Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/164/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241411
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112241411.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a sudcov

JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Elišky Vagshalovej v právnej veci žalobkyne: W. W., B., B. K. X, právne
zastúpená Centrum právnej pomoci, kancelária Prešov, Slovenská 40, proti žalovanému: Rapid life
životná poisťovňa a. s., Košice, Garbiarska 2, právne zastúpený JUDr. Adriánom Gulbišom, advokátom
v Košiciach, Nemcovej 22, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 17C/424/2012-175 zo dňa 25.09.2013 a odvolaní žalovaného proti
uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 17C/424/2012-192 zo dňa 13.12.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Potvrdzuje sa uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov ako prvostupňový súd zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu
Košice, Alžbetina 41, sp.zn. 2C/2211/2012 zo dňa 19.1.2012, odložil vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41 sp.zn. 2C/2211/2012 zo dňa 19.1.2012 do
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku
Arbitrážneho súdu v Košiciach vedený pod sp. zn. 2C/2211/2012 zo dňa 19.1.2012. Rozhodcovská
doložka, na základe ktorej Arbitrážny súd rozhodol, je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok
(ďalej len ,,VPP“) zo dňa 7.8.2007 a je uvedená v čl. XV. Rozhodcovská doložka a je súčasťou
dlhého neprehľadného textu písaného malými písmenami, splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami
vo VPP. Táto doložka v čl. XV. znemožňuje poistenému, t.j. spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu pred všeobecným súdom a núti ho v prípade sporu alebo sporných nárokov, podrobiť

sa výlučne rozhodcovskému konaniu, ktorého poisťovňa sama mala poveriť zriadením alebo výberom
špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. vydať štatút rozhodcovského súdu a jeho
rokovací poriadok a zverejniť ho na internetovej stránke. Mal za to, že takto formulovaná rozhodcovská
doložka odoberá spotrebiteľovi brániť svoje práva pred všeobecným súdom a spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľovi
je pri rozhodcovskej doložke odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo
všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú

doložku uzatvorenú so žalobkyňou nemožno považovať ani za individuálne zmluvné dojednanie,
keďže žalobkyňa hoci bola s ním oboznámená pred podpisom zmluvy, nemohla ovplyvniť obsah tohto
zmluvného dojednania. Vychádzal zo zistení, že poistná zmluva, ktorú uzatvorila žalobkyňa so
žalovaným dňa 7.8.2007 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a násl. 5 Hlavy OZ Spotrebiteľskézmluvy. Žalobkyňa uzatvorila túto zmluvu ako fyzická osoba ako spotrebiteľ, žalovaný ako poisťovateľ
konal v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z obchodného registra. Považoval predmetnú
poistnú zmluvu za typickú formulárovú zmluvu, vopred pripravenú so zmluvnými podmienkami, ktoré

určil žalovaný.

Prvostupňový súd sa nestotožnil s obranou žalovaného, že nepodpísaním osobitných zmluvných
dojednaní č. 1/2007 k poistnej zmluve, by žalobkyňa neuzatvoria rozhodcovskú doložku, keďže časť XV.
VPP jasne formuluje dohodu o riešení sporov na rozhodcovskom súde, bez toho aby vylučovala použitie

tejto časti v prípade nepodpísania osobitného zmluvného dojednania. Rozhodcovský rozsudok vydaný v
spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. S poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, a z toho
plynúcej neexistencie právomoci rozhodcovského súdu, mal prvostupňový súd za to že boli porušené
všeobecné predpisy o ochrane spotrebiteľa, aj je tu teda dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Poukázal na ustanovenie § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), § 1
ods. 1, § 40 ods. 1 a 2, § 41 ods. 1, § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní (ďalej
len ,,Zákona o rozhodcovskom konaní“) a § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len ,,O.s.p.).

O odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2C/2211/2012 Arbitrážneho súdu v
Košiciach prvostupňový súd rozhodol na návrh žalobkyne podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku,
pretože do právoplatného rozhodnutia v tomto konaní 17C/424/2012 by bolo možné začať exekúciu
rozhodcovského rozsudku 2C/2211/2012, pričom možno očakávať, že by takáto exekúcia bola

zastavená.

Uviedol, že o trovách konania v zmysle § 151 ods. 7 O.s.p. rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný.

V odvolaní uviedol, že súd neprihliadal na významnú skutočnosť, že ku dňu 08.08.2008 došlo k zániku
poistnej zmluvy v dôsledku žiadosti žalobkyne podanej v prvom roku poistného vzťahu, ktorý bol
dohodnutý na dobu 18 rokov, túto skutočnosť prvostupňový súd pred svojím rozhodnutím nevzal

do úvahy a nehodnotil ju. Taktiež nevykonal dôkaz navrhovaný žalovaným a to listinný dôkaz -
Záznam sprostredkovateľky V. Z. o požiadavkách o potrebách klienta z 07.08.2007 a eventuálne
nevykonal ani výsluch sprostredkovateľa poistenia ako svedka na objektivizáciu tvrdení žalobkyne. Len
na základe tvrdenia žalobkyne, ktorého pravdivosť nijako nedokazoval, usúdil, že všetky listinné dôkazy
sú v časti rozhodcovskej doložky neplatné, i keď žalobkyňa bola ako gramotný klient tretou osobou

vyrozumená s existenciou rozhodcovskej doložky, ktorá vyžadovala práve pre túto svoju osobitosť aj
osobitný podpis žalobkyne. Preto je za nespochybniteľné, že žalovaný vstupoval do poistného vzťahu
so žalobkyňou ako informovaným spotrebiteľom. Zdôraznil, že obaja účastníci pri uzatváraní poistnej
zmluvy vstupovali do základného poistného vzťahu ako dobromyseľní účastníci s tým, že boli všetky
ustanoveniapoistnéhovzťahudojednanériadne.Súdnesprávneprávneposúdilajznenierozhodcovskej

doložky. Rozhodcovská doložka ako hmotnoprávny úkon sa nachádza v osobitnej časti VPP, tzv.
Osobitných zmluvných podmienkach č. 01/2007, ktorú si zmluvne strany individuálne dojednali a opatrili
samostatným predpisom. Súd nesprávne vyhodnotil, že v rozhodcovskom konaní neboli aplikované v
správnej podobe slovenské a úniové predpisy Žalovaný v celom doterajšom konaní i naďalej zotrval
a zotrváva na svojej žalobe voči žalobkyni podanej listom zo dňa 02.01.2012 rozhodcovskému súdu.

Namietal postup súdu, keď sa tento vôbec nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej
pohľadávky vo výške 156,20 Eur podľa čl. XVII. bod 7a VVP. Rovnako namietal, že napadnutým
rozhodnutím mu bol s konečnou platnosťou upretý pristúp ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného
nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od žalobkyne bez existencie ďalšieho výroku o pokračovaní
konania v merite sporu s poukazom na § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Žalovaný týmto

odvolaním napadol aj výrok o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a o priznaní trov
konania. V odvolaní poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod č.k. II. US 499/2003 keď tento
svojim rozhodnutím zo dňa 10.07.2012 rozhodol o zrušení uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo
5/2012 zo dňa 31.01.2012 vo veci ktorá sa dotýkala posudzovania identickej rozhodcovskej doložkyako v prejednávanom prípade. Ďalej poukázal na právnu argumentáciu Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. zo dňa 26.06.2013 ku správnemu výkladu Smernice 93/13/EHS v kontexte ktorého nemožno
ujednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je

súčasťou legislatívne upraveného procesu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je arbitrárne, pretože
neposudzoval kompletne znenie čl. XV. VPP po predchádzajúcom posúdení osobitných zmluvných
dojednaní, pretože práve tie obsahujú hmotnoprávnu dohodu o uzavretí rozhodcovskej doložky.
Prvostupňový súd vôbec ničím nevyvrátil skutočnosť, že žalobkyňa mala dve možnosti - o to osobitne
zmluvné dojednania podpísať alebo nepodpísať a teda rozhodcovskú doložku prijať alebo neprijať

a ak aby ju neprijala, ustanovenie čl. XV. VPP upravujúce rozhodcovské konanie by bolo úplne
bezpredmetné a neúčinné, aj keď sú vo VPP uvádzané. Uviedol, že je na mieste, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a pokiaľ tento nezruší, aby podľa ust. 109 ods. 2 písm. c ) O.s.p. prerušil
konanie o tomto odvolaní až do ukončenia konania na Ústavnom súde pod č.k. II. ÚS 382/2012, keďže
v predmetnom konaní pred Ústavným súdom v sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
v právnej veci vedenej súdom prvého stupňa.

Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný a
predčasne vydaný vo všetkých jeho výrokoch a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa stotožnila s napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu

a navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na

úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove najmenej 5 dní vopred, rozsudok
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými žalovaným v

odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je
upravená v čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil žalovaný) a v
negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
(neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia

dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, aknapriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou doručenou dňa
05.12.2012 na Okresnom súde Prešov aj s poukazom na rozhodcovskú doložku dojednanú vo
Všeobecných poistných podmienkach.

Rozsudkom rozhodcovského Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 2C/2211/2012 zo dňa 19. 01.

2012 jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému 156,20 Eur a trovy rozhodcovského konania
vo výške 276,- Eur. Tento rozsudok jej bol doručený 21.12.2012. Zo skutkového stavu zisteného
prvostupňovým súdom ďalej vyplynulo, že žalovaný uzatvoril so žalobkyňou dňa 07.08. 2007 poistnú
zmluvu.

Žalobkyňa vo výpovedi poukazovala, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, jej obsah
nebol ňou vymienený, ale stala sa súčasťou Všeobecných obchodných podmienok. Mala možnosť len
prijať poistnú zmluvu ako takú, alebo ju neprijať.

Na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 vydaný

rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 2C/2211/2012.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil

postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým
hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň

sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo

okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ

riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
(porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/153/2011, sp. zn. 10CoE /30/2011,sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený

pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.
214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som

posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať

Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba

v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa

arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa nezvratné arbitráži.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim

zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide
aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a
spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre

spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne

(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide
o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť
do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak

len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane
rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

V danom prípade podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi

význam rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu
pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie
na výber rozhodnúť sa (pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“

proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky. Odvolateľ sa bráni
tým, že žalobkyňa bola dostatočne poučená a táto skutočnosť vyplýva zo Záznamu o potrebách klienta.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je

takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach
a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľ
a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,
aleajrozhodcuztohtoprávnehoposúdeniavyvodiťvšetkyprávnedôsledkyaposkytnúťnáležitúochranu

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky
skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený

v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič

nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako

konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný

spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd navyše poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil
judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov

a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a

dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnejslobody

(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre

spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných

právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom

postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia
formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské
zmluvy a pod.).

Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,

že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA
C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na

ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní
EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom
EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce
relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane
ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne
vyjednanej rozhodcovskej doložky.

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly, vrátane časti o rozhodcovskom
konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.

bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne
spotrebiteľovi navrhol.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
navyše. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok, ktorých obsah

spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo
odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako

platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu

zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane

formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/

Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej
podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou

rozhodcovskou doložkou.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z
11.5.2005 2005/29ESonekalýchobchodnýchpraktikáchpodnikateľovvočispotrebiteľomnavnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004

(„Smernica o nekalých obchodných praktikách“).

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce

záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantnédôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno

o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohla ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej
obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipovala. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie

žalovaného, že ide o individuálny návrh žalobcu na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval v odvolaní, že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol
spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa žalobkyňa rozhodla osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli

na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si žalobkyňa individuálne želá.

Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve
preukazuje, že v danom prípade opäť ide o predtlačený formulár, kde žalobkyňa nemala na výber

možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj keď vo forme záznamu
sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta), odvolací súd nepovažoval za dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že žalobkyňa individuálne dojednala rozhodcovskú doložku. Na tejto okolnosti nič
nemení ani to, že predmetné poistenie bolo dojednané sprostredkovateľom poistenia v zmysle zákona
č. 340/2005 Z.z. Sprostredkovateľ poistenia je totiž osobou, ktorá reprezentuje poisťovňu, koná v jej

záujme a v jej prospech, čo znamená, že samotná okolnosť takejto formy dojednávania poistného
vzťahu nemôže byť na ujmu hodnotenia zmluvných podmienok dojednaných pri tomto poistení v zmysle
Smernice Rady č. 93/13/EHS.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného žalovaného nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil

žalobkyni význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po
preukázateľnom poučení, mu dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať
tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej
zmienky. Preto tvrdenie žalovaného o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade
žalobca) a pritom nepoznal jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

Zo zhora uvedených dôvodov sú právne irelevantné aj námietky odvolateľa rozvíjajúce úvahy, že
osobitné zmluvné dojednania nie sú pokračovaním VPP a rozhodcovská doložka preto nie je súčasťou
VPP, že žalobkyňa podpísaním záznamu o požiadavkách a potrebách klienta k spornej poistnej zmluve
potvrdila svoju vedomosť o všetkých zmluvných podmienkach, pričom neobstojí ani jeho obrana, že súd

tento záznam v rámci hodnotenia dôkazov nechal bez povšimnutia.

V danej veci je nezanedbateľná aj tá skutočnosť, že v predmetnej veci napr. trovy rozhodcu (276,-
Eur) prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 156,20 Eur. Už len táto skutočnosť predstavuje
neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
účastníkmi konania.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú

pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom
liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Pokiaľ je právomoc rozhodcovského súdu založená na rozhodcovskej doložke, ktorá je neprijateľnou

podmienkou, a preto absolútne neplatným zmluvným dojednaním, je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a dodávateľovi voči spotrebiteľovi nemôže
zakladať (a to ani sčasti) nárok na plnenie. Keďže na zrušenie rozhodcovského rozsudku postačí aj
jediný naplnený zákonný dôvod, nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi odvolateľa zameranými
na obhájenie spôsobu kreovania rozhodcovského orgánu.

Nedôvodná je i námietka žalovaného o povinnosti súdu rozhodnúť o pokračovaní v ďalšom konaní
vo výrokovej časti rozsudku. V danom prípade platí ust.§ 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a/
a c/ pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Zákonným dôsledkom úspešného popretia platnosti rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/

zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov) je pokračovanie v konaní vo veci, a preto o tejto
povinnosti priamo vyplývajúcej z právneho predpisu nie je potrebné rozhodovať osobitným výrokom.

Odvolací súd nezistil skutočnosti, že by sa súd prvého stupňa dopustil odvolateľom namietaných
procesných pochybení a nebolo zistené ani žiadne iné procesné pochybenie v jeho postupe.

Podľa ust. § 40 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. zákon o rozhodcovskom konaní, ak podá účastník
rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva
právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku odložiť.

Odklad vykonateľnosti je dočasným a preventívnym procesným úkonom súdu, ktorým na určitú dobu
suspenduje jeden z účinkov súdneho rozhodnutia. Takto plní významnú ochrannú funkciu a v prípade,
ak dôjde k úspešnému odkladu vykonateľnosti, napomáha predchádzaniu možného vzniku škody
alebo nemajetkovej ujmy. Táto môže mať podobu aj nemožnosti navrátenia do pôvodného stavu a

s tým súvisiace procesy reparácie a satisfakcie. Ako bolo naznačené vyššie, odklad vykonateľnosti
rozhodnutia je rozhodnutím dočasným a predbežným. Dočasnosť spočíva v tom, že vykonateľnosť sa
len odkladá (v prejednávanej veci do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej). Preventívnosť spočíva v
snahe predísť vzniku škôd a nemajetkovej ujmy povinným osobám, ktoré by mohli vzniknúť ako dôsledok
núteného výkonu (exekúcie) napadnutého rozhodnutia (v danom prípade rozhodcovského rozsudku).

V prejednávanom prípade je predmetom žaloby rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa žalobkyňa
domáha. Odvolací súd mal za to, že prvostupňový súd správne zobral do úvahy, že do právoplatného
rozhodnutia v tomto konaní by bolo možné začať exekúciu rozhodcovského rozsudku sp. zn.
2C/2211/2012 zo dňa 19.01.2012, pričom možno očakávať, že by takáto exekúcia bola zastavená.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 a
ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Uznesením č. k. 17C/424/2012-192 zo dňa 13.12.2013 prvostupňový súd uložil žalovanému povinnosť,

aby v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 331,50
Eur (pol. č. 3c) Sadzobníka súdnych poplatkov) v spojení s § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať a s poučením o
možnostiach spôsobu úhrady súdneho poplatku.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že súdny poplatok mal byť
stanovený s poukazom na inú položku označeného sadzobníka. Poukázal na uznesenie Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9C/354/2012 z 03.11.2013, na uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn.
12C/438/2012 z 21.11.2013 a na položku 1 písm. b) Sadzobníka a na ustanovenie § 6 ods. 2 a § 7 ods.10 zákona č. 71/1992 Zb. a namietal, že výška súdneho poplatku mala byť stanovená vo výške 99,50
Eur. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je konaním, kde predmet sporu nie je oceniteľný
peniazmi tak, ako v inom sporovom konaní.

Na základe uvedeného žalovaný žiadal uznesenie zrušiť a vydať nové rozhodnutie o vyrubení súdneho
poplatku vo výške 99,50 Eur.

Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti tomuto uzneseniu odvolací súd konštatuje:

Podľa položky 3 písm. c) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriacich prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, z návrhu na začatie konania o neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy a o zrušení rozhodcovského rozhodnutia vydaného rozhodcom je vyberaný v
občianskom súdnom konaní súdny poplatok vo výške 331,50 Eur.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov).

Sadzbapoplatkujeuvedenávsadzobníkupercentomzozákladupoplatku(ďalejlen„percentnásadzba“)

alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch).

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych
poplatkoch).

V danom prípade vznikla poplatková povinnosť za odvolanie žalovanému ako odvolateľovi v súlade s
citovaným ustanovením § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch.

Z odvolania žalovaného nepochybne vyplýva, že ide o odvolanie vo veci samej.

Z doslovného znenia citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že výška
poplatku sa vypočíta buď percentuálne zo základu poplatku, alebo je výška poplatku pevne určená
sumou uvedenou v Sadzobníku súdnych poplatkov.

V prejednávanej veci ide o konanie podľa položky č. 3 písm. c) Sadzobníka súdnych poplatkov, kde je
výška súdneho poplatku určená pevnou sumou vo výške 331,50 Eur. To znamená, že v danom prípade
sa neuplatní percentuálny výpočet súdneho poplatku zo základu poplatku.

Pokiaľ žalovaný namietal, že prvostupňový súd mal pri vyrubení súdneho poplatku za odvolanie

aplikovať Položku 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, pretože v danom prípade má ísť o konanie
s neoceniteľným predmetom, odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným má za to, že táto odvolacia
námietka je nedôvodná. Zákon o súdnych poplatkoch vo svojej prílohe - Sadzobníku súdnych poplatkov
stanovuje pevnú výšku súdneho poplatku a v súlade s citovaným ustanovením § 6 ods. 2 zákona sa
poplatok v takejto výške vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie č. k. 17C/424/2012-192 zo dňa 13.12.2013 v súlade s
ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd podľa § 224 ods. 4 O.s.p.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.