Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/594/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712213347
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1712213347.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING,
a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného HMG & PARTNERS, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, proti odporcom: X/ V. K., L. Y. R., E.. E. XXXX/X, X/ R. J., L. Y. X.
G., Š. X, o zaplatenie 1.659,90 eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Pezinok, zo dňa 14. mája 2014, č.k. 9C 18/2013-161, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcom 1/ a 2/ zaplatenia sumy 1.659,90 eur spolu s príslušenstvom tvoreným úrokom a úrokom z
omeškania; a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že odporca 1/ uzatvoril
s právnym predchodcom navrhovateľa - Slovenskou sporiteľňou a.s. zmluvu o splátkovom úvere dňa
03.03.2004, predmetom ktorej bolo poskytnutie splátkového úveru v sume 70.000,- Sk s úrokovou
sadzbou 9,3 % ročne, pri výške splátky 1.560,- Sk, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá dňom
20.04.2004 a konečná splatnosť dňom 20.01.2009. Dňa 03.03. 2004 odporkyňa 2/ uzavrela dohodu
o určení, podľa ktorej ako ručiteľ vyhlásila, že berie na vedomie, že odporca 1/ uzavrel s právnym
predchodcom navrhovateľa zmluvu o splátkovom úvere v sume 70.000.- Sk, a že ručiteľ uspokojí
pohľadávky veriteľa v prípade, ak ich neuhradí dlžník - odporca 1/. Po čiastočnom späťvzatí návrhu
sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 1.539,90 eur spolu s úrokom vo výške 9,3 % ročne z istiny
1.335,87 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 1.335,87 eur
od 22.12.2010 do zaplatenia. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 52, § 100
ods. 1, ods. 2, § 558, § 546, § 547 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že návrh
je potrebné zamietnuť, nakoľko bol podaný po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá
uplynula dňa 20.01.2012, teda 3 roky po splatnosti úveru, a návrh bol na súde podaný dňa 20.06.2012.
Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu 1/, konštatoval, že toto nespĺňa požiadavky uznania dlhu ako
jednostranného právneho úkonu a navyše vzhľadom na premlčanie nároku by nemohlo ísť o
uznanie účinné, keď z prednesu odporcu 1/ bolo zrejmé, že v čase, kedy vyjadril ochotu splácať dlh,
nemal vedomosť o tom, že sa jedná o pohľadávku premlčanú, a až po porade s právnikom
premlčanie namietol, a preto, ak by aj dlh riadne uznal, nezakladalo by toto uznanie právny následok
uznania premlčaného dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené uzavrel,
že dňa 21.01.2009 začala plynúť premlčacia doba a táto skončila 21.01.2012 a žaloba bola podaná
po uplynutí premlčacej doby, pričom odporcovia účinne vzniesli námietku premlčania, preto nemohol
premlčané právo navrhovateľovi priznať. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešným odporcom nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko si v konaní žiadne neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konania dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že zmluva o úvere
bola uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka, ktorý ju zaraďuje medzi absolútne obchodné
záväzkové vzťahy v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/, ktoré ustanovenie je kogentné, z čoho
vyplýva, že zmluvné strany si nemôžu dohodou vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka na predmetný
zmluvný vzťah, a teda je ustanovená obligatórna pôsobnosť Obchodného zákonníka a vzťahy zo zmluvy
o úvere sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán, teda
bez ohľadu na to, či zmluvnou stranou je podnikateľ alebo nepodnikateľ. Mal za to, že na daný záväzkový
vzťah nemožno aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch, pretože účelom úveru bola rekonštrukcia
bytu. Poukazoval na to, že v čase uzavretia zmluvy o úvere Občiansky zákonník vôbec neupravoval
spotrebiteľské zmluvy a ustanovenia vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa boli prijaté a nadobudli
účinnosť až po uzavretí zmluvy o úvere, čím sa súd prvého stupňa dopustil retroaktívneho uplatňovania
ustanovení Občianskeho zákonníka

v rozpore s prechodnými ustanoveniami a Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na to, že aj zo
zákona číslo 102/2014 Z.z. , ktorým sa s účinnosťou od 12.06.2014 dopĺňa ustanovenie § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka o poslednú vetu, vyplýva, že do účinnosti predmetnej novely je na
predmetný záväzkový vzťah nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Uznal, že
uplatnená pohľadávka je čiastočne premlčaná, avšak naďalej má právo na zaplatenie nepremlčaných
splátok, teda 8 splátok splatných od 20.06.2008 do 20.01.2009, z čoho vyplýva, že odporcovia majú
naďalej nepremlčanú povinnosť uhradiť mu sumu vo výške 12.480,- Sk/414,26 eur s úrokom z meškania
vo výške 10 % ročne od 21.01.2009 do zaplatenia.
Odporcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedli, že v danom prípade
ide o spotrebiteľský vzťah a o spotrebiteľskú zmluvu, súd prvého stupňa správne aplikoval premlčaciu
dobu a správne vyhovel ich námietke premlčania, preto navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdiť.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podaného odvolania,
ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V preskúmavanej veci je zrejmé, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 03.03.2004, uzatvorená medzi
právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom 1/, ktorá je absolútnym obchodom podľa § 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka (v znení v čase uzavretia zmluvy), je zároveň; ako typová
zmluva uzatvorená podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení
v čase uzavretia zmluvy); spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nevyhnutné prednostne aplikovať
aj kogentné ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, a to vrátane § 52 ods. 2 účinného
od 01.04.2015, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Odvolací súd v tomto smere vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(napr. rozhodnutia sp.zn. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp.zn. 8 M Cdo 3/2015 zo
dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou
uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie
Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci
o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred
týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých

mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny
prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka
odvolacieho súdu).
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto
nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú
skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či
dovolacie konanie).
Hoci v minulosti odvolací súd zastával vo svojej rozhodovacej činnosti opačný názor, priklonil sa v danej
veci; vzhľadom na vývoj rozhodovacej činnosti v tejto otázke a posun ďalšej súdnej praxe; k názoru,
že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015, sa uvedené zákonné ustanovenie (§
52 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z.z. a čl. IV. zákona č. 151/2014 Z.z.) vzťahuje.
S poukazom na uvedené právne závery sa odporcovia dôvodne dovolávajú premlčania navrhovateľom
uplatňovaného nároku vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok
zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa a obsah jeho odvolania; z
hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť právnych
záverov súdu prvého stupňa, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie.
Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu,
keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil vznesenú
námietku premlčania, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa; ktorým návrh navrhovateľa pre
premlčanie ním uplatňovaného nároku vo všeobecnej premlčacej dobe zamietol; ako vecne správny
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešným odporcom 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,
nakoľko nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im

trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., keď im ani žiadne trovy odvolacieho
konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.