Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/241/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815217843
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815217843.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľky O. D., bytom S., G. XXX/XX-
X, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Ľubica Lukáčová, s.r.o., so sídlom Prievidza, M.
Hodžu 10/3, proti odporcovi N. D., bytom S., G. XXX/XX-X, právne zastúpený Z.. Petrom Švarcom,
advokátom so sídlom v Prievidzi, Nám. Slobody 1/17, o návrhu na rozvod manželstva, na odvolanie

odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. februára 2016, č.k. 14C/353/2015-21,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Účastníci n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozviedol manželstvo účastníkov navrhovateľky O. D., rodenej H.,
narodenej XX.X.XXXX a odporcu N. D., narodeného X.X.XXXX, uzavreté dňa 14.7.1979 v Handlovej,
zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Handlová, vo zväzku VIII, ročník 1979, na strane 176,
pod poradovým číslom 106. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. V rozhodnutí konštatoval, že návrhom podaným na súde sa navrhovateľka
domáhala, aby súd rozviedol jej manželstvo s odporcom. Odporca na pojednávaní uviedol, že s návrhom

nesúhlasí.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že účastníci uzatvorili manželstvo dňa 14.7.1979 v D.. Obaja
sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, u oboch účastníkov ide o prvé manželstvo. Ich posledným
spoločným bydliskom bola Prievidza. Z manželstva pochádza jedno dieťa, dcéra, ktorá je už v súčasnosti
dospelá. V súčasnosti už manželia nebývajú v spoločnej domácnosti. Navrhovateľka opustila spoločnú

domácnosť dňa 3.11.2015. Od odchodu z domácnosti sa vyhýba osobnému stretnutiu s odporcom a aj
komunikácii s ním. Z výpovedí účastníkov vyplynulo, že každý z manželov vníma ich aktuálnu situáciu
odlišne. Navrhovateľka tvrdí, že manželstvo je rozvrátené a svoje funkcie už neplní. Odporca naopak
uviedol, že podľa jeho názoru v manželstve vážny rozvrat neexistuje a spolužitie s odporkyňou chce
obnoviť, hoci problémy v manželských vzťahoch priznal a uviedol tiež, že v manželstve nie je spokojný.
Dokazovaním boli preukázané predovšetkým dlhodobé nezhody manželov vo finančnom hospodárení

a nakladaní so spoločnými prostriedkami. Tu súd poukázal na to, že aj napriek tomu, že si to účastníci
možno neuvedomovali, peňažné prostriedky, ktoré nadobudli počas manželstva, najmä príjmy z práce,
patrili predovšetkým do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda obaja mali rovnaké právo ale
aj povinnosť s nimi hospodáriť a podieľať sa na ich výnosoch a úžitkoch. Manželia sa však v priebehu
celého manželstva nedokázali zhodnúť na spôsobe a forme nakladania so spoločnými peňažnými
prostriedkami. Väčšinu trvania manželstva hospodáril každý z nich sám s prostriedkami, ktoré získaval

zo svojich príjmov a na financovanie niektorých spoločných záležitosti, ako výchova dcéry, či platby za
byt, prispievali manželia dohodnutými sumami. Pred odchodom navrhovateľky zo spoločnej domácnostibol stav manželstva taký, že manželia už spolu riadne nekomunikovali, nehospodárili spoločne, niekoľko
rokov už spolu intímne nežili, netrávili spolu voľný čas a ani nemali žiadne spoločné záujmy. Súd
poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého je manželstvo zväzok muža a ženy,

ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia. Podľa názoru súdu, podmienka
dobrovoľnosti a slobodného rozhodovania u každého z manželov musí trvať počas celého manželstva
a preto nemožno nikoho proti jeho vôli nútiť, aby v manželstve zostával. Z dokazovania vyplynulo,
že navrhovateľka už v manželstve zotrvávať nechce. Spoločnú domácnosť dokonca opustila tak, že
odporcovi o svojom úmysle zo strachu nepovedala a doposiaľ sa pred odporcom v podstate ukrýva.

Hoci nesúhlas len jedného z manželov s ďalším trvaním manželstva nie je podľa Zákona o rodine sám
o sebe dôvodom na rozvod manželstva, podľa názoru súdu v danom prípade nejde len o ľahkovážne
chovanie navrhovateľky, ktoré by malo pôvod v nejakom jej chvíľkovom rozmare, ale o jej pevné a trvalé
rozhodnutie. Súd preto vyhodnotil postoj odporkyne vo vzájomnej súvislosti s vykonanými dôkazmi a
v kontexte toho, čo o aktuálnom stave manželstva účastníkov vyplynulo z celého dokazovania. Súd
konštoval, že násilie zo strany odporcu, ani jeho agresívne, či vulgárne správanie voči navrhovateľke

nebolo v konaní preukázané. Na druhej strane je nepochybné, že navrhovateľka už s odporcom nechce
zdieľať spoločnú domácnosť a má z neho strach. Súd preto túto okolnosť musel tiež vziať do úvahy. Na
základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že vzťahy medzi účastníkmi konania ako manželmi
sú trvalo narušené a rozvrátené. Súd bol v zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 Zákona o rodine povinný
skúmať príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Dospel k záveru, že príčin bolo viac a

postupne sa nabaľovali. Išlo predovšetkým o nezhody vo finančnom hospodárení v domácnosti, ktoré
boli v manželstve už od jeho vzniku a ktoré súd opísal už vyššie. Nezhody medzi manželmi sa však
postupne prejavovali aj v iných oblastiach manželského života, či už v spôsobe trávenia voľného času, v
intímnej sfére a neschopnosti riešiť problémy, ktoré prinášalo manželské spolužitie. Manželia už potom
nedokázali nájsť spôsob, ako postupujúci rozvrat manželstva zastaviť. Na základe uvedených okolností

už manželstvo nemôže plniť svoj základný účel, ktorým je vytvorenie harmonického a trvalého životného
spoločenstva, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Súd preto považoval zákonné dôvody na rozvod
manželstva za dané, návrhu navrhovateľky vyhovel a jej manželstvo s odporcom rozviedol.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s citovaným ustanovením a žiadnemu z účastníkov nepriznal

právo na ich náhradu.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, v ktorom namietal, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok prvostupňového
súdu nezohľadňuje reálny skutkový stav, neobjektívne a účelovo posudzuje vyjadrenia účastníkov

len v prospech navrhovateľky. Zo strany navrhovateľky je podanie návrhu na rozvod manželstva
naplánovaným krokom za účelom rozdelenia spoločného majetku a získanie tak prostriedkov na
nasledovanie ich už dospelej dcéry do Českej republiky. Takéto konanie navrhovateľky však považuje
za ľahkovážny prístup k ich manželstvu. Nesúhlasí s tvrdením uvedeným v rozsudku, že väčšinu
manželstva hospodáril každý účastník konania sám. Spoločné financovanie dostatočne ozrejmil vo

svojej výpovedi na pojednávaní. Do roku 1995 o hospodárení rozhodovali spoločne a od uvedeného
roku navrhovateľke odovzdával celú mzdu a ona narábala so spoločnými prostriedkami, s čím
súhlasil. Prvostupňový súd konštatoval, že navrhovateľka má z neho strach, len na základe vyjadrenia
navrhovateľky, ktoré považuje za nepravdivé a účelové. Je miernej povahy a svojím správaním
k navrhovateľke ako aj k ich dcére nikdy nezadal žiadnu príčinu, aby jeho správanie bolo takto

vyhodnotené. Jeho povahové vlastnosti sú špecifikované v psychologickom posudku, ktorý bol
vypracovaný pre účely výkonu jeho zamestnania a ktorého kópiu predložil súdu na pojednávaní. Tento
posudok nebol súdom vôbec zohľadnený. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že súd rozhodol len na
základe výsluchu účastníkov, pričom na vyhodnotenie miery rozvratu manželstva si osvojil len vyjadrenia
navrhovateľky. Vzhľadom na uvedené, nakoľko počas konania pred prvostupňovým súdom nebol

preukázaný vážny a trvalý rozvrat vzťahov medzi manželmi, čím nie sú splnené zákonom stanovené
podmienky pre rozvod manželstva podľa § 22, § 23 Zákona o rodine, žiadal odvolací súd, aby rozsudok
okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľky na rozvod manželstva zamietol.
Navrhovateľkavpísomnomvyjadreníkodvolaniuodporcuuviedla,ženávrhnarozvodpodávalapozrelej
úvahe a v čase, keď si zabezpečila prácu aj bývanie mimo trvalého bydliska, pretože už nedokázala žiť v

neustálom strese a napätí zo správania sa odporcu. Rozhodne nešlo o ľahkovážny prístup k manželstvu,
ako je uvedené v odvolaní. Odporca namieta, že prvostupňový súd rozhodol o rozvode manželstva
len na základe výsluchu účastníkov, ale v priebehu konania nenavrhoval vykonať ďalšie dokazovanie.
Pocit strachu z odporcu a vnímanie psychického teroru je jej subjektívne prežívanie, ktoré nemôže byťdokazované iným spôsobom ako jej výpoveďou, prípadne svedectvom dcéry, túto však vzhľadom na
jej zdravotný stav nechcela zaťažovať výsluchom pred súdom. Rovnako ako k nej, aj k ich dcére sa
odporca choval hrubo a necitlivo. Na pojednávaní sa vyjadril, že keby dcéra mala svoju rodinu, nemali

by problémy v manželstve. Ona za seba môže povedať, že keby jej dcéra nebola ostatné roky oporou,
nepodarilo by sa jej vydržať príkoria od odporcu. Napriek tomu, že súd nemal za preukázané násilie zo
strany odporcu, ani jeho agresívne a vulgárne správanie, pokladal odporca za potrebné aj v odvolaní
analyzovať svoju povahu a odvolávať sa na psychologický posudok z roku 1996. K tomuto uviedla, že
posudok bol vypracovaný v súvislosti s nástupom odporcu do zamestnania u zamestnávateľa SPP, a

s. a domnieva sa, že nijako nemôže svedčiť o jeho správaní sa v súkromí. Rozvrat vo vzťahoch medzi
nimi je nezvratný, v konaní bolo preukázané, že spolu nekomunikovali, že nežili spolu intímne a okrem
spoločného bývania ich už nič nespájalo. V tejto súvislosti namieta nepravdivosť tvrdenia o spoločnom
hospodárení, uvedené v odvolaní. Nechce naďalej zotrvať v manželstve s odporcom a aj v prípade, keby
ich súd nerozviedol, nevrátila by sa do spoločného bytu. Na základe uvedených skutočností navrhovala
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správny, pričom v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za správne.
Podľa § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených

prípadoch.
Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak
sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Podľa § 23 ods. 2 Zákona o rodine súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi

manželmi a pri rozhodovaní o rozvode sa na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne
na záujem maloletých detí.
Podľa § 23 ods. 3 Zákona o rodine súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi
prihliada na porušenie povinnosti manželov podľa § 18 a § 19.
Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom, je vážny rozvrat medzi manželmi, ktorý

neodčiniteľne bráni ďalšiemu plneniu spoločenského účelu manželstva. Rozvrat vo vzťahoch medzi
manželmi v zmysle § 23 Zákona o rodine nastáva vtedy, ak sa manželia neriadia vo vzájomnom správaní
pravidlami, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení Zákona o rodine. Hĺbka rozvratu vo vzťahoch medzi
manželmi závisí od toho, do akej miery sa nezhody manželov týkajú podstatných stránok ich spolužitia.
Dôležitosť jednotlivých úloh manželstva sa v jeho priebehu mení a to v závislosti od dĺžky jeho trvania,

veku partnerov a ich detí. V manželstve, z ktorého pochádzajú maloleté deti, vystupuje do popredia
výchovná funkcia a s tým spojená povinnosť rodičov vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa o návrhu na rozvod manželstva účastníkov
rozhodol správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom. Zo spisu vyplýva, že vzťahy medzi
manželmisútakvážnenarušenéahlbokorozvrátené,apretomanželstvonemôžeplniťsvojspoločenský

účel, čo je predpokladom pre rozvod manželstva vyjadreného v ust. § 23 Zákona o rodine. Odvolací
súd dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že v manželstve účastníkov nastal rozvrat,
ktorý možno charakterizovať ako hlboký a trvalý, vzťahy medzi nimi sú vážne narušené tak, že
ich manželstvo si už neplní žiadnu zo svojich funkcií, na ktoré bolo určené. Účastníci majú zjavne
rozdielne povahy a tiež názory na manželský život - plnenie úloh manželstva, spoločné záujmy, či

hospodárenie. Manželstvo účastníkov konania je teda iba formálne pretrvávajúcim zväzkom muža a
ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti, vzájomnej komunikácie a najmä porozumenia. Vzhľadom na
negatívny postoj navrhovateľky k manželskému spolužitiu a na defenzívny postoj odporcu k riešeniu
tohto stavu, nie je ani podľa odvolacieho súdu predpoklad obnovenia manželského spolužitia. Pre
správne fungovanie manželstva je potrebné, aby bolo založené a zotrvávalo na dobrovoľnosti oboch

manželov. I podľa názoru odvolacieho súdu nemožno nikoho nútiť, aby proti svojej vôli zotrvával
v manželskom zväzku. Keďže navrhovateľka odmieta zotrvať v manželskom zväzku a súd mal za
preukázaný rozvrat manželstva, súd prvého stupňa správne na základe týchto skutočností manželstvo
účastníkov rozviedol.

V danom prípade súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a správne rozhodol, preto odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 144
O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .