Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, November 24, 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 12C/8/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814200490
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3814200490.2

Uznesenie
Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci navrhovateľov: 1. K. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, 2. Y. R., nar. X.X.XXXX, bytom H. XXX, 3. Y. R., nar. XX.X.XXXX, bytom
H. XXX, všetci zastúpení JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Hviezdoslavova
č. 3 proti odporcom: 1. L. L., nar. X.X.XXXX, trvale bytom H. XXX, 2. C. - R. poisťovňa, a.s., so sídlom
L., G. rad č. 4, A.: XX XXX XXX a 3. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, o zaplatenie XX.XXX eur
s prísl., o návrhu navrhovateľov na obnovu konania s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

X. navrhovateľov na obnovu konania, vedeného na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12C/155/2011
z a m i e t a.

Návrh navrhovateľov, aby súd po právoplatnosti rozhodnutia o povolení konania v obnovenom konaní
po opätovnom prejednaní veci rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/155/2011-90 zo dňa
15.3.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8.11.2012 rozsudkom zmenil a
zaviazal odporcov v 1., 2. a 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 1.
rade, sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 2. rade a sumu 6.000 eur navrhovateľovi v 3. rade z a m i e t a.

Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom zo dňa 15.1. 2014 domáhali,
aby súd uznesením povolil obnovu konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 12C/155/2011.
Súčasne navrhli, aby súd po právoplatnosti rozhodnutia o povolení konania v obnovenom konaní po
opätovnom prejednaní veci rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.3.
2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8.11. 2012 rozsudkom zmenil a zaviazal
odporcov v 1., 2. a 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 1. rade,
sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 2. rade a sumu 6.000 eur navrhovateľovi v 3. rade a zaviazal odporcov
spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom trovy konania.

Návrh zdôvodnili tým, že po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci sp. zn. 12C/155/2011 bolo
dňa 24.10. 2013 vyhlásené rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-22/12
a C-277/12 F. P./K. J. a L. P. a Y. G./L. C., ktoré podáva záväznú interpretáciu niektorých ustanovení
práva EÚ relevantných pre posúdenie otázky, kto a v akom rozsahu zodpovedá za náhradu nemajetkovej
ujmy pre pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Vo veci P. sa Krajský súd v Prešove Súdneho
dvora EÚ pýtal na otázku, ktorá bola rozhodujúca aj v pôvodnom konaní v ich veci, teda či má povinné
zmluvné poistenie vozidla (ďalej len „PZP“) pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Vzhľadom na to, že niektoré otázky zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (najmä povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením, ďalej niektoré druhy škôd
a okruh obetí, tretích osôb, na ktoré sa toto poistenie musí vzťahovať) sú harmonizované smernicou

72/166/EHS a smernicou 90/232/EHS, krajský súd požiadal Súdny dvor o vysvetlenie, či sa článok 3
ods. 1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že PZP má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obeti usmrtenej pri dopravnej nehode (ďalej
len „DN“). Poisťovateľ pani Holigovej, rovnaký subjekt ako odporca v 2. rade, tvrdil, že krytie PZP sa
podľa slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení nevzťahuje na nemajetkovú ujmu a teda že ju
odmieta uhradiť. V konaní pred Súdnym dvorom Slovenská republika tvrdila, že je treba rozlišovať medzi
právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody, pričom zásah do osobnostných práv možno
uplatňovať len mimo rámca zodpovednosti za škodu. Práve odpoveď, či náhrada nemajetkovej ujmy
spadá pod PZP, má priamy vplyv na vedľajšie účastníctvo poisťovne Allianz v konaní na krajskom súde,
rovnako ako tomu bolo aj v pôvodnom konaní pred tunajším súdom. Okresný súd v pôvodnom konaní
dospel pri posudzovaní tejto otázky k záveru opačnému ako Súdny dvor EÚ, čo bolo hlavným dôvodom,
pre ktorý návrh voči odporcom v 2. a v 3. rade zamietol. Súdny dvor v predmetnom rozhodnutí zdôraznil,
že Únia s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov, týkajúcimi sa rozsahu
povinnosti krytia poistením, stanovila v druhej smernici v oblasti zodpovednosti za škodu povinné krytie
škody na majetku a ujmy na zdraví v určitých sumách. Členské štáty sú teda povinné pri určení, aká
škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia motorových vozidiel, zobrať na zreteľ
pravidlá práva Únie. Súdny dvor tiež spresnil, že ujma na zdraví, ktorá musí byť podľa 2. smernice
krytá, predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú ako aj psychickú traumu. Preto medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s právom Únie,
patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Zdôraznil, že žiadne ustanovenie dotknutých smerníc
nevylučuje, aby sa nároky, ktoré garantujú, obmedzovali len na priamych účastníkov DN a tým vylúčili
z ochrany nepriame obete DN, teda pozostalých. Návrh na obnovu konania je podľa § 228 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prípustné podať aj v prípade nových rozhodnutí,
ktoré boli prijaté až po právoplatnom rozhodnutí veci, pretože ide o rozhodnutie, ktoré navrhovatelia
nemohli použiť v pôvodnom konaní, a zohľadnenie tohto rozhodnutia môže privodiť pre navrhovateľov
priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Pre prijatie rozhodnutia v pôvodnom konaní musel súd v
prvom rade posúdiť otázku, kto má zodpovedať za náhradu nemajetkovej ujmy. Túto otázku vyriešil súd
spôsobom, ktorý sa výrazne odlišuje od rozhodnutia Súdneho dvora. Práve toto neskoršie rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke, ktorú si súd v pôvodnom konaní posúdil inak, zakladá zákonný nárok na povolenie
obnovy konania, pretože ak súd prejudiciálne posúdi otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať, a po
právoplatnom skončení tohto konania, si orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto
otázku posúdi odchylne, ide o typický prípad dôvodu obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/
OSP. Poukázali tiež na to, že už predtým existovali aj rozhodnutia, ktoré sa prikláňali k zodpovednosti
prevádzkovateľa a poisťovne za nemajetkovú ujmu a z procesnej opatrnosti majú za to, že by mohol
byť naplnený aj dôvod na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ OSP. Majú za to, že zamietnutie
návrhu voči odporcom v 2. a v 3. rade nie je v súlade s uvedeným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ a táto
skutočnosť odôvodňuje povolenie obnovy konania, pričom v novom konaní by mal súd vziať do úvahy
záväznú interpretáciu Súdneho dvora k predmetnej otázke a zaviazať aj odporcov v 2. a v 3. rade k
náhrade nemajetkovej ujmy. Uviedli tiež, že návrh si podali včas, lehote troch mesiacov od času, kedy
sa navrhovatelia mohli dozvedieť o dôvode obnovy konania a súčasne nie neskôr ako po troch rokoch
od právoplatnosti rozsudku. Predmetné rozhodnutie bolo vyhlásené 24.10. 2013 a o jeho obsahu sa
dozvedeli od svojho právneho zástupcu dňa 9.12. 2013.

Všetci odporcovia žiadali návrh na obnovu konania zamietnuť.

Odporca v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu zo dňa 5.5. 2014 poukázal na to, že neboli
naplnené dôvody ust. § 228 ods. 1 písm. a/ a e/ OSP na povolenie obnovy konania z viacerých dôvodov:

1. Súdny dvor sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal výkladom vnútroštátneho práva (či je de iure
nemajetková ujma krytá), len vykladal smernicu. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD“) sa v
citovaných rozhodnutiach C-22/12 a C-277/12 nezaoberal výkladom vnútroštátneho práva ale vykladal
článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, a čl. 1 ods. 1 3. smernice Rady 90/232/EHS o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa PZP.

2. SD v žiadnej časti spomenutého rozhodnutia nepovedal, že nemajetková ujma je krytá vnútroštátnym
právom, len skonštatoval, že má byť krytá. Zároveň uviedol, že PZP má pokrývať náhradu nemajetkovej
ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Nemajetková ujma však v zmysle vnútroštátneho práva de facto i de
iure nie je krytá PZP. Odporca v 2. rade poukázal v tejto súvislosti na odpoveď SD na 2 prejudiciálne
otázky mu predložené vo veci P. a síce: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS, článok 1 ods.
1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS a článok 1 prvý odsek smernice Rady 90/232/EHS sa majú vykladať
v tom zmysle, že PZP má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri DN, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej“.

3. V danom prípade neprichádza do úvahy priame uplatnenie smernice a ani aplikácia eurokonformného
výkladu práva. Smernice Rady, ktoré sú v rozhodnutí vo veci P. citované, nie sú všeobecne záväznými
právnymi predpismi a ich záväznosť je daná judikatúrou ESD výlučne v rozsahu nepriamej záväznosti
(ako interpretačný rámec, ktorý však nesmie byť contra legem vnútroštátnemu právu) a priamej
záväznosti (zaväzujúc výlučne členský štát EÚ na ich transponovanie do právneho poriadku). Nepriamy
účinok smernice spočíva v povinnosti členského štátu vykladať znenie vnútroštátneho predpisu vo svetle
znenia a cieľa smernice (rozsudok C-378/07 Angelidaki, C-397/01 Pfeiffer). Pre prípad, že výsledok
stanovený smernicou by nemohol byť dosiahnutý na základe výkladu, právo Spoločenstva ukladá
členským štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice
(C-6/90 a 9/90 O.). Poukazujúc aj na pripojené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/168/2009, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/141/2011 a Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13Co/39/2012 uviedol, že vnútroštátna úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní záväzná,
jednoznačne a bez pochýb určuje, aké nároky sú z PZP kryté (§ 4 zákona). Aj z výkladu zákona o PZP
ako celku je zrejmé, že nemajetková ujma pozostalých nie je uvedeným poistením krytá, z dôvodu,
že vnútroštátne právo v rámci náhrady škody nepriznáva takýto nárok. Na základe toho sa domnieva,
že ani eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v zmysle ust.
§ 11 až § 13 OZ je krytá z PZP, pretože zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre
výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody
poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna norma (návrh generálneho advokáta
vo veci C22/12 P., bod 109).

4. Smernica ako sekundárny prameň Európskeho práva zaväzuje len štát, nie jednotlivca a je
povinnosťou štátu zosúladiť vnútroštátne právo so smernicou. Pokiaľ ide o priamy účinok smernice,
a teda možnosť dovolávať sa priamej aplikácie tzv. motorových smerníc pred vnútroštátnym súdom
voči jednotlivcom, podľa ustálenej judikatúry, ustanovenie smernice má priamy účinok len vtedy,
ak je z hľadiska svojho obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné. Významným rozhodnutím
v otázke priamej aplikácie smernice je rozhodnutie vo veci C-152/84 Marshall, v ktorom SD
rozhodol, že bezpodmienečné a dostatočne určité ustanovenia smernice, ktoré neboli členským
štátom implementované do konca stanoveného obdobia alebo neboli implementované správne, majú
priamy účinok a jednotlivci sa ich môžu dovolávať proti členskému štátu. Táto záväzná povaha
smerníc vytvára povinnosti len členskému štátu, ktorému je adresovaná; smernica nemôže ukladať
povinnosti jednotlivcom. SD už v ustálenej judikatúre rozhodol, že smernica nemôže ukladať povinnosti
jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (C-152/84 Marshall, bod
48, C-91/92 Faccini Dori, bod 20, C-201/02 Wells, bod 56). Smernice sa nemožno dovolávať voči
jednotlivcom, ale možno sa jej dovolávať proti štátu, bez ohľadu na postavenie, v akom štát vystupuje,
či ako zamestnávateľ alebo verejný orgán (rozsudky C-356/05 Farrell, bod 40, C-188/89 Foster a i., bod
20, C-343/98 Collino a Chiappero, bod 23). Pretože žalovaný v tomto konaní nemá postavenie štátu,
nie je teda ani subjektom, voči ktorému by sa mohol navrhovateľ domáhať priameho účinku smernice.
Súd je teda povinný aplikovať na súdenú vec účinné a záväzné právne predpisy, ktorými členský štát
uplatnil na jednej strane svoje právo voľne stanoviť režim zodpovednosti za škodu (rozsudky C-348/98
Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, body 23 a 29, C-537/03 Candolin a i., bod 24) a na strane
druhej vykonal svoju povinnosť zabezpečiť krytie zodpovednostných nárokov PZP. jediným záväzným
právnym predpisom, ktorý ustanovuje rozsah poistného krytia z PZP, a na základe ktorého je možné v
súdenej veci rozhodovať, je práve zákon č. 381/2001 Z.z. o PZP. Ako vyplýva zo všetkých uvedených
právnych skutočností, nie je v právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť v rozpore s týmto záväzným
právnym predpisom, ani nie je možné rozhodnúť na základe aplikácie hore uvedených smerníc z dôvodu
ich nezáväznosti pre sporové strany a nie je možné zákon o PZP vykladať „eurokonformným“ spôsobom.

Aplikačná prax vnútroštátnych súdov jednoznačne potvrdzuje, že rozsah poistného krytia podľa zákona
o PZP nepokrýva nemajetkovú ujmu. Nielen z názvu zákona č. 381/2001 Z.z., ale aj z jeho celého
obsahu vyplýva, že predmetné PZP kryje nároky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu. V tejto súvislosti poukázali
aj na ust. § 2 predmetného zákona, kde sa uvádza že „poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou
motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody“.

5. Neprípustnosť obnovy konania. Majú za to, že navrhovateľmi uvádzané dôvody obnovy konania
nemožno podriadiť pod žiadny z prípadov vypočítaných v ust. § 228 ods. 1 OSP. Poukázali v tejto
súvislosti aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 185/1996, v zmysle
ktorého „právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom (ústavným súdom, ministerstvom
ap.) než procesným súdom, ktorý vec prejednal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom
obnovy konania“. Rozhodnutia SD nie sú spôsobilým dôvodom obnovy konania. Ďalším predpokladom
na splnenie podmienky podľa § 228 ods. 1 písm. a/ OSP pre povolenie obnovy konania je, že musí
ísť o rozhodnutie (nie vyslovené iným orgánom), ktoré je síce vydané neskoršie, než bol vynesený
rozsudok, ale o otázke, ktorú pôvodne posúdil súd, rozhodol súd odlišne. Predmetné rozhodnutie SD
však neobsahuje iné, odlišné stanovisko, než aké bolo konštatované v rozsudku Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 12C/155/2011. Taktiež neobstojí ani alternatívny dôvod na obnovu konania podľa §
228 ods. 1 písm. e/ OSP, podľa ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na
obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím SD alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.
Rozsudok okresného súdu sp. zn. 12C/155/2011 v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 19Co/290/2012 však nie je v rozpore s rozhodnutím SD, pretože týmto rozhodnutím
len bolo vyslovené, že nemajetková ujma by mala byť krytá a za nesprávne implementovanie smernice
EÚ nenesie zodpovednosť jednotlivec, ale výlučne štát, ktorý má smernicu riadne implementovať do
právneho poriadku.

Po vykonanom dokazovaní, vypočutím účastníkov, oboznámením sa z ich písomnými podaniami a
obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12C/155/2011, mal súd zistený tento skutkový stav veci:

V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12C/155/2011 si navrhovatelia, ako pozostalí rodičia
a pozostalá sestra po nebohom K., uplatnili proti odporcovi v prvom rade ako vinníkovi DN, odporkyni
v 3. rade - matka odporcu v 1. rade a prevádzkovateľ vozidla, ktorým odporca v 1. rade havaroval a
odporcovi v 2. rade, s ktorým mala v tom čase odporkyňa v 3. rade uzatvorenú zmluvu o PZP, náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zodpovednosť odporcu v 1. rade vyvodzovali navrhovatelia z toho,
že bol priamym porušovateľom právnych povinností uložených mu zákonom a v dôsledku porušenia
týchto povinností zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov, čím im vznikla nemajetková ujma.
Zodpovednosť odporcu v 3. rade za uvedený neoprávnený zásah do ich osobnostných práv vyvodili
z analogického použitia ust. § 427 a nasl. OZ a to podľa § 853 ods. 1 OZ, s tým, že podľa tohto
ustanovenia sa občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom,
spravujú ustanoveniami OZ, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Tvrdili, že podľa
§ 427 OZ za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov zodpovedajú
fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu, teda ich prevádzkovatelia, pričom prevádzkovateľom
motorového vozidla pri prevádzke ktorého syn navrhovateľov v 1. a 2. rade zahynul, bola odporkyňa
v 3. rade, ktorá za spôsobenú škodu zodpovedá. Vzhľadom k tomu, že zodpovednosť za škodu bola
predmetom povinného zmluvného poistenia u odporcu v 2. rade, s poukazom na analogické použitie
ustanovení OZ o zodpovednosti za škodu, aj na zodpovednosť za spôsobenie nemajetkovej ujmy,
vyvodili pasívnu legitimáciu odporcov v 2. a 3. rade. Tvrdili tiež, že aj keď ustanovenia o náhrade škody
podľa § 420 ods. 2 OZ upravujú zodpovednosť za škodu spôsobenú osobou, keď bola spôsobená pri
ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili a podľa § 427 a nasl. OZ je upravená zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, teda jeho prevádzkovateľa, sú tieto ustanovenia v
súlade s § 853 ods. 1 OZ obsahom i účelom najbližšie zodpovednostnému vzťahu, s porušením práva
na ochranu osobnosti upravených v § 11 a nasl. OZ. Analogickým použitím ust. § 427 a nasl. OZ je
správne a zákonné z hľadiska zodpovednostného subjektu založiť zodpovednosť odporcu v 3. rade
aj za nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 2 OZ, ktorá im vznikla usmrtením najbližšieho príbuzného a
hrubým zasiahnutím do ich práva na ich súkromný a riadny rodinný život. Vzhľadom k tomu, že vodičovi
vyššie uvedeného motorového vozidla bolo vedenie vozidla zverené jeho prevádzkovateľom a k zásahu
do ich osobnostných práv došlo pri prevádzke vozidla, usúdili, že popri odporcovi v 1. rade sa nemôže
zodpovednosti za nemajetkovú ujmu zbaviť ani odporca v 3. rade.

Rozsudkom č. k. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.3. 2012 uložil súd odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi v 1. rade sumu 7.000 eur, navrhovateľovi v 2. rade sumu 7.000 eur a navrhovateľovi v 3.
rade sumu 6.000 eur, všetkým do 60 dní od právoplatnosti vyššie citovaného rozhodnutia. Voči odporcom
v 2. a v 3. rade súd návrh v celom rozsahu zamietol. Vyššie citované rozhodnutie vyhlásil súd potom,
keď vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že pri dopravnej nehode, ktorú zavinil odporca v 1. rade,
došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľov, do ich práva na súkromný život, teda do práv
chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ a preto odporca v 1. rade zodpovedá za neoprávnený zásah
do osobnostných práv navrhovateľov. Vo vzťahu k odporcom v 2. a v 3. rade súd nárok navrhovateľov v
celom rozsahu ako nedôvodný zamietol, majúc za to, že nie je daná ich zodpovednosť za nemajetkovú
ujmu navrhovateľov. Pri rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal súd z toho, že platná právna úprava
dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. OZ a právom na
náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. O odvolaní odporcu v 1. rade Krajský súd v Trenčíne
rozsudkom č. k. 19Co/290/2012-110 zo dňa 8.11. 2012 rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu
potvrdil. Rozsudok prvostupňového súdu nadobudol právoplatnosť vo vzťahu k odporcom v 2. a v 3.
rade dňa 22.5. 2012 a vo vzťahu k odporcovi v 1. rade dňa 1.12. 2012.

Účastníci v priebehu konania na svojich prvých, písomných podaniach vo veci, zotrvali.

K písomnému vyjadreniu odporcu v 2. rade právny zástupca navrhovateľov okrem iného uviedol, že
nesúhlasí, že nie sú splnené dôvody obnovy pôvodného konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/,e/ OSP.
Rozhodnutie vo veci Haasová podstatným spôsobom konfrontuje doterajšiu rozhodovaciu prax súdov
SR, obsahuje záväzný výklad najvyššieho súdneho orgánu EÚ k úniovým právnym normám, vo svetle
ktorých mala byť rozhodnutá aj ich právna vec. Výklad SD má záväzný charakter a slúži na to, aby
sa úniové predpisy právne aplikovali vo všetkých členských štátoch rovnako. Často tak robí práve
prostredníctvom prejudiciálneho konania. Navrhovateľ sa k návrhu na obnovu konania vyjadril svojím
podaním doručeným súdu dňa 8.9. 2014 tak, že žiadal návrh na obnovu. Rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke má v zmysle konštantnej judikatúry a právnej teórie všeobecnú záväznosť. Preto sú vnútroštátne
súdy povinné formulovať svoje otázky tak všeobecne, a preto je aj odpoveď súdu vždy veľmi presná,
pretože tieto právne vety sú považované za vodítko a všeobecne aplikovateľný prameň práva. Aj ak by sa
prejudiciálne konanie vo veci Haasová netýkalo slovenského práva, výklad podaný v takomto rozhodnutí
by bol pre slovenského sudcu záväzný a zohľadnenia hodný, pretože SD nevykladá ustanovenia
vnútroštátneho práva, hoci im venuje pozornosť, vykladá len ustanovenia úniového práva, ktoré platia vo
všetkých členských štátoch a ako také musia mať všade rovnaký obsah. Bez akýchkoľvek pochybností
je možné konštatovať, že ochrana (aj nepriamych) obetí dopravných nehôd je v európskom práve
závažnou témou, keďže v tejto oblasti bolo prijatých už niekoľko smerníc, ktoré mali za cieľ ju postupne
zefektívňovať a posilňovať. SD v priebehu rokov postupne spresňoval a dotváral túto oblasť. Rozsudok
Haasová je v ich veci navyše použiteľný veľmi vhodne, aj vzhľadom na veľmi podobný okruh účastníkov
a obdobnú právnu úpravu. To, že sa pred SD neposudzovala otázka, či český a slovenský právny
poriadok zakotvujú náhradu nemajetkovej ujmy, nie sú pravdivé. To, že sa to v v konaní preberalo, je
zrejmé tak z odôvodnenia rozsudku vo veci P. ako aj z ďalších skutočností. Krajský súd v Prešove sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 6Co/127/2010 zo dňa 23.10. 2013 vo veci P. po odpovedi SD
odvolal aj na stanovisko Európskej komisie a cituje nasledovné: „Ustanovenia slovenského a českého
OZ zaručujú ochranu osobnosti, ktorá zahŕňa najmä ochranu života, zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy dôsledkom neoprávneného zásahu do
práva na túto ochranu. Podľa slovenského zákona o PZP má majiteľ motorového vozidla v prípade
škodovej udalosti, pri ktorej vznikla škoda a za ktorú zodpovedá, právo, aby za neho poisťovateľ nahradil
poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody v rozsahu stanovenom týmto zákonom
a podľa poistných podmienok, t. j. náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. V rámci náhrady
škody spôsobenej na zdraví sa nahrádza aj nemajetková ujma, akou je bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia. Pojem škoda, ktorú kryje poistná zmluva, teda zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, konkrétne
nehmotnú, morálnu alebo s tým súvisiacu ujmu priamych obetí DN. Ak teda podľa 1. a 3. smernice sú
členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, obvykle sa nachádzajúcich na ich území, bola pokrytá
poistením s cieľom ochrany poistených osôb a obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti
krytia povinným poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené, nie je odôvodnené,
aby sa z obsahu tohto pojmu umelo vyňala náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých“. Tejto otázke sa
venoval aj SD a v rozsudku v bode 56 a nasl. uviedol: „....podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny

súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani P. a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého OZ
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. Tento záver
nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do
tej časti českého i slovenského OZ, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle
týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže
totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13
českého OZ, vznikla na základe DN a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto
zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú
uvedené smernice. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na 1. položenú otázku odpovedať tak, že
článok 3 ods. 1 1. smernice, článok 1 ods. 1 a 2 2. smernice a článok 1 prvý odsek 3. smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že PZP zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri DN, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej“. SD v bode 33 ďalej uviedol: „V tejto súvislosti treba uviesť, že v odpovedi na žiadosť
SD o vysvetlenie podľa článku 101 jeho rokovacieho poriadku spresnil vnútroštátny súd skutočnosti
týkajúce sa DN, ktorá je základom sporu vo veci samej a spresnil aj to, že odpoveď SD bude rozhodujúca
na posúdenie vedľajšieho účastníctva poisťovne Allianz v konaní vo veci samej a teda aj pokiaľ ide
o záväznosť rozsudku, ktorý bude vydaný v danom konaní, voči tejto spoločnosti“. Toto je aj kľúčový
dôvod, pre ktorý sa navrhovatelia domáhajú obnovy konania. V rozsudku P. SD jasne konštatoval, že
PZP má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Smernice sú všeobecne záväznými
právnymi aktmi, ktorých priamy účinok je v istých, špecifických prípadoch prípustný. Sú názoru, že nie
je potrebné sa dovolávať priameho účinku smernice, aby sa dosiahol sledovaný účel, postačuje účinok
nepriamy - teda eurokonformne vykladať predmetné ustanovenia našej legislatívy. Podľa ich názoru
súdy Slovenskej republiky doteraz reštriktívne vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva a opomenuli
ich európsky kontext, ktorý požadoval výklad extenzívnejší. Preto je dostatočné zosúladiť doterajšiu
slovenskú súdnu prax contra legem s existujúcim právnym stavom. Toto je v zmysle princípu lojálnej
spolupráce úlohou každého vnútroštátneho sudcu a to aj vtedy, ak by sa musel odchýliť od doterajšej
súdnej praxe a doterajších rozhodnutí aj nadriadených súdov. Nepriamy účinok smerníc je vylúčený len
v prípade, ak by takýto výklad bol contra legem, a to v žiadnom prípade v prípade dotknutých právnych
ustanovení nie je. Podľa judikatúry SD členské štáty musia vykonávať svoje právomoci spôsobom,
ktorý dodržiava právo Únie, najmä zachováva potrebný účinok 1. 2. a 3. smernice. Tento účinok by
bol bez pochýb ovplyvnený najmä vtedy, keby bolo možné, aby nepriame obete DN, ako sú osoby,
ktorých sa týkajú veci samé, neboli chránené prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za
škodu, hoci v súvislosti s nimi zjavne vznikla zodpovednosť poisteného. Hoci OZ oddeľuje pojmy
škoda a nemajetková ujma, tento právny formalizmus by nemal viesť k poškodzovaniu obetí DN.
V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje podľa ich znalostí ustanovenie, ktoré explicitne
vylučuje priznanie nemajetkovej ujmy a jej náhradu z titulu PZP, aby sa dalo hovoriť pri zohľadnení
ustanovení smernice o eurokonformnom výklade vnútroštátnych ustanovení contra legem. Preto aj štvrtý
argument odporcu v tejto veci je irelevantný. Nie je potrebné sa domáhať priameho účinku, postačuje
riadna aplikácia existujúcich právnych predpisov. Nie zlá právna úprava, ani nesprávna transpozícia
smerníc, ale nesprávna aplikačná prax poškodzovala obete DN, ktoré mala podľa európskej legislatívy
chrániť. Právny poriadok Slovenskej republiky, ktorý zahŕňa všetky právne predpisy Slovenskej republiky
a od 1.5. 2004 aj všetky právne predpisy EÚ a jej právnych predchodcov, dáva orgánom aplikácie
práva všetky predpoklady na to, aby správne a na základe dotknutých právnych predpisov rozhodovali
takéto spory. Ak by mala Európska komisia pochybnosti o nesprávnej implementácii smerníc, teda
že by slovenská právna úprava takúto ujmu nepriznávala, pravdepodobne by už iniciovala konanie o
nesplnenie povinnosti členským štátom. Len SD je oprávnený priznať priamy účinok smernici a SD takýto
priamy účinok nikdy nepriznal. K dôvodom neprípustnosti obnovy konania tvrdeným odporcom v 2. rade,
odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 185/1996, uviedli, že odporca v 2. rade
sa odvoláva na veľmi staré rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré rozhodnutie bolo
prijaté veľmi dávno pred pristúpením Slovenskej republiky k ES/EÚ.

Navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní pred súdom poukázali na to,
že v prípade povolenia obnovy konania by mohlo dôjsť k priaznivejšiemu rozhodnutiu pre navrhovateľov.
Poukázali na to, že súd síce uložil odporcovi v 1. rade povinnosť v pôvodnom konaní žalovanú sumu
navrhovateľom zaplatiť, odporca v 1. rade však toto súdne rozhodnutie nerešpektuje. Je pravda, že
odporkyňa v 3. rade mala snahu nejako spolupôsobiť pri úhrade prisúdenej sumy navrhovateľom, vedia

však, že odporca v 1. rade si to neželal. Vzhľadom na situáciu u odporcu v 1. rade je plnenie z jeho strany
v nedohľadne. V prípade, ak by súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľmi žalovanú sumu všetkým
odporcom, išlo by o priaznivejšie rozhodnutie pre navrhovateľov. Za odporkyňu v 3. rade by jej povinnosť
plniť splnila poisťovňa, odporca v 2. rade. Vzhľadom na to, že dopravnú nehodu zavinil odporca v 1. rade
pod vplyvom alkoholu, mohol by byť následne uplatnený vo vzťahu k odporcovi v 1. rade regres. Právny
zástupca navrhovateľov na pojednávaní tvrdil, že pokiaľ by v čase vyhlásenia rozsudku prvostupňového
súdu bolo tomuto súdu známe rozhodnutie vo veci Haasová, i rozhodnutie z Prešova, bol by postupoval
zhodne ako tieto súdy, ak by sa stotožnil s ich právnymi závermi. Nenamietal, že sú na tento problém
rôzne právne názory s tým, že je treba starostlivo zvážiť všetky tieto názory k problematike, aby súd
rozhodol tak, aby bol naplnený samotný účel zákona o PZP, pretože jeho účelom je podľa neho účinne
a rýchle nahradiť poškodeným, najmä pri DN spôsobených prevádzkou osobného motorového vozidla
škodu, resp. ujmu v takom zmysle, v akom tento pojem bol vyložený predmetnými súdmi.

Zástupca odporcu v 2. rade na pojednávaní pred súdom doplnil svoje písomné vyjadrenie k veci, keď
uviedol, že zákon o PZP nie je možné eurokonformne vykladať, ako tvrdia navrhovatelia, pretože tento
výklad pripadá do úvahy len v prípade, ak želateľný výklad, to znamená ten, ktorý bol v súlade so
sekundárnym európskym právom, je možné dosiahnuť aplikáciou aspoň väčšiny druhov výkladu právnej
normy. V prejednávanej veci však nie je možné vzhľadom na jednoznačné znenie zákona č. 381/2001
dospieť k záveru, že nemajetková ujma je krytá zákonom o PZP a to ani gramatickým výkladom, keďže
rozsah krytia je vymedzený § 4 zákona, ani logickým výkladom vzhľadom na pojmovú odlišnosť výkladu
inštitútu škody a nemajetkovej ujmy, ani účelovým výkladom z dôvodovej správy nevyplýva zámer
zákonodarcu kryť tento nárok z PZP, ani systematickým výkladom vzhľadom na rozdielnu a a oddelenú
úpravu ochrany osobnosti a náhrad škody v OZ a ani historickým výkladom, pretože nikdy v minulosti
takýto nárok nebol krytý z PZP. Takýto eurokonformný výklad by odporoval princípom právnej istoty a
takisto by retroaktívne zasahoval do existujúcich právnych vzťahov PZP, čo by odporovalo princípom
právneho štátu garantovaného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Mali za to, že v danom prípade nie sú splnené
podmienky na pripustenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/, e/ OSP (na podporu svojho
tvrdenia predložili do spisu rozhodnutia iných súdov - č. l. 71 až 111). SD sa nezaoberal výkladom
vnútroštátneho práva, ale smernice. V žiadnej časti svojho rozhodnutia neuviedol, že nemajetková ujma
je krytá z PZP, iba uviedol, že má pokrývať, čo však vzápätí podmienil tým, že to nesmie byť v rozpore
s vnútroštátnym právom. V prípade, že by nemajetková ujma za tohto legislatívneho stavu bola krytá
PZP, bolo by to v rozpore s vnútroštátnym právom. Takisto tu nie je priama ani nepriama záväznosť SD,
pretože priama záväznosť môže smerovať len voči štátu, nie voči jednotlivcovi, ako je to v tomto prípade
a taktiež tu nie je aplikovaná priama záväznosť a nie nepriama záväznosť, tzv. eurokonformný výklad
práva, pretože tento je možný v prípade, že by to neodporovalo vnútroštátnemu právu. V danom prípade
by to vnútroštátnemu právu odporovalo.

SD rozsudkom z 24.10. 2013 vo veci C-22/12 (P.) rozhodol tak, že článok 3 ods. 1 smernice Rady
72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia
tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232 EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.

Podľa § 228 ods. 1 OSP, právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní,
ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci alebo ak e) je v rozpore s rozhodnutím
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.

Podľa § 230 ods. 1 OSP, návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času,
keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa § 234 ods. 1 OSP, návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu konania
povolí.

Z hľadiska návrhu na obnovu konania súd primárne zisťoval, či je návrh na obnovu konania podaný
proti právoplatnému rozhodnutiu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že návrh na obnovu konania si
navrhovatelia podali včas, v lehote troch mesiacov od času, kedy sa mohli dozvedieť o dôvode obnovy
konania a súčasne nie neskôr, ako po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku (§ 230 ods. 2 OSP).
Predmetné rozhodnutie SD vo veci P. bolo vyhlásené 24.10. 2013, pričom návrh na obnovu konania
podali navrhovatelia na súd dňa 15.1. 2014. Konanie pred Okresným súdom Prievidza vo veci sp. zn.
12C/155/2011 vo vzťahu k odporcovi v 1. rade právoplatne skončilo dňa 15.12. 2012 a vo vzťahu k
odporcom v 2. a v 3. rade dňa 22.5. 2012.

Zhodnotiac výsledky dokazovania dospel súd k právnemu záveru, že v danom prípade neboli splnené
zákonné podmienky na to, aby súd v právnej veci Okresného súdu Prievidza vedenej pod sp. zn.
12C/155/2011 obnovu konania povolil.

Ako už bolo uvedené vyššie, SD v rozsudku z 24.10. 2013 vo veci C-22/12 vyslovil právny záver,
že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232 EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej.

Z vyššie uvedeného rozhodnutia SD podľa právneho názoru súdu jednoznačne vyplýva, že priznanie
nároku navrhovateľom od odporcu v 2. a v 3. rade s poukazom na krytie povinným poistením motorového
vozidla je podmienené úpravou vnútroštátneho práva. Unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody
nereguluje, keď harmonizácia sa týka až následného poistného krytia utrpenej nemajetkovej ujmy, ak
ju vnútroštátne právo priznáva.

Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 4 ods. 1 vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti, ktorým treba
rozumieť zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej
zmluve. Zo znenia zákona nevyplýva, že by pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj nemajetkovú
ujmu. Ustanovenie § 4 ods. 2 explicitne vymenúva, aké konkrétne právo poistenému z poistenia vyplýva
vo vzťahu k poisťovateľovi, ktorý za neho hradí poškodenému preukázané nároky.

Ako už bolo spomínané aj v pôvodnom rozhodnutí (sp. zn. 12C/155/2011), nároky podľa ust. § 13 OZ
nespadajú pod úpravu náhrady škody ale pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody.
Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať a je vecou voľnej úvahy,
ktorá sa neurčuje svojvoľne, ale súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu došlo. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú
ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak
vychádza z iných predpokladov.

Ani zo smernice Rady 72/166/EHS z 24.4. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov,
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami nevyplýva, že by
nárok podľa § 13 OZ bolo možné považovať za škodu, pretože aj táto smernica pracuje s pojmom
zodpovednosť za škodu a nie s iným nárokom, ktorý je založený na iných princípoch. Takisto z čl.
I ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14.5. 1990 nevyplýva, že by poistenie uvedené v čl. III
ods. 1 smernice Rady 72/146/EHS malo pokrývať nemajetkovú ujmu, pretože sa vzťahuje na pokrytie

zodpovednosti za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky
vozidla. Z čl. I ods. 2 smernice Rady 72/166/EHS sa pre účely tejto smernice považuje za poškodeného
ten, kto je oprávnený na náhradu, avšak pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami.
Nárok na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na náhradu škody a preto nemožno dospieť k záveru, že by
bolo možné považovať výklad pojmu náhrada škody a škody na zdraví za eurokonformný výklad. Pojem
škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma.

Súd súhlasí s právnym názorom odporcu v 2. rade aj v tom, že smernica ako sekundárny prameň
unijného práva zaväzuje len štát, nie jednotlivca a je povinnosťou štátu zosúladiť vnútroštátne právo
so smernicou. Takýto záver vyplýva z toho, že smernice Rady nie sú všeobecne záväznými právnymi
predpismi a ich záväznosť je daná v rámci rozhodnutí SD výlučne vo vzťahu k nepriamej záväznosti,
ktorá tvorí interpretačný rámec, ktorá však nesmie byť v rozpore s vnútroštátnym právom. Takýto
nepriamy účinok smerníc spočíva v tom, že členské štáty sú povinné vykladať znenia vnútroštátnych
predpisov vo svetle znenia a cieľov smernice, neznamená to však, že by takýto výklad mohol byť
v rozpore s vnútroštátnym právom. Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol byť
dosiahnutý na základe výkladu, právo spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu,
ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice. I z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/168/2009 je zrejmé, že chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za
poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je zásah do súkromia, ktorého súčasťou
je aj rodinný život.

Z vyššie uvedeného právneho posúdenia veci je teda možné uzavrieť, že podľa vyššie uvedeného
rozhodnutia SD majú aj neúčastníci škodovej udalosti zaručenú ochranu vyššie uvádzanými smernicami,
ale povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri DN, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej. SD dal dôraz na to, aby vnútroštátna právna úprava riešila otázku náhrady, na
základe zodpovednosti poisteného za škodu, a teda aj odškodnenie nemajetkovej ujmy blízkym osobám
obetí. Podľa výkladu rozhodnutia SD vo veci C-22/12, je potrebné posúdiť aj nárok navrhovateľov
uplatnený v pôvodnom konaní, a síce, či naša vnútroštátna úprava upravuje náhradu nemajetkovej ujmy
osobám obetí usmrtených pri DN v rámci PZP. Zákon č. 381/2001 Z.z. v § 4 taxatívne vymedzuje rozsah
poistenia zodpovednosti, pričom v § 2 ods. 2 sa uvádza, že poistený má z poistenia zodpovednosti
právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody
na zdraví a nákladov pri usmrtení. V tomto prípade odporca v 3. rade ako poistený nesie zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 a nasl. OZ. Ak bolo použité jeho
vozidlo, nesie priamu zodpovednosť za prevádzku tohto dopravného prostriedku. Ale poisťovňa bude za
poisteného kryť len škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Z hľadiska taxatívneho vymedzenia poistenia
zodpovednosti nie je vymenované v § 4 aj riešenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Zodpovednosť
pri nemajetkovej ujme je riešená v 1. časti 2. hlavy OZ, pričom náhrada škody je upravená v 2. hlave
6. časti OZ. Ak by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať nemajetkovú ujmu v rámci zodpovednosti
za škodu, mal to riešiť priamo v 6. časti OZ a nie pri ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ. Ak
vychádzame z toho, že povinnosti je možné ukladať len podľa zákona a na základe zákona, nemožno
pri odškodnení nemajetkovej ujmy vychádzať z rozsahu poistenia zodpovednosti podľa § 4 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 381/2001 Z.z., pretože tento zákon odškodnenie nemajetkovej ujmy nepredpokladá pri
poistenom zo zodpovednosti za škodu pri povinnom zmluvnom poistení. Vo veci Haasová SD jasne
povedal, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokryť aj náklady nemajetkovej ujmy spôsobené blízkym osobám obetí usmrtených pri DN, ak jej
náhradu na základe zodpovednosti poistenia za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore
vo veci samej. Táto podmienka náhrady nemajetkovej ujmy pri zákonnej úprave zo zák. č. 381/2001 Z.z.
nevyplýva, a preto nie je daná zodpovednosť poisťovne na náhradu nemajetkovej ujmy osobám blízkym
obetiam usmrteným pri DN.

Z vykonaného dokazovania mal súd teda preukázané, že navrhovateľmi uvádzané dôvody obnovy
konania nemožno podriadiť pod žiaden z prípadov taxatívne vymedzených v ust. § 228 ods. 1 OSP.
Aby mohla byť splnená podmienka pre povolenie obnovy konania súdom podľa § 228 ods. 1 písm. a/
OSP, muselo by v danom prípade ísť o rozhodnutie, ktoré je síce vydané neskoršie, než bol vynesený
rozsudok vo veci sp. zn. 12C/155/2011, ale o otázke, ktorú pôvodne posúdil súd, bolo rozhodnuté
odlišne. Rozhodnutie SD vo veci C-22/12 (Haasová) však neobsahuje iné, odlišné právne stanovisko,

než aké je obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Prievidza vyhlásenom pod sp. zn. 12C/155/2011.
Taktiež neobstojí ani alternatívny dôvod na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ OSP, podľa
ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore
s rozhodnutím SD alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Rozsudok okresného súdu sp. zn.
12C/155/2011 v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/290/2012 však
nie je v rozpore s vyššie citovaným rozhodnutím SD, pretože týmto rozhodnutím len bolo vyslovené,
že nemajetková ujma by mala byť krytá a za nesprávne implementovanie smernice EÚ nenesie
zodpovednosť jednotlivec, ale výlučne štát, ktorý má smernicu riadne implementovať do právneho
poriadku. Navrhovatelia v konaní takisto nepreukázali, že by rozhodnutie vo veci sp. zn. 12C/155/2011
bolo v rozpore s akýmkoľvek iným rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného
orgánu Európskych spoločenstiev. Súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu v 2. rade, a síce,
že eurokonformný výklad, z ktorého v návrhu na povolenie obnovy konania navrhovatelia vychádzali,
by odporoval princípom právnej istoty a takisto by retroaktívne zasahoval do existujúcich právnych
vzťahov PZP, čo by odporovalo princípom právneho štátu garantovaného v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh na povolenie obnovy konania vo veci sp. zn. 12C/155/2011 ako
nedôvodný zamietol.

Z dôvodu zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania bolo potrebné zamietnuť aj návrh
navrhovateľov, aby súd po právoplatnosti rozhodnutia o povolení konania v obnovenom konaní po
opätovnom prejednaní veci rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.3.
2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8.11. 2012 rozsudkom zmenil a zaviazal
odporcov v 1., 2. a 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 1.
rade, sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 2. rade a sumu 6.000 eur navrhovateľovi v 3. rade. Tento
návrh navrhovateľov bol však i tak podaný nedôvodne (predčasne), pretože v prípade, ak by súd
obnovu konania povolil, bolo by jeho povinnosťou právnu vec vedenú na tunajšom súde pod sp. zn.
12C/155/2011 ex offo prejednať a opätovne o nej rozhodnúť v zmysle pôvodne podaného petitu návrhu.

V konaní si náhradu trov konania uplatnili len navrhovatelia, ktorý v konaní úspešný neboli a preto im
súd náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.