Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 37C/55/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206404
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Malý
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2015:2513206404.2

Rozhodnutie

Okresný súd Trnava, v konaní pred sudcom JUDr. Igorom Malým, v právnej veci žalobcu: JUDr.
X., zastúpený JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti
žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO 00
166 073, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, takto:

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 10,20 €, do troch dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca návrhom doručeným na Okresný súd Piešťany dňa 9.5.2013 žiadal, aby bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 2.000.000,00 €, a sumu 1.803,81 €, a

trovy konania. Uviedol že dňa 9.9.1999 mu bolo uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava,
ČVS: OUV-4I5/TT-99 vznesené obvinenie za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 171, ods. l, písm. e) Trestného zákona, uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121/99
zo dňa 14.9.1999 bol vzatý do väzby (väzba začala plynúť od 13.9.1999 o 10,10 hod), uznesením
Okresnej prokuratúry Trnava sp.zn. Pv 897/99-85 zo dňa 9.12.1999 došlo k jeho prepusteniu na slobodu;
celkový čas strávený vo väzbe bol 88 dní. Následne rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.zn.

1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 bol žalobca oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Piešťany
č. 1Pv 677/08 zo dňa 4.5.2009 z dôvodu, nakoľko nebolo dokázané že trestný čin marenia výkonu
úradného rozhodnutia spáchali obžalovaní (proti predmetného rozhodnutiu podala odvolanie Okresná
prokurátorka, následne ho však vzala späť); oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
26.5.2010. Uviedol že počas celého trestného konania, od vznesenia obvinenia voči nemu, boli
opakovane porušované jeho ústavné práva, nerešpektovali sa ustanovenia trestného poriadku, a tento

stav nebol reparovaný ani druhostupňovými inštanciami, počas výkonu väzby pristupovali k nemu
príslušníci PZ ako k odsúdenému, resp. nebezpečnému recidivistovi, zásada prezumpcie neviny sa
vôbec neprejavovala. V ďalšom žalobca obsiahlo popísal okolnosti jeho zadržania dňa 13.9.1999,
vykonávania vyšetrovacích úkonov, poskytovania lekárskej starostlivosti, rozhodovania súdu o väzbe,
jehoeskortyaprijatiadoväzbyvLeopoldove,podmienkachvýkonuväzby;poukázalnapsychickéútrapy
spôsobené vyšetrovaním, dehonestáciu a ponižovanie príslušníkmi justičnej stráže. Z väzby bol žalobca

prepustený dňa 8.12.1999, vyšetrovanie pokračovalo aj naďalej - žalobca aj celá rodina žila v strese,
úzkosti a depresii, mal obavy a strach z budúcnosti. V priebehu trestného stíhania viacero klientov zrušilo
so žalobcom plnomocenstvo z dôvodu medializovania jeho osoby, nakoľko mu prestali dôverovať. V
ďalšom poukázal žalobca na ustanovenia § 3, ods. 1 a ods. 2, § 5, ods. 1, § 6, § 8, ods. 5, § 17, § 18,
ods. 1 a § 19 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý
sa má podľa žalobcu aplikovať na súdený prípad; pokiaľ by sa súd nestotožnil s názorom aplikácie zhora

uvedeného zákona, poukázal na ustanovenia § 1, ods. 1 a ods. 2, § 5, ods. 1, a § 22 zák.č. 58/1969
Zb. (predchádzajúci zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jehonesprávnym úradným postupom). Žalobca sa domáha náhrady škody, ktorá bola spôsobená 1/ začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, a 2/ vzatím do väzby na 88
dní v trestnom konaní, ktoré skončilo právoplatným oslobodením spod obžaloby. Vzhľadom k tomu že

zákon neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby (na
rozdiel od výslovnej úpravy pri rozhodnutí o väzbe) treba vychádzať z analogického výkladu úpravy
najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím - rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto
zmysle oslobodenie spod obžaloby. Vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu je v súvislosti so skutkovým

stavom (trestné stíhanie žalobcu 11 rokov, ktoré bolo ukončené rozsudkom ktorým bol oslobodený spod
obžaloby) nutné prihliadnuť na judikatúru, ktorá (systematickým a extenzívnym výkladom) dospela k
záveru že ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté; nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V prípade že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, súdna

judikatúra má za to, že ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody - je
potrebné vychádzať z toho že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté
a teda utrpel ujmu ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Uviedol že zákonnými predpokladmi
vzniku nároku na náhradu škody sú

A/ existencia nezákonného rozhodnutia, keď ide o akýkoľvek individuálny právny akt orgánu verejnej
moci ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, alebo ktorým môžu
byť práva a povinnosti týchto osôb dotknuté - takýmto rozhodnutím je uznesenie o vznesení obvinenia
Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava zo dňa 9.9.1999, ČVS: OUV-415/TT-99, aj uznesenie
Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr121/99 zo dňa 14.9.1999 o vzatí do väzby - nezákonnosť citovaných

uznesení je preukázaná právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom,
B/ zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia pre nezákonnosť; hoci citované uznesenie o
vznesení obvinenia (ani o vzatí do väzby) nebolo vyslovene zrušené alebo zmenené, takýto charakter
v spojitosti s nimi vytvára právoplatný oslobodzujúci rozsudok vo veci, v ktorej sa obvinená osoba do
väzby dostala, alebo voči ktorej sa vznieslo obvinenie.

C/ využitie riadneho opravného prostriedku voči nezákonnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov
hodných osobitného zreteľa - proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca v zákonnej lehote podal
sťažnosť o ktorej rozhodla Okresná prokuratúra Trnava uznesením sp.zn. Pv 897/99/33 zo dňa
1.10.1999 tak, že ju zamietla; žalobca tiež využil opravný prostriedok pri uznesení o vzatí do väzby,
o ktorej rozhodol Krajský súd Trnava uznesením sp.zn. 2To 210/99 zo dňa 21.10.1999 tak ju zamietol

(žalobca podával niekoľko krát žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu),
D/ existencia škody, keď pod škodou je potrebné rozumieť okrem majetkovej ujmy (skutočnej škody
a ušlého zisku) aj nemajetkovú ujmu. Škoda ktorá žalobcovi v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním
vznikla, spočíva vo
I/ vynaložených nákladov na právne zastupovanie v trestnom konaní vo výške 1.803,81 € - v trestnej

veci si žalobca zvolil obhajcu, ktorý špecifikoval vykonané úkony, cestovné a náhradu za stratu času,
II/ náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000.000,00 €, keď nemajetková ujma vznikla
žalobcovi v dôsledku zásahov trestného stíhania do osobných práv v podobe práva na česť a
dôstojnosť, na dobré meno v spoločenskom a pracovnom postavení, práva na osobnú slobodu, práva
na ochranu zdravia, práva na súkromie a rodinu, práva na slobodný výkon povolania. Právo na

náhradu nemajetkovej ujmy prináleží žalobcovi pri aplikácii zák.č. 514/2003 Z.z., ale aj pri prípadnej
aplikácii zák.č. 58/1969 Zb. V ďalšom uvádza žalobca viaceré judikáty NS SR a Krajských súdov k
podobnej problematike. Poukázal na skutočnosť že od vznesenia obvinenia trpel úzkosťami a strachom,
depresiami, čo sa odrážalo na jeho zdravotnom stave, nebola mu poskytnutá lekárska pomoc v
čase výkonu väzby, bol bezradný, zúfalý, stavmi zúfalstva, úzkosti a depresiami trpela aj jeho rodina

a priatelia, pričom v prípade žalobcu sa jednalo o osobu známu, jeho česť a dobrá povesť bola
rozšírením informácie o trestnom stíhaní naštrbená, s trvalým následkom (aj po prepustení z väzby bol
konfrontovaný s urážkami, ohováraním, osočovaním). Uznesenie o vznesení obvinenia je rozhodnutím
výrazne zasahujúcim do súkromného a osobného života ktorejkoľvek osoby, už samotné trestné stíhanie
výrazne zasahuje do súkromného a osobného života každého jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a

to zvlášť v prípade ak ide o obvinenie nepravdivé, nezodpovedajúce skutočnosti (čo však vyjde najavo
až dodatočne). Uvedený záver možno aplikovať aj na trestné stíhanie žalobcu, ktoré bolo zverejnené
vo viacerých tlačovinách (Nový Čas, Nový deň, Plus 7 dní, Národná obroda a iné) - v týchto prípadoch
nemá neskoršie oslobodenie spod obžaloby, z hľadiska odstránenia následkov protiprávneho zásahu,spravidla žiadny účinok, nakoľko dojem z vykonaného zásahu orgánov činných v trestnom konaní,
hoci nezákonného, vo verejnosti pretrváva. Poukázal na skutočnosť že výkon advokácie si vyžaduje
čistý morálny profil, ktorý je dôležitý z hľadiska zabezpečenia a udržania si klientely, aj z hľadiska

splnenia kritérií vyžadujúcich zákonom a SAK - nezákonné trestné stíhanie vyvolalo u žalobcu vznik
závažnej ujmy aj z titulu pôsobenia ako advokáta, preto spochybnenie bezúhonnosti a dobrej povesti
trestným stíhaním zakladá závažnú nemajetkovú ujmu. Podľa súdnej praxe predmetom ochrany občana
je aj jeho česť v odborných kruhoch - žalobca v súčasnosti vníma svoju pracovnú pozíciu ako hmlistú
a neistú, pociťuje frustráciu, smútok a napätie; jeho „nastolený“ mravný profil negatívne vplýva na

potenciálnych klientov. Difamačný účinok vedenia trestného stíhania mal dopad aj na súkromný život
žalobcu, čo poznamenalo jeho manželský život, mal traumatizujúce následky na jeho deti. Uviedol že
počas neprimerane dlhého trestného konania trpel opovrhovaním zo strany verejnosti, kolegov, sudcov,
stratil dobrú povesť, pričom táto strata je ťažko navrátiteľná, čo malo dopad aj na jeho zdravotný stav,
rodinné vzťahy, manželstvo či priateľstvá (tieto difamačné účinky pociťuje žalobca doposiaľ). Na základe
vyššie uvedených skutkových a právnych tvrdení je možné vyvodiť záver, že s poukazom na vzniknutú

ujmu samotné konštatovanie porušenia práva nie je v danom prípade dostatočným zadosťučinením,
okrem nároku na náhradu škody (náhrady trov konania) sú naplnené podmienky aj pre nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy.
E/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, ktorá je daná vtedy, ak medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou (vrátane nemajetkovej) je vzájomný pomer príčiny a následku.

Poukázal na skutočnosť že bez vznesenia obvinenia by jeho osobná sloboda obmedzená byť nemohla,
pričom nezákonné trestné stíhanie s následnými procesnými úkonmi, vrátane výkonu väzby, vyvolal
u žalobcu vznik nemajetkovej ujmy (čo vyplýva zo samotného charakteru trestného stíhania ktoré sa
ukázalo ako nezákonné, a vyvolaných následkov). Právoplatné oslobodenie spod obžaloby má pritom
pre Uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OUV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999, a

Uznesenie Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.9.1999 rovnaké dôsledky ako ich
zrušenie pre nezákonnosť.
Z uvedeného je zrejmé že žalovaný svojim konaním ohrozil postavenie žalobcu a jeho uplatnenie
v spoločnosti, trestné konanie výrazne zasiahlo do viacerých zložiek osobnostného práva. V otázke
výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobca žiada aby súd zohľadňoval najmä necitlivosť zásahu voči

jeho osobe, obmedzenie osobnej slobody, medializáciu trestného konania, dĺžku trestného stíhania,
bral ohľad na jeho povesť najmä v profesionálnom živote, a priznal žalobcovi sumu 2.000.000,00 €,
ktorá je spôsobilá byť pre neho finančným zadosťučinením, nakoľko len samotné ospravedlnenie či
konštatovanie porušenia práva nepovažuje za dostačujúce a nie je spôsobilé odstrániť stav zníženej
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti; žalobca si tiež uplatňuje nárok na náhradu škody v podobe náhrady

vynaložených nákladov na právne zastupovanie v trestnom konaní.
K návrhu pripojil žalobca 9 kópií článkov v rôznych tlačovinách, Uznesenie Okresného súdu Trnava
č. Tpr 121/99 -11 zo dňa 14.9.1999, Uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava č. Pv 879/99-85 zo
dňa 9.12.1999, rozsudok Okresného súdu Piešťany sp.zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010, uznesenie
Okresného súdu Piešťany sp.zn. 1T/74/2009 zo dňa 28.5.2010, uznesenie Krajského súdu v Trnave

sp.zn. 2To/210/9 zo dňa 21.10.1999, Uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava č. Pv 997/99-33 zo dňa
1.10.1999, vyčíslenie trov právneho zastupovania žalobcu JUDr. Jozefom Tuhovčákom s prílohami.

Okresný súd Piešťany listom zo dňa 24.2.2014 vec postúpil z dôvodu miestnej príslušnosti na Okresný
súd Trnava.

Tunajšiemu súdu bol spis doručený dňa 13.3.2014.

Súd si pre svoje rozhodnutie zadovážil ďalej oznámenie žalovaného o výsledku predbežného
prerokovania na náhradu škody zo dňa 6.11.2013.

Žalovaný sa vyjadril k návrhu podaním došlým na súd dňa 22.8.2014 v ktorom namietol premlčanie
nároku žalobcu. Uviedol že vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa podľa § 22, ods. 1 zák.č.
58/1969 Zb. právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o
škode, podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo
dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená

škoda. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby
v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky), a aj zabrániť tomu aby povinné osoby neboli po
časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti, čím sa zabraňuje dlhodobému trvaniu práv
a im zodpovedajúcim povinnostiam - ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnenáosoba v nej u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať
na súde svojho práva, pretože dôvodné vznesenie námietky premlčania v súdnom konaní má za

následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Zásada hospodárnosti konania
musí viesť súd k tomu, aby prednostne posúdil vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že
v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez
potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a
pod. V prejednávanej veci je nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia Okresného

úradu vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OUV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999, ktoré bolo žalobcovi doručené
najneskôr dňa 13.9.1999 (deň kedy žalobca podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť) - najneskôr
odo dňa 13.9.1999 žalobcovi začala plynúť objektívna desaťročná premlčacia doba, ktorá uplynula
najneskôr dňa 13.9.2009, teda po desiatich rokoch odo dňa doručenia (oznámenia) uznesenia o
vznesení obvinenia ktoré žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie. Je síce pravdou že žalobca bol
právoplatne oslobodený spod obžaloby v predmetnej trestnej veci po uplynutí objektívnej premlčacej

doby, ale žalobcovi (ktorý je ako advokát osobou znalou práva) nič nebránilo aby si z dôvodu
zachovania objektívnej premlčacej doby uplatnil nárok na náhradu škody v občianskom konaní, súčasne
s podaním návrhu na prerušenie tohto konania do skončenia trestného konania proti nemu; poukázal
tiež na skutočnosť že neskončenie trestného konania nemôže pôsobiť na objektívnu premlčaciu
dobu v tom zmysle, že by to malo za následok prerušenie jej plynutia, príp. spočívanie až do doby

skončenia trestného konania (pripustenie uvedeného názoru by zásadným spôsobom zmenilo charakter
objektívnej premlčacej doby a spochybnilo by princíp právnej istoty na ktorom je objektívna premlčacia
doba postavená). Správnosti uvedeného právneho názoru zodpovedá aj gramatický výklad § 22, ods.
2 zákona, ktoré pri vymedzení objektívnej premlčacej doby používa výraz „najneskôr“ - interpretáciou
je potrebné dospieť k záveru, že objektívna premlčacia doba je tou poslednou časovou hranicou pre

uplatnenie práva, ktorú nemožno prekročiť, keď iný výklad by mal za následok predĺženie objektívnej
premlčacej doby, čo je v rozpore so zákonným znením. Vedľa objektívnej lehoty zákon stanovuje k
uplatneniunárokovzozodpovednostnýchprávzaškoduspôsobenúrozhodnutiamištátnychorgánovtiež
lehotu subjektívnu, ktorá začína plynúť odo dňa kedy sa poškodený dozvie o škode, a ak je podmienkou
pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie odo dňa doručenia (oznámenia)

zrušujúceho rozhodnutia - obidve premlčacie doby (objektívna a subjektívna) začínajú plynúť, a končia
nezávisle od seba, teda nárok na náhradu škody treba uplatniť v čase kedy ešte plynú obe lehoty
(objektívna a v jej rámci aj lehota subjektívna); márnym uplynutím jednej z lehôt sa nárok premlčuje, aj
keď poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota.
Vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe uviedol že podľa § 23 zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť
oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým
bolo trestné konanie zastavené - v prejednávanej veci si žalobca vznik škody (okrem uznesenia o
vznesení obvinenia) odvodzuje aj od rozhodnutia Okresného súdu Trnava ktorý uznesením sp.zn.
Tpr 121/99 zo dňa 14.9.1999 vzal žalobcu do väzby; rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.zn.

1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, pričom rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 26.5.2010, a týmto dňom žalobcovi začala plynúť lehota ustanovená v § 23 zák.č.
58/1969 Zb. ktorá uplynula dňa 26.5.2011. Keďže žaloba bola súdu doručená až dňa 9.5.2013, teda
celkom zjavne po uplynutí premlčacej lehoty uvedenej v § 23 zák.č. 58/1969 Zb., ktorá uplynula dňa
26.5.2011, vzniesol žalovaný aj pri tomto nároku žalobcu námietku premlčania. Ak žalobca uplatnil

svoj nárok na náhradu škody na súde až po uplynutí ako desaťročnej premlčacej doby od vznesenia
obvinenia, resp. po uplynutí jednoročnej premlčacej doby od právoplatnosti rozhodnutia ktorým bol
oslobodený spod obžaloby, konal v rozpore so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, teda na svoju ujmu.

Žalobca sa vo veci vyjadril -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- podaním došlým súdu dňa

17.10.2014 v ktorom uviedol že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného
rozhodnutia (v kontexte trestného stíhania ČVS: OUV-415/TT-99), ako zásahu do psychického zdravia,
rodinného života, profesnej cti, zníženia vážnosti v spoločnosti, a perspektívneho profesionálneho života
- z okolností trestného stíhania vyplýva že bolo nedôvodné, zavŕšené oslobodzujúcim rozsudkom.
Podľa žalobcu právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu, pretože je následkom

zásahov do osobnostných práv, ktoré sú nepremlčateľné, neodňateľné, nescudziteľné, pričom v prípade
pochybností je súd povinný uprednostniť ústavne konformný výklad v prospech základných práv a
slobôd jednotlivcov (v prípadoch ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy
rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten ktorý zabezpečí plnohodnotnú,resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb
- všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech
realizácie ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd.); výklad

nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu v tom zmysle, že nepodlieha premlčaniu je spravodlivý a ústavne
konformný, garantuje jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. V situácii
keď zákon výslovne nerieši otázku premlčania práva na nemajetkovú ujmu je preto povinnosťou
súdu uprednostniť ústavne konformný výklad, ktorý jednoznačne preukazuje, že predmetné právo
nepodlieha premlčaniu. Ďalším dôvodom prečo nemožno považovať právo žalobcu na nemajetkovú

ujmu za premlčané a prihliadať na námietku premlčania je špeciálny charakter zodpovednosti štátu
za nezákonné rozhodnutie, a to vo sfére vyššej a objektívnej zodpovednosti štátu, nakoľko v prípade
nezákonného výkonu verejnej moci sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu za spôsobenú materiálnu
aj nemateriálnu ujmu; štát musí niesť zodpovednosť za nezákonné konanie svojich orgánov, ktorým
tieto orgány zasahujú do práv a slobôd jednotlivcov, a jednotlivci nemôžu niesť materiálne dôsledky
nezákonného stíhania zo strany štátu. Ak by bol pripustený striktný výklad § 22, ods. 2 zák.č. 58/1967

Zb. o objektívnej 10-ročnej premlčacej lehote, potom by prišlo k protiústavnému výkladu chrániaceho
štát ako subjekt väčšej zodpovednosti, keďže trestné konanie by mohlo trvať, resp. predlžovať sa aj
na desať rokov (čo jednotlivec ovplyvniť nemôže, ale zaviniť alebo spôsobiť by to mohol iba štát, resp.
orgány konajúce v jeho mene) kým by došlo k rozhodnutiu o oslobodení spod obžaloby v súdnom
konaní v rámci trestného konania. Štát by teda mohol byť uplynutím času, a vznesením námietky

premlčania, protiústavné oslobodený od zodpovednosti ktorú objektívne nesie, a to v prípadoch keď
by spôsobil niekoľkoročné stíhanie, ktoré by pokrývalo objektívnu premlčaciu lehotu - ustanovenie §
22, ods. 2 zák.č. 58/1967 Zb. nemôže byť preto vykladané v prospech štátu, pretože by bola daná
neprípustná ochrana štátu v podobe námietky premlčania. Poukázal ďalej na okolnosti konkrétneho
prípadu z ktorých vyplýva, že nedôvodné trestné stíhanie navrhovateľa trvalo viac ako 10 rokov (od

9.9.1999 do 26.5.2010, t.j. od vznesenia obvinenia do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku) - je
absurdné, aby sa za daných okolností prihliadalo na 10-ročnú premlčaciu lehotu, keďže dĺžka konania
závisí od viacerých okolností, pričom žalobca dĺžku ovplyvniť nemohol, nijakým spôsobom nezapríčinil
trestné stíhanie, a nakoniec bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, pričom trestné stíhanie sa viedlo
na základe pochybných a nevierohodných nepriamych dôkazov. Je zároveň v rozpore s Ústavou SR

a Dohovorom, a logickým a teleologickým výkladom, prihliadať na námietku premlčania za situácie
keď trestné stíhanie trvalo dlhšie ako 10 rokov, čím by bol vylúčený účel zák.č. 58/1967 Zb. (resp.
zák.č. 514/2003 Z.z.), a to vyvodiť voči štátu zodpovednosť a umožniť dotknutému jednotlivcovi uplatniť
si svoje práva voči štátu (škodu, nemajetkovú ujmu); pokiaľ ide o náklady na právnu službu, tie je
možné vydokladovať až po právoplatnom skončení veci, preto ani na tieto sa nevzťahuje 10-ročná

premlčacia lehota. Podľa žalobcu vznesenie námietky premlčania je aj v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľko ak by súd prihliadol na námietku premlčania, tak by v rozpore s dobrými mravmi priznal ochranu
štátu, ktorá je v rozpore s Ústavou SR, keďže by vylúčil objektívnu zodpovednosť štátu za nezákonné
rozhodnutie. Podľa žalobcu žalovaný sa námietkou premlčania chce zbaviť svojej zodpovednosti, bez
akéhokoľvekvyjadreniasakmerituveci,sprejavmiignorácievočiprávužalobcuktoréhosúkromnýalebo

profesionálny život bol zasiahnutý nezákonným trestným stíhaním, ktorého dôsledky žiada prejednať
a priznať za ne aspoň nemateriálnu ujmu, keďže navrátenie do pôvodného stavu jeho dôvery, cti,
dôveryhodnosti je už prakticky nemožné.

Na pojednávaní konanom dňa 15.12.2014 právna zástupkyňa žalobcu uviedla že žalobca sa domáha

škody ktorá vznikla pri výkone verejnej moci - nakoľko vo veci žalobcu bol vydaný oslobodzujúci
rozsudok,niejepotrebnépreukazovaťzodpovednosť;jepotrebnépreukázaťvznikavýškunemajetkovej
ujmy. Podľa názoru žalobcu jeho nárok premlčaný nie je.
Uviedla ďalej že aj keď zák.č. 58/1969 Zb. uvádza iba pojem škoda, existujú rozhodnutia ktorými
bola priznaná v rámci tohto pojmu aj náhrada nemajetkovej ujmy, čo korešponduje aj s znením

dohovoru o ochrane práv ktorý má prednosť pred vnútroštátnym právnym poriadkom (uvedené sa
premietlo následné do nového znenia zákona). Čo sa týka vznesenej námietky premlčania poukazuje
na skutočnosť, že trestné konanie od vznesenia obvinenia do vynesenia oslobodzujúceho rozsudku
trvalo takmer 11 rokov, a žalobca v tomto čase nemohol podať návrh na súd o náhradu nemajetkovej
ujmy, nakoľko konanie ešte nebolo ukončené, a jeho návrh by bol neúspešný. Poukázala tiež na

rozpor s dobrými mravmi, nakoľko predlžovaním konania by sa štát mohol zbaviť zodpovednosti za
nezákonné rozhodnutia; trestné konanie bolo vedené 11 rokov aj napriek tomu, že existovalo viacero
dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu. Čo sa týka premlčania pri rozhodnutí o väzbe, podľa názoru
žalobcu sa na tento prípad vzťahuje zák.č. 514/2003 Z.z., nakoľko tento bol účinný v čase nadobudnutiaprávoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku (na rozhodovanie o väzbe sa nevzťahuje 10 ročná premlčacia
lehota ani podľa starého ani podľa nového zákona).
Na pojednávaní konanom dňa 15.12.2014 žalobca poukázal na zhoršenie jeho zdravotného, hlavne

psychického stavu po prepustení z väzby, keď 2 týždne neprijímal stravu, každá predvolánka na súd mu
spôsobovalapsychicképroblémynakoľkočakal,činebudevočinemuvznesenénejakéďalšieobvinenie;
v tomto čase rozmýšľal o samovražde. Manželstvo žalobcu formálne trvá, ale od roku 2004 -v dôsledku
toho že bol dlhší čas vo väzbe- sa odsťahoval z domácnosti, momentálne má priateľku s ktorou žije.
Žalobca má psychické problémy vždy keď ide okolo leopoldovskej väznice. Viackrát sa mu stalo že

po prepustení z väzby mali sudcovi poznámku o jeho pobyte vo väzbe, čo žalobcu psychicky ubíja,
podobnénarážkyaposmeškypociťujeajzostranyvyšetrovateľov.Poukázalnaskutočnosťževpriebehu
väzby prišiel o množstvo klientov, tiež sa rozišiel aj s dovtedajším kolegom v advokátskej kancelárie. Z
uvedených dôvodov mal žalobca problémy v rodine, vo vzťahu k deťom ktorým sa spolužiaci vysmievali;
celú situáciu ťažko niesla aj jeho matka, ktorej musel klamať že vec je už ukončená. Žalobca doposiaľ
má strach aby ho opätovne nezavreli, resp. aby sa do niečoho podobného ako v minulosti nezaplietol.

Na pojednávaní konanom dňa 15.12.2014 splnomocnený zástupca žalovaného uviedol že návrh
považuje v celom rozsahu za nedôvodný, nakoľko oba nároky o ktoré žalobca návrh opiera sú
premlčané. Poukázal na rozhodnutie NS SR č. 1Cdo 100/2009 ktorý konštatoval, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podlieha premlčaniu, nakoľko je potrebné ho považovať za právo majetkovej povahy.
Poukázal na skutočnosť že obe rozhodnutia boli vydané za účinnosti zák.č. 58/1969 Zb., v ktorom nie

je možné priznať za porušenie zákona nemajetkovú ujmu v peniazoch. Žiada aby súd návrh zamietol.
Uviedol ďalej že dohovor na ktorý odkazuje žalobca sa týka výlučne odškodnenia za väzbu, nie však
odškodnenia za vedenie celého konania. Nárok z titulu väzby je premlčaný s poukazom na prechodné
ustanovenia zák.č. 514/2003 Z.z. ktoré zrejme hovoria, že nároky vzniknuté pred účinnosťou uvedeného
zákona sa riešia podľa zák.č. 58/1969 Zb., a keďže k väzbe došlo v roku 1999, vzťahujú sa na daný

prípad ustanovenia „starého zákona“. Ďalej uviedol že nie je dôvodný odkaz žalobcu na dobré mravy,
nakoľko v zákone je úplne zrejme uvedená 10 ročná premlčacia lehota, ktorú v tomto prípade žalobca
nestihol; to isté sa týka aj jednoročnej premlčacej lehoty pri väzbe - ak by sa žalobca mal domáhať
dobrých mravov, v takomto prípade by potom žalovaný nikdy nemohol vzniesť námietku premlčania.

Žalobca sa vo veci vyjadril -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- podaním došlým súdu dňa
23.12.2014 v ktorom uviedol že sa domáha náhrady škody ktorá bola spôsobená jednak začatím a
vedením trestného stíhania ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, a jednak vzatím do väzby na
88 dní v trestnom konaní, ktoré skončilo právoplatným oslobodením spod obžaloby. Systematickým
a logickým extenzívnym výkladom dospela judikatúra súdov k záveru, že ak došlo k oslobodeniu

spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan
čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté - ten proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov zásadne právo na náhradu škody. Poukázal na čl. 46, ods. 3 Ústavy SR z ktorého
vyplýva že ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie

svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca, pričom na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. Zák.č. 58/1969 Zb. pojem „škoda“ nedefinuje - pod škodou je však
potrebné rozumieť okrem majetkovej ujmy (skutočnej škody a ušlého zisku) rozumieť aj nemajetkovú

ujmu, a to tak v prípade zák.č. 514/2003 Z.z., ako i zák.č. 58/1969 Zb., keď pre účely oboch zákonov sa
uplatňovala a uplatňuje širšia definícia pojmu „škoda“ zahŕňajúca aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. V
prípade neoprávneného obmedzovania osobnej slobody (čo bol prípad žalobcu) vyplýva jeho nárok na
odškodnenie nemateriálnej ujmy podľa čl. 5, ods. 5 Dohovoru, pri absencii tejto úpravy v zák.č. 58/1969
Zb. účinnom v čase vzniku nároku žalobcu - vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v zák.č. 58/1969

Zb. je z hľadiska obsahu nároku na náhradu škody užšia než aká vyplýva z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, a preto je treba priamo aplikovať čl. 5, ods. 5 Dohovoru, ktorý má v súlade s
Ústavou SR prednosť pred zákonnou úpravou. V prípade ak by súd pripustil reštriktívny výklad pojmu
„škoda“ v zmysle zák.č. 58/1969 Zb. diskriminoval by poškodené osoby, berúc do úvahy aj Ústavou SR
(a medzinárodnými dohovormi) garantované ľudské práva a slobody, nakoľko by nemajetkovú ujmu za

iné ako nezákonné obmedzenie osobnej slobody nepriznal, pričom poškodené osoby v zmysle zák.č.
514/2003 Z.z. toto právo majú. K vznesenej námietke premlčania uviedol že ju zo strany žalovaného
nie je možné vzniesť, a to pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko podľa § 3 Občianskeho zákonníka
výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, čo platí to aj pre vznesenú námietku premlčania.Poukázal na samotný priebeh trestného konania sp.zn. 1T/74/2009 na Okresnom súde Piešťany z
ktorého vyplýva, že trestné konanie trvalo takmer 11 rokov, pričom z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že okrem jedného svedka žalobcu neusvedčoval žiaden iný svedok - v závere dokazovania

znalec hodnovernosť tohto svedka spochybnil; z uvedeného je zrejmé že trestný súd mohol vec skončiť
oslobodzujúcim rozsudkom skôr. Desať ročná objektívna lehota uplynula teda v rámci prebiehajúceho
konania, a vznesená námietka premlčania je tak v rozpore s dobrými mravmi - súd by účastníkovi
ktorý ju vzniesol nemal priznať ochranu, nakoľko bol to práve žalovaný (zastúpený štátnymi orgánmi
- súdmi), ktorý neúmerne dlhé trestné konanie spôsobil. Žalobca si nemohol skôr podať „preventívne“

civilnú žalobu, nakoľko táto by bola podaná predčasne, a bola by zamietnutá pre nenaplnenie zákonných
podmienok, nakoľko v danom čase nebol ešte vyhlásený oslobodzujúci rozsudok - žalobca preto nemal
inú možnosť ako vyčkať do času nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, pretože až oslobodzujúci
rozsudok je jednou z podmienok pre uplatnenie si náhrady škody. Je absurdné aby sa za daných
okolností prihliadal súd na námietku premlčania, keďže dĺžka konania závisí od viacerých okolností,
pričom v súdenom prípade žalobca dĺžku ovplyvniť nemohol, nijakým spôsobom nezapríčinil trestné

stíhanie a jeho dĺžku, a nakoniec bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, pričom trestné stíhanie sa
viedlo na základe pochybných a nevierohodných nepriamych dôkazov; je zároveň v rozpore s Ústavou
SR a Dohovorom, a logickým a teleologickým výkladom prihliadať na námietku premlčania za situácie,
keď samotné trestné stíhanie trvalo dlhšie ako 10 rokov, čím by bol absolútne vylúčený účel zákona
č. 58/1967 Zb. (či zákona č. 514/2003 Z.z.), a to vziať štát za zodpovednosť a umožniť dotknutému

jednotlivcovi uplatniť si svoje práva voči štátu (škodu, nemajetkovú ujmu).

Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol že sa pridržiava doterajších tvrdení.
Splnomocnenýzástupcažalovanéhovzáverečnejrečiuviedolžežiadanávrhzamietnuť,nakoľkonároky
žalobcu sú premlčané.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a jej právneho zástupcu, splnomocneného
zástupcu žalovaného, oboznámením sa s vyjadreniami účastníkov a s listinnými dôkazmi uvedenými
vyššie, ako i oboznámením s obsahom celého spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny
stav:

Dňa 9.9.1999 bolo voči žalobcovi uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava, ČVS: OUV-4I5/
TT-99 vznesené obvinenie za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171, ods. l,
písm. e) Trestného zákona.
Uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121 /99 zo dňa 14.9.1999 bol žalobca vzatý do väzby
(väzby začala plynúť od 13.9.1999 o 10,10 hod); žalobcovi bolo predmetné rozhodnutie doručené

najneskôr dňa 13.9.1999 (deň kedy žalobca podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť). Uznesením
Okresnej prokuratúry Trnava sp.zn. Pv 897/99-85 zo dňa 9.12.1999 došlo k prepusteniu žalobcu na
slobodu (celkový čas strávený vo väzbe bol 88 dní).
Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 bol žalobca oslobodený
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Piešťany č. 1Pv 677/08 zo dňa 4.5.2009 z dôvodu že nebolo

dokázané, že trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia spáchali obžalovaní, vrátane žalobcu
(proti predmetného rozhodnutiu podala odvolanie Okresná prokurátorka, následne ho však vzala späť);
oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010.
Návrh žalobcu na súd na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch bol doručený dňa 9.5.2013.
(Všetky uvedené skutkové tvrdenia neboli medzi účastníkmi sporné.)

Žalobcažiadalvykonaťďalšídôkaz-vypočutiesvedkovMUDr.E.(bratžalobcu),MUDr.X.(synžalobcu),
P. (dcéra žalobcu), Q. (klient žalobcu), JUDr. F. (kolegovia žalobcu), JUDr. P. (advokát zastupujúci
žalobcu), F. (pracovníčka žalobcu) a Ing. J. (kamarát žalobcu) - všetci uvedení svedkovia by sa mali
vyjadriť k vzniku, resp. k výške nemajetkovej ujmy ktorá nastala u žalobcu. Podľa názoru súdu navrhnuté

dokazovanie vzhľadom na právny názor súdu o premlčaní nárokov žalobcu sa javí ako neefektívne
a nehospodárne, skutočnosti ktoré mali byť preukazované výsluchom uvedených osôb by neboli pre
rozhodnutie súdu relevantné - iba súd rozhodne, ktoré s označených dôkazov vykoná (§ 120, ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku), nie je teda povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy označené
účastníkmi konania či ich zástupcami.

Podľa § 27 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré bolivydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnostitohto

zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 1, ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 2 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 5, ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo

ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 22, ods. 1 a ods. 2 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody podľa tohto zákona
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie

práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.
Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Podľa § 23 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa
premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie
odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

V súlade s ustanovením článku 46 ods. 3 Ústavy SR, a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,

každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje
právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak neodďaľoval požiadavku splnenia
od povinného subjektu, zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to prípadne

aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie (kvalifikované) uplynutie času v dôsledku
ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času
ustanoveného v zákone na vykonanie práva, keď čas uplynul bez toho že by právo bolo vykonané, v
dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania; použitie
tejto námietky má potom za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik súdnej

vymáhateľnosti tohto nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.
Premlčaním síce právo samo osebe nezaniká, len sa oslabuje a to práve v zložke, ktorá predstavuje
nárok - ani nárok premlčaním sám osebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva
domáhať žalobou na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa ale
premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká (subjektívne právo trvá ďalej vo

forme naturálneho záväzku čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie
zo strany povinného subjektu). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho
základe žalobu, teda keď je „actio nata“ - tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej
okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve).
Súd sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu

subjektívneho práva veriteľa; ak teda súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol
námietku premlčania, už bližšie nemusí skúmať existenciu subjektívneho práva a vychádza z toho, že
tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola zamietnutá.Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že návrhu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Súd sa prioritne vysporiadal s otázkou použitia právneho predpisu na súdený prípad, nakoľko v dobe
od vznesenia obvinenia za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171, ods. l, písm.

e) Trestného zákona voči žalobcovi zo dňa 9.9.1999 (uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ
Trnava, ČVS: OUV-4I5/TT-99), resp. odo dňa 13.9.1999, kedy bol žalobca vzatý do väzby (Uznesením
Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121 /99 zo dňa 14.9.1999) stratil platnosť zák.č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (dňom 30.6.2004), a nadobudol platnosť zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (odo dňa 1.7.2004), ktorý riešil problematiku zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a náhrady škody / nemajetkovej ujmy odlišným
spôsobom. V súdenom prípade je nesporné, že nezákonným rozhodnutím je uznesenie o vznesení
obvinenia Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OUV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999, resp.
uznesenie Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121 /99 zo dňa 14.9.1999, ktorým bol žalobca vzatý
do väzby (žalobcovi boli predmetné rozhodnutia doručené najneskôr dňa 13.9.1999); uznesením

Okresnej prokuratúry Trnava sp.zn. Pv 897/99-85 zo dňa 9.12.1999 došlo k prepusteniu žalobcu na
slobodu. Rozhodnou dobou pre použitie príslušného predpisu je tak podľa názoru súdu deň vydania
nezákonného rozhodnutia (t.j. 9.9.1999, resp. 14.9.1999) kedy platil zák.č. 58/1969 Zb., ktorý sa použije
na posudzovanie veci (nie teda ako si to mylne vysvetľuje žalobca zák.č. 514/2003 Z.z.), nakoľko k
rozhodnej udalosti prišlo za účinnosti zák.č. 58/1969 Zb. - v tejto súvislosti súd poukazuje aj na úplne

zrejmúajasnúformuláciuprechodnýchustanoveníuvedenýchv§27zák.č.514/2003Z.z.,podľaktorých
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona (zák.č. 514/2003 Z.z., t.j. do 30.6.2004) sa spravuje doterajšími predpismi (zák.č. 58/1969 Zb.).
S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že na vyriešenie súdenej veci sa použije výlučne zák.č.

58/1969 Zb., a nie je možné použiť a aplikovať žiadne ustanovenia zák.č. 514/2003 Z.z.
V ďalšom postupe sa súd v prvom rade zaoberal žalovaným vznesenou námietku premlčania celého
nároku žalobcu, z dôvodu procesnej hospodárnosti a efektivity, pričom dospel k záveru, že je potrebné
sa s touto námietkou stotožniť, nakoľko nárok na súd bol podaný až po uplynutí premlčacej doby.
Vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 9.9.1999 vydaného Okresným úradom vyšetrovania

PZ Trnava, ČVS: OUV-4I5/TT-99, v spojitosti s uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121 /99
zo dňa 14.9.1999, ktorým bol žalobca vzatý do väzby (predmetné rozhodnutia boli žalobcovi doručené
najneskôr dňa 13.9.1999, keď žalobca podal sťažnosť) je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že uvedené
rozhodnutia sa v neskoršom konaní, v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.zn.
1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 ukázali byť ako „nezákonnými“ vzhľadom na oslobodenie žalobcu spod

obžaloby. Je treba však poukázať na skutočnosť, že podľa § 22, ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. právo na
náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode (subjektívna premlčacia
doba), ale podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia sa toto právo premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa
keďpoškodenémubolodoručené(oznámené)nezákonnérozhodnutiektorýmbola/malabyťspôsobená
škoda(objektívnapremlčaciadoba).Zuvedenéhojepotomzrejméžežalobcovizačalaplynúťobjektívna

premlčacia doba (desať ročná) najneskôr odo dňa 13.9.1999, ktorá uplynula dňom 13.9.2009(!), pričom
neskončenie trestného konania nemôže pôsobiť na beh a trvanie objektívnej premlčacej dobu v tom
zmysle, že by sa jej plynutie prerušilo, alebo že by spočívalo (pripustenie uvedeného názoru by
zásadným spôsobom zmenilo charakter a účel objektívnej premlčacej doby, a spochybnilo by princíp
právnej istoty na ktorom je objektívna premlčacia doba postavená). Nie je možné sa v tejto súvislosti

stotožniť s argumentáciou žalobcu o výklade právnych noriem v prospech spravodlivého a ústavne
konformného výkladu, ktorý garantuje právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie,
nakoľko pri výklade a aplikácii použitej normy (ohľadom premlčania) neexistuje ustanovenie ktoré by
bolo pochybné - ustanovenia § 22, ods. 1 a ods. 2 zák.č. 58/1969 Zb. sú jasné a zrozumiteľné, nie je
potrebné ich vykladať nijak inak ako logicky, gramaticky a doslovne (t.j. nemožno použiť napr. rozširujúci

výklad ktorý by mal byť za každú cenu prospešný pre žalobcu). Pri vymedzení objektívnej premlčacej
doby výrazom „najneskôr sa právo premlčí“ je potrebné dospieť k záveru, že objektívna premlčacia
doba je poslednou časovou hranicou pre uplatnenie práva, ktorú nemožno prekročiť - iný (rozširujúci,
podľa žalobcu „právne konformný“) výklad by mal za následok neodôvodnené predĺženie objektívnej
premlčacej doby, čo je v rozpore so znením a duchom zákona.

Obdobne treba hodnotiť i situáciu v súvislosti k rozhodnutiu o väzbe a náhradou škody - podľa § 23
zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste sa premlčí za
rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie. V súdenej veci si žalobca vznik
škody (okrem uznesenia o vznesení obvinenia) odvodzuje aj od rozhodnutia Okresného súdu Trnavaktorý uznesením sp.zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.9.1999 vzal žalobcu do väzby - rozsudkom Okresného
súdu Piešťany sp.zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, pričom
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010. Týmto dňom (26.5.2010) žalobcovi začala plynúť

jednoročná lehota ustanovená v ktorej si mohol uplatniť právo na náhradu škody, a táto lehota uplynula
dňa 26.5.2011 - keďže žaloba bola súdu doručená až dňa 9.5.2013 (teda zjavne po uplynutí premlčacej
doby), a keďže žalovaný vzniesol aj pri tomto nároku žalobcu námietku premlčania, musel k nej súd
prihliadnuť.
Ak si teda žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu škody na súde až po

uplynutí desaťročnej premlčacej doby od vznesenia obvinenia, resp. po uplynutí jednoročnej premlčacej
doby od právoplatnosti rozhodnutia ktorým bol oslobodený spod obžaloby, jeho právo sa premlčalo
(konal v rozpore so zásadou že práva patria iba bdelým), a súd nemohol jeho návrhu vyhovieť - rozhodol
teda tak, že návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol (v súlade so zásadou hospodárnosti konania a
procesnej ekonomiky súd prednostne posúdil vznesenú námietku premlčania, bez potreby vykonávania
ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky nemajetkovej ujmy, škody a pod., ktoré by boli v danej situácii

-keď súd by tak či tak návrh zamietol- bezvýznamné).
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142, ods. l Občianskeho súdneho poriadku tak, že žalobca
bol zaviazaný ich náhradou voči procesne úspešnému žalovanému, pričom trovy konania žalovaného
spočívajú v ním vynaloženom cestovnom za dve cesty Bratislava - Trnava a späť na pojednávania
(15.12.2014 a 28.1.2015) spolu vo výške 10,20 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, ku Krajskému
súdu v Trnave, cestou podpísaného súdu, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo

sleduje, a musí byť podpísané a datované uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.