Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/401/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203695
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203695.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a

sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 455 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 8. januára 2015 č. k. 11C/249/2014-89 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne (ktorou sa žalobkyňa voči
žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 660 eur), pričom
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom týmto súdom
pod sp. zn. 15Er/391/2010 s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods.1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16

ods. 1, § 17 a § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej tiež len
„zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 1 a 2 E. p. (Exekučného poriadku č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.5.2010); Vecne dôvodil o.
i. tým, že vo vyššie označenom konaní galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny
úradný postup súdu, nakoľko 15- dňová lehota na vydanie poverenia sa nevzťahovala na prípady ak bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a uvedená lehota je lehotou procesnou a jej nedodržanie

neznamená automaticky nesprávny úradný postup, keď v rámci preskúmania exekučný súd vykonal
dokazovanie zadovážením si rozhodcovského spisu, rozpor nezistil a vydal poverenie. S poukazom
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky mal za
to, že exekučný súd je povinný skúmať existenciu a platnosť rozhodcovskej zmluvy v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania. Žalobkyňa nepreukázala nesprávnosť úradného postupu, nepredložila
žiadne rozhodnutie orgánu na to príslušného, ktorý by konštatoval nesprávny úradný postup v dotknutej
exekučnejveci,neuniesladôkaznébremenonapreukázanieexistencienesprávnehoúradnéhopostupu,

preto nemôže byť splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, z tohto dôvodu neuniesla ani dôkazné bremeno ani o existencii jej nároku na
nemajetkovú ujmu (tá totiž prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by iba samotné konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom) ažalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom
žalovanej, ktorá si náhradu trov neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát,

ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Vytkla súdu prvého stupňa, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (od

rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,
v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok treba napriek námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvého
stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej
stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého

stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých okresným súdom
dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a
odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú
úplnosťnadrámecužuvedenéhosúdomprvéhostupňadopĺňa(§219ods.2O.s.p.infine)nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich

vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, že by súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre
zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu

známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého
stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. str. 4a 5 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods.
2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto časea tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokovuplatňovanýchvprejednávanejveci)nevznikolstavprávnejneistoty,nebolivprejednávanejveci

relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou
odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by
malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých
by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov

všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, avšak
podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre
rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok

uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu

zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup.
Tvrdenie žalobkyne zo žaloby o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu
viac ako 12 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané,
žekvydaniupovereniadošlopouplynutínecelých9mesiacoch(počasktorýchexekučnýsúdopakovane
žiadal o zaslanie rozhodcovského spisu, potrebného pre posúdenie a rozhodnutie predmetnej exekučnej

veci), pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty.
Exekučný súd bol povinný náležite skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to už
v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky

okolnosti prípadu. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo
zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak
by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou predstavou
zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť konania je

jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená
prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie
ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania
(rozhodnutieESĽPvoveciNeumeisterv.Rakúskoz27.decembra1968).VrozhodnutívoveciBodaerdd

v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne
o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický

(nachádzajúci zmysel a účel zákona). Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali
v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom
počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších
stagnačných lehotách. Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca
upravil osobitný procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl.

vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
špeciálny súd a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov
(predovšetkým exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo
všetkých ďalších veciach exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia§ 44 ods. 2 E. p. vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-
dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom

prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie
nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2

O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov
konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov
prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.

p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.