Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 26, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/198/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812208313
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8812208313.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecižalobcuHomeCreditSlovakia,a.s.,IČO:36234176,so
sídlom v Piešťanoch, Teplická č. 7434/147, zastúpeného advokátskou kanceláriou ERASMUS LEGAL,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Justičná 9, IČO: 36 789 615, proti žalovanej Q., bývajúcej v L., za účasti
vedľajšiehoúčastníkanastranežalovanejObčianskezdruženieslovenskýchspotrebiteľovAZ,sosídlom
v Skalici, Petrovská 10, o zaplatenie 673,52 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad

Topľou pod sp. zn. 11 C 147/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 5.
marca 2014, sp. zn. 15 Co 12/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 5. decembra 2012, č.
k. 11 C 147/2012-33 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby
odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov; § 2 písm. a/ a § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov; § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov; § 39, §

52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 3, 5 a 6, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že
výška úroku z úveru dohodnutého v zmluve o úvere sa prieči dobrým mravom, preto ju považoval za
absolútne neplatnú. Taktiež považoval za neprijateľné započítanie uhradených platieb žalovanou najprv
na úroky z úveru, upomienky a zmluvnú pokutu a až potom na istinu.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 5. marca 2014, sp.

zn. 15 Co 12/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, a jeho rozhodnutie považoval za vecne
správne.

Proti potvrdzujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázal na to, že rozsudok odvolacieho súdu

nie je riadne odôvodnený, keďže odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou dovolateľa. Uviedol,
že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľné a podľa jeho názoru spočíva napadnutý
rozsudok aj na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov
žalobca žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p.
(poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1.
januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne

zastúpený(§241ods.1O.s.p.),skúmalbeznariadeniadovolaciehopojednávania(§243aods.1O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok, ktorým môže dovolací

súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov
konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo
druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad
právnu istotu účastníkov konania (I. ÚS 35/2013).

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny
poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti
právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide
o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne
vymenovaných závažných procesných vád (§ 237 O.s.p.).

Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa ustanovenia § 238 ods.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v
ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V preskúmavanej veci nie je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p). Dovolanie
smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudkov
uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na to, že dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.), treba uzavrieť, že prípustnosť dovolania

žalobcu z § 238 O.s.p. nevyplýva. Jeho dovolanie by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v
konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.

Oprocesnúvadukonaniavzmysle§237O.s.p.ide,aka/sarozhodlovoveci,ktoránepatrídoprávomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je

predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (napríklad R
117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Žalobcavdovolanítvrdí,ževkonanípredodvolacímsúdomdošlokprocesnejvadevzmysle§237písm.
f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania,ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18

O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na
súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods.

2 O.s.p.)].

Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti pred súdom konať (v zmysle
znemožnenia realizácie jeho procesných oprávnení) malo dôjsť rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré
prehliada významné skutkové okolnosti a spočíva na nesprávnych právnych záveroch; dovolanie tiež
naznačuje, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený.

Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov významných v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. -
je zásadne príslušný dovolací súd (IV. ÚS 238/07). K uvedenej argumentácii dovolací súd uvádza
nasledovné.

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v

situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v
danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28.
februára 2006).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia
rozhodnutia odvolacieho súdu.

Dovolací súd tu najmä poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

V danom prípade odvolací súd v odôvodnení rozsudku stručne opísal ako rozhodol súd prvého stupňa,
ako vykonal dokazovanie, aké z neho vyvodil právne závery a aké boli dôvody jeho rozhodnutia.
Poukázal na odvolanie žalobcu, na dôvody uvádzané v jeho odvolaní a taktiež či sa žalovaná vyjadrila
k odvolaniu žalobcu. Odvolací súd konštatoval, v čom sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu

prvého stupňa a doplnil aj svoje dôvody rozhodnutia.

Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného dovolací súd konštatuje, že obsah spisu nedáva žiadny podklad
pre to, aby sa v prejednávanej veci uplatnila druhá časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska,
nakoľko právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Za vadu konania v

zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno v žiadnom prípade považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§
157 ods. 2) a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné (zásadné), avšak nie všetky otázky a
námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie

ovplyvňujúcich súvislostiach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od
zneniapríslušnýchustanoveníanepoprelichúčelavýznam.Akovyplývaajzjudikatúryústavnéhosúdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesťk záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.

Zároveň je však z obsahu dovolania evidentné, že žalobca v preskúmavanej veci najmä spochybňuje
správnosť tej činnosti odvolacieho súdu, v rámci ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu a na tom základe podáva záväzný úsudok o prejednávanej veci. Táto činnosť súdu sa
označuje ako právne posúdenie veci. Z rozhodujúceho - obsahového - hľadiska teda žalobca nenamieta
existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) ne/správnosť právneho

posúdenia veci.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v
procesne prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci
ale prípustnosť dovolania nezakladá (tiež R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo

26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,
ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobca uvedený
dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť
napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Pokiaľ odvolací súd prípadne (ako tvrdí žalobca) nesprávne interpretoval alebo aplikoval niektoré

ustanovenia príslušných právnych predpisov, nezakladala by táto nesprávnosť prípustnosť dovolania v
zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku, dovolací súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo
nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní uvedenej náhrady (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.