Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/306/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112208027
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112208027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Mgr. Dr. O. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. P. XX/X, XXX XX W. T., zastúpeného právnou
zástupkyňou JUDr. Kristínou Jošthovou, advokátkou, so sídlom R.. M.R. C. XX, XXX XX U., proti
žalovanému: N. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX, XXX XX R., právne zastúpenému JUDr.
Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, IČO:
36 866 849, v konaní o zaplatenie 19.916,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/71/2012-140 zo dňa 17. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/71/2012-140 zo dňa 17. júla 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 709,62 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného
JUDr.Stopka,JUDr.Blendovský,JUDr.Strapáč,PhD.,s.r.o.,sosídlomPotočná2835/1A,02201Čadca,
IČO: 36 866 849.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku

samostatným uznesením.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č.
513/1991 Zb. v znení účinnom do 31.01.2013 (ďalej len „Obchodný zákonník"), § 262 ods. 1 OBZ,
§ 566 ods. 1 OBZ, § 566 ods. 1 OBZ, § 571 ods. 2 OBZ, § 387 OBZ, § 391 ods. 1 OBZ, § 397
OBZ, § 580 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník"), § 364 OBZ okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný

súd uviedol, že dňa 01.09.2006 bola uzatvorená Mandátna zmluva podľa § 566 a nasl. OBZ medzi
žalobcom ako mandatárom, žalovaným ako mandantom v prvom rade a O. P., ako mandantom v
druhom rade. Žalovaný je v Mandátnej zmluve označený ako fyzická osoba - podnikateľ s miestom
podnikania R.. XXX, XXX XX, IČO: 10 973 885. Rovnako žalobca je v Mandátnej zmluve označený
ako fyzická osoba - podnikateľ, s miestom podnikania N. XX/X, XXX XX W. T., IČO: 31 074 863.
V zmysle článku II. „Predmet zmluvy", mandatár sa touto zmluvou zaviazal zastupovať mandanta pri
právnych úkonoch, ktorými ho mandant písomne poverí na základe plnomocenstva a ktoré sú spojené

so zastupovaním mandanta pri jednaniach s nájomcami podľa už uzatvorených nájomných zmlúv na
nebytové a bytové priestory v nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa na ulici T. č. X zapísanej na LV č.
XXXX a v J. R. K. na LV č. XXXX, XXXX, resp. iných nehnuteľnostiach, ktoré budú vo vlastníctve, resp.
oprávnenej držbe mandanta, o vyprataní nehnuteľnosti na základe relevantných právnych podkladovpredložených mandantom a pri prípadnom predaji uvedených nehnuteľností. Mandant sa zaviazal
mandatárovi poskytnúť za uvedené služby odmenu podľa tejto zmluvy. V zmysle článku IV. „Odmena
mandatára", mandant mandatárovi vyplatí odmenu 7.000,- Sk mesačne a náhradu za účelne vynaložené

náklady vždy, ak o to bude požiadaný na základe dohodnutého splátkového kalendára, ktorý je súčasťou
tejto zmluvy (bod 4.1). Konečná výška odmeny mandatára môže byť upravená na základe písomne
predložených nepredvídaných nákladov, ktoré vzniknú mandatárovi v súvislosti s vymáhaním plnenia
v prospech mandanta (bod 4.2). Odmena bude uhradená do 14 dní od jej vyúčtovania mandatárom
na bankový účet alebo v hotovosti (bod 4.3). Odmena v prípade predaja nehnuteľností vo vlastníctve

mandanta mandatárom bude 5% z predajnej ceny (bod 4.4). V zmysle článku VI. „Ostatné dojednania"
bod 7.7, vzťahy neupravené touto zmluvou sa budú riadiť ustanoveniami § 566 - 576 Obz. v platnom
znení. Podľa výpisu zo Živnostenského registra Okresného úradu Žilina, číslo živnostenského registra
511-10473 žalobca do 31.12.2010, kedy ukončil činnosť, podnikal ako fyzická osoba - živnostník pod
obchodným menom Paed. Dr. O. J. Tony´k - obchodná a sprostredkov. agentúra, s miestom podnikania
Poľná cesta 93/1, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 31 074 863. Podľa výpisu zo Živnostenského registra

Okresného úradu Žilina, číslo živnostenského registra 504-5186, žalovaný do 12.01.2009, kedy ukončil
činnosť, podnikal ako fyzická osoba - živnostník pod obchodným menom N. P., s miestom podnikania
R. XXX,., IČO: 10 973 885.

Dňa 26.09.2008 bola uzatvorená Zmluva o kúpe nehnuteľností č. 10973885/092308 medzi žalovaným

„ako predávajúcim a kupujúcimi I. W. a H. W.. Predmetom prevodu na základe Kúpnej zmluvy boli
pozemky a stavby vo výlučnom vlastníctve predávajúceho, a to parcela č. 3568/15 o výmere 592 m2,
parcela č. 3568/40 o výmere 1251 m2, parcela č. 3568/42 o výmere 584 m2, parcela č. 3568/44 o
výmere 175 m2, parcela č. 3568/67 o výmere 120 m2, parcela č. 3568/72 o výmere 119 m2, parcela č.
3568/97 o výmere 167 m2, parcela č. 3568/99 o výmere 90 m2, stavba bez súpisného čísla postavená

na pozemku parcela č. 3568/15 druh stavby 703 - sklad a stavba bez súpisného čísla postavená na
pozemku parcela č. 3568/42, všetky nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie
U.. V zmysle článku IV. "Kúpna cena a jej splatnosť", zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene vo
výške 12.000.000,- Sk (398.327,03 eur). V zmysle článku IV. bod 4.3. Kúpnej zmluvy, zmluvné strany sa
dohodli na zmluvnej pokute vo výške 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur) v prípade, že z dôvodov na strane

predávajúceho nedôjde k prevodu vlastníckeho práva k predmetu kúpy z predávajúceho na kupujúcich."
Podľa výpisu z LV č. XXXX katastrálne územie U., nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy
v zmysle článku II., boli ku dňu 07.05.2008 vo výlučnom vlastníctve žalovaného N. P., R.. XXX, IČO:
10 973 885.

Dňa 26.09.2008 bol spísaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe
Kúpnej zmluvy. V závere predmetného návrhu žalovaný a Kupujúci podpismi potvrdili prevzatie siedmich
rovnopisov Kúpnej zmluvy č. 10973885/092308 a dvoch rovnopisov návrhu na vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností od Mgr. Dr. O. J.. Listom zo dňa 06.02.2012 predseda revíznej komisie
Slovenskej advokátskej komory oznámil žalobcovi na základe jeho telefonickej žiadosti z 02.02.2012,

že listom revíznej komisie z 21.11.2011 ho žiadal o vyjadrenie sa k priloženej fotokópii sťažnosti pána
N. P., ktorá obsahovala, okrem iného, Mandátnu zmluvu z 01.09.2006 podpísanú mandantom v prvom
rade N. P., mandantom v druhom rade O. P. a mandatárom Bc. O. J..

Faktúrou č. 20120002 s dátumom vyhotovenia 06.02.2012, dátumom dodania tovaru/služby

06.02.2012 a dátumom splatnosti 20.02.2012 žalobca vyúčtoval žalovanému sumu 19.916,35 Eur
za sprostredkovanie predaja nehnuteľností na LV č. XXXX na ulici T. - Kúpno-predajná zmluva č.
10973885/092308 zo dňa 26.09.2008 v prospech kupujúcich S. W. s manželkou na základe mandátnej
zmluvy zo dňa 01.09.2006, článok IV. odsek 4.4 vo výške 5% z predajnej ceny nehnuteľností. Listom
označeným ako „Vec: vrátenie faktúry" žalovaný oznámil žalobcovi, že faktúru, ktorú mu žalobca zaslal,

neuznáva, nakoľko podvodným spôsobom chce žalobca vymáhať neexistujúci záväzok. Podľa listiny
označenej ako „Ukončenie mandátnej zmluvy", ktorú uzatvorili podľa § 566 a nas. OBZ zmluvné strany:
žalovanýakomandantvprvomrade,O.P.akomandantvdruhomradeažalobcaakomandatár,signatári
tejto zmluvy sa dohodli, že ukončujú zmluvu ku dňu 31.10.2008 dohodou. Ku dňu ukončenia tejto zmluvy
mandatár odovzdáva všetky zmluvy, ktoré boli za čas trvania mandátnej zmluvy ním uzavreté. Zoznam

vrátených zmlúv tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto dohody. K uvedenému dňu si zmluvné strany z titulu
tejto zmluvy splnili voči sebe všetky nároky vyplývajúce z nej.Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že príloha Ukončenia mandátnej zmluvy bola
predložená žalobcom na pojednávaní dňa 16.01.2014 (č.l. 54 spisu). Z predmetnej prílohy vyplývalo,
že k dátumu odovzdania 29.10.2008 došlo k odovzdaniu šiestich nájomných zmlúv a ôsmich dodatkov

k nájomným zmluvám žalovanému, pričom v listine je uvedené "odovzdala Z. J." a nečitateľný podpis,
"prevzal N. P." a nečitateľný podpis, v Žiline dňa 29.10.2008. Podľa Splátkového kalendára k zmluve zo
dňa 01.09.2008 vypracovaného žalobcom dňa 01.09.2006, žalovaný ako odberateľ bude uhrádzať za
rok 2006 dodávateľovi mesačné splátky podľa zmluvy zo dňa 01.09.2006, a to za mesiac september
s dátumom splatnosti 15.09.2006, za mesiac október s dátumom splatnosti 15.10.2006, za mesiac

november s dátumom splatnosti 15.11.2006 a za mesiac december s dátumom splatnosti 15.12.2006,
každá splátka v sume 7.000,- Sk s variabilným symbolom 109138850. Obdobným spôsobom bol
žalobcom vypracovaný splátkový kalendár dňa 08.01.2007 na rok 2007 a dňa 01.01.2008 na rok 2008.

Faktúrou č. 10080007 s dátumom vyhotovenia 30.09.2008 a dátumom splatnosti 14.10.2008 žalobca
vyúčtoval žalovanému sumu 150.000,- Sk za sprostredkovanie predaja nehnuteľností na LV č. XXXX

katastrálne územie U. na ulici T. v prospech kupujúceho p. I. W. s manželkou. Podľa výdavkového
pokladničného dokladu (č.l. 53 spisu), tento bol vystavený dňa 29.10.2008 firmou žalovaného. Z
jeho obsahu vyplývalo, že žalobcovi bola vyplatená suma 150.000,- Sk s účelom: provízia za predaj
pozemkov T. ulica, U.. Podľa príjmového pokladničného dokladu (č.l. 53 spisu), tento bol vystavený
dňa 29.10.2008 žalobcom. Z jeho obsahu vyplývalo, že od žalovaného prijal sumu 150.000,- Sk,

účel: vyplatenie provízie za predaj pozemkov T. ulica U.. Okresný súd sa oboznámil s obsahom e-
mailovej komunikácie predloženej žalobcom (č.l. 68-69 spisu), z obsahu ktorej vyplývalo, že v máji
2008 prebiehala emailová komunikácia medzi žalobcom a N. A. ohľadne zmluvy o kúpe nehnuteľností
medzi žalovaným a p. W. a žalobcovi zasielal návrh zmluvy. Ďalšia elektronická komunikácia medzi
označenými účastníkmi prebiehala v septembri 2008. Na pojednávaní dňa 13.03.2014 žalobca predložil

zápisnicu o konfrontácii medzi svedkom poškodeným a svedkom zo dňa 27.11.2009, ČVS: KRP-36/
OEK-ZA-2009 (č.l. 72 a nasl. spisu), pričom konkrétne poukázal na stranu 7 predmetnej zápisnice (č.l.
78 spisu) v časti, ktorá začína ako „reakcia N. P.", z obsahu ktorej vyplývalo vyjadrenie žalovaného o
výške odmeny žalobcu 750.000,- Sk. Listom zo dňa 28.05.2008 žalobca ako zástupca žalovaného na
základe plnej moci vypovedal nájomnú zmluvu zo dňa 02.05.2005 v znení dodatkov nájomcovi G+K

autosúčiastky, s.r.o., IČO: 36 409 090 ku dňu 31.08.2008 z dôvodu zmeny vlastníckych práv k predmetu
nájomnej zmluvy a vyzval nájomcu, aby k uvedenému dňu prenajaté priestory odovzdal. Listom zo dňa
28.05.2008 žalobca ako zástupca žalovaného na základe plnej moci vypovedal nájomnú zmluvu v znení
dodatku zo dňa 01.09.2007 nájomcovi Peter Daniel DANDY trans, IČO: 10 941 371 ku dňu 31.08.2008
z dôvodu zmeny vlastníckych práv k predmetu nájomnej zmluvy a vyzval nájomcu, aby k uvedenému

dňu prenajaté priestory odovzdal.

Dňa 05.06.2007 žalobca vystavil v Žiline vlastnú zmenku s doložkou "bez protestu", za ktorú sa zaviazal
zaplatiť dňa 01.07.2008 žalovanému sumu 1.500.000,- Sk v mieste plnenia Mgr. Dr. O. J., ul. J. W. XX,
XXX XX.. Z fotokópie predmetnej zmenky tak, ako sa táto nachádza na č.l. 115 spisu vyplývalo, že

zmenka bola prečiarknutá, pričom na líci zmenky je uvedené: "listina stornovaná prijímateľom zmenky"
a na rube zmenky je uvedené: "dňa 31.07.2008 vystaviteľ zmenky a príjemca zmenky stornovali listinu -
originál zmenky, čo potvrdzujú svojimi podpismi". Pod uvedeným textom sa nachádza nečitateľný podpis
nad menom žalovaného (príjemca zmenky) a žalobcu (vystaviteľ zmenky).

Dňa 31.07.2008 žalobca vystavil v Žiline vlastnú zmenku s doložkou "bez protestu", za ktorú sa zaviazal
zaplatiť dňa 31.07.2011 žalovanému sumu 750.000,- Sk v mieste plnenia U., ul. J. W. XX, kancelária
Mgr. Dr. O. J.. Z fotokópie predmetnej zmenky tak, ako sa táto nachádzala na č.l. 116 spisu vyplývalo, že
zmenkabolaprečiarknutá,pričomnalícizmenkyjeuvedené:"zmenkavrátená-stornovanáprijímateľom
zmenky" a na rube zmenky je uvedené: "dňa 29.10.2008 vystaviteľ zmenky a príjemca zmenky zmenku

stornovali, ktorý bol príjemcom zmenky označený ako originál, čo potvrdzuje svojím podpisom". Pod
uvedeným textom sa nachádza nečitateľný podpis pri mene žalovaného (príjemca zmenky) a žalobcu
(vystaviteľ zmenky).

Okresný súd považoval za preukázané, pričom uvedené nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že

medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom v prvom rade došlo dňa 01.09.2006 k
vzniku platného záväzkovoprávneho vzťahu, a to uzatvorením Mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl.
OBZ. Predmet činnosti žalobcu ako mandatára v zmysle Mandátnej zmluvy bol vymedzený v článku II.
bod 2.1 Mandátnej zmluvy, pričom žalobca sa zaviazal zastupovať žalovaného pri právnych úkonochspojených so zastupovaním žalovaného pri jednaniach s nájomcami vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo
vlastníctve žalovaného vymedzeným v označenom článku Mandátnej zmluvy a taktiež pri prípadnom
predaji uvedených nehnuteľností. Odmena žalobcu ako mandatára bola dojednaná jednak v článku

IV. bod 4.1 Mandátnej zmluvy vo výške 7.000,- Sk mesačne, ktorú sa žalovaný zaviazal uhrádzať
na základe dohodnutého splátkového kalendára a v prípade predaja nehnuteľností vo vlastníctve
žalovaného v článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy vo výške 5% z predajnej ceny. Záväzkovoprávny
vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným na základe Mandátnej zmluvy okresný súd posúdil ako
vzťah obchodnoprávny v zmysle § 261 ods. 1 OBZ. Vychádzal pritom z toho, že žalobca a žalovaný ako

zmluvné strany sú v Mandátnej zmluve označení ako fyzické osoby - podnikatelia s miestom podnikania
aidentifikačnýmčíslom.Činnosť,ktorúžalobcanazákladeMandátnejzmluvyvykonávalprežalovaného,
bola súčasťou predmetu podnikania žalobcu tak, ako to vyplývalo z výpisu zo Živnostenského registra
Okresného úradu Žilina, číslo živnostenského registra 511-10473. Zároveň nehnuteľnosti zapísané
na LV č. XXXX pre katastrálne územie U., na ktoré sa, okrem iného, vzťahovala činnosť žalobcu
ako mandatára v zmysle Mandátnej zmluvy, boli pred prevodom vlastníckeho práva na Kupujúcich

evidované na LV č. XXXX pre katastrálne územie U. na žalovaného ako fyzickú osobu - podnikateľa v
spoluvlastníckom podiely 1/1. Ak by aj medzi žalobcom a žalovaným nešlo o vzťah medzi podnikateľmi
týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka), z obsahu Mandátnej
zmluvy vyplývalo, že táto bola uzatvorená podľa § 566 a nasl. OBZ a v zmysle článku VI. bod 7.7 vzťahy
neupravené touto zmluvou sa budú riadiť § 566 - 576 OBZ, čím zmluvné strany vykonali na záväzkový

vzťah založený Mandátnou zmluvou voľbu Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1 OBZ.
Vzhľadom na záver o obchodnoprávnom charaktere záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným
sa právny vzťah založený Mandátnou zmluvou spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka
upravujúcou obchodné záväzkové vzťahy, a teda vzájomné nároky zmluvných strán z Mandátnej
zmluvy sa premlčujú v štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 OBZ. V nadväznosti na vyhodnotenie

právneho vzťahu medzi účastníkmi konania ako vzťahu obchodnoprávneho primárne podľa § 261 ods. 1
OBZ, okresný súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného ohľadne spotrebiteľského charakteru
Mandátnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a o potrebe aplikovania všeobecnej trojročnej
premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka. Zároveň, ak by aj žalovaný vstupoval do právneho
vzťahu so žalobcom ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka), voľbu režimu OBZ by nebolo

možné posudzovať ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), nakoľko v konaní nebolo žalovaným namietané, že by táto nemala charakter individuálne
dojednaného zmluvného ustanovenia (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nerozporoval
tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu, že Mandátna zmluva bola uzatvorená po vzájomnej dohode medzi
žalobcom a žalovaným, ktorý mal možnosť jej obsah ovplyvniť. V konaní bolo ďalej preukázané, pričom

uvedené rovnako nebolo medzi účastníkmi sporné, že k zániku záväzkovoprávneho vzťahu založeného
Mandátnou zmluvou došlo dohodou zmluvných strán k 31.10.2008 tak, ako táto skutočnosť vyplývala z
písomného Ukončenia mandátnej zmluvy (č.l. 28 spisu).

Medzi účastníkmi konania ďalej nebolo podľa okresného súdu sporné, že žalobca v súlade s článkom

II. bod 2.1 Mandátnej zmluvy zastupoval žalovaného pri realizácii predaja nehnuteľností vo vlastníctve
žalovaného zapísaných na LV č. XXX pre katastrálne územie U. v prospech kupujúcich I. W. a H.
W., a to tak, že s kupujúcimi, resp. ich právnym zástupcom dojednával podmienky a obsah kúpnej
zmluvy, následne vypracoval návrh kúpnej zmluvy a návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. V konaní bolo ďalej preukázané, že žalovaný ako predávajúci uzatvoril dňa 26.09.2008

s kupujúcimi Zmluvu o kúpe nehnuteľností č. 10973885/092308, predmetom ktorej bol odplatný prevod
Nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie U.. Z
obsahu predloženej Kúpnej zmluvy vyplýva, že kúpna cena bola dojednaná vo výške 12.000.000,-
Sk (článok IV bod 4.1 Kúpnej zmluvy). Medzi účastníkmi konania rovnako nebolo sporné, že v
rovnaký deň, t.j. 26.09.2008 bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v

prospech kupujúcich. Uskutočnením úkonov súvisiacich s predajom nehnuteľností a realizáciou predaja
nehnuteľností vznikol žalobcovi v súlade s článkom IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy nárok na odmenu vo
výške 5% z predajnej ceny nehnuteľností, ktorá skutočnosť rovnako nebola medzi účastníkmi konania
sporná. Hoci z predloženej Kúpnej zmluvy vyplývala dojednaná kúpna cena vo výške 12.000.000,-
Sk, z ktorej 5% predstavuje 600.000,- Sk (19.916,35 Eur), žalovaný vo výpovedi na pojednávaní dňa

13.03.2014potvrdildohoduoodmenežalobcuzapredajpredmetnýchnehnuteľnostíkupujúcimvovýške
750.000,-Sk,apretookresnýsúdexistenciutakéhotodojednaniapovažovalzaskutkovúokolnosťmedzi
účastníkmi konania nespornú. Nakoľko z obsahu Mandátnej zmluvy nevyplývalo niečo iné, žalobcovi
ako mandatárovi vznikol nárok na odmenu v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy v súlade sustanovením § 571 ods. 2 OBZ, keď riadne vykonal činnosť, na ktorú bol povinný, za ktorý deň súd
považoval deň uzavretia Kúpnej zmluvy a podania návrhu na vklad vlastníckeho práva na základe
Kúpnej zmluvy v prospech kupujúcich 26.09.2008, ktorý dátum nebol medzi účastníkmi konania sporný.

Odo dňa nasledujúceho, t.j. od 27.09.2008 začala v súlade s § 391 ods. 1 OBZ plynúť štvorročná
premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 26.09.2012. Pokiaľ teda žalobca podal žalobu na okresnom
súde dňa 05.03.2012, uskutočnil tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto okresný súd námietku
premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú. K momentu vzniku nároku na odmenu
mandatára v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy, od ktorého sa následne odvíja začiatok

plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na súde, okresný súd uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením
žalobcu, že nárok na odmenu mu mal vzniknúť až jej vyúčtovaním, nakoľko v zmysle článku IV. bod 4.4
Mandátnej zmluvy, vznik nároku na odmenu mandatára vo výške 5% z predajnej ceny v prípade predaja
nehnuteľností vo vlastníctve mandanta nie je viazaný na jej vyúčtovanie. Z tohto dôvodu za rozhodujúce
okresný súd považoval znenie § 571 ods. 2 OBZ. Zároveň okresný súd uviedol, že systematickým
výkladom článku IV. Mandátnej zmluvy dospel k záveru, že bod 4.3 článku IV. Mandátnej zmluvy, podľa

ktorého „odmena bude uhradená do 14 dní od jej vyúčtovania mandatárom na bankový účet alebo v
hotovosti"(arovnakoakoajbod4.2)satýkajúodmenydojednanejvčlánkuIV.bod4.1Mandátnejzmluvy
anevzťahovalisa,konkrétnenajmäčlánokIV.bod4.3Mandátnejzmluvy,naodmenudojednanúvčlánku
IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy pre prípad predaja nehnuteľností vo vlastníctve mandanta mandatárom.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi konania nebol sporný
vznik nároku žalobcu na odmenu v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy za zastupovanie
žalovaného pri predaji nehnuteľností na základe Kúpnej zmluvy uzatvorenej s Kupujúcimi a rovnako
nebola sporná výška odmeny, na ktorú žalobcovi vznikol nárok 750.000,- Sk. Podstata obrany
žalovaného v konaní spočívala v tvrdení, že odmena za zastupovanie žalovaného pri predaji

Nehnuteľností vo výške 750.000,- Sk bola žalobcovi uhradená tým spôsobom, že sa znížila zmenková
suma na zmenke vystavenej žalobcom dňa 05.06.2007, ktorou sa žalobca zaviazal žalovanému zaplatiť
dňa 01.07.2008 sumu 1.500.000,- Sk. Uvedené tvrdenie žalovaného okresný súd z hľadiska právneho
posúdenia vyhodnotil ako tvrdenie o zániku pohľadávky žalobcu započítaním s pohľadávkou žalovaného
dohodou v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s § 358 a nasl. OBZ.

Žalovaný vo výpovedi na pojednávaní dňa 13.03.2014 ako aj v ďalších vyjadreniach v priebehu konania
súvislým spôsobom opísal okolnosti súvisiace s priebehom záväzkovo-právneho vzťahu založeného
medzi účastníkmi konania Mandátnou zmluvou, a to skutočnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu
Mandátnej zmluvy, ďalej skutočnosti súvisiacich so zastupovaním žalovaného pri predaji nehnuteľností

kupujúcim, ako aj skutočnosti súvisiace so zánikom Mandátnej zmluvy. K okolnostiam úhrady odmeny
žalobcu vo výške 750.000,- Sk žalovaný uviedol, že odmena žalobcu bola uhradená tým spôsobom, že
sa znížila zmenková suma na zmenke vystavenej žalobcom v prospech žalovaného dňa 05.06.2007 na
sumu 1.500.000,- Sk. Podľa vyjadrenia žalovaného, tento postup navrhol samotný žalobca z dôvodu,
že v čase, kedy k nemu došlo, bola predmetná zmenka po splatnosti a žalovaný by mohol voči

nemu zmenkovú sumu vymáhať. Napriek tomu, že v uvedenom čase ešte nebola uzatvorená Kúpna
zmluva s kupujúcimi, bolo zrejmé, že k predaju nehnuteľností dôjde a pokiaľ nie, tak kupujúci zaplatí
zmluvnú pokutu 3.000.000,- Sk. Okresný súd však poukázal na to, že z článku IV. bod 4.3 Kúpnej
zmluvy nevyplýva dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 3.000.000,- Sk v prospech žalovaného ako
predávajúceho.

Oboznámením sa s fotokópiami zmeniek (č.l. 115 a 116 spisu) mal okresný súd preukázané, že žalobca
dňa 05.06.2007 vystavil vlastnú zmenku, na základe ktorej sa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu
1.500.000,-Skdňa01.07.2008.Dňa31.07.2008bolapredmetnázmenkanazákladesúhlasnéhoprejavu
vôle žalobcu ako vystaviteľa zmenky a žalovaného ako prvého majiteľa zmenky stornovaná a v rovnaký

deň, t.j. dňa 31.07.2008 bola žalobcom vystavená vlastná zmenka, na základe ktorej sa zaviazal zaplatiť
žalovanému sumu 750.000,- Sk dňa 31.07.2011. Podľa žalobcu „umorením" zmenky vystavenej dňa
05.06.2007 nemohlo dôjsť k započítaniu vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, nakoľko v
tomto smere nebol uskutočnený žiaden prejav vôle a zároveň započítanie by predchádzalo dňu predaja
nehnuteľností, pričom právo fakturovať odmenu vo výške 5% podľa Mandátnej zmluvy vzniklo žalobcovi

ažpouzavretíKúpnejzmluvy.Napojednávanídňa05.06.2014žalobcauviedol,žeksamotnýmdôvodom
umorovania zmeniek sa vyjadrovať nebude, pričom poukázal na to, že k tejto otázke sa vyjadril v
inom konaní a na týchto vyjadreniach trvá. Okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca poukazoval na
svoje vyjadrenia v „inom konaní", učinil tak bez bližšej špecifikácie a akékoľvek vyjadrenia prednesenéžalobcom v inom prebiehajúcom konaní, či to už mal žalobca na mysli občianske súdne alebo trestné
konanie, neboli predmetom dokazovania v prejednávanej veci, a preto na ne okresný súd len z
dôvodu prejednávania inej sporovej veci medzi účastníkmi konania nemohol prihliadať. K dôvodom tak

vystavenia, ako aj stornovania zmeniek vystavených žalobcom dňa 05.06.2007 a 31.07.2008 sa žalobca
následne vyjadril až v rámci záverečného prednesu na pojednávaní dňa 26.06.2014, kedy uviedol, že
zmenkami zo dňa 05.06.2007 a 31.07.2008 zabezpečil kúpnu cenu za vozidlo BMW X5, ktoré kúpil od
žalovaného, hoci formálne bolo evidované na inú fyzickú osobu. Časť kúpnej ceny sa zaviazal zaplatiť
práve na základe zmeniek. Stornovaniu zmenky dňa 31.07.2008 malo predchádzať odňatie vozidla

BMW X5 žalobcovi políciou a medzi účastníkmi malo dôjsť k dohode o tom, že vzhľadom na zníženie
hodnoty vozidla sa zníži aj hodnota zabezpečovacej zmenky. Stornovanie zmenky vystavenej dňa
31.07.2008 a následné vystavenie zmenky na sumu 600.000,- Sk malo súvisieť práve s otázkou vrátenia
vozidla BMW X5, ktoré malo byť protihodnotou jeho plnenia za sprostredkovanie. K uvedeným tvrdeniam
žalobcu okresný súd uviedol, že žalobca pre okresný súd zrozumiteľným spôsobom neobjasnil, akým
spôsobom súviselo vystavovanie zmeniek dňa 05.06.2007 a 31.07.2008 s kúpou motorového vozidla

žalobcu a na preukázanie týchto tvrdení neoznačil, ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktorými by bol
preukázaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným týkajúci sa predmetného motorového vozidla,
resp. kúpno-predajný vzťah, na základe ktorého by predmetné vozidlo žalovaný žalobcovi predával
a v súvislosti s existenciou ktorého by došlo k vystaveniu zmeniek dňa 05.06.2007 a 31.07.2008.
Uvedenými tvrdeniami žalobca podľa okresného súdu presvedčivým spôsobom nespochybnil svoj

abstraktný zmenkový záväzok, ktorý mu vznikol voči žalovanému vystavením vlastnej zmenky dňa
05.06.2007 na sumu 1.500.000,- Sk a taktiež hodnoverným spôsobom neobjasnil ani nepreukázal ním
tvrdený dôvod stornovania zmenky vystavenej dňa 5.6.2007 a vystavenia zmenky dňa 31.07.2008 na
sumu750.000,-Sk.Napriektomu,ževčasežalovanýmtvrdenejdohodyoúhradeodmenyžalovanýmvo
výške 750.000,- Sk odpočítaním tejto sumy z jeho zmenkového záväzku na základe zmenky vystavenej

dňa 05.06.2007, ku ktorému malo dôjsť dňa 31.07.2008, žalobcovi ešte nevznikol nárok na odmenu
za zastupovanie žalovaného pri realizácii predaja nehnuteľností manželom W., podľa okresného súdu
nie je vylúčené, aby na základe dohody žalobcu a žalovaného k takémuto započítaniu došlo. Uvedené
umožňuje § 364 OBZ, v zmysle ktorého na základe dohody strán možno započítať akékoľvek vzájomné
pohľadávky, t.j. podľa okresného súdu aj také, ktoré vzniknú v budúcnosti alebo ktorých vznik závisí od

splnenia určitej podmienky. Zároveň okresný súd uviedol, že v čase, kedy došlo k stornovaniu zmenky
zo dňa 05.06.2007 a k vystaveniu zmenky dňa 31.07.2008 už prebiehali rokovania medzi žalobcom ako
zástupcom žalovaného a právnym zástupcom kupujúcich ohľadne znenia kúpnej zmluvy tak, ako tieto
vyplývajú z emailovej komunikácie z mája 2008 (č.l. 68 spisu) a pravdepodobnosť realizácie predaja
nehnuteľností vyplývala aj z tej skutočnosti, že žalobca ako zástupca žalovaného dňa 28.05.2008 spísal

výpovede nájomných zmlúv k predmetným nehnuteľnostiam ku dňu 31.08.2008.

Žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 19.916,35 Eur (600.000,- Sk) na základe faktúry č.
20120002 vystavenej dňa 06.02.2012 predstavoval podľa vyjadrenia žalobcu časť odmeny v zmysle
článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy, na ktorú žalobcovi vznikol nárok za zastupovanie žalovaného

pri realizácii predaja nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie U. manželom
W.. Zvyšnú časť odmeny vo výške 150.000,- Sk žalobca podľa svojho vyjadrenia vyúčtoval faktúrou
č. 10080007 s dátumom vyhotovenia 30.09.2008, pričom tvrdil, že suma 150.000,- Sk bola uhradená
jej odpočítaním zo zmenkovej sumy 750.000,- Sk na základe zmenky vystavenej dňa 31.07.2008, v
dôsledku čoho bola táto zmenka dňa 29.10.2008 stornovaná a v rovnaký deň bola žalobcom v prospech

žalovaného vystavená nová zmenka na sumu 600.000,- Sk. Skutočnosť, prečo faktúrou č. 10080007
vystavenou dňa 30.09.2008 vyúčtoval žalovanému len časť odmeny vo výške 150.000,- Sk a zvyšnú
časť odmeny vo výške 19.916,35 Eur (600.000,- Sk) vyúčtoval až faktúrou č. 20120002 vystavenou dňa
6.2.2012, t.j. s časovým odstupom takmer tri a pol roka, žalobca odôvodňoval tým, že žalovaný nebol
ochotný mu viac zaplatiť, pričom v čase vystavenia faktúry č. 10080007 žalobca nedisponoval originálom

Mandátnej zmluvy, čo mu bránilo vzhľadom na odmietavý postoj žalovaného vyúčtovať odmenu v plnej
výške 750.000,- Sk. Žalovaný v priebehu konania uvádzal, že nad rámec odmeny vo výške 750.000,-
Sk, ktorá bola žalobcovi uhradená znížením zmenkovej sumy dňa 31.07.2008, žalobcovi uhradil ešte
sumu 300.000,- Sk, a to 150.000,- Sk na základe faktúry č. 10080007 v hotovosti a o sumu 150.000,-
Sk sa znížila zmenka vystavená žalobcom dňa 31.07.2008. Spolu teda nad rámec odmeny vo výške

750.000,- Sk žalobcovi ešte týmto spôsobom poskytol sumu 300.000,- Sk, a to v záujme ukončenia
právneho vzťahu so žalobcom.Primárne okresný súd k tvrdeniu žalobcu, že v septembri 2008 nedisponoval Mandátnou zmluvou
podpísanou všetkými zmluvnými stranami uviedol, že táto skutočnosť nebola v konaní spoľahlivo
preukázaná. Pokiaľ žalobca uvádzal, že Mandátna zmluva mu bola doručená ako príloha sťažnosti

žalovaného spolu s výzvou Slovenskej advokátskej komory zo dňa 21.11.2011, aby sa k sťažnosti
žalovaný vyjadril, tak priamo uvedenú výzvu spolu s identifikáciou jej príloh žalobca v konaní nepredložil.
PredložillenoznámenieSlovenskejadvokátskejkomoryzodňa06.02.2012,ktorémubolodoručenédňa
09.02.2012 a v ktorom predseda revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory oznámil žalobcovi,
že listom z 21.11.2011 ho žiadal o vyjadrenie k fotokópii sťažnosti žalovaného, ktorá obsahovala

10 príloh, okrem iného aj Mandátnu zmluvu z 01.09.2006. K okolnostiam podpisovania Mandátnej
zmluvy žalobca v konaní uviedol, že Mandátna zmluva bola podpisovaná v neprítomnosti manželky
žalovaného, ktorá bola taktiež jej zmluvnou stranou ako mandant v druhom rade, pričom žalovaný
mal zabezpečiť na všetkých rovnopisoch Mandátnej zmluvy jej podpis a následne dva rovnopisy vrátiť
žalobcovi.RozpornesuvedenýmitvrdeniamižalobcuvkonanívypovedalasvedkyňaO.P.,ktoráuviedla,
že Mandátnu zmluvu podpísala za prítomnosti žalobcu a žalovaného v kancelárii žalobcu. Taktiež

výsluchom svedkyne Z. J. nebolo potvrdené tvrdenie žalobcu, že v septembri 2008 Mandátnou zmluvou
nedisponoval, nakoľko svedkyňa, ktorá začala pracovať u žalobcu až v októbri 2006, o existencii a
obsahu zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným nemala žiadnu vedomosť a nevedela sa vyjadriť
k okolnostiam jej uzatvorenia. Avšak aj v prípade, ak by žalobca z ním uvádzaných dôvodov v septembri
2008 nemal k dispozícii Mandátnu zmluvu podpísanú všetkými zmluvnými stranami, táto skutočnosť mu

podľa okresného súdu nemohla sama o sebe brániť vo vyúčtovaní odmeny v plnej dojednanej výške
750.000,- Sk, nakoľko z vyjadrení samotného žalobcu v priebehu konania je zrejmé, že o výške svojho
nároku na odmenu v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy, ktorej text navyše sám vypracoval,
vedomosť mal. Okresný súd taktiež poukázal na to, že tvrdené nedisponovanie Mandátnou zmluvou
žalobcovi nebránilo v tom, aby vypracoval splátkové kalendáre k Mandátnej zmluve zo dňa 01.09.2006,

08.01.2007 a 01.01.2008, na základe ktorých mu mal žalovaný v zmysle článku IV. bod 4.1 Mandátnej
zmluvy uhrádzať mesačnú odmenu vo výške 7.000,- Sk so splatnosťou tak, ako táto vyplýva z článku
IV. bod 4.3 Mandátnej zmluvy. Zo samotnej faktúry č. 10080007 taktiež nevyplývalo, že by ňou mala byť
vyúčtovaná iba časť určitého nároku žalobcu. Medzi účastníkmi konania bola sporná otázka spôsobu
úhrady sumy 150.000,- Sk na základe faktúry č. 10080007 vystavenej dňa 30.9.2008, kedy žalobca

uvádzal, že táto faktúra bola uhradená odpočítaním zo zmenkovej sumy 750.000,- Sk na základe
zmenky vystavenej dňa 31.07.2008, zatiaľ čo žalovaný uvádzal, že suma 150.000,- Sk na základe
faktúry č. 10080007 zo dňa 30.9.2008 bola vyplatená žalobcovi v hotovosti dňa 29.10.2008 tak, ako
to vyplývalo z výdavkového pokladničného dokladu a príjmového pokladničného dokladu z uvedeného
dňa (č.l. 53 spisu) a zároveň o ďalšiu sumu 150.000,- Sk došlo dňa 29.10.2008 k zníženiu zmenky

vystavenej žalobcom dňa 31.07.2008. Vyplatenie sumy 150.000,- Sk žalobcovi žalovaným v hotovosti
dňa 29.10.2008 potvrdila vo výpovedi svedkyňa O. P., zatiaľ čo žalobca sa k otázkam žalovaného a jeho
právneho zástupcu ohľadne prevzatia hotovosti vo výške 150.000,- Sk na pojednávaní dňa 13.03.2014
vyjadriť odmietol a na pojednávaní dňa 05.06.2014 sa k tejto otázke zo strany právneho zástupcu
žalovaného opätovne nevyjadril s tým, že všetky skutočnosti podľa jeho názoru vyplývajú z listinných

dôkazov. Na pojednávaní dňa 26.6.2014 žalobca uviedol, že si nepamätá, že by mu suma 150.000,- Sk
bola reálne v hotovosti vyplatená, nakoľko sa ale táto časť provízie vysporiadala znížením zmenkovej
sumy, vystavil príjmový pokladničný doklad a zaúčtoval ju ako príjem. V kontexte listinných dôkazných
prostriedkov, predovšetkým výdavkového pokladničného dokladu a príjmového pokladničného dokladu
zo dňa 29.10.2008, nespornej skutočnosti o stornovaní zmenky zo dňa 31.07.2008 na sumu 750.000,-

Sk dňa 29.10.2008 a následnom vystavení zmenky na sumu 600.000,- Sk dňa 29.10.2008, v spojení
s výpoveďou svedkyne O. P. a s prihliadnutím na neochotu žalobcu odpovedať na súvisiace otázky
žalovaným a jeho právneho zástupcu, okresný súd ako hodnoverné vyhodnotil skutočnosti tvrdené
žalovaným v priebehu tohto konania o dôvodoch a spôsobe vyplatenia sumy 300.000,- Sk žalobcovi dňa
29.10.2008, a to v sume 150.000,- Sk v hotovosti na základe faktúry č. 10080007 a v sume 150.000,-

Sk znížením zmenkového záväzku žalobcu, a to nad rámec dojednanej odmeny žalobcu 750.000,- Sk.

Dôvodnosti obrany žalovaného spočívajúcej v tvrdení o spôsobe úhrady odmeny žalobcu vo výške
750.000,- Sk podľa okresného súdu nasvedčoval aj text Ukončenia mandátnej zmluvy (č.l. 28 spisu). Z
obsahu Ukončenia mandátnej zmluvy vyplývalo, že zmluvné strany Mandátnej zmluvy sa dohodli na jej

ukončení ku dňu 31.10.2008 dohodou. Samotné Ukončenie mandátnej zmluvy nie je datované, pričom
príloha Ukončenia mandátnej zmluvy (č.l. 54 spisu), ktorú podpisovala a žalovanému odovzdávala
svedkyňa Z. J., je datovaná dňom 29.10.2008. K spísaniu Ukončenia mandátnej zmluvy tak podľa
okresného súdu došlo najneskôr v uvedený deň (29.10.2008), ktorý je zároveň totožný s dňomvystavenia výdavkového pokladničného dokladu a príjmového pokladničného dokladu (č.l. 53 spisu),
ako aj s dňom stornovania zmenky vystavenej dňa 31.07.2008 (č.l. 116 spisu). Z výpovedí účastníkov
konania a svedkyne O. P. vyplynulo, že text Ukončenia mandátnej zmluvy vypracoval žalobca. K obsahu

Ukončenia mandátnej zmluvy sa žalobca vyjadril na pojednávaní dňa 16.01.2014, pričom uviedol, že
pokiaľ v Ukončení mandátnej zmluvy bolo uvedené, že „k uvedenému dňu si zmluvné strany z titulu tejto
zmluvy splnili voči sebe všetky nároky vyplývajúce z nej", tak toto sa týkalo len plnení, ktoré žalobca
preberal pre žalovaného od nájomcov v súvislosti so správou nájomných vzťahov. Pokiaľ by však mal
k dispozícii v písomnej podobe Mandátnu zmluvu, túto skutočnosť by vysloviť nemohol a pokiaľ v čase

ukončenia Mandátnej zmluvy nemal splnený záväzok voči žalovanému v časti vyúčtovania mandátnej
odmeny, nemohol sa v uvedenom čase tohto práva vzdať. Na pojednávaní dňa 26.6.2014 uviedol, že
v Ukončení mandátnej zmluvy bolo uvedené, že všetky vzájomné nároky majú vysporiadané, nakoľko
ich mali zabezpečené práve vzťahmi ohľadne vozidla. Okresný súd poukázal na časové súvislosti,
kedy k uzatvoreniu Kúpnej zmluvy medzi žalovaným a Kupujúcimi došlo dňa 26.09.2008, kedy zároveň
žalobcovi vznikol nárok na odmenu v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy a k ukončeniu

Mandátnej zmluvy došlo ku dňu 31.10.2008, t.j. v krátkom časovom odstupe od vzniku nároku žalobcu
na províziu, ktorá podľa žalobcu nebola v tom čase žalovaným uhradená. Z uvedeného dôvodu okresný
súd nepovažoval za žalobcom rozumne zdôvodnené, prečo v texte Ukončenia mandátnej zmluvy sám
uviedol, že „zmluvné strany si ku dňu jej ukončenia z titulu tejto zmluvy splnili voči sebe všetky nároky z
nej vyplývajúce", pokiaľ by trval jeho nárok na zaplatenie časti odmeny vo výške 600.000,- Sk v zmysle

článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy. Z obsahu samotnej spornej vety Ukončenia mandátnej zmluvy
pritom nevyplývalo, že by sa konštatovanie o splnení všetkých vzájomných nárokov zmluvných strán
malo týkať len tých plnení, ktoré súviseli so správou nájomných vzťahov, ktorú na základe Mandátnej
zmluvy žalobca v prospech žalovaného vykonával. Za logický argument okresný súd nepovažoval ani
tvrdenie žalobcu, že v čase ukončenia Mandátnej zmluvy nemal splnenú svoju povinnosť vyúčtovať

odmenu v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy, nakoľko vyúčtovanie odmeny v zmysle článku
IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy nebolo v zmysle Mandátnej zmluvy predpokladom vzniku nároku žalobcu
na túto odmenu.

V súlade s § 132 OSP okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislostiastarostlivoprihliadolnavšetko,čovyšlozakonania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, pričom má za to, že tvrdenia, ktorými žalobca v priebehu
konaniaodôvodňovaluplatnenýnárokavyvracalobranužalovaného,súvkontextevykonanýchdôkazov
a zistených skutočností vnútorne rozporné a z hľadiska kritéria hodnovernosti netvoria jednotný logický
celok. Na základe uvedeného dospel k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, nakoľko

k zániku pohľadávky žalobcu na zaplatenie odmeny v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy vo
výške 750.000,- Sk došlo na základe dohody žalobcu a žalovaného o jej započítaní s pohľadávkou
žalovaného voči žalobcovi titulom vlastnej zmenky vystavenej dňa 05.06.2007, splatnej dňa 1.7.2008,
pričom k realizácii tejto dohody došlo tým spôsobom, že zmenka vystavená žalobcom dňa 05.06.2007
na sumu 1.500.000,- Sk bola dňa 31.07.2008 stornovaná a v rovnaký deň bola žalobcovi v prospech

žalovaného vystavená zmenka na sumu 750.000,- Sk. K zániku vzájomných pohľadávok žalobcu a
žalovaného došlo v súlade s § 580 posledná veta OZ okamihom, kedy sa tieto pohľadávky stretli, t.j.
dňom vzniku nároku žalobcu na zaplatenie odmeny vo výške 750.000,- Sk v zmysle článku IV. bod 4.4
Mandátnej zmluvy (26.09.2008). Z uvedených dôvodov okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že v konaní
bolo preukázané tvrdenie žalobcu, že so žalovaným uzavrel dňa 01.09.2006 mandátnu zmluvu podľa
§ 566 a nasl. OBZ, na základe ktorej podľa čl. II ods. 2.1 mal ako mandatár zastupovať žalovaného
ako mandanta v rade 1/, t.j. pri predaji nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXXX, na ul. T., k.ú. U.. Podľa

čl. IV. uvedenej zmluvy ods. 4.4, odmena žalobcu ako mandanta v prípade predaja nehnuteľností bola
dohodnutá vo výške 5% z predajnej ceny nehnuteľnosti. Dôkazmi predloženými žalobcom bolo podľa
žalobcupreukázané,žedňa26.09.2008vdôsledkusprostredkovaniažalobcom,žalovanýuzavrelkúpno
- predajnú zmluvu č.: 10973885/092308 s kupujúcimi I. W. a jeho manželkou H. W., rod. J. za cenu
12.000.000,- Sk (398.327,03 Eur), so zmluvnou pokutou v sume 3.000.000,- Sk, ktorú sprostredkoval

a spolu s návrhom pripravil žalobca. Zo strany žalovaného pod ťarchou dôkazov bolo priznané, že
žalovaný prevzal od kupujúcich sumu 15 mil. Sk, z čoho vznikol žalobcovi zmluvný nárok na vyplatenie
odmeny 5% z ceny vo výške 750 tisíc Sk. „Z iného konania medzi účastníkmi vedeného totožným
senátom je súdu známe, že navrhovateľ vystavil odporcovi zmenky, ktorých hodnoty boli znižovanépo dohode sporových strán. Ostáva medzi nimi sporné, pre aký dôvod k ich znižovaniu došlo. Súd
v tomto konaní vyhodnotil nesprávne skutočnosť na základe ktorej tvrdí, že odmena navrhovateľa za
zastupovanie odporcu pri predaji predmetnej nehnuteľnosti bola uhradená tým, že sa znížila zmenková

suma na zmenke vystavenej navrhovateľom dňa 05.06.2007, ktorá bola splatná dňa 01.07.2008, pričom
táto bola stornovaná stranami sporu a vystavená dňa 31. 07.2008 navrhovateľom odporcovi zmenka na
zníženú sumu 750tis. Sk, pričom sa súd odvoláva na započítanie podľa ust. §580 OZ...." Toto tvrdenie
žalovaného, ktoré si okresný súd osvojil však odporovalo podľa žalobcu ďalším vykonaným dôkazom,
a to najmä tomu, že dňa 29.10.2008 bola zmenka zo dňa 31. 07.2008 stornovaná a v ten istý deň

(29.10.2008) bola vystavená zmenka na sumu 600.000,- Sk. Uvedená suma vznikla ako rozdiel sumy
podľa zmenky zo dňa 31.07.2008 a sumy 150.000,- Sk, ktorú ako jedinú odmenu bol žalovaný ochotný
odrátať od záväzku žalobcu. Táto suma 600.000,- Sk (19.916,35 Eur s príslušenstvom), tvorí predmet
tohto sporu. Okresný súd v tejto časti nesprávne aplikoval § 580 OZ o započítaní pohľadávok, nakoľko
bolo preukázané, že z uvedenej zmenkovej sumy 750 tis. SK, bola žalovaným odrátaná zo zmenky suma
150.000,- Sk dňa 29.10.2008, teda po dátume tvrdeného započítania a zvyšnú časť vo výške 19.916,35

Eur žalovaný neuhradil „dodnes".

V odvolaní žalobca uviedol, že okresný súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a nesprávne
aplikoval § 580 OZ, nakoľko v čase, kedy malo dôjsť k započítanou vzájomných pohľadávok, chýba či
už zhodný, alebo jednostranný prejav vôle účastníkov sporu na započítanie sumy 750.000,- Sk. Práve

naopak, došlo k započítaniu iba sumy 150.000,- Sk, o čom svedčia príjmový a výdavkový doklad (č.l
53 spisu) a žalobcom vystavená faktúra. Aj suma 150.000,- Sk ako sa ukázalo neskôr, bola započítaná
žalovaným neoprávnene, a to vzhľadom na to, že žalovaný nikdy žalobcovi neposkytol žiadnu sumu (1,5
mil. Sk), čo sám neskôr žalovaný priznal pri konfrontácii v rámci trestného konania.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol „K § 580 OZ Započítanie podľa tohto ustanovenia je spôsobom zániku
navzájomsakryjúcichpohľadávokveriteľaadlžníka.Zániknastávaokamihom,keďsastretlipohľadávky
spôsobilénazapočítanieabolisplnenévšetkypodmienkynatopotrebné.Podmienkouzapočítaniaje,že
ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej
pohľadávky, a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). K započítaniu nedochádza automaticky, len čo

sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho
vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka
a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Formu tohto prejavu zákon
nepredpisuje, ale nesmie odporovať ustanoveniam § 34 a nasl." Započítanie je jednostranný právny
úkon, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli.

Započítaciu námietku (započítací prejav) možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od
okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala zročnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok
v dôsledku započítania, a to v rozsahu, v akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia,
zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky. Podľa ustálenej judikatúry - prejavom smerujúcim k
započítaniu nie je samo predloženie faktúry druhej strane právneho vzťahu, a to ani v prípade, že táto

strana uzná fakturovanú sumu čo do jej dôvodu a výšky (R 58/2013). Okresný súd nesprávne
podľa žalobcu vyhodnotil skutočnosť, že žalobca odmietol odpovedať na otázky právneho zástupcu
žalovaného a „vďaka tejto „neochote navrhovateľa odpovedať", otázku výšky vyplatenej odmeny súd
vyhodnotil proti navrhovateľovi.... Súdu vyjadrenia navrhovateľa k otázke zmeniek medzi účastníkmi
sú známe v civilnom konaní, ktoré sú vedené tým istým senátom č.k. 20CbZm/1/2012, ktoré rozhodol

časovo v rovnakom období, ako prebiehalo pojednávanie, teda tvrdenie súdu, že nevie identifikovať o
aké konanie uvádza navrhovateľ, je nepodložené." K zásadným otázkam sa žalobca vyjadril a právo
nevyjadriť sa k položeným otázkam vyplývalo z práva žalobcu konať pred okresným súdom podľa §
123 OSP, pričom OSP a „ani iná právna úprava platná neprikazuje účastníkovi konania odpovedať na
položené otázky, ani s tým nespája sankciu vyhodnotenia položených otázok v neprospech účastníka,

ktorý odmietol odpovedať na položené otázky, práve naopak, per analógiám - k odpovedi na položené
otázky nie je možné nikoho nútiť..." Týmto postupom okresný súd porušil právo žalobcu podľa § 123
OSP vyjadriť sa k dôkazom, na základe čoho bolo podľa žalobcu dôvodné tvrdiť, že sa mu postupom
okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, a teda rozhodnutiu okresného súdu predchádzali
iné vady v konaní, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní žalobca poukázal na to, že protichodne s dôkazom - priznaniu žalovaného pri konfrontácii
so žalobcom v trestnom konaní, „kde priznal, že navrhovateľovi nikdy neposkytol sumu 1.500.000,-
Sk, vyznievajú všetky odporcom tvrdené skutočnosti, no najmä, že si z tejto sumy neskôr odpočítalsumu 150.000,-Sk (29.10.2008) ako časť odmeny navrhovateľa, opakovane znižoval po dohode s
navrhovateľom zmenečné sumy, tvrdil v tomto súdnom konaní započítanie odmeny za sprostredkovanie
so znížením hodnoty zmenky o 750.000,- Sk predstierajúc zaplatenie sumy 1.500.000,- Sk, vyznieva

tvrdenie súdu, že pri hodnotení dôkazov uveril tvrdeniam odporcu nepodložené a nepreskúmateľné,
pretože je dôvodné tvrdiť, že odporca úmyselne vyvolal omyl u navrhovateľa v otázke zaplatenia
sumy 1.500.000,- za navrhovateľa, ale aj predstierané vyporiadanie všetkých práv a povinnosti z
mandátnej zmluvy (č.l. 28), tak aby získal od neho plnenie, za ktoré vedel že neposkytol sám žiadne,
teda navrhovateľa uviedol do omylu a využil jeho omyl aby sa sám obohatil..." Takýto „výkon práva"

žalovaného v rozpore s dobrými mravmi súd chrániť nemôže ani v obchodno - právnych vzťahoch. V
dokazovaní vykonanom okresným súdom bola snaha nakumulovať veľký objem dôkazov, avšak tieto
dôkazy, napriek tomu, že to okresný súd tvrdil, nevyhodnotil správne v súlade s § 132 OSP, teda
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, pretože by dospel k záverom, že žalobcovi „nie len že vznikol
nárok na odmenu z mandátnej zmluvy, ale aj to, že túto odmenu je odporca povinný zaplatiť spolu s jej
príslušenstvom... Navrhol, aby odvolací súd v prípade, že vyhodnotí dokazovanie prvostupňového súdu

za nedostatočne vykonané, zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina a vrátil vec mu na nové konanie. „V
prípade, že bude považovať dokazovanie za dostatočné pre rozhodnutie v merite veci navrhujeme, aby
zmenil rozsudok OS, vyhovel návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu a zaviazal odporcu náhradou trov
prvostupňového a odvolacieho konania, ktoré PZN vyčísli v zákonnej lehote troch dní."

K presvedčivosti právneho názoru okresného súdu v otázke vzniku započítania sumy 750.000,- Sk z
titulu odmeny chýbalo podľa žalobcu preukázanie splnenia zákonných podmienok započítania, a to
najmä existencia prejavu vôle ktoréhokoľvek účastníka právneho vzťahu smerujúceho k započítaniu a
adresovanie nepochybného prejavu druhej zmluvnej strane. Tieto podmienky absentovali podľa žalobcu
z jediného dôvodu, pretože takýto prejav vôle ani v úmysle žiadna strana v tom čase a ani neskôr

nemala. Zníženie zmenkových súm sa nevykonávalo z dôvodu zápočtu vzájomných pohľadávok, ale z
dôvodu stornovania zmenky, čo bolo v súlade so znižovaním hodnoty vtedy čiastočne trvajúceho aj keď
predstieraného protiplnenia zo strany žalovaného - (odňatie vozidla BMW políciou žalobcovi, ktoré mu
predal žalovaný pre podozrenie, „že pochádza z krádeže...").

Pokiaľ okresný súd hodnotil listinné dôkazy - faktúru č. 10080007 a k nej vystavený príjmový doklad
žalobcu a výdavkový doklad žalovaného (na č.l 53 spisu) a vychádzal zo svedectva manželky
žalovaného v otázke výšky vyplatenej odmeny, na základe ktorých mal dospieť k názoru, že žalovaný
vyplatil k započítanej sume žalobcu sumu za sprostredkovanie predaj nehnuteľnosti ďalších 300.000,-
Sk, tak okresný súd mal predovšetkým brať do úvahy, že manželka žalovaného ako blízka osoba

žalovaného, ako svedok nie je vierohodným svedkom, čo okresný „súd neskúmal v rozpore s ust. §
126 ods. (2) O.s.p., najmä však tak ako navrhovateľ tvrdil na pojednávaní, výška plnenia odmeny je
dokázateľná z vystavených dokladov, ktorých pravosť účastníci v konaní nespochybnili...."

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd v tejto súvislosti teda nesprávne vyhodnotil dôkazy na č.l.

53 spisu a k tomu súvisiacu faktúru č. 10080007, ak sa priklonil k tvrdeniu žalovaného, že žalovaný
na základe uvedených účtovných dokladov mal vyplatiť žalobcovi sumu 300.000,- Sk, čo bolo podľa
žalobcu jednak v rozpore so zmluvným dojednaním podľa mandátnej zmluvy, s priloženými zmenkami,
ale najmä s tou skutočnosťou, že faktúra, príjmový a výdavkový doklad zo dňa 29.10.2008 sú účtovnými
protidokladmi, ktorých vystavenie potvrdila svedkyňa J.. Nebolo podľa žalobcu správne ich vyhodnotiť

akodokladyvyjadrujúcekumulatívneplnenie.Taktovyhodnotenédôkazyodporujúajpredchádzajúcemu
tvrdeniu žalovaného, s ktorým sa nesprávne stotožnil okresný súd, že odmena mala byť započítaná
znížením zmenky zo dňa 05.06.2007 do výšky 750.000,- Sk, čo predstavovalo celú dohodnutú sumu
odmeny žalobcu.

Z dôkazu - zápisnice z konfrontácie medzi žalobcom a žalovaným v trestnom konaní, na ktoré dal
podnet žalobca, vyplývalo, že žalovaný uviedol, že žalobcovi nikdy neposkytol sumu 1.500.000,- Sk.
Práve táto suma mala byť zabezpečená zmenkami, ktoré mu žalobca vystavil. Ak by okresný súd
neopomenul túto zásadnú skutočnosť, tak by nemohol tvrdiť, že žalovanému vzniklo akékoľvek právo
na započítanie protipohľadávky žalobcu. Doklady o zaúčtovaní odmeny vyplatenej žalobcovi žalovaný

v konaní nepredložil, napriek tomu, že žalobca predložil výpis z účtu 221 - jeho účtovnej pokladne za
relevantné obdobie. Túto skutočnosť okresný súd nevyhodnotil vôbec, napriek tomu, že tento dôkaz
vytváral podľa žalobcu objektívnu protiváhu nepravdivým tvrdeniam žalovaného a svedkyne - jeho
manželky. Tieto doklady sú totiž súčasťou účtovnej závierky a sú objektivizované podanými daňovýmipriznaniami. Je dôvodný predpoklad, že žalovaný nemá odmenu žalobcu vo výške 750.000,- Sk, resp. v
hodnote 1.500.000,- Sk, tak ako tvrdil sám a ako aj jeho manželka v účtovníctve zaúčtovanú vôbec a ich
tvrdenia boli nepravdivé a nepodložené. Bolo podľa žalobcu dôvodné predpokladať, že žalovaný zrejme

nezaúčtoval ani časť sumy prevzatej od kupujúcich vo výške 3.000.000,- Sk, a preto nevysvetlil rozpor,
ktorý vyšiel najavo pri jeho výpovedi a na ktorý okresný súd v odôvodnení rozhodnutia aj poukázal.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nevykonal všetky zásadné dôkazy, ktoré by potvrdzovali
jeho rozhodnutie, a teda nezistil úplne skutkový stav veci, tak aby výrok rozhodnutia vytváral

logický súlad s existujúcimi dôkazmi, bol nepreskúmateľný, čím porušil právo účastníka na zákonné
odôvodnenie rozhodnutia. Preto tvrdil, „že rozhodnutie súdu je nezákonné."

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právneho zástupcu. V odvolaní
sú uvedené nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti, preto žalobca považoval za potrebné sa k nim
vyjadriť. Základným dôkazom, ktorý uvádzal žalovaný počas celého konania bolo „samotné ukončenie

mandátnej zmluvy, ktoré ukončenie mandátnej zmluvy bolo uzatvorené medzi zmluvným stranami, a to
N. P., ktorý v tomto konaní vystupoval ako odporca, O. P. a na druhej strane Dr. O. J., ktorý v tomto
konaní vystupoval ako navrhovateľ, pričom v predmetnom ukončení mandátnej zmluvy jednoznačne
vyplýva, že mandátna zmluva sa ukončuje ku dňu 31.10.2008 dohodou a k uvedenému dňu si zmluvné
strany z titulu tejto zmluvy splnili voči sebe všetky nároky vyplývajúce z nej." Predmetný nárok, ktorý

uplatňoval žalobca, vyplýval z mandátnej zmluvy, ktorá bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená
dňa 01.09.2006, pričom táto zmluva bola ukončená dohodou ku dňu 31.10.2008. Žalobca ako osoba
odborne zdatná - právnik - advokát, podpísal ukončenie mandátnej zmluvy s tým, že všetky nároky
z mandátnej zmluvy sú vysporiadané, preto podľa žalovaného už od počiatku bol predmetný spor
nedôvodný, pretože nárok na uhradenie odmeny za predaj nehnuteľností vyplýval práve z mandátnej

zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a manželkou žalovaného, a keďže samotný žalobca
ešte v roku 2008 podpísal ukončenie mandátnej zmluvy, bolo nesporné, že nemal nárok na zaplatenie
sumy, ktorej sa domáhal v tomto konaní a jeho návrh bol zjavne špekulatívny v snahe obohatiť sa na
úkor žalovaného. Ukončenie mandátnej zmluvy je základný a najpodstatnejší dôkaz, ktorý pripravoval
sám žalobca, keďže ho spisoval a dobrovoľne sám podpísal. Žalobca nespochybňoval predmetný nárok,

právenaopakajsámdôvodil,žekukončeniumandátnejzmluvyakpodpísaniupredmetnéhodokumentu
došlo. „Čo sa týka vystavených zmeniek a ich unižovania ako aj skutočnosti, na základe ktorých došlo
k unižovaniu zmeniek, tak k týmto skutočnostiam sme sa riadnym, náležitým a podrobným spôsobom
vyjadrili priamo na pojednávaní, pričom sme súdu dostatočným a jasným a zreteľným spôsobom súdu
vysvetlilijednakdôvod,prečodošlokpožičaniusumy1.500.000aspôsob,akýmmalodôjsťkuhrádzaniu

tohto dlhu, ako aj dôvody, prečo došlo k unižovaniu zmeniek a v akej výške. Riadnym spôsobom sme
sa vyjadrili aj k uníženiu zmeny o 150.000 Sk, ako aj k vyplateniu ďalších 150.000 Sk v hotovosti naproti
príjmovému a výdavkovému dokladu. Toto jednoznačne vyplýva zo zápisníc jednotlivých pojednávaní."

Vosvojomvyjadrenížalovanýkodvolaniužalobcu,ktorýnamietol,žejehonevyjadrovaniesiokresnýsúd

vykladal v jeho neprospech a že sa nestotožnil s jeho názorom, že už sa k predmetným skutočnostiam a
otázkam vyjadril v inom konaní, žalovaný uviedol, že každé konanie je jedinečné, súd si môže iba pripojiť
listinné dôkazy, poprípade pripojiť iný súdny spis, avšak dokazovanie musí byť vykonané v každom
súdnom konaní a účastníci sa majú právo k predmetným skutočnostiam a otázkam vyjadriť. Samozrejme
nikto nespochybňuje, že je právom účastníka konania sa ku skutočnostiam nevyjadriť, avšak keďže

žalobca nevyužil svoje právo odpoveď na otázky jednak žalovaného, jeho právneho zástupcu a jednak
i na otázky súdu, nemôže teraz v odvolaní proti rozhodnutiu argumentovať tým, že k otázkam, ktoré
mu boli kladené na pojednávaní sa už vyjadril v inom súdnom konaní. Takáto argumentácia podľa
žalovaného neobstála, pretože ku všetkým otázkam mal dostatočný priestor na to, aby sa vyjadril a
aby na ne argumentoval. Celá konštrukcia žalobcu pôsobí chaoticky, keď žalobca až po takmer 4

rokov si začal uplatňovať predmetnú pohľadávku, pričom podľa žalovaného táto pohľadávka mala byť
aj premlčaná, pretože išlo o spotrebiteľskú zmluvu tak, ako toto stanovisko prezentoval aj na súdnom
pojednávaní. V prípade, ak by mal žalobca voči žalovanému dlh v takto značnej sume 19.916,35
Eur, určite by nepodpísal dokument ukončenie mandátnej zmluvy, ktorým jednoznačne potvrdil, že
medzi žalobcom a žalovaným došlo k vysporiadaniu všetkých vzájomných záväzkov a pohľadávok a

taktiež by nečakal 4 roky na uplatnenie predmetného návrhu na súde. Taktiež jednoznačným spôsobom
žalovaný preukázal, že žalobca zavádzal okresný súd a klamal, keď uvádzal, že nemá predmetnú
zmluvu, pretože jednoznačne bolo preukázané v konaní, že predmetnú mandátnu zmluvu, ako aj
ukončenie mandátnej zmluvy pripravoval práve žalobca, ktorý nimi taktiež disponoval. Svedkyňa O.P. jednoznačným spôsobom preukázala, že mandátna zmluva bola podpisovaná práve v kancelárii
žalobcu, pričom aj zreteľným spôsobom jednoznačne opísala aj jeho advokátsku kanceláriu kde sa
nachádzala, kde sedela a pod. V konaní bolo preukázané, že ukončenie mandátnej zmluvy bolo

podpisované v kancelárskych priestoroch žalovaného v Kysuckom Novom Meste, čiže toto ukončenie
mandátnejzmluvynamiestodoniesolžalobca,malhoužpredpripravené,taktiežmubolivtedyvyplatené
finančné prostriedky 150.000 Sk v hotovosti oproti príjmovému a výdavkovému dokladu a v tento istý
deň došlo aj k uníženiu zmenky. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že O. P. bola zaujatý
svedok, pretože odpovedala na otázky súdu jasne a zrozumiteľne a tiež bola o následkoch nepravdivej

výpovede poučená so všetkými s tým spojenými následkami. Napadnutý rozsudok Okresného súdu
Žilina je podľa žalovaného skutkovo a právne správny, žiadal, aby krajský súd ho ako správny potvrdil v
celom rozsahu a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového ako i odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §

156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/306/2014-185 zo dňa 17.06.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 17.06.2015 (č.l. 186 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v

Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP"), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),

bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,

že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 19.916,35 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na

tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo
dňa 08.08.2014 (č.l. 166 spisu), ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa

výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP) odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcom. V súvislosti s odvolacím dôvodmi
krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj
také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového

zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 -
135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť
predmetkonaniaasnímsúvisiaceprejudiciálneotázky.Podnesprávnymprávnymposúdenímvecitreba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnunormu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah
interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju
nesprávne aplikoval.

Krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu sa stotožnil s výrokom okresného súdu, ktorým žalobu
zamietol, a to cez úpravu v § 219 ods. 1 OSP a mal za to, že toto rozhodnutie je vo výroku vecne
správnym rozhodnutím. V súvislosti so svojím rozhodnutím krajský súd uvádza, že bolo nesporné, že
medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom v prvom rade došlo dňa 01.09.2006 k

vzniku platného záväzkovoprávneho vzťahu, a to uzatvorením Mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl.
OBZ. Predmet činnosti žalobcu ako mandatára v zmysle Mandátnej zmluvy bol vymedzený v článku II.
bod 2.1 Mandátnej zmluvy, pričom žalobca sa zaviazal zastupovať žalovaného pri právnych úkonoch
spojených so zastupovaním žalovaného pri jednaniach s nájomcami vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo
vlastníctve žalovaného vymedzeným v označenom článku Mandátnej zmluvy a taktiež pri prípadnom
predaji uvedených nehnuteľností. Odmena žalobcu ako mandatára bola dojednaná jednak v článku IV.

bod4.1Mandátnejzmluvyvovýške7.000,-Skmesačne,ktorúsažalovanýzaviazaluhrádzaťnazáklade
dohodnutého splátkového kalendára a v prípade predaja nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného v
článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy vo výške 5% z predajnej ceny. Tento záväzkovoprávny vzťah
okresný súd správne posúdil ako vzťah obchodnoprávny v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Okresný súd konštatoval, že „V konaní bolo ďalej preukázané, pričom uvedené rovnako nebolo medzi

účastníkmi sporné, že k zániku záväzkovoprávneho vzťahu založeného Mandátnou zmluvou došlo
dohodou zmluvných strán k 31.10.2008 tak, ako táto skutočnosť vyplýva z písomného Ukončenia
mandátnej zmluvy (č.l. 28 spisu)", „medzi účastníkmi konania nebol sporný vznik nároku navrhovateľa
na odmenu v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy za zastupovanie odporcu pri predaji
Nehnuteľností na základe Kúpnej zmluvy uzatvorenej s Kupujúcimi a rovnako nebola sporná výška

odmeny, na ktorú navrhovateľovi vznikol nárok 750.000,- Sk." Vzhľadom na skutočnosti uvedené
žalobcom v žalobe bolo teda nepochybné, že žalobca skutočnosťami uvedenými v žalobe vymedzil
predmet konania po skutkovej a právnej stránke. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje len podporne
a primerane i na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, s ktorou právnou argumentáciou sa
krajský súd stotožnil, napr. v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. Obdo V 68/2001

(ZSP č. 1/2003), podľa právnej vety ktorého, rozhodnutia v bode 2, občianske súdne konanie je ovládané
dispozičnou zásadou. Platí teda, že súd je viazaný žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než
požadoval v žalobnom petite a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú.
Opačný postup by bol v rozpore s § 79 a nasl. OSP. Práve o § 79 ods. 1 OSP je potrebné vo
všeobecnej rovine uviesť, že v rámci procesných princípov, na ktorých stojí občianske súdne konanie,

je žalobca dominus litis (pán sporu), ktorý v procesnej právnej rovine má zodpovednosť za ochranu
svojich práv, pričom na strane žalobcu sa táto zodpovednosť, ako účastníka konania, premieta do
jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak, ako vyplývajú z § 79 ods. 1, § 120 ods. 1, 4
OSP. Realizáciou týchto povinností zo strany žalobcu v rovine povinnosti tvrdenia je predovšetkým
vyjadrenie žalobného nároku v žalobe. Rozhodujúcimi skutočnosťami (§ 79 ods. 1, 2 OSP), ktoré sú

spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu konania (po skutkovej stránke), sú tiež také údaje,
ktoré sú nevyhnutné pre úvahu, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené
bolo nepochybné, že žalobca ohľadom svojich tvrdení v žalobe niesol dôkazné bremeno. „V občianskom
súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že
pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie §

120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník
neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom,
že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci". (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 6 M Cdo 15/2010). Žalovaný však v priebehu konania podľa skutočností

vyplývajúcich z obsahu spisu v rámci produkovanej obrany proti uplatnenému nároku žalobcu aplikoval
obranu, v rámci ktorej tvrdil zánik pohľadávky žalobcu z dôvodu a zánik predmetného zmluvného
vzťahu, o čom predložil v prvostupňovom konaní listinný dôkaz Ukončenie mandátnej zmluvy (č.l.
28 spisu). Vzhľadom na predmetný listinný dôkaz, ktorý bol predložený v rámci obrany žalovaného
pred súdom prvého stupňa je na mieste akcentovať, že predmetný listinný dôkaz preukazoval, že

došlo k zániku pohľadávky žalobcu, ktorá bola uplatnená žalobou. Základom rozhodnutia odvolacieho
súdu boli potom konštatovania okresného súdu, v zmysle ktorých „Z obsahu Ukončenia mandátnej
zmluvy vyplýva, že zmluvné strany Mandátnej zmluvy sa dohodli na jej ukončení ku dňu 31.10.2008
dohodou. Samotné Ukončenie mandátnej zmluvy nie je datované, pričom príloha Ukončenia mandátnejzmluvy (č.l. 54 spisu), ktorú podpisovala a odporcovi odovzdávala svedkyňa Z. J., je datovaná dňom
29.10.2008. K spísaniu Ukončenia mandátnej zmluvy tak podľa názoru súdu došlo najneskôr v uvedený
deň (29.10.2008), ktorý je zároveň totožný s dňom vystavenia výdavkového pokladničného dokladu a

príjmového pokladničného dokladu (č.l. 53 spisu), ako aj s dňom stornovania zmenky vystavenej dňa
31.07.2008(č.l.116spisu).ZvýpovedíúčastníkovkonaniaasvedkyneO.P.vyplynulo,žetextUkončenia
mandátnej zmluvy vypracoval navrhovateľ. K obsahu Ukončenia mandátnej zmluvy sa navrhovateľ
vyjadril na pojednávaní dňa 16.01.2014, pričom uviedol, že pokiaľ v Ukončení mandátnej zmluvy bolo
uvedené, že "k uvedenému dňu si zmluvné strany z titulu tejto zmluvy splnili voči sebe všetky nároky

vyplývajúce z nej", toto sa týkalo len plnení, ktoré navrhovateľ preberal pre odporcu od nájomcov v
súvislosti so správou nájomných vzťahov. Pokiaľ by však mal k dispozícii v písomnej podobe Mandátnu
zmluvu, túto skutočnosť by vysloviť nemohol, a pokiaľ v čase ukončenia Mandátnej zmluvy nemal
splnený záväzok voči odporcovi v časti vyúčtovania mandátnej odmeny, nemohol sa v uvedenom
čase tohto práva vzdať. Na pojednávaní dňa 26.6.2014 uviedol, že v Ukončení mandátnej zmluvy
bolo uvedené, že všetky vzájomné nároky majú vysporiadané, nakoľko ich mali zabezpečené práve

vzťahmi ohľadne vozidla. Súd poukazuje na časové súvislosti, kedy k uzatvoreniu Kúpnej zmluvy medzi
odporcom a Kupujúcimi došlo dňa 26.09.2008, kedy zároveň navrhovateľovi vznikol nárok na odmenu v
zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy, a k ukončeniu Mandátnej zmluvy došlo ku dňu 31.10.2008,
t.j. v krátkom časovom odstupe od vzniku nároku navrhovateľa na províziu, ktorá podľa navrhovateľa
nebola v tom čase odporcom uhradená. Z uvedeného dôvodu súd nepovažuje za navrhovateľom

rozumne zdôvodnené, prečo v texte Ukončenia mandátnej zmluvy sám uviedol, že "zmluvné strany
si ku dňu jej ukončenia z titulu tejto zmluvy splnili voči sebe všetky nároky z nej vyplývajúce", pokiaľ
by trval jeho nárok na zaplatenie časti odmeny vo výške 600.000,- Sk v zmysle článku IV. bod 4.4
Mandátnej zmluvy. Z obsahu samotnej spornej vety Ukončenia mandátnej zmluvy pritom nevyplýva,
že by sa konštatovanie o splnení všetkých vzájomných nárokov zmluvných strán malo týkať len tých

plnení, ktoré súviseli so správou nájomných vzťahov, ktorú na základe Mandátnej zmluvy navrhovateľ v
prospech odporcu vykonával. Za logický argument súd nepovažuje ani tvrdenie navrhovateľa, že v čase
ukončenia Mandátnej zmluvy nemal splnenú svoju povinnosť vyúčtovať odmenu v zmysle článku IV.
bod 4.4 Mandátnej zmluvy, nakoľko ako už bolo konštatované v predchádzajúcich častiach odôvodnenia
tohto rozsudku, vyúčtovanie odmeny v zmysle článku IV. bod 4.4 Mandátnej zmluvy nebolo v zmysle

Mandátnejzmluvypredpokladomvznikunárokunavrhovateľanatútoodmenu."Aktedažalovanývrámci
svojejobranypreukázalzánikžalobcomuplatnenejpohľadávky,keďžezpredloženéholistinnéhodôkazu
vyplývalo, že „k uvedenému dňu si zmluvné strany z titulu tejto zmluvy splnili voči sebe všetky nároky
vyplývajúce z nej", tak potom sa dôkazné bremeno ohľadom uplatneného nároku opätovne presunulo na
žalobcu.Jenamiestepodľaodvolaciehosúduzvýrazniť,že „Procesno-právnymnásledkomneunesenia

dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je
treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa
predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných
z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník

preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom
vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh
skutočností preukázať." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23.
mája 2012). Ak teda žalobca v tomto smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu
súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania

vyhodnotené tak, že by bolo vyvrátené zmluvné dojednanie vyplývajúce z Ukončenia mandátnej zmluvy
(č.l. 28 spisu), v zmysle ktorého „k uvedenému dňu si zmluvné strany z titulu tejto zmluvy splnili voči
sebe všetky nároky vyplývajúce z nej", tak nebolo možné, aby bolo návrhu žalobcu v tomto vyhovené.

Žalobca v odvolaní primárne poukazoval na uzavretú mandátnu zmluvu, v zmysle ktorej podľa čl. IV.

bod 4.4 odmena žalobcu ako mandanta v prípade predaja nehnuteľností bola dohodnutá vo výške 5
% z predajnej ceny nehnuteľnosti. V súvislosti s uvedeným záverom poukazuje krajský súd na to, že z
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývalo, že okresný súd vychádzal z predmetnej
mandátnejzmluvy,ktorúvdostatočnomrámcivyhodnotil,atedavyhodnotilivzájomnéprávaapovinnosti
z nej vyplývajúce. Poukazuje sa pritom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, a to na

č.l. 149 spisu, v zmysle ktorého bolo zrejmé, že okresný súd okrem toho, že vyhodnocoval predmetnú
mandátnu zmluvu v rovine práve čl. IV. bod 4.4 potom vyhodnocoval i uzatvorenú zmluvu o kúpe
nehnuteľností č. 10973888/092308, ako základný predpoklad pred naplnenie predmetného článku IV.
bod 4.4, na ktorý sa odvolával i žalobca v podanej žalobe. Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosťzáverov okresného súdu, v rovine uvádzaného započítania pohľadávok a mal za to, že „Súd v tejto
časti nesprávne aplikoval ustanovenie § 580 OZ o započítaní pohľadávok, nakoľko bolo preukázané,
že z uvedenej zmenkovej sumy 750 tis. SK, bola odporcom odrátaná zo zmenky suma 150 tisíc Sk

dňa 29.10.2008, teda po dátume tvrdeného započítaní a zvyšnú časť vo výške 19.916,35 EUR odporca
neuhradil do dnes. Súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a nesprávne aplikoval ust. § 580 OZ,
nakoľko v čase kedy malo dôjsť k započítanou vzájomných pohľadávok chýba či už zhodný, alebo
jednostranný prejav vôle účastníkov sporu na započítanie sumy 750.000,- Sk. Práve naopak, došlo k
započítaniuibasumy150.000,-Sk,očomsvedčiapríjmovýavýdavkovýdoklad(č.l.53)anavrhovateľom

vystavenáfaktúra.Ajsuma150tis.Skakosaukázaloneskôr,bolazapočítanáodporcomneoprávnene,a
to vzhľadom na to, že odporca nikdy navrhovateľovi neposkytol žiadnu sumu (1,5 mil. Sk), čo sám neskôr
odporca priznal pri konfrontácii v rámci trestného konania". V súvislosti s uvedenou argumentáciou
žalobcu, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu sa však krajský súd nemohol stotožniť s
touto argumentáciou žalobcu, keďže v priebehu prvostupňového konania tak ako to vyplývalo z obsahu
podanej žaloby žalobcom zo dňa 29.02.2012 (č.l. 1 a nasl. spisu), výpovede žalobcu pred okresným

súdom dňa 16.01.2014, a to v celom rozsahu jeho výpovede, nie je možné konštatovať skutočnosť,
že k započítaniu malo dôjsť max. vo výške 150.000,- Sk. V rovine argumentácie sumy 150.000,- Sk
poukazuje krajský súd na výpoveď žalobcu tak, ako vyplýva zo zápisnice spísanej pred okresným súdom
dňa 16.01.2014 v zmysle ktorej „on odmietol a povedal, že maximálne čo z toho môže vyplatiť je 150
000. Hovorím je prijmem aj čiastkové plnenie, mne nešlo o to, či chce alebo nechce. Ja som tvrdil, že

akýto nárok mám a trval som na ňom. Toto bol jeden z dôvodov, prečo my sme sa následne aj viac-
menej rozišli, pretože som pochopil, že v prípade, že pôjde o nejaké ďalšie veci, ktoré by som mal pre
neho robiť, nemôže sa spoľahnúť na to, že dostanem odmenu tak, ako sľúbil". Žalobca tiež vo svojej
výpovediuviedol„podotýkam,150000,ktorésommuvyfakturovalvčasepriukončenímandátnejzmluvy
je časťou tejto provízie, ktorá tvorí 5 % zo skutočne predávanej hodnoty. Tieto skutočnosti nemôže pán

P. tvrdiť. Dokonca na tej istej strane v poslednej vete toho istého odseku tvrdí, suma dohromady je 750
000,- Sk za sprostredkovanie a suma 300 000,- Sk právne úkony. Tieto sumy absolútne nemôžu sedieť.
Tieto sumy som nikdy od pána P., okrem 150 000 korún, nedostal. Na to existujú doklady. Ja nemám vo
zvyku peniaze preberať a tak, ako sme to zdokladovali, buď to je tam splátkový kalendár alebo prijmový
a výdavkový doklad alebo platba išla cez účet. tieto veci, jednoducho sú ďalším zavádzaním. Prečo

sme fakturovali 150, to je odpoveď pre právneho zástupcu, aby bol plne informovaný o počínaní svojho
klienta". Na ústnom pojednávaní dňa 13.03.2014 žalobca v rovine sumy 150.000,- Sk uviedol, „Faktúrou
zo dňa 30.09.2008 vystavenou na sumu 150.000,- Sk som fakturoval časť odmeny za činnosť, ktorá je
predmetom tohto konania, ktorú mi bol odporca ochotný zaplatiť. Pokiaľ ide o celkovú výšku odmeny,
táto mi patrí vo výške 750.000,- Sk s odkazom na článok IV. bod 4.4 mandátnej zmluvy. Ide teda o

5% zo sumy 15.000.000,- Sk". „Poukazujem na to, že vo veci 20CbZm/1/2012 odporca nerozporuje
môj nárok na zaplatenie odmeny vo výške 750.000,- Sk. Tvrdí len, že bola uhradená. K úhrade sumy
150.000,- Sk na základe faktúry zo dňa 30.09.2008 došlo tak, že táto bola odpočítaná zo zvyšnej
zmenkovej sumy 750.000,- Sk". „Poukazujem ďalej na to, že nemohlo dôjsť k započítaniu tak, ako
uvádza odporca, nakoľko v ním tvrdenom čase na to neexistoval vzájomný dôvod. Predkladám súdu k

nahliadnutiu zmenku vystavenú dňa 05.06.2007 na sumu 1.500.000,- korún, ktorá bola dňa 31.07.2008
stornovaná, t.j. ešte pred uzatvorením kúpnej zmluvy medzi odporcom a pánom W.. Následne v rovnaký
deň 31.07.2008 bola vystavená nová zmenka na sumu 750.000,- Sk. Predmetná zmenka bola dňa
29.10.2008, t.j. po dátume uzatvorenia zmluvy medzi odporcom a pánom W., stornovaná a došlo k
vystaveniu zmenky na sumu 600.000,- Sk, ktorá je predmetom konania 20CbZm/l/2012. Z uvedených

časových súvislostí tak vyplýva, že nemohlo dôjsť k zápočtu sumy 600.000,- Sk tak, ako tvrdí odporca".
Práve v rovine argumentácie 150.000,- Sk, považuje krajský súd za podstatné poukázať i na výpoveď
samotného žalovaného, ktorý pred súdom prvého stupňa uviedol „Následne som ešte pánovi J. vyplatil
150.000,- Sk, a teda na základe toho som požadoval, aby v ukončení mandátnej zmluvy bolo uvedené,
že už voči nemu nemám žiadne záväzky" (č.l. 64 spisu). Ak žalobca v rámci odvolania potom tvrdil, že

„práve naopak, došlo k započítaniu iba sumy 150.000,- Sk, o čom svedčia príjmový a výdavkový doklad
(č.l. 53 spisu) a navrhovateľom vystavená faktúra. Aj suma 150 tis. Sk ako sa ukázalo neskôr, bola
započítaná odporcom neoprávnene, a to vzhľadom na to, že odporca nikdy navrhovateľovi neposkytol
žiadnu sumu (1,5 mil. Sk), čo sám neskôr odporca priznal pri konfrontácii v rámci trestného konania.", tak
s touto argumentáciou sa odvolací súd nemohol stotožniť a nemal priestor na iný záver po vyhodnotení

ako ten, že tieto tvrdenia sú nepresvedčivé.

Ako novo označenými skutočnosťami, neprodukovanými žalobcom v prvostupňovom konaní boli
tvrdenia, v zmysle ktorých „odporca úmyselne vyvolal omyl u navrhovateľa v otázke zaplatenia sumy1.500.000,- za navrhovateľa, ale aj predstierané vysporiadanie všetkých práv a povinností z mandátnej
zmluvy (č.l. 28), tak aby získal od neho plnenie, za ktoré vedel, že neposkytol sám žiadne. Teda
navrhovateľa uviedol do omylu, využil jeho omyl, aby sa sám obohatil. Takýto „výkon práva" odporcu s

dobrými mravmi súd chrániť nemôže ani v obchodno-právnych vzťahoch." Za konštatovania splnenia
procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 35 spisu v spojení s
doručenkami č.l. 34 spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedený v § 205a ods. 1 OSP, len
za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody
na novo tvrdené skutočnosti, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na

procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol
na novo tvrdené skutočnosti, tvrdené až v odvolacom konaní, ktoré sa však dátumovo viazali na dobu
pred vydaním rozsudku súdu prvého stupňa prihliadať a zaoberať sa nimi ako relevantnými. V tejto
súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo
174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.,
postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého

stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p".

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre
správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov

pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v
tom,akoasakýmvýsledkommázhľadiskapravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť,pretožesatuuplatňuje
zásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Vsúladestoutozásadoupostupovalokresnýsúd,podkladomjeho
rozhodnutiasúdôkazy,ktorébolisprávnevyhodnotené,pričomdoobsahuzákladnéhoprávapodľačl.46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie
dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj
správne skutkové závery.

Žalobca v odvolaní namietal, že „K zásadným otázkam sa navrhovateľ vyjadril a právo nevyjadriť sa
k položeným otázkam vyplýva z práva navrhovateľa konať pred súdom podľa ust. §123 O.s.p. a ani
iná právna úprava platná neprikazuje účastníkovi konania odpovedať na položené otázky, ani s tým
nespája sankciu vyhodnotenia položených otázok v neprospech účastníka, ktorý odmietol odpovedať
na položené otázky, práve naopak, per analógiám - k odpovedi na položené otázky nie je možné nikoho

nútiť...Týmto postupom súd porušil právo navrhovateľa podľa ust. § 123 O.s.p. vyjadriť sa k dôkazom,
na základe čoho je dôvodné tvrdiť, že navrhovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, a teda rozhodnutiu súdu predchádzali iné vady v konaní, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p." V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalobcu
krajský súd konštatuje, že sa s ňou nestotožnil, dospel k záveru, že postupom okresného súdu nedošlo

k odňatiu možnosti žalobu konať pred súdom z dôvodov, uvádzaných žalobcom v odvolaní. Odňatím
možnosti konať pred súdom je preto potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania
odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho
procesný postup. O takúto vadu ide najmä vtedy, „ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v
materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny
procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný
za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými
hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z

uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti
konaťpredsúdomnemožnopovažovaťrozhodnutie,akovýsledokrozhodovacejčinnostisúdu,anivňom
vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republikysp.zn.5Cdo43/2012z11.júla2012).Zvykonanéhoodvolaciehoprieskumukrajskýsúddospel
k záveru, že postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a že

by napadnutému rozhodnutiu súdu prvého stupňa predchádzali iné vady konania, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak žalobca v odvolaní zdôraznil, že § 123 OSP ani iná
právna úprava neprikazuje účastníkovi konania „odpovedať", tak krajský súd nemal dôvod na odklon od
tohto tvrdenia. „V občianskom súdnom konaní má účastník nielen procesné právo (zároveň povinnosť)označiť dôkazné prostriedky na preukázanie ním tvrdených skutočností (§ 101 ods. 1 O.s.p. a § 120
ods. 1 O.s.p.), ale tiež právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali
(§ 123 O.s.p.). Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že

predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa
k nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje
za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri
rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať
s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k

právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.), pretože obsah a účel týchto procesných práv účastníka je
rozdielny.Procesnúmožnosťúčastníkavyjadriťsakvykonanémudôkazu(napr.zhľadiskavierohodnosti
svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti
znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi
už v rámci dokazovania. Naopak, procesnú možnosť zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k
právnej stránke veci je súd v zmysle § 118 ods. 4 O.s.p. povinný vytvoriť účastníkovi až na záver

pojednávania (v "záverečnej reči" môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj názor na vykonané
dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti, môžu v nej tiež vyjadriť svoj názor, z akých skutkových
a právnych záverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť)" (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2010, sp.zn. 2 Cdo 154/2009). Podľa obsahu
spisového materiálu je zrejmé, že okresný súd žalobcovi zabezpečil podmienky na to aby sa vyjadril k

vykonanému dokazovaniu, bolo preto len na vôli žalobcu ako tieto podmienky využije a v akom rozsahu.
Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,jezabezpečiť,abybolaúčastníkovikonania,naktoréhosatietogarancievzťahujú,poskytnutázo

strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej
moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez
dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k

záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie".
Okrem § 123 OSP, na ktorý poukázal žalobca, nemožno podľa krajského súdu opomenúť § 101 ods.
1 OSP, podľa ktorého, účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na

pokyny súdu. Ide o premietnutie ústavného práva na súdnu (a inú právnu) ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo odvolacím súdom zohľadnené, že každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené
(ústavou zaručené) práva boli v prípade žalobcu v postupe prvostupňového súdu dodržané, pričom bolo

súčasne a rovnako prihliadané i na práva žalovaného. Odvolací dôvod o odňatí možnosti žalobcu konať
pred súdom prvého stupňa bol z uvedených dôvodov vyhodnotený ako neopodstatnený.
K ďalšiemu tvrdeniu žalobcu v odvolaní k otázke zmeniek, ktoré konanie malo prebiehať pred okresným
súdom a malo byť známe okresnému súdu, preto tvrdenie okresného súdu, „že nevie identifikovať o
aké konanie uvádza navrhovateľ, je nepodložené", krajský súd zdôrazňuje dôkaznú povinnosť účastníka

konania. Ak žalobca, tak ako sám uviedol v odvolaní „odmietol odpovedať na otázky PZO" a následne sa
nevyjadril ani vo vzťahu voči okresnému súdu, tak potom predsa okresný súd nemôže suplovať základnú
povinnosť účastníka konania - dôkaznú povinnosť v rovine tvrdenia a postupovať proti vôli účastníka
konania, ktorý napriek vedomosti, predmetné skutočnosti pred súdom prvého stupňa odmietol uviesť.
Odvolací súd konštatuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného

súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli
účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa krajského súdu opačným
postupomokresnéhosúdubymohlabyťporušenázásadarovnostistránvsúdnomprocese.Tátozásada
sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť

iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako
jednéhozurčujúcichústavno-právnychprincípovobčianskehosúdnehoprocesuspočívavtom,ževšetciúčastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu,
majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok,
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie

alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý
z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces", nutnosť
rovnakých „pravidiel hry", alebo tiež „princíp rovnosti", sa premieta predovšetkým v ustanoveniach,
upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní,
akoprirodzenýdôsledokrovnostivšetkýchobčanov,jeupravenáv§18OSP.Priuplatňovanítejtozásady

rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho
konania, v danom prípade žalobcu ako odvolateľa, ale aj k právam žalovaného, ktorý rovnako má nárok,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a bez toho, aby výkon práv jedného z
účastníkov súdneho konania bol na ujmu druhého účastníka súdneho konania.
Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania,
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za

podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri
napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,

ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber,
citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012).
Žalobca v odvolaní namietal, že „manželka odporcu ako blízka osoba odporcu ako svedok nie je
vierohodným svedkom, čo súd neskúmal v rozpore s § 126 ods. 2 OSP, najmä tak však ako navrhovateľ

tvrdil na pojednávaní, výška plnenia odmeny je dokázateľná z vystavených dokladov". V súvislosti s
touto odvolacou námietkou žalobcu krajský súd poukazuje na obsah spisového materiálu, z ktorého
vyplýva, že žalobca na pojednávaní dňa 13.3.2014 pred okresným súdom uviedol „Poukazujem na
to, že navrhovaná svedkyňa je manželkou odporcu. Návrh na jej výsluch teda považujem za účelový,
nakoľko zo strany odporcu doposiaľ neboli namietané naše tvrdenia" (č.l. 59 spisu). „ Pokiaľ ide o

výsluch svedkyne navrhnutej v tejto veci odporcom, tento nepovažujem za relevantný, nakoľko zostatok
odmeny za predaj nehnuteľnosti som vyúčtoval v premlčacej dobe" (č.l. 61 spisu). Vzhľadom na použitú
argumentáciu žalobcu pred súdom prvého stupňa vo väzbe na odvolacie dôvody, krajský súd nemohol
stotožniť túto argumentáciu žalobcu vo väzbe na odvolacie dôvody. Bolo v konaní zrejmé, že žalobca
bol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 35 spisu s doručenkou na čl. 34 spisu), preto krajský súd

uvádza, že predmetnou odvolacou námietkou sa nemohol zaoberať v časti, ktorá nebola uplatnená v
prvostupňovom konaní, a to vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu,
keďže tak, ako už krajský súd konštatoval v zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1
OSP, sa tieto odvolacie dôvody žalobcu nemohli stať relevantnými odvolacím dôvodmi práve z titulu
princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady pri tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do

momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie. Napriek týmto
záverom krajský súd uvádza, že sa stotožnil so závermi okresného súdu, mal za to, že postup okresného
súdu v tomto smere bol dostatočne odôvodnený a okresný súd pri hodnotení dôkazu výpoveďou
svedkyne, tento dôsledne vyhodnotil s prihliadnutím k tomu, aký mala vzťah k účastníkom konania,
k prejednávanej veci, aká bola jej rozumová a duševná úroveň k okolnostiam, ktoré doprevádzali

jej vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedala, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností,
k správaniu sa pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky
a pod.) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

(preukazovaných skutočností). (K tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27.
októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo 3577/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 18. mája
2010, sp. zn. 33 Cdo 1480/2008). V súvislosti s uvedenými námietkami krajský súd tiež uvádza, že
výpoveď tejto svedkyne nebola jediným ani kľúčovým dôkazom v prvostupňovom konaní, preto ani
žalobcom poukazovaná nevierohodnosť, by v konečnom dôsledku nemohla mať zásadný vplyv na

výsledkycelkovéhodokazovaniaajehozáverovvyvodenýchokresnýmsúdompredovšetkýmnazáklade
správneho výkladu písomných právnych úkonov, pri zhodnocovaní dôkazov komplexne, v súlade s
§ 132 OSP, čo našlo i svoj odraz v odôvodnení napadnutého rozsudku za dodržania § 157 ods. 2
OSP. Na tomto mieste sa len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovanýprávnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť,
pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval
okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového
stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132

OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.
Žalobca v odvolaní tvrdil „odňatie vozidla BMW políciou navrhovateľovi, ktoré mu predal odporca". V
súvislosti s touto argumentáciou žalobcu v odvolaní však krajský súd poukazuje na obsah zápisnice
spísanej okresným súdom dňa 13.3.2014, podľa obsahu ktorej žalovaný uviedol „.. to začalo tým, že
pán J. prejavil záujem o kúpu jedného auta, na ktorom som ja prišiel. Nešlo o moje auto. Dal som
kontakt na jeho majiteľa. Od tohto pána, ktorý mi auto požičal. Ide o pána W., od ktorého následne pán

J. následne auto kúpil. neskôr sa ukázalo že auto bolo kradnuté", „Keď navrhovateľ zistil, že teda sa
nedostane k peniazom za toto auto, začal sa vyhrážať mne, že som za to zodpovedný." (č.l. 63 spisu).
Vzhľadom na zistenú zrejmú rozpornosť predmetných tvrdení, kedy tvrdenie žalobcu zostalo len v rovine
tvrdení, nebolo možné túto argumentáciu žalobcu vyhodnotiť inak než ako nepresvedčivú, bez vplyvu
na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 1

OSP. Práve v rovine týchto svojich záverov krajský súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého
„Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)"
Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v

rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol
samozrejmelimitovanýrozsahomadôvodmiodvolaniažalobcu,nežabynapadnutýrozsudokokresného
súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu,
potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP.

Krajský súd tak vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu ako aj napadnutému rozsudku okresného súdu
zdôrazňuje, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr.
III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
opakovane zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného

súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli
účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP
tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre

zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých
logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo
vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods.
1 OSP.

Krajský súd si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom
princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS
80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí
orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na

ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb
k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v

právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalobcom osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 16.09.2014 a 25.6.2015. Priznaná náhrada odvolacích trov na
strane žalovaného spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,
a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume 353,54 Eur +
režijný paušál 8,04 Eur, účasť na verejnom vyhlásení rozsudku 25.6.2015 v sume 176,77 Eur, + režijný
paušál 8,39 Eur, náhrada cestovných výdavkov podľa zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách za
použitie osobného motorového vozidla ev. č. CA 926 AX, základná náhrada Čadca - Žilina 30 km a päť,

náhrada za pohonné hmoty 100 km x spotreba PHM (benzín 1 l 1,389 Eur, paušálna náhrada 0,183/
km) teda v sume 10,98 Eur, náhrada za stratu času (§ 17), 2 polhodiny x 13,98 teda v sume 27,96 Eur
+ 20 % DPH, teda celkovo v sume 709,62 Eur, ktorú sumu nahradí žalobca žalovanému v lehote podľa
§ 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalovaného, v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).