
ísť, teda čo bolo obsahom predmetnej zásielky.

Keďže žalovaný namietal aj nesprávne právne posúdenie predmetnej veci, odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právny závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak ho zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd uvádza, že v prejednávanom prípade nebolo zistené nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa správne aplikoval na predmetnú vec § 68 Zákonníka práce,
podľa ktorého posúdil nárok žalobcu.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a to aj čo do výroku o trovách konania, o ktorých
súd prvého stupňa tiež správne rozhodol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia §
142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Aj keď súd vyhlásil rozsudok
čo do výroku o trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu trovy konania, tieto neboli žalobcom v lehote 3 dní vyčíslené a iné trovy odvolacieho konaniapre žalobcu zo spisu nevyplývajú. V zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd nie je viazaný
rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania, v písomnom vyhotovení rozsudku vyslovil, že žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.