Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/215/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233774
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233774.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
13C/268/2012-55 zo dňa 10.decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom. Nadväzne, v čase rozhodovania prvostupňového súdu už uplynula zákonná lehota na
vybavenie predmetnej žiadosti.

V súvislosti s meritórnym posúdením veci okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov
vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že vo veci tamojšieho súdu sp.
zn. 18Er/4258/2010 na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) bola dňa 14.10.2010
exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
vykonal procesné úkony a dňa 10.2.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora.
Okresný súd konštatoval, že lehota 15 dní na vydanie poverenia je aplikovateľná len v prípadoch,
ak pri exekučnom titule nejde o výnimku podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku,

t.j. (aj) o rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom prípade). Zároveň za významnú
okresný súd považoval aj povinnosť exekučného súdu preskúmať materiálnu správnosť/vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, pričom spotrebiteľské spory vykazujú (vzhľadom na osobitnú pozornosť
venovanú ochrane spotrebiteľov) zvýšenú náročnosť v rovine právnej i časovej. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval podklady pre svoje rozhodnutie/ďalší postup, tieto hodnotil a právne posudzoval,
išlo o činnosť, ktorá nespĺňa charakteristiku zbytočných prieťahov a nie je možné ju považovať za
nesprávny úradný postup. Okresný súd zdôraznil, že súd nie administratívny orgán, ktorý automaticky

udeľuje poverenia na žiadosť súdneho exekútora. Súčasne podľa judikatúry ústavného súdu nie každé
nedodržanie zákonných lehôt sa považuje vždy a automaticky za porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný postup exekučného
súdu. Dodal, že navrhovateľ „ani ničím hodnoverným“ nepreukázal majetkovú škodu, resp. nemajetkovú

ujmu.
Samostatným výrokom okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
(podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a súčasne i podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia
ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti. V tejto spojitosti konštatoval, že nadriadený súd o otázke
vylúčenia zákonnej sudkyne už rozhodol (konečným rozhodnutím), pričom ide o otázku, ktorú sú

súdy oprávnené posudzovať. Dotknuté uznesenie bolo navrhovateľovi (riadne) doručené. Vo vzťahu
k možnosti prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dodal/zdôraznil fakultatívny
charakter tohto inštitútu, ako i hľadisko samotného účelu súdneho konania.
O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tento si daný procesný nárok
neuplatnil a zo spisu vznik jeho trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušeniaavráteniavecinanovéprejednanie.Namietal,ženebolpredvynesenímrozsudkuoboznámený
s písomným vyjadrením odporcu k žalobe a toto mu bolo doručené až spoločne s napadnutým
rozsudkom. Uvedené považoval za porušenie základného práva na kontradiktórny súdny proces, ako

aj porušenie § 114 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ poukazoval na koncepciu spravodlivého súdneho konania
zahŕňajúceho právo oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k
nim.Tvrdil,ženeboloboznámenýanislistinnýmdôkazmiuloženýmivexekučnomspiseakvykonanému
dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci
podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si
bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa
pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili. Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v

rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Napokon okresnému súdu vytýkal viacero omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Zároveň je nepochybné, že nesprávny úradný postup bol preukázaný, pričom tento

spočíva v niekoľkých skutočnostiach, s ktorými sa konajúci súd musí vysporiadať.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2

písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V

tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred
súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 10.12.2013) prvostupňový súd určil 31.10.2013 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 12.11.2013. Až dňa 6.12.2013 (piatok) bol
konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného

pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by

viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho

elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup
dôsledne nevyužil, čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom
časovompredstihu-zpohľadupracovnýchdní-predjehotermínom,čímspoukazom(aj)navzdialenosť
jeho sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 200km) v určitej miere i

sám zmaril efektívne využitie označeného zákonného ustanovenia.

Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi (spolu s predvolaním na termín pojednávania) doručené dňa
12.11.2013; t.j. do termínu pojednávania mal dostatok času sa s ním oboznámiť a (aj v prípade
eventuality neúčasti na pojednávaní) naň reagovať. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka

navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v žiadosti o
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré

by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
ZároveňdotknutýzáveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.
uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo (aj)
oboznámením podstatného obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/4258/2010
- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval

navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 59
- 60 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadným dôkazom, na základe ktorého okresný súd dospel k
svojmu záveru, je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ.
Úplne zmätočnou je odvolacia argumentácia, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania „za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe“. V súdenej veci je totiž

nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril (na inom mieste to uvádza
sám odvolateľ).

Ohľadne samotného meritórneho posúdenie prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi

(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna úvaha/
protiargumentácia vo vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov
(napr. chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci, v ktorej je exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, súvislosti aplikácie spotrebiteľskej ochrany, dôvody, pre ktoré v dotknutej exekučnej veci
„neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia), na ktorých okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu.
Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu

účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie
na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí, že
nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje so skutkovými zisteniami, na ktorých je

založené napadnuté rozhodnutie. Ide tak o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý
rozsudok preto vo veci samej potvrdil.

Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným
sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná

vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
- navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v danej
súvislosti nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.