Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 3, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/434/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409206190
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1409206190.5

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v právnej veci navrhovateľky: W.. Q. X., N.. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
A., proti odporcovi: F.. Q.. Ľ. X., E.., N.. XX.XX.XXXX, bytom S. X, A., zastúpený advokátom JUDr.
Petrom Vačokom, Vazovova 9/A, Bratislava, o návrhu navrhovateľky na zákaz styku odporcu s V.
X.Y., N.. XX.XX.XXXX, bytom u navrhovateľky, obmedzeným v spôsobilosti na právne úkony, na
odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 07.05.2013,

č.k. 13P/140/2009-285, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh W.. Q. X. (ďalej aj ,,matka“) na vyslovenie
zákazu styku odporcu F.. Q.. Ľ. X., E.. (ďalej aj ,,otec“) s ich synom V. X. (ďalej aj ,,Martin“), obmedzeným
v spôsobilosti na právne úkony. Zároveň uložil F.. Q.. Ľ. X., E.. povinnosť zaplatiť trovy znaleckého

dokazovania v sume XXX, XX eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 20.04.2012 podala matka vyjadrenie, v ktorom navrhla zakázať
styk otca s plnoletým V., avšak s tým, že by šlo o zákaz styku na základe práva na ochranu osobnosti
podľa § 11 a § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „O.z.“).
Otec žiadal takýto návrh zamietnuť. Na pojednávaní konanom dňa 07.05.2013 sa matka vyjadrila, že na

zmene petitu trvá, t.j. keď nie je možné aplikovať zákon o rodine tak navrhuje, aby súd konal o ochrane
osobnosti. Súd I. stupňa skonštatoval, že výsledky doterajšieho dokazovania by nebolo možné použiť na
konanie o zmenenom petite, nakoľko konanie o ochrane osobnosti sa vyznačuje diametrálne odlišnými
procesnými postupmi ako konania vo veciach starostlivosti súdu o nesvojprávnych. Súd preto návrh na
zmenu petitu nepripustil, keďže výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie
o zmenenom návrhu. Ďalej uviedol, že v súlade s názorom Krajského súdu v Bratislave vyslovenom v

uznesení č.k. 11CoP 160/2011-227 zo dňa 24.01.2012, upravuje § 25 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o
rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o rodine“) len vzťahy medzi rodičmi a
ich maloletými deťmi, nevťahuje sa však a nemožno ho ani analogicky použiť na úpravu vzťahov medzi
rodičmi a plnoletými deťmi úpravou konkrétneho styku, resp. zákazom styku. Na právnom posúdení
pritom nič nemení ani obmedzenie spôsobilosti V. X. na právne úkony. Okresný súd konštatoval, že
ak sa matka mieni ďalej domáhať v mene syna ochrany osobnosti, má možnosť si podať na súd nový

riadnynávrh,vktoromsúdbudevykonávaťvzmyslenovéhopredmetukonaniaapríslušnýchustanovení
zákona nové dokazovanie.

Otrováchznaleckéhodokazovaniarozhodolsúdvzmysle§148ods.1zákonač.99/1963Zb.Občiansky
súdny poriadok v platnom znení ( ďalej „O.s.p.“), nakoľko otec vzal späť návrh na úpravu styku až potom,
ako vznikli štátu trovy znaleckého dokazovania, a preto mu ich súd uložil zaplatiť.Proti tomuto rozsudku podala matka odvolanie, v ktorom uviedla, že rozhodnutie považuje za nezákonné
a nespravodlivé, pretože sa neriadilo príslušnými ustanoveniami O.z. ani O.s.p. a nerešpektovalo
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím.

Má za to, že okresný súd nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v uznesení
č.k. 11CoP 160/2011-227 zo dňa 24.01.2012, kde bolo konštatované, že jej zdravotne postihnutý syn má
právo na poskytnutie ochrany voči otcovi, avšak nie podľa zákona o rodine, pričom okresnému súdu bolo
vytknuté, že na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. Napadnutý rozsudok

však s týmto rozhodnutím krajského súdu nekorešponduje. Namiesto toho, aby okresný súd podľa
zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu hľadal správny právny predpis na doteraz zistený skutkový
stav, požadoval od nej, aby svoj návrh vzala späť s tým, že náš právny poriadok nemá žiadnu takú
právnu normu, na základe ktorej by súd mohol o ochrane jej syna rozhodnúť. Ďalej uviedla, že súd
vôbec nevzal do úvahy jej podanie, ktorým žiadala, aby pripustil jej syna Martina Grúňa do konania,
ktoré sa ho ako účastníka týka, čím nerešpektoval § 92 ods. 1 O.s.p.. Taktiež podľa nej nejde o prípad,

že súd by nemohol konať podľa jej podania z 19.04.2012 ani o situáciu, že by výsledky doterajšieho
dokazovania, najmä znaleckého, nemohli byť použité ako podklad k rozhodnutiu o ochrane osobnosti,
právenaopak.Uviedla,žepodanýprotinávrhniejekonanímvovecistarostlivostisúduonesvojprávnych,
resp. obmedzených v spôsobilosti, ako si to súd mylne vykladá a nesprávne posudzuje, rovnako ako
predtým nesprávne posudzoval aj návrh otca. Od začiatku konania o návrhu otca ako aj o protinávrhu

matky nešlo o žiadne zmeny návrhov, ako si to okresný súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne
vyložil. Odvolateľka uviedla, že prvostupňový súd sa odmietol zaoberať jej protinávrhom, ktorý podala
v súvislosti s ochranou synovej osobnosti. Otec pritom správanie voči synovi nezmenil, neustále ho
sleduje na ulici, v okolí bydliska, v dopravných prostriedkoch s úmyslom nadviazať s ním akýkoľvek
kontakt, zjavuje sa mu v nečakanej chvíli, napríklad vyskočením spoza kríkov, spoza rohu ulice a pod.

Otec pravdepodobne doteraz nerešpektoval závery znaleckého dokazovania, ktoré spočívali v tom, že
kontakt so synom bude možné obnoviť až po ukončení jeho psychiatrickej a psychologickej terapie, ktorú
terapiu zrejme neabsolvoval. Záverom navrhla napadnutý rozsudok pre porušenie hmotnoprávnych ako
i procesných predpisov zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Proti rozsudku do výroku, ktorým bol otec zaviazaný zaplatiť trovy znaleckého dokazovania podal
otec prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie v ktorom uviedol, že on znalecké dokazovanie
nenavrhoval, naopak ho navrhla matka, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania dňa 26.01.2010. Ďalej
poukázal na § 148 ods. 1 veta druhá O.s.p., keď sa pred rozhodnutím o trovách znaleckého dokazovania
súd nezaoberal skutočnosťou, či sú tu dôvody na oslobodenie otca od súdnych poplatkov napriek tomu,

že sa jedná o dôchodcu. Záverom navrhol, aby odvolací súd zmenil príslušný výrok tak, že na náhradu
trov znaleckého dokazovania zaviaže matku, prípadne že matku aj otca zaviaže pomerne.

K odvolaniu matky sa otec prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril v tom zmysle, že matka nijakou
relevantnou skutočnosťou závery súdu I. stupňa nespochybnila a z podaného odvolania ani nie je zrejmý

odvolacídôvodvzmysle§205ods.2,resp.§221ods.1O.s.p.Odvolaniepretopovažovalzanedôvodné
a navrhol výrok o zamietnutí návrhu ako vecne správny potvrdiť, pričom zároveň zotrval na podanom
odvolaní voči výroku o trovách znaleckého dokazovania.

Odvolacísúdpreskúmalvec,vktorejbolviazanýrozsahompodanýchodvolanípodľa§212ods.1O.s.p.,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia
zásadyrovnakéhozaobchádzaniaanariadeniepojednávaniasinevyžadovalanidôležitýverejnýzáujem
a dospel k záveru, že obe odvolania boli podané dôvodne.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu konštatuje, že predmetné konanie už od samého
začiatku nemalo prvky nesporového, ale naopak sporového konania. Súd I. stupňa pritom mohol
zamedziť celému radu komplikácií za predpokladu, že by už pôvodný návrh F.. Q.. Ľ. X., E.. na úpravu
styku so synom V. (ktorý bol neskôr vzatý späť), zamietol hneď na prvom pojednávaní.

Už tento pôvodný návrh neobsahoval správne vymedzenie okruhu účastníkov. Ak totiž vtedajší
navrhovateľ chcel docieliť to, čo návrhom sledoval, mal tento návrh nasmerovať proti už plnoletému
synovi a nie proti jeho matke, ktorá s jeho požiadavkou na styk so synom nemala spoločné nič, resp.
nanajvýš to, že mala určitým spôsobom participovať na výkone práva na styk. Aj keby sa pripustilo,že z tohto dôvodu mohla byť účastníčkou konania aj matka, od začiatku bol okruh účastníkov neúplný,
pretože sám otec ako pôvodný navrhovateľ (a dnešný odporca) opomenul za účastníka konania určiť aj
syna V., čím z neho urobil iba predmet konania.

Skutočnosť, že súd I. stupňa opomenul zamietnuť takto koncipovaný návrh viedla k tomu, že ak otec
označil za odporkyňu len matku, teda len ju ,,vykázal“ do tohto procesného postavenia, založil tým tiež
len matke oprávnenie podať v prejednávanej veci vzájomný návrh, keďže ten v zmysle § 97 ods. 1 O.s.p.
môže podať iba odporca. Ak potom otec svoj bezzákladný návrh (ktorého vecná neopodstatnenosť bola
navyše konštatovaná závermi znaleckého posudku) vzal späť, a to podľa všetkého v snahe naďalej ťažiť

z nedostatku úpravy, prakticky tým prinútil matku (vtedajšiu odporkyňu) usilovať o zákaz styku.

Takáto účastníčka mala v čase, v ktorom bol predmetom konania ešte i pôvodný návrh (keďže konanie
o ňom bolo zastavené až prvým rozsudkom v tejto veci č.k. 13P 140/2009-209 zo dňa 01.03.2011)
len obmedzené možnosti ako docieliť ochranu syna, pretože ako odporkyňa a zároveň navrhovateľka
vzájomného protinávrhu musela pracovať s tým okruhom účastníkov konania, ktorý určil otec. V

opačnom prípade, teda najmä pri snahe zapojiť konečne do konania aj syna Martina by totiž riskovala, že
jej protinávrh by ako protinávrh nemohol byť posúdený, keďže by tu nebol zhodný okruh účastníkov, a už
dlhý čas trvajúce konanie, v ktorom bolo vykonané aj znalecké dokazovanie, by pravdepodobne skončilo
zastavením konania o pôvodnom návrhu a vylúčením návrhu vtedajšej odporkyne na samostatné
konanie, čím by sa čas poskytnutia reálnej ochrany záujmom jej syna ešte viac oddialil.

Keďže zo strany súdu I. stupňa nedošlo k zamietnutiu pôvodného návrhu otca, nemohol okresný súd
už potom konštatovať ani to, že protinávrh matky ako pôvodnej odporkyne (ktorý sa po zastavení
konania o pôvodnom návrhu otca stal jediným návrhom o ktorom bolo treba rozhodovať) bol zrelý na
zamietnutie presne z toho istého dôvodu ako pôvodný návrh pôvodného navrhovateľa, teda pre neúplný

okruh účastníkov konania a nedostatok právneho vzťahu, ktorý je v teórii procesného práva nazývaný
tiež nedostatkom vecnej legitimácie (buď aktívnej alebo pasívnej podľa toho, či sa neúplnosť alebo
nedostatok prejaví na strane, ktorá v konaní niečo požaduje, alebo naopak na tej, od ktorej iný niečo
požaduje). Ak sa k tomuto nedostatku pridružilo aj nesprávne právne posúdenie veci, teda samotnej
možnostipožadovaťvkonaníto,čohosapôvodnedomáhalotec,aleboto,čonaopakpožadovalamatka,

bolo zjavné, že prvý rozsudok okresného súdu v tejto veci (č.k. 13P 140/2009-209 ) musel byť zrušený
a vec vrátená súdu I. stupňa na ďalšie konanie samozrejme už len v časti, v ktorej pretrval záujem na
úprave, teda už len v časti požiadavky V. matky.

Keď sa teda vec opäť stala predmetom konania na prvostupňovom súde, pôvodná odporkyňa prevzala

postavenienavrhovateľkyanaopakpôvodnýnavrhovateľsastalodporcom,odpadliajvyššiespomenuté
obmedzenia pre nakladanie s návrhom i okruhom účastníkov, a matka ako navrhovateľka tak mala
možnosť zapojiť do konania aj syna V.. S týmto však bola logicky spojená potreba vymedziť aj jeho
požiadavky, pokiaľ mal v konaní vystupovať ako navrhovateľ. Práve takto bol utvorený priestor, na
ktorý sa snažil odvolací súd poukázať aj v zrušujúcom uznesení č.k. 11CoP 160/2011-227 zo dňa

24.01.2012, teda že požiadavku na zákaz styku dnešného odporcu s V. síce nemožno s prihliadnutím
k plnoletosti dieťaťa podriadiť režimu ust. § 25 ods. 3 zákona o rodine, ale napriek tomu tu musí byť
právny prostriedok, za pomoci ktorého možno V. poskytnúť ochranu pred kontaktom s jeho otcom, ak
tento už podľa výsledkov doterajšieho konania nemá pre V. predstavovať prínos, ale práve naopak.
To, čo tunajší odvolací súd priamo nevyslovil, potom matka správne pochopila ako možnosť, aby sa V.

domáhal ochrany podľa ustanovení O.z. o ochrane osobnosti, s čím však opäť bola spojená potreba
jeho vystupovania v konaní ako účastníka, a nielen ako predmetu konania.

Súdu I. stupňa je nutné vytknúť, že nevenoval dostatočnú pozornosť skutočnosti, že pre plnoletosť
všetkých zúčastnených a nemožnosť kvalifikovať ktorúkoľvek z dosiaľ uplatňovaných požiadaviek ako

takú, o ktorej možno začať konanie aj bez návrhu, šlo celý čas o konanie ovládané dispozičným
princípom, a platia preň inštitúty vlastné sporovému konaniu. Súd I. stupňa následkom toho nesprávne
a nesúladne postupoval pri rozhodovaní o navrhovateľkou (matkou) uplatňovaných procesných
inštitútoch, keď na jednej strane rozhodoval o zmene návrhu, hoci v nesporovom konaní (za aké toto
konanie považoval), platí zásada nedostatku viazanosti súdu návrhom a preto sa o zmene návrhu v

takýchto konaniach vôbec nerozhoduje. Na druhej strane nebolo rozhodnuté o návrhu navrhovateľky
na prístup V. ako ďalšieho účastníka do konania, hoci o takomto návrhu v konaní s prvkami sporového
musí byť rozhodnuté vždy, bez ohľadu na spôsob rozhodnutia (či už pripustenie alebo nepripustenie),
pričom príslušná povinnosť je daná aj v nesporových konaniach a plynie z § 94 ods. 2 O.s.p.Nazákladeskutočnosti,žekonanievpredmetnejvecimalosporovéprvky,hocisúdI.stupňavtomnemal
jasno,snávrhomnaprístupďalšiehonavrhovateľadokonaniasabolotrebavysporiadaťpostupompodľa

§ 92 ods. 1 O.s.p., čo sa však nestalo, ako to dôvodne namietala navrhovateľka v podanom opravnom
prostriedku. Nerozhodnutím o takomto návrhu súd I. stupňa logicky spôsobil, že Martinovi bolo upreté
i právo domáhať sa ochrany pred zasahovaním odporcu do jeho práv (ktorú ochranu možno docieliť
aj za pomoci požiadavky na zákaz styku). Bez takejto zmeny v okruhu účastníkov sa nedalo náležite
vysporiadať ani so zmenou návrhu, a to najmä preto, že samotná pretrvávajúca požiadavka matky

na zákaz styku nemala ani po zmene právnej argumentácie (teda potom, čo prestala byť opieranou
o úpravu v zákone o rodine a jej právny základ začal byť vyvodzovaný z ustanovení O.z. o ochrane
osobnosti) charakter zmeny návrhu. Účastník totiž nie je povinný v konaní argumentovať aj právne, ale
len skutkovo (podľa zásady iura novit curia - súd pozná právo). Zmenou návrhu by nebolo ani to, ak by
sa po pripustení vstupu ďalšieho navrhovateľa do konania tento pripojil k požiadavke pôvodnej jedinej
navrhovateľky, pretože po rozšírení okruhu navrhovateľov si súd musí ujasniť, čoho sa na odporcovi

mieni domáhať nový navrhovateľ.

V posudzovanom prípade by bol tento postup samozrejme možným až potom, čo by sa aj V. B.tal
účastníkom konania iniciovaného pôvodnou navrhovateľkou (jeho matkou). To sa však v prejednávanej
veci k času rozhodovania tentoraz napadnutým rozsudkom stať nemohlo, keďže súd I. stupňa o návrhu

na prístup ďalšieho navrhovateľa do konania nerozhodol.

Nerešpektovanie tohto postupu viedlo k tomu, že Martinovi i jeho matke, majúcej záujem vystupovať v
konaní v dvojitej pozícii navrhovateľky 1/ a opatrovníčky navrhovateľa 2/, bola odňatá reálna možnosť
konať pred súdom; čím okresný súd založil existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm.

f) O.s.p..
Povinnosťou súdu I. stupňa v ďalšom konaní bude preto riadiť sa dôsledne názorom odvolacieho
súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný a predovšetkým bez ďalšieho meškania rozhodnúť o
pripustení vstupu ďalšieho navrhovateľa do konania. Pri tom je potrebné mať na zreteli, že zákon na
vyhovenie takémuto návrhu prakticky vyžaduje splnenie len jednej podmienky, ktorou je súhlas do

konania pristupujúceho navrhovateľa, pričom v posudzovanom prípade bola táto podmienka splnená už
tým, že návrh podala súdom ustanovená opatrovníčka (ktorou je matka) plnoletého Martina.

Nakoľko dosiaľ možno zo spisu vyvodiť, že požiadavka Martina sa nelíši od požiadavky doterajšej
jedinej navrhovateľky, nejde tu o zmenu návrhu, o ktorej by bolo treba rozhodovať (jej pripustením alebo

nepripustením), keď odvolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že účastník konania nie
je povinný odôvodniť svoju požiadavku aj právne, a súd samozrejme prípadnou právnou kvalifikáciou
zo strany účastníka ani nie je viazaný. V tomto by k zmene návrhu mohlo prísť len tým, ak by sa v
čase po pripustení vstupu druhého navrhovateľa do konania buď pôvodná navrhovateľka 1/ alebo nový
navrhovateľ 2/, resp. aj obaja takíto účastníci hodlali domáhať niečoho iného než zákazu styku odporcu

s navrhovateľom 2/.

V posudzovanej veci zároveň nejde o žiaden prípad kolízie medzi záujmami Martina a jeho matky
(obaja sa domáhajú toho istého), a keďže ust. § 31 zákona o rodine je pre plnoletosť dieťaťa taktiež
nepoužiteľným, nie je tu daná ani potreba ustanoviť V. pre toto konanie osobitného opatrovníka, táto

okolnosť preto nemôže zabrániť ďalšiemu postupu konania.

Za predpokladu, že navrhovateľka dosiahne zapojenie svojho syna Martina do konania ako
navrhovateľa, a v takomto konaní bude uplatňovať nárok z jeho práva na ochranu osobnosti, bude
potrebné zaoberať sa ďalej otázkou, aký má zmysel jej ďalšie vystupovanie v pozícii navrhovateľky,

resp. čo mieni ona sama (rozumej nie Martin ňou zastupovaný) od odporcu požadovať. Ak tieto otázky
nebude navrhovateľka schopná uspokojivo zodpovedať a neprispôsobí tomu svoj ďalší procesný postup
v konaní (t.j. nevezme návrh podaný vo vlastnom mene späť), neostane súdu I. stupňa iné, než návrh
navrhovateľky 1/ zamietnuť.

Odvolací súd výslovne upozorňuje súd I. stupňa, že nemožno akceptovať argument o nepoužiteľnosti
výsledkov doterajšieho konania aj pre konanie o ,,zmenenom“ návrhu. Jednak totiž takáto
nepoužiteľnosť nemôže vyplynúť výlučne z rozdielov medzi tzv. sporovým a nesporovým konaním
(pričom konanie v prejednávanej veci z dôvodov vyššie uvedených nikdy charakter nesporovéhonemalo), okrem toho však celé dokazovanie vykonané pred späťvzatím návrhu pôvodným
navrhovateľom bolo vykonávané na otázku prínosnosti ním požadovaného styku pre V., a takéto
dokazovanie je samozrejme relevantným podkladom aj pre konanie, v ktorom sa má V. ochrániť pred

vplyvmi odporcu pre neho nežiadúcimi.

Aj keby týchto aspektov nebolo, treba vziať do úvahy ešte i faktor doterajšej dĺžky konania, ktoré malo
byť správne skončené na prvom pojednávaní a to bez znaleckého dokazovania zamietnutím návrhu
pôvodného navrhovateľa (dnešného odporcu). V štádiu, do ktorého medzitým vec dospela, je však nutné

trvať na tom, aby súd I. stupňa konanie v prejednávanej veci riadne dokončil a to buď poskytnutím
požadovanej ochrany alebo poskytnutím rovnako pádnych dôvodov, prečo tak neurobiť, a to už podľa
ustanovení O.z. o ochrane osobnosti.

Odvolací súd pripomína, že v sporovom konaní bude potrebné rozhodnúť aj o náhrade trov konania
účastníkov (nielen trov štátu), o ktorých napadnutým rozsudkom rozhodnuté nebolo - zrejme pre názor

súdu I. stupňa, že tu o sporové konanie nejde.

Popri absencii takého rozhodnutia ani rozhodnutie o trovách konania štátu nebolo správnym a to pre
jeho nesúlad s rozhodnutím vo veci samej. Vychádzajúc len z napadnutého rozhodnutia bol v konaní o
návrhu na zákaz styku totiž úspešným odporca a preto možno ťažko obhájiť, že povinnosť na náhradu

trov konania štátu bola uložená jemu. Okrem toho ale pri rozhodovaní o trovách konania musí byť
vzatý do úvahy výsledok tohto konania ako celok. Tu rozhodne nie je bez významu to, že konanie o
pôvodnom návrhu skončilo zastavením v dôsledku späťvzatia návrhu a pretože výsledok konania o
návrhu navrhovateľky, resp. Martina zatiaľ nie je zrejmý, akékoľvek rozhodnutie o trovách musí byť
predčasné.

Z tohto dôvodu musel byť rozsudok súdu I. stupňa zrušený aj pokiaľ ide o druhý čiastkový výrok, ktorým
bola fakticky povinnosť na náhradu trov konania štátu uložená odporcovi, hoci ten podľa napadnutého
rozsudku bol v konaní v skutočnosti úspešný.

Podľaust.§148ods.1O.s.p.:,,Štátmápodľavýsledkovkonaniaprotiúčastníkomprávonanáhradutrov
konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.“

Ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p. predpokladá, že povinnosti nahradiť štátu trovy konania bude zbavený

(celkom alebo sčasti) ten účastník, u ktorého sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v
zmysle ust. § 138 O.s.p.

Povinnosti nahradiť štátu trovy konania môže byť celkom alebo sčasti zbavený aj ten účastník, ktorý
nepožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, (t.j. nebol od ich platenia oslobodený rozhodnutím

súdu), avšak súd dospeje k záveru, že účastník inak spĺňa podmienky pre takéto oslobodenie.

Súd I. stupňa teda pred uložením povinnosti nahradiť trovy štátu musí skúmať, či pomery účastníka
odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne či sa nejedná o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešné uplatňovanie práva v zmysle ust. § 138 O.s.p.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa ako celok a mu
vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.