Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 27, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/90/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201107
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1014201107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej

a z členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
žalobkyne: Bc. P. U., narodená dňa XY, J., právne zastúpenej: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., Nám. Sv. Egídia 93, Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-21/2014/OPK zo dňa
21.05.2014, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/139/2014-61
zo dňa 04. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/139/2014-61 zo dňa

04. decembra 2014 v znení opravného uznesenia č. k. 1S/139/2014-75 zo dňa 24. februára 2015 p
o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-21/2014/OPK zo dňa 21.05.2014, ktorým potvrdil
personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 05.02.2014 a zamietol rozklad

žalobkyne.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že uznesením o
vznesení obvinenia č. ČVS: SKIS-270/OISV-V-2013 zo dňa 17.12.2013 bolo voči žalobkyni začaté
trestné stíhanie pre prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. Návrh na prepustenie žalobkyne zo služobného pomeru vrátane dôkazového materiálu bol
dňa 31.01.2014 doručený ministrovi vnútra SR, ktorý dňa 05.02.2014 vydal personálny rozkaz č. 28,

ktorým bola žalobkyňa dňom 10.02.2014 prepustená zo služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru (ďalej len „PZ“) podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru v znení neskorších predpisov, pretože svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom
porušila služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jej ponechanie v služobnom pomere príslušníka
PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ako dôvod prepustenia žalobkyne uviedol, že
táto v dňoch 03.04.2013 a 23.04.2013 umožnila, aby C. a E. doposiaľ nezisteným spôsobom úspešne
absolvovali preskúšanie z pravidiel cestnej premávky, ako aj úspešne absolvovali skúšky z vedenia

motorových vozidiel Autoškolou Pipas Spišská Nová Ves, čo vykázala aj v protokole o skúškach
pod poradovými č. 00044, č. 00055, avšak autoškolou Pipas dňa 03.04.2013 ani 23.04.2013 nebola
vykonaná žiadna jazda s týmito osobami. Personálny rozkaz bol žalobkyni doručený dňa 10.02.2013,
proti ktorému v zákonnej lehote podala rozklad, ktorý bol dňa 19.03.2014 doručený žalovanémusprávnemu orgánu. Žalovaný dňa 21.05.2014 vydal rozhodnutie č. KM-OLVS-21/2014/OPK, ktorým
personálny rozkaz o prepustení žalobkyne zo služobného pomeru príslušníka PZ potvrdil a rozklad
zamietol.

V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa za to, že personálne konanie o prepustení žalobkyne
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru bolo vykonané striktne na základe príslušných
ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z. a v rámci tohto konania bol v plnom rozsahu dodržaný zákonný
postup.

Krajský súd ďalej uviedol, že uvedený skutkový stav bol zistený a preukázaný prvostupňovým správnym
orgánom na podklade dôkazov, ktoré súd v odôvodnení uviedol spolu so stručným vyjadrením.

KrajskýsúdvBratislavepopreskúmanínapadnutéhorozhodnutia,akoajpostupu,ktorýmupredchádzal,
dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov a konštatoval, že preskúmavaným

rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona.

K námietkam žalobkyne uvedeným v žalobe uviedol, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť preskúmavaného rozhodnutia, a preto postupom podľa ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p.
žalobu vo veci zamietol.

K námietke žalobkyne o porušení jej procesných práv v predmetnom konaní uviedol, že toto nebolo v
konanípreukázané,nakoľkozobsahuadministratívnehospisujezrejmé,ženadriadenýozačatíkonania
vo veci prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru žalobkyňu upovedomil listom zo dňa 20.12.2013,
v ktorom jej dal možnosť vyjadriť sa k veci v lehote do 23.12.2013 s tým, že žalobkyňa dňa 23.12.2013

do spisu založila svoje vyjadrenie. Súd prvého stupňa však konštatoval, že stanovisko žalobkyne k veci
nemôže spochybniť vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Súd mal za to, že skutkový stav v predmetnej veci, tak ako bol uvedený vyššie, bol zistený a
preukázaný dostatočným spôsobom, a to na základe vlastného šetrenia nadriadeného s tým, že súd

v ďalšom uviedol výpočet materiálov, ktoré správny orgán zabezpečil ako dôkazy. Dospel k záveru, že
žalobkyňa bola riadne oboznámená s návrhom na prepustenie, ako aj s obsahom administratívneho
spisu dňa 29.01.2014, pričom lehotu na podanie návrhov, námietok a dôkazov na svoju obhajobu určenú
nadriadeným do 30.01.2014 žalobkyňa nevyužila.

Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobkyňa porušila zvlášť hrubým spôsobom
služobnú prísahu tým spôsobom, že nebola čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru,
neriadila sa zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi ako aj rozkazmi, nariadeniami,
príkazmi a pokynmi nadriadených, keďže v protokole o skúškach v dvoch prípadoch vyznačila výsledok
skúšky z vedenia motorového vozidla na autocvičisku, ako aj v cestnej premávke, s hodnotením

„prospel“, pričom túto časť skúšky reálne vôbec nevykonala.

Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti videl súd aj v tom, že žalobkyňa nevykonávala riadne
služobnú činnosť na úseku svojho služobného zaradenia, keď počas nej svedomite neplnila úlohy
uložené jej zákonom, nariadením nadriadeného (čl. 4 ods. 17 nariadenia prezidenta PZ č. 18/2010 o

vykonávaní skúšok z odbornej spôsobilosti, čl. 1, čl. 5 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 o
etickomkódexepríslušníkaPZ),rozkazomnadriadenéhoč.6/1997,akoajďalšímivšeobecnezáväznými
právnymi predpismi.

Mal za to, že žalobkyňa nedodržala ani služobnú disciplínu, keďže neplnila svedomite úlohy, ktoré

jej boli uložené zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi,
nariadeniami a príkazmi nadriadených. Štátnu službu nevykonávala riadne, nakoľko sa nezdržala
konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, čo mohlo narušiť
vážnosť policajného zboru a ohroziť dôveru v tento zbor. Podľa názoru súdu bola splnená aj druhá
zákonnápodmienka,žeponechaniežalobkynevslužobnompomerebybolonaujmudôležitýchzáujmov

štátnej služby, najmä záujmu na svedomitom plnení základných povinností, dôslednom dodržiavaní
služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi Policajného zboru a rešpektovaní právnych predpisov.Súd prvého stupňa vyslovil názor, že by bolo v rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, ak by v
služobnom pomere zotrval policajt, ktorý konal tak, ako je uvedené vyššie, čím sa podľa názoru súdu
dopustil konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka Policajného zboru. Na základe

uvedeného krajský súd uzavrel, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je vecne a právne správne,
správny orgán rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom.

Považoval za nedôvodnú námietku žalobkyne, že hoci si vo veci zvolila zástupcu v osobe advokáta
JUDr. Martina Basistu, napriek tejto skutočnosti nebolo s jej právnym zástupcom konané, nakoľko

oznámenie o udelení plnej moci pre JUDr. Martina Basistu sa v administratívnom spise nenachádza.

Nestotožnil sa ani s námietkou žalobkyne o porušení jej práva účasti na procesných úkonoch, pretože
žalobkyňa bola dňa 29.01.2014 vo veci riadne vypočutá a oboznámená s návrhom na prepustenie, ako
aj so súvisiacim spisovým materiálom, pričom lehotu na podanie návrhov a dôkazov na svoju obhajobu
určenú nadriadeným do dňa 30.1.2014 žalobkyňa nevyužila.

Nesúhlasil ani s námietkou žalobkyne o uplynutí prekluzívnej lehoty na vydanie preskúmavaného
rozhodnutia. Uviedol, že k otázke plynutia lehôt na rozhodnutie o prepustení policajta zo služobného
pomeru už bol prijatý záväzný názor NS SR (napr. rozhodnutia 5Sžo/144/2010, 5Sžo/26/2011,
5Sžo/190/2010, 5Sžo/25/2012 a 5Sžo/23/2012), z ktorého vyplýva, že podľa ustanovenia § 3 zákona

č. 73/1998 Z.z., v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa
tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len nadriadený).
Vychádzajúc z ustanovenia § 192 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. ustálil, že o prepustení policajta z
dôvodov uvedených v odseku 1 písm. e) možno rozhodnúť len do 2 mesiacov odo dňa, keď nadriadený
zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Z vyššie citovaného

ustanovenia § 3 vyvodil, že je iba na rozhodnutí ministra vnútra SR, ktorý koná a rozhoduje vo
veciach služobného pomeru v mene štátu, a ktorý je nadriadený všetkým príslušníkom PZ, aký rozsah
rozhodovania a konania vo veciach služobného pomeru zverí svojim interným aktom riadenia aj ďalším
nadriadeným. V opačnom prípade minister vnútra SR koná a rozhoduje vo veciach služobného pomeru
v mene štátu v plnom rozsahu všetkých práv a povinností, ktoré mu vyplývajú z ustanovení zákona, a

to nielen ako ministrovi vnútra SR, ale aj ako nadriadenému.

Minister vnútra SR personálnu pôsobnosť prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v §
192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona nedelegoval na žiadneho z iných nadriadených žalobkyne, ale
ponechal si ju vo svojej výlučnej pôsobnosti, teda iba minister vnútra SR je oprávnený zistiť predmetný

dôvod prepustenia a o prepustení zo služobného pomeru je povinný v zákonnej 2-mesačnej subjektívnej
lehote aj rozhodnúť.

Podľa názoru súdu v predmetnej veci začala plynúť dvojmesačná subjektívna lehota 16.12.2013,
pričom zákonná lehota na vydanie a doručenie rozhodnutia o prepustení žalobkyne by uplynula

dňom 16.02.2014 (prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 01.02.2014 a žalobkyni doručené dňa
10.02.2014, teda v zákonom stanovenej lehote).

K námietke žalobkyne, že nadriadený sa nevysporiadal s negatívnym stanoviskom odborového orgánu,
súd poznamenal, že v tomto prípade si nadriadený splnil svoju zákonom stanovenú povinnosť vec

prerokovať s príslušným odborovým orgánom. Nadriadenému zákon č. 73/1998 Z.z. neukladá povinnosť
vysporiadať sa s prípadným nesúhlasným stanoviskom odborového orgánu, teda práva žalobkyne v
tejto súvislosti porušené neboli.

Námietku žalobkyne vzťahujúcu sa na jej tehotenstvo považoval súd za irelevantnú, pretože v prípade

akýchkoľvek zdravotných problémov mala žalobkyňa požiadať počas tehotenstva o preloženie na iný
typ svojho služobného zaradenia a nie situáciu riešiť vyhýbaním sa skúšobných povinností a následným
uvádzaním nepravdivých údajov o ich plnení.

Súd mal za to, že vo veci bolo dostatočným spôsobom preukázané protiprávne konanie žalobkyne, ktoré

naplnilo kumulatívnym spôsobom podmienky stanovené v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona na
jej prepustenie zo služobného pomeru. Dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané v
súlade s príslušnými právnymi predpismi, na základe presne a úplne zisteného skutočného stavu veci,
nevykazujúc žiadne vady, ktoréby mohli zakladať ich eventuálnu neplatnosť. Procesné práva účastníčky konania v konaní neboli
porušené.

Žalobkyni náhradu trov konania vzhľadom na jej vecný neúspech nepriznal.

Žalobkyňa v zákonnej lehote podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie, v ktorom namietala, že
už v rozklade i v žalobe žalovanému vytýkala porušenie procesných práv spočívajúce v tom, že správny
orgán vykonal výsluchy svedkov bez toho, aby jej, alebo jej právnemu zástupcovi, oznámil termíny

výsluchov a umožnil jej zúčastniť sa ich. Žalobkyňa v konaní žalovaného videla porušenie práva klásť
svedkomotázkyakonfrontovaťobsahichvýpovede.Žalobkyňamalazato,žekrajskýsúdsasuvedenou
námietkouvôbecnevysporiadal,lenstrohokonštatoval,žeporušenieprocesnýchprávžalobkynenebolo
preukázané s tým, že správny orgán jej umožnil vyjadriť sa k veci a k výpovediam. Nepovšimnuté však
ponechal práve tvrdenie žalobkyne, že jej nebolo umožnené zúčastniť sa samotných výsluchov.

Konštatovanie krajského súdu v súvislosti s jej námietkou, že správny orgán nekonal s jej právnym
zástupcom,hocioznámila,žemuudelilaplnúmoc,považovalazanelogickéaminimálnezarozporuplné,
predovšetkým keď súd len uviedol, že oznámenie o plnej moci sa v administratívnom spise nenachádza,
a to i napriek tomu, že sám žalovaný opisuje vo svojom vyjadrení k žalobe, že plná moc bola do
administratívneho spisu doložená až po vrátení spisu na ODI (spis bol žalovanému postúpený dňa

31.01.2014).

Dôraz kládla aj na skutočnosť, že bez povšimnutia ostala aj jej argumentácia o nutnosti aplikácie
trestnoprávnychprincípovvsprávnomtrestaníobsiahnutávžalobe,naktorúvplnomrozsahupoukázala.

Mala za to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal riadne so všetkými žalobnými dôvodmi, teda jej nedal
odpoveď na jej argumenty, čím jej odňal možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Žalobkyňa v ďalšom namietala, že správne orgány dôvodili tým, že konala úmyselne pre získanie
neoprávnenej výhody na vlastný prospech alebo prospech niekoho iného. Uvedené tvrdenie, o ktoré sa

žalovaný oprel pri hodnotení konania žalobkyne považuje za absolútne nepreukázané a nevyplývajúce
zo žiadneho z vykonaných dôkazov. Navyše jej nebolo vôbec zrejmé, v čom mala spočívať tvrdená
neoprávnená výhoda v prospech žalobkyne.

Poukázala na skutočnosť, že trestné konanie pre spáchanie trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona bolo voči nej zastavené s tým, že
krajský súd sa ani s touto námietkou nevysporiadal.

Žalobkyňa upozornila na nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý mal podľa nej
spočívať v tom, že sa nezaoberal dôkladne jej námietkou týkajúcou sa nesúhlasného stanoviska

odborovej organizácie s jej prepustením zo služobného pomeru, keď len konštatoval, že žalovaný si
povinnosť splnil tým, že návrh na prepustenie prerokoval s odbormi a zákon mu neuložil zaoberať sa
prípadným zamietavým stanoviskom.

V tejto súvislosti poukázala na skorší rozsudok NS SR vydaný dňa 25.09.2012 pod sp. zn. 8Sžo/23/2012

a tiež na princíp právnej istoty a predvídateľností práva (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 28/2009) a zdôraznila, že nevysporiadanie sa so zamietavým stanoviskom
odborov daným v zmysle § 225 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. k návrhu na prepustenie policajta
zo služobného pomeru, bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie
označenej právnej veci rozhodnutie žalovaného o prepustení policajta zo služobného pomeru zrušil s

poukazom na ustanovenie § 250j ods. 2 písm. c/ a písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil na nové konanie.

Vychádzajúc z ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z. mala za zrejmé, že zákonodarca
zveril do právomoci príslušného správneho orgánu uváženie vo vzťahu k intenzite tvrdeného porušenia
služobnej prísahy alebo povinnosti a tiež, či ponechanie takéhoto príslušníka je na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby.

Uviedla, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ zákonodarca zveril správnemu orgánu rozhodovanie
v určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprináleží súdu, aby vlastnou úvahou nahrádzaltoto oprávnenie správneho orgánu, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci.
Súd teda nemôže skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia, ale v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p.
preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu vydaného na základe správneho

uváženia iba v rozsahu, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
Preto musia z odôvodnenia správneho rozhodnutia vyplývať skutkové zistenia, právna úprava, v zmysle
ktorej správny orgán postupoval a dôvody, na základe ktorých rozhodol, aby správny súd mohol takéto
rozhodnutie preskúmať, predovšetkým to, či správna úvaha žalovaného pri aplikácii ustanovenia §
192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z. nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Správny orgán teda v tejto súvislosti musí dostatočne zdôvodniť, že porušenie povinností a prísahy
dosiahlo intenzitu porušenia zvlášť hrubým spôsobom a že ponechanie takéhoto príslušníka by bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby s uvedením akých konkrétnych záujmov. Pokiaľ žalovaný v
odôvodnení neuviedol iné ako veľmi široko koncipované a skôr abstraktné a nekonkrétne tvrdenia, prečo
považoval konanie žalobkyne za porušenie prísahy a povinností zvlášť hrubým spôsobom a v čom mali
spočívať záujmy štátnej služby, nemôže súd preskúmať, či správny orgán postupoval v zmysle zákona

a teda v tejto časti sú rozhodnutia správnych orgánov nepreskúmateľné.

Žalovaný síce uviedol, že žalobkyňa svojim konaním porušila základné povinnosti policajta v zmysle §
48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ zákona č. 73/1998 Z.z., no z jeho odôvodnenia nevyplynulo, ako a prečo
dospel k záveru o intenzite porušenia - teda že išlo o porušenie zvlášť hrubým spôsobom. Rovnako

nie je z rozhodnutí zrejmé, v čom spočíval dôležitý záujem štátnej služby a k akej ujme na ňom by
v dôsledku ponechania žalobkyne v služobnom pomere došlo. Uvedené podľa žalobkyne spôsobuje
nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia. Na podporu prezentovaného názoru žalobkyňa poukázala
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/37/2013 zo dňa 28.08.2013.

Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s personálnym rozkazom ministra vnútra SR zruší
a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu namietala, že súd prvého stupňa sa v rozsudku riadne nevysporiadal so všetkými žalobnými
dôvodmi a nedal žalobkyni odpoveď na jej argumenty, čím jej odňal možnosť konať pred súdom (§ 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Žalovaný však zastáva názor, že krajský súd rozhodol v súlade s Občianskym
súdnym poriadkom, keď podanú žalobu zamietol, nakoľko rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade
s jeho ustanoveniami po riadnom zistení skutočného stavu veci.

Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné nové skutočnosti, iba zastávala názor, že
došlo k nesprávnemu posúdeniu a rozhodnutiu vo veci. V tejto súvislosti žalovaný odkázal na svoje
stanovisko zo dňa 25.08.2014 v písomnom vyjadrení k podanej žalobe.

Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov
a rozhodnutí, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou,
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy (právny názor napr. ÚS SR č. k. II. ÚS
127/07-21, NS SR napr. č.k. 6Sžo/84/2007, č.k. 6Sžo/98/2008, č. k. 1Sžo/33/2008, č. k. 2Sžo/5/2009,

č. k. 8Sžo/547/2009). Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy.

Na základe uvedeného žalovaný uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vydaný v súlade s

ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorý je dostatočne odôvodnený, prvostupňový súd sa v
ňom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne a preto ho navrhol ako vecne správny
potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie
prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 27.04.2015 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabulisúdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní
vopred (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo

všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-právnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom prepísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Zobsahuslužobnejprísahypolicajtazakotvenejvustanovení§17ods.1zákonač.73/1998Z.z.oštátnej

službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“), vyplýva, že policajt má
byť čestným, statočným a disciplinovaným, a svoje sily a schopnosti vynaloží na ochranu práv občanov,
ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života; riadi sa ústavou, ústavnými
zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi
a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami,
príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej
služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento

zbor, dodržiavať služobnú disciplínu (§ 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ zákona).

Podľa§192ods.1písm.e)zákonač.73/1998Z.z.,policajtsaprepustízoslužobnéhopomeru,akporušil
služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa § 225 ods. 2 písm. c) zákona č. 73/1998 Z.z., služobný úrad vopred prerokuje s príslušným
odborovým orgánom návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru z dôvodu organizačných
zmien alebo pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti.

Podľa § 233 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán postupuje pred vydaním
rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať
si na rozhodnutie potrebné podklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné
okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 238 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä
výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy,
vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený
navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj
napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s personálnym rozkazom ministra, ktorým bola žalobkyňa

prepustená zo služobného pomeru príslušníka PZ, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami žalobkyne a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a
správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. II. ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn.
6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn. 2Sžo/5/2009, či sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou
súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešeníkonkrétnych otázok vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy.

V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou
súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a
dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie

hmotného práva.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. KM-OLVS-21/2014/OPK zo dňa 21.05.2014, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie - personálny
rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 05.02.2014 o prepustení žalobkyne zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa citovaného ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e)

zákona č. 73/1998 Z.z.

Ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy bolo žalovaným posúdené konanie žalobkyne, keď dňa
03.04.2013 a rovnako aj dňa 23.04.2013 vykonala na Okresnom dopravnom inšpektoráte Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „ODI“) preskúšanie odbornej spôsobilosti

držiteľov vodičského oprávnenia C. P. a E. E. a umožnila im doposiaľ nezisteným spôsobom úspešne
absolvovať časť skúšky z pravidiel cestnej premávky, ako aj úspešne absolvovať skúšku z vedenia
motorových vozidiel autoškolou Pipas Spišská Nová Ves, hoci reálne nebola vykonaná. Žalobkyňa
hodnotenia jednotlivých skúšok vyznačila v protokole o skúškach a v doklade o preskúšaní odbornej
spôsobilosti s výsledkom „prospel“. Majiteľ autoškoly E. H. ale nevykonal dňa 03.04.2013 žiadnu skúšku

z vedenia motorových vozidiel s osobou menom C. P. a rovnako dňa 23.04.2013 nevykonal žiadnu
skúšku z vedenia motorových vozidiel s osobou menom E. E.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako
i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobkyňa namietala
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ konštatuje,

že argumentácia žalobkyne nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd zamietol jej
žalobu. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú
dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobným spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami,
a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na
prejednávaný prípad. Najvyšší súd sa preto s rozsudkom krajského súdu stotožňuje a na zdôraznenie
jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné.

K námietke porušenia procesných práv žalobkyne neumožnením zúčastniť sa na výsluchoch svedkov:

Odvolací súd zhodne s krajským súdom považuje túto námietku žalobkyne za nedôvodnú. Žalobkyňa
uplatnila predmetnú námietku už v rozklade v rámci správneho konania, s ktorou sa žalovaný v
plnom rozsahu vysporiadal. Odvolací súd má za preukázané, že nedošlo k porušeniu procesných

práv žalobkyne, keďže táto bola upovedomená o začatí konania o prepustení zo služobného pomeru
príslušníka PZ a bola jej daná možnosť vyjadriť sa vo veci. V súvislosti s namietanou neúčasťou
žalobkyne na výsluchoch svedkov, odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavaného
konania bola problematika služobného pomeru žalobkyne, kde sa neaplikujú zásady trestného konania,
a nie otázka stíhania žalobkyne za trestný čin, preto postup žalovaného bol v súlade so zákonom.

K námietke nepreukázania neoprávneného získania výhody na vlastný prospech alebo prospech
niekoho iného:

Aj napriek tomu, že súdu nie je známe, z akých dôvodov sa žalobkyňa dopustila konania, pre ktoré bola

personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 05.02.2014 prepustená zo
služobnéhopomerupríslušníkaPZ,nemážiadnepochybnostiotom,žepredmetnýmkonanímžalobkyne
C. P. a E. E. neoprávnene získali výhodu v podobe úspešného absolvovania časti skúšky z pravidielcestnej premávky, ako aj úspešného absolvovania skúšky z vedenia motorových vozidiel. Preto odvolací
súd ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

K námietke nezaoberania sa nesúhlasným stanoviskom odborovej organizácie s prepustením žalobkyne
zo služobného pomeru:

V súvislosti s negatívnym stanoviskom odborového orgánu odvolací súd s ohľadom na rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súhlasí s námietkou, že žalovaný správny orgán sa

mal vysporiadať s obsahom stanoviska odborového orgánu a uviesť dôvody, pre ktoré ho nebolo
možné zohľadniť, aj keď nie je pre žalovaného záväzné. V prejednávanej veci sa však žalovaný k
stanovisku odborového orgánu vyjadril, pretože obsahovo zhodnú námietku uplatnila aj žalobkyňa.
Odborový orgán vo svojom vyjadrení zo dňa 29.01.2014 uviedol, že za momentálnej procesnej situácie
vzhľadom na prezumpciu neviny nesúhlasí s prepustením menovanej. Rovnakú námietku prezumpcie
neviny v správnom konaní uviedla aj žalobkyňa a žalovaný túto námietku nepovažoval za dôvodnú

s odôvodnením, že konanie o prepustení policajta je samostatným konaním nezávislým na trestnom
konaní, upraveným osobitným zákonom; ide o personálne konanie, ktoré sa riadi ustanoveniami zákona
č. 73/1998 Z.z. a nadriadený ním zisťuje a preukazuje naplnenie podmienok prepustenia, preto ho
nemožno zamieňať s trestným konaním, ktorým sa zisťuje, či sú naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty trestného činu.

K námietke vzťahujúcej sa na nekonkretizovanie, prečo išlo o porušenie zvlášť hrubým spôsobom, ani
v čom spočíval dôležitý záujem štátnej služby:

Odvolací súd zastáva názor, že protiprávne konanie bolo žalobkyni riadne preukázané postupom a

vyhodnotením dôkazov v súlade so zákonom a toto jej konanie je bezpochyby naplnením zákonného
dôvodu na prepustenie zo štátnej služby príslušníka PZ uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona
č. 73/1998 Z.z. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na napadnuté rozhodnutie žalovaného, v
ktoromsprávnyorgánzdôvodnil,prečopovažovalprotiprávnekonaniežalobkynezaporušenieslužobnej
prísahy, resp. služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom v takých podrobnostiach, že akékoľvek

tvrdenia uvádzajúce opak sa javia odvolaciemu súdu ako účelové. V zmysle uvedeného považoval
odvolací súd aj túto námietku žalobkyne za irelevantnú.

Podľa názoru odvolacieho súdu bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne
zistený, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že správne orgány podrobne

zisťovali okolnosti, za ktorých sa skutok stal. V súdnom konaní bolo obsahom administratívneho spisu
preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov, tak ako
prvostupňový súd, ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti, ani takú vadu
konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia s tým, že krajský súd dostatočne
podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu
vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a v súlade so
zákonom.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch
stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a práv
žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny a
rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p.
a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni vzhľadom na jej neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.