Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, October 23, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/90/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109214915
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5109214915.17

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľov:
I. Q. P., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX C. XXX, Š. U. A., II. M. I., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX M. XX, Š.
U. A., III. I. C., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX A. XX, Š. U.Č. A., IV. Y. C., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX I.
XXX, Š. U. A., všetci právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., so sídlom
Daniela Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956, proti odporcom: I. B. K., G.. XX.XX.XXXX, K.

XXX XX I. XXX, Š. U. A., právne zastúpený JUDr. Mariánom Kuckom, advokátom so sídlom Národná 7,
010 01 Žilina, II. K. L., G.. XX.XX.XXXX, A. XXXX, XXX XX K., Š. U.Q. A., III. B. C., G.. XX.XX.XXXX, K.
XXX XX I. XXX, Š. U. A., právne zastúpená JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom so sídlom Stred 60/55,
017 01 Považská Bystrica, IV. B. L., G.. XX.XX.XXXX, K. G. XXX, XXX XX B., Č. P., Š. U. Č., V. M. L., G..
XX.XX.XXXX, K. G.Á. XXX, XXX XX B., Č. P., Š. U. Č., VI. B. H., G.. XX.XX.XXXX, K. C.. G. XXX, XXX
XX E., Č. P., Š.E. U. Č., VII. Z. Č., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX G. XXX, Č. P., Š. U. Č., VIII. M. C., G..

XX.XX.XXXX, K. XXX XX Z. XXX, Č. P., Š. U. Č., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

Návrh o určenie, že O. C., P.. C., G.. XX.XX.XXXX, J.. XX.XX.XXXX bol ku dňu smrti, t. j. ku dňu
XX.XX.XXXX výlučným vlastníkom v podiele X/X nehnuteľnosti - pozemku, nachádzajúceho sa v
katastrálnom území I., evidovaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom Bytča, katastrálnym
odborom ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2, z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania zo dňa 05.06.2009 podaným na Okresnom súde Žilina dňa 08.06.2009
a doplneným po výzve súdu podaním zo dňa 22.09.2009 doručeným súdu dňa 29.09.2009 sa
navrhovateľky I. až IV. voči odporcom I. a II. domáhali vydania rozhodnutia súdu, ktorým by bolo
určené, že sú podielovými spoluvlastníčkami, každá o veľkosti podielu X/X nehnuteľností - pozemku

nachádzajúceho sa v k. ú. I., evidovaného na LV č. XXX, vedenom (v tom čase) Správou katastra
Bytča ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2 a pozemku nachádzajúceho sa v k. ú. I.,
evidovaného v katastri nehnuteľností ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2.
Svoj návrh navrhovateľky skutkovo odôvodnili tým, že dňa 29.05.2009 oznámila navrhovateľka I., že
odporcovia odstránili z jej pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X a parc. C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I. oplotenie.
Navrhovateľka I. sa pred tým dopytovala u odporcov I. a II. na dôvod ich postupu, nakoľko bola

presvedčená, že predmetné pozemky sú v spoluvlastníctve navrhovateliek. Odporcovia I. a II. túto
skutočnosť popierajú. Navrhovateľky ďalej uviedli, že predmetné pozemky nadobudol do vlastníctva ich
spoločný právny predchodca nebohý O. C., G.. XX.XX.XXXX, naposledy bydliskom I. XXX, ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX. Dedičmi po nebohom O. C. sa stali jeho deti, a to navrhovateľky I. až III. a Z. C., ktorý
však zomrel a jeho právnou nástupkyňou sa stala navrhovateľka IV. Ich právny predchodca vykonal za
života v minulosti zámenu pozemkov práve s právnymi predchodcami odporcov a v teréne vyčlenené

pozemky boli vytýčené v hraniciach a takto aj oplotené. Keďže v roku podania návrhu bolo pôvodné
oplotenie schátralé, rozhodli sa navrhovateľky toto nahradiť novým oplotením. Odporcovia I. a II., ktorídoteraz nikdy nenamietali ich oprávnenú dobromyseľnú držbu však toto nové oplotenie zničili a až toho
času začali namietať neplatnosť zámennej zmluvy, ktorú v minulosti vykonali ich právni predchodcovia.
Skutočnosť, že navrhovateľky dobromyseľne a nerušenie užívali predmetný pozemok potvrdzujú svojimi

podpismi aj viacerí svedkovia. Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že ich právny predchodca, ako aj ony
samotné predmetný pozemok trvale, nerušene a dobromyseľne užívali v presvedčení, že vec užívajú na
základe vlastníckeho práva, ktoré nadobudli titulom vydržania podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka.
Napokon navrhovateľky uviedli, že majú naliehavý právny záujem na deklarovaní ich vlastníckeho práva,
nakoľko v súčasnosti odporcovia I. a II. toto ich právo popierajú, bránia im v užívaní ich majetku a tento

poškodzujú.
Odporca I. sa k doručenému návrhu vyjadril podaním zo dňa 10.11.2009 a podaním zo dňa 08.12.2009,
v ktorých uviedol, že je podielovým spoluvlastníkom v podiele XX/XX pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X,
k. ú. I., zapísanej na LV č. XXX. Z obsahu LV vyplýva, že ako podieloví spoluvlastníci okrem odporcu
II. sú vedené aj ďalšie osoby, pričom ako odporca je označený len on a odporca II. Má za to, že
navrhovateľky neoznačili všetkých účastníkov, ktorí majú vystupovať na strane odporcov. Ďalej odporca

I. uviedol, že nemá vedomosť o zámene pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, ako to tvrdia navrhovateľky. Z
obsahunávrhuaninevyplýva,kedymalúdajnenadobudnúťdovlastníctvapredmetnýpozemokspoločný
právny predchodca navrhovateliek. Pokiaľ sa týka pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, k vlastníctvu tejto sa
vyjadriť nevie, ale na túto si nároky nečiní. Čo sa týka navrhovateľkami predložených vyhlásení svedkov,
po ich preštudovaní poukazuje na to, že sú datované dňom 30.05.2009, pričom návrh bol podaný na

súde dňa 08.06.2009. Vo väčšine vyhlásení je uvedený nečitateľný podpis, pričom ani jedno vyhlásenie
neobsahuje overený podpis. Vyhlásenia sú napísané jedným a tým istým pisateľom. Svedkovia väčšinou
tvrdia, že záhradu užíval právny predchodca navrhovateliek a jeho manželka. Bližšie nie je však táto
označená č. parcely, alebo miestnym názvom. Časť svedkov tvrdí, že C. kúpili, resp. vymenili záhradu.
S týmto však nesúhlasí. Nesúhlasí ani s tým, že C. kúpili záhradu od M.. Pani M. záhradu nepredávala,

teda pozemok, ktorý je predmetom sporu. Pokiaľ právny predchodca navrhovateliek O. C. užíval tento
pozemok ako nájomca, nemožno z tohto odvodzovať jeho vlastníctvo. V minulosti aj jeho ako jedného z
podielových spoluvlastníkov kontaktovala jedna z navrhovateliek, či by záhradu neprepísal na ňu, takže
navrhovateľky museli dobre vedieť, že tento pozemok im nepatrí. Navrhol tak návrh v celom rozsahu
zamietnuť a zaviazať navrhovateľky nahradiť mu trovy konania.

Odporca II. sa k návrhu vyjadril podaním zo dňa 10.11.2009 a podaním zo dňa 08.12.2009, v ktorých
sa vyjadroval zásadne rovnako ako odporca I. Rovnako tiež navrhol návrh v celom rozsahu zamietnuť
a zaviazať navrhovateľky nahradiť mu trovy konania.
Podaním zo dňa 13.10.2011 navrhovateľky žiadali pripustiť vstup B. C. a O. L., rod. R. do konania ako
ďalších osôb zapísaných na LV č. XXX, k. ú. I. ako spoluvlastníkov pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X.

Súd uznesením č. k. 6C/90/2009-99 zo dňa 24.02.2012 pripustil, aby do konania vstúpila odporkyňa III.
na strane odporcov.
Súd uznesením č. k. 6C/90/2009-101 zo dňa 24.02.2012 nepripustil, aby do konania vstúpila ako
odporkyňa O. L., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že takáto osoba
nikdy neexistovala a pokiaľ ide o O. R., rod. L. ako na LV č. XXX vedenú podielovú spoluvlastníčku, nar.

XX.XX.XXXX, táto zomrela dňa 01.04.1953, t. j. pred podaním návrhu.
Odporkyňa III. sa k návrhu vyjadrila podaním zo dňa 11.05.2012, v ktorom uviedla, že s návrhom
nesúhlasí. Spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I. nadobudla v roku 2010, a to
na základe riadne uzavretej kúpnej zmluvy od pôvodných podielových spoluvlastníkov N. B. a Q. Š.. Obe
tieto predávajúce mali svoje spoluvlastnícke podiely zapísané na príslušnom LV a svoje vlastnícke právo

odvodzovali od svojich právnych predchodkýň. Ani jedna z predávajúcich nemá žiadnu vedomosť o
údajných v minulosti realizovaných právnych úkonoch, na základe ktorých mal nadobudnúť vlastníctvo k
spornému pozemku právny predchodca navrhovateliek. O oprávnenosti vlastníckeho práva jej právnych
predchodkýň okrem iného svedčí aj v spise sa nachádzajúca kópia z pkn vl. č. XX, k. ú. I., na ktorej sú
evidované ich právne predchodkyne, a to P. B. a Š. M.. Pokiaľ sa týka časti návrhu o určenie vlastníctva

k pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I. v tejto časti konania nie je pasívne vecne legitimovaná, keďže
nie je vlastníčkou tejto parcely. Z uvedených dôvodov odporkyňa III. žiadala návrh zamietnuť a zaviazať
navrhovateľky nahradiť jej trovy konania.
Navrhovateľky podaním ústne urobeným do zápisnice o pojednávaní dňa 08.01.2013 zobrali návrh v
časti o určenie ich vlastníckeho práva k pozemku, nachádzajúcemu sa v k. ú. I., evidovanému v katastri

nehnuteľností ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2, späť. Súd na základe tohto
dispozitívneho procesného úkonu navrhovateliek konanie v tejto časti uznesením č. k. 6C/90/2009-135
zo dňa 23.01.2013 zastavil.
Súd vec prejednal, vo veci vykonal dokazovanie a po prvý krát rozhodol na pojednávaní dňa 30.04.2013.Navrhovateľky sa na pojednávaní k veci vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu tak, že
odporcu II. žalujú nielen ako podielového spoluvlastníka, ale aj ako právneho nástupcu a podľa ich
informácií jediného dediča po zomrelej O. L., rod. R.. Čo sa týka merita veci, ich právny predchodca

nebohý Pavol C. bol oprávneným držiteľom žalovaného pozemku parcela C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I.,
nakoľko bol dobromyseľný v tom, že mu predmetný pozemok z titulu ústnej zámennej zmluvy z roku
1951 a ústnej kúpnej zmluvy z roku 1953 patrí a on, ako aj jeho právni nástupcovia, t. j. navrhovateľky
tento pozemok mali v oprávnenej a nikým nerušenej vyše 50-ročnej držbe, ktorú potvrdzujú aj svedkovia
v súdu doložených čestných prehláseniach. Dobromyseľnosť ich právneho predchodcu podporuje práve

samotnázámennáakúpnazmluva,ztituluktorýchbolprávnypredchodcavdobrejviere,žemužalovaný
pozemok vlastnícky patrí. Zámennú zmluvu uzatvoril ich právny predchodca O. C. v roku 1951 s U.
L. a O. L., v zmysle ktorej vymenil časť pkn parcely č. XXX zapísanej v pkn vložke č. XXX, k. ú. I.
za žalovanú parcelu C.-R. Č.. XXX/X v podiele X/X. Kúpnu zmluvu uzatvoril ich právny predchodca
O. C. v roku 1953 s právnou predchodkyňou B. K. a Q. Š., a to so Š. M., pričom takto nadobudol
podiel X/X k spornej parcele C.-R. Č.. XXX/X. Pokiaľ ide o skutočnosť, že zámenná i kúpna zmluva

boli uzatvorené v ústnej podobe, v tomto smere poukazujú na konštantnú judikatúru súdov ešte pred
účinnosťou novely Občianskeho zákonníka, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba,
aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia v tom, že je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby.
Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho

úkonu. Pokiaľ by súd vyžadoval platný právny titul, inštitút vydržania by v tomto smere stratil význam a
ich právny predchodca by v takom prípade nadobudol vlastnícke právo k žalovanému pozemku už na
základe samotnej kúpnej a zámennej zmluvy, preto je nad rámec ust. § 134 Občianskeho zákonníka,
aby oprávnený držiteľ preukazoval platnosť a účinnosť nadobúdacieho titulu. Ak by tomu tak bolo, tak
samotné ustanovenie by sa stalo obsolentné.

Odporcovia I. a II. v zásade na pojednávaní zotrvali na nim už uvedených námietkach proti návrhu.
Odporkyňa III. sa v ďalšom na pojednávaní vyjadrila, že pokiaľ navrhovateľky poukazujú na to, že k
časti prevodu malo dôjsť kúpnou zmluvou medzi O. C. a Š. M., ona poukazuje na to, že Š. M. nebola
podielovou spoluvlastníčkou v X/X v tejto predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko jej sestrou bola P. B. a
tá mala taktiež v tejto nehnuteľnosti svoj spoluvlastnícky podiel, čiže ak by došlo ku kúpnej zmluve a

táto by mala byť platná, bolo by potrebné, aby aj P. B. dala súhlas na prevod predmetnej nehnuteľnosti.
Pokiaľ takýto súhlas nedala, nemohlo k takémuto prevodu platne dôjsť, keďže nikto nemôže previesť
viac práv, ako sám má.
Súd tak vo veci prvý krát rozhodol rozsudkom č. k. 6C/90/2009-175 vyhláseným na pojednávaní dňa
30.04.2013, pričom návrh navrhovateliek o určenie, že sú podielovými spoluvlastníčkami sporného

pozemku každá v podiele o veľkosti X/X zamietol, pričom o trovách konania rozhodol tak, že o týchto
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Súd svoje meritórne rozhodnutie odôvodnil tým, že základným predpokladom úspešnosti určovacieho
návrhu podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. je tak to, že účastníci majú vecnú legitimáciu a zároveň, že je
majú na ich požadovanom určení naliehavý právny záujem. Ak by obe podmienky neboli kumulatívne

(zároveň) naplnené, viedlo by to bez meritórneho zaoberania sa vecou samou k zamietnutiu návrhu.
Súd dospel k záveru o naplnení oboch podmienok. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem navrhovateliek,
súd mal za to, že navrhovateľky majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, keďže sú
v stave právnej neistoty z dôvodu, že, ako tvrdili v návrhu, sú spoluvlastníčkami sporného pozemku.
Keďže ako podieloví spoluvlastníci sporného pozemku sú v katastri nehnuteľností na LV č. XXX, k.

ú. I. vedení odporcovia a ďalšia osoba, nie je možné bez tohto požadovaného určenia odstrániť stav
právnej neistoty navrhovateliek a dosiahnuť zápis ich spoluvlastníctva k spornému pozemku na LV č.
XXX, k. ú. I., keďže údaje katastra doposiaľ zapísané na LV č. XXX svedčia v prospech vlastníctva
odporcov a ďalšej osoby, a to pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z.). Súd
ďalej uviedol, že návrh musel zamietnuť v podstate bez ďalšieho na základe toho, že navrhovateľky

nepodali návrh voči všetkým osobám (resp. ich právnym nástupcom) zapísaným na LV č. XXX ako
podielovým spoluvlastníkom sporného pozemku. Pokiaľ navrhovateľky tvrdili, že odporca II. je jednak
spoluvlastníkom sporného pozemku zapísaným na LV č. XXX pod B5 a jednak je aj jediným právnym
nástupcom (dedičom) po O. L., rod. R., ktorá je ako podielový spoluvlastník zapísaná na LV č. XXX
pod B2, súd s poukazom na vykonané dôkazy a z nich vyplývajúce skutkové zistenie, že podiel O.

L., rod. R. nadobudol dedením jej syn N. L., im v tomto nemohol dať za pravdu. Navrhovateľky tak
nepodali návrh voči všetkým podielovým spoluvlastníkom, ktorým svedčí zápis vlastníckeho práva v
katastri nehnuteľností, resp. ich právnym nástupcom, t. j. nepodali návrh voči všetkým nerozlučným
spoločníkom (§ 91 ods. 2 O.s.p.), ktorých právnej sféry by sa dotklo navrhovateľkami požadovanérozhodnutie súdu. Súd však poukázal na existenciu aj iných ďalších dôvodov pre zamietnutie návrhu.
Pokiaľ totiž navrhovateľky tvrdili, že sú spoluvlastníčkami sporného pozemku, ako dedičia po nebohom
O. C., súd dal účastníkom do pozornosti, že v zmysle ust. § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo

nadobúda smrťou poručiteľa. Nemožno však ale opomenúť skutočnosť, že právna úprava dedičského
práva v SR sa riadi princípom ingerencie, resp. účasti štátu pri nadobúdaní dedičstva. Uvedené sa
prejavuje tým, že konanie o dedičstve možno začať i bez návrhu a súčasne, že po každom poručiteľovi
musí byť dedičstvo prejednané v rámci zákonnom upraveného dedičského konania. V dedičskom konaní
musí byť tiež prejednaný majetok, ktorý pri pôvodnom dedičskom konaní nebol známy (nebol zistený).

Do tohto stavu k nadobudnutiu dedičstva nepostačuje iba smrť poručiteľa (nadobudnutiu dedičstvu
dedičom poručiteľa nedochádza iba na základe smrti poručiteľa), ale v zmysle zákona sa vyžaduje,
aby o dedičstve poručiteľa bolo rozhodnuté v dedičskom konaní. Potom až na základe rozhodnutia o
dedičstve, sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Vzhľadom na existujúci právny
stav v dobe od smrti poručiteľa, až do rozhodnutia o dedičstve v dedičskom konaní, tu nie je istota,
s akým výsledkom sa dedičské konanie skončí, teda kto sa stane poručiteľovým dedičom a ako bude

dedičstvo vyporiadané medzi viacerými poručiteľovými dedičmi. Stav, ktorý v takomto prípade vzniká
v období od smrti poručiteľa do právoplatného rozhodnutia o dedičstve, sa prejavuje vo vzájomných
vzťahoch dedičov k majetku patriacemu do dedičstva. Až do právoplatného rozhodnutia o dedičstve
sa dedičia považujú za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov majetku patriaceho do dedičstva a z právnych
úkonov týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči

iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto
právach a povinnostiach podieľajú. V sporoch s inými osobami, ktoré sa týkajú veci, alebo majetkových
práv patriacich do dedičstva sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje tým, že majú
postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov podľa ust. § 91, ods. 1 O.s.p., pretože ide o také spoločné
práva a povinnosti, že rozhodnutie v spore sa musí vzťahovať na všetkých dedičov. Pri rozhodovaní o

práve alebo povinnosti jedného z dedičov, sa účinnosť a dôsledky rozsudku vzťahujú aj na ostatných
dedičov. S poukazom na uvedené možno potom vyvodiť záver, že ak poručiteľ zanechal viac dedičov a
medzi dedičmi nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná vec, ktorá je predmetom občianskeho
súdneho konania vedeného s inou osobu, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, majú až do prejednania
dedičstva ohľadne tejto veci v dedičskom konaní, resp. v dodatočnom dedičskom konaní, všetci dedičia

poručiteľa v tomto konaní postavenie nerozlučných spoločníkov podľa už uvedeného zákonného ust.
§ 91 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľky však nepreukázali, že by nadobudli dedičstvom po nebohom O. C.
sporný pozemok v spoluvlastníckych podieloch, ako to tvrdili. Pokiaľ by O. C. mal byť oprávneným
držiteľom sporného pozemku, a to odvodzujúc svoju oprávnenú držbu od ústne uzavretých zámennej
zmluvy z roku 1951 a kúpnej zmluvy z roku 1953 až do svojej smrti dňa 01.02.1982, je zrejmé, že by

nadobudol vlastnícke právo vydržaním najneskôr do 31.12.1963 v zmysle ust. § 116 ods. 1 a § 145 ods. 1
Stredného Občianskeho zákonníka (uplynutím 10-ročnej vydržacej doby od vstupu do držby najneskôr v
roku 1953). O. C. by tak v čase smrti už bol výlučným vlastníkom sporného pozemku a navrhovateľky by
vlastníctvokspornémupozemkumohlinadobudnúťdedenímpotom,akobyimdedičstvobolopotvrdené
v dedičskom konaní po O. C.. Súd ďalej skonštatoval, že pokiaľ by navrhovateľky sami odvodzovali

svoje vlastnícke právo titulom vydržania, čo skutkovo v konaní netvrdili, že navrhovateľky nepreukázali
v konaní žiaden titul, na základ ktorého by mohli odvodzovať svoju dobromyseľnosť držby sporného
pozemku. Navrhovateľky nemohli byť dobromyseľné v tom, že sporný pozemok nadobudli dedením
po O. C., keďže takýto pozemok nebol uvedený ako aktívum dedičstva v dedičskom rozhodnutí po
O. C.. Nemohli vychádzať z toho, že predmetom dedenia bol aj sporný pozemok, pokiaľ, ako vyplýva

z navrhovateľkami predloženého dedičského rozhodnutia po O. C. (išlo dokonca o dedičské konanie
o novoobjavenom majetku poručiteľa podľa ust. § 175x O.s.p.), nebol takýto sporný pozemok ako
aktívum dedičstva prejednaný v rámci dedičského konania po O. C.. Obzvlášť súd poukázal na to,
že navrhovateľky mali vedomosť o tom, že pre nadobudnutie konkrétneho dedičstva je potrebné, aby
konkrétna vec z dedičstva bola prejednaná v rámci dedičského konania, čo vyplýva z toho, že iniciovali

konanie o novoobjavenom majetku poručiteľa - svojho právneho predchodcu O. C.. Navrhovateľky
tak nemohli nadobudnúť vlastníctvo k spornému pozemku ani vydržaním vlastníckeho práva podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd napokon uzavrel, že ani u právneho predchodcu
navrhovateliek O. C. nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva sporného pozemku jeho vydržaním,
a to s poukazom publikovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR reprezentovanú uzneseniami spis. zn.

4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010, resp. spis. zn. 5 Cdo 30/2010 zo dňa 01.03.2011, ktorú je možné
vztiahnuť vzhľadom k zásadne totožnej právnej úprave aj na právnu úpravu vydržania podľa Stredného
občianskeho zákonníka, ktorý totiž v ust. § 40 ods. 1 bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne
vyžadoval písomnú formu pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam. Navyše z oboznámenejpkn vl. č. XX, k. ú. I. bolo zrejmé, že pri verejnosti pozemkovej knihy sa mal možnosť O. C. oboznámiť aj
s tým, kto všetko sú podieloví spoluvlastníci sporného pozemku. Pokiaľ tak podľa tvrdení navrhovateliek
mal nadobúdať ústnymi zmluvami (z roku 1951 a 1953, teda za účinnosti Stredného občianskeho

zákonníka), od ktorých mal odvodzovať svoju oprávnenú držbu, sporný pozemok od manželov L.Č. a Š.
M., súd poukázal na to, že ani v tomto prípade nemohol byť dobromyseľný, keďže v pozemkovej knihe
boli ako podieloví spoluvlastníci v podiele pod B2a a B2b vedené ešte M. K., rod. M. v podiele XX/XX a
P. B., rod. M. v podiele XX/XX. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
a zložitosť prípadu spočívajúcu vo väčšom počte účastníkov.

Proti rozsudku podali navrhovateľky I. až IV. v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podanie
odvolania navrhovateľky odôvodnili tým, že podľa ich názoru prvostupňový súd vec nesprávne právne
posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, keďže nevykonal navrhovateľkami všetky navrhnuté dôkazy.
Navrhovateľky mali za to, že nebohý O. C. bol oprávneným držiteľom spornej nehnuteľnosti, nakoľko
bol dobromyseľný, že mu sporná nehnuteľnosť patrí titulom ústne uzatvorenej zámennej dohody
(uzatvorená v roku 1951) a titulom ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy (uzatvorená v roku 1953) a túto

nehnuteľnosť mal v oprávnenej a nerušenej držbe. Podľa názoru navrhovateliek tým, že okresný súd
vyššie uvedeným rozsudkom zamietol ich návrh z dôvodu nedodržania písomnej formy pri uzatváraní
kúpnej a zámennej zmluvy, hoc predmetom týchto zmlúv boli práva k nehnuteľným veciam, poprel
zmysel a význam ust. § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa ich
názoru vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez potreby ďalšieho právneho úkonu, iba uplynutím

vydržacej doby. Kúpna a zámenná zmluva boli v konaní iba podporným prostriedkom, od ktorých možno
odvodzovať dobromyseľnosť držby nebohého O. C.. Súd však nebral v úvahu dobrú vieru nebohého O.
C., že mu vec patrí vzhľadom k dobromyseľnej držbe, ktorú potvrdilo aj 9 svedkov v navrhovateľkami
predložených čestných vyhláseniach, ale vzal v úvahu iba nedodržanie písomnej zmluvy. To, že nebohý
O. C. nepoznal zákon, a preto kúpnu a zámennú zmluvu neuzatvoril v zákonom požadovanej písomnej

forme, nemožno pokladať za jeho nedobromyseľnosť.
Súčasne v rámci podaného odvolania navrhovateľky vychádzajúc z dôvodov, pre ktoré bol ich návrh
o určenie vlastníckeho práva rozsudkom zo dňa 30.04.2013 zamietnutý, žiadali, aby súd pripustil
vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcov, konkrétne dediča po O. L., rod. R., nar.
XX.XX.XXXX a to N. L. a súčasne žiadali, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu spočívajúcu v

novom požadovanom určení, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Odporca I. vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek žiadal rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdiť.
Stotožnil sa s jeho argumentáciou. U navrhovateliek a ani u ich právneho predchodcu neboli splnené
podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním.
Odporkyňa III. vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Mala za to, že v danom prípade prvostupňový súd správne zamietol návrh z dôvodu nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie. Mala za to, že zmena návrhu rozšírením okruhu odporcov je neprípustná,
nakoľko v danom prípade sa jedná o spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 O.s.p., a teda takouto procesnou
zmenou by samotný prvostupňový rozsudok stratil svoje opodstatnenie. Aj zmena spočívajúca v
úprave petitu návrhu je neprípustná, keďže touto dochádza k zmareniu podstatnej časti doteraz

vykonaného dokazovania, ktoré smerovalo k tomu, aby sa zistilo, či práve navrhovatelia sú podielovými
spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností. Prvostupňový súd správne poukázal na konštantnú judikatúru
Najvyššieho súdu SR; nie je pravdou, že by popieral inštitút vydržania.
Odporca II. k podanému odvolaniu nezaujal stanovisko.
Uznesením č. k. 6Co/552/2013-224 zo dňa 04.04.2014 Krajský súd v Žiline nepripustil vstup N. L. do

konania na strane odporcov.
Uznesením č. k. 6Co/552/2013-222 zo dňa 4.4.2014 v spojení s opravným uznesením č.k.
6Co/552/2013-233 zo dňa 23.6.2014 Krajský súd v Žiline pripustil zmenu žalobného návrhu v znení, ako
je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Uznesením č. k. 6Co/552/2013-241 zo dňa 30.7.2014 Krajský súd v Žiline ako odvolací súd zrušil

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 30.4.2013 a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že bol povinný sa zaoberať procesnými
návrhmi navrhovateliek formulovanými v podanom odvolaní, na základe ktorých následne rozhodol
vyššie uvedenými uzneseniami. Odvolací súd ďalej uviedol, že v dôsledku právoplatne pripustenej
zmeny návrhu, sa predmetom konania stal iný návrh, ako ten, ktorý bol predmetom prejednania na

súde prvého stupňa. Uvedený „nový návrh“ nemohol byť predmetom konania pred odvolacím súdom,
pretože by sa takýmto spôsobom obmedzil účastník v práve konať o jeho nároku v dvojstupňovom
konaní. Podľa odvolacieho súdu podstata princípu dvojinštančnosti spočíva totiž v tom, že každá
významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súduprvostupňového, ako i odvolacieho. Ak teda odvolací súd dospeje k odlišnému posúdeniu veci,
nie je oprávnený vec meritórne uzavrieť, ale rešpektujúc princíp dvojinštančnosti, je povinný vydať
kasačné rozhodnutie. Obdobne ak po doplnení alebo zopakovaní dokazovania zistí súd druhej inštancie

skutočnosť, ktorá nebola posudzovaná súdom prvého stupňa alebo dospeje k iným skutkovým záverom,
nemôže bezprostredne rozhodnúť (zmenou alebo potvrdením preskúmavaného rozhodnutia), ale musí
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. A keďže v dôsledku
procesného návrhu navrhovateliek a následne pripustenej zmeny návrhu na začatie konania sa
predmetom konania stal návrh, ktorý nebol predmetom prejednávania na súde prvého stupňa, uvedená

okolnosť je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd totiž nemôže podrobiť odvolaciemu prieskumu rozhodnutie o žalobnom
návrhu navrhovateliek, ak aktuálne tento návrh už nie je obsahom predmetného sporového konania. V
odôvodnení súčasne odvolací súd uložil súdu prvého stupňa opätovne rozhodovať vo veci samej, avšak
už vychádzajúc zo zmeneného návrhu.
Po vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, navrhovateľky prostredníctvom právneho

zástupcu podaním zo dňa 12.11.2014 podaným na súde dňa 13.11.2014 žiadali, aby súd pripustil vstup
ďalších účastníkov do konania na strane odporcov, a to právnych nástupcov poručiteľa N. L., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (ako jediného právneho nástupcu O. L.N., rod. R.), ktorými sú jeho
manželka B. L., a deti M.Á. L., B. T. L. (B. H.), Z. Č. a M. C..
Uznesením č. k. 6C/90/2009-256 zo dňa 09.01.2015 súd pripustil vstup ďalších účastníkov do konania

na strane odporcov, a to v záhlaví tohto rozsudku uvedených odporcov IV. až VIII.
Proti tomuto uzneseniu podali novo pripustení odporcovia v rade IV. až VIII., každý samostatne,
odvolania. Odporcovia v podaných odvolaniach uviedli zhodne odvolacie dôvody, a to že nesúhlasia s
vystupovaním v konaní na strane odporcov, nakoľko oni s nikým nevedú spory ohľadne sporných parciel
XXX/X a XXX/X v k.ú. I. a o týchto sporných nehnuteľnostiach nemajú žiadnu vedomosť.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd uznesením č. k. 7Co/267/2015-280 zo dňa 29.05.2015 odvolanie
odporcov v rade IV. až VIII. odmietol, nakoľko nebola splnená subjektívna podmienka odvolania u
odporcov v rade IV. až VIII. právo podať odvolanie, pretože rozhodnutím o pripustení vstupu neboli
odporcovia v rade IV. až VIII. dotknutí na svojich právach.
Súd tak po rozhodnutí odvolacieho súdu vec prejednal a doplnil dokazovanie na pojednávaní dňa

02.10.2015, a to podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti odporcov I., III., VI. a VIII.
Navrhovateľky na pojednávaní dňa 02.10.2015 zotrvali na zmenenom návrhu. Nezmenene tvrdili, že
vlastnícke právo nadobudol ich právny predchodca vydržaním, a to na základe zámennej a kúpnej
zmluvy. Čo sa týka tvrdenej kúpnej zmluvy z roku 1953, vzhľadom na závery ústneho rokovania,
ktoré prebehlo v kancelárii ich právneho zástupcu a bolo robené za účelom prípadnej mimosúdnej

dohody medzi účastníkmi konania, z ktorých vyšlo najavo, že kúpna cena z kúpnej zmluvy, ktorú
uzavrel právny predchodca navrhovateliek s p. M., bola vyplatená ešte pred menou peňazí, menia
svoje tvrdenie vo vzťahu k tejto kúpnej zmluve, nakoľko k zmene peňazí došlo predpisom č. XXX/
XXXX. Je nepochybné, že táto kúpna cena musela byť vyplatená teda nie v roku 1953 a na základe
kúpnej zmluvy ústne uzavretej v roku 1953, ale teda podstatne skôr, a to najneskôr v roku 1951.

Navrhovateľky opätovne namietali právne posúdenie súdu v rozsudku zo dňa 30.04.2013 v otázke
naplnenia podmienok vydržania. Mali za to, že každý prípad je potrebné hodnotiť jednotlivo, a nie
paušalizovaním judikatúry, ktorá nie je záväzným prameňom práva na území SR. Pokiaľ by O. C. bol mal
písomnú zámennú zmluvu a písomnú kúpnu zmluvu v roku 1951, nebolo by potrebné následne určovať
vlastnícke právo na základe vydržania, to znamená nadobudnutie vlastníckeho práva originárnym

spôsobom, nakoľko tento platný právny titul ho priamo robil vlastníkom bez toho, aby bolo potrebné
splniť podmienky vydržania. Pokiaľ súd poukázal na ustálenú prax, z ktorej má vyplývať, že je možné
vydržanie len v prípade ospravedlniteľného omylu s tým, že pri neexistencii písomnej zmluvy tento omyl
vzhľadom na platnú právnu úpravu nie je ospravedlniteľný, sa s týmto naďalej nestotožňujú. Vzhľadom
na to, že predmetné zmluvy boli uzavreté v roku 1951, to znamená veľmi krátko po prijatí Stredného

občianskeho zákonníka, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.1951, je plne ospravedlniteľné, že tak krátko po
účinnosti tejto novej právnej úpravy O. C. ako právny predchodca navrhovateliek tento zákon nepoznal,
postupoval podľa vtedajšieho alebo dovtedy platného uhorského obyčajového práva, podľa ktorého
do roku 1950 bolo možné vlastnícke právo nadobúdať aj na základe zmlúv, ktoré neboli formálne
písomné, a teda si nemyslia, že pre tento prípad je možné plne aplikovať rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR, na ktoré poukázal súd, ktoré riešia iné obdobie, a to obdobie cca asi 20 rokov po prijatí
Stredného občianskeho zákonníka. Preto majú za to, že O. C. konal v ospravedlniteľnom omyle, na
základe ospravedlniteľného omylu jednak vyplatil p. M. kúpnu cenu, čo bolo potvrdené na uvedenom
mimosúdnom rokovaní a zároveň na základe zámennej zmluvy manželia L.Č. nakladali s pozemkompkn parc. č. XXX/X zapísanom v pkn vložke č. XXX ako so svojím vlastným, pričom tento napokon
prešiel i napriek tomu, že im nesvedčil zápis v pozemkovej knihe a tento zápis svedčil naopak právnemu
predchodcovi navrhovateliek, do vlastníctva Q. M., ktorý potvrdil že za tento pozemok zaplatil U. L.

peňažnú hotovosť dňa 29.11.1971. Všetky tieto skutočnosti potvrdzujú pravdivosť ich tvrdení o dobrej
viere a oprávnenej držbe ich právneho predchodcu, a teda majú za to, že u ich právneho predchodcu
boli splnené všetky podmienky pre vydržanie, ktoré ukladal Stredný občiansky zákonník. Nakoľko tituly,
z ktorých dovodzujú oprávnenosť držby, vznikli najneskôr v roku 1951, tak je nepochybné, že v čase
platnosti Stredného občianskeho zákonníka uplynula aj 10 ročná vydržacia doba u p. O. C.. V ďalšom

navrhovateľky produkovali listinné dôkazy, ktoré mali preukazovať užívanie sporného pozemku O. C..
Navrhovateľky sa súčasne vyjadrili aj k naliehavému právnemu záujmu na požadovanom určení, ktorý
videli v tom, že je potrebné odstrániť ich právnu neistotu, ktorá je založená súčasným zápisom v
katastri nehnuteľností. Nikdy po O. C., ako ich právnom predchodcovi, sporný pozemok prejednaný v
dedičskom konaní nebol. Pokiaľ bolo namietané, že nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, nakoľko z čestných vyhlásení, ktoré predkladali, vyplýva, že tento pozemok užíval aj so svojou

manželkou, poukazujú na rozdiel medzi vlastníckym právom a samotným užívaním pozemku. To, že I.
C. spolu so svojim manželom užívala sporný pozemok, ešte neznamená, že sa skutočne aj stala jeho
vlastníčkou a že okolnosti nimi tvrdené, a to najmä zámenná zmluva bola uzavretá aj s I. C.. K tomuto
nikdy dôjsť nemohlo, pretože I. C. nebola vlastníčkou ani podielovou spoluvlastníčkou zameneného
pozemku, preto je naliehavý právny záujem na určení výlučného vlastníckeho práva ich právneho

predchodcu O. C.. V opačnom prípade by nastal stav, že ak nedošlo k zmene zápisu, alebo ak by sa
nedomáhali určenia tohto vlastníckeho práva svojho právneho predchodcu, akceptovali by podľa nich
nezákonný stav zapísaný v katastri nehnuteľností a tento je potrebné a možné odstrániť len rozhodnutím
súdu o nimi podanom určovacom návrhu.
Odporca I na pojednávaní zhrnul prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju argumentáciu v

spore tak, že poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľky v pôvodne podanom návrhu na začatie
konania tvrdili, že ich právny predchodca vykonal za života v minulosti zámenu pozemkov s právnymi
predchodcami odporcov, čiže v tomto žalobnom návrhu nebolo konštatované, že by malo dôjsť k
uzatvoreniu kúpnej zmluvy tak, ako to bolo neskoršie upravené. Je toho názoru, že naliehavý právny
záujem u navrhovateliek nie je daný, nakoľko návrh bol podaný dňa 08.06.2009, úprava žalobného

návrhu pripustená uznesením zo 04.04.2014, to znamená viac ako 5 rokov navrhovateľky zotrvávali
prakticky na tom tvrdení, že sú podielovými spoluvlastníčkami sporného pozemku, a to konkrétne v
podieloch o veľkosti X/X. Má teda za to, že tento naliehavý právny záujem nie je daný. Ďalej odporca
namietal, že navrhovateľky nepreukázali všetky predpoklady vydržania vlastníckeho práva Pavla Koleka
k spornému pozemku

Odporca II. na pojednávaní zásadne nič nezmenil na svojej argumentácii v spore, namietal skutkové
tvrdenia navrhovateliek o uzavretí predmetných navrhovateľkami tvrdených zmlúv, ako aj dôkazy nimi
produkované. Nenamietal však, že O. C. s manželkou sporný pozemok užívali, pričom uviedol, že kedysi
chodievali na sporný pozemok, ale na tento im O. C. znemožnil chodiť a tak to zostalo tak a užíval to
O. C. s manželkou.

Odporkyňa III. prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietala nedôvodnosť návrhu, nakoľko
navrhovateľky nepredložili súdu žiadny listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že došlo k prevodu
sporného pozemku z právnych predchodcov odporcov na právneho predchodcu navrhovateliek O.
C.. V čase, keď malo dôjsť k prevodu predmetnej nehnuteľnosti, bol v platnosti už zmieňovaný
Stredný občiansky zákonník, ktorý upravoval prevod vlastníckeho práva, v zmysle ktorého sa prevod

vlastníckeho práva pri nehnuteľnostiach vyžadovala písomná forma zmluvy, a to podľa ust. § 40.
Uvedené skutočnosti boli v zákone jednoznačne formulované, a preto nikto nemohol mať pochybnosť
o ich význame. Pokiaľ navrhovateľky poukazovali na to, že k prevodom malo dôjsť v roku 1951, čiže
krátko po tom, ako vstúpil do platnosti Stredný občiansky zákonník, nie je to pravda. V pôvodnom návrhu
navrhovateľky uvádzali, že ku kúpnej zmluve na došlo v roku 1953, čiže boli to tri roky od platnosti

Stredného občianskeho zákonníka. Zároveň k tejto kúpnej zmluve ústnej, ku ktorej malo dôjsť v roku
1953, poukazuje na to, že v pkn vložke č. XX, k. ú. I., ktorá už bola vtedy verejne dostupná, nebola
jedinou podielovou spoluvlastníčkou Š.Á. M., ktorá mala uzatvoriť kúpnu zmluvu s O. C., ale taktiež P.
B. a O. L., rod. R.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že samotná Š. M. nemohla previesť
viac práv, ako sama mala, a preto aj z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva

ani k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti X/X k spornému pozemku tak, ako je v dnešnom stave.
Zároveň pokiaľ navrhovateľky poukazovali na mimosúdne stretnutie, ku ktorému malo dôjsť v kancelárii
ich právneho zástupcu dňa 27.03.2013, v úradnom zázname zo stretnutia sa nekonštatuje, že by sa
bavilo o nejakej zmene peňazí. Toto tvrdenie tak tiež nie je žiadnym spôsobom podložené. V ďalšomodporkyňa poukazovala na judikatúru, na ktorú poukázal aj súd v rozsudku zo dňa 30.04.2013 a z tejto
vyvodzovala rovnaké závery ako súd v uvedenom rozsudku.
Odporkyne IV. až VIII. žiadnu zásadnú argumentáciu nepredniesli, k predmetu veci sa naďalej nevedeli

nijako vyjadriť.
Súd tak vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi oboznámenými v pôvodnom konaní, ako aj listinnými
dôkazmi produkovanými účastníkmi v ďalšom konaní po rozhodnutí odvolacieho súdu, pričom zistil
nasledovný skutkový stav.
Z výpisu z katastra nehnuteľnosti z LV č. XXX vedeného (v tom čase) Správou katastra Bytča pre k. ú.

I. zo dňa 02.01.2012 (na č. l. 93 spisu) vyplýva, že v časti A LV je evidovaný pozemok - parcela C.-R.
Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2. V časti B LV sú ako podieloví spoluvlastníci evidovaní: pod B1
odporca I. v podiele XX/XX titulom V. XX/XX, pkn vl. č. XX, osvedčenie G. XXX/XXXX, G. XXXXX/XXXX,
G. XXXXX/XXXX - § 63 zákona č. 397/2000 Z. z. - Z 806/09; pod B2 O. L., rod. R., nar. 03.08.1905
(správne by však malo byť uvedené podľa úmrtného listu na č. l. 87 spisu nar. 26.08.1905) v podiele
XX/XX titulom pkn vl. č. XX - XX/XX; pod B5 odporca II. v podiele XX/XX titulom V. XXXX/XX a pod B6

odporkyňa III. v podiele XX/XXX titulom kúpna zmluva Z. XXX/XX zo dňa 27.07.2010.
Z LV č. XXX, k. ú. I. (na č. l. 92 spisu) vyplýva, že parc. C.-R. Č.. XXX/X bola pôvodne na tomto vedená
ako parc. N. Č.. XXX. Ďalej z tohto vyplýva, že odporca II. nadobudol svoj podiel XX/XX po U. L., a to
titulom dedenia V. XXXX/XX. Napokon z LV č. XX vyplýva, že na tomto LV boli pôvodne evidované ako
podielové spoluvlastníčky každá v podiele o veľkosti XX/XX P. B., rod. M. a Š. M., a to titulom pkn. vl.

č. XX -XX/XX.
V pozemkovej knihe k. ú, I. vo vl. č. XX (na č. l. 94 spisu) bola v časti A pod r. č. 1 evidovaná pkn parcela
č. XXX lúka v miestnej trati o výmere XXX m2. V časti B boli evidovaní ako podieloví spoluvlastníci: pod
B1b U. L., ženatý s O. rod. R. v podiele XX/XX, pod B2a M. K., rod. M. v podiele XX/XX, pod B2b P.
B., rod M. v podiele XX/XX, pod B2c Š. M. v podiele XX/XX, pod B4,5 O. L., rod. R. v podiele XX/XX

a pod B7 U. L. v podiele XX/XX.
Podľa úmrtného listu O. L., rod. R. (na čl. 87 spisu), táto sa narodila 26.08.1905 v I., bola vydatá za U.
L. a zomrela dňa XX.XX.XXXX.
UznesenímŠtátnehonotárstvavBytčič.k.V.XXX/XX-XX,V.XX/XXzodňa06.10.1953,ktorénadobudlo
podľa doložky vyznačenej na tomto uznesení právoplatnosť dňa 08.01.1955 (na č. l. 88 spisu) bolo

rozhodnuté vo veci prejednania dedičstva po poručiteľke O. L., rod. R., zomrelej dňa XX.XX.XXXX,
pričom ako s účastníkmi konania bolo konané s ako dedičmi zo zákona po poručiteľke, a to s jej
manželom U. L. a ďalej s jej deťmi: N. L., M. L., Y. L., Ľ. L., K. L. a odporcom II. Pokiaľ sa týka podielu
XX/XX poručiteľky zapísaného pod B4,5 v pkn vl. č. XX, k. ú. I. na nehnuteľnosti pkn parc. XXX tento
nadobudol dedením syn poručiteľky N. L..

Podľa osvedčenia o dedičstve č. k. D 250/2002, Dnot 56/2002 zo dňa 06.05.2002 vydaného JUDr.
Jurajom Ehnom, ako súdnym komisárom povereným Okresným súdom Žilina, ktoré podľa doložky
vyznačenej na tomto osvedčení nadobudlo právoplatnosť dňa 22.05.2002, boli dedičmi po poručiteľovi
O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX: I. C., rod. B., G.. XX.XX.XXXX, navrhovateľky I. až III. a
Z. C., G.. XX.XX.XXXX.

K. R., nar. XX.XX.XXXX podpísal dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 4 spisu), že vie, že záhradu užívali
a obhospodarovali I. M. C. a on im ju veľa rokov orával. Záhradu nadobudli čiastočne kúpou a čiastočne
výmenou. Dňa 09.09.2015 K. R. podpísal čestné prehlásenie (na č. l. 303 spisu), že orával záhradu za
humnom O. C. a jeho manželke I. C., rod. B..
B. R., rod. G., nar. XX.XX.XXXX podpísala dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 5 spisu), že čo si pamätá

užívali záhradu O. a I. C.. Je svedkom a vo I. je 70 rokov a vždy to užívali a obhospodarovali. Chodievala
k nim a vie, že časť záhrady nadobudli kúpou a časť výmenou. Nepochopí, ako môže chcieť niekto niečo,
čo už predal, veď M. vyplatil O. C. ich časť záhrady.
Q.L.,nar.XX.XX.XXXXpodpísaldňa30.05.2009vyhlásenie(nač.l.6spisu),žeodmladosti,keďbývalv
susedstve si pamätá, že O. a I. C. pri jeho rodičovskej chalupe obrábali a užívali tento pozemok, záhradu.

C. R., rod. B.C., nar. XX.XX.XXXX podpísala dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 7 spisu), že odjakživa,
čo si pamätá, záhradu užívali a obrábali O. a I. C., ich záhrada susedí s jej a nik iný sa tam o to nestaral.
Dňa 09.09.2015 C. R. podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 305 spisu), že ako suseda nebohých O. C.
a I. C., rod. B. od roku 1977 bola svedkom toho, že záhradu pri rodinnom dome č. XXX, ktorá susedí
s jej pozemkom obrábali a užívali ako vlastníci nebohí O. a I. C.. Po ich smrti túto užíva I. K., rod. A.,

ktorá je ich vnučkou.
M. O., rod. Č.Q., nar. XX.XX.XXXX a Z. O., nar. XX.XX.XXXX podpísali dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č.
l. 8 spisu), že si pamätá, že časť záhrady vlastnili M.Š. a L.. Výmenou od L. a kúpou od M. to nadobudolO. a I. C., ktorí to užívali a vlastnili 50 rokov. Z rozprávania O. C. vie, že p. M. im ponúkla svoj diel záhrady
a že on si požičal peniaze na kúpu a vyplatil ju.
Z. L., nar. XX.XX.XXXX podpísal dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 9 spisu), že vie o tom a pamätá si,

že O. C. a I. C., rod. B. užívali záhradu za chalupou približne od roku 1952 - 1953. Užívali celú záhradu,
nevie, či to nadobudli výmenou, alebo kúpou, ale nikto iný to neobhospodaroval. Po smrti O. a I. to
užívajú ich deti a vnúčence.
M.L.,rod.I.G.,nar.XX.XX.XXXXpodpísaladňa30.05.2009vyhlásenie(nač.l.10spisu),ževie,žeO.C.
a I. C. dlhodobo užívali záhradu za svojim rodinným domom. Ako to je ohradené dnes, tak to bolo aj pred

57 rokmi, keď prišla bývať do I.. Dňa 07.09.2015 M. L. podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 304 spisu),
že uvedenú záhradu užíval p. O. C. s manželkou I. C., rod. B. od roku 1950. Pamätá si, že časť záhrady
vymenili so susedom U. L. a druhú časť odkúpili od p. M.. Jedná sa o záhradu pri rodinnom dome.
Q. C., nar. XX.XX.XXXX podpísal dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 11 spisu), že si pamätá a vie, že
I. A O. C. obrábali a užívali záhradu za humnom, ktorá susedila s rodinným domom. Dňa 07.09.2015
Q. C. podpísal čestné prehlásenie (na č. l. 306 spisu), že uvedenú záhradu užíval O. C. od roku 1950

a jeho manželka I. C., rod. B.Á..
I. B., rod. W.U., nar. XX.XX.XXXX podpísala dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 12 spisu), že predmetnú
záhradu vlastnili a užívali O. a I. C., nemá vedomie, že by boli niekomu niečo dlžní, lebo čo nezaplatili, to
vymenili. Taktiež vie, že O. C. odkúpil od jej sestry Q. C., rod. W., jej časť a ona mu predala svoju časť.
Dňa 07.09.2015 I. C., nar. XX.XX.XXXX podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 307 spisu), že uvedenú

záhradu p. O. C. užíval od roku 1950 aj so svojou manželkou I., rod. B..
Dňa 11.02.2013 Q. Š., nar. XX.XX.XXXX podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 161 spisu), že podiely v
parc. č. XXX/X jej matka P. B.Á., rod. M. nedala nikomu do úžitku, ani nikomu nepredala, ani nevymenila
za iné. Po smrti matky spolu so súrodencami N. B. a B. B. tieto podiely zdedili v roku 1195 (viď)
osvedčenie o dedičstve 28/95, Dnot 26/95. Nakoľko im bol prístup k podielom znemožnený, ani nikto

ich neoslovil o súhlas k užívaniu, alebo o zámenu, tieto podiely predali B. C..
Q. M. podpísal listinu (na č. l. 162 spisu) s textom, že 29.11.1971 bola odovzdaná peňažná hotovosť,
ktorú prevzal U. L. od Q. M. na MNV I. č. parcely XXX/X.
Podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa ust. § 91 ods. 2 O.s.p., ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí
vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre
ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie
zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.
Podľa ust. 159 ods. 2 O.s.p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky

orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
Podľa ust. § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení, údaje katastra, a to údaje o právach
k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické
určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej

jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných
a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované
geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie
je druh pozemku evidovaného ako parcela registra "E".
Podľa ust. § 38 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964

(ďalej len „SOZ“), ak zákon neustanovuje ináč, na platnosť právneho úkonu nie je potrebné, aby bol
urobený v osobitnej forme, a vôľu možno prejaviť nielen výslovne, ale aj inak, ak vzhľadom na okolnosti
o prejavenej vôli niet pochybnosti.
Podľa ust. § 40 ods. 1 SOZ, písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k
nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti

budovy. To isté platí pri majetkových právnych úkonoch medzi manželmi, pokiaľ nejde len o obvyklé
darovania primerané ich zárobkovým a majetkovým pomerom. Písomná forma je ďalej potrebná pri
právnych úkonoch, pre ktoré zákon osobitne predpisuje písomnú formu.
Podľa ust. § 116 ods. 1 SOZ, vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145)
a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná.

Podľa ust. § 145 ods. 1 SOZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu
vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.
Podľa ust. § 460 OZ, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.Ako už súd uviedol aj vo svojom prvom rozhodnutí vo veci zo dňa 30.04.2013, základným predpokladom
úspešnosti určovacieho návrhu podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. je to, že účastníci majú vecnú legitimáciu
a zároveň, že majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Ak by obe podmienky neboli

kumulatívne(zároveň)naplnené,viedlobytobezmeritórnehozaoberaniasavecou samoukzamietnutiu
návrhu.
Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je
účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého právnej sféry sa sporný
právny vzťah alebo sporné právo týka.

Keďže predmetom určenia súdu malo byť vlastne deklarovanie výlučného vlastníckeho práva právneho
predchodcu navrhovateliek ku dňu jeho smrti (O. C., zomr. XX.XX.XXXX) k spornému pozemku parc. C.-
R. Č.. XXX/X, k. ú. I., požadované určenie sa tak dotýka ich právnej sféry. Na druhej strane odporcovia I.
ažIII.súvsúčasnostievidovanívkatastrinehnuteľnostínaLVč.XXX,k.ú.I.akospoluvlastnícisporného
pozemku a odporcovia IV. až VIII. sú právnymi nástupcami po doposiaľ stále na LV č. XXX zapísanej
podielovej spoluvlastníčke sporného pozemku O. L., rod. R., teda rozhodnutie súdu vo veci sa dotýka

tiež právneho postavenia (práva) všetkých odporcov. Súd teda vychádzal z toho, že obe strany sporu
sú vecne legitimované (t. j. navrhovateľky aktívne a odporcovia I. až VIII. pasívne).
Druhou podmienkou procesnej prípustnosti žaloby podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. je preukázanie
naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Tento záujem je daný, len
ak požadované určenie je objektívne spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľa, alebo

ohrozenia jeho práva. Určovacie žaloby slúžia potrebám praktického života a nemôžu viesť k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je preto
daný súčasne len vtedy, ak je (objektívne posudzované) spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty
navrhovateľa na ohrození jeho práva. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej
kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre navrhovateľa znamená nevyhnutnosť tvrdiť a preukázať

skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tohto svojho právneho záujmu. Navrhovateľ ale nemôže
mať naliehavý právny záujem v zmysle uvedeného ustanovenia, pokiaľ sa ochrany práv môže domáhať
žalobou na plnenie, alebo ak k odstráneniu neistoty slúžia osobitné právne postupy upravené v
príslušných právnych predpisoch.
Súd mal za to, že navrhovateľky majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, keďže sú v

stave právnej neistoty z dôvodu, že, ako tvrdili v zmenenom návrhu, sú dedičmi po výlučnom vlastníkovi
sporného pozemku O. C.. Keďže v súčasnosti sú ako podieloví spoluvlastníci tohto pozemku v katastri
nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. I. vedení odporcovia I. až III. a ďalšia osoba O. L., rod. R., nie je možné
bez tohto požadovaného určenia odstrániť stav právnej neistoty navrhovateliek a dosiahnuť prejednanie
dedičstva po ich právnom predchodcovi spočívajúceho práve vo vlastníctve sporného pozemku, keďže

údaje katastra doposiaľ zapísané na LV č. XXX svedčia v prospech vlastníctva odporcov I. až III. a ďalšej
osoby O. L., rod. R., resp. jej právnych nástupcov, a to pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 2 zákona
č. 162/1995 Z. z.).
Súd hneď na úvod svojho právneho posúdenia zmeneného návrhu navrhovateliek (pripusteného
uznesením Krajského súdu v Žiline uznesením č. k. 6Co/552/2013-222 zo dňa 04.04.2014 v spojení

s opravným uznesením č. k. 6Co/552/2013-233 zo dňa 23.06.2014) musí konštatovať, že návrhu
navrhovateliek nebolo možné opätovne vyhovieť a tento bolo potrebné zamietnuť aj bez meritórneho
posúdenia veci v dôsledku toho, že navrhovateľky nepreukázali (neuniesli dôkazné bremeno, § 120
ods. 1 O.s.p.), že sú všetky a iba ony dedičkami po ich právnom predchodcovi - otcovi O. C.,
nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, inak povedané, že účastníkmi konania sa stali všetci právni

nástupcovia O. C. - jeho dedičia.
Z navrhovateľkami produkovaného osvedčenia o dedičstve spis. zn. D 250/2002, Dnot 56/2002 zo
dňa 06.05.2002 vydaného notárom JUDr. Jurajom Ehnom ako Okresným súdom Žilina povereným
súdnym komisárom na dodatočné prejednanie dedičstva podľa ust. § 175x O.s.p. po poručiteľovi O.
C. totiž vyplýva, že s ako dedičmi po poručiteľovi O. C. súd konal s jeho manželkou I. C., rod. B., nar.

XX.XX.XXXX, s jeho dcérami - navrhovateľkami I. až III. a synom Z. C., nar. XX.XX.XXXX. V spojení
s týmto rozhodnutím v dedičskom konaní súd konštatuje, že navrhovateľky v ďalšom nepreukázali
svoje skutkové tvrdenia, že Z. C., nar. XX.XX.XXXX medzičasom zomrel. Navrhovateľky v konaní
neprodukovali či už úmrtný list Z. C., prípadne rozhodnutie súdu v dedičskom konaní po takomto
poručiteľovi, z ktorých listín by mohol mať súd preukázané takéto skutkové tvrdenie navrhovateliek.

Rovnako navrhovateľky nijakým spôsobom nepreukázali, že navrhovateľka IV. bola v čase smrti Z. C.
jeho manželkou, súčasne, že je oprávnená po ňom dediť, teda je jeho dedičkou a napokon, že je jedinou
dedičkou po Z. C. (t. j., že po ňom nededili aj iné osoby, napr. jeho deti, ak tieto mal). Súd súčasne
konštatuje, že samotné navrhovateľky v prejednávanej veci ani len neprodukovali akékoľvek skutkovétvrdenia o tom, že dedičom po poručiteľovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, je aj jeho
manželka I. C., rod. B. (ktorá skutočnosť však vyplynula z nimi predloženého dôkazu), prípadne o tom,
že by táto už medzičasom zomrela a že sú aj jej právnymi nástupcami, resp. že iba ony sú jej právnymi

nástupcami - dedičmi (inak povedané, že po I. C. nie sú oprávnené dediť iné osoby než navrhovateľky).
Samotné navrhovateľky, ako bolo už uvedené, však na rozdiel od I. C. v prípade dediča Z. C. takéto
tvrdenia (o jeho úmrtí a dedičoch po ňom) produkovali, aj keď ako bolo konštatované, svoje tvrdenia
nijako nepreukázali. Možno tak uzavrieť, že súd v konaní nemal preukázané (a ani nikým z účastníkov
tvrdené), že by došlo k úmrtiu manželky poručiteľa O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, I. C.,

rod. B., nar. XX.XX.XXXX.
V ďalšom tak súd poukazuje na to, že manželka poručiteľa O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
I. C., rod. B., nar. XX.XX.XXXX sa nestala účastníčkou konania v prejednávanej veci, a to či už na
strane navrhovateľov tým, že by spolu s navrhovateľkami I. až IV. podala návrh na začatie konania v
prejedávanej veci, resp. na strane odporcov, a to tým, že by navrhovateľky smerovali svoj návrh na
začatie konania voči nej ako ďalšiemu odporcovi popri žalovaných odporcoch I. až VIII. Ak by aj súd

nad rámec skutkových tvrdení navrhovateliek vychádzal z predpokladu, že I. C., rod. B. už medzičasom
zomrela (na čo možno usudzovať z niektorých navrhovateľkami produkovaných vyhlásení tretích osôb
zo dňa 30.05.2009 na č. l. 4 až 12 spisu), súd nemal v konaní preukázané, že účastníkmi konania sa
v danom prípade stali všetci jej právni nástupcovia oprávnení po tejto dediť - dedičia. Takto vyslovené
závery súdu možno zásadne vztiahnuť aj na ďalšieho dediča poručiteľa O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr.

XX.XX.XXXX, syna Z. C., nar. XX.XX.XXXX.
Ako už bolo konštatované v rozsudku v prejednávanej veci zo dňa 30.04.2013, v zmysle ust. § 460
OZ sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Nemožno ale opomenúť skutočnosť, že právna úprava
dedičského práva v SR sa riadi princípom ingerencie, resp. účasti štátu pri nadobúdaní dedičstva.
Uvedené sa prejavuje tým, že konanie o dedičstve možno začať i bez návrhu a súčasne, že po každom

poručiteľovi musí byť dedičstvo prejednané v rámci zákonnom upraveného dedičského konania. V
dedičskom konaní musí byť tiež prejednaný majetok, ktorý pri pôvodnom dedičskom konaní nebol
známy (nebol zistený). Do tohto stavu k nadobudnutiu dedičstva nepostačuje iba smrť poručiteľa
(nadobudnutiu dedičstvu dedičom poručiteľa nedochádza iba na základe smrti poručiteľa), ale v zmysle
zákona sa vyžaduje, aby o dedičstve poručiteľa bolo rozhodnuté súdom v dedičskom konaní a dedičstvo

bolo dedičovi týmto potvrdené (§ 481 a nasl. OZ). Potom až na základe rozhodnutia o dedičstve,
sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Vzhľadom na existujúci právny stav v
dobe od smrti poručiteľa, až do rozhodnutia o dedičstve v dedičskom konaní, tu nie je istota, s akým
výsledkom sa dedičské konanie skončí, teda kto sa stane poručiteľovým dedičom a ako bude dedičstvo
vyporiadané medzi viacerými poručiteľovými dedičmi. Stav, ktorý v takomto prípade vzniká v období

od smrti poručiteľa do právoplatného rozhodnutia o dedičstve, sa prejavuje vo vzájomných vzťahoch
dedičov k majetku patriacemu do dedičstva. Až do právoplatného rozhodnutia o dedičstve sa dedičia
považujú za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov majetku patriaceho do dedičstva a z právnych úkonov
týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči iným
osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach

a povinnostiach podieľajú. V sporoch s inými osobami, ktoré sa týkajú veci, alebo majetkových práv
patriacich do dedičstva sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje tým, že majú
postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov podľa ust. § 91, ods. 1 O.s.p., pretože ide o také spoločné
práva a povinnosti, že rozhodnutie v spore sa musí vzťahovať na všetkých dedičov. Pri rozhodovaní o
práve alebo povinnosti jedného z dedičov, sa účinnosť a dôsledky rozsudku vzťahujú aj na ostatných

dedičov. S poukazom na uvedené možno potom vyvodiť záver, že ak poručiteľ zanechal viac dedičov a
medzi dedičmi nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná vec, ktorá je predmetom občianskeho
súdneho konania vedeného s inou osobu, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, majú až do prejednania
dedičstva ohľadne tejto veci v dedičskom konaní, resp. v dodatočnom dedičskom konaní, všetci dedičia
poručiteľa v tomto konaní postavenie nerozlučných spoločníkov podľa už uvedeného zákonného ust. §

91 ods. 2 O.s.p. (rozhodnutie zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 42/1974)
Inými slovami povedané, ak účastníkmi konania o určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí určitá
vec, alebo majetkové právo, resp., že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom tejto určitej veci,
alebo majetkového práva, nie sú všetci dedičia poručiteľa ako nerozluční spoločníci (§ 91 ods. 2 O.s.p.),
nemôže byť žalobe len niektorých dedičov (teda nie všetkých dedičov) bez toho, aby ostatní dedičia

tohto poručiteľa boli tiež účastníkmi konania na strane žalovaných, súdom vyhovené a súd musí žalobu
bez ďalšieho zamietnuť.
Vprejednávanejvecitaksúdnemalpreukázané,žeúčastníkmikonaniasastalivšetciprávninástupcovia
po poručiteľovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, resp., že navrhovateľky I. až IV. sú jedinýmiprávnymi nástupcami po niektorých dedičoch poručiteľa O. C., a to jeho manželky I. C., rod. B. a synovi
Z. C., t. j., že účastníkmi konania sa stali všetci nerozluční spoločníci, ktorých právnej sféry by sa dotklo
navrhovateľkami požadované rozhodnutie súdu.

Aj napriek tomu, že vyššie uvedený dôvod bol postačujúci pre zamietavé meritórne rozhodnutie súdu v
prejednávanej veci, súd navyše, rovnako, ako tomu bolo aj v jeho prvom rozhodnutí vo veci, považuje za
potrebné vyjadriť sa aj k ďalším dôvodom, pre ktoré by aj v prípade úplného okruhu účastníkov konania
(t. j. že by bolo v konaní navrhovateľkami preukázané, že výlučne len ony sú právnymi nástupcami po
poručiteľovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX) bolo potrebné návrh rovnako zamietnuť.

Navrhovateľky sa teda v konaní domáhali voči odporcom určenia, že ich právny predchodca O. C., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bol v čase svojej smrti vlastníkom sporného pozemku, pričom pokiaľ
sa týka spôsobu nadobudnutia vlastníctva k spornému pozemku O. C., navrhovateľky nadobudnutie
vlastníctva vyvodzovali napokon skutkovo z toho, že O. C. v roku 1951 jednak uzavrel s U. L. a O. L.,
rod. R. zámennú zmluvu v ústnej forme, na základe ktorej mal nadobudnúť ich spoluvlastnícke podiely
na spornom pozemku o celkovej veľkosti X/X, a to zámenou za pozemok v jeho vlastníctve zapísaný

v pozemkovej knihe k. ú. I. v pkn vl. č. XXX ako pkn parcela č. XXX/X a súčasne uzavrel so Š. M.
kúpnu zmluvu v ústnej forme, na základe ktorej mal nadobudnúť spoluvlastnícky podiel o veľkosti X/X
na spornom pozemku, pričom po uzavretí týchto zmlúv vstúpil v dobrej viere, že nadobudol vlastníctvo
k spornému pozemku, do jeho užívania a tento až do svojej smrti ako vlastník nikým nerušený bez
prerušenia užíval.

Vychádzajúc z takéhoto opisu rozhodujúcich skutočností produkovaného navrhovateľkami súd skúmal
existenciu vlastníckeho práva O. C. v čase jeho smrti, a to dňa XX.XX.XXXX. Možno v zhode s
navrhovateľkami konštatovať, že O. C. nenadobudol vlastníctvo k spornému pozemku na zmluvnom
základe, keďže v čase uzavretia navrhovateľkami tvrdenej zámennej zmluvy, ako aj kúpnej zmluvy, t. j.
v roku 1951, pre platné nadobudnutie vlastníctva na zmluvnom základe bola potrebná písomná forma

týchto právnych úkonov - zmlúv (ust. § 38 v spojení s ust. 40 ods. 1 SOZ) a ako to tvrdili samotné
navrhovateľky, sporné zmluvy neboli uzavreté v písomnej forme, ale len v ústnej neformálnej podobe.
Samotné navrhovateľky za spôsob nadobudnutia vlastníctva sporného pozemku Pavlom Kolkom
považovali vydržanie vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že do navrhovateľkami tvrdenej oprávnenej
držby mal O. C. vstúpiť v roku 1951, a to v domnení svojho vlastníctva, ktoré mal nadobudnúť na základe

už uvedených zmlúv, súd v danom prípade skúmal, či boli naplnené všetky podmienky podľa vyššie cit.
ust. § 116 ods. 1 SOZ, ktoré bolo účinné na území SR od 01.01.1951 do 31.03.1964.
Ako už súd uviedol v prvom rozsudku vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou
držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydržania okrem

spôsobilého predmetu vydržania (veci, ku ktorým nemožno nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním,
SOZ negatívne vymedzoval tieto v ust. § 115, v zmysle ktorého vydržaním nebolo možné nadobudnúť
vlastnícke právo, ak išlo o nescudziteľné veci, ktoré boli v socialistickom vlastníctve) patrili podľa § 116
ods. 1 SOZ: a) nadobúdateľ bol oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť
vydržacej doby, ktorou bol neprerušovaný stav držby predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej

doby, ktorá bola pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov. Prekážkou nepretržitosti
nebolo podľa ust. § 116 ods. 2 SOZ právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby
mohol započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Plynutie vydržacej doby
bolo pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so
svojou. Možno tak konštatovať zásadnú zhodnosť právnej úpravy inštitútu vydržania podľa SOZ a podľa

OZ (a to či už podľa ust. § 135a v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991, alebo podľa ust. § 134
v súčasnom znení účinnom od 01.01.1992).
Zo znenia zákona je tak treba vyvodiť, že ako podmienka pre oprávnenú držbu (teda aj pre samotné
vydržanie) nepostačuje len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale
je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere („so zreteľom ku všetkým okolnostiam“). Túto podmienku

vykladá publikovaná judikatúra tak, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že mu vec alebo právo náleží (ust. § 145 ods. 1 SOZ, v súčasnosti ust. § 130 ods. 1
OZ), nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu
(„titulu“), ktorý by mohol mať za následok vznik práva (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná,

ale na základe nej sa osoba ujala držby, pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú
kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ na to nemá potrebné odborné predpoklady a pod., alebo v
nevedomosti držiteľa o skutkovom dôvode neplatnosti zmluvy, napr., že prevodca nemal spôsobilosť na
právne úkony). Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z hľadiska objektívneho, teda podľa toho,či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno na ňom požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti,
že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa
28.04.1997 spis. zn. 2 Cdon 1178/96, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.06.2001 spis. zn. 22

Cdo 595/2001, na ktoré súd poukazuje z dôvodu totožnej právnej úpravy v SR a v ČR, podľa ktorej
Najvyšší súd ČR rozhodoval v uvedených prípadoch) Pokiaľ ide o dobromyseľnosť držby (jednak pri
vstupe do držby, ako aj počas jej trvania) Najvyšší súd SR vo svojej súčasnej rozhodovacej praxi zaujal
nasledovné právne závery: „...dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva
v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba

zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od

každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťarôznyvýklad.“(pozriuznesenieNSSRspis.zn.4Cdo283/2009zodňa27.10.2010publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 73 alebo
uznesenie NS SR spis. zn. 5 Cdo 30/2010 zo dňa 01.03.2011 alebo uznesenie NS SR spis. zn. 6 M

Cdo 5/2010 zo dňa 20.04.2011, obdobne tiež Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. 4 Cdo 361/2012 zo
dňa 27.01.2015 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015
pod publikačným č. 74 a tiež Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. 1 Cdo 137/2011 zo dňa 11.12.2013);
„...neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho
úkonu ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi

so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť...Navyše, podľa ust. § 134 ods. 2
Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. decembra 1991) platilo, že ak sa nehnuteľná vec
prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná
registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Uvedené ustanovenie,
ktoré v čase navrhovateľkinej tvrdenej oprávnenej držby tvorilo súčasť právneho poriadku, bolo celkom

jasné, zrozumiteľné, nesporné a jednoznačné. So zreteľom na to nemohlo ísť v prípade užívania
nehnuteľností navrhovateľkou o ospravedlniteľný právny omyl.“ (pozri rozsudok NS SR v spojených
veciach spis. zn. 3 M Cdo 7/2010 a 3 M Cdo 8/2010 zo dňa 31.10.2011); „ Ak sa kupujúci ujali v roku 1971
držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci
zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú

ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne
vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná
vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť
je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.“ (pozri

uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010 publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 73); „Otázku, či držiteľ
veci je (bol) oprávnený alebo neoprávnený, treba v každom prípade riešiť z objektívneho hľadiska. Pri
jej riešení je vždy potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol

mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď
sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom,
že mu vec patrí.“ (pozri uznesenie NS SR spis. zn. 3 Cdo 97/2009 zo dňa 30.03.2011). Zásadne
rovnaký právny názor zastáva aj judikatúra Najvyššieho súdu ČR, na ktorej právne závery možno
vzhľadom k v rozhodnom období z hľadiska prejednávanej veci totožnej právnej úpravy tiež odkázať:

„Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny. Právne omyl spočíva v neznalosti
alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Platný Občiansky zákonník nedeklaruje zásadu,
že neznalosť zákona neospravedlňuje, ani neustanovuje pre oprávneného držiteľa výnimky z tejtozásady, pokiaľ ide o ospravedlniteľný omyl. Aj keď zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje,
naďalej platí, môžu sa výnimočne vyskytnúť prípady, keď držiteľ bude „so zreteľom na všetky okolnosti“
dobromyseľný aj v prípade, že jeho presvedčenie bude vychádzať z právneho omylu (napr. v prípade

objektívne nejasného znenia zákona). Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v čase, keď sa držiteľ ujíma držby, však ospravedlniteľný
nie je. Pokiaľ sa teda ujal niekto v roku 1974 držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený.

Požiadavka registrácia zmluvy bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená. Ak
teda súdy v danej veci vyšli z toho, že žalovaný sa na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom, stal oprávneným držiteľom veci (vlastníckeho práva), a že
vlastníctvo následne vydržal, spočívajú ich rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci a je tak
daný dovolací dôvod, uvedený v ust. § 241 ods. 3 písm. d) O.s.p.“ (pozri rozsudok NS ČR, spis. zn. 22
Cdo 490/2001 zo dňa 10.10.2002); „Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti alebo vecného práva k

nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutia vlastníctva
k nehnuteľnosti postačuje. Držba nehnuteľnosti alebo vecného práva k nehnuteľnosti, ktorá sa o takú
zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.“ (pozri rozsudok NS ČR spis. zn. 22 Cdo 721/2002 zo dňa
27.05.2002, obdobne rozsudok NS ČR spis. zn. 2 Cdon 568/1996 zo dňa 10.02.1999, obdobne tiež

Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29.03.2011 a v uznesení spis. zn. 4 Cdo
361/2012 zo dňa 27.01.2015 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR č. 6/2015 pod publikačným č. 74).
Aj keď sa vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR týkali prípadov,
v ktorých malo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva v období po 01.04.1964, t. j. za účinnosti zákona č.

40/1964 Zb., vzhľadom na už konštatovanú zásadnú totožnosť právnej úpravy inštitútu vydržania podľa
SOZ a OZ niet logického dôvodu, aby citované judikatúrne závery neboli použiteľné aj pre posudzovanie
naplnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci podľa ust. § 116 SOZ.
V danom prípade podľa tvrdení navrhovateliek mali byť titulom pre oprávnenú držbu O. C. ním ústne
neformálne uzavreté zmluvy, ktorými mal nadobudnúť spoluvlastnícke podiely o celkovej veľkosti X/X k

spornému pozemku. Keďže, ako už bolo vyššie uvedené pre platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností
ust. § 40 ods. 1 SOZ celkom jednoznačne požadovalo písomnú formu tohto právneho úkonu, držba
Pavla Koleka opierajúca sa o navrhovateľkami tvrdené ústne uzavreté zmluvy nemohla viesť k vydržaniu
vlastníckeho práva.
Na tomto závere nemôže podľa názoru súdu zmeniť nič ani argumentácia navrhovateliek, že k vstupu

O. C. do držby na základe sporných zmlúv, došlo tesne po nadobudnutí účinnosti SOZ, t. j. tesne
po 01.01.1951 niekedy v roku 1951, pričom O. C. SOZ v tom čase nepoznal a postupoval podľa
do 31.12.1950 platného uhorského obyčajového práva, podľa ktorého bolo možné vlastnícke právo
nadobúdaťajnazákladezmlúv,ktoréneboliformálnepísomné.Poprvéjenutnépoukázaťnavýchodiská
citovaných rozhodnutí najvyšších súdov, ktoré vychádzajú z rímskoprávnej zásady ignorantia iuris

non excusat (teda že neznalosť zákona neospravedlňuje). Prípadnú subjektívnu neznalosť celkom
jednoznačného znenia ust. § 40 ods. 1 SOZ O. C. nemožno z objektívneho pohľadu považovať v zmysle
podstaty vyššie citovaných súdnych rozhodnutí za ospravedlniteľný právny omyl, na ktorom mohla byť
založená dobromyseľnosť O. C.. Po druhé tvrdenie navrhovateliek, že za účinnosti bývalého uhorského
obyčajového práva platného na území SR až do 31.12.1950 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnosti vpísanej do pozemkovej knihy (ako tomu bolo v danom prípade) aj na základe zmluvy
uzavretej nie v písomnej forme je zavádzajúce. Súd poukazuje na to, že 17.05.1923 nadobudol účinnosť
zákon č. 90/1923 Zb. o náležitostech vkladných listin, o výmazu pohledávek a o poplatkových úlevách při
výmazu jich a při sestavování vložek na Slovensku a Podkarpatské Rusi, v zmysle ktorého ust. § 1 ods.
1: „Vklad do pozemkových knih lze povoliti jen podle veřejných listin anebo podle takových soukromých

listin,nanichžjsouověřenypodpisyneboznamenírukyosob,jejichžprávomábýtipřevedeno,omezeno,
zatíženo nebo zrušeno, nebo které jsou schváleny prohlášením některého státního, zemského, župního
nebokresníhoúřadu,kterýjestpodlepředpisůpovolánbdítinadzájmytěchtoosob.“.Ztohtoustanovenia
je zrejmé, že zmluvným podkladom pre zápis vlastníckeho práva nadobúdateľa k pozemku vkladom
do pozemkovej knihy, mohla byť len písomná zmluva s úradne overenými podpismi osoby, ktorej

právo malo byť zmluvou prevedené. Súčasne je potrebné uviesť, že do 31.12.1950 sa na zmluvnom
základe nadobúdalo vlastnícke právo k pozemku až vkladom do pozemkovej knihy (tzv. intabulácia).
Mimo zápisu do pozemkovej knihy bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo len dedením, vydržaním a
reálnoudeľbouspoluvlastníctva.Otázkunaplneniapodmienokprenadobudnutievlastníctvakspornémupozemku O. C. v danom prípade však nebolo možné (keďže k jeho vstupu do oprávnenej držby malo
dôjsť podľa skutkových tvrdení samotných navrhovateliek až v roku 1951) posudzovať podľa právneho
stavu účinného na území SR do 31.12.1950, a to či už v rovine samotných zákonných predpokladov pre

vydržanie vlastníckeho práva (tieto boli do istej miery odlišné od následných podmienok podľa SOZ),
alebo len v rovine samotného titulu, na základe ktorého O. C. mohol založiť svoju dobromyseľnosť o
tom, že mu predmetný pozemok patrí.
Pokiaľ navrhovateľky v rámci právnej argumentácie poukazovali na Správu o rozhodovaní súdov vo
veciach vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prejednanú a schválenú občianskoprávnym kolégiom

NS SSR pod Cpj 69/83 zo dňa 30.03.1982 a z nej publikovanú časť v Zborníku stanovísk, správ o
rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR IV. vydaného v roku
1986 (str. 156 až 185), súd poukazuje na to, že v dotknutej časti tejto správy (do ktorej spadajú aj
navrhovateľkami citované rozhodnutia Okresného súdu v B. spis. zn. 9C 49/81, Okresného súdu v
T. spis. zn. 5C 1055/80, Okresného súdu v P. spis. zn. 12C 935/81) išlo o rozobratie prípadov, kedy
žalobcovia tvrdili, že nehnuteľnosti nadobudli mimo pozemkovej knihy na základe ústne dohodnutej

kúpnej, darovacej, príp. zámennej zmluvy ešte za skoršej platnosti obyčajového práva na území SR. V
danom prípade však navrhovateľky tvrdili, že predmetné sporné zmluvy boli uzavreté v roku 1951.
Napokon pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateliek, že výklad inštitútu vydržania, aký súd urobil
vo svojom prvom rozsudku v prejednávanej veci, popiera samotný inštitút vydržania a odníma
dobromyseľnému držiteľovi vlastnícke právo, keď od neho požaduje platné a účinné právne tituly -

zmluvy, čím stiera rozdiel medzi originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva (napr. vydržania)
a derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníctva (napr. na zmluvnom základe), považuje súd za
potrebné uviesť nasledovné. Odhliadnuc od toho, že uvedený výklad inštitútu vydržania nevychádza z
úvah len samotného procesného súdu v prejednávanej veci, ale vychádza z množstva vyššie citovaných
rozhodnutí, či už Najvyššieho súdu SR, alebo Najvyššieho súdu ČR, je potrebné poukázať na to,

že navrhovateľky z uvedených záverov (ktorých sa pridržiava súd aj v tomto rozhodnutí) nesprávne
vyvodzujú, že súd vydržanie podmieňuje existenciou platnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Tomu
tak rozhodne nie je. Písomne uzavretá zmluva o prevode nehnuteľností (hoc by aj bola podľa v
minulosti podľa platnej právnej úpravy od 01.04.1964 do 31.12.1992 registrovaná štátnym notárstvom,
príp. v súčasnosti podľa platnej právnej úpravy od 01.01.1993 by bol na základe nej povolený vklad

do katastra nehnuteľností) totiž môže byť neplatná aj z iných dôvodov, napr. pre neurčito vyjadrený
predmet zmluvy na samotnej listine, hoci medzi zmluvnými stranami nie je sporné, čo bolo predmetom
prevodu (neplatnosť podľa ust. § 37 ods. 1 OZ), pre nedostatok spôsobilosti prevodcu na právne úkony
(neplatnosť podľa ust. § 38 OZ) a pod. K takýmto prípadom možno zaradiť aj uzavretie inak perfektnej
zmluvy o prevode nehnuteľnosti s nevlastníkom, pričom na základe takejto zmluvy však nedochádza

k prevodu vlastníckeho práva z dôvodu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám
(rímskoprávna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet). V týchto prípadoch
bytakétozmluvymohlibyťnepochybnetitulompreoprávnenúdržbu,ktorábymohlaprisplnenímďalších
predpokladov viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného právneho posúdenia navrhovateľkami tvrdeného titulu O. C., na

základe ktorého mal tento vstúpiť do oprávnenej držby, súd musí konštatovať, že navrhovateľky
neprodukovali v konaní také dôkazy, ktoré by viedli súd k skutkovému záveru, že O. C. uzavrel s
pozemnoknižnými vlastníkmi zmluvy v ústnej forme, ktorými mal nadobudnúť spoluvlastnícke podiely
k spornému pozemku v celosti. Odporcovia I. až III. tieto skutkové tvrdenia navrhovateliek rozhodne
popierali. Jediné dôkazy, ktoré navrhovateľky súdu ponúkli boli vyhlásenia tretích osôb zo dňa

30.05.2009 (na č. l. 4 až 12) a zo dňa 07.09.2015 a zo dňa 09.09.2015 (na č. l. 303 až 307), ako aj
listiny preukazujúce platenie dane z nehnuteľností I. K. a napokon potvrdenie JRD Š. zo dňa 01.02.1990
a vyjadrenie obce I. k vydaniu osvedčeniu vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva podľa ust. § 63
zákona č. 323/1992 Zb.
Pokiaľidevyhláseniatretíchosôb,možnokonštatovať,žetietoosobyzásadnevyhlásililento,žezáhradu

(zrejme sporný pozemok) mali užívať O. C. a jeho manželka I. C., rod. B.. K. R. navyše súčasne vyhlásil,
že záhradu nadobudli obaja manželia C. čiastočne kúpou a čiastočne výmenou. B. R. navyše vyhlásila,
že k manželom C. chodievala a vie, že časť záhrady nadobudli kúpou a časť výmenou. Z. O. navyše
vyhlásil, že vie od O. C., že to s manželkou nadobudli výmenou od L. a kúpou od M.. M. L. navyše
vyhlásila, že časť záhrady manželia C. vymenili so susedom U. L. a druhú časť odkúpili od p. M.. V týchto

vyhláseniach pokiaľ sa teda hovorí o uvedených zmluvách sa však týkajú oboch manželov, t. j. tak O. C.,
akoajI.C.,rod.B.,ženadobúdateľmispornýchpozemkovmalibyťobaja.Navyšezuvedenýchvyhlásení
B. R. a Z. O. vyplýva, že svoju vedomosť nadobudli od O. C., teda neboli účastní pri uzatváraní zmlúv,
o ktorých sa vyjadrovali. Navrhovateľky však tvrdili, že sporné zmluvy uzatváral sám O. C., teda nie smanželkou I. C.. Pokiaľ ide o vyhlásenia o tom, že manželia C. záhradu užívali, tieto nemajú zásadný
vplyv na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, keďže samotná skutočnosť užívania
nehnuteľnej veci bez spôsobilého titulu, na základe ktorého môže držiteľ vyvodzovať oprávnenosť svojej

držby, nemôže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. To samé platí aj pokiaľ ide o potvrdenie JRD Š.
zo dňa 01.02.1990 a vyjadrenie obce I. k vydaniu osvedčeniu vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva
podľa ust. § 63 zákona č. 323/1992 Zb.
Ohľadom listinných dôkazov preukazujúcich platenie dane z nehnuteľnosti za sporný pozemok, súd
poukazuje na to, že platenie dane z nehnuteľností nemá vo vzťahu k vlastníctvu nehnuteľnosti

relevanciu, navyše v danom prípade daňovníkom mala byť I. K., teda osoba, ktorej ani podľa skutkových
tvrdení navrhovateliek vlastnícke právo nesvedčí.
Ak ide o potvrdenie Q. M., že odovzdal U. L. dňa 29.11.1971 peňažnú hotovosť k č. parcely XXX/X, teda
skutočnosť z tohto potvrdenia vyplývajúca nemá vo vzťahu k navrhovateľkami tvrdenej kúpnej zmluvy
uzavretej so Š. M. žiadnu relevanciu. Pokiaľ ide o relevanciu k druhej navrhovateľkám tvrdenej zámennej
zmluve, toto potvrdenie nijakým spôsobom nemôže preukázať, to že došlo práve k navrhovateľkám

tvrdenej zámene pozemkov, ktorú odporcovia I. až III. popierali.
Pokiaľnavrhovateľkyeštevpôvodnomkonanínavrhovalivýsluchtretíchosôb,ktorépodalivyhláseniazo
dňa 30.05.2009, na tomto dôkaznom návrhu už navrhovateľky v ďalšom konaní netrvali. Súd poukazuje
na to, že navrhovateľky tento dôkaz pôvodne navrhli za účelom preukázania pravosti dotknutých
čestných vyhlásení a ich obsahu. Súd mal za to, že výsluch uvedených osôb by tak bol nadbytočný, a

to vzhľadom k tomu, že s ich vyhláseniami zo dňa 30.05.2009 a skutočnosťami z nich vyplývajúcich sa
súd, ako bolo vyššie uvedené, vyporiadal.
Pochybnosti súdu o pravdivosti skutkových tvrdení navrhovateliek v ďalšom pramenia aj z
nekonzistentnosti týchto tvrdení. Navrhovateľky pôvodne v návrhu na začatie konania tvrdili, že O. C. za
svojho života vykonal zámenu pozemkov s právnymi predchodcami odporcov. Neskôr na pojednávaní

dňa 30.04.2013 tvrdili, že O. C. mal uzavrieť jednak zámennú zmluvu v roku 1951 a jednak kúpnu zmluvu
v roku 1953, ktorými mal nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k spornej nehnuteľnosti v celku. Na tomto
tvrdení navrhovateľky zotrvali aj v podanom odvolaní proti rozsudku zo dňa 30.04.2013. Na pojednávaní
dňa 02.10.2015 však napokon navrhovateľky tvrdili, že k uzavretiu kúpnej zmluvy so Š. M. nedošlo
v roku 1953, ale v roku 1951, čo malo podľa navrhovateliek vyplývať z toho, že kúpna cena mala byť

Š.G. M. vyplatená ešte pred zmenou peňazí, čo malo odznieť na stretnutí sporových strán v kancelárii
právneho zástupcu navrhovateliek dňa 27.03.2013. Aj napriek tomu, že toto stretnutie sa konalo dňa
27.03.2013, navrhovateľky aj v následne podanom odvolaní proti rozsudku zo dňa 30.04.2013 naďalej
tvrdili, že predmetná kúpna zmluva bola uzavretá v roku 1953. Navrhovateľky teda v ďalšom dôvodili,
že uvedenou zmenou peňazí mala byť výmena mincí podľa vyhlášky ministra financií č. 101/1951 Zb.

zo dňa 06.12.1951 o stiahnutí niektorých drobných mincí. Súd však poukazuje na to, že k zásadnej
menovej reforme a vydaniu nových a stiahnutiu starých peňazí došlo až zákonom č. 41/1953 Zb. o
peňažnej reforme, ktorý nadobudol účinnosť od 01.06.1953 a teda aj navrhovateľkami tvrdený čas
uzavretia spornej kúpnej zmluvy je spochybnený. Súd ďalej poukazuje na to, že z úradného záznamu
vyhotoveného právnym zástupcom navrhovateliek dňa 27.03.2013 z predmetného stretnutia sporových

strán žiadne také skutočnosti, ako to navrhovateľky uviedli na pojednávaní dňa 02.10.2015 nevyplývajú,
naopak z odporkyňa III. rozhodne poprela, že by sa niekto takto vyjadril na predmetnom stretnutí.
Napokon k pochybnostiam o pravdivosti skutkových tvrdení navrhovateliek vedie súd aj skutočnosť, že v
pozemkovej knihe boli ako podieloví spoluvlastníci sporného pozemku v podiele pod B2a a B2b vedené
ešte M. K., rod. M.Á. v podiele XX/XX a P. B., rod. M. v podiele XX/XX, pričom pokiaľ sa týka týchto

podielových spoluvlastníkov, podľa tvrdení navrhovateliek mal O. C. aj ich podiely nadobudnúť od Š. M.,
navrhovateľky však už skutkovo neodôvodnili, na čom by mohol založiť O. C. svoju dobromyseľnosť,
že vlastníkom podielov M. K., rod. M. o veľkosti XX/XX a P. B., rod. M. o veľkosti XX/XX bola Š. M.,
od ktorej mal tieto podiely kúpiť. Pri tom Q. Š. dcéra P. B., rod. M. dňa 11.02.2013 podpísala čestné
prehlásenie, že jej matka svoj podiel v parcele č. XXX/X nedala nikomu do úžitku, nepredala nikomu

a ani nevymenila za iné.
Súd teda uzaviera, že v konaní nebolo preukázané nadobudnutie vlastníctva k spornému pozemku O.
C. ani vydržaním. Súd tak nemal v spojení s vyššie uvedeným konštatovaním o neexistencii vlastníctva
O. C. k spornému pozemku na zmluvnom základe preukázané ani nadobudnutie vlastníckeho práva O.
C. k spornému pozemku vydržaním, a preto návrhu nemohlo byť vyhovené aj v prípade úplného okruhu

účastníkov konania, t. j. v prípade, že by súd bolo možné vychádzať z toho, že účastníkmi konania sa
stali všetci dedičia O. C. ako nerozluční spoločníci podľa ust. § 91 ods. 2 O.s.p.
Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trováchkonania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa
nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na väčší počet účastníkov konania súd rozhodol o trovách konania v súlade s ust. § 151
ods. 3 O.s.p. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.