Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/66/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5106203174
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5106203174.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom, so sídlom L. XX, XXX XX X. X a spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. V. XX/
XX, XXX XX Z., štátna občianka Slovenskej republiky, pre vymoženie pohľadávky 681,74 Eur s

príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, ktorá exekúcia je vykonávaná súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Z. XX, XXX XX X., pod pôvodnou
sp.zn. EX 1316/2006, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k.
18Er/365/2006-55 zo dňa 25. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania zo dňa 20.08.2012 z a m i e t a .

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 18Er/365/2006-55 zo dňa 25. júla 2012 p o t v r d
z u j e .

Povinnému a súdnym exekútorom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd: I. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil.
II. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Rišianovi trovy exekúcie
vo výške 10,18 Eur, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. III. Súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému nepriznal náhradu trov exekúcie.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že na návrh oprávneného bolo vo veci vydané poverenie súdnemu

exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je Notárska zápisnica N
5077/2005, NZ 48273/2005, NCRLs 47655/2005 zo dňa 15.10.2005. Okresnému súdu bol oprávneným
doručený návrh na zmenu súdneho exekútora tak, že súd namiesto pôvodného exekútora poverí
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Z. XX, X..

Ďalej okresný súd uviedol, že exekučným titulom, na podklade ktorého je daná exekúcia vedená,

je Notárska zápisnica N 5077/2005 NZ 48273/2005, NCRLs 47655/2005 zo dňa 15.10.2005.
Neoddeliteľnou súčasťou uvedenej notárskej zápisnice je zmluva o úvere zo dňa 10.12.2004, z ktorej
mal okresný súd zistené, že predmetná zmluva bola uzatvorená medzi oprávneným ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom. Z uvedenej zmluvy okrem iného ďalej vyplynulo, že povinný v časti označenej
ako „Splnomocnenie" splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučnéhotitulu,t.j.,abyvjehomeneuznalzáväzokdovýškyvzniknutejpohľadávkyajejpríslušenstva.

Následne Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia spísaného v úverovej zmluve požiadal v mene
povinného o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právnehozáväzku a súhlase s exekúciou. Mgr. Kušnír za povinného vyhlásil, že povinný uzatvoril s oprávneným
zmluvuoúvere,nazákladektorejmubolposkytnutýúvervovýške10.000,-Sk.Mgr.Kušnírzapovinného
uznal dlh vo výške 16.243,- Sk, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 12.600,- Sk s úrokom z

omeškania 0,25 % denne od 13.07.2005 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru,
poplatku za úver, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Uvedený dlh Mgr.
Kušnír za povinného uznal v plnom rozsahu, čo do základu aj výšky a za povinného vyhlásil, že uvedený
dlh spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 13.07.2005 do zaplatenia splatí v lehote do
16.11.2005. Ďalej za povinného vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v lehote do 16.11.2005 súhlasí

s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby táto notárska zápisnica
bola použitá ako exekučný titul.

Okresný súd s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) uviedol, že exekučný súd
je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre

účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný
súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona
oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov
exekučného konania. Exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať,
či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj

relevantný a spôsobilý exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Okresný súd s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku a ust. § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka uviedol, že v tomto prípade povinný na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou

tejto notárskej zápisnice ako exekučného titulu splnomocnil v zmluve o úvere Mgr. Tomáša Kušníra,
advokáta so sídlom v Bratislave, a to tak, že udelené plnomocenstvo pre tohto advokáta, ako vyplýva z
obsahu zmluvy o úvere, bolo na nej vopred predtlačené s vopred určeným advokátom - Mgr. Tomášom
Kušnírom. V tomto prípade išlo o zmluvné zastúpenie. V zmluvnom zastúpení rozlišujeme existenciu
zmluvy, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia (dohoda o plnomocenstve), z ktorej vyplývajú

vzájomné práva a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným. Plnomocenstvo je potom osvedčenie
o existencii právneho vzťahu zastúpenia. Súd mal preukázané, že v tejto veci plnomocenstvo, ako
jednostranný právny úkon, bolo spísané priamo v zmluve o úvere bez ďalšej prezentácie prípadného
zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a povinným. V konaní tak nebolo preukázané, že
dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne uzatvorená. Dlžník svojim podpisom

úverovej zmluvy vyjadril, že súhlasí s tým, že uzatvára úverovú zmluvu, prijíma sumu, ktorá ako úver
mu bola zo strany oprávneného poskytnutá, a že v súlade so všeobecnými podmienkami úveru sa
zaväzuje požičanú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vrátiť, nie je však zrejmé, čo mienil okrem týchto
skutočností dlžník prejaviť vo vzťahu k existencii „zmluvy o plnomocenstve". Nemožno teda konštatovať,
že dlžník podpísaním zmluvy o úvere mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve s určeným advokátom

Mgr. Tomášom Kušnírom, a to z dôvodu, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že mal
možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil výlučne len jeho záujmy. Navyše
skutočnosť, že meno Mgr. Kušníra ako zástupcu dlžníka bolo priamo zakomponované do predtlače
zmluvy o úvere, a teda menovaný advokát bol vybraný priamo veriteľom - oprávneným, nenasvedčuje
záveru, že Mgr. Kušnír bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila,

ale naopak, že bude hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o
úvere v časti splnomocnenie i uviedol. Teda, že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného, ktorého
okrem iného zastupoval aj v mnohých iných súdnych konaniach. Táto skutočnosť vyplýva aj zo samotnej
notárskej zápisnice, keď súčasťou uznaného dlhu mali byť i trovy právneho zastúpenia, ktoré bol
povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému, pričom z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že oprávnený

nebol prítomný pri spisovaní zápisnice, ani jeho právny zástupca, tak mu ani nemohli vzniknúť z tohto
úkonu trovy právneho zastúpenia. V splnomocnení sa doslova uvádza, že dlžník sa zaväzuje uhradiť
všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia
pri tomto právnom úkone a iné). Teda ak vznikli trovy právneho zastúpenia v súvislosti so spísaním
notárskej zápisnice, tak iba zástupcovi povinného, ktorý spísal za neho notársku zápisnicu, a preto

povinnosť uhradiť tieto trovy právneho zastúpenia vznikla povinnému voči právnemu zástupcovi, a nie
oprávnenému. Z takto koncipovaného dlhu uznaného v notárskej zápisnici vyplýva, že trovy právneho
zastúpenia Mgr. Kušnírovi (zástupcovi povinného) uhradil oprávnený a následne bol povinný zaviazaný
k ich úhrade oprávnenému. Týmto postupom sa plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Kušnírovidostáva do rozporu so zákonom, keďže splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore
so záujmami zastúpeného.

Splnomocnenie udelené povinným v zmluve o úvere je podľa názoru okresného súdu koncipované veľmi
všeobecne a široko, čo dáva veľmi široký priestor pre splnomocnenca Mgr. Kušníra na konanie a právne
úkony v mene povinného, súčasne však spôsobuje pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia
Mgr. Kušníra konať v mene povinného a tieto pochybnosti nie je možné odstrániť ani výkladom
splnomocnenia. Takáto všeobecná a široká formulácia splnomocnenia udeleného Mgr. Kušnírovi potom

spôsobujejehoneurčitosťatýmijehoneplatnosť.Povinnýsplnomocnenímvzmluveoúveresplnomocnil
Mgr. Kušníra, aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci
nebolo možné predpokladať. Neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše
keď ani nemožno predpokladať, či vôbec k omeškaniu dôjde a ak áno, tak v akom rozsahu. Okrem toho
splnomocnený Mgr. Kušnír v notárskej zápisnici za povinného určil lehotu, v ktorej má povinný uhradiť
záväzok, hoci takéto oprávnenie mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak

zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej povinný ani nemohol mať vedomosť.

Vychádzajúc z vyššie konštatovaného okresný súd splnomocnenie udelené povinným v zmluve o úvere
Mgr. Kušnírovi vyhodnotil ako absolútne neplatné v zmysle ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka, ktorá absolútna neplatnosť spôsobuje, že toto splnomocnenie nevyvoláva žiadne právne

účinky, a teda ani z neskorších právnych úkonov splnomocneného zástupcu vykonaných v mene
povinného nemohli pre povinného nastať žiadne právne účinky. Z týchto dôvodov je potom notárska
zápisnica, na základe ktorej podal oprávnený návrh na začatie exekúcie, v ktorej Mgr. Kušnír v mene
povinného uznal záväzok tvoriaci predmet danej exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou,
nulitnýmprávnymaktom(paaktom)aakotakániejespôsobilýmexekučnýmtitulom,napodkladektorého

by bolo možné ďalej danú exekúciu viesť. Na základe uvedeného okresný súd vyhlásil danú exekúciu
za neprípustnú v celom rozsahu a zároveň v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) EP exekúciu zastavil.

Vo vzťahu k II. výroku napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že k zastaveniu exekúcie došlo
zavinením oprávneného, keďže oprávnený spôsobil stav, že za povinného ako dlžníka vyhlásením podľa

§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku uznal záväzok na základe splnomocnenia udeleného v rozpore s
vyššie citovanými ustanoveniami platného právneho poriadku. Nakoľko zo strany oprávneného išlo o
nedostatok odbornej starostlivosti, súd s poukazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil
oprávnenému nahradiť trovy exekúcie, ktoré vznikli pôvodnému súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi
Rišianovi.

Vo vzťahu k III. výroku napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že súdnemu novo poverenému
exekútorovi nebol doposiaľ doručený exekútorský spis pôvodného súdneho exekútora a ani poverenie,
na základe ktorého by mohol pokračovať vo vykonávaní exekúcie. Dôvodom takéhoto postupu bola
potreba preskúmania zákonnosti vedenia exekúcie zo strany súdu. Súdnemu exekútorovi JUDr.

Rudolfovi Krutému nemohli v tomto konaní vzniknúť žiadne trovy, preto mu ich súd nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil v podstate tým, že okresný súd:

- rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
- svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
- nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
ktoré odvolacie námietky bližšie konkretizoval vo svojom rozsiahlom odvolaní nasledovne:

Exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci
zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (§ 41 ods. 2

písm. c) Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopnývykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, že by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už

exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkami absolútnej nerozpornosti
(ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých
platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak notár neodmietne vykonať úkon (ak
v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Revízny postup v prípade výkonu zverenej

činnosti v mene štátu v negatívnom smere (odmietnutie vykonať požadovaný úkon) upravuje ust. § 38
ods. 2 Notárskeho poriadku. Inú chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemohol nahrádzať
svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc
nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie
ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Základné práva totiž nevytvárajú
len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže

prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv
celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi
vymedzená procesná cesta (cesta aplikácie ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku), ktorou náprava
dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene štátu svojou zvláštnou povahou bez pochybností
je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou

zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Postup konštruovaný exekučným
súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré
zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám
alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore
s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí

neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska
zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to
preto, že v čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto

žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de
iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho
stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom. Vzhľadom na to, že platná
notárska zápisnica (ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) má rovnaké účinky ako rozsudok
všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto

titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Konkrétne to teda znamená,
že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný

rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia
- určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania
účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné
chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez
ohľadu na to, či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu. Ak sa
všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

ktorájeobsiahnutávovyššieuvedenejargumentácii,žalobcažiada,abyvšeobecnýsúdpostupompodľa
ust. § 109 ods. l písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade s ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá
Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektovpráva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s
princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné
opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez

akejkoľvek časovej limitácie. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe
ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna
možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Akvšakúčastníkkonaniaodôvodnenýmspôsobompodnieti,abyvšeobecnýsúdpodalnávrhústavnému
súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), má

všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo
vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom
účastníka a podá vec ústavnému súdu.

Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo
do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval

všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou.
Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. V ďalšom
poukazujúc na všeobecný zákaz diskriminácie obsiahnutý v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a v článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že zákaz

diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. l Ústavy SR),
práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. l Ústavy
SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. l Protokolu č. l k Dohovoru).
Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,
mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o
jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako
žalovaný. Žalobca (oprávnený) tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením
tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu
zásady „rovnosti zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa

relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to
spôsobom,ktorýjenezlučiteľnýsč1.46ods.1ÚstavySRačlánkomčl.6ods.lDohovoru.Článok46ods.
1 Ústavy SR zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť,
inter alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Do obsahu základného práva
na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02 z 27.11.2002). Exekučný súd neaplikoval na
zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku
a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. l písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku -
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej
právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez

vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Princíp rovnosti
zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „Súd") za jednu z čŕt širšieho
ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť
svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane. Porušením
princípu rovnosti zbraní bol žalobca (oprávnený) uvedený exekučným súdom do takého postavenia,

ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom
postavení. Ustanovenie článku čl. 6 ods. l Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých
predmetomjesporoprávaazáväzkyobčianskoprávnehocharakteruzakotvenévovnútroštátnompráve.
Ustanovenie článku čl. 6 ods. l Dohovoru je však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia
s definíciou „občianskeho práva a záväzku. Žalobca (oprávnený) tvrdí, že v danom prípade je článok

č. 6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný na konanie pred exekučným súdom, pretože výsledok tohto konania
podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené v článku čl. 6 Dohovoru sa
nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú, a ktoré po
nich nasledujú. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie,v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti návrhu,
ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim
s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca (oprávnený) ako účastník konania nebol oboznámený

s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti
s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči

dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a
zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu
v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia

zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach
právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho
právo na spravodlivý súdny proces.

Okresný súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti akoby v tom smere vykonal

dokazovanie. Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre
povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné alebo, že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore
so záujmami jeho samotného. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti
akoby v nich vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonáva a k záverom
dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere

nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom
skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy,
ktoré účastníci konania nenavrhli. Ak by sme aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania,
toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom.

Povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným titulom pre exekúciu podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa
ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a

toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v
tom, že je ňou založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v
neprospech povinného ako spotrebiteľa. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je
oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti

stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor
a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného
plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať
a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je vôbec možné právne

považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Neprijateľnou
podmienkou je také ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. §
31 Občianskeho zákonníka jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje
existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného. Ak súd posúdil platnosť

plnomocenstva podľa ust. § 53 Občianskeho zákonníka a uvažoval o ňom ako o súčasti spotrebiteľskej
zmluvy, dopustil sa aplikačného omylu, ktorý je nutné považovať za nesprávne právne posúdenie
veci. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Z prejavu vôle
povinného je zjavný úmysel povinného, jeho vôľa a nemožno mať pochybnosti o obsahu jeho vôle. Ak
by sme aj akceptovali pripomienku súdu, že plnomocenstvo je všeobecné, táto vlastnosť plnomocenstva

mu nemôže byť na škodu a za žiadnych okolností nemôže spôsobiť jeho neplatnosť. Z udeleného
plnomocenstva je zrejmé pri akom právnom úkone má zástupca povinného zastúpiť, a
je tak zrejmý aj rozsah udeleného plnomocenstva. Pri náležitom posúdení, nie je možné, dospieť k
záveru o neurčitosti udeleného plnomocenstva. Exekučný súd v odôvodnení napadnutého uzneseniakonštatuje, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa
dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Ako vyplýva z argumentácie súdu, súd
pojem „dlh" vykladá ako nesplatený záväzok po splatnosti. Pojem dlh však je potrebné považovať za

synonymum pojmu záväzok. Tieto dva pojmy neodlišuje stav vzhľadom k splatnosti. Právny poriadok
tieto pojmy často zamieňa. Niet tak pochýb, že pojem záväzok a pojem dlh sú synonymami a majú
rovnaký obsah. Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru,
že uznať možno len splatný záväzok. Súd ďalej dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy
povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Súd aj v tomto prípade dospel

k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania
a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol na základe udeleného
plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto
úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom
neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu
než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami

povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. V tejto otázke súd založil svoje
konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení, pričom nevychádzal
z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd vôbec
neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým záujmom povinného. Podľa ust. § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch

zástupcu a zastúpeného, a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu.
V neposlednom rade súd svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku musí byť spísaná nie len povinným, ale aj
oprávneným. Tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Ani z logického hľadiska
nie je dôvod na to, aby podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku bola účasť veriteľa. Oprávnený zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul
bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom
rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže

súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie
vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup

vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41
ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v
rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu

ochranu,právonaspravodlivýsúdnyproces,právovlastniťmajetok,právonapokojnéužívaniemajetku).
Zároveň upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani

od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré
by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje oprávnený rozhodnutie
súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a zotrváva na legitimite exekučného titulu
oprávneného, z ktorého dôvodu žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Súčasťou odvolania okrem vyššie citovaného návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. za účelom podania návrhu na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1veta prvá Ústavy SR Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol aj
návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ, ktorým sa oprávnený v úvode i v závere svojho odvolania domáhal toho, aby odvolací exekučný súd
konanie postupom podľa § 109 O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky, v nasledujúcom znení:„1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?"

V súvislosti s týmto návrhom na prerušenie konania oprávnený zároveň uviedol, že poukazuje na
najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach o ústavných
sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd, konkrétne poukázal na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 120/2012 zo dňa 14.03.2012, v súvislosti

s čím zároveň poukázal na ustanovenie § 135 O.s.p. V ďalšom odvolateľ v podstate opätovne v širších
súvislostiach uviedol to, čo v predchádzajúcich častiach odvolania.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd na úvod konštatuje, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného absolútne
nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods.
1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu potvrdil

podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu krajský súd
konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate vecne správne. Aj s ohľadom na
argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní krajský súd opierajúc sa o aktuálnu konštantnú

judikatúru dodáva:

K výroku o zastavení exekúcie:

Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom
náležitého preskúmania:
- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,
- žiadosti o vydanie poverenia,
- návrhu na vykonanie exekúcie,

tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,
pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietnuť.

Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa",

ktorý „povolí" vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo
iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom
(spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných
právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený.

Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i notárske
zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná
osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila.

Pri týchto notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť posudzuje rovnako ako pri vykonateľných
rozhodnutiach. Exekučný súd preverí materiálnu aj formálnu stránku vykonateľnosti. Formálna stránka
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskehoporiadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom, pričom nevyhnutnými náležitosťami sú
právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorej
záväzok vznikol) a predmet plnenia, pričom notárska zápisnica má zároveň obsahovať i právny

záväzok povinného. Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s
vykonateľnosťou určitého záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Až tento prejav vôle povinného robí z notárskej
zápisniceverejnúlistinu,ktorájespôsobilánanútenývýkonpovinnostiuvedenejvjejobsahu.Uvedeným
prejavom vôle povinného sa teda zavŕši vznik exekučného titulu, ktorým je inak len rozhodnutie

príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý
musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, a ktorý je vzhľadom na svoj cieľový účel
procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne
účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Po zistení, že pri spisovaní notárskej zápisnice nebol prítomný povinný a prehlásenie o uznaní právneho

záväzku a súhlas s vykonateľnosťou tejto zápisnice urobil niekto iný, bol okresný súd povinný skúmať
platnosť tohto právneho úkonu. Na základe platnej právnej úpravy (§ 22, § 23, § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) aj krajský súd dospel k záveru o neexistencii všetkých podstatných náležitosti právneho
úkonu (dohody o plnomocenstve - splnomocnení, ktoré povinný udelil Mgr. Tomášovi Kušnírovi)
determinujúcich jeho platnosť, v dôsledku čoho je nutné tento právny úkon považovať za absolútne

neplatný. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo, t.j. aj bez námietky.
Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a existujúci rozpor
záujmov povinného a „ním zvoleného" zástupcu. Krajskému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného aj vo väčšine exekučných konaní, v dôsledku
čoho sa uvedená „dohoda o plnomocenstve" prieči dobrým mravom, pretože je ťažko predstaviteľné,

aby menovaný advokát nestranne zastupoval v tomto exekučnom konaní povinného. Vzhľadom na
to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola vyhotovená formou predtlače,
rovnako tak ako v nej zakomponované plnomocenstvo, možno bezpochyby konštatovať, že povinný
nemal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil výlučne len jeho záujmy.
Každá z týchto skutočností by sama osebe mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti

udeleného plnomocenstva. Pokiaľ nemožno predmetné plnomocenstvo považovať za platné, nemohli z
neskorších právnych úkonov uskutočnených na jeho základe „splnomocneným zástupcom" vyplynúť pre
splnomocniteľa žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené ani predložená notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Inak povedané, ak neexistuje notárska zápisnica,

ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho,
exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na jej zastavenie.

K námietke oprávneného, že okresný súd skúmal predmetnú notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o
udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho

udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, krajský súd poznamenáva, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej
v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad,
ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58 ods. 1

Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez
návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu -

ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené krajský súd konštatuje, že okresný súd neprekročil rámec prieskumnej právomoci
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia
relevantného exekučného titulu. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je
dôvodom na jej zastavenie.Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty
oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré krajský súd považuje v samotnej jeho podstate za

nedôvodné.

Kodvolacejnámietkeoprávnenéhovytýkajúcejokresnémusúdu,ženapadnutýmrozhodnutímexekučný
súd porušil princíp rovností zbraní, keď v konaní oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť
svoj názor, krajský súd poznamenáva, že k porušeniu tejto zásady nedošlo, keďže vo veci nebolo

nariadené pojednávanie, takže v konaní nebol vypočutý ani povinný, ani súdny exekútor, ktorý je
účastníkom konania pre úsek rozhodovania o trovách exekúcie. Naviac oprávnený má možnosť vyjadriť
sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom
rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Krajský súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie nie
je ani výsledkom „novodobej" rozhodovacej činnosti, nakoľko minimálne tunajší krajský súd rozhoduje
v obdobných prípadoch notárskych zápisníc predkladaných oprávneným už niekoľko rokov rovnako,

čo musí byť oprávnenému známe. Krajský súd dáva tiež do pozornosti odvolateľa, že záver o
nespôsobilosti a nevykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, krajský súd zakladá
na absolútnej neplatnosti plnomocenstva udeleného povinným, advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi,
t.j. na vyhodnotení plnomocenstva ako absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a
§ 39 Občianskeho zákonníka, a nie na posúdení plnomocenstva ako neprijateľnej (a tým aj absolútne

neplatnej) zmluvnej podmienky podľa noriem spotrebiteľského práva v zmysle ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere
primárne vo svojom odvolaní namieta právny záver súdu prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné predstavy právnych záverov a názorov, ktoré mali vyplynúť zo zisteného skutkového stavu.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odvolateľom prezentovaný výklad, v zmysle ktorého

má exekučný súd v exekučnom konaní v podstate len pasívnu úlohu je v rozpore už aj so samotným
gramatickým výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí
ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania, pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť
konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, krajský súd
uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale

rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. §
58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný,
resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods.
5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak
(napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého
na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

K návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. krajský súd uvádza:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,

že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného,
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov

alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o

fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán
má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže
prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade
právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu

úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie
je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehranícaplikovateľnostiúniovéhopráva(tiež
o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným
vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna

otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k
prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor,
a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v
prejednávanom spore.

V danom ani v obdobných prípadoch krajský súd nezakladá záver o neprípustnosti exekúcie na aplikácii
komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu -
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená (ne)platnosť jednostranného právneho úkonu
- plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 5570036 uzatvorenej dňa 10.12.2004 medzi
oprávneným a povinným.

Krajský súd teda nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1,
2 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný povinný a súdni exekútori v časti konania o trovách exekúcie,
preto bol oprávnený povinný nahradiť im trovy odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že povinnému
ani súdnym exekútorom v súvislosti s týmto odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a súčasne ani
nebol uskutočnený návrh na priznanie trov odvolacieho konania, krajský súd náhradu odvolacích trov

nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.