Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/678/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113234690
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113234690.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa TELERVIS PLUS a.s., so
sídlom v Bratislave, ul. Staré Grúnty 7, IČO: 35717769, zastúpený JUDr. Alanom Strelákom, advokátom
so sídlom v Bratislave, ul. Na vŕšku 12, proti odporkyni : S. W., bytom N. F., ul. W. sady XX/X, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom

v Bratislave, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42362962, zastúpený JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom
so sídlom v Bratislave, ul. Zámocká 36, o zaplatenie 446,15 eur s príslušenstvom, na odvolania
navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
17C/66/2014-24 zo dňa 26. marca 2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku I., ktorým bol návrh
navrhovateľa zamietnutý p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku III. o náhrade trov konania
vedľajšieho účastníka m e n í tak, že navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporkyne náhradu trov konania vo výške 79,16 eur, k rukám právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka JUDr. Patrika Podhorského, advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu
trov odvolacieho konania v sume 39, 93 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, k rukám
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. Patrika Podhorského, advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania a odporkyni

a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil podľa 52 ods. 1 až 4, § 53a, § 100 ods. 1 a 2 a § 101 Občianskeho
zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1-3
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že
navrhovateľ a odporkyňa uzavreli dňa 18.01.2010 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. 320100102, ďalej len "zmluva o úvere", na základe ktorej bol navrhovateľ

povinný poskytnúť odporkyni úver vo výške 500 eur. Úver bol poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20
% z istiny za celú dobu splácania úveru. Celková odplata vrátane úroku bola napriek tomu uvedená vo
výške 345 eur. Odporkyňa podpisom potvrdila prevzatie istiny a zaviazala sa vrátiť istinu s úrokom podľa
podmienok uvedených v zmluve o úvere, a to v pravidelných trinástich mesačných splátkach vo výške
65 eur. Prvá splátka bola podľa zmluvy o úvere splatná 10. deň po jej uzatvorení a každá ďalšia bola
splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. V Zmluve bola uvedená aj priemerná RPMN vo

výške 48,96 % za trinásť mesiacov. V zmluve o úvere nie je uvedený údaj o RPMN. Na rubovej stranezmluvy o úvere, v časti obchodných podmienok je všeobecne uvedené, že RPMN činí pri splatnosti
úveru na 7 mesiacov / 458,92 %, 13 mesiacov / 206,73 %.

Vzhľadom k vyššie citovaným ustanoveniam zákonov a zistenému skutkovému stavu súd rozhodol
tak, že návrh navrhovateľa zamietol. Zmluva o úvere, ktorú uzatvoril navrhovateľ s odporkyňou ako
spotrebiteľom, je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, pretože pri ich uzatváraní
navrhovateľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a odporkyňa je fyzickou osobou a
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Tým sa pri

rozhodovaní o návrhu navrhovateľa otvoril priestor pre aplikáciu § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ktoré predstavujú základný právny rámec ochrany spotrebiteľa, popri ostatných právnych predpisoch.
Zmluva o úvere je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch
musí táto zmluva obsahovať niektoré údaje s absenciou ktorých, je spojený zákonom uvedený následok.
Takýmto údajom je aj údaj podľa § 4 ods. 2 písm g, /j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, a to údaj
o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a takisto údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov

a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaných na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade tieto údaje nie sú v zmluve o úvere
uvedené. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov nie je uvedený, pretože nie je uvedený v časti,
ktorá upravuje náklady spojené s čerpaním úveru a cenu úveru. V tejto časti úverovej zmluvy je
uvedený iba údaj o priemernej RPMN. Údaj o skutočnej RPMN vzťahujúcej sa k uzatvorenej zmluve

o úvere je uvedený iba na rubovej strane úverovej zmluvy, v časti Obchodné podmienky, a to navyše
neurčitým spôsobom, pretože neuvádza tento údaj vo vzťahu k odporkyňou čerpanému úveru, ale iba
vo všeobecnosti pri dvoch rôznych alternatívach čerpania úveru. Údaj o konečnej splatnosti takisto nie
je uvedený v úverovej zmluve. Následkom absencie oboch údajov v úverovej zmluve je podľa § 4 ods.
3 zákona o spotrebiteľských úveroch to, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Preto návrh navrhovateľ nemôže byť dôvodný v navrhovanom v celom rozsahu už len z týchto dôvodov.
V súvislosti s obsahom úverovej zmluvy súd považuje za potrebné uviesť aj to, že jej obsah bol, resp. je
pre odporkyňu, resp. objektívne, zavádzajúci v časti odplaty za poskytnutý úver. Je tomu tak preto, že v
časti I zmluvy je uvedené, že úver je poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20 % z istiny za celú dobu
splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok.)

Naproti tomu v časti II zmluvy je uvedené, že dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi istinu vo výške 500
eur a celkový poplatok za správu úveru 345 eur. Suma 345 eur zjavne nezodpovedá 20 % z istiny (čo
je 100 eur), ktorá mala predstavovať podľa časti I. zmluvy odplatu za celú dobu splácania úveru. Súd
prvého stupňa však návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu preto, že právo navrhovateľa, ktoré si
uplatňuje v tomto konaní, je premlčané. Súd podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa prioritne z úradnej

povinnosti prihliadal na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania.
Existencia premlčania práva má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho
premlčané právo nemožno oprávnenému priznať v súdnom konaní, hoci právo existuje v naturálnej
forme a možno ho dobrovoľne splniť. V tejto súvislosti súd uviedol, že vznesenie námietky premlčania
vedľajším účastníkom na strane odporkyne, nemá za účinnosti súčasnej platnej právnej úpravy (§ 5b

zákonaoochranespotrebiteľa)praktickývýznamvkonaní,nakoľkosúd,akojeuvedenévyššie,prihliada
na premlčanie práva dodávateľa z úradnej povinnosti. Navrhovateľ svoje právo na žalovanú sumu,
teda svoju pohľadávku voči odporkyni odôvodňuje tým, že odporkyňa si nesplnila svoju povinnosť
vyplývajúcu z úverovej zmluvy, a to splatiť svoj peňažný dlh riadne a včas. Zo samotného tvrdenia
navrhovateľa vyplýva, že odporkyňa bola povinná splatiť celý dlh dňa 29.10.2010, kedy navrhovateľ

zosplatnil celý dlh odporkyne, a to listom zo dňa 28.02.2011. Prvým dňom omeškania s jeho riadnym
a včasným splnením bol deň 30.10.2010. Vtedy nastala splatnosť (zročnosť) celého dlhu, teda veriteľ
mohol svoje právo na splnenie peňažného dlhu vykonať po prvý raz. V zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 02.11.2013 (najbližší pracovný
deň nasledujúci po 30.10.2010 - sobota). Tento deň bol pracovným dňom (utorok). Vzhľadom k tomu,

že návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa 18.12.2013 a k dĺžke premlčacej doby v trvaní
troch rokov, súd konštatuje, že právo navrhovateľa na žalovanú sumu je premlčané. Preto súd návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože

odporkyňa bola v konaní plne úspešná. Vzhľadom ku skutočnosti, že odporkyňa si neuplatnila práva na
náhradu trov konania a v konaní jej ani žiadny trovy nevznikli, súd jej náhradu trov konania nepriznal.Vzhľadom k tomu, že v konaní vystupoval aj vedľajší účastník na strane odporkyne a vzhľadom na
úspešnosť odporkyne v konaní, bolo potrebné rozhodnúť aj o práve vedľajšieho účastníka na náhradu
trov konania. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi sa súd riadil

nasledujúcou právnou úvahou:

Právne postavenie vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní, teda procesné práva a
povinnosti vedľajšieho účastníka sú v Občianskom súdnom poriadku upravené v ustanoveniach § 93,
§ 153d, § 201. Z týchto ustanovení je zrejmé, že vedľajší účastník sa môže zúčastniť konania popri

navrhovateľovi alebo odporcovi buď ak má právny záujem na výsledku konania ( s výnimkou konania
o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je), alebo ak ide o
právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa antidiskriminačného zákona, zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele alebo zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. Pre jeho právne postavenie je však najpodstatnejšie, že ustanovenie § 93 ods.4
Občianskeho súdneho poriadku mu priznáva rovnaké práva a povinnosti aké má účastník. V konaní však

koná iba sám za seba, pričom ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,
posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že vedľajší účastník
ma rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník, pričom nie je zástupcom tohto účastníka, pretože
koná iba za seba. Jeho procesné úkony sú tak iba jeho úkonmi, avšak tieto úkony majú v konaní rovnaké
právne následky, ako keby ich uskutočnil účastník, na strane ktorého v konaní vystupuje. Zhrnúc vyššie

uvedené platí, že ak má účastník právo na náhradu trov konania, také isté práva má aj vedľajší účastník.
V danej veci, ak má odporkyňa právo na náhradu trov konania, má toto právo aj vedľajší účastník na
strane odporkyne.

Ďalšou právnou otázkou, ktorou sa súd zaoberal v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania

vedľajšieho účastníka je otázka, či právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, ktorý je združením na
ochranu spotrebiteľa, je účelné. Túto skutočnosť musí pri rozhodovaní o trovách konania súd vždy
posúdiť. Podstatou existencie vedľajšieho účastníka na strane odporcu je ochrana práv spotrebiteľov.
Vedľajší účastník bol založený za týmto účelom a za týmto účelom aj existuje. Vedľajší účastník je zo
svojej podstaty odborníkom na podporu a ochranu záujmov práv spotrebiteľa, ktorého ďalšie odborné

zastupovanie nie je možné chápať ako účelné. Je samozrejmé, že relevantnú, skutočnú ochranu práv
spotrebiteľov môže poskytovať len odborne vzdelaný personál, znalý všeobecne záväzných právnych
predpisov a judikatúry súdov. Suplovať plnenie tejto úlohy udelením plnomocenstva advokátom v
občianskom súdnom konaní sa preto súdu javí ako účelové. Podľa názoru súdu tak právne zastúpenie
vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní nebolo účelné. V danom konkrétnom prípade vedľajší

účastník splnomocnil na svoje zastupovanie advokáta. Ten urobil v konaní, ohliadnuc od vlastného
podnetu na vstup do konania, jediné podanie, a to vyjadrenie k návrhu zo dňa 31.01.2014, obsahom
ktorého bola aj námietka premlčania, ktoré navyše súd posudzuje zo svojej úradnej povinnosti. Práve
po posúdení právnej náročnosti prípadu, obsahu tohto vyjadrenia a po uvážení skutkových okolností
prípadu súd konštatuje, že zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v konaní nebolo účelné. Vo

vyjadrení rovnako uviedol, že sa nemieni zúčastniť pojednávania a navrhuje, aby súd rozhodol v jeho
neprítomnosti.
Uvedený názor súdu je v súlade aj s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
čo vyplýva napr. z jeho uznesenia sp.zn. 6 MCdo 9/2013 z 20.06.2014. V ňom dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k obdobnému záveru, ktorý je aplikovateľný aj na toto konanie.

Súd pripúšťa, že zastúpenie združenia ako vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní
advokátom nemusí byť v každom prípade neúčelné. Malo by však ísť o právne zložitejší prípad,
kedy by ani personálne vybavenie združenia na ochranu spotrebiteľa nemuselo postačovať na riadne
a plnohodnotné zastupovanie združenia. Ako je uvedené aj vyššie, pri rozhodovaní o náhrade trov

konania musí súd vždy posúdiť aj účelnosť vzniknutých trov, pričom na tejto skutočnosti nič nemení
právo účastníka, resp. vedľajšieho účastníka dať sa v konaní zastúpiť advokátom.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľ a vedľajší účastník na strane odporkyne.
Navrhovateľ v podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Spochybnil záver súdu prvého stupňa o premlčaní uplatneného nároku

s tým, že v danej právnej veci premlčacia lehota spočívala, a to minimálne počas časového obdobia
odo dňa 11.12.2012, t. j. od dátumu, kedy bola podaná žaloba na Medzinárodný rozhodcovský súd v
Bratislave do právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59Er/1695/2013 o zastavenie
exekučného konania, teda prebiehali konania, ktoré zapríčinili spočívanie premlčacej lehoty. Vyslovilsúhlas so zistením súdu prvého stupňa, že celý dlh sa stal splatným ku dňu 29.10.2010, pričom vyslovil
názor, že týmto dňom, t. j. prvým dňom po zosplatnení záväzku začala plynúť premlčacia lehota v
trvaní troch rokov. Ďalej uviedol, že začiatok plynutia premlčacej lehoty v tomto prípade predstavuje

okamih, kedy navrhovateľ mohol prvý krát uplatniť ochranu svojho práva, čiže navrhovateľ mohol dňa
30.10.2010 prvý krát uplatniť ochranu svojho práva vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Uvedený začiatok
plynutia premlčacej lehoty potvrdil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/44/97. V danej
právnej veci však začala dňa 11.12.2012 premlčacia lehota spočívať, lebo navrhovateľ uplatnil svoje
právo na Medzinárodnom rozhodcovskom súde v Bratislave zriadeným Rozhodcovskou spoločnosťou

a.s.. Tento súd vydal dňa 25.02.2013 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 0355/2012. Na základe tohto
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia navrhovateľ podal návrh na začatie exekučného konania
súdnemu exekútorovi. Okresný súd Trenčín dňa 31.10.2013 uznesením sp. zn. 59Er/1695/2013
exekučné konanie zastavil, a to po predchádzajúcom zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie. Vyslovil názor, že počas časového intervalu od doručenia žaloby navrhovateľa
medzinárodnému rozhodcovskému súdu po deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného

súdu Trenčín sp. zn. 59Er/1695/2013 o zastavení exekučného konania premlčacia lehota spočívala.
Navrhovateľ splnil podmienky § 112 Občianskeho zákonníka, teda sám inicioval predmetné konanie,
riadne v tomto konaní pokračoval, pričom v danej veci bol vydaný právoplatný rozsudok. V tejto súvislosti
citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/41/2000 ako aj Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo/129/1999, rovnako aj sp. zn. 26Cdo/582/2005. V závere uviedol, že tieto skutočnosti napĺňajú

odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. v spojení s § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p., nakoľko
súd prvého stupňa mal lustrovaním vo svojom archíve zistiť, že v danej veci prebiehalo konanie o ten
istý predmet, a preto premlčacia lehota spočívala.
Vedľajší účastník na strane odporkyne podal odvolanie proti výrokovej časti, ktorou vedľajšiemu
účastníkovi nebola priznaná náhrada trov konania. Uviedol, že vo vyjadrení zo dňa 20.10.2014 vzniesol

námietku premlčania uplatneného práva. Má za to, že trovy boli účelne vynaložené a boli dostatočne
preukázané. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Prešov zo dňa 28.03.2012 sp. zn. 7Co/34/12,
Krajského súdu v Banskej bystrici zo dňa 09.08.2012 sp. zn. 15Co/169/2012, zo dňa 25.04.2012 sp.
zn. 17Co/87/2012, ako i iné rozhodnutia. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti vo výroku III. zmenil tak, že mu prizná náhradu trov konania a zároveň si uplatnil

náhradu trov odvolacieho konania.
K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril vedľajší účastník na strane odporkyne, v ktorom uviedol,
že právny vzťah medzi účastníkmi je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou. Žalobca bol v čase uzatvorenia zmluvy v postavení dodávateľa a dlžník v postavení
spotrebiteľa. Právny vzťah medzi účastníkmi tak nie je vyradený z režimu spotrebiteľského práva a nie

je žiadny dôvod, prečo by na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna
ochrana vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka. V tomto zmysle poukázal vedľajší účastník aj na
právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v uznesení sp . zn. I. ÚS 402/2013.
Súd prvého stupňa preto správne na daný vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o
premlčaní. K spočívaniu premlčacej doby poukázal na rozhodnutia iných krajských súdov. Čo sa týka

trov vedľajšieho účastníka opätovne uviedol, že trovy boli účelne vynaložené a poukázal na rozhodnutia
iných krajských súdov.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti vo výroku I., ktorým súd návrh navrhovateľa zamietol je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p., a v napadnutej časti vo výroku III. o trovách konania vedľajšieho účastníka je
potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p..
Súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa použil správny
právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa
preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a z tohto dôvodu si odvolací súd
aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. a k odvolacím námietkam navrhovateľa dodáva nasledovné:

Odvolací súd je toho názoru, že posúdenie v konaní uplatneného práva navrhovateľa ako premlčaného
súdom prvého stupňa bolo správne. Zodpovedá správnej aplikácii ustanovení § 100 ods. 1 a 2 a § 101
Občianskeho zákonníka v spojení s § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa na v konaní
správne zistený skutkový stav veci.Pokiaľ ide o otázku spočívania premlčacej doby uplatneného práva navrhovateľa, ktorú nastolil
navrhovateľ v odvolacom konaní, odvolací súd sa s argumentáciou navrhovateľa nestotožňuje. Podľa

§ 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. Navrhovateľ poukázal na to, že v konaní uplatnené právo si uplatnil dňa 11.12.2012
na Medzinárodnom rozhodcovskom súde v Bratislave zriadeným Rozhodcovskou spoločnosťou a.s.,
ktorý súd vydal dňa 25.02.2013 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 0355/2012 a na jeho základe podal

navrhovateľnávrhnavykonanieexekúcie,kdevšakOkresnýsúdTrenčíndňa31.10.2013uznesenímsp.
zn. 59Er/1695/2013 exekučné konanie zastavil, a to po predchádzajúcom zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Odvolaciemu súdu je z jeho úradnej činnosti známe /§ 121 O.s.p./, že v predmetnej exekučnej veci, na
ktorúpoukazujenavrhovateľvosvojomodvolaníbolorozhodnutéOkresnýmsúdomTrenčínozamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom z tohto rozhodnutia

zjavne vyplýva, že podstatou zamietnutia žiadosti súdneho exekútora bola posúdenie rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a teda jej neplatnosť a tým aj
nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vo veci práva navrhovateľa konať a rozhodnúť.
Je teda zrejmé, že rozhodcovský súd, na ktorého konanie a rozsudok sp. zn. 0355/2012 navrhovateľ
v odvolaní poukazuje, nemal právomoc vo veci uplatneného práva navrhovateľa konať a rozhodnúť.

V tomto zmysle preto dobu konania na rozhodcovskom súde ale aj následného konania exekučného
súdu nemožno považovať za dobu, počas ktorej premlčacia doby uplatneného práva navrhovateľa
neplynula, spočívala. Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka pre takýto následok totiž vyžaduje,
aby si veriteľ uplatnil svoje právo na súde alebo u iného príslušného, čo je potrebné vykladať tak, že
k uplatneniu práva veriteľom musí prísť na orgáne, ktorý je právomocný vo veci uplatneného práva

veriteľa konať a rozhodnúť. Nemusí ísť vždy o príslušný orgán v zmysle pravidiel, miestnej, vecnej a
funkčnej príslušnosti ale orgán, na ktorom došlo k uplatneniu práva veriteľa musí mať vždy právomoc
vo veci konať a rozhodnúť. Takýto výklad ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka je plne v súlade
s rozhodnutiami súdov, na ktoré navrhovateľ vo svojom odvolaní poukázal, pretože aj podľa záverov
týchto rozhodnutí musí prísť k uplatneniu práva na právomocnom orgáne, nie však príslušnom.

Keďže podmienky § 112 Občianskeho zákonníka v danej veci splnené neboli a preto k spočívaniu
uplatneného práva navrhovateľa nedošlo a premlčacia doba márne uplynula tak ako to ustálil súd prvého
stupňa dňa 02.11.2013, teda pred podaním návrhu navrhovateľa na súd.
Odvolací súd sa však v preskúmavanej veci nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý pri
rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď vedľajšiemu účastníkovi

na strane odporkyne náhradu trov konania nepriznal pre ich neúčelnosť. Odvolací súd uvádza, že
Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť
svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu
nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastúpením. To sa v plnej miere
vzťahujetiežnamožnosťvedľajšiehoúčastníkadaťsazastupovaťvkonaníadvokátom,nakoľkovedľajší

účastník má v zmysle ust. § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Preto
neobstojí úvahu súdu prvého stupňa o tom, že nebolo potrebné aby samotné združenie, ktoré má vo
svojich radoch členov s právnickým vzdelaním, využívalo právnu pomoc advokáta. S prihliadnutím na
uvedené odvolací súd konštatuje, že nepriznanie trov vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne
znamená porušenie princípu rovnosti zbraní v občianskom súdnom konaní. Odvolací súd má taktiež

zato, že argumenty vedľajšieho účastníka vo vyjadrení doručenom súdu dňa 23.10.2014, ktoré sa týkali
predmetu prejednávanej veci, boli spôsobilé privodiť odporkyni úspech v spore a preto nemožno hovoriť
o ich neúčelnosti resp. bezvýznamnosti v danom spore.
Na záver odvolací súd uvádza, že pokiaľ je prípustné, aby samotný navrhovateľ bol právne zastúpený v
konaní, ktoré nespĺňa znaky právne zložitejšieho prípadu, a v prípade svojho procesného úspechu, mu

bola priznaná náhrada trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, môže si aj vedľajší účastník na
strane odporkyne vychádzajúc z ust. § 93 ods. 4 O.s.p. zvoliť právneho zástupcu, ktorý ho bude v konaní
zastupovať a ktorému pri splnení zákonných predpokladov rovnako prislúcha právo na náhradu trov
právneho zastúpenia, ak tu nie sú iné okolnosti hodné osobitného zreteľa, pričom takéto iné okolnosti
v preskúmavanej veci odvolacím súdom zistené neboli.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď v konaní neboli zistené dôvody, pre ktoré by vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporkyne nemala byť priznaná náhrada trov konania, odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku III. o náhrade trov konania a vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporkyne priznal náhradu trov prvostupňového konania, pozostávajúcu znasledujúcich úkonov právnej služby: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 31,54 eur podľa ust.
§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, (ďalej len vyhláška), spolu s režijným paušálom vo výške 8,04 eur pre rok 2014 v

súlade s ust. § 16 ods. 3 vyhlášky; 2. vyjadrenie zo dňa 20.10.2014 vo výške 31,54 eur podľa ust. §
13a ods. 1 písm. c) vyhlášky, spolu s režijným paušálom vo výške 8,04 eur pre rok 2014, t.j. spolu
náhrada trov prvostupňového konania priznaná vedľajšiemu účastníkovi v uplatnenej výške prestavuje
sumu 79,16 eur.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1 O.s.p.. Odporkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, pretože táto si ju neuplatnila. V odvolacom konaní úspešnému
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne odvolací súd priznal k náhrade trovy odvolacieho konania
za 1 úkon právnej pomoci, t.j. 31,54 eur podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č.
655/2004 Z.z. za písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa + režijný paušál 8,39 eur podľa § 16 ods.
3 uvedenej vyhlášky, spolu 39,93 eur, k náhrade ktorých bol zaviazaný navrhovateľ, ktorý v odvolacom

konaní úspech nemal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .