Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 16, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/180/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234131
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234131.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13,
v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 13C/286/2012-58 zo dňa 05. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13C/286/2012-58 zo dňa 05. decembra 2013 p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol v celom rozsahu navrhovateľov návrh v hore uvedenej
veci. Tiež zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu
a na nestranný súd. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Vo svojom odôvodnení dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno v celom
rozsahu, keď nepreukázal zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup
(existenciu prieťahov v exekučnom konaní sp. zn. 20Er/514/2011), na základe ktorého sa domáhal
priznania náhrady škody. Z uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. 20Er/514/2011-27, EX 11950/11
zo dňa 08. 07. 2011, právoplatného dňa 26. 10. 2011 mal súd za preukázané, že exekučný súd žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 28. 01. 2011, doručenú súdu
dňa 11. 02. 2011, zamietol z dôvodov uvedených v tomto uznesení. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15 dní, súd konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon

upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c), t.j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica, písm. d), t.j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska

zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z .z., a to s účinnosťou
od 01. 06. 2010. V predmetnej veci pritom bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, a
teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v
prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010). V

tomto smere prvostupňový súd poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z .z., kde podľa
čl. II. bod 2 rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že
v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že

exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. V
závere rozhodnutia okresný súd ešte zdôraznil, že navrhovateľ nepodal riadny opravný prostriedok
proti uzneseniu exekučného súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 04. 2012 a nepredložil
rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo predmetné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný tak, ako predpokladá ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31. 12. 2012). Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu

musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval
za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho,
kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané, a preto súd

návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Návrh navrhovateľa na prerušenie konania okresný súd zamietol preto, lebo v skutočnostiach
uvádzaných navrhovateľom, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie základného práva na zákonného
sudcu a nestranný súd nevidel, dôvod na prerušenie konania či už podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Odporca bol úspešný, ale trovy si nevyčíslil a ani súd nezistil vznik trov na jeho strane, a preto mu ich
nepriznal (§ 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.).

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonnej lehote navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací
súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie. Namietal,

že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. V ďalšom
poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tejto súvislosti upozornil i na právny názor
vyslovený Krajským súdom v Trnave, v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, kde v
právne a skutkovo zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda a prikázal

vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta. V konkrétnostiach uviedol, že súd sa
mal dopustiť viacerých omylov. Rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana v konaní
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Konečné rozhodnutie

súdomneprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvtenistýdeňrozhodolajozamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa

v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkovkonania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú

pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti

je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to,
že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa, odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľa,
ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá
pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie

ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade nepožiadal o odročenie
z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti
súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ
mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod - nestrannosť
sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti

súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2 O.s.p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa

musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať

a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo

týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať

dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 05. 12. 2013 o 8:00 hod na Okresnom súde
Žilina, pričom navrhovateľ bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa

nedostavil, keďzároveňpodalnávrhnazrušeniepojednávaniazdôvoduobjektívnehoporušeniazásady
nestrannostisúduasudcu. Zobsahuspisuvyplýva,ževyjadrenieodporcubolonavrhovateľovidoručené
dňa 12. 11. 2013. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v
občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na
uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať

do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123
O.s.p., byť predvolaný na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu
a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. 20Er/514/2011). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní
dňa 05. 12. 2013 vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkomzúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé

súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá
aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý
môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu
postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti
a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú

zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov
a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany
prvostupňovéhosúdudodržanieprávaúčastníkakonaniavyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazom
je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého
súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo

navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo
byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie

dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného
súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý proces,

ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval v uznesení č. k.
10NcC/232/2013-19 zo dňa 27. 03. 2013, ktorým nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci

vylúčená sudkyňa JUDr. Beáta Svediaková, keďže u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju vylučovali.
Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť
zákonného sudcu.
Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej

republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého

rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. 05. 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s
poukazom na skutkový stav popísaný vyššie, s čím sa odvolací súd stotožnil. Súd nemal za preukázaný

nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, s ktorým konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil,
preto v ďalších podrobnostiach poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia. Platí to aj vo vzťahu k
ďalšiemu napadnutému výroku, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie

práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Ani odvolací súd v skutočnostiach
uvádzaných navrhovateľom, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie základného práva na zákonného
sudcu a nestranný súd nevidel, dôvod na prerušenie konania či už podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s. p.. Navyše, odvolateľ vo vzťahu k tomuto napadnutému výroku svoje odvolacie námietky ani bližšie
nekonkretizoval.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s.
p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.