Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/112/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511201243
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F., bývajúceho v F., zastúpeného Nagy
& Partners, s.r.o. so sídlom v Galante, Športová č. 470/11, IČO: 36 869 341, proti žalovaným 1/
LESY Slovenskej republiky, š.p., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, IČO: 36 038 351,
zastúpeným JUDr. Jánom Majlingom, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Palárikova č. 14, IČO: 35 960 728, 2/
Slovenskémupozemkovémufondu,sosídlomvBratislave,Búdkováč.36,ourčenievlastníctva,vedenej

na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 10 C 16/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 22. júna 2015 sp. zn. 23 Co 163/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Piešťany rozsudkom z 5. decembra 2013 č.k. 10C 16/2011-123 v spojení s opravným
uznesením zo 4. apríla 2016 č.k. 10C 16/2011-395, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal po
pripustení zmeny petitu určenia, že do dedičstva po neb. Dr. F., nar. XX. A. XXXX a zomrelom XX. B.
XXXX, naposledy bytom XX F., patria: 1/ nehnuteľnosti parc. reg. „E“ pôvodne zapísané v PK vložke
č. XXX, nachádzajúce sa v k.ú. E., a to p.č. XXX (roľa) o výmere 139.327 m2, p.č. XXX/X (roľa) vo
výmere 12.9713 m2, p.č. XXX (lúka) vo výmere 228.487 m2, p.č. XXX (pasienok) vo výmere 6.445

m2; 2/ nehnuteľnosti pôvodne zapísané v PK vložke č. XXX, nachádzajúce sa v k.ú, A., a to p.č. XXX
(lesné pozemky) o rozlohe 24.047 m2, p.č. XXX (lesné pozemky) vo výmere 2.463 m2, p.č. XXX (orná
pôda) vo výmere 221.314 m2,, p.č. XXX (orná pôda) vo výmere 791 m2. Žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania vo výške 2.098 eur do 15 dní a žalovanému 2/ náhradu trov
konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca je synom Dr. F., zomrelého
XX. B. XXXX, naposledy bývajúceho vo N. a dedičské konanie po ňom bolo na území Slovenskej

republiky vedené notárom JUDr. Z. a právoplatne skončené osvedčením o dedičstve č.k. 6 D 713/2008
z 20. júla 2009, podľa ktorého do aktív poručiteľa patria nehnuteľnosti v k. ú. E. zapísané na LV č.
XXX (p. č. XXX/X v celosti), na LV č. XXX (p.č. XXX, XXX/X, XXX, XXX, XXX v celosti), v k.ú. A.
zapísané na LV č. XXX (p.č. XXX, XXX, XXX, XXX v celosti). Nehnuteľnosti ako jediný zákonný dedič
nadobudol žalobca. Z LV č. XXX a XXX z 26. júla 2010 mal súd preukázané, že k tomuto dátumu bol
otec žalobcu vedený ako výlučný vlastník nehnuteľností v k. ú. E. a to na LV č. XXX parc. reg. „E“ č.

XXX/X o rozlohe 54.760 m2 a na LV č. XXX parc. reg. „C“ č. XXX o rozlohe 5.071 m2, reg. „E“ č.
XXX, XXX/X, XXX,XXX. V oboch prípadoch je ako titul nadobudnutia uvedené D 713/2008. Žalobca
daroval darovacou zmluvou zo 4. decembra 2009 Nadácii N. nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX (p.
č. XXX/X), na LV č. XXX (p. č. XXX, XXX/X, XXX, XXX, XXX), na LV č. XXX (p. č. XXX, XXX, XXX,
XXX), ale Správa katastra D. rozhodnutím č.k. N. z 19. marca 2010 zamietla návrh na vklad vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam s odôvodnením, že notársky úrad vychádzal z listov vlastníctva,

ktoré v čase vyhotovenia osvedčenia o dedičstve už neboli aktuálne a ku dňu návrhu na vklad boli iné
subjekty zapísané ako vlastníci prevádzaných nehnuteľností. S poukazom na ustanovenie § 80 písm.c/ O.s.p., § 26, § 28, § 29, § 31 zákona č. 329/1920 Sb., § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č.
142/1947Sb.súdprvéhostupňauviedol,žepredmetomsporujeurčenie,žedodedičstvapoporučiteľovi
patria presne špecifikované nehnuteľnosti a v súčasnosti sú ako vlastníci sporných nehnuteľností v

katastri nehnuteľností vedení žalovaní 1/, 2/, preto najskôr riešil otázku, či žalobca má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. Žalobca naliehavý právny záujem odôvodnil tým, že ešte v roku 2006
bol jeho otec uvádzaný ako vlastník sporných parciel a taktiež tým, že sporné nehnuteľnosti neboli
zákonne jeho otcovi skonfiškované. Súd mal preukázané, že Dr. F. býval v minulosti v bývalom U., mal
U. štátne občianstvo, ale cca od roku 1947 mal už C. občianstvo. V roku 1948 už býval a pracoval

ako lekár vo N. V tomto období bol evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností. Žalobca, tiež
britský občan, býva vo N. a nehnuteľnosti evidované vo vlastníctve jeho otca nikdy neobhospodaroval. V
pkn. vložkách týkajúcich sa predmetných nehnuteľností je ako posledný zápis vlastníctva otca žalobcu
uvádzaný 10. február 1947, resp. 5. január 1939 a následne je uvedené, že Povereníctvo zamýšľa tento
majetok prevziať a je predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb. v znení zákona č. 44/1948
Sb. Súd mal preukázané, že žalobca je jediným dedičom po svojom otcovi a tiež, že v minulosti došlo

ku konfiškácii predmetných nehnuteľností, ktoré boli následne pridelené konkrétnym osobám, ktoré sa
neskôr vzdali pozemkov a cca od sedemdesiatych rokov sporné pozemky reálne má v držbe, užíva
ich a obhospodaruje štát, z čoho vyplýva, že právne vzťahy právneho predchodcu žalobcu k sporným
nehnuteľnostiam boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami rokov (viac ako 60 rokov)
a nestali sa neistými. Preto prostredníctvom žaloby na určenie vlastníckeho práva a spochybňovaním

aktov, na základe ktorých právo zaniklo, nie je určovacia žaloba nástrojom prevencie, ale v skutočnosti
smeruje k narušeniu právnej istoty na strane terajších vlastníkov, žalovaných 1/ a 2/. Na základe toho
súd prvého stupňa ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii naliehavého právneho
záujmu na určovacej žalobe a bol to prvý dôvod, pre ktorý návrh zamietol. Vzhľadom na charakter
sporu sa súd prvého stupňa vyporiadal s ďalšími skutočnosťami, v súvislosti s čím poukázal na to, že

proces pozemkových reforiem sa členil do niekoľkých etáp realizovaných konkrétnymi zákonmi (zákon
č. 215/1019 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového - záborový zákon, zákon č. 329/1920 Sb.
o převzetí a náhradě za zabraný majetek pozemkový - zákon náhradový, zákon č. 142/1941 Sb. o
revisi první pozemkové reformy) a zaoberal sa aj otázkou, či sporné nehnuteľnosti, ktorých prechod
do vlastníctva štátu upravoval zákon č. 142/1947 Sb., mohli prejsť do vlastníctva štátu zo zákona

v období platnosti intabulačnej zásady i bez zápisu do pozemkovej knihy alebo či bol nevyhnutný
vklad vlastníckeho práva. Vychádzal pritom z obsahu právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej
pozemkovej reformy a z predložených písomných dôkazov mal preukázané, že bol dodržaný postup
pri revízii pozemkov vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam a úkony boli robené orgánom na to
oprávneným. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Československá republika majetok Dr. F.

prevzala (nehnuteľnosti v k.ú. E. a A.) a zároveň ich odovzdala prídelcom, ktorí sa prideleného majetku
zriekli a pozemky zostali vo vlastníctve československého štátu, ktorý ich pridelil tretím osobám, a
preto nebolo potrebné v zmysle § 26 náhradového zákona podať návrh na vklad vlastníckeho práva
na štát a postupovalo sa podľa § 28 uvedeného zákona. Vo vzťahu k § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947
Sb., súd prvého stupňa uviedol, že vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa v povojnovej dobe

nadobúdalo už tým, že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť, pričom
podstatnou je držba faktická a nie držba knihovná. I napriek tomu, že v rokoch 1947 - 1948 platil ešte
intabulačný princíp, práve ustálením slovného spojenia v citovanom ustanovení („prevzatím prechádzajú
nehnuteľnosti do vlastníctva štátu“) sa zaviedlo zákonné nadobudnutie vlastníctva, ak nehnuteľnosť
preberá štát. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy (či do príslušnej Správy

katastra) boli už len vykonaním knihovného poriadku. Vykonanie knihovného poriadku bol proces,
ktorým bol už len následne uvedený stav zápisu v pozemkovej knihe a v pozemkovom katastri do
súladu so skutočným právnym stavom. Pokiaľ sa štát alebo orgán, ktorý v mene štátu zabranú pôdu
prevzal do vlastníctva nepostaral o vykonanie knihovného poriadku v pozemkovej knihe alebo o zápis
vlastníckeho práva štátu ihneď, respektíve vôbec, zostal zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý

vlastnil zabraný majetok pred jeho prechodom na štát. Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v
katastri zapísané tam, kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia ale
neznamená, že štát sa vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal. Rozhodujúca je okolnosť, že štát
nehnuteľnosti fakticky prevzal, čo bolo v rámci tohto konania dokazovaním preukázané. Súd pri výklade
§ 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. vychádzal podporne z § 32 ods. 2 doplneného zákonom č. 229/1991

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku s účinnosťou od 1.
júla 1993 v Českej republike. Týmto ustanovením sa v Českej republike odstránili výkladové rozpory
a bolo ustálené, že za okamih prechodu na štát alebo inú právnickú osobu postupom podľa zákona
č. 142/1947 Zb. sa považuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti štátom alebo inou právnickouosobou. Súd vychádzal z toho, že súčasná Slovenská republika a Česká republika existovali v minulosti
ako Československá republika a za existencie tejto republiky vstúpil do platnosti a účinnosti zákon č.
229/1991 Zb. aplikovateľný na pozemky v oboch krajinách. Keďže bol v Českej republike doplnený do

zákonač.142/1947Sb.§32ods.2,jetotoustanoveniepoužiteľnéinapomerynaSlovensku.Nazáklade
vykonaného dokazovania, súd dospel k záveru, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát za
platnosti intabulačného princípu došlo už faktickým prevzatím sporných nehnuteľností bez skutočného
zápisu vkladu vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov súd považoval návrh za nedôvodný a preto ho
zamietol v celom rozsahu. Keďže ustálil vlastníctvo žalovaných k pozemkom už s odkazom na § 6 ods. 1

zákonač.142/1947Sb.,nezaoberalsatým,čijedôvodnétvrdeniežalovanýchonadobudnutívlastníctva
k sporným pozemkom titulom vydržania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu do veci samej a odvolanie žalovaného 1/ do trov konania,
rozsudkom z 22. júna 2015 sp. zn. 23 Co 163/2014 v spojení s jeho opravným uznesením zo 17. mája
2016 sp. zn. 23 Co 163/2014, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny, keď sa v

celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobca na žiadanom určení
nemá naliehavý právny záujem, t.j., žaloba nespĺňa predpoklady podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu je na daný prípad aplikovateľný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 31 Cdo 154/2006, ako na to poukázal súd prvého stupňa. Je pravdou, že tento rozsudok

sa týka aj spornej otázky, či je možné uplatniť určovacou žalobou vlastnícke právo k nehnuteľnosti
podľa všeobecných právnych predpisov ak sa nárok mohol uplatniť podľa reštitučných predpisov, o
čo v prejednávanej veci nejde, pretože je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že v jeho prípade si
nemohol nárok uplatniť podľa reštitučných predpisov, keďže až do roku 2009 - 2010 bol stále ako vlastník
zapísaný v evidencii nehnuteľností právny predchodca žalobcu, resp. žalobca. Len poznámka v pkn.

vložkách o zamýšľanej konfiškácii nehnuteľností žalobcu zrejme neoprávňovala podať žalobu o určenie
vlastníckeho práva na základe reštitučných predpisov. Skutočnosť, že sa žalobca domáha určenia,
že jeho právny predchodca bol vlastníkom sporných nehnuteľností ku dňu svojej smrti znamená, že
v prípade, ak by sa žalobe vyhovelo, nasledovalo by dedičské konanie a po právoplatnom skončení
dedičského konania by sa dediči, v tomto prípade žalobca, stal vlastníkom sporných nehnuteľností

(po zápise vlastníckeho práva do katastra). Účastníkom dedičského konania by však nebol žalovaný,
jeho by takéto rozhodnutie nezaväzovalo a preto takéto rozhodnutie by viedlo len k zápisu ďalšieho
vlastníka k sporným nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností, čím by vznikol dôvod pre nový spor o
určenie vlastníctva k rovnakému predmetu konania, ako je v tomto prejednávanom prípade. Navyše, súd
už nemôže určiť, že právny predchodca žalobcu bol v čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností,

pretože, po takomto rozhodnutí by malo nasledovať dedičské konanie, v ktorom by sa mali prejednať
sporné nehnuteľnosti. Sporné nehnuteľnosti už však prejednané v dedičskom konaní boli a výsledkom
tohto konania je osvedčenie o dedičstve 6 D 713/2008, Dnot 3/2009, právoplatné 20. júla 2009, vydané
Z., notárom. Samotný žalobca tento dôkaz založil do spisu (č.l. 9) súčasne s návrhom. Už vydané
rozhodnutie v dedičskom konaní, ktoré sa týka tých istých účastníkov, rovnakého predmetu konania

a skutkových okolností nadobudnutia dedičstva bránia tomu, aby znova prebehlo dedičské konanie.
Žalobca už bol dokonca ako vlastník istý čas, v rokoch 2009 - 2010 zapísaný ako vlastník sporných
nehnuteľností v evidencii nehnuteľností. Z uvedených dôvodov preto žalobca nemôže mať naliehavý
právny záujem na žiadanom určení. Odvolací súd dodal, že ak súd zistí, že žalobca nemá naliehavý
právny záujem na žiadanom určení, nie je jeho povinnosťou sa zaoberať vecou samou a hodnotiť dôkazy

vykonané počas dokazovania, ale môže na základe tohto jediného dôvodu žalobu zamietnuť. Keďže
nepovažoval za dôvodné ani žalovaným 1/ uvádzané dôvody dovolania vo vzťahu k rozhodnutiu o
trovách konania týkajúce sa právneho posúdenia priznanej náhrady trov konania v súvislosti s určením
výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby, napadnutý rozsudok v celom rozsahu
potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením

§ 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, navrhol obe rozhodnutia súdov
nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dovolací dôvod uvádzal,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§

241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietal, že Krajský súd v Trnave, rovnako ako Okresný súd Piešťany,
nedostatočne a nesprávne vyhodnotil v konaní predložené a vykonané dôkazy, nedostatočne sa
vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, a následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniuveci a nesprávne rozhodol vo veci. Ak by sa vysporiadal s namietanými skutočnosťami, musel by dospieť
k záveru, že u žalobcu existuje naliehavý právny záujem na podaní žaloby. V súvislosti s existenciou
naliehavého právneho záujmu poukázal na to, že v jeho prípade sa právne vzťahy ohľadom vlastníctva

k nehnuteľnostiam nestali neistými v dávnej minulosti ale v roku 2010, pričom ešte v roku 2008 bol
jeho právny predchodca vedený ako vlastník sporných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností, preto
až do tejto doby nemal dôvod pochybovať alebo byť v neistote, či jeho otec bol vlastníkom sporných
nehnuteľností. Je síce pravdou, že predmetné nehnuteľnosti už boli predmetom dedičského konania,
avšak k prechodu vlastníckeho práva už nedošlo, nakoľko nedošlo k jeho zápisu do príslušného katastra

nehnuteľností. Nie je teda pravda, že žalobca bol vedený ako ich vlastník v rokoch 2009-2010, pretože
kataster nehnuteľností odmietol vykonať zápis vlastníckeho práva v jeho prospech práve z dôvodu,
že žalovaní sa medzičasom „stali“ ich vlastníkmi. V konečnom dôsledku bolo „odňaté“ už vlastnícke
právo právneho predchodcu žalobcu a z tohto dôvodu je odôvodnené domáhať sa určenia, že sporné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho právnom predchodcovi a je tak daný naliehavý právny záujem
na požadovanom určení. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dovolateľ

zopakoval skutočnosti uvádzané v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa a tiež v
priebehuceléhokonania,vsúvislostisčímpodrobnerozviedolsvojprávnynázor,zktoréhovyvodil,žeku
konfiškácii predmetného majetku nedošlo a je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Žalovaný 1/ navrhol dovolanie zamietnuť. Uviedol, že súhlasí s rozsudkom aj s jeho odôvodnením.

Súdy vyhodnotili predložené a vykonané dôkazy dostatočne a správne a na tomto základe dospeli
k jednoznačne správnemu právnemu posúdeniu veci a správne vo veci rozhodli. Trvá na názore, že
naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnom predchodcovi
žalobcu v danom prípade chýba. Tento nedostatok predstavuje samotný a prvotný dôvod, pre ktorý
určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby. Z

vykonaného dokazovania je zrejmé, že na nehnuteľnostiach žalobca nikdy nehospodáril, ani jeho právny
predchodca, nemali záujem nehnuteľnosť užívať a počas 60-tich rokov sa nikdy o vlastníctvo neusilovali.
Podanoužaloboutedažalobcaneodstraňuje,alenavodzujenovýstavprávnejneistoty,pretoniesúdané
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné predmetný rozsudok zrušiť. Žiada priznať náhradu trov dovolacieho
konania.

Žalovaný 2/ vyjadrenie k dovolaniu nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236

ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237 ods. 1, § 238 a § 239 O.s.p.
V ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje

dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme rozsudku a v
ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.Keďže v prejednávanej veci sa nejedná o žiaden z uvedených prípadov, t.j. dovolanie nesmeruje proti
zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, nakoľko dovolací súd v tejto veci dosiaľ

nerozhodoval, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti
dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky,
prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 O.s.p. ods. 1 až 3 nemožno vyvodiť.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k

niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242
ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu
žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení, pričom ani samotný
žalobca ich v dovolaní nenamietal.

Z tvrdení dovolateľa vyplýva, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) vyplývajúcej zrejme z toho, že súdy nesprávne
vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v

ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2,
veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou
občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132
O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,

čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu
ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania
jevkonanínasúdeprvéhostupňa;skutkovézáverytohtosúdujeoprávnenýdopĺňať,prípadnekorigovať
len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd

rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,
že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods.
2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe
súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie

zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,
ktorý dôkazy hodnotil.

Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Ak
aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu

vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu (vychádzajúc z obsahu dovolania - por. ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p.)
spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods.
2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad

ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyimvšaknáhradutrovdovolaciehokonanianepriznal,pretožežalovaný
1/ výšku požadovanej náhrady nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a žalovaný 2/ si ju ani neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.