Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/720/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114240372
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114240372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a

členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci navrhovateľa:
AB 1 B. V., so sídlom Strawinskylaan 933, 1077XX Amsterdam, Holandské kráľovstvo, reg. č.: 56 007
043, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom
Trenčín, Piaristická 707/25, proti odporkyni: J. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., H. XXX/XX, o zaplatenie
641,03 eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 6C/80/2015-50 zo dňa 31. marca 2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uložiť odporkyni
povinnosť zaplatiť mu čiastku 641,03 eur spolu s špecifikovaným úrokom z omeškania. Vychádzal zo
skutočnosti, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou vznikol na základe zmluvy
zo dňa 13.10.2009 spotrebiteľský právny vzťah, na základe ktorého právny predchodca navrhovateľa
poskytol odporkyni úver vo výške 1.200 eur, ktorý sa odporkyňa zaviazala navýšený vrátiť v 84
mesačných splátkach po 28,89 eur, t.j. v celkovej sume 2.426,76 eur.

Nadväzne prvostupňový súd konštatoval, že dotknutá zmluva síce bola uzavretá platne, ale
neobsahovala náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom do 10.6.2010 o výške splátok istiny a úrokov, t.j. aká časť mesačnej splátky
zodpovedá istine a aká zmluvnému úroku. Zákonným dôsledkom tejto skutočnosti je bezúročnosť a
bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Nakoľko odporkyňa celkovo uhradila 1.551,49 eur, t.j. o 303,61
eur viac než bolo jej povinnosťou, nie je daný právny základ pre uplatnený nárok.
Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal súd I. stupňa z procesného úspechu (§ 142 ods. 1 O.s.p.)

odporkyne, ktorá si však právo (§ 151 ods. 1 O.s.p.) na náhradu trov konania neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zrušenia napadnutého rozhodnutia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom, že zmluva neobsahuje
zákonom vyžadované náležitosti a v tejto spojitosti zdôraznil, že súd sa musí vyrovnať so všetkými
relevantnými právnymi normami aplikovateľnými na konkrétny prípad, v danom prípade smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. V zmysle článku 10

ods. 2 písm. h/ (smernice) zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa. Podľa tabuľky zhody smernice a návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch výška,
počet a frekvencia splátok spotrebiteľa = výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Navrhovateľ do predmetnej zmluvy v súlade so znením uvedenej smernice uviedol výšku, počet afrekvenciu splátok spotrebiteľa nasledovným spôsobom: 42.mesačná splátka 28,89 eur/870,34 Sk,
43.počet splátok 84. V jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, poplatok za
vedenie úverového účtu, úroky a príp. úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky.

S ohľadom na uvedené podľa odvolateľa súd I. stupňa svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického
znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu a v rozpore s rozsudkom Súdneho
dvora vo veci Uniplex (C-406/08 zo dňa 28.1.2010), v zmysle ktorého v rámci vnútroštátnych ustanovení,
ktorými sa preberá smernica, sú vnútroštátne súdy povinné vykladať tieto vnútroštátne ustanovenia v čo
najväčšej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný

výsledok. Zároveň poukázal na obdobné znenie právnej úpravy Českej republiky a na stanovisko sudcu
Ústavného súdu SR Milana Ľalíka vo veci I.ÚS 547/2012 o nevhodnosti paternalistického prístupu súdov
vo vzťahu k privilegovanému spotrebiteľovi.
Okrem toho neboli podľa odvolateľa splnené podmienky obsiahnuté v hypotéze predmetnej normy
pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti, nakoľko úver sa považuje za takýto, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 4 ods. 1 a súčasne neobsahuje náležitosti podľa

§ 4 ods. 2. Ide teda o požiadavku kumulatívneho splnenia podmienok, pričom písomná forma právneho
úkonu nikdy nebola spochybnená. Napokon, s poukazom na monografiu Spotrebiteľská zmluva v
aplikačnej praxi v SR a EÚ (JUDr. Krajčo, Eurounion 2011) uzavrel, že žiaden právny predpis neurčuje,
že konečná splatnosť úveru ma byť špecifikovaná konkrétnym dátumom a nie počtom mesiacov, počas
ktorých dlžník hradí jednotlivé splátky.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Primárne odvolací súd poukazuje na formulárový/paušálny charakter predostretého odvolania pokiaľ ide
o argumentáciu, že konečná splatnosť nemôže byť vyjadrená uvedením počtu mesiacov. Odhliadnuc od
toho, že správnosť takéhoto záveru už krajský súd vo svojej rozhodovacej činnosti potvrdil, určujúcim

je, že napadnutý rozsudok takúto právnu úvahu neobsahuje, opísaná odvolacia námietka je preto
bezpredmetná.

V reakcii na ďalšie odvolacie dôvody krajský súd uvádza, že obligatórnou náležitosťou (okrem iného)
dotknutého zmluvného vzťahu v zmysle aplikovanej právnej úpravy (§ 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.

- citovaný v napadnutom rozsudku) bolo vymedzenie „výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov“.
Citovanému zneniu právnej normy nezodpovedá len uvedenie úhrnnej sumy jednotlivej/jednej splátky,
ako je to vykonané v predloženej úverovej zmluve. Z predmetného zákonného ustanovenia - aj s
odkazom na základné princípy spotrebiteľského práva - vyplýva, že dotknuté zmluvné dojednanie má

konkrétne vymedzovať výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Práve
takýto výklad - na rozdiel od výkladu prezentovaného odvolateľom - je eurokonformný a zodpovedá
pozitívnemu záväzku Slovenskej republiky prispievať k vyššiemu životnému štandardu spotrebiteľov.
Právne normy z oblasti spotrebiteľského práva je totiž potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a
zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň hodnôt verejného poriadku.

Z daného hľadiska je preto náležitým záver okresného súdu o považovaní posudzovaného úveru - pre
absenciu označenej obligatórnej náležitosti - za úver bezúročný a bez poplatkov. Bez relevantnej a
záväznosti na predmetný záver je disentujúci (menšinový záver) JUDr. O..

Neopodstatnenou je taktiež odvolacia námietka o nesplnenej kumulácii podmienok hypotézy použitej

normy. Predovšetkým takúto explicitnú kumuláciu obsahovalo ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 129/2010 Z.z., t.j. nie norma aplikovaná v súdenej veci (§ 4 zák. č. 258/2001 Z.z.). Bez ohľadu
na to - nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno dodať, že napriek kumulatívnej spojke „a“, z
celkovéhozneniauvedenejnormyapredovšetkýmzúčeludanéhoprávnehopredpisuaširšíchsúvislostí
spotrebiteľskej ochrany je nepochybné, že sa nejednalo o tvrdenú konjunkciu, ale o alternatívu. To

znamená, že na kvalifikovanie konkrétneho úveru ako úveru bez úrokov a bez poplatkov postačovalo
buď neuvedenie podstatných náležitostí vymedzených v dotknutom ustanovení, alebo neuzavretie
zmluvy v písomnej forme. Takémuto výkladu napokon zodpovedajú aj neskoršia novelizácia zákona č.
129/2010 Z.z. O to viac sa predmetný záver vzťahuje na úpravu zákona č. 258/2001 Z.z. kde kumuláciuuvedených podmienok (nakoľko nie je obsiahnutá explicitne) možno vyvodiť len enormne účelovým a
neakceptovateľným výkladom právnej normy.

Vzhľadom na to, že odvolacie dôvody navrhovateľa, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1
O.s.p.), neboli dôvodné, krajský súd v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny.
Vecne správne okresný súd rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, keď náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore a návrhový charakter rozhodovania o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporkyňa si
dotknutý procesný nárok (vôbec) neuplatnila - § 151 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .