Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/5/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211208264
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8211208264.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.

GabrielyVilágiovejaJUDr.MonikyJuskovejvprávnejvecižalobcu:P.D.,nar.XX.XX.XXXX,O.,štátneho
občana X. H., zastúpeného JUDr. Jozefom Stašákom, advokátom, so sídlom Andraščíkova 3, 085 01
Bardejov proti žalovanému Integračné zariadenie KOR-GYM, n.o., Hertník 85, 086 42 Hertník, IČO: 36
167 517, zastúpeného Mgr. Ivanou Blajskovou, advokátkou, Kalinčiakova 115/4, 831 04 Bratislava, o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5Cpr/1/2011-217 zo dňa 18.02.2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané

žalovaným, Integračné zariadenie KOR-GYM, n.o., Hertník 85, listom zo dňa 31.10.2011 žalobcovi P.
D., nar. XX.XX.XXXX je neplatné.

Rozhodol tak na základe žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru dané mu žalovaným listom zo dňa 31.10.2011 je neplatné a žiadal, aby súd uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy a nahradiť mu trovy konania. Tvrdil, že dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce nie je.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 29 Zákonníka práce určeného do
31.03.2009, § 47 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/, § 68 ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 3, § 70, §
77, § 251 Zákonníka práce účinného od 01.04.2002 konštatoval, že zamestnávateľ môže okamžite
skončiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený

pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu. Môže tak urobiť v zákonných lehotách
a po splnenia zákonom daných formálnych a obsahových náležitostí. Dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak,
aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k
tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť; t.j.
ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, aby bolo zabezpečené, že
uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.

Žalobca v žalobe ako dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uvádzal, že sa
nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, ak nenastúpil na pracovisko dňa 19.09.2011 a
22.09.2011o5.00hod.anevykonalH..Nedošlokplatnejdohodemedzižalovanýmažalobcomozmene,rozšírení pracovnej zmluvy z roku 1993 v spojení s pracovnou náplňou zo dňa 01.01.1996 ohľadom
dohodnutého druhu práce. Namietal, že v okamžitom skončení pracovného pomeru uvádzaný dôvod
skončenia pracovného pomeru, že odmieta vykonávať práce riadne v zmysle pokynov zamestnávateľa

nezodpovedá, pokiaľ ide o jeho skutkové vymedzenie, ustanoveniu § 70 Zákonníka práce. V priebehu
konania ďalej namietal, že nemohol vykonávať H., pretože nemal tzv. zdravotný preukaz a pokyn
zamestnávateľa na vykonávanie takejto práce je v rozpore s ustanovením § 22 vyhl.č. 585/2008 Z.z. a
poukazoval aj na to, že sa osobne stará o syna s ťažkým zdravotným postihnutím.

Z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že žalovaný ako dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru uplatnil dôvod podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce
závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. Skutkovo tento
dôvod vymedzil tak, že žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že bez
predchádzajúceho ospravedlnenia sa nedostavil včas na pracovisko konkrétne v dňoch 19.09.2011
a 22.11.2011 o 5.00 hod na H. a neoznámil ani nepreukázal zamestnávateľovi existenciu zákonnej

prekážky v práci, čím opakovane porušil ustanovenie § 81 písm. a/ a b/ Zákonníka práce. Podľa
názoru súdu ide o dostatočné skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru
v súlade s ustanovením § 70 Zákonníka práce. Aj keď z formulácie textu pri tretej odrážke ... a odmieta
vykonávať prácu riadne v zmysle pokynov zamestnávateľa, by sa mohlo zdať, že ide o ďalší dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru, prípadne ďalší skutok, v ktorom vidí žalovaný závažné

porušovanie pracovnej disciplíny, z celkového obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru
vyplýva,ženejdeosamostatnýdôvod,o ďalšískutok,alelen ovyjadrenie porušeniaakých pracovných
povinností sa žalobca dopustil, ak nevykonal v dňoch 19.09.a 22.09.2011 rozvoz pekárenských
výrobkov.

Vyhodnotil preto ako nedôvodnú námietku žalobcu, že ďalší dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru nie je skutkovo vymedzený v súlade s ust. § 70 Zákonníka práce.

Konštatoval ďalej, že okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa obsahové a formálne náležitosti,
bolo urobené v písomnej forme, bol v ňom uplatnený dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý bol

skutkovo vymedzený spôsobom ako to vyžaduje ustanovenie § 70 Zákonníka práce a žaloba bola
podaná včas. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 02.11.2011 a
žaloba bola podaná dňa 06.12.2011.

Prvostupňový súd uviedol, že v prejednávanej veci sa bolo potrebné vyporiadať s tým, či žalobca tým,

že dňa 19.09.2011 a 22.09.2011 sa nedostavil bez predchádzajúceho ospravedlnenia na pracovisko o
5.00 hod a nevykonal H. či sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny.

K porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom uvedenému v okamžitom skončení pracovného pomeru súd
prvého stupňa uviedol, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam

zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v
plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce),
pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca.
Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany

zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplínya závažnýmporušenímpracovnejdisciplíny.Porušeniepracovnejdisciplínynajvyššejintenzity
(závažné porušenie pracovnej disciplíny), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru
alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred

bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a
rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri
ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie
pracovnej disciplíny je
intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny

závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkcia ktorú zastáva, jeho
doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností,akoajsituácia,vktorejkporušeniudošlo,dôsledkyporušeniaprezamestnávateľa,čikonanie
zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 12/2008, sp. zn. 3 Cdo 218/200, 5Cdo/ 95/2009, 3Cdo/316/2009).
Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného

ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou
súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade
kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu

iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného
vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie
svojho zamestnanca.

Poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/316/2009 uviedol, že výnimočnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru predpokladá, aby u zamestnanca išlo o také závažné porušenie
pracovnej disciplíny, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej
zamestnával počas plynutia výpovednej lehoty.

Medziúčastníkmibolospornéčižalobcatým,žedňa19.09.2011a22.09.2011nenastúpilo5.00hodráno

na H. sa dopustil takého závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by opodstatňovalo výnimočné
opatrenie ako je okamžité skončenie pracovného pomeru.

Žalobca mal v pracovnej zmluve z roku 1993 ako druh práce uvedené “Q.“ a v pracovnej náplni zo dňa
01.01.1996 „ Q.“. Ako N. podľa bližšej špecifikácie v náplni práce mal uvedené úkony spojené so N.

vo vzťahu k IZ KOR- GYM, do vnútra organizácie / inak tzv. A./.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že zamestnávateľ sa obrátil dňa 08.09.2011 na žalobcu ako
zamestnanca s požiadavkou, aby robil aj H. a to nielen ako vodič, ale vzhľadom na rozsah s tým
spojených pracovných povinností, aj ako závozník a keďže túto prácu mal vykonávať sám bez

závozníka, teba medzi jeho pracovné povinnosti mal patriť nielen rozvoz motorovým vozidlom, teda
vykonanie samotnej prepravy tovaru, ale aj nakladanie a vykladanie tovaru, F., teda mal prísť okrem
iného do kontaktu s F.. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca nemal tzv. zdravotný preukaz ako
potvrdenie zdravotnej spôsobilosti pre výkon práce, pri ktorej sa prichádza do styku s F..

Z vyjadrenia zo dňa 02.04.2014 zistil, že rozvoz pekárenských výrobkov je činnosť, ktorá patrí k
epidemiologicky závažným činnostiam, ktoré definuje § 2 ods. 1 písm. r) zákona č. 355/2007 Z.z. o
ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia . Na výkon týchto činností je potrebná v zmysle § 16 ods. 1
zákona č.355/2007 Z.z. odborná spôsobilosť. Podrobnejšie rieši odbornú a zdravotnú spôsobilosť § 22
vyhl. č. 585/2008 Z.z., ktorou sa upravujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Podľa

§ 22 ods.1 vyhlášky epidemiologicky závažnú činnosť môže vykonávať len osoba odborne spôsobilá a
osoba zdravotne spôsobilá. Zdravotná spôsobilosť osôb sa preukazuje lekárskym potvrdením pre výkon
epidemiologicky závažnej činnosti pri práci s potravinami.

Súd prvého stupňa vzhľadom na citované ustanovenie § 47 ods. 3 Zákonníka práce ustálil, že ak dal

zamestnávateľ pokyn zamestnancovi pre výkon prác, resp., činností, pre výkon ktorých sa vyžaduje,
aby išlo o osobu zdravotne spôsobilú, za ktorú sa považuje osoba s lekárskym potvrdením pre prácu
s potravinami, išlo o pokyn, ktorý bol v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom. Aj keď
zamestnanec, teda žalobca keď odmietal vykonávať prácu, H. nebránil sa tým, že nemá tzv. zdravotný
preukaz, avšak jeho zamestnávateľovi bola táto skutočnosť známa a ak napriek tomu mu dával pokyny

na výkon takejto práce (preukázané v dňoch 09.09.2011 a 21.09.2011; u dní 19.09.2011 a 22.09.2011
žalobca popiera, aby vôbec nejaký pokyn od zamestnávateľa dostal) nemožno dospieť k záveru už
vzhľadom na znenie ustanovenia § 47 ods. 3 Zákonníka práce, že mohol žalobca porušiť pracovnú
disciplínu závažným spôsobom v intenzite, že by nebolo možné spravodlivo po zamestnávateľovi žiadať,
aby ho ďalej zamestnával.

K námietke žalovaného, že v prípade žalobcu nešlo o výkon epidemiologicky závažnej činnosti tak ako
je definovaná v 2 ods. 1 písm. r) zákona č.355/2007 Z.z., pretože tam sa predpokladá výkon výrobnej
praxe, uviedol, že v citovanom ustanovení je epidemiologicky závažná činnosť definovaná ako činnosť,ktorou možno pri zanedbaní postupov správnej praxe (neuvádza sa výrobnej praxe) a pri nedodržaní
zásad osobnej hygieny spôsobiť vznik alebo šírenie prenosného ochorenia.

V priebehu konania sa žalobca bránil aj tým, že má zdravotne ťažko postihnutého syna s mierou
posúdenia zdravotného postihnutia 50%, o čom predložil ako dôkaz Rozhodnutie
Okresného úradu v Bardejove, odbor sociálnych vecí číslo: 6/02/23616/ŤZP/HVi zo dňa 09.08.2002
vydané podľa § 68 písm. a/, bod 9 zákona č. 195/1998 Z.z. (teraz zákon č. 488/2008 Z.z.), ktorým
bola určená miera funkčnej poruchy syna žalobcu Q. D., nar. XX.XX.XXXX v rozsahu 50% a preto sa

považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím a bol mu vydaný zdravotný preukaz občana s
ťažkým zdravotným postihnutím bez sprievodu.

Poukazujúc na § 68 ods. 1 a 3 Zákonníka práce uviedol, že zamestnanec, ktorý sa osobne stará o osobu
blízku s ťažkým zdravotným postihnutím, je chránenou osobou, u ktorej nie je možné skončiť pracovný
pomerokamžitýmskončenímpracovnéhopomeru,alelenvýpoveďouzdôvoduuvedenýchv§68ods.1.

Žalovaný k dôkazu žalobcu o tom, že sa stará o zdravotne ťažko postihnutého syna poukázal na §
14 zák. č. 447/2008 Z.z. s tým, že ak by boli splnené zákonné podmienky u žalobcu, prípadne u jeho
syna, tak by žalobca poberal príspevok na zaopatrenie, osobnú starostlivosť, alebo osobnú asistenciu.
Žalobca takýto príspevok nepoberá, nejde preto o osobnú starostlivosť o blízku osobu v zmysle § 68

ods. 3 Zákonníka práce. Syn žalobcu nie je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, vie sa o seba
bežne postarať, bežne zabezpečiť si základné potreby.

Žalobca k osobnej starostlivosti syna s ťažkým zdravotným postihnutým uviedol, že tento si vyžaduje
pomoc pri bežných činnostiach, zabezpečovanie stravy, má problémy s koordináciou pohybu s

motorikou, napr. má problém si odkrojiť chlieb, často zakopáva, hrozia mu pády. Ak pracoval, tak len
z dôvodu pracovnej terapie v rozsahu 4 hodín. Nie je však bezvládny, kedy by spĺňal posúdenie na 70
%, kedy by vznikli nároky na príspevok na zaopatrovanie, preto si neuplatňoval takýto nárok. Synovi je
potrebné vyprať, vyžehliť, navariť, sprevádzať ho na lekárske vyšetrenie, aj mimo miesta W.. Syn má P..
Keď pracoval u žalovaného, tak prekladal bielizeň od prístroja na žehlenie na stôl, no poskladať prádlo

by už nevedel.

Prvostupňový súd skonštatoval, že zásada zakotvená v ustanovení § 68 ods. 3 Zákonníka práce platí
bez ohľadu na to, či sa zamestnanec dovolá v pracovnoprávnom vzťahu svojho postavenia ako osoby,
ktorá sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím alebo nie,

podľa § 68 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ takémuto zamestnancovi nemôže dať okamžité
skončenie pracovného pomeru. Toto ustanovenie je vo vzťahu k predchádzajúcim ustanoveniam
§ 68 ods. 3 Zákonníka práce výnimočné, pretože zamestnanec na rozdiel od ďalších prípadov
uvedených v tomto ustanovení a na rozdiel od ust. § 40 ods. 6, 7 a 8 Zákonníka práce nemá o
tomto svojom postavení vo vzťahu k zamestnávateľovi ani informačnú povinnosť. Ak sa však stane, že

zamestnanec neinformoval zamestnávateľa a zamestnávateľ o tejto okolnosti nemá vedomosť, musí
si dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce
zamestnanec uplatniť podľa § 77 Zákonníka práce, kde neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec,
ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný

pomer skončiť.

V prejednávanej veci však zamestnávateľ mal informáciu o tom, že sa žalovaný osobne stará o ťažko
zdravotne postihnutého syna, táto okolnosť mu musela byť známa, pretože aj pre neho vykonával
ľahkú prácu v práčovni. Nemožno preto prihliadať na námietku žalovaného, že si tento dôvod neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru neuplatnil žalovaný v lehote dvoch mesiacov, odkedy mal
pracovný pomer skončiť.

Naviac, ak by sa súd nezoberal so splnením tejto podmienky platného skončenia pracovného pomeru
z úradnej povinnosti, zaťažil by konanie takou vadou konania, ktorá by mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Posúdenie či žalobca nie je osobou chránenou pred okamžitým
skončením pracovného pomeru je posúdením hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, vyplývajúcej zo zákona.Pre naplnenie zákazu okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa vyššie uvedeného ustanovenia
§ 68 je potrebné, aby išlo o osobnú starostlivosť zamestnanca o osobu blízku (syn takouto osobou je),
s ťažkým zdravotným postihnutím, v danom prípade ide o postihnutie v rozsahu 50%.

Žalobcauvádzal,žesastaráosynasťažkýmzdravotnýmpostihnutím. Podľa§2ods.3zák.č.447/2008
Z. z. ťažké zdravotné postihnutie je zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej 50 %.

Na základe vyššie uvádzaných dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že okamžité skončenie

pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa 31.10.2011 je neplatné.

Žalobca zmenenou žalobu, ktorú zmenil so súhlasom súdu na pojednávaní dňa 06.02.2015 sa domáhal
okrem vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy aj vyslovenia
že pracovný pomer trvá naďalej.

Žalovaný sa v priebehu konania domáhal, aby v prípade ak súd dospeje k záveru, že došlo k
neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru, aby zároveň súd určil, že pracovný pomer
skončil uplynutím doby práceneschopnosti žalobcu, ktorá trvala 7 mesiacov
po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru odvolávajúc sa na ustanovenie § 79 ods. 1
Zákonníka práce z dôvodu, že je toho názoru že nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať,

aby zamestnanca ďalej zamestnával.

Súd v zmysle ustanovenia § 152 ods. 2 rozhodol vo veci čiastočným rozsudkom o neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, a rozhodnutie o tom, či pracovný pomer naďalej trvá alebo
o skončení pracovného pomeru z dôvodov podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce ponechal na rozhodnutie

konečným rozsudkom, v ktorom bude rozhodnuté o trovách konania.

Vec v časti o náhradu mzdy bola ešte pred týmto rozhodnutím a to uznesením vyhláseným na
pojednávaní dňa 06.02.2015, vylúčená na samostatné konanie.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne
zisteného skutkového stavu, resp. z jeho nesprávneho vyhodnotenia. Vyslovil svoj nesúhlas, že
súd prvého stupňa žalobcu považoval za osobu starajúcu sa o blízku osobu s ťažkým zdravotným
postihnutím aplikujúc ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce. Tvrdil, že nevedel, že dospelý syn žalobcu má

postihnutie s mierou funkčnej poruchy 50 %. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že jeho syn
niekedy pracoval u žalovaného, preto by mal žalovaný o miere funkčnej poruchy vedieť. Syn žalobcu
je dospelou osobou narodenou 07.02.1982, preto nie je možné na daný prípad aplikovať ustanovenia
Zákona o rodine, týkajúce sa osobnej starostlivosti. Neexistuje ani žiadne rozhodnutie o zverení syna
žalobcu do jeho osobnej starostlivosti. Poukázal na to, že žalobca nikdy nepoberal a nepoberá na

svojho syna príspevok na zaopatrenie alebo osobnú asistenciu. Žalobca sa o dospelého syna bežne
stará, žijú spolu v jednej domácnosti. Syn žalobcu v zmysle zák. č. 447/2008 Z.z. si nevyžaduje osobnú
starostlivosť. Nevyplýva to ani z ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca navyše nikdy pred žalovaným
nevzniesol námietku, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné pre to, že sa stará osobne
o blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Uvedenú otázku riešil súd z vlastnej iniciatívy. Syn

žalobcu sa vie o seba riadne postarať, riadne ukončil učilište, pracoval a nepochybne zvláda bežný život.
Žalobca nikdy nepožadoval zvýhodnenie, že sa stará o blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím.
Chodil pracovať na 2 až 3 mesiace do zahraničia, aj podnikal a mnohokrát bol na cestách mimo domu.

Odvolateľ rovnako namietal konštatovanie súdu, že žalovaný vedel s ohľadom na ust. § 47 ods. 3

Zákonníka práce, že žalobcovi dáva pokyn v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom.
Žalobca nikdy neodmietol výkon práce preto, že nemá zdravotný preukaz, čo namietal až po podaní
žaloby. Skutočnosť, či žalobca mal alebo nemal potvrdenie preukazujúce odbornú a zdravotnú
spôsobilosť pre výkon epidemiologicky závažnej činnosti nie je v tejto právnej veci podstatné. Dôvodom
okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že žalobca opakovane sa nedostavil

na pracovisko v stanovené dni a hodiny, a nie že odmietol vykonať rozvod pekárenských výrobkov.
Povinnosťou žalobcu bolo v stanovený deň a čas sa dostaviť na pracovisko a nie svojvoľne porušiť
pokyn daný žalovaným. Žalobca na pracovisko neprišiel bez ospravedlnenia alebo vysvetlenia. V
čase okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný ani žalobca nevedeli o tom, že pre rozvodpekárenských výrobkov je nevyhnutné, aby aj šofér, vodič, zásobovač mal zdravotný preukaz v
potravinárstve. Odvolateľ zdôraznil, že žalobca neodmietol odvoz pekárenských výrobkov preto, že
nemá potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti, ale preto, že rozvoz pekárenských výrobkov nemá v náplni

práce. V zák. č. 355/2007 Z.z. je epidemiologicky závažná činnosť definovaná veľmi široko, nejasne,
až zmätočne. Nikde totiž vo všeobecne záväzných právnych predpisoch nie je zakotvené, že rozvoz
pekárenských výrobkov je epidemiologicky závažnou činnosťou. Žalovaný dal pokyn žalobcovi v súlade
so všeobecne záväznými predpismi, nemal vedomosť o tom, že by pokyn bol v rozpore so zákonom
a túto skutočnosť nenamietal ani žalobca. Žalobca nepracoval v potravinárstve a neprichádzal do

priameho kontaktu s potravinami.

Žalovaný preto zastáva názor, že žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny tým,
že sa opakovane na pracovisko nedostavil včas bez predchádzajúceho ospravedlnenia. Žalobca
sa minimálne mal na pracovisko dostaviť, avšak tak neurobil. Nie je potom možné spravodlivo od
zamestnávateľa žiadať, aby naďalej žalobcu zamestnával počas plynutia výpovednej doby. Žalobca

preukázateľne nerešpektoval pokyny zamestnávateľa a sám rozhodoval o tom, čo a kedy bude robiť.
Žalobca od samého začiatku rozvoz pekárenských výrobkov nechcel.

Odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa aj to, že vôbec nevykonal dokazovanie zamerané na to, či rozvoz
pekárenskýchvýrobkovspadádodruhupráce,ktorúmážalobcavnáplnipráce,čižalovanýdalžalobcovi

pokyn v súlade s pracovnou zmluvou a náplňou jeho práce a či žalovaný vôbec dostal pokyn dostaviť sa
na pracovisko. Súd svoje rozhodnutie oprel o ust. § 63 ods. 3 a § 47 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré nie sú
pre daný prípad aplikovateľné. V konaní bolo preukázané, že žalovaný dal pokyn žalobcovi v súlade s
pracovnou zmluvou v spojení s náplňou práce, okamžité skončenie pracovného pomeru je perfektné po
stránkeformálnejajobsahovej,žalobcaneprišielnapracoviskodňa19.09.2011a22.09.2011o5.00hod.

ráno, konal v rozpore so záujmami zamestnávateľa a vedome porušil pracovnú disciplínu, jej intenzita
bola vysoká, preto nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnával
počas plynutia výpovednej doby.

Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu

trov konania, alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že prvostupňový súd úplne zistil skutkový
stav, správne vec právne vyhodnotil a vydal zákonné rozhodnutie. V celom rozsahu sa stotožňuje s
jeho odôvodnením a právnou argumentáciou. Navrhuje preto rozsudok potvrdiť. Uviedol ďalej, že medzi

žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovaného bol dlhoročný osobný blízky a priateľský vzťah, preto
štatutárny zástupca žalovaného musel vedieť a mal všetky informácie o zdravotnom postihnutí jeho syna
a prijímal ho aj do práce, kde pracoval v období od 01.09.2000 do 22.09.2000, o čom predložil potvrdenie
o dobe zamestnania. Žalobca sa stará o syna s ťažkým zdravotným postihnutím, preto aplikácia § 68
ods. 2 Zákonníka práce je správna.

K námietke žalovaného, že nevedel, že dáva pokyn v rozpore so všeobecne záväzným právnym
predpisom, lebo nevedel, že rozvoz pekárenských výrobkov je činnosť patriaca k epidemiologicky
závažnej činnosti, ktorú môže vykonávať len osoba odborne spôsobilá a zdravotne spôsobilá, ktorá
sa preukazuje lekárskym potvrdením, čo vyplýva zo stanoviska Úradu verejného zdravotníctva v W.

zo dňa 02.04.2012 uviedol, že išlo o pokyn zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý bol v rozpore
so všeobecne záväzným právnym predpisom a žalobca neporušil pracovnú disciplínu. Žalovaný ako
zamestnávateľ je povinný poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na výkon práce. Tvrdil
preto, že žalobca neporušil pracovnú disciplínu a poukázal na výkaz mzdových nárokov za september
2011 a mzdový list za rok 2011, z ktorých nevyplýva neospravedlnené zameškanie, teda absencia, lebo

mu bola v plnom rozsahu zaplatená mzda. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a žiadal priznať trovy
odvolacieho konania vo výške trov právneho zastúpenia za 1 úkon, t.j. 72,93 eur. Ako prílohu pripojil
pracovnú zmluvu uzavretú medzi žalovaným a jeho synom Q. D. podpísanú 31.08.2000, potvrdenie o
zamestnaní Q. D. zo dňa 25.09.2000, výkaz mzdových nárokov za mesiac september 2011 a mzdový
list za rok 2011 a výkaz za rok 2011.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako ajkonanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli súdu a internete dňa 05.04.2016 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je

dôvodné.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom správne rozhodol po správnom zistení skutkového stavu
a správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorý v celom rozsahu v zmysle ust. § 219 ods.

2 O.s.p. poukazuje. Len na zdôvodnenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k odvolacím
dôvodom uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa Zákonník
práce zakotvuje ako výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc zo závažnosti
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomerupreobochúčastníkovbypretosamaltentodôvoduplatňovať
len vo výnimočných prípadoch, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca
po uplynutí výpovede ešte zamestnával počas výpovednej doby. Takýto právny model okamžitého

skončenia pracovného pomeru uplatňuje väčšina členských štátov Európskej únie. K okamžitému
skončeniu pracovného pomeru preto dochádza okamihom jeho doručenia bez výpovednej doby. Keďže
vprípadeokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruideoveľmizávažnýzásaddoprávnehopostavenia
oboch účastníkov pracovnoprávneho pomeru, môže k ukončeniu pracovného pomeru dôjsť výlučne z
taxatívne uvedených zákonných dôvodov.

V zmysle ust. § 68 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z.z., t.j. Zákonníka práce tak, ako správne konštatuje súd
prvého stupňa, osobitnú ochranu požíva aj zamestnanec osobne starajúci sa o blízku osobu, ktorá je
ťažko zdravotne postihnutá. Pojem blízka osoba je vymedzený ust. § 116 Občianskeho zákonníka. Je
ním jednoznačne aj žalobca starajúci sa o svojho syna.

Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec
porušil závažne pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr
však do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ust. § 63 ods.

3 a 4. Zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer okrem iných aj so zamestnancom, ktorý
sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Môže však s nimi s
výnimkou zamestnankyne na materskej dovolenku a zamestnanca na rodičovskej dovolenke (§ 166 ods.
1) z dôvodu uvedených v ods. 1 skončiť pracovný pomer výpoveďou (§ 68 ods. 1, 3 Zákonníka práce).

Aj odvolací súd je toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným listom zo
dňa 31.10.2001 žalobcovi je neplatné. Aj keď formálne náležitosti uvedeného prejavu vôle žalovaného
sú splnené, neboli súdom prvého stupňa ani následne v odvolacom konaní zistené zákonné dôvody
na ukončenie pracovného pomeru žalovaným vo vzťahu k žalobcovi formou okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Aj odvolací súd je preto toho názoru, že ak žalovaný požadoval od žalobcu rozvod

pekárenských výrobkov a to nielen ako vodič, ale mal pekárenské výrobky aj nakladať a vykladať a
prichádzať tak do kontaktu s potravinami, požiadavka žalovaného na výkon tejto činnosti bola v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, lebo žalobca nespĺňal zákonnú podmienku, totiž nemal
preukázanú zdravotnú spôsobilosť na možný výkon aj takejto činnosti. Ak teda žalobca sa nedostavil
v dňoch 19.09. a 22.09.2011 na pracovisko o 5.00 hod. za účelom realizácie rozvozu pekárenských

výrobkov, nemožno uvedené hodnotiť ako také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by malo
za následok podmienky pre skončenie pracovného pomeru okamžite. Žalovaný totiž nemal oprávnenie
požadovať od žalobcu uvedenú činnosť bez splnenia zákonných podmienok. Už uvedené je dôvodom
na to, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením medzi účastníkmi konania
listom zo dňa 31.10.2011 je neplatné.

Navyše, ak žalobca je osobou starajúcou sa osobne o svojho ťažko zdravotne postihnutého syna,
zákon vylučuje v takomto prípade ukončiť pracovný pomer okamžite. Uvedenú skutočnosť žalovaný
rovnako neakceptoval. Obrana žalovaného v tejto súvislosti, že nevedel, že dospelý syn žalobcu má
postihnutie s takou funkčnou mierou poruchy, nie je namieste. Z pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2000

vyplýva,žežalovanýzamestnalsynažalobcuQ.D.akopomocnéhopracovníkavpráčovninadobuurčitú
od 01.09.2000 do 22.09.2000. Rovnako mu žalovaný vydal potvrdenie o dobe zamestnania pre účel
nemocenského poistenia zo dňa 25.09.2000, podľa ktorého syn žalobcu odpracoval u žalovaného 22
dní. Z rozhodnutia Okresného úradu v Bardejove, odboru sociálnych vecí zo dňa 09.08.2002 vyplýva, žeQ.D.(synžalobcu)jepovažovanýzaosobusťažkýmzdravotnýmpostihnutímsmieroufunkčnejporuchy
50 %. Uvedené rozhodnutie je súčasťou spisu na čl. 197. Teda ani žalovaným tvrdená skutočnosť,
že nevedel o tom, že syn žalobcu je ťažko zdravotne postihnutý, o ktorého sa žalobca stará, nie je

dôvodom na iné rozhodnutie, aké vydal súd prvého stupňa. Nie je rozhodné ani to, že v čase, keď
syn žalobcu pracoval u žalovaného 22 dní v roku 2000, v tom čase ešte nebolo vydané rozhodnutie o
funkčnej poruche 50 % Q. D.. Ak žalobca v súvislosti so starostlivosťou o svojho ťažko postihnutého syna
neuplatňuje si iné finančné nároky voči štátu, resp. si neuplatňoval výhody voči svojmu zamestnávateľovi
- žalovanému, nemôže z toho dôvodu byť vyvodené ani to, že nie je osobou starajúcou sa o ťažko

zdravotne postihnutého syna.

Rovnako nie je možné vyhodnocovať neznalosť žalovaného, že na rozvoz pekárenských výrobkov je
potrebné potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti, a aby táto neznalosť právnych predpisov mala byť na
ujmu žalobcu. Žalovaný totiž nemohol od žalobcu vyžadovať výkon činnosti, na ktorú žalobca nemal
splnené zákonné podmienky.

Odvolací súd ešte uvádza, že žiadna z odvolacích námietok žalovaného proti rozsudku súdu prvého
stupňa nebola dôvodná. Navyše, so všetkými základnými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa
súd vyporiadal vo svojom rozsudku.

Odvolací súd poukazuje z judikatúry ČR na R54/1999, podľa ktorého okamžité skončenie pracovného
pomeru je iba stále výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Preto týmto disciplinárnym
opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny (teda úmysel chcieť porušiť
pracovnú disciplínu - nestačí zistenie, že napríklad nebol dodržaný určitý pracovný postup či proces), a
to prinajmenšom z nedbanlivosti zamestnanca.

Odvolací súd hodnotí odmietnutie žalobcu vykonať činnosť, ktorá mu jednak nevyplýva či už z pracovnej
zmluvy, alebo z popisu práce, navyše na ktorú nemá zákonné podmienky, rozhodne nie za konanie,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a ktoré by bolo dôvodom
na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko o

všetkých trovách konania rozhodne súd prvého stupňa v ďalšom svojom rozhodnutí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.