Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/714/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203627
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203627.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 11C/227/2014-81 zo dňa 07.08.2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vovýške4.139,62Euranemajetkovejujmyvovýške827,92Eurmajúcejvzniknúťžalobcovinesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1, § 9 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a § 44
ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 151 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“), a nálezov Ústavného súdu SR z 03.11.2011 č.k. I. ÚS 429/2011-16 a č.k.
II. ÚS 23/2013 z 09.10.2013.

Vecne argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania bol ustálený nasledovný skutkový
stav veci: Navrhovateľ ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 08.06.2010 návrh na vykonanie
exekúcie voči povinnej osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere č. 2550191. Exekučná
vec je vedená u súdneho exekútora pod č.k. EX 18081/2010 (správne EX 7404/2010). Zo strany
súdneho exekútora boli návrh na vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu

dňa 15.07.2010. Na Okresnom súde Galanta je vedená pod č.k. 25Er/674/2010. Dňa 21.01.2011
exekučný súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom
zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul. O žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie tak bolo rozhodnuté vlehote 190 dní odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v exekučnom konaní dňa 22.07.2011. Proti uzneseniu
zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nebolo podané odvolanie. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 11.08.2011. Oprávnený proti uzneseniu odvolanie nepodal. Uznesenie
nebolo zmenené ani zrušené. Navrhovateľ nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým
by boli konštatované prieťahy v exekučnom konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená
ako dôvodná. Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Odporca na uvedenú žiadosť neodpovedal s odôvodnením, že navrhovateľ neposkytol potrebnú

súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania zmarený. Odporca nespochybnil podanie žiadosti
na predbežné prerokovanie nároku. V čase tohto rozhodnutia už uplynula 6 mesačná lehota odo dňa
prijatia žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Zo zák. ust. § 44 ods. 2 exekuč. por. a ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ exekuč. por. v znení účinnom
od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda aj v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že podľa tohto

zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Uvedené sa vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok.
Vyplýva to z dôvodovej správy k zák. č. 102/2011 Z.z., ktorým bola vykonaná aj zmena exekučného
poriadku a to aj v to aj v zák. ust. § 41 ods. 2 písm. d/ exekučného poriadku, účinnej od 01.06.2011.
Uvádza sa tu, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/

exekuč. por. Správnosť tohto záveru osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité na pochybnosti navrhuje sa výslovne
upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov a zmiery nimi schválené. Okrem toho z gramatického aj logického výkladu zák. ust. § 44
exekuč. por. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda aj v čase začatia exekučného

konania) vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydá poverenie. Naviac je
nutné konštatovať, že táto lehota platí len za predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom.
Nevyplýva z neho však povinnosť rozhodnúť aj o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní odo dňa doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z tejto povinnosti však platí
výnimka vyplývajúca priamo zo zák. ust. § 44 ods. 2 veta druhá exekučného poriadku účinného v

čase začatia exekučného konania, ktorá sa týka exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/
exekuč. por., teda notárskych zápisníc, rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených
a tiež rozhodnutí rozhodcovských súdov. V prípade týchto exekučných titulov táto lehota (15 dní)
neplatí ani pre vydanie poverenia. Z tohto potom vyplýva, že po podaní návrhu oprávneným a po
doručení žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, je exekučný súd povinný postupovať v

zmysle zákonných ustanovení exekučného poriadku. Musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Tento zákonom daný postup musí
dodržať. Táto povinnosť mu vyplýva zo zák. ust. § 44 exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním
je preukázané, že exekučný súd pred vydaním rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávneného (v tomto konaní žalobcu)

na vykonanie exekúcie a exekučný titul - rozhodcovského rozsudku tak, ako mu túto povinnosť ukladá
exekučný poriadok. Vydať poverenie na základe súdneho rozhodnutia mohol len za predpokladu, že
pri takomto povinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť vydať poverenie pre
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je uvedené, že by tak mal
urobiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti (ale mimo exekučného titulu ktorým je aj rozhodcovský

rozsudok). Tu je nutné zdôrazniť, že ide o lehotu procesnú. Jej nedodržanie neznamená automaticky
nesprávny úradný postup. V rámci preskúmania exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením
rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu. V rámci preskúmania rozpor zistil a preto došlo k
zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola
neplatnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej sa odvádzal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Preto

vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňoch odo dňa doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri skúmaní súladu a teda aj konania predchádzajúceho
vydaniu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie je nesprávnym úradným postupom. Naviac
navrhovateľ nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup
exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup.

Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. (zákonom č. 412/2012 Z.z.) však
jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy (teda aj pred účinnosťounovely a teda aj v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia) pristupovať
tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí už existovať
už príslušné rozhodnutie, ktorý by konštatoval neprávny úradný postup súdu, vrátane zbytočných

prieťahov v konaní. Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci konania o náhrade
škody. Novela nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely.
K doplneniu ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonodarcu nepochybne viedla skutočnosť,
že práve z dôvodu absencie explicitného vyjadrenia povinnosti súdu vychádzať aj pri posudzovaní
nárokov vyplývajúcich z tvrdeného nesprávneho úradného postupu z rozhodnutí oprávneného orgánu

o sťažnosti proti prieťahom v konaní (s tým, že takéto posúdenie nie je v právomoci prvostupňového
súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti vo výklade citovaného zákona a zrejme i k nejednotnosti
v konaní pred súdmi. Uvedené vyplýva z bodu 7 dôvodovej správy k návrhu zákona č. 508/2010
Z.z., ktorý novelizuje zákon č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko
existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s
ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je
kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je
kompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhradeškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,alelenÚstavný

súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy,
Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený
subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho

nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené len potvrdzuje, že
konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd SR. Navrhovateľ
do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu,
ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v

tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prípade
rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu
o existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v
dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je. Žalobca neuniesol svoje
dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného postup ako prvej z troch
zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup,

nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom,
ktorý neexistuje. Žalobca z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno ani o existencii jeho nároku na
nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
V tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva, lebo žalobca nepreukázal

existenciu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto
konania skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa žalobca domáha.

Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému
postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bol

jeho návrh v celom rozsahu súdom prvého stupňa ako nedôvodný zamietnutý. Odporcovi súd náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite

veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..
Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať

výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo

vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.

Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd medzitýmnym

rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Galanta, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2550191 dlžníkom (povinným) Z. O., nar. XX.XX.XXXX,
(kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo

EX 7404/2010) v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 4.139,62 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 827,92
Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Márnym uplynutím času boli
reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jehopohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol,
že náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie

jeho zákonných nárokov a základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti
o náhradu nemajetkovej ujmy a to: neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a
základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala
u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,

úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - úplne zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jej majiteľov. Uviedol, že
všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú
požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy
a realizácia základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa
súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej
ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej

nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 827,92 Eur, t.j. 20% z

uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Galanta sp. zn.
25Er/674/2010 súd zistil, že dňa 15.07.2010 bola Okresnému súdu Galanta doručená žiadosť o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému: Z. O.. Okresný súd
Galanta uznesením č.k. 25Er/674/2010-19 zo dňa 21.01.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia. Oprávnený (v tomto konaní žalobca) proti uzneseniu odvolanie nepodal a
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 11.08.2011.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil
rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal vsúlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušenie poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta platného v čase podania návrhu,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa ods. 3 tohto ustanovenia je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné
konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len v prípade
nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Iba v takomto prípade je povinnosťou exekučného súdu

do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia
rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Rovnako z cit. ustanovení vyplýva, že
v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia
súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo

i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade,
že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom
potrebné uzavrieť, že Okresný súd Galanta v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora
- jej zamietnutím po lehote 15 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo

k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu
povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto
smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré

by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniunáhradyškodyvkonanípodľazákonač.514/2003Z.z.ažvprípade,akoexistenciiprieťahov
už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov
konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti

oprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahy,vdôsledkurozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonaní
sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmyspôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto
záveru. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné
súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj

súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

K namietanej aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku
dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. táto námietka neobstojí. Súd síce citoval spomenuté ustanovenie s účinnosťou od
01.01.2013, ale nedošlo k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu, a nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka

existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a

nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (ktorá ani nie je v súlade s argumentáciou prvostupňového
súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu

v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.