Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/454/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234030
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234030.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predseda senátu JUDr. Františka Potockého
a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/281/2012-62 zo dňa 03. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13C/281/2012-62 zo dňa 03. 04. 2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol. Žalobu
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom domáhal proti odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške
125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 550 eur, ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu Okresného súdu Žilina nevydaním rozhodnutia - poverenia na
vykonanie exekúcie, v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ teda v súdenej veci tvrdil, že nesprávny
úradný postup spočíva v tom, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, čím
zároveň porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Súd v prvom rade skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a na nestranný súd. Navrhovateľ návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenia práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nestranný súd odôvodnil najmä tým, že navrhovateľovi bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom,
že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak navrhovateľ s týmto
rozhodnutím nesúhlasí, tvrdí, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného
súdu Žilina. Rozhodnutie krajského súdu hodnotí navrhovateľ ako nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t.
j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods.1 Ústavy SR) a práva na
prerokovanie veci nestranným súdom, tiež základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t. j. práva na nestranný
súd zriadený zákonom. Z uvedeného dôvodu podal navrhovateľ sťažnosť na Ústavný súd SR. Ďalej
navrhovateľ návrh na prerušenie konania odôvodnil tým, že doposiaľ nebolo ústavne konformným

spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie
nestrannému súdu a keď nedôjde k ústavne konformnému prerokovaniu objektívnej námietky vznesenej
navrhovateľom skôr, ako vo veci otvorí súd pojednávanie, dopustí sa odmietnutia spravodlivosti v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Navrhovateľ návrh na prerušenie konania odôvodnil aj tým, že medzi záruky
nezávislosti súdu, ktorá je účelom zabezpečenia najmä jeho nestrannosti, patria aj záruky psychologickej
povahy, t. j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach strán, tzv. „zdanie nezávislosti“, založené na javovej
stránke veci s tým, že súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán.
Navrhovateľ konanie navrhol prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ vety prvej Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a tiež podľa § 109 ods. 2, písm. c/ O. s. p. Za nepravdivé považoval súd
tvrdenie navrhovateľa, že mu bolo (správne malo byť uvedené nebolo - poznámka odvolacieho súdu)
doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania
veci vylúčení. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/235/2013-21 zo dňa 07. 03. 2013 bolo
navrhovateľovi doručené a ktorým krajský súd nerozhodol o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie
sú z prejednávania veci vylúčení, ale o tom, že sudca JUDr. Peter Hrnčiar je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/281/2012 a ostatní sudcovia
vylúčení nie sú, pričom Krajský súd v Žiline rozhodol o námietke zaujatosti na základe oznámenia JUDr.
Beáty Svediakovej podľa § 15 ods. 1 O. s. p. o tom, že sú tu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, zároveň v
zmysle § 15 ods. 2 O. s. p. zákonná sudkyňa pripojila k svojmu oznámeniu aj vyjadrenia všetkých sudcov
Okresného súdu Žilina a následne v súlade s § 16 ods. 1 O. s. p. bola vec predložená na rozhodnutie
Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému, ktorý označeným uznesením rozhodol. Nakoľko otázka
zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným, a teda
rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený
riešiť. Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s.
p., ktoré ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo
povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie
neprerušil z identického dôvodu teda z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným
spôsobom tak, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/281/2012.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1745/2009 mal súd za preukázané, že
exekučnému súdu bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená dňa 09. 06.
2009. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Bratislava zo dňa 23. 10. 2008, sp. zn. SR
10277/08, právoplatný dňa 24. 11. 2008 a vykonateľný dňa 27. 11. 2008. Exekučný súd vo veci vykonával
procesné úkony a dňa 12. 01. 2010 vydal poverenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod č.
5511 063447.
Súd základ nároku navrhovateľa na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a/ (zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci) a § 3 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.) s účinnosťou do 31. 12. 2012.
Citujúc ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného
poriadku“) účinného od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010, konštatoval, že je nepochybné, že k vydaniu poverenia došlo
po zákonom stanovenej lehote. Súd však poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
2Cdom/129/97 zo dňa 29. 06. 1999, podľa ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady
konania - napr. zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne
posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo
nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1018/07 zo dňa 25. 08.
2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný
postup). Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup. Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (ak bolo právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia možno považovať len za vydanie nezákonného
rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia

a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu.
Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady a vzhľadom
aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov, nie
je možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehota
daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, prípadné
jej nedodržanie nie je závažné, resp. nie je tak závažné, ako by závažné bolo porušenie ochrany
spotrebiteľa. Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov. Súd teda posúdil, že
nevydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote, bolo síce porušením zákona, ale z objektívnych
dôvodov prihliadajúc na zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Teda súd skonštatoval porušenie práva, ale
vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas
tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov,
súd mal za to, že konštatovanie takého porušenia je dostatočným zadosťučinením.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a predovšetkým na predmet tohto konania, správanie navrhovateľa
a postavenie navrhovateľa ako podnikateľského subjektu, ako aj na závažnosť porušenia súdu,
súd v rámci svojej úvahy posúdil, že iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zároveň zdôraznil,
že navrhovateľ ani ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu, ani nemajetkovú ujmu. Tvrdená
škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými
prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených
prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, preto návrh v celom
rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol na základe ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca ako úspešný účastník
si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú. Súd preto odporcovi právo
na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 221 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa neprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O. s. p. poukázal na to, že požiadal súd o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v
texte návrhu, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach. Súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na
ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. Ďalej tvrdil, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Podľa neho súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej
škode, hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Opieral
sa o tvrdenia, že aj sám súd zistil, že o návrhu neoblo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 13 spisu). Okrem toho z
obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 07. 03. 2013 č.k.
9NcC/235/2013-21 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Beáta Svediaková nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 13C/281/2012. Vo veci tak
konala sudkyňa, u ktorej neboli zistené subjektívne ani objektívne hľadiská na naplnenie predpokladov
v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazov a tvrdení, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - prejednanie veci v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu.
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 03.04.2014 pojednávanie. Predvolanie
doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 05.03.2014 a odporcovi dňa 05.03.2014. Dňa
28.03.2014 bol elektronicky doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na
zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, nakoľko

podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo
veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do
právoplatného rozhodnutia ÚS SR. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania okresný súd rozhodol
v rámci vyhláseného rozsudku na pojednávaní dňa 03.04.2014 keď tento zamietol.
Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 04.
09. 2013 a PZ navrhovateľa dňa 05. 04. 2014. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že okresný
súd nezaložil svoje rozhodnutie na námietke premlčania, ktorú odporca vo vyjadrení k návrhu vzniesol,
ale na skutočnostiach, ktoré zistil z obsahu spisu sp. zn. 24/Er/1745/2009 a ktoré boli rozhodujúce pre
právne posúdenie prejednávanej veci. To znamená, že i keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu
bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
Ohľadom námietky navrhovateľa, že vec bola prejednaná v neprítomnosti jeho a jeho právneho
zástupcu, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na
pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.)
sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie
zásady nestrannosti súdu a sudcu v dôsledku čoho trval na osobnej účasti splnomocneného zástupcu
na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) nebolo možné považoval
za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. 101 ods. 2 O. s. p. Tým si sami zmarili
možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods.
2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) hlasitým prečítaním listín z pripojeného exekučného
spisu sp. zn. 24Er/1745/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Beáty Svediakovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto
nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým
spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového
konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.
Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,
nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.
Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota
na vydanie poverenia síce nebola dodržaná ale tvrdenia navrhovateľa o tom, že o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa rozhodlo s omeškaním viac ako 10 mesiacov sa však ukázalo ako
nepravdivé. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS
86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno
automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na
jej predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd. Nakoľko okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne
uviedol i argumenty vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody a nemajetkovej ujmy, s týmito sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.