Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/74/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208113
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115208113.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.,
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36432105, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát,
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti
povinnej: V. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/XX, XXX XX N., o vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 345,83 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX 1211/15 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom

Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska č. 17, 960 01 Zvolen, o odvolaní oprávneného proti
Uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/1093/2015-15 zo dňa 12. augusta 2015 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/1093/2015-15 zo dňa 12. augusta 2015 v
znení opravného uznesenia č.k. 1Er/1093/2015-38 zo dňa 27. októbra 2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k.

1Er/1093/2015-15 zo dňa 12. augusta 2015 v znení opravného uznesenia č.k. 1Er/1093/2015-38
zo dňa 27. októbra 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s.,
so sídlom Sienkiewiczova 4, Bratislava, sp. zn. BW-A/1212/0236 zo dňa 29. apríla 2014, vydaný
na základe Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou dňa

02. septembra 2005. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj Obchodné podmienky pre úver vo verzii
2/2005, ktoré v bode 9.2 ustanovili rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z uzatvorenej zmluvy o úvere a obchodných podmienok, budú
riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient - povinná prijíma návrh právneho predchodcu
oprávneného na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o
úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo

obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý vydal exekučný
titul, podľa jeho vnútorných predpisov. Obsahom rozhodcovskej doložky ďalej bolo, že zmluvné strany
sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a
záväzné a miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Exekučný súd považoval predmetnú zmluvu
o úvere za spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v Obchodných podmienkach pre úver vyhodnotil podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka

ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcu neplatnosť exekučného
titulu. Konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola ustanovením, ktoré by bolo individuálne dojednané
a jej úprava a znenie obsahujú v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Poukázal pritom aj na právne
závery v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8ECdo/107/2014 zo dňa 09.
júla 2014 a sp. zn. 7ECdo/1/2014 zo dňa 11. decembra 2014, ako aj na judikatúru Súdneho dvora

Európskej únie a podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal
odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e), a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní

došlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecisamej,odvolateľnebolriadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať
pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd

dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej mal za to, že rozhodnutie

nie je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom
prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd
konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej doložky
exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej veci. Exekučnému súdu nie je možné priznať väčší

rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len
jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Odvolateľ
ďalej uviedol, že exekučný súd prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZRK“). Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom

určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného
uzavrela s povinným v súlade so ZRK platnú rozhodcovskú doložku. Poukázal na to, že je tu prekážka
„res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Ďalej poukázal na to, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s., bol povinný postupovať

v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Poštová banka, a.s, ako jeho právny predchodca
postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. Uviedol tiež, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery uvedené v

rozhodnutí. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právny názorom, ktorý majú iné súdy
tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. V
prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch
strán, a konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia
strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať.

Poukázal ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy
trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa
i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé
a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí
Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,

dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZRK
neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie
alebo napríklad rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal ďalej na to, že ide o porušenie právnej
istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie

vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane zvýhodnil povinného na základe
jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal ešte na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky, na rozhodnutia iných všeobecných súdov a na aplikáciu sekundárneho právaEurópskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora a na základe uvedenej argumentácie odvolateľ
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po preskúmaní veci v medziach a

rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V tomto exekučnom konaní sa oprávnený domáhal exekúcie na vymoženie pohľadávky priznanej
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej
a mediačnej, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. BW-A/1212/0236 zo dňa 29.

apríla 2014, pričom priznaná pohľadávka mala vzniknúť zo Zmluvy o úvere uzavretej dňa 02. septembra
2005 medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.) a povinnou. Neoddeliteľnou
súčasťou uvedenej zmluvy sú aj Obchodné podmienky pre úver, ktoré v bode 9.2 stanovili, že „Zmluvné
strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade
nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe

alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom
konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a
mediačná, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B [RAM]
podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že
toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Exekučný súd považoval predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a rozhodcovskú doložku obsiahnutú v Obchodných podmienkach pre úver vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcu neplatnosť exekučného titulu.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 22. decembra 2015
(1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiadahooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.(2)Súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) na
účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Podľa§3ods.2 Zákonaospotrebiteľskýchúverochspotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere, ktorú uzavrel dňa 02. septembra 2005
právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a povinná ako dlžník,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 20 000,-Sk, je spotrebiteľskou zmluvou.

Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým
od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Je nepochybné, že v danom
prípade bol poskytovateľom úveru oprávnený, ktorý ho poskytol v rámci svojho podnikania, a to v
rámci predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá
nemohla ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi účastníkmi, keď na jednej strane

vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba, je v zmysle § 2 písm. a) a § 3
ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm.
a) cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v

inej právnej forme. Odvolateľ nespochybňuje, že by v predmetnej zmluve nebolo dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy. Takisto boli splnené podmienky podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver, teda peňažné
prostriedky na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon o spotrebiteľských

úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa nevzťahuje. To
znamená vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje v § 1 ods. 2 a
3. Úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou nie je ani jednou zo zmlúv uvedených v
§ 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou zmluvou, na ktorú sa
cit. Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy sa v zmysle § 261

ods. 3 zák.č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) riadia Obchodným zákonníkom. Obchodný zákonník
neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské vzťahy v zmysle §
1 ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, tak Zákon o spotrebiteľských
úveroch, ako aj Občiansky zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným
a povinnou ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v

súlade s § 44 Exekučného poriadku. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného
konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd

nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.“Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať,
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom,

pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh
ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či

bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia

zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v

iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti

od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže

takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd uvádza, že

rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK
toplatíprerozhodnutiavydanérozhodcovskýmsúdomvkonanípodľaZRK.Rozhodcovskémusúdujeho
kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až
na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie,
či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol

rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej
zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o
právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský
rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. 9.2 Obchodných podmienok

pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, exekučný súd správne právne posúdil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do obchodných podmienok pre úver
vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše
zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobulinkým ťažko
čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje
reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútenápodmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe
ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda

za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že
rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do Obchodných
podmienok pre úver na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať
predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už
táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne
dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače
predmetnej úverovej zmluvy, svojím spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných
vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania
budúcichsporov,akoajsubjekt,ktorémumábyťtátokompetenciazverenáaktorýjesúkromnouosobou,

bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by
sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Exekučný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprijateľné
podmienky sú v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o
úvere neplatné.

Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24.02.2011 č.k. IV.ÚS
55/2011-19, v ktorom zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmavať prípustnosť
exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu
exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., neznamená, že
banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,

že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.z.
o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.

Odvolací súd ešte považuje za potrebné upozorniť, že oprávnený bez výzvy exekučného súdu predložil
Všeobecné obchodné podmienky, podľa jeho tvrdenia v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky však oprávnený predložil v znení platnom od 01. júla 2006
a účinnom od 15. júla 2006, pričom Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 02. septembra 2005. Aj v
odvolaní oprávnený poukazoval na rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných obchodných

podmienkach. Uvedená skutočnosť zistená odvolacím súdom nie je v predmetnej veci podstatná,
nakoľko Zmluva o úvere odkazuje len na Obchodné podmienky pre úver a aj z rozhodcovského rozsudku
vyplýva,žerozhodcovskýsúdodvodzovalsvojuprávomocnakonaniearozhodovanie odrozhodcovskej
doložky obsiahnutej v Obchodných podmienkach pre úver. Všeobecné obchodné podmienky a v
nich obsiahnutá rozhodcovská doložka preto neboli vyhodnocované, nakoľko nebola preukázaná ich

spojitosť so Zmluvou o úvere.

Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd
preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.