Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, April 25, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/294/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234353
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234353.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813
11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody
sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 866,68 eur, zamieta.

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/217/2013-17 zo dňa 07.03.2013
zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

NávrhompodanýmnaOkresnomsúdeŽilinadňa27.09.2012sanavrhovateľdomáhalvydaniarozsudku,
ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z

titulu nemajetkovej ujmy sumu 866,68 eur a nahradiť mu trovy konania.
Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa
ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu
navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere č.: XXXXXXX dlžníkom T. W.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil

registráciou exekučnej veci číslo Q.. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho
pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej
dobe. Súčasne navrhovateľ citoval znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č.

102/2011 Z. z. účinného od 01.06.2011. S poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 dôvodil, že v exekučnom
konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručeniatakejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. S poukazom
na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002
do 31.05.2010 uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil

rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,
a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom
bola napr. notárska zápisnica. V ďalšom navrhovateľ poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu,

že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 06.09.2012 (konanie začalo dňa 25.05.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby (omeškanie viac ako 470 dní), a to napriek enormnej snahe navrhovateľa (a to nielen a výlučne

prejavujúcej sa vo vzťahu k dotknutej exekučnej veci) prejavujúcej sa v jeho žiadostiach o informáciu
o stave konania a námietkam na prieťahy v súdnom konaní zo dňa 02.07.2009, dňa 23.09.2009,
dňa 13.11.2009, dňa 25.02.2010, dňa 30.08.2010, dňa 23.11.2010 a dňa 25.05.2011. Opísaný postup
exekučného súdu tak hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému

súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Poukazuje na skutočnosť, že sa
dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si tak uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje

nasledovne: A) Pokiaľ ide o majetkovú škodu, táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej, pričom v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu

informačného systému sumu 40,- eur a na spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a

rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,-
eur. Výšku hmotnej škody stanovil na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu,
že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza z účtovnej
agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie
je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. B) Pokiaľ

ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, navrhovateľ tento uplatnený nárok odôvodnil
tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho
nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,

stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu
866,68 eur. Napokon navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.

Odporca však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval.
Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že v návrhom
na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Uviedol len
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto mal súd postupovať podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu

toho istého stupňa.
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/217/2013-17 zo dňa 07.03.2013 rozhodol o podaní
navrhovateľa, ktoré považoval podľa jeho obsahu za námietku zaujatosti, že sudca Okresného súdu
Žilina JUDr. Peter Hrnčiar je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci a ostatní sudcovia
Okresného súdu Žilina vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci nie sú. Uznesenie bolo

právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 12.06.2013.
Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že
nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a
preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu.
Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde

Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko
tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012,
25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem

žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku,
ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamu
vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v
prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. XXXX.
Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 19.09.2013, v ktorom žiadal návrh

navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo
všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa
27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok

na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov
navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému nároku na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky nepredložil.
Ďalej považoval za potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora

je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo
veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere
je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej

podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Ďalej odporca s odkazom na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 uviedol, že z týchto ustanovení jednoznačne
vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského

súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúceho z nesprávneho úradného
postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach nemá žiadnu
oporu v zákone. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po
01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Odporca mal v ďalšom za to, že ust. § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku sa aj v znení účinnom pred 01.06.2011 vzťahovalo na rozsudky

rozhodcovských súdov, pričom poukázal na dôvodovú správu k novele Exekučného poriadku, ktorá s
účinnosťou od 01.06.2011 novelizovala ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti
odporca považoval za potrebné taktiež i na tomto mieste poukázať na judikatúru Ústavného súdu
spis. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada

síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného
súdu spis. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch
sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich
žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo
na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie
zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak

za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy
podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru
o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný

súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca
taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo
všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu
15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide o

samotnú uplatnenú náhradu materiálnej škody, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku škody má
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ však nijako
túto škodu nepreukázal. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal
na znenie ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V prvom rade poukazuje na viacero nálezov
Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia

nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorý musí byť priznaná za každý rok prieťahov,
je nesprávna úvaha. Navyše je potrebné vychádzať aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom
v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je
potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.

Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR
spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež
navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ
zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov

nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s
prihliadnutím na poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca
akcentuje na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto

náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje,
podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V
tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,

ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverovje predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi

Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj
sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je

vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí
pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia
práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa

na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,
s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne

v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 07.04.2014 spolu
s predvolaním na pojednávanie.

Na súdom nariadené pojednávanie dňa 25.04.2014 sa účastníci konania, ani právny zástupca
navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. § 49 ods. 1 O.s.p.,
pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie
na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p.
Právnyzástupcanavrhovateľadozačatiapojednávaniapodanímzodňa17.04.2014žiadalpojednávanie

zrušiť až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného
sudcu, pričom súčasne navrhol konanie v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p.
prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti
navrhovateľa pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
uznesenímKrajskéhosúduvŽilineč.k.9NcC/217/2013-17zodňa07.03.2013sodôvodnením,žemáza

to, že jeho objektívna námietka porušenia nestrannosti konajúceho súdu je v danom prípade dôvodná.
Ak totiž nedôjde k ústavne konformnému prerokovaniu objektívnej námietky vznesenej navrhovateľom
skôr, ako vo veci otvorí súd pojednávanie, dopustí sa odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods.1
Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) veta prvá O.s.p, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,

ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z. z. účinnom od 20.03.2002,
podanie sťažnosti nemá odkladný účinok.
Podľa ust. § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z. z. účinnom od
20.03.2002, ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť

vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri
odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Súd má za to, že v danom prípade návrhu navrhovateľa na prerušenie konania sa nejedná o dôvod
predpokladaný ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Podľa tohto cit. ustanovenia O.s.p. má súd povinnosťprerušiť konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť
ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ust. § 135 ods. 1. O.s.p. Súd poukazuje
nato,žeonamietanejotázkenestrannostisudcuužprávoplatnerozhodolKrajskýsúdvŽilineuznesením

č. k. 9NcC/217/2013-17 zo dňa 07.03.2013. Rozhodovanie krajského súdu podľa ust. § 15 ods. 1 a §
16 ods. 1 O.s.p. je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR rozhodovaním mimo inštančný postup,
teda krajský súd v takomto prípade nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd druhého
stupňa (odvolací súd). Teda o otázke nestrannosti sudcu bolo už zákonom predpokladaným spôsobom
rozhodnuté. Navrhovateľ k svojmu návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu predmetnej sťažnosti

adresovanej Ústavnému súdu SR. Bez ohľadu na to, že navrhovateľ nepreukázal doručenie tejto
sťažnosti Ústavnému súdu SR, súd poukazuje na cit. ust. § 52 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., v zmysle
ktorého podanie sťažnosti na Ústavnom súde SR nemá odkladný účinok. Aj keď navrhovateľ v ústavnej
sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR zároveň požiadal o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by
bola odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/217/2013-17
zo dňa 07.03.2013, do pojednávania nebolo súdu doručené žiadne rozhodnutie Ústavného súdu o

vydanítakéhotodočasnéhoopatrenia,resp.súdnemalotakomtorozhodnutíÚstavnéhosúduSRžiadnu
vedomosť.
Pokiaľ sa jedná o ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., toto kreuje len prípadnú možnosť (teda nie povinnosť)
rozhodnutia procesného súdu o prerušení konania, ak dospeje k záveru, že prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, alebo ak dal na takéto konanie podnet.

Súd má za to, že, ak aj prebieha konanie na Ústavnom súde SR o predmetnej sťažnosti navrhovateľa,
nejde o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci.
Napokon, ak by aj Ústavný súd SR konštatoval nálezom namietané porušenie práva navrhovateľa a
zrušil súčasne uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/217/2013-17 zo dňa 07.03.2013 (v tomto
kontexte však súd poukazuje na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. uznesenia č. k. I. ÚS

564/2013-10 zo dňa 11.09.2013, č. k. II. ÚS 564/2013-11 zo dňa 30.10.2013 a č. k. II. ÚS 593/2013-10 zo
dňa 05.11.2013, ktorými Ústavný súd SR odmietol zásadne totožné ústavné sťažnosti navrhovateľa pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd uzneseniami Krajského
súdu v Žiline pre nedostatok právomoci podľa ust. čl. 127 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ust. § 25 ods.
2 zákona č. 38/1993 Z. z.) pričom následne by Krajský súd v Žiline novo rozhodol o vylúčení sudcu,

ktorémuvecbolapridelenánaprejednávaniearozhodnutie,navrhovateľovizostávazachovanámožnosť
namietať v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu dôvod podľa ust. § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p., teda, že v konaní prvostupňového súdu došlo k
vade spočívajúcej v tom, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Odporca svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil podaním zo dňa 17.04.2014 z dôvodu

hospodárnosti konania, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania, zotrval na svojom vyjadrení k
návrhu.
Súd tak nevidel žiaden dôležitý dôvod na strane ani jedného z účastníkov konania na odročenie
pojednávania a v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní
dňa 22.04.2014 v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa a súčasne

rozhodol na základe vyššie uvedených dôvodov a úvah aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania.
Odporca svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil podaním zo dňa 17.04.2014 z dôvodu
hospodárnosti konania, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania, zotrval na svojom vyjadrení k
návrhu.

Súd tak nevidel žiaden dôležitý dôvod na strane ani jedného z účastníkov konania na odročenie
pojednávania a v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa
25.04.2014 v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa.
Súd tak vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v
návrhu označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový

stav.
Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa
27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 v
spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR zaevidovaná

pod č. 5761 a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od 23.04.2012 do
25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že k
uspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom spravodlivosti
SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo.Zo súdom vyhotovenej fotokópie spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 12Er/1525/2011 vyplýva:
Dňa 27.07.2011 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod spis. zn.
exekútora Q. XXXX/XX žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému T. W. na

základe návrhu navrhovateľa zo dňa 25.05.2011 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného
titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. č. k. SR
01910/11 zo dňa 25.03.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.04.2011 a vykonateľnosť dňa
14.04.2011. K žiadosti súdny exekútor pripojil návrh na vykonanie exekúcie, zmluvu o úvere medzi
oprávneným a povinným z exekúcie, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenku, plnomocenstvo

vystavené navrhovateľom jeho advokátovi, dotknutý exekučný titul a výpis z obchodného registra
navrhovateľa.
Okresný súd Žilina uznesením č. k. 12Er/1525/2011-20 zo dňa 20.08.2012 žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a exekučné konanie
zastavil, a to s odôvodnením, že považoval výkon práv oprávneného (t. j. navrhovateľa v prejednávanej
veci) podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu

spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z., a preto postupom podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol a exekučné konanie zastavil.
Podľa ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného

predpisu.
Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľaust.§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012z.z.účinnomod

01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán

neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatiažiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne

prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“) v znení zákona č.
102/2011 Z. z. účinného od 01.06.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.
Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 102/2011 Z. z. účinného od 01.06.2011 do 17.01.2013,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného

podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 12Er/1525/2011 spočívajúcim v
nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v zákonom stanovenej lehote, resp. v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Jeho nárok je tak potrebné právne posúdiť ako
nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust.
§ 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak
uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a

jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak
mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že
je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit.
ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v
tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne
o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho

nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Došlo teda k
naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka
predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná.
Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný
orgán.
V prejednávanom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina
ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa cit. ust. § 3 ods. 1

písm.d)vspojenísust.§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.vznikomzbytočnýchprieťahovvjehopostupe
spočívajúcich v tom, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až 470 dní po začatí konania, resp., že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je

osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení
čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
sú:
1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe

[cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.].
2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou
(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide

o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je
vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 27.07.2011; o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 20.08.2012 tak, že súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti zamietol. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a

rozhodnutím súdu o nej tak prešlo 390 dní (teda takmer 13 mesiacov).
Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní
nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné vyššie cit. ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora

na jeho vydanie, súd konštatuje, že z cit. ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo
všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona
neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa cit. ust. §
41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských súdov a

rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z
dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. V uvedenom kontexte
súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd
SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať
na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010).“.
Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 27.07.2011 o tejto žiadosti tak,
že túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP sa vo všeobecnosti na takéto

rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo o exekučný titul podľa cit. ust.
§ 41 ods. 2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo o iný exekučný titul.
Treba v ďalšom poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Exekučný súd v rámci
dotknutého konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za
nezlučiteľnýsdobrýmimravmianormaminaochranuspotrebiteľaapovažovalzadôvodnéaplikovaťust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle

ktoréhosmernicuRadyč.93/13/EHSzodňa5.04.1993trebavykladaťvtomzmysle,ževnútroštátnysúd,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej
predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide
o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.Taktiež súd považuje za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne
podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré

sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej
sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej

stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať
osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými
konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, exekučný súd v danom prípade konal po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27.07.2011 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať
rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Exekučný súd svoj

prieskum vykonal a dňa 20.08.2012 rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Treba opätovne zdôrazniť, že v danom prípade nebola zákonom stanovená lehota na udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp. zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, a preto neprichádza do úvahy nesprávny úradný postup exekučného súdu
v podobe porušenia povinnosti exekučným súdom vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup, pretože postup exekučného súdu našiel svoje vyjadrenie v rozhodnutí. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný
súd hodnotil listiny predložené zo strany oprávneného, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo

smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý
by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny.
Konanie exekučného súdu v danom prípade sa aj napriek vyššie uvedenému podľa názoru súdu
však vyznačovalo určitými prieťahmi, resp. neúmerne zložitosti veci dlhou dobou odo dňa 27.07.2011
(deň doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému

súdu) do dňa 20.08.2012 (deň rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie), ktoré trvalo 390 dní (t. j. takmer 13 mesiacov). Aj napriek vyššie
konštatovanej väčšej zložitosti a náročnosti daného prieskumu exekučného súdu podľa cit. ust. § 44
ods. 2 EP, ktorý vykonaný prieskum sa nakoniec prejavil v samotnom rozhodnutí exekučného súdu o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dospel súd k záveru, že dĺžka

uvedeného konania bola neprimeraná miere zložitosti a náročnosti dotknutej exekučnej veci. Uvedené
obdobie je tak možné považovať za obdobie, kedy vznikli v postupe exekučného súdu určité prieťahy.
Z tohto dôvodu tak súd musel v prejednávanej veci konštatovať, že v konaní vyšlo najavo, že exekučný
súd sa podľa cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní.

Ak ide o námietku odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na
nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely

zákonač.514/2003Z.z.vykonanejzákonomč.412/2012Z.z.Jeneprípustné,abysanárokynanáhradu
škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až
následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom
na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú.
Súd sa preto v ďalšom zaoberal otázkou naplnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil,
súd konštatuje, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich
skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. § 101 ods. 1
O.s.p., nasledovne, a to, že táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho

činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom
v tomto období vynaložil 1) na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,- eur, 2) na udržiavanie a správu informačného systémusumu 40,- eur a 3) na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu

15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,
a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- eur. Navrhovateľ v
konaní však nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym
prípadom vynaložil. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhovateľ spolu s návrhom nepredložil

a ani neoznačil žiaden dôkaz.
Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na
správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril
v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti
každého jednotlivého prípadu. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal
vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik
akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku

takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov. Tento vznik musí
byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný.
Odhliadnuc od uvedeného, súd považuje za potrebné poukázať na to, že predmetné režijné náklady
navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané
v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám

navrhovateľ v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov a s ktorou nepochybne súvisí
aj potreba vymáhania nezaplatených pohľadávok, či už v súdnych (rozhodcovských) konaniach alebo
vo vykonávacích (exekučných) konaniach. Navrhovateľ teda tieto náklady vynakladá v príčinnej
súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu
vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom

prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že
by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania
vedeného na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 12Er/1525/2011. Je možné naopak vychádzať
z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek zamestnanca,
ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne

navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto
informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci bezodkladne poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie.
Rovnako navrhovateľ neprodukoval jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že v dotknutom období (medzi
doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu

a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti) akýmkoľvek spôsobom zaslal exekučnému súdu
akékoľvek podanie (urgenciu, či sťažnosť) týkajúcu sa dotknutého exekučného konania vedeného
pod spis. zn. 12Er/1525/2011. Z obsahu dotknutého spisu exekučného súdu spis. zn. 12Er/1525/2011
naopak vyplýva, že v tomto spise sa nenachádza akékoľvek podanie navrhovateľa spočívajúce v
urgovaní a kontrole stavu exekučného konania spadajúce do dotknutého obdobia. Súčasne možno

konštatovať,žezobsahuexekučnéhospisunevyplývavznikakýchkoľveknákladovnavrhovateľavtomto
dotknutom období.
Súd musel tak konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej
škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu

za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody
zamietol.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy
v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS
63/00). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo

slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama
o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012,
IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť
k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v

cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti
daného prípadu, ako aj prihliadajúc na osobu navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery
vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ
podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci), pričom z tejto činnosti pri ním
poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika
nepochybne značných ziskov, pričom v danom prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností

nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako je to napr. v konaniach vo
veciach osobného stavu, či pracovno-právnych), súd dospel k záveru, že určité, nie však z pohľadu času
podľa názoru súdu osobitne mimoriadne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní
exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky v
podobevnútornýchzásahovdospoločnosti,ovplyvňovaniapodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,

porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky, a preto v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva
navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je otázne, či navrhovateľ vôbec postrehol
počas obdobia od 27.07.2011 do 20.08.2012 vôbec postrehol pri toľkých exekučných konaniach, že v

dotknutej exekučnej veci došlo zo strany exekučného súdu k zbytočným prieťahom v jeho konaní. Z
vyššie uvedených dôvodov tak súd vychádzajúc z navrhovateľom opísaných skutkových okolností, na
základe ktorých malo dôjsť u neho k nemajetkovej ujme, návrh aj v časti o zaplatenie sumy 866,68 eur
z titulu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma

premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu
škody nebola preukázaná.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd

munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že

z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.