Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 8, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/622/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234510
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234510.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/316/2012-66 zo dňa 22. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým žiadal zaviazať odporcu
na zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 495 Eur,
ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde v Žiline. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre poručenie práva na zákonného sudcu a nestranný súd
zamietol. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania namietal, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie

poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 9 mesiacov).
Z exekučného spisu okresného súdu sp. zn. 24Er/2471/2008 zistil, že dňa 01.10.2008 bola podaná
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zo dňa 26.02.2008, sp. zn. SR 01212/08, právoplatný dňa
07.04.2008. Exekučný súd vo veci dňa 12.01.2009 vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého.

Vychádzajúc zo zákonných podmienok uvedených v § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 dospel k záveru,
že navrhovateľ predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom nepreukázal. Nemal preukázaný základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody
- nesprávny úradný postup, keďže je zrejmé, že predmetom rozhodovania exekučných súdov bolo
skúmanie žiadostí o vydanie poverenia a skúmanie správnosti Rozhodcovského rozsudku, nekalej
povahy rozhodcovskej doložky, pričom posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za

nesprávny úradný postup. Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej Únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira. Rozhodnutie exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydaniepoverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej
doložky, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu.

Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
SR (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00, I. ÚS 476/2012, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 93/03). Aj v danom
prípade, nedodržanie 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
neznamená nesprávny úradný postup súdu v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z..

Nazákladeuvedenýchskutočnostídospelkzáveru,ženavrhovateľpodmienkynárokunanáhraduškody
v zmysle § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Zb. (v platnom znení do 31.12.2012 nepreukázal). Z uvedených
dôvodov preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p.. Odporca ako

úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.

Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že

trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na

vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Poukázalnapotrebuskúmanianielenkedyboloožiadostirozhodnutieakedybolorozhodnutiedoručené
súdnemu exekútorovi.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti

ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie
(§ 153b O.s.p.).
Vytýkal, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka

(povinného). Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje. Nesúhlasí s
tvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,keďpravýmprávnymtitulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal predložiť dôkazy o výške
majetkovej ujmy prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, preto je v

tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z

vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Táto zásada
však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv je
pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou
neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade jeho
účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie,

respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení
veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom jeho ďalšie tvrdenia i námietky dotýkajúce sa
odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné. Nedôvodná je
odvolacia námietka, že nebolo možné vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keď okresným
súdom bolo vo veci nariadené pojednávanie, o čom bola spísaná aj zápisnica.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi (respektíve jeho právnemu zástupcovi) doručené dňa
07.04.2014 spolu s predvolaním na pojednávanie určeným okresným súdom na deň 22.05.2014 .
Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie s odôvodnením, že je potrebné rozhodnúť o
nestrannosti zákonného sudcu a zároveň trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti

je dôvodná, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1
O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu

na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené
však nie je vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnych

okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného
porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na

odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by
mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovaniainštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že uznesením Krajského súdu Žilina č. k. 7NcC/219/2013-20 zo dňa
18.02.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Beáty Svediakovej z prejednávania a rozhodnutia
predmetnej veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca
je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto

otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom
okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť

názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle

spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,

len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný

a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo

odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust.
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu

racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné
podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie

dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky
konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany

žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel kzáveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V súdenej veci sa nejedná o takýto prípad. Okresný súd

postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.
Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za

nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Krajský súd sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu, že navrhovateľ predpoklady nároku na
náhradu škody na základe Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 nepreukázal z
dôvodov uvádzaných okresným súdom v odôvodnení rozsudku, s ktorými sa krajský súd plne stotožňuje

a v dôvodoch svojho rozsudku na ne poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie dôvodov rozsudku
okresného súdu krajský súd ďalej dodáva, že v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aj ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone

ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,
či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri

výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani

nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti

s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.