Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, May 25, 2016

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 8C/209/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712216571
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Ocelková

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2016:1712216571.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok v konaní pred sudkyňou I.. I. M. v právnej veci žalobkyne G.Ť., D..O..M.., D. D. E.

J., G. XX, W.: XX XXX XXX, X. D. V. G., D..O..M.., D. D. E. J., N. X, W.: XX XXX XXX, G. Ž. D. O., X. T.
T. C. D. D. O., D. D. E. J., Ž. L. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa návrhom doručeným na tunajší súd dňa 27.09.2012 domáhala, aby súd zaviazal žalovanú
k náhrade škody v sume 125 Eur a nemajetkovej ujmy v sume 275 Eur.

Svoj návrh odôvodnila tým, že žalobkyňa navrhla súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre

pohľadávku voči G. E., podľa zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Súdny exekútor predložil návrh Okresnému
súdu Pezinok a požiadal ho o udelenie poverenia, ktorý ako exekučný súd túto žiadosť prijal na ďalšie
konanie. Okresný súd Pezinok mal potom rozhodnúť o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do
pätnástich dní od doručenia tejto žiadosti. Exekučným titulom je rozsudok stáleho rozhodcovského
súdu. Nejde teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ktoré rozhodovali v pracovných sporoch
do 01.02.1991 v zmysle vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami. Vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovalo si

spoluprácu s účastníkmi konania majúcu podstatný vplyv na čas potrebný na posúdenie a rozhodnutie.
Okresný súd Pezinok rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 13.10.2010. Neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia pristúpila až po veľmi dlhej dobe. Žalobkyňa ako poškodená
sa dozvedela o všetkých okolnostiach v priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody
po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. V dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho

činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia exekúcie a rozhodnutím o nej, keď poškodený vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-eur a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencii na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolu
stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,-eur. Celkovo tak žalobkyňa vynaložila sumu 125,-eur,

ktorá by ju nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodnutí o udelení poverenia by
dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Z dôvodu ochrany osobných údajov obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možnékorešpondenčne predložiť účtovné doklady respektíve pracovné, obchodné zmluvy. Márnym plynutím
času boli reálne ohrozené legitímneho očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizika zániku povinného, rizika straty kontaktu

s povinným a rizika insolvencie povinného. Ďalšími dôvodmi žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy sú
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo na rovnosť spoločnosti u členov
riadiacich orgánov spoločnosti aj majiteľov, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobkyne
ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a ovplyvnenie ďalších podnikateľských postupov
žalobkyne a spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy

má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov, dosiahnutie adekvátnej nápravy
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní výšky
nemajetkovej ujmy vychádza z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné
prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé ak sa za každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia
vo výške cca 275 Eur. Žalobkyňa si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania rozhodovania, za porušenie jeho

práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo na spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky sumu 275 Eur za 5 mesiacov t. j. 55,-eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu. Žalobkyňa požiadala o prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, žalovaný však do podania
tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Je teda nutné deklarovať porušenie práva žalobkyne

na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe,
deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, deklarovať porušenie princípov právneho štátu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu a majetkovú
škodu spôsobenú v priamej príčinnej súvislosti. Žiadala preto rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o
základe a následne deklarovať majetkovú ujmu a konštituovať nemajetkovú ujmu v eurách.

Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 10.06.2013 (založené na tunajšom súde v D.
XXXX/XXXX) žiadala žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko mala za to, že žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, danosť príčinnej súvislosti, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Žalovaná

uviedla, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok,
najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a
nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria

zákonnosti. Žalovaná mala za to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
platného pred dňom 01. 06. 2011 vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. S poukazom na
judikatúru Ústavného súdu sp.zn. W..Ú. XX/XX dospela žalovaná k názoru, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie vykonateľnosti

rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa
týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná taktiež uviedla, že nie
je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov, keď žalobca nepreukázal,
že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo
právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné

rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania, keďže mala za to,
že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri roky pred
dňom, kedy bola žalovanej doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaná uviedla, že
žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Podľa žalovanej akákoľvek výška nákladov na správu

informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy
a jej uplatnenie považovala žalovaná za účelové, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá
spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý
poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadovať paušálne sumy za žalobcom veľmi všeobecne
uvedené činnosti je podľa žalovanej nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/

skutočnosťami. Žalovaná taktiež uviedla že žalobca nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani
to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú
osobitné a nemožno vychádzať z paušálnej sumy 660,- EUR na základe nálezov Ústavného súdu SR.Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu, zo skutočnosti, či
sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa jedná o právnickú alebo fyzickú
osobu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. XXCdo XXX/XXXX žalovaná uviedla,

že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Žalobca nekonkretizoval, v čom spočíval "zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov" žalobcu, a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa".
Žalovaná s poukazom na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. I.

K.(XXXX) ] XXXX S. Č. E. K. D. X. K. XX.XX.XXXX uviedla, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. V takomto prípade aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považovala žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si

žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí,
žeajvprípadeporušeniaprávažalobcu,užsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažované
za dostačujúce.

Súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115a ods. 2 Občianskeho
súdnehoporiadku,atozazachovanialehoty5dnípodľa§156ods.3O.s.p.,kedymiestoačasverejného
vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 13.04.2016.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa obsahom listín a to žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zo dňa 15.06.2010, zápisnica spísaná pred súdnym exekútorom I.. O. T. X. K.
XX.XX.XXXX, G. Č. XXXX XXXXXX M. D. G., D. X R. a po takto vykonanom dokazovaní ustálil skutkový
stav nasledovným spôsobom :

Dňa 15.06.2010 podal súdny exekútor I.. O. T. L. M. D. G. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie vo veci oprávnenej G., D..O..M.. G. G. G. E., na vymoženie istiny 499,20 Eur s príslušenstvom.
Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave z
sp. zn. D. XXXXX/XX zo dňa XX.XX.XXX. Okresný súd Pezinok uznesením z 06.10.2010 č. k. XEr/
XXX/XXXX-XX zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti
0,25% úroku z omeškania denne zo sumy 894,84 Eur od 03.05.2009 do zaplatenia. Z poverenia číslo

XXXX XXXXXX Okresného súdu Pezinok má súd preukázané, že dňa 13.10.2010 vydal Okresný súd
v Pezinku poverenie v exekučnom konaní XEr/XXX/XXXX na vymoženie pohľadávky oprávneného a
to spoločnosti G., D..O..M.. G. G. G. E..

Pokiaľ ide o posúdenie návrhu žalobkyne súd vychádzal z jeho obsahu. Právne posúdenie zistených

skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu ("aura novit curia").

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo
konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. Ak bolo
nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo

na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla (§ 5 ods. 1 až 3 zákona č.
514/2003 Z. z.).Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je

viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003
Z. z.)..

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb
(§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 (§ 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene
štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.).

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z.).

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Predmetom konania je žalobkyňou vznesený nárok na zaplatenie náhrady majetkovej ako aj
nemajetkovej ujmy. Podľa z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež "ZoZŠSVVM") na vznik zodpovednosti štátu (Slovenskej

republiky) za škodu na majetku v dôsledku nesprávneho postupu štátneho orgánu je potrebné súčasné
splnenie troch podmienok : (i) zmenšenie majetku, (ii) nesprávny úradný postup a (iii) príčinná súvislosť
medzi zmenšenie majetku a nesprávnym úradným postupom, pričom štát zodpovedá bez možnosti
liberácie (§ 3 ods. 2 ZoZŠSVVM).

Pokiaľ ide o náhradu majetkovej ujmy súd nemá za preukázané zmenšenie majetku (§ 17 ods. 1
ZoZŠSVVM) tak ako bolo uvedené v návrhu. Žiadne listiny označené ako dôkazy nepreukazujú správu
pohľadávky, pracovné výkony zamestnanca žalobcu ako ani využívanie informačného systému žalobcu
ako ani poštovné a telekomunikačné náklady. Žalobkyňa nielenže nepreukázala tvrdené zmenšenie
majetku, ale ani neosvedčila podmienky, z ktorých by bolo možné usudzovať na vznik týchto nákladov.

Uvedené nepreukázanie zmenšenia majetku je potom samostatným dôvodom na zamietnutia návrhu.

Vzhľadom na nepreukázanie zmenšenia majetku potom nie je preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
zmenšením majetku a tvrdeným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nedodržaní 15 dňovej
lehoty na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), keď žalobkyňa rovnako nenavrhovala

vykonať dôkazy, z ktorých by bola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním súdu
spočívajúca v nedodržaní lehoty na vydanie poverenia a tvrdeným zmenšením majetku.

V súvislosti s výškou prípadnej škody súd poukazuje tiež na skutočnosť, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola doručená tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX a poverenie bolo vydané

dňa XX.XX.XXXX, pričom tomuto predchádzalo uznesenie tunajšieho súdu č.k. XEr/XXX/XXXX-XX zo
dňa XX.XX.XXXX o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z
omeškania, keď toto uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne ako oprávneného dňa
21.10.2010. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Z uvedeného je zrejmé, že 15 dňová lehota je daná súdu len v prípade "ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučnéhotitulusozákonom",vopačnomprípadesúduniejeexplicitnedanážiadnalehota.Uznesenie
tunajšieho súdu č.k. XEr/XXX/XXXX-XX nebolo napadnuté opravným prostriedkom zo strany žalobcu
ako oprávneného. Vzhľadom na neexistenciu lehoty na vydanie poverenia v prípade, ak súd zistí rozpor
žiadostisozákonom,potomnemôžeísťonesprávnyúradnýpostupsúdu.Nebolapretosplnenáanitretia

podmienka na vznik zodpovednosti štátu za škodu tak ako ju skutkovo vymedzila žalobkyňa. Uvedené
je potom ďalším samostatným dôvodom na zamietnutie návrhu v časti zaplatenia majetkovej ujmy.

Dôkazná povinnosť je podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na účastníkovi konania
tvrdiacom určitú skutočnosť a to čo do tvrdenia žalobcu o vynaložení nákladov t.j. o zmenšení

svojho majetku ako aj príčinnej súvislosti medzi tvrdeným zmenšením majetku a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie. V tejto veci nešlo
ani o zhodné tvrdenie účastníkov konania, v ktorom prípade by si súd mohol osvojiť skutkové
zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania, keď žalovaný sa nevyjadril. Žalobkyňabola povinná navrhnúť vykonať dôkazy alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak
neoznačila ani nenavrhla vykonať dôkazy preukazujúce žalobné tvrdenia. Súd nevzhliadnuc rozpornosť
v preukázaných skutočnostiach, nepovažoval za potrebné vykonať iné dôkazy, ako boli v konaní

navrhnuté žalobkyňou. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o
preukázanie tvrdenia o zmenšení svojho majetku.

Pokiaľideotvrdeniežalobkyneopaušalizáciireálnychvecnýchnákladovvdôsledkumožnostivyčíslenia
výšky škody len s nepomernými ťažkosťami, ktorým fakticky odkázala na ustanovenie § 136 O.s.p.,

súd poukazuje na jednoduchú možnosť preukázať časť tvrdených nákladov a ďalej na vyššie uvádzané
neosvedčenie podmienok, z ktorých by bolo možné usudzovať na vznik týchto nákladov, nebol by preto
dostatočný priestor na úvahu súdu, ktorá musí mať podklad v tvrdených skutočnostiach, keď ňou možno
zistiť len výšku nároku, nie aj jeho existenciu resp. základy jeho existencie.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto je možné priznať pri existencii nesprávneho úradného postupu

alebonezákonnéhorozhodnutia(alebonezákonnéhozatknutia,zadržaniaaleboinépozbaveniaosobnej
slobody alebo rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe) ako je to uvedené
v § 3 ods. 1 ZoZŠSVVM, pričom v peniazoch možno priznať nemajetkovú ujmu za súčasného splnenia
podmienok a to (i) nedostatočnosť samotného konštatovania porušenia práva a (ii) nemožnosť uspokojiť
nemajetkovú ujmu inak. Vzhľadom na to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup štátneho

orgánu tak ako to tvrdila žalobkyňa v žalobe, nemohla byť priznaná nemajetkovú ujma žalobkyni,
keď nebola splnená základná podmienka a to existencia nesprávneho úradného postupu, ktorú tvrdila
žalobkyňa v žalobe. Súd potom žalobu aj v tejto časti zamietol.

V súvislosti s nemajetkovou ujmou má súd za potrebné uviesť, že táto je satisfakciou za zásah do

odlišných práv ako sú uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka, keď ustanovenia § 17 ZoZŠSVVM
ako lex specialis sú vo vzťahu k Občianskeho zákonníku ako lex generalis, teda predmetom úpravy
tohto osobitného zákona je satisfakcia za porušenia taxatívne vymenované v § 3 ods. 1 ZoZŠSVVM,
pričom chráneným záujmom je tu právo na dobrú správu veci verejných zakotvené v čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát v

spojení s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom. Súd potom pri určovaní výšky skúma okolnosti uvedené v § 17 ods. 3
písm. a/ až d/ ZoZŠSVVM, avšak okrem okolností podľa demonštratívneho výpočtu skúma tiež napríklad
subjekt zasahujúceho štátneho orgánu a ďalšie okolnosti protiprávneho konania zasahujúceho orgánu

ako napríklad zavinenie (ktorého existencia môže byť priťažujúcou okolnosťou), náročnosť veci, recidíva
zásahu v obdobnej veci. Nie je procesnou povinnosťou žalobcu preukazovať okolnosti podľa § 17
ods. 3 písm. a/ až d/ ZoZŠSVVM ako ani ďalšie rozhodné okolnosti a súd úvahou. zohľadniac všetky
preukázané skutočnosti. rozhodne o výške priznanej nemajetkovej ujmy. Avšak v prípade že dotknutá
osoba preukazuje jednotlivé rozhodné okolnosti, môže mať táto jej procesná aktivita vplyv na výšku

priznanej nemajetkovej ujmy.

Žalobkyňa v žalobe tvrdila nutnosť "deklarovať porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe", pričom však sa tohto nároku
nedomáhala aj v predmete žaloby. Súd potom o tomto nároku (§ 17 ods. 2 ZoZŠSVVM) nerozhodoval

a to odhliadnuc od vyššie uvádzaných skutočností spočívajúcich v neexistencií nesprávneho úradného
postupu štátnym orgánom.

Čo sa týka prieťahov v konaní otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(prieťahy v konaní tvrdila žalobkyňa), je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti.

Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecnýchsúdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajský súd, najvyšší súd (porovnaj napr. dôvodová správa
k zákonu č. 412/2012 Z. z.). Rozhodnutie ústavného súdu žalobkyňa nepredložila a na toto sa vo svojom
návrhu ani neodvolávala.

Lenpreúplnosťsúduvádza,žežalobkyňavosvojomžalobnompetitežiadalanajprvovecirozhodnúťtzv.

medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre
postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania.
Ak súd takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva
o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o
veci samej.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalovanej vzniklo právo
na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala. Súd však úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v tomto konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v

Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Pezinok, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;