Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/347/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814200490
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814200490.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov 1/ K., 2/ Y., 3/ Y., všetci zastúpení E. proti odporcom
1/ L., 2/ C. a 3/ K., o zaplatenie 20.000 eur s príslušenstvom, o návrhu navrhovateľov na obnovu konania,
na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. novembra
2014, č.k. 12C/8/2014-117, v senáte jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu m e n í tak, že obnovu konania vedeného na Okresnom súde Prievidza

pod spisovou značkou 12C/8/2014 vo vzťahu k odporcom 2/ a 3/
p o v o ľ u j e.

Uznesenie okresného súdu v časti, ktorou zamieta „návrh navrhovateľov, aby súd po
právoplatnosti rozhodnutia o povolení konania v obnovenom konaní po opätovnom prejednaní veci
rozsudok Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.03.2012 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.2012 rozsudkom zmenil a zaviazal odporcov 1/, 2/, 3/ zaplatiť
spoločne a nerozdielne sumu 7.000 eur navrhovateľovi 1/, sumu 7.000 eur navrhovateľovi 2/ a sumu
6.000 eur navrhovateľovi 3/“ a v časti o náhrade trov konania z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd uznesením zo dňa 24.11.2014, č.k. 12C/8/2014-117 zamietol návrh navrhovateľov na
obnovu konania vedeného na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12C/155/2011 a súčasne návrh

navrhovateľov, aby „súd po právoplatnosti rozhodnutia o povolení konania v obnovenom
konaní po opätovnom prejednaní veci rozsudok Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 12C/155/2011-90 zo
dňa 15.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.2012 rozsudkom zmenil
a zaviazal odporcov v 1., 2. a 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 7.000 eur navrhovateľovi
v 1. rade, sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 2. rade a sumu 6.000 eur navrhovateľovi v 3. rade“.
Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal. Návrh navrhovatelia zdôvodnili tým, že po nadobudnutí

právoplatnosti rozsudku vo veci, sp. zn. 12C/155/2011 bolo dňa 24.10.2013 vyhlásené rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-22/12 a C-277/12 F. P./K. J. a L. P. a Y. G./L. C.,
ktoré podáva záväznú interpretáciu niektorých ustanovení práva EÚ relevantných pre posúdenie otázky,
kto a v akom rozsahu zodpovedá za náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalých po obetiach
dopravných nehôd. Z hľadiska návrhu na obnovu konania súd primárne zisťoval, či je návrh na obnovu
konania podaný proti právoplatnému rozhodnutiu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že návrh na

obnovu konania si navrhovatelia podali včas, v lehote troch mesiacov od času, kedy sa mohli dozvedieť
o dôvode obnovy konania a súčasne nie neskôr ako po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku (§ 230
ods. 2 O.s.p.). Predmetné rozhodnutie Súdneho dvora vo veci P. bolo vyhlásené 24.10.2013, pričom
návrh na obnovu konania podali navrhovatelia na súd dňa 15.01.2014. Konanie pred
Okresným súdom Prievidza vo veci, sp. zn. 12C/155/2011 vo vzťahu k odporcovi 1/ právoplatne skončilo
dňa 15.12.2012 a vo vzťahu k odporcom 2/ a 3/ dňa 22.05.2012. Zhodnotiac výsledky dokazovania

dospel k právnemu záveru, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na to, aby súd
v právnej veci Okresného súdu Prievidza, vedenej pod sp. zn. 12C/155/2011 obnovu konania povolil.Súdny dvor v rozsudku z 24.10.2013 vo veci C-22/12 vyslovil právny záver, že článok 3 ods. 1 smernice
Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a

kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady
84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov,
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,
zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.05.2005 a článok 1
prvý odsek tretej smernice Rady 90/232 EHS zo 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov. týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,
sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z vyššie uvedeného
rozhodnutia Súdneho dvora podľa právneho názoru súdu jednoznačne vyplýva, že priznanie nároku

navrhovateľom od odporcu 2/ a 3/ s poukazom na krytie povinným poistením motorového vozidla
je podmienené úpravou vnútroštátneho práva. Unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje,
keď harmonizácia sa týka až následného poistného krytia utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne
právo priznáva. Zákon č. 381/2001 Z. z. v ust. § 4 ods. 1 vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti,
ktorým treba rozumieť zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného

v poistnej zmluve. Zo znenia zákona nevyplýva, že by pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj
nemajetkovú ujmu. Ustanovenie § 4 ods. 2 explicitne vymenúva, aké konkrétne právo poistenému z
poistenia vyplýva vo vzťahu k poisťovateľovi, ktorý za neho hradí poškodenému
preukázané nároky. Ako už bolo spomínané aj v pôvodnom rozhodnutí (sp. zn. 12C/155/2011), nároky
podľa ust. § 13 OZ nespadajú pod úpravu náhrady škody, ale pod právne prostriedky na ochranu

práv na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú
satisfakciu, nie náhradu škody. Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako
preukázať a je vecou voľnej úvahy, ktorá sa neurčuje svojvoľne, ale súd prihliada na
závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Účelom práva na peňažné
zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii

reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných predpokladov. Ani zo smernice Rady
72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu, spôsobenú motorovými vozidlami, nevyplýva, že by nárok podľa § 13 OZ bolo
možné považovať za škodu, pretože aj táto smernica pracuje s pojmom zodpovednosť
za škodu a nie s iným nárokom, ktorý je založený na iných princípoch. Takisto z čl. I ods. 1 smernice

Rady 90/232/EHS zo dňa 14.05.1990 nevyplýva, že by poistenie uvedené v čl. III ods. 1 smernice Rady
72/146/EHS malo pokrývať nemajetkovú ujmu, pretože sa vzťahuje na pokrytie zodpovednosti za ujmu
na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky vozidla.
Z čl. I ods. 2 smernice Rady 72/166/EHS sa pre účely tejto smernice považuje za poškodeného ten,
kto je oprávnený na náhradu, avšak pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami.

Pojem škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma. Okresný súd súhlasí s právnym názorom odporcu 2/
aj v tom, že smernica ako sekundárny prameň unijného práva zaväzuje len štát, nie jednotlivca a je
povinnosťou štátu zosúladiť vnútroštátne právo so smernicou. Takýto záver vyplýva z toho, že smernice
Rady nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a ich záväznosť je daná v rámci rozhodnutí
Súdneho dvora výlučne vo vzťahu k nepriamej záväznosti, ktorá tvorí interpretačný rámec, ktorá však

nesmie byť v rozpore s vnútroštátnym právom. Takýto nepriamy účinok smerníc spočíva v tom, že
členské štáty sú povinné vykladať znenia vnútroštátnych predpisov vo svetle znenia a
cieľov smernice, neznamená to však, že by takýto výklad mohol byť v rozpore s
vnútroštátnym právom. Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol byť dosiahnutý na
základe výkladu, právo spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorú spôsobili

jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice. I z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Cdo/168/2009 je zrejmé, že chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za
poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je zásah do súkromia, ktorého
súčasťou je aj rodinný život. Z vyššie uvedeného právneho posúdenia veci je teda možné uzavrieť, že
podľa vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora majú aj neúčastníci škodovej udalosti zaručenú

ochranu vyššie uvádzanými smernicami, ale povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkymosobámobetíusmrtenýchpridopravnejnehode,akjejnáhradu nazákladezodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdnydvora dal dôraz na to, aby vnútroštátna právna úprava riešila otázku náhrady, na základe zodpovednosti
poisteného za škodu, a teda aj odškodnenie nemajetkovej ujmy blízkym osobám obetí. Podľa výkladu
rozhodnutia Súdneho dvoravo veci C-22/12 je potrebné posúdiť aj nárok navrhovateľov uplatnený v

pôvodnom konaní, a síce, či naša vnútroštátna úprava upravuje náhradu nemajetkovej ujmy osobám
obetíusmrtených pridopravnejnehodevrámcipovinnéhozmluvnéhopoistenia.Zákonč.381/2001
Z. z. v § 4 taxatívne vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti, pričom v § 2 ods. 2 sa uvádza, že
poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. V tomto prípade odporca 3/

ako poistený nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427
a nasl. OZ. Ak bolo použité jeho vozidlo, nesie priamu zodpovednosť za prevádzku tohto dopravného
prostriedku.Alepoisťovňabudezapoistenéhokryťlenškodunazdravíanákladypriusmrtení.Zhľadiska
taxatívneho vymedzenia poistenia zodpovednosti nie je vymenované v § 4 aj riešenie zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu. Zodpovednosť pri nemajetkovej ujme je riešená v 1. časti 2. hlavy OZ, pričom
náhrada škody je upravená v 2. hlave 6. časti OZ. Ak by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať

nemajetkovú ujmu v rámci zodpovednosti za škodu, mal to riešiť priamo v 6. časti OZ a nie pri ochrane
osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ. Ak vychádzame z toho, že povinnosti je možné ukladať len podľa
zákonaanazákladezákona,nemožnopriodškodnenínemajetkovejujmyvychádzaťzrozsahupoistenia
zodpovednostipodľa§4ods.2písm.a/zákonač.381/2001 Z.z.,pretožetentozákonodškodnenie
nemajetkovej ujmy nepredpokladá pri poistenom zo zodpovednosti za škodu pri povinnom

zmluvnom poistení. Vo veci P. Súdny dvor jasne povedal, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlamápokryťajnákladynemajetkovejujmyspôsobenéblízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poistenia
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Táto podmienka náhrady
nemajetkovej ujmy pri zákonnej úprave zo zákona č. 381/2001 Z. z. nevyplýva, a preto nie je

daná zodpovednosť poisťovne na náhradu nemajetkovej ujmy osobám blízkym obetiam usmrteným pri
dopravnej nehode. Z vykonaného dokazovania mal súd teda preukázané, že navrhovateľmi uvádzané
dôvody obnovy konania nemožno podriadiť pod žiaden z prípadov taxatívne vymedzených v
ust. § 228 ods. 1 O.s.p. Aby mohla byť splnená podmienka pre povolenie obnovy konania súdom podľa §
228 ods. 1 písm. a) O.s.p., muselo by v danom prípade ísť o rozhodnutie, ktoré je síce vydané neskoršie,

než bol vynesený rozsudok vo veci, sp. zn. 12C/155/2011, ale o otázke, ktorú pôvodne posúdil súd,
bolo rozhodnuté odlišne. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-22/12 (P.) však neobsahuje iné, odlišné
právne stanovisko, než aké je obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Prievidza vyhlásenom pod sp.
zn. 12C/155/2011. Taktiež neobstojí ani alternatívny dôvod na obnovu konania podľa § 228 ods.
1 písm. e) O.s.p., podľa ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu

konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.
Rozsudok okresného súdu, sp. zn. 12C/155/2011 v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne, sp. zn. 19Co/290/2012 však nie je v rozpore s vyššie citovaným rozhodnutím Súdneho dvora,
pretože týmto rozhodnutím len bolo vyslovené, že nemajetková ujma by mala byť krytá a
za nesprávne implementovanie smernice EÚ nenesie zodpovednosť jednotlivec, ale výlučne štát, ktorý

má smernicu riadne implementovať do právneho poriadku. Navrhovatelia v konaní takisto nepreukázali,
že by rozhodnutie vo veci, sp. zn. 12C/155/2011 bolo v rozpore s akýmkoľvek iným
rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.
Súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu 2), a síce, že eurokonformný výklad, z ktorého v návrhu
na povolenie obnovy konania navrhovatelia vychádzali, by odporoval princípom právnej istoty a takisto

by retroaktívne zasahoval do existujúcich právnych vzťahov povinného zmluvného poistenia,
čo by odporovalo princípom právneho štátu garantovaného v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh na povolenie obnovy konania vo veci, sp. zn. 12C/155/2011
ako nedôvodný zamietol. Z dôvodu zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania bolo podľa jeho
názoru potrebné zamietnuť aj návrh navrhovateľov, aby súd po právoplatnosti rozhodnutia o povolení

konania v obnovenom konaní po opätovnom prejednaní veci rozsudok Okresného súdu Prievidza, sp.
zn. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.
2012 rozsudkom zmenil a zaviazal odporcov v 1., 2. a 3. rade zaplatiť spoločne
a nerozdielne sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 1. rade, sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 2. rade a
sumu 6.000 eur navrhovateľovi v 3. rade. Tento návrh navrhovateľov bol však i tak podaný nedôvodne

(predčasne), pretože v prípade, ak by súd obnovu konania povolil, bolo by jeho povinnosťou právnu vec
vedenú na tamojšom súde pod sp. zn. 12C/155/2011 ex offo prejednať a opätovne o nej rozhodnúť v
zmysle pôvodne podaného petitu návrhu.Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonom stanovenej lehote navrhovatelia odvolanie. Navrhli, aby
Krajský súd v Trenčíne uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a aby v konečnom dôsledku bolo

ich návrhu na obnovu konania vyhovené. Namietli, že v napadnutom uznesení neposúdil okresný
súd otázku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 2/ správne a svoje rozhodnutie nedostatočne právne
odôvodnil. Rozsudok vo veci P. vznáša zmenu do nazerania súdov Slovenskej republiky na tento
problém. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove po rozsudku P. a jeho príklon k tomu, že nemožno
po rozhodnutí Súdneho dvora zotrvávať na doterajšej súdnej praxi, opomenul Okresný súd Prievidza

zohľadniť úplne. Okresný súd na problém pasívnej legitimácie odporcov 2/ a 3/ nazeral z pohľadu
systematického zaradenia jednotlivých inštitútov škody a náhrady nemajetkovej ujmy v Občianskom
zákonníku a naďalej opomínal skutočnosť, že jeho rozhodnutím je popretý účel celej právnej úpravy, a
to efektívna ochrana práv obetí dopravných nehôd, a to aj nepriamych. Samotné zaviazanie priameho
vinníka dopravnej nehody vedie v časti k nevymožiteľnému súdnemu rozhodnutiu, ktoré neprináša
pozostalým osobám efektívnu náhradu ich ujmy. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa

vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na
základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, podľa Súdneho dvora nič nenasvedčuje,
že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na
ktoré odkazujú uvedené smernice, a teda dotknuté ustanovenia treba vykladať v tom zmysle, že
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj

náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. K tomuto sa taktiež okresný súd nevyjadril. Nezdôvodnil, prečo aplikuje niektoré
ustanovenia vnútroštátneho práva a na iné neprihliada, keď Súdny dvor odkazuje na právny poriadok
ako celok. Postupne sa súdy odchyľujú od formalistického chápania a systematického zaraďovania

inštitútov škody a nemajetkovej ujmy a hľadia viac na účel zákona a jeho európsky kontext, aby
poskytli efektívnu ochranu obetiam dopravných nehôd. Nesúhlasia ani s názorom okresného súdu, že
eurokonformný výklad ohrozuje princíp právnej istoty. Ide o prejav lojálnej spolupráce súdov členských
štátov zakotvených v primárnom práve a dostatočne vysvetlený judikatúrou Súdneho dvora. Brať na
zreteľ európske právne predpisy, ich účel a ciele má byť imanentnou súčasťou rozhodovania každého

vnútroštátneho súdu, keďže ide o právne predpisy platné v Slovenskej republike. V právnom poriadku
Slovenskej republiky neexistuje podľa našich znalostí ustanovenie, ktoré explicitne vylučuje priznanie
nemajetkovej ujmy a jej náhradu z titulu povinného zmluvného poistenia, aby sa dalo hovoriť pri
zohľadnení ustanovení smernice o eurokonformnom výklade vnútroštátnych ustanovení contra legem.
Súdy Slovenskej republiky doteraz reštriktívne vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva a opomenuli

ich európsky kontext, ktorý požadoval výklad extenzívnejší. Preto je dostatočné zosúladiť doterajšiu
slovenskú súdnu prax, podľa ich názoru - contra legem - s existujúcim právnym stavom. Toto je v
zmysle princípu lojálnej spolupráce úlohou každého vnútroštátneho sudcu na všetkých úrovniach súdnej
sústavy, a to aj vtedy, ak by sa musel odchýliť od doterajšej súdnej praxe a doterajších rozhodnutí aj
nadriadených súdov.

Odporca 2/ sa k odvolaniu navrhovateľov vyjadril a uviedol, že ku skutočnostiam, uvádzaným
navrhovateľmi v odvolaní, sa dostatočne vyjadril v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Žiadal
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť.

Odporcovia 1/ a 3/ sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadrili.

Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie
okresného súdu je potrebné vo výroku o zamietnutí povolenia obnovy konania podľa § 220 O.s.p. zmeniť
z nasledovných dôvodov:

Okresný súd sa správne vysporiadal s otázkou prípustnosti a včasnosti podaného návrhu na obnovu
konania, na ktoré posúdenie odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd napokon návrh zamietol a obnovu konania nepovolil, pretože dospel k záveru, že nie je

daný dôvod obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. a) ani podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.Navrhovatelia ako dôvod obnovy uplatnili § 228 ods. 1 písm. a) a e) O.s.p., obnovu konania odôvodňovali
rozporom s „novým“ rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-22/12
a C-277/12 F. P./K. J. a L. P. a Y. G./L. C..

Podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu
Európskych spoločenstiev.

Pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľov na obnovu konania bolo potrebné ustáliť, či je daný dôvod
obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., t. j. či napadnutý právoplatný rozsudok vydaný
v konaní vedenom Okresným súdom Prievidza pod spisovou značkou 12C/8/2014 je v rozpore s
rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.

Tento dôvod obnovy konania súvisí s povinnosťou súdov v našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou

európskeho spoločenstva práva, vykladať právne predpisy eurokonformne. Podľa dôvodovej správy k
zákonu 384/2008 Z. z., ktorým bol do zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok s účinnosťou
od 15.10.2008 zavedený uvedený dôvod obnovy konania: „Predkladateľ pri navrhovanej úprave zobral
do úvahy aj rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev z 18.07.2007 (Y.) vo veci C 119/05
(Ministero dell'Industria, del Commercio e dell'Artigianato v. Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica

SpA). V uvedenom rozsudku Súdny dvor argumentoval tým, že súdy mali povinnosť prihliadať na
komunitárne právo ex offo. Tým, že vnútroštátne súdy nepriznali právne účinky norme komunitárneho
práva,bezpríslušnejprávomocirozhodli oneplatnostitejtonormy.Tátoprávomocprávomprináleží
ibaSúdnemudvoru.“RozhodnutieslovenskéhosúdunemôžebyťvrozporesrozsudkomSúdnehodvora
Európskych spoločenstiev vykladajúcim normy komunitárneho práva.

VdanejvecijetakýmtorozsudkomrozsudokESDC-22/12voveciP.aodkaznaprijatýchpäťeurópskych
smerníc, týkajúcich sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, neskôr, v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103.

Voči aplikácii uvedených smerníc priamo na danú vec mal odporca 2) výhrady, ktoré prevzal v celom
znení aj okresný súd, z dôvodu, že smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť
voči fyzickým a právnickým osobám vyžadujú transponovanie do vnútroštátneho právneho
poriadku. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že táto charakteristika smerníc nič nemení na
potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pre národným poriadkom za každých okolností.

Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa na
určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a požitá v súlade s právom
ES (tzv. nepriamy účinok práva ES; pozri prípad Von Colson a Kamann - rozsudok ESD z 10.04.1984 vo
veci 14/82, prípad Marleasing- rozsudok ESD z 13.11.1990 vo veci C- 106/89). Z judikatúry Európskeho
súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti

rešpektovať právo Únie, a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných
nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok
(rozsudok ESD z 09.06.2011 vo veci C- 409/2009).

Okresný súd v pôvodnom konaní odôvodnil zamietnutie návrhu voči odporcom 2/ a 3/ z dôvodu, že nie

je daná ich zodpovednosť za nemajetkovú ujmu, pretože platná (slovenská) právna úprava dôsledne
rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ.

Rozsudok ESD C-22/12 vo veci P. primárne odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku slovenského

súdu týkajúcu sa povinného poistenia, či povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Slovenský súd totiž v súvisiacom konaní už dospel k
záveru, že na náhradu nemajetkovej ujmy je povinný aj subjekt zodpovedný na základe zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravenej v § 427 a nasl. Občianskeho

zákonníka (prevádzateľ motorového vozidla). Je však zrejmé, že zodpovedanie otázky o existencii
povinnosti plnenia z povinného poistenia zodpovednosti za škodu predpokladá vyriešenie otázky danosti
a aplikovateľnosti úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravným prostriedkom v prípade
uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Právne závery v jednotlivých bodoch uvedeného rozsudkuESDdávajúodpoveďajnaotázkudanostizodpovednostizaškoduvtomtoprípade,pretožesapririešení
položenej otázky zaoberajú pojmami rozhodnými pre posúdenie zodpovednosti za škodu a náhradu
nemajetkovej ujmy ako škoda, ujma na zdraví a osobná ujma. V záhlaví rozsudku sú uvedené pojmy

a právne inštitúty, ktoré ESD rozoberá a vykladá, a to „Povinné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel - Smernica 72/166/EHS - Článok 3 ods. 1 - Smernica
90/232/EHS - Článok 1- Dopravná nehoda - Smrť cestujúceho - Právo partnera a maloletého dieťaťa na
náhradu ujmy - Nemajetková ujma - Náhrada ujmy - Krytie povinným poistením“.

Odvolací súd poukazuje na bod 49 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 (P.), podľa ktorého keďže
rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú pojem „ujma na
zdraví“, ako aj pojem „osobná ujma“ treba v súvislosti s účelom smernice, ktorým je posilnenie ochrany
obetí, uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 rozsudku. V tomto bode
sa uvádza, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená

zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

Podľa rozsudku C-22/12 (bod 54) na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej Smernici
nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal znížiť ochranu zaručenú týmito Smernicami len
na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti.

Preto, ak podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá poškodenému za škodu spôsobenú
prevádzkoumotorovéhovozidlaprevádzkovateľvozidla,potomzapoužitiaanalógie(§853Občianskeho
zákonníka) zodpovedá tento prevádzkovateľ (aj) za nemajetkovú ujmu
spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osoby (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 228/2012).

Z bodu 55 rozsudku ESD vo veci P. taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný

a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. V danom
bode totiž ESD nehovorí o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej
ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v
prípadenemajetkovejujmyideoškodu.NasledujúcebodyrozsudkuESDvoveciP.vyvracajúargumenty
odporcu 2/, ktoré prevzal okresný súd v napadnutom uznesení, a tak odpovedajú na jeho námietky pod

spoločným označením „pojmová a obsahová odlišnosť práva na náhradu nemajetkovej
ujmy a práva na náhradu škody“ (napr. o systematike úpravy v Občianskom zákonníku
a pod.). K takémuto poňatiu škody sa mimo iného hlásia aj princípy európskeho deliktuálneho práva,
ktoré definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov (Ústavný
súd Českej republiky 642/06).

Odporca 2/ opakovane zvýrazňoval poslednú vetu za čiarkou vo výroku rozsudku ESD vo veci P., ktorá
stanovuje podmienku, za ktorej je náhrada nemajetkovej ujmy predmetom krytia z povinného poistenia
„... ak vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej upravuje jej náhradu na
základe zodpovednosti poisteného za škodu.“ To, že ustanovenia § 11 a § 13 slovenského Občianskeho

zákonníka, podľa ktorých okresný súd vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom
uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56 rozsudku ESD vo veci
P.. Za rozhodujúci pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že zodpovednosť
poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu.

Ustanovenie § 11, § 13 Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľom, ako rodinným príslušníkom
obete dopravnej nehody, požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy. Náhrada tejto ujmy pritom
musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla, byť z neho likvidovaná. Právna úprava, ktorá by
tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených Smerníc Európskej únie (viď aj rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2013, č.k. 6Co/127/2010, zo dňa 03.03.2010, č.k.

11Co/12/2009).
Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 427 a nasl., § 442 a nasl. Občianskeho
zákonníka a § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu
nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkoudopravného prostriedku a zároveň do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.

Pôvodný rozsudok, vydaný v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod spisovou
značkou 12C/8/2014 vo vzťahu k odporcom 2/ a 3/ je preto v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora ES
z 24.10.2013 vo veci C-22/12 - F. P. proti K. J., L. P..

Tým je daný dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. Okresný súd sa správne

vysporiadal s otázkou prípustnosti a včasnosti uvedeného návrhu na obnovu konania, na ktoré
posúdenie odvolací súd poukazuje. Keďže je návrh na obnovu konania podaný navrhovateľmi proti
prípustnému právoplatnému rozhodnutiu včas a je dôvodný, dospel odvolací súd, na rozdiel od
okresného súdu, k záveru, že sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania.

Za takejto situácie odvolací súd napadnuté uznesenie postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že

obnovu konania vo vzťahu k odporcom 2/ a 3/ povolil.

Výrok napadnutého uznesenia, ktorým okresný súd zamietol „návrh navrhovateľov, aby súd po
právoplatnosti rozhodnutia o povolení konania v obnovenom konaní po opätovnom
prejednaní veci rozsudok Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.03.2012 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.2012 rozsudkom zmenil a zaviazal
odporcov v 1., 2. a 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 1. rade,
sumu 7.000 eur navrhovateľovi v 2. rade a sumu 6.000 eur navrhovateľovi v 3. rade“, je
nadbytočný a predčasný, pretože ustanovenie § 235 ods. 1 O.s.p. dovoľuje prejedať pôvodnú vec, až
keď rozhodnutie o povolení obnovy nadobudne právoplatnosť, a to aj bez ďalšieho návrhu. Zamietnutie

návrhu vo veci samej (a tým prejednanie veci samej) je predčasné, a teda vecne neprávne. Okresný
súd sa vecou samou bude môcť (a zároveň musieť) zaoberať až po právoplatnosti rozhodnutia o
povolení obnovy konania bez ohľadu na návrh navrhovateľov. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie
v citovanej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil spolu s výrokom o náhrade trov konania.

O trovách konania súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým bude konanie skončené (§ 235 ods. 3 O.s.p.)

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .