Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoE/49/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8502898525
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8502898525.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávnených 1/ Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, na
ul. 29. Augusta č. 8 a 2/ RAVIL s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Grösslingovej č. 4 proti povinnému Y.
T., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v L. č. XXX, o vymoženie sumy 273,82 Eur, o odvolaní oprávneného
v 1. rade proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 9.2.2016 č.k. 4Er 423/02-22 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený v 1. rade n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému sa ich
náhrada n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením nepripustil zmenu účastníka na strane oprávnenej. Exekúciu

zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v predmetnom konaní sa vymáha plnenie z
exekučného titulu a to z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorým bolo predpísané poistné na
nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie. Predmetné rozhodnutie bolo vydané podľa zák.
č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni, pričom povinnosť uložená exekučným titulom doposiaľ splnená

nebola. Zákon č. 274/1994 Z. z. bol s účinnosťou ku dňu 31.12.2003 zrušený a nahradený zákonom
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. V zmysle prechodného ustanovenia § 277 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z. sa pri platení a vymáhaní povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie a
na dôchodkové zabezpečenie, ktorá vznikla pred 1.1.2004 a nebola do 31.12.2003 splnená, použijú
predpisy účinné do 31.12.2003, čiže zákon č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003.

V ustanovení § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003 je zakotvená
prekluzívna lehota na vykonanie rozhodnutia o pohľadávkach na poistnom na nemocenské poistenie
a na dôchodkové zabezpečenie, a to desať rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto
rozhodnutia. Z gramatického a logického výkladu slova vykonať pritom vyplýva, že výkon rozhodnutia
v stanovenej prekluzívnej lehote nestačí začať, ale je potrebné ho aj skončiť. Realizácia výkonu
rozhodnutia vydaného podľa tohto zákonného ustanovenia je možná iba v tejto stanovenej prekluzívnej

lehote. Preklúzia pritom predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady
preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex
offo, aj keď to účastník konania nenamietne.

Posledným dňom desaťročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekučného titulu uvedeného vyššie bol
deň 8.12.2010 a dňom nasledujúcim po tomto dátume došlo k zániku práva oprávneného na vymáhanie

pohľadávky priznanej predmetným exekučným titulom.Aj keď zákon č. 242/2001 Z.z. neobsahoval intertemporálne ustanovenia, teda výslovne neuvádzal či aj
rozhodnutia vydané pred jeho účinnosťou možno vykonať len v lehote desiatich rokov od nadobudnutia
ich právoplatnosti, súd prvého stupňa dospel k záveru, že i napriek tejto skutočnosti sa od nadobudnutia

účinnosti zákona č. 242/2001 Z.z. ustanovenie § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2001 v znení účinnom od
1.6.2001 vzťahuje i na rozhodnutia vydané podľa predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona
č. 242/2001 Z.z. (nepravá retroaktivita), a teda aj tieto rozhodnutia možno vykonať len v lehote desiatich
rokov od nadobudnutia ich právoplatnosti.

Správne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v stanovisku zo dňa 4.11.2002 (Snj 84/02)
vyslovilo pre oblasť verejného práva právny názor, že novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej
adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna
úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším, pričom za takýchto
okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery
adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší.

Zavedenie preklúzie rozhodnutí zákonom č. 242/2001 Z.z. je pre neho výhodnejšie ako právny stav
pred prijatím tohto zákona, ktorý zánik pohľadávok priznaných rozhodnutiami nepoznal, a teda aj podľa
uvedeného právneho názoru správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné
preklúziu rozhodnutia vydaného podľa práva platného do prijatia zákona č. 242/2001 Z.z. posudzovať
podľa tohto zákona, t.j. podľa novšej úpravy.

Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného,
hoci na to boli formálne splnené podmienky, pretože zistil dôvod pre zastavenie exekúcie, ktorý vznikol
ešte pred postúpením pohľadávky a ktorý predstavuje neodstrániteľnú prekážku vykonania exekúcie.
Zároveň rozhodol o zastavení exekúcie s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti

uznesenia samostatným rozhodnutím.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený v 1. rade. Navrhol
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že pri určovaní prekluzívnej
lehoty sa aplikovalo ustanovenie § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom

do 31.12.2003. Desaťročná prekluzívna lehota na vykonanie rozhodnutia bola zavedená zákonom č.
242/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2001. Vykonateľnosť platobného výmeru nastala dňa 2.8.2000, teda
pred zavedením prekluzívnej lehoty. Na prejednávanú vec nie je možné vzťahovať ustanovenie § 25
ods. 1 a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. účinné od 1.7.2001. Zákon č. 242/2001 Z.z. neobsahoval
prechodné ustanovenia na základe ktorých možno jednoznačne konštatovať preklúziu u rozhodnutí

vydaných a právoplatných pred 1.7.2001. Ak by malo novelizované znenie platiť retroaktívne je
možné predpokladať, že by normotvorca v zákone takýto záver vyjadril. Súd prvého stupňa napriek
absentujúcemu intertemporálnemu ustanoveniu dospel v spojitosti so stanoviskom správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4.11.2002 k záveru, že aj rozhodnutia vydané podľa
predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona č. 242/2001 Z. z. možno vykonať len v

desaťročnej prekluzívnej lehote. Takto novelizované znenie nezakladá právne účinky do minulosti , ale
iba do budúcnosti a posúdenie rozsahu pôsobnosti právnej normy vyjadrenej v ustanovení § 25 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. účinnom od 1.7.2001 tak, že jej právne účinky nastali aj v prípade
rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť pred 1.7.2001 nie je správne.

Exekučný súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy ďalšie ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení neskorších právnych predpisov a to konkrétne ustanovenia § 142 ods. 1, §
149ods.1vzneníúčinnomdo31.12.2013,§149ods.1vzneníúčinnomod1.1.2014a§151ods.1,ods.
2, ods. 3 a ods. 4. V danom prípade má problematika preklúzie pri využití tzv. nepravej retroaktivity dve
roviny a to momentálne zvýhodnenie adresáta v súlade so stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky - zbaví sa čestného plnenia povinnosti a jeho znevýhodnenie v budúcnosti,
keďžeodpísanúpohľadávkuvsúladesustanovením§151zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení
v znení neskorších predpisov nie je možné doplatiť. Z hľadiska záujmu povinného zánik pohľadávky
priznanej rozhodnutím nie je pre povinného výhodnejší.

Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods.
2 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného v 1. rade nie je opodstatnené.Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto právnych a skutkových zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej zákon č. 242/2001 Z. z., ktorým bolo novelizované znenie ustanovenia § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 274/1994 Z. z. neobsahuje vlastné prechodné ustanovenia a preto je potrebné jeho účinky vykladať

v súlade s princípom zákazu pravej retroaktivity. Ak nie je v prechodných ustanoveniach výslovne
uvedené inak je pri strete starej a novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne platnej zásady nepravej
retroaktivity procesných noriem, teda aplikácie nových procesných noriem pre skôr začaté konania. V
takom prípade sa v konaní pokračuje podľa neskoršieho zákona. Čo sa týka nepravej retroaktivity v
procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu, z povahy procesného práva vyplýva, že nové
procesné právo má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona a to aj pre konania zahájené

pred jeho účinnosťou. Vo všeobecnosti teda platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v
konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších
právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanoví výnimky. Pokiaľ
ide o lehoty platí všeobecná zásada, podľa ktorej pre tie lehoty, ktoré sa v deň, keď novela zákona
nadobudla účinnosť ešte neskončili, platia ustanovenia nového zákona.

Keďže súd prvého stupňa pri rozhodovaní v súvislosti so stretom právnych úprav správne uplatnil
všeobecnú zásadu pre lehoty a teda, že v danej veci treba použiť znenie nového právneho
predpisu umožňujúceho vykonať rozhodnutie najneskôr do 10 - tich rokov odo dňa nadobudnutia jeho
právoplatnosti, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. uznesenie

ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O. s. p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že oprávnený v 1. rade v
odvolacom konaní úspech nemal a povinnému v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.