Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoP/24/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115218697
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115218697.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci starostlivosti o mal. U. X., nar. XX. XX. XXXX, štátnej občianky
SR a ČR, bytom u matky, zast. kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín,
dieťa matky M. X., nar. XX. XX. XXXX, štátnej občianky SR, bytom SR, J. XXX, zast. JUDr. Marekom
Doktorom, advokátom, so sídlom Trenčín, Piaristická 273/201 a otca U. N., nar. XX. XX. XXXX, štátneho
občanaČR,trvalebytomČR,H.,okresC.,t.č.bytomČR,Q.1,J.XXX/XX,onariadenienávratumaloletej

do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
29. februára 2016, č. k.: 32P/225/2015-388, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd návrh zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom podaným dňa 14. 09. 2015 sa otec domáhal nariadenia návratu
maloletej do krajiny obvyklého pobytu Českej republiky.

Podanie návrhu odôvodnil tým, že je otcom maloletej. Maloletá je štátnym občanom ČR a SR, matka
je štátnym občanom SR a on je občanom ČR. Až do 31. 08. 2015 maloletá bývala spoločne s

obidvomi rodičmi v ČR v byte na adrese J. XXX/XX, Q. 1. Medzi ním a matkou, ako rodičmi, došlo k
partnerskej kríze, ktorú matka riešila začiatkom roka 2015 podaním návrhu na zverenie maloletej do
svojej starostlivosti, avšak potom, ako sa nezhody urovnali, svoj návrh zobrala späť a miestne príslušný
Obvodný súd pre Prahu 1 konanie v šiestom mesiaci r. 2015 zastavil. Maloletá v septembri r. 2015 si
mala začala plniť základnú školskú dochádzku, bola prihlásená súčasne do dvoch škôl v ČR, pričom
jednu žiadosť podpísala aj matka. Matka bez toho, aby mu to oznámila, prihlásila maloletú rovnako aj

do ZŠ v J. bez jeho súhlasu a vedomia. Dňa 31. 08. 2015 odviezla maloletú na Slovensko. Potom, čo sa
pokúsil odviesť maloletú späť do ČR, dosiahla matka nepravdivými údajmi o mieste obvyklého pobytu
maloletej nariadenie predbežného opatrenia, ktorým mu bola uložená povinnosť odovzdať maloletú
matke. Toto uznesenie bolo dňa 05. 09. 2015 na území ČR vykonané a maloletá sa tak v súčasnej
dobe nachádza u matky. Proti predbežnému opatreniu podal odvolanie, v ktorom namietol nedostatok
právomoci slovenských súdov. Matka v predbežnom opatrení účelovo tvrdila, že s maloletou býva na

Slovensku už od r. 2014. V skutočnosti maloletá spolu s matkou na Slovensku iba niekoľkokrát navštívila
starýchrodičovmaloletej,vždynadobunanajvýšniekoľkýchdníaostatnúdobubývalamaloletáusvojich
rodičov v XX.. Až do 04. 09. 2015 nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by právoplatne upravovalo
starostlivosť o maloletú.

Matka mu na základe vykonateľného predbežného opatrenia zamedzila výkon jeho rodičovských práv a

maloletú odviezla do štátu, kde maloletá nemá a nikdy nemohla mať obvyklý pobyt v zmysle príslušných
noriem medzinárodného práva.Matka žiadala návrh otca zamietnuť z dôvodu, že:
1/ otec nedokáže poskytnúť a zabezpečiť žiadne stabilné zázemie a prostredie maloletej, v ktorom by

mohla maloletá bez fyzickej, či psychickej ujmy bezprostredne vyrastať,
2/ obvyklým pobytom maloletej je SR vzhľadom k porovnateľnej dĺžke pobytu maloletej na Slovensku
a v ČR, širšie citové väzby na Slovensku (starí rodičia, kamaráti, spolužiaci...), v ČR nenavštevovala
žiadne predškolské zariadenie, kontakt s deťmi v jej veku bol obmedzený, navštevovanie ZŠ, dlhodobé
zdržiavanie sa na území SR.

Ďalej uviedla, že maloletá je štátnou občiankou SR a ČR, trvalý pobyt má podľa jej trvalého pobytu
nahlásený od 28. 12. 2009 na adrese J. XXXXv SR a podľa trvalého pobytu otca na adrese Obecného
úradu H. v ČR.

Od r. 2008 s otcom žili v spoločnej domácnosti v prenajatom byte na adrese S.XX, Q. 2, ČR až rok

po narodení maloletej, t. j. do r. 2010, kde sa z dôvodu nedoplatkov na nájomnom (na úhradu dlžného
nájomného minula veľkú časť peňazí, ktoré dostala od rodičov) museli z predmetného bytu vysťahovať.
Následne sa presťahovali opäť do nájomného bytu a to na adresuV. 1, J. XX. Počas doby spolužitia
s otcom maloletej sama a od narodenia spolu s ňou sa striedavo zdržiavali v prenajatom byte spolu s
otcom maloletej v ČR, naposledy na adrese J. XX, Q. 1, a v rodinnom dome jej rodičov na území SR.

Do definitívneho zhoršenia bytovej situácie celej rodiny v Q. boli jej pobyty spolu s maloletou na
Slovensku u jej rodičov vo frekvencii minimálne okolo 10× ročne po dobu 10 -14 dní. Dlhodobé
neuhrádzanie nájomného a zálohových platieb za energiu (vo veľkom rozsahu postupne splácané za
výraznej finančnej podpory jej rodičov), začatie konania o vypratanie bytu a neriešenie neúnosnej

bytovej situácie zo strany otca maloletej malo za následok, že sa spolu s maloletou striedavo zdržiavali
na obidvoch už uvedených adresách. V posledných 18-20 mesiacoch s porovnateľnou
dĺžkou pobytu tak v ČR ako aj v SR. O každom takto relatívne dlhom pobyte na Slovensku
otec maloletej vždy vedel a nikdy sa tak nedialo proti jeho vôli. Maloletá v ČR nenavštevovala žiadne
predškolské zariadenie, celé dni trávila s ňou. Sociálny kontakt s inými deťmi v jej veku bol zabezpečený

hlavne na detských ihriskách, prípadne príležitostnými návštevami u známych a priateľov.

Od augusta 2015 s maloletou trvalo žije na Slovensku v dome svojich rodičov, kde má maloletá
zabezpečené všetky potreby. Od 02. 09. 2015 maloletá navštevuje 1. ročník ZŠ s MŠ v J. na základe
rozhodnutia o prijatí zo dňa 11. 02. 2015 č.k. 19/15. Okrem toho navštevuje školský klub, chodí na

tanečný krúžok a navštevuje základnú umeleckú školu hudobný a výtvarný odbor. Prostredie, v ktorom
sa v súčasnosti nachádza, maloletej nie je neznáme. Okrem starých rodičov a rodinných príbuzných má
tu veľa svojich kamarátov a spolužiakov. Vzhľadom na odovzdanie bytu na J. ulici v Q.
ku dňu 02. 10. 2015 jediným bydliskom maloletej je rodinný dom v J. so súpisným číslom XXX. Pokiaľ
otec tvrdí, že maloletá má obvyklý pobyt v ČR, nevymedzuje, kde presne by to malo byť. Miesto kde sa

maloletá v Čechách zdržiavala, t. j. byt na J. ulici v Q., nie je v súčasnosti možné považovať
za jej bydlisko a akýkoľvek vzťah k prostrediu, kde má podľa otca založený trvalý pobyt v Čechách na
obecnom úrade Obce Lechovice, je vylúčený. Doba nájmu bytu na J. ulici XX bola dohodnutá do 31. 10.
2011, avšak byt bol užívaný do 02. 10. 2015, kedy bol z jej strany ako nájomcovi odovzdaný právnemu
zástupcovi prenajímateľov (kľúče od bytu a podobne) z dôvodu uzavretia zmieru v rámci prebiehajúceho

súdneho konania o vypratanie bytu, vedeného pred Obvodným súdom pre Prahu 1 č. k. 31C/53/2015
iniciovaného z dôvodu nehradenia nájomného, ktorý sa ku dňu 02. 10. 2015 vyšplhal na 292.000 Kč.

Kolízny opatrovník rozhodnutie vo veci ponechal na úvahu súdu z dôvodu, že nemá informácie, v
akých podmienkach sa otec zdržiava. neskôr na pojednávaní uviedol, že zistil, že matka má vytvorené

vhodné podmienky pre výchovu o maloletú. Z pohovoru s maloletou vyplynulo, že má vytvorený vzťah
k obidvom rodičom, žiadneho z nich nepreferuje, má blízky vzťah aj k nevlastným súrodencom. V škole
sa aklimatizovala.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že maloletá sa narodila v Českej republike, má slovenské

ako aj české štátne občianstvo. Maloletá bola prihlásená na trvalý pobyt na území ČR ako aj SR. Od
narodenia do 16. 09. 2015 bola vedená v sociálnom, zdravotnom systéme ČR. Materinským jazykom
maloletej je český jazyk, ktorý maloletá doteraz používa. Matka bez vedomia a súhlasu otca maloletú
prihlásila aj do základnej školy na území SR. Matka v návrhu na nariadenie predbežného opatreniadňa 25. 02. 2015, ktorý podala na Obvodný súd pre Prahu 1 uviedla, že maloletá s ňou každý mesiac
navštevovala starých rodičov na území SR. To, že zo strany matky išlo o návštevy na území SR
potvrdzuje vyjadrenie v starých rodičov zo strany matky. Taktiež z pohovoru s maloletou vyplynulo, že

má pozitívne väzby na svojich nevlastných súrodencov, starých rodičov zo strany otca žijúcich v ČR a
taktiež k starým rodičom zo strany matky žijúcim na území SR. Maloletá vedela správne uviesť adresu
bydliska v ČR, pričom adresu bydliska na území SR nevedela.

Súd dospel k záveru, že obvyklým pobytom maloletej je ČR. Mal preukázané, že došlo k zmene

obvyklého pobytu maloletej, preto sa následne zaoberal otázkou, či premiestnenie alebo zadržiavanie
maloletej matkou mimo jej obvyklého pobytu bolo neoprávnené. Na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že zo strany matky došlo k neoprávnenému premiestneniu
maloletej v zmysle Dohovoru. Mal za preukázané, že došlo k medzinárodnému únosu a je teda v zmysle
Haagskeho dohovoru povinnosti dieťa vrátiť.

Poukázal však na Haagsky dohovor, ktorý stanovuje určité podmienky, za ktorých nemusí dôjsť k návratu
maloletého dieťaťa. Matka poukazovala na článok 13 písm. b) Dohovoru o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Matka zdôraznila, že nariadením návratu
maloletej by sa fakticky znemožnil styk s matkou, ktorá vzhľadom na finančné pomery, existujúci dlh na
nájomnom, chorobu, znížené zárobkové možnosti, by mala vážny problém presťahovať sa do ČR, aby

tam mohla byť s dieťaťom. Poukázala na to, že v konaní bolo preukázané, že otec neplatí
dane, nepodáva daňové priznanie, neplatí výživné, má na ňom dlh, neuhrádza odvody do zdravotnej
poisťovne, trvalé bydlisko má v obci H., v dôsledku čoho je maloletá v ČR bezdomovcom. V konaní sa
nepreukázalo prostredie, v ktorom by mohlo maloleté dieťa byť.

Súd mal preukázané, že po narodení maloletej jej rodičia žili v nájomných bytoch, pričom nájomné
zmluvy boli uzatvárané vždy s matkou a otec spolu s maloletou mali od matky odvodené užívacie právo.
V priebehu pobytu maloletej v ČR matke bola daná výpoveď z nájmu bytu nachádzajúceho sa v Q. na W.
ulici z dôvodu nedoplatku na nájomnom. Následne matka opätovne uzavrela nájomnú zmluvu na nájom
bytu, ktorý sa nachádzal na J. ulici XX v Q., kde v dôsledku neplatenia nájomného vznikol dlh vo výške

okolo 292 000 Kč ku dňu 01. 10. 2015. Dňa 20. 02. 2015 rodičom maloletej bola doručená výzva na
vypratanie bytu. Matka 02. 10. 2015 odovzdala vlastníkom byt spolu s kľúčmi a dohodla sa na
úhrade časti nedoplatku na nájomnom, pričom z tohto dôvodu navrhovatelia zobrali návrh na vypratanie
bytu voči matke späť. Otcovi, aj keď neprávoplatným rozhodnutím, bola uložená povinnosť vypratať byt,
ktorý naďalej užíva bez právneho dôvodu.

Súd mal preukázané, že otec nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti. Pokiaľ súdu predložil prísľub V. F.,
súd ho nepovažoval za reálny a spôsobilý zabezpečiť bývanie maloletej v prípade nariadenia návratu
maloletej. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že otec po dobu troch rokov nepodáva daňové
priznanie, neodvádzal daň, odvody, vedie sa voči nemu exekúcia z titulu neplatenia výživného a má aj

ďalšie finančné záväzky, ktoré súdu riadne v celom rozsahu nešpecifikoval. Príjem otca je nepravidelný,
pohybuje sa okolo 20 000 Kč netto. Otec súdu žiadnym právne relevantným spôsobom
nepreukázal tvrdenia o zabezpečení maloletej v ČR. Pretože otec nereagoval na výzvy súdu,
súd prostredníctvom Ústredného orgánu ČR zisťoval možnosti vytvorenia vhodných opatrení Českou
republikou pre návrat maloletej. Súdu bola oznámená možnosť riešenia situácie maloletej podaním

návrhu na úpravu práv a povinností k maloletej na súd, a to bez možnosti zabezpečenia bývania,
prípadne iného materiálneho zabezpečenia maloletej.

Súd poukázal na Nariadenie Rady (ES) číslo 2201/2003, ktoré sa uplatňuje vo všetkých členských
štátoch EÚ, v ktorých je priamo vykonateľné a má prednosť pred ich vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Vo vzťahu k Haagskemu dohovoru je lex specialis. V článku 11 ods. 4 dopĺňa
Haagsky dohovor a striktnejšie stanovuje výnimku pre odmietnutie návratu dieťaťa, ktorým jej vykonanie
primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa pred jeho vrátením. Súd vzhľadom na to, že
nemal preukázané vykonanie vhodných opatrení pre návrat maloletej a po zohľadnení súčasnej bytovej,
ekonomickej situácie otca, jeho návrh na nariadenie návratu maloletej zamietol, pretože inak by maloletú

nariadením návratu priviedol do neznesiteľnej situácie.Súdpoznamenal,ževzmyslerozhodnutiaESĽPani6týždňoválehotastanovenáHaagskymdohovorom
na rozhodnutie danej veci nemôže brániť náležitému zisteniu skutkového stavu, čo súd v prejednávanej
veci počas celého konania sledoval.

Proti rozhodnutiu sa odvolal otec. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že nariadi
návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do Českej republiky. Namietal nesprávne a neúplne
zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci, pričom poukázal na odvolacie dôvody podľa
§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.

V dôvodoch odvolania uviedol, že jeho návrh vychádza z povinností, k dodržiavaniu ktorých
sa Slovenská republika zaviazala pristúpením k Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí (ďalej Haagsky dohovor). V článku 1 písm. a) tohto Dohovoru je upravené,
že jeho cieľom je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého
zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva

styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných
štátoch.
Ak doba, ktorá uplynula medzi začatím konania a doručením napadnutého uznesenia otcovi bola 6
mesiacov a 1 deň a matka od únosu, ku ktorému došlo na konci augusta 2015 neumožnila otcovi ani
nevlastným súrodencom s dcérou prakticky žiadny styk, a to ani telefonicky, nemožno než dovodiť, že

Slovenská republika si svoje povinnosti vyplývajúce z Haagskeho dohovoru neplnení.

Zamietavý výrok sa v tomto svetle nemôže javiť inak ako alibi, ktorým má byť toto hrubé porušenie
medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky dodatočne legitimované. Doba šiestich týždňov,
ktorá je maximálnou dobou, kedy súdy musia návrh podľa Haagskeho dohovoru prejednať, a to nielen v

1. stupni, ale tak, aby vydané rozhodnutie mohlo byť vykonané, bola prekročená viac ako štvornásobne.

S poukazom na článok 13 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) číslo 2201/2003 uviedol, že z
napadnutého uznesenia nemožno zistiť, aké výnimočné okolnosti okresnému súdu v
dodržaní tejto lehoty zabránili.

Namietal, že postup súdu 1. stupňa pri dokazovaní vykazuje známky svojvôle. Aj keď súd postupoval v
konaní veľmi pomaly a pojednávanie opakovane bez dôležitého dôvodu odročoval, zamietol všetky ním
predložené návrhy na výsluch svedkov, pričom práve títo svedkovia by pomohli súdu urobiť si obraz o
tom, aké pomery v rodine, z ktorej bola dcéra matkou unesená, panujú, a či by dcére po návrate do tejto

rodiny skutočne hrozilo nebezpečie, ako to uviedol prvostupňový súd. Namiesto toho sa súd spoľahol
na listinné dôkazy a uveril výpovedi matky.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie článku 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súdu patrí v týchto prípadoch diskrečná právomoc (cf.

„nemusí“), jednak, že dôkazné bremeno ťaží toho, kto vydaniu dieťaťa odporuje, to znamená v danej
veci matku.

Postup prvostupňového súdu však bol práve opačný, pretože ten požadoval od otca, aby zabezpečenie
priaznivého prostredia po návrate dieťaťa preukázal, pričom navrhnuté dôkazy otcom pre nadbytočnosť

zamietol. Súdu opakovane vysvetlil, že existuje možnosť pokračovania v doterajšom nájme, pretože päť
zo šiestich vlastníkov bytového domu s tým súhlasí, pričom súdu doložil prísľub svojej známej V. F.,
ktorá je ochotná, ak to bude treba, poskytnúť rodine za výhodných podmienok nájomné bývanie. Súd
túto svedkyňu nevypočul.

Súd nesprávne preniesol dôkazné bremeno z matky na otca v rozpore s citovaným ustanovením článku
13 Haagskeho dohovoru. Dcéra bola unesená z rodiny, v ktorej nestrádala ani fyzicky, ani duševne a
môže sa tam okamžite vrátiť.

Záverom poukázal na politický rozmer napadnutého uznesenia, keď namietal, že i keď od rozdelenia

československej federácie uplynulo už 23 rokov, v slovenskej spoločnosti hrá stále dôležitú úlohu
protičeský šovinizmus, preto pri hodnotení napadnutého uznesenia nemožno neprihliadnuť na politický
rozmer veci.Dcéra jej dieťaťom českého otca a slovenskej matky, avšak okrem občasných návštev u starých rodičov
z matkinej strany nemá ku Slovensku žiadny vzťah. Až do únosu bola vždy vychovávaná v českom
kultúrnom prostredí a ako Češka, česky s ňou hovorili obidvaja rodičia a nevlastní súrodenci, sama preto

po slovensky až do únosu vôbec nehovorila.

PokiaľprvostupňovýsúdaprobovalmedzinárodnýúnostohtodieťaťanaSlovensko atolerovalto,
že matka otcovi znemožnila akýkoľvek styk s ním, protiprávne urobil z českého dieťaťa dieťa slovenské,
a týmto konaním uspokojil primitívnu šovinistickú motiváciou samosudkyne, ktorá bola z jej prístupu k

vedeniu konania od začiatku zjavná, pretože išlo o hľadanie zámienky, na základe ktorej by
mohlo byť české dieťa odobraté českému otcovi a trvale odovzdané slovenskej matke.

Napadnutéuzneseniesataknemôžejaviťinakakoobyčajnývýronprotičeskýchnacionalistickýchemócii
a zámerné odnárodnenie dieťaťa.

K odvolaniu sa písomne vyjadrila matka. Napadnuté uznesenie žiadala potvrdiť a priznať
jej náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Poukázala na to, že odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti, či právnu argumentáciu, ktoré by boli
dôvodom na zrušenie uznesenia, keďže prvostupňový súd náležite zistil všetky významné skutočnosti,

ktoré si daný prípad vyžadoval a navrhovateľ v odvolaní iba opätovne opakuje argumenty uvedené v
priebehu konania na okresnom súde, s ktorými sa tento dostatočne vyporiadal. Uznesenie okresného
súdu považovala za vecne správne, dôvodné a vydané v súlade so zákonom i rozhodujúcimi
medzinárodnými dohovormi.

Ku konkrétnym námietkam uvedeným v odvolaní uviedla, že z celého spisu je zrejmé, že významnou
mierou sa na predlžovaní konania podieľal práve otec, najmä tým, že nereagoval na výzvy súdu a
nepredkladal súdom vyžiadané podklady pre rozhodnutie. Vyhýbal sa tomu, aby dožiadané české štátne
orgány mohli vykonať šetrenie v mieste jeho pobytu a teda potenciálneho pobytu maloletej.

Aj keď to nie je predmetom konania, poznamenala, že otec sa za posledné mesiace ani raz nepokúsil, a
to ani telefonicky, kontaktovať matku za účelom styku, alebo čo i len rozhovoru s maloletou. Na podnet
matky maloletá kontaktuje otca prostredníctvom internetovej siete Skype, pričom otec počas rozhovorov
maloletú nahráva a celý rozhovor má len manipulatívny a vyšetrujúci charakter.

Súd správne posúdil potrebnosť, resp. nepotrebnosť výsluchu svedkov navrhnutých otcom, rovnako
zamietol výsluch svedkov navrhnutých matkou. Nie je jej zrejmé, o ktoré vyjadrenia matky, resp. otca
odporcovi ide.
Poukázala aj na to, že z obsahu podania je zrejmé, že otec nemá jasno v teoretických otázkach
súvisiacich s povinnosťou (bremenom) tvrdenia a dôkaznou povinnosťou (bremenom) a v otázkach

prevaľovania sa týchto bremien medzi účastníkmi sporových konaní, resp. konaní s dôkaznou
povinnosťou dvoch a viacerých strán. Práve matka listinnými dôkazmi a výsluchom účastníkov
preukázala, že otec dieťaťa žije v byte, ku ktorému nemá právny vzťah a vedie
sa voči nemu konanie o vypratanie bytu, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, ani žiadnu čo i len trošku
hodnotnejšiu hnuteľnú vec, pričom na základe užívania bytu ním, jeho dvoma (občas troma) deťmi z

predchádzajúceho vzťahu, jeho dieťaťom zo vzťahu s matkou vznikol v
minulosti dlh na nájomnom vo výške cca 250 000 Kč, ktorý dnes matka spláca a otec
sa k nemu nielen nehlási, ale snaží sa v rámci viacerých súdnych konaní preukazovať, že tento dlh
spôsobuje neschopnosť matky starať sa o maloletú. Z dokazovania je zrejmé, že otec nemá žiaden
reálny príjem, viac rokov už nepodáva daňové priznania, neplatí odvody do sociálnej poisťovne, neplatí

odvody do zdravotnej poisťovne. Napriek tomu, že v dokumentoch dlhodobo uvádza bydlisko V. XXX/
XX, Q. X sebe i maloletej, má on i maloletá trvalé bydlisko v obci H. na adrese obecného úradu, čo
zodpovedá sociálnemu statusu osôb bez domova.

Samotné písomné vyjadrenie U. F. o ochote prichýliť otca, bez čohokoľvek ďalšieho, v dome, kde býva

menovaná s rodinou, ktorý je mimo Q., pričom práve Q. má podľa otca byť miestom sociálnych väzieb
maloletej, nemôže byť dostatočným dôkazom o zabezpečení prostredia, ktoré nebude pre maloletú
ohrozujúcim.Po zhodnotení celej situácie je zrejmé, že matka, žena so zlým zdravotným stavom, rozsiahlym dlhom,
ktorý vznikol z dôvodu neplatenia nájomného, bez stáleho príjmu jej a jej partnera po výzve majiteľa
bytu na vypratanie nemala mnoho možností ako situáciu riešiť. Po opakovaných výzvach voči otcovi,

aby sa pokúsil situáciu riešiť a jeho následnej nečinnosti matke nezostávali iné možnosti, ako azylový
dom alebo bývanie u jej rodičov. Druhá možnosť bola výhodnejšia najmä pre maloletú.

Záverom uviedla, že nepotrebuje za potrebné sa vyjadrovať k účelovej a absurdnej snahe preniesť
problém do roviny politickej, a nie je zrejmé, z akých skutočností pri svojom tvrdení otec vychádza.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s.
p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že námietky otca uvedené v odvolaní nie sú dôvodné.

Prvostupňový súd dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie, na základe zistených skutočností
dospel k správnym skutkovým záverom, na ktoré správne prikoval príslušné ustanovenia právnych
noriem vrátane medzinárodných dohovorov. Prvostupňový súd sa v prvom rade zaoberal otázkou
obvyklého pobytu maloletej. Dospel k záveru, že obvyklým pobytom maloletej je Česká republika.

Následne sa zaoberal otázkou, či premiestnenie alebo zadržiavanie maloletej matkou mimo jej
obvyklého pobytu bolo neoprávnené. Na základe relevantného dokazovania dospel k záveru, že
zo strany matky došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej. Taktiež konštatoval, že došlo k
medzinárodnému únosu. Súd vo svojom rozhodnutí závery, ku ktorým dospel, vysvetlil vo
vzťahu k platnej právnej úprave. Okrem iného poukázal na závery vyplývajúca z nálezu Ústavného súdu

SR zo dňa 23. 05. 2014, sp. zn.: IV. ÚS 100/2014, ktoré rovnako akceptuje aj odvolací súd.

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí citoval dôsledne právne normy, ktoré sa na danú vec vzťahujú,
vysvetlil ich, pričom nepoprel, že by nedošlo neoprávnenému premiestneniu do iného zmluvného štátu
zmyslečlánku1Dohovoruobčianskoprávnychaspektochmedzinárodnýchúnosovdetí.Avšakčlánok13

písm. b) dovoľuje, aby súd nemusel nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením,
preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme
alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Je pravdou, že tieto skutočnosti preukazuje matka, súd však musel prihliadnuť aj na skutočnosť, že

ide o nesporové konanie, pričom súd musí rozhodovať najlepšom záujme dieťaťa a brať naň zreteľ.
Prvostupňový súd pre správne vychádzal z článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa no. Štáty,
ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sú povinné zabezpečiť dieťaťu ochranu a starostlivosť
nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosť jeho rodičov. Aj bez toho to,
aby otec dostatočne spolupracoval, súd si zabezpečil z vykonaného dokazovania dostatok skutkových

zistení pre to, aby mohol z nich vyvodiť správny právny záver.

Súd mal dostatočne preukázané, že otec nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, kam by sa dieťa mohlo
navrátiť,nepredložilžiadnunájomnúzmluvu,ktorábybezpochybyvyvrátilapochybnostiomožnomriziku
ďalšej budúcej výpovede. Predpokladom vytvorenia podmienok vhodných pre návrat maloletého dieťaťa

nezabezpečené rodinné prostredie, v ktorom sa dieťa bude cítiť bezpečne, nebude vystavené
riziku straty bývania. Prvostupňový súd mal preukázané, že otec si dlhodobo neplní povinnosti voči štátu,
dokonca ani voči maloletej, nie je schopný zabezpečiť stabilné rodinné prostredie na dlhšiu dobu bez
možnosti rizika straty bývania. Prvostupňový súd správne nepovažoval dôkazy otca v tomto smere za
postačujúce. Iba z prísľubu bez zákonných záruk aj vo vzťahu k V. F. nemožno dovodiť, že dieťa sa vráti

do stabilného rodinného prostredia, najviac, tento prísľub sa nevzťahuje k obvyklému pobytu dieťaťa,
ktorý bol v Q., ale miestu mimo Q..Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru č. 119/2001 Z.
z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí musia súdy vychádzať zo starostlivo
zisteného skutkového stavu, to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta

bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie
(ne)navrátenia maloletých detí nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným
účastníkom súdneho konania, ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné
zistiť skutočný postoj rodiča žijúceho v zahraničí k súčasnému pobytu maloletých detí v Slovenskej
republike, ako aj relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu maloletých detí. Prvostupňový

súd pri svojom rozhodnutí zohľadnil nielen text Dohovoru, ale tiež nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003,
tzv. "Brusel II bis", ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t. j. v rámci Európskej únie
sa prednostne použije "Brusel II bis" pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor.

Odvolací súd dodáva, že podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich
sa starostlivosti o deti a obnove starostlivosti o deti (publikovaného pod č. 366/2001 Z.z.) Ústredné

orgány zmluvných štátov musia navzájom spolupracovať a podporovať
spoluprácu medzi príslušnými orgánmi v ich domovských krajinách. Musia konať bez odkladu. S cieľom
uľahčenia vykonávania dohovoru ústredné orgány zmluvných štátov a/ zabezpečujú zasielanie žiadosti
o informácie od príslušných orgánov, ktoré sa týkajú právnych alebo skutkových údajov vedeného
konania, b/ poskytujú si navzájom na žiadosť informácie o právnom poriadku svojich štátov týkajúcom

sa starostlivosti o deti a o jeho zmenách, c/ priebežne sa navzájom informujú o akýchkoľvek ťažkostiach,
ktoré sa môžu pri vykonávaní dohovoru vyskytnúť, a nakoľko je to len možné odstraňujú prekážky jeho
vykonávania.

Prvostupňový súd požiadal o spoluprácu Ústredný orgán ČR vo vzťahu k vytvoreniu vhodných opatrení

Českou republikou pre návrat maloletej. Tento orgán sa vyjadril až na opakovanú výzvu prvostupňového
súdu, pričom odkázal na možnosť riešenia situácie podaním návrhu na súd bez možnosti zabezpečenia
bývania, či iného materiálneho zabezpečenia maloletej. Prvostupňový súd poukázal na článok 11 ods. 4
Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, pričom nemal preukázané vykonanie vhodných opatrení pre návrat
maloletej.

Vo vzťahu k námietkam otca odvolací súd dopĺňa, že súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení
alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu
tohto štátu); rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím
o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp. rozhodnutím o

oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.

Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len
z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto
využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch. Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie

navráteniadieťaťadomiestajehoobvykléhopobytu,nemôžebyťlenbežná(tedataká,kuktorejspravidla
dochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom
dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa.

Podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri

rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené
skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na ktorý má byť
v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v
zmysleuvedenéhočlánkuHaagskehodohovoru,neposkytujesúduštátu,doktoréhobolodieťaunesené,
možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom je vyhradené

konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom. štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom.

Dieťa je pri únose vytrhnuté z prostredia, v ktorom sa dovtedy nachádzalo, a prechod do iného
prostredia môže byť preň aj traumatizujúci. Na druhej strane si ale deti spravidla rýchlo zvykajú na nové
situácie, ľudí a prostredie. Ak sa konanie príliš predlžuje, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa dieťa s

novým prostredím zžije a návrat do miesta obvyklého pobytu bude pre dieťa opäť traumatizujúci. Pri
rozhodovaní o návrate dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu musí súd vychádzať zo starostlivo
zisteného skutkového stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta
bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie(ne)navrátenia dieťaťa nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom konania, ale
aby boli zistené tiež relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu dieťaťa (I. ÚS 114/08). Pri
hodnotení okolností a dôkazov, ktoré sú v konaní predložené, musí súd prihliadnuť na informácie o

sociálnom postavení dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu. Práve zabezpečenie týchto informácií je
úlohou ústredného orgánu, ktorý tak môže napomôcť k rýchlejšiemu vyriešeniu veci.

Podľa čl. 13 veta tretia Haagskeho dohovoru justičné a správne orgány pri hodnotení okolností
významných pre (ne)nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu vezmú do úvahy

informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu
obvyklého pobytu dieťaťa. Pod pojmom sociálne prostredie dieťaťa tu treba rozumieť celkové sociálne
pomery dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu, do ktorých sa má dieťa navrátiť, teda najmä to, ktoré
osoby, inštitúcie alebo úrady a akým spôsobom budú (v prípade nariadenia návratu) zabezpečovať
starostlivosť o dieťa, o jeho výchovu a výživu, resp. aké sú vzájomné vzťahy týchto osôb, ich rodiny
a dieťaťa.

Prvostupňový súd pri rozhodovaní kontaktoval príslušný ústredný orgán, ktorého vyjadrenie zohľadnil pri
rozhodnutí. Pri rozhodovaní nevychádzal iba z jednostranných tvrdení matky, ale aj zistení z vykonaného
dokazovania vo vzťahu k vykonaniu primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa pred jeho
vrátením. Súd nemal preukázané vykonanie vhodných opatrení pre návrat maloletej, pričom správne

zohľadnil bytovú, ekonomickú situáciu otca ako aj jeho postoj k plneniu si povinností tak vo vzťahu
ku štátu ako aj prenajímateľom. V prípade, že dieťa by po navrátení nemalo zabezpečené stabilné
prostredie, možnosť bývania je dostatočným dôvodom na to, aby súd na túto skutočnosť prihliadol.

Neobstojí tvrdenie otca uvedené v odvolaní, že súd výnimočné okolnosti vo vzťahu k

dodržaniu lehoty neuviedol, pretože tieto výslovne uviedol v predposlednom odseku svojho rozhodnutia.

K námietke, že súd postupoval svojvoľne a pomaly, pričom bez dôležitého dôvodu odročoval
pojednávania, odvolací súd uvádza, že návrh na okresný súd bol podaný dňa 14.
09. 2015. Dňa 23. septembra 2015 okresný súd vytýčil pojednávanie na deň 19. 10. 2015, pričom

vykonal dôslednú prípravu pojednávania, ako to vyplýva zo spisu. Pojednávanie sa uskutočnilo, pričom
vzhľadom na návrhy účastníkov prednesené na tomto pojednávaní muselo byť odročené. Po predložení
návrhov účastníkmi konania súd dňa 25. 11. 2015 vytýčil pojednávanie na deň 17. 12. 2015. Súd toto
pojednávanie uskutočnil, keďže sa dostavil otec maloletej, pričom zohľadnil ospravedlnenie právneho
zástupcu matky z dôvodu choroby, pričom pojednávanie odročil na 11. 01. 2016. Bolo vykonané

pojednávanie, ktoré začalo o 9.02 hodine, pričom bolo skončené o 14.18 hodine
a odročené s tým, že otcovi ako aj právnemu zástupcovi matky bola uložená lehota na doloženie
návrhov na doplnenie dokazovania. Následne po tom, čo účastníci oznámili súdu návrhy na doplnenie
dokazovania, súd zo dňa 10. 02. 2015 vytýčil pojednávanie na 29. 02. 2016. Okresný súd po vykonaní
pojednávania vo veci rozhodol. Je nepochybné, že okresný nerozhodol v 6 týždňovej lehote v

zmysle Občianskeho súdneho poriadku, vo svojom rozhodnutí však uviedol skutočnosti, pre ktoré
nemohol túto lehotu dodržať. Súd na základe návrhov účastníkov vykonával obšírne dokazovanie,
pričom tieto dôkazy účastníci navrhovali postupne, čo malo podstatný vplyv na predlžovanie konania. V
postupe prvostupňového súdu odvolací súd nevidí vadu, ktorú namieta otec, pretože napriek uplynutiu
namietanej lehoty aj otec predkladal návrhy na dokazovanie, ktorých nevykonania sa taktiež domáha

v odvolaní.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.