Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Co/31/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614203533
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614203533.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických
vězňů 1272/21, 110 00 Praha 1, Nové Město, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S. XXX, v konaní o zaplatenie 594,- Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6C/47/2014-82 zo dňa

03.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6C/47/2014-82 zo dňa 03.03.2016 v napadnutom
výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a
v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške

0,25 % denne zo sumy 594,- Eur od 15.11.2009 do zaplatenia konanie zastavil, vo zvyšku žalobu
zamietol a účastníkom náhradu konania nepriznal.

Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že návrhom na začatie konania, doručeným okresnému
súdu dňa 17.04.2014, sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 594,- Eur,
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 594,- Eur od „15. 11. 2009 do zaplatenia, úroku

vo výške 6 % ročne zo sumy 594,-eur od 23. 03. 2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške
1/3-iny percenta zmenkovej sumy, teda 1,98 eur, uplatnil si náhradu trov konania v časti zaplateného
súdnehopoplatkuvovýške35,50eur,včastitrovprávnehozastúpeniavovýške110,94eursDPH.Návrh
odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca dňa
21. 05. 2009 na zmenkovú sumu 594,-eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške
0,25 % denne od 15. 11. 2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou "na platenie

predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového
veriteľa. Odporca po predložení zmenky k zaplateniu doposiaľ neuhradil ani časť svojho dlhu a preto
navrhovateľ žiadal, aby súd podľa čl. 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007,
ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "nariadenie č.
861/2007"), odporcovi uložil povinnosť zaplatiť uplatnený nárok.“

Žalovaný sa postupom podľa čl. 5 ods. 2 a 3 Nariadenia č. 861/2007 k návrhu na začatie konania
nevyjadril.

O návrhu žalobcu rozhodol okresný súd „prvýkrát rozsudkom zo dňa 29.07.2014, č. k. 6C/47/2014-15
tak, že návrh zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Súd vychádzal zo zistenia, že
zmenka bola vystavená na zabezpečenie spotrebiteľského úveru, pričom zákon o spotrebiteľských

úveroch umožňoval prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského
úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výškeaktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny
z poskytnutého spotrebiteľského úveru. V predmetnej veci bola zmenka vystavená na sumu 594,-eur,
pričomodporca,akospotrebiteľ,získaluspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomvBratislave,úver

lenvovýške350,-eur.“NazákladeodvolaniažalobcuKrajskýsúdvŽilineuznesenímzodňa08.10.2015,
č.k. 14Cob/324/2014-63, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací
súd vyslovil názor, že predmetom žalobcom uplatneného nároku nie je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy,
ale nárok zo zmenky, ktorá indosáciou stratila charakter zabezpečovacej zmenky a nadobudla charakter
zmenky na platenie. Nakoľko žalovaný nepodal žiadne námietky, nie je súd oprávnený ex offo skúmať a

vykonávať dokazovanie ohľadom záväzkovo právneho vzťahu, aj keď by tento záväzkovo-právny vzťah
mohol byť vzťahom spotrebiteľským. Keďže predmetom konania je výlučne nárok uplatnený žalobcom
zo zmenky, odvolací súd vyslovil názor, že tento nárok má byť posudzovaný podľa zákona zmenkového
a šekového, pričom ustálil, že žalobcom predložená zmenka spĺňa zákonom vyžadované náležitosti.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „Občianskoprávne kolégium Najvyššieho

súdu SR a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR prijalo dňa 20.10.2015 spoločné stanovisko
č. 93/2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo
vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Uvedené stanovisko Najvyššieho súdu SR rieši totožnú problematiku,
ako je predmetom konania tunajšieho súdu 6C/47/2014. Nakoľko spoločné stanovisko Najvyššieho
súdu SR bolo prijaté dňa 20. 10. 2015 a Krajský súd v Žiline rozhodol v tejto veci dňa 08. 10. 2015

je nesporné, že krajskému súdu v čase rozhodovania nemohol byť známy obsah tohto spoločného
stanoviska a ani sa nemohol vysporiadať s týmto právnym názorom NS SR. Aj keď podľa § 226
Občianskeho súdneho poriadku je prvostupňový súd viazaný názorom odvolacieho súdu, vysloveným v
zrušujúcom rozhodnutí, ale v danej veci tú istú problematiku iným spôsobom vyhodnotil Najvyšší súd SR
v judikovanom stanovisku. Spoločné stanovisko bolo prijaté práve za účelom zjednotenia postupu súdov

nižšieho stupňa (teda prvostupňových aj odvolacích súdov), a preto prvostupňový súd pri hodnotení
dôkazov v danej veci postupoval v súlade s právnym názorom uvedeným v spoločnom stanovisku
občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR č. 93/2015. Z tohto stanoviska
jednoznačne vyplýva, že ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku,
platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že súd je povinný ex offo

zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, pokiaľ z akýchkoľvek
okolnostíprejednávanejvecivyplyniekonajúcemusúdusúvislosťsnekaloupovahou,čineprípustnosťou
uplatneného nároku. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.“
Okresný súd tiež citoval čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007,

ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“)
a uviedol, že právne záväzné akty Európskej únie majú podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a preto súd v súlade s citovaným článkom Nariadenia
861/2007 vo veci nenariaďoval pojednávanie. Vzhľadom na okolnosti prípadu mal okresný súd za
to, že pre spravodlivé vedenie konania, za súčasného dodržania zásady hospodárnosti, nebolo

potrebné nariaďovať ústne pojednávanie a „preto rozhodol bez nariadenia pojednávania jeho verejným
vyhlásením dňa 03.03.2016, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli súdu dňa 08. 02. 2016.“ Z predloženej zmenky vyplývalo, že mala byť vystavená
žalovaným v Liptovskom Hrádku dňa 21.05.2009 na sumu 594,- Eur. Súčasťou zmenky je údaj o
čísle zmluvy 5030122, v nadväznosti na ktorú bola zmenka vystavená. Žalovaný v zmenke vyhlásil,

že pri predložení na rad zaplatí obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zmenkovú sumu 594,- Eur spolu s 0,25 % denným zmenkovým
úrokom od 15.11.2009. Zmenka mala byť splatná „POHOTOVOSŤ, s. r. o. Bratislava, bez protestu,
na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". Na rube zmenky sa nachádza indosament,
ktorým konateľ obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., Jaroslav Fuchs, zmenku previedol na

žalobcu (dátum prevedenia nie je vyznačený). Vzhľadom k tomu, že zmenka bola vystavená podľa
slovenského práva, miesto vystavenia, ako aj platobné miesto, sa nachádza na území Slovenskej
republiky a účastníci si voľbu iného rozhodujúceho práva nedohodli, ich vzájomné majetkové vzťahy
sa spravujú slovenským právnym poriadkom. Skutočnosť, že na konanie sa aplikuje Nariadenie,
neznamená nemožnosť slovenského súdu preskúmať doložené listiny, pričom súd môže aplikovať

všetkyprocesnoprávneprincípypoužiteľnévSlovenskomprávnomporiadku.Vtomtosmereokresnýsúd
poukázal na dôvody spoločného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval,
že z nariadenia nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť. Aj v prípade absencie aktivity
žalovaného v konaní, „pokiaľ súd vzhliadne v návrhu také skutočnosti, ktoré ho povedú k záveru oneprípustnosti návrhu, môže návrh zamietnuť, čo vyplýva priamo z čl. 4 bod 4. Z procesného hľadiska
teda k návrhu môže súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu
uplatnenému v konaní pred súdom.“

Podľa § 75 zák. č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový (ďalej aj len „zákona č. 191/1950“), § 76 ods.
1 zákona č. 191/1950 Zb., § 33 ods. 1 zákona č. 191/1950, § 34 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb., § 11
ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb., § 17 ods. 1, 2 zákona č. 191/1950 Zb., § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“), § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v

znení neskorších predpisov, v znení platnom ku dňu 21.05.2009 (ďalej len „ZSÚ“), § 4 ods. 2 písm. h), j)
a k) ZSÚ, § 4 ods. 3 posledná veta ZSÚ, § 4 ods. 6 ZSÚ a vzhľadom na vykonané dokazovanie okresný
súd návrh vo zvyšku zamietol. Z predloženej zmenky podľa okresného súdu vyplývalo, že táto súvisí
s Úverovou zmluvou č. 5030122, uzavretou medzi poskytovateľom POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava
a žalovaným, ako fyzickou osobou, nepodnikateľom. Zmluva o úvere, ktorá bola podkladom zmenky,
tvorí súčasť spisu okresného súdu sp.zn. 7Er/1950/2010 (správne má byť 7Er/1195/2010). Okresný súd

zistil, že táto zmluva bola uzavretá dňa 21.05.2009 medzi veriteľom POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava a
žalovaným, ako fyzickou osobou, nepodnikateľom (ďalej „dlžník“). Veriteľ sa Zmluvou o úvere zaviazal
poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 350,- Eur a dlžník sa zaviazal zaplatiť túto sumu zvýšenú o poplatok
346,- Eur, teda spolu 696,- Eur v 12 mesačných splátkach po 58,- Eur počnúc dňom 10.06.2009. Zmluva
o úvere pritom neobsahuje žiadne dojednania o úrokoch z úveru, neobsahuje údaj o RPMN, ani o

priemernej hodnote RPMN. POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, nárok z tejto Zmluvy o úvere
uplatnila na Stálom rozhodcovskom súde, zriadenom zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so
sídlom v Bratislave, ktorý rozsudkom SR 04385/10 zo dňa 03.06.2010 zaviazal žalovaného V. F. na
zaplatenie sumy 594,-Eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne od 15.11.2009 do
zaplatenia, na zaplatenie zákonných úrokov vo výške 6 % ročne zo sumy 594,- Eur od 23.03.2010

do zaplatenia a k náhrade trov rozhodcovského konania vo výške 193,26 Eur. POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, na základe tohto rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 21.06.2010,
sa domáhal vykonania exekúcie návrhom, spísaným do zápisnice súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, dňa 06.08.2010. Exekučný súd síce poveril dňa 04.02.2011 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého vykonaním exekúcie vo veci sp.zn. 7Er/1195/2010, ale zároveň exekúciu zastavil uznesením

zo dňa 07.02.2011, č.k. 7Er/1195/2010-14. Dôvodom bolo zistenie, že exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok) priznal oprávnenému, t.j. POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, zákonom nedovolené
plnenie. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal, či sa jedná o spotrebiteľský vzťah a vydal rozhodnutie,
ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva - uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo
právoplatnosť dňom 01.04.2011.

Žalobca, ktorému bola indosovaná zmenka, vystavená žalovaným dňa 21.05.2009, sa domáhal
priznaniazmenkovejsumy594,-Eur,zmenkovéhoúroku0,25%denneod15.11.2009dozaplatenia,ako
aj 6 % úroku zo zmenkovej sumy od 23.03.2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1,98 Eur a náhrady
trov konania. Tvrdil, že žalovaný z vyššie označeného nároku neuhradil žiadnu čiastku. Podaním zo dňa

21.12.2015,doručenýmokresnémusúdudňa28.12.2015,zobralžalobca„návrhspäťvčastiozmenkový
úrok vo výške 0,25 % denne (z kontextu tohto podania vyplýva, že návrh berie späť v časti o priznanie
zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 594,-eur).“ Okresný súd citoval § 96 ods. 1, 2, 3 OSP a
uviedol, že „Navrhovateľ zobral návrh čiastočne späť v priebehu konania, pričom odporca, ktorému toto
čiastočné späťvzatie návrhu bolo doručené najneskôr dňa 09. 02. 2016, sa k tomuto podaniu nevyjadril.

Občianske súdne konanie sa spravuje dispozičnou zásadou, ktorá sa prejavuje aj tým, že navrhovateľ
môže návrh zobrať späť. Pokiaľ by odporca so späťvzatím návrhu nesúhlasil, musel by oznámiť súdu
vážne dôvody. Nakoľko odporca sa k späťvzatiu návrhu nevyjadril, súd v zmysle citovaného ustanovenia
zastavil konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 594,-eur od 15.
11. 2009 do zaplatenia. V dôsledku toho predmetom konania zostala zmenková suma 594,-eur spolu so

6 %-ným ročným úrokom od 23. 03. 2010 do zaplatenia, zmenková odmena 1,98 eur a trovy konania.“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že zmenkový záväzok je síce samostatný
a oddelený od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku (kauza), ale z listinných dôkazov
mal preukázané, že medzi pôvodným majiteľom zmenky (obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ,

s.r.o.) a žalovaným vznikol spotrebiteľský právny vzťah podľa § 52 Obč. zák. Veriteľ POHOTOVOSŤ,
s.r.o. pri uzatváraní Zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so žalovaným ako
fyzickou osobou. Zmluva síce obsahuje údaj o tom, že úver mal byť poskytnutý dlžníkovi pre účely
jeho zamestnania, ale okrem tohto údaja žiadne iné skutočnosti nesvedčia o tom, že by bol poskytnutýdlžníkovi úver inak ako spotrebiteľovi. Potom sa jedná o Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je
potrebné aplikovať ustanovenia ZSÚ. Obligatórnou náležitosťou takejto Zmluvy v čase jej uzavretia bol
aj údaj o ročnej úrokovej sadzbe, ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej

percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver. Absenciu týchto dojednaní sankcionoval
zákon tým, že úver sa považuje sa bezúročný a bez poplatkov. Na základe Zmluvy o úvere zo dňa
21.05.2009 preto žalovanému vznikla povinnosť vrátiť veriteľovi POHOTOVOSŤ, s.r.o. iba istinu, t.j.
350,- Eur. Zmenka však bola vystavená na sumu 594,-Eur, čo predstavuje 198,86 %, čo je v rozpore s § 4
ods. 6 ZSÚ. Potom ide o neplatnú zmenku, k čomu okresný súd prihliadol postupujúc v súlade s právnym

názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v spoločnom stanovisku č. 93/2015.
Vzhľadom na § 4 ods. 6 ZSÚ, zmenku vyplnenú veriteľom v rozpore so zákonom, veriteľ nesmie prijať
a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať, čo platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky
alebo postúpenia práv zo zmenky. POHOTOVOSŤ, s.r.o. však túto zmenku indosovala žalobcovi, pričom
nedošlo k postúpeniu samotnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere, ktorý bol touto zmenkou zabezpečený.
Tým došlo k zhoršeniu právneho postavenia žalovaného vo vzťahu k veriteľovi zo Zmluvy o úvere

a potom výkon práva žalobcu zo zmenky je v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských
úveroch a súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko okresný súd zistil skutočnosti, ktoré
odôvodňujú neprípustnosť návrhu, tak okresný súd na tieto skutočnosti prihliadol, aj keď žalovaný nebol
aktívny. „Aj keď v zásade platí, že zmenkový záväzok je celkom samostatný a oddelený od záväzku,
ktorý bol pôvodom jeho vzniku (kauza), táto skutočnosť nemôže mať za následok odopretie ochrany

práv spotrebiteľa. Povinnosť súdu zabezpečiť, aby neboli spotrebitelia viazaní ustanoveniami, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v ich neprospech, musí mať prednosť pred
akýmkoľvek výkladom práva, ktorý by mohol obchádzať spotrebiteľskú právnu úpravu. Súd je totiž
povinný zákonným spôsobom poskytnúť ochranu práv spotrebiteľovi ako slabšej strane, pričom takýto
postup súdu korešponduje aj s komunitárnym právom. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto súd

návrh zamietol.“ Náhradu trov konania si uplatnil žalobca, ktorý však nebol v konaní úspešný. Žalovaný
si náhradu trov konania neuplatnil, zo spisu mu žiadne trovy nevyplývali, a preto okresný súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) OSP), že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. l písm. f)
OSP), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f) OSP). Zdôraznil, že nie je prípustné, aby súd vyzýval žalobcu na doplnenie či opravu

návrhu, ktorá nie je pre prejednávanú vec relevantná a splnením takejto výzvy podmieňoval ďalší postup
v konaní. Ak súd na základe nedoplnenia právne irelevantnej požiadavky (pričom irelevantnosť bola
zo strany žalobcu v jeho odpovedi vysvetlená) zamietne návrh, ide o odňatie možnosti konať pred
súdom. Uvedený postup okresného súdu je neprijateľný v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah
do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom

6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca nemá vedomosť o iných
vzťahoch medzi pôvodným vlastníkom zmenky a vystaviteľom zmenky (v tomto konaní žalovaným).
Žalobca je vlastníkom cenného papiera (má len zmenku), ktorý nadobudol na základe indosamentu.
Žiadne iné informácie, či dokumenty žalobca k zmenke nemá a v zmysle platného právneho poriadku
ani nepotrebuje mať na to, aby mohol uplatňovať práva s týmto cenným papierom spojené. Požadovanie

iných dokumentov ako originálu zmenky pri uplatnení zmenkového nároku, predovšetkým pri uplatnení
nároku zo strany indosatára, je neprípustné a nezákonné. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie
iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za
zmenku zaplatí. Okresný súd však vec posudzoval a rozhodol, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok,
čo predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Prvostupňový súd sa uspokojil s konštatovaním,

že je oprávnený v každom štádiu konania a v každom druhu konania skúmať z úradnej povinnosti,
či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský vzťah. Žalobca zásadne nesúhlasil s tým, že súd je v
tomto konaní oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či ide o spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na to,
že okresný súd neuvádzal žiadne konkrétne argumenty, rozhodnutie súdu je potrebné považovať za
arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo predstavuje zásah do práva na spravodlivý

súdny proces a inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP). Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcimsúčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov
svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným
v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
stranedruhej.Porušenímprávanaspravodlivýprocesmôžebyťajsituácia,kedyvhodnotenískutkových
zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom
v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. III. ÚS 36/2010). Žalobca zásadne trvá na tom, aby súd konal v zmysle právneho poriadku

a vyhol sa kreovaniu svojej „preskúmacej“ právomoci tam, kde mu to právny poriadok neumožňuje.
Právny poriadok neumožňuje súdu preskúmavať a na prejednávanú vec vzťahovať zmluvné vzťahy,
ktoré s danou vecou nesúvisia a podľa právneho poriadku nemôžu súvisieť. Žalobca skutočnosti o
existencii iného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalovaným vôbec netvrdil, teda
nebol nositeľom dôkazného bremena. Okresný súd si sám vytvoril pochybnosť (nie reálny poznatok z
vykonaného dokazovania, ale čistý, ničím nepodložený dohad) o tom, že by medzi predchádzajúcim

majiteľom zmenky (ktorý ani nie je účastníkom tohto súdneho konania) a žalovaným mohol existovať
iný (navyše celkom samostatný) záväzkový vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Súd
teda vykonštruoval tvrdenie, ktoré žiadal aby žalobca preukázal. Súd v sporovom konaní môže svoje
rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú produkované účastníkmi konania a nie na
tvrdeniach, ktorých pôvod súd nachádza v iných konaniach a tieto tak nie sú výsledkom dokazovania.

„Ak existuje dôkazná povinnosť navrhovateľa vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam, ad absurdum
tvrdíme, že existuje aj dôkazná povinnosť súdu vo vzťahu k súdom tvrdený skutočnostiam. Opäť ad
absurdum, ak súd svoje tvrdenie nepreukázal (súd uvádza, že objektívne nebolo možné posúdiť, či
ide o spotrebiteľský vzťah), neuniesol dôkazné bremeno a nemôže na tomto základe založiť svoje
rozhodnutie. Uvedená konštrukcia je samozrejme absurdná, pretože súd nie je účastníkom konania,

nemá povinnosť, ale ani oprávnenie kreovať skutkové tvrdenia a má len limitované oprávnenie vo vzťahu
k rozsahu dokazovania. Prvostupňový súd však zjavne a zreteľne porušil kontradiktórnosť súdneho
procesu a presiahol svoju právomoc. V tomto konaní navrhovateľ vystupuje nie proti dvom odporcom
(1. samotný odporca, 2. súd), ale proti jedinému odporcovi, pričom súd je nezávislým arbitrom, ktorý
rozhodne na základe tvrdení účastníkov a vykonaného dokazovania.“ Prvostupňový súd ignoroval §

17 ZŠZ a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo
3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne
námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým
žalovanývtejtosituáciinesiedôkaznébremenonapreukázaniesvojichtvrdení.Niejeprípustné,abytúto
úlohu a iniciatívu na seba (proti vôli žalovaného) prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené

námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený
žalovaný na nich ani upozorniť (§ 5 ods. l OSP). Okresný súd porušil poučovaciu povinnosť súdu
prekročením § 5 ods. l OSP a ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, keď
prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Predpokladom vydania rozsudku v tomto

konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje
v listine ako takej samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným
legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl.5
ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné
námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd

samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta práva infine OSP vznášal
námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak okresný súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie.
„Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa
žiadal vykonať dokazovanie, ktoré by údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca

sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval. Súd iniciatívne
rozširoval okruh dokazovaných skutočností. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých
dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil odporcu v tomto konaní. Navyše
odporca o túto podporu nepreukázal žiadny záujem. Súd teda túto ochranu odporcovi prakticky nanútil,
bez jeho vôle.“ Prvostupňový súd požadoval od žalobcu preukázanie skutočností, o ktorých žalobca

objektívne nemal žiadnu vedomosť a „tobôž“ nemal k dispozícii požadované listinné dôkazy. Okresným
súdom požadované doplnenie návrhu, a teda tvrdená údajná povinnosť žalobcu mať dokumenty, na
základe ktorých mala údajne byť zmenka vystavená, nevyplývajú z právneho poriadku a sú zo strany
okresného súdu fabulované. Zmenka je celkom samostatným nárokom, nič ďalšie k nej nie je potrebné.Z uvedeného vyplýva nesprávne právne posúdenie veci. „Prvostupňový súd nesúhlasil s názorom
navrhovateľa o tom, že významnou pre konanie je výlučne zmenka, a to s odôvodnením, že toto tvrdenie
navrhovateľa je v rozpore so spotrebiteľským právom. Prvostupňový súd síce poukazuje na predpisy

európskeho i vnútroštátneho spotrebiteľského práva, avšak zo žiadnych ustanovení (citovaných, či
necitovaných) súdom tvrdený rozpor nevyplýva. Tvrdenie prvostupňového súdu je tak opäť fabulované,
ničím nepodložené a neodôvodnené. Rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, čím dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a zakladá odvolací dôvod.“
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal, že vo veci vykonal dokazovanie o.i.

oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa
dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími
listinnými dôkazmi nenavrhli. Žalobca predložil okresnému súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č.
191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych

námietok nebolo, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov
nevyhnutých pre rozhodnutie vo veci, § 120 ods. 1 OSP in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom
konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť
len výnimočne. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania
(z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci okresný súd mohol a

mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z
uskutočnenýchprednesovsporovýchstránpočaspísomnejfázykonania(koncentračnýzásadavzmysle
čl.5Nariadenia)avykonanéhodokazovaniavedenéhonazákladenávrhovsporovýchstrán,nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Je potrebné uviesť, že súd musí k otázke vykonania iných
ako účastníkmi navrhnutých dôkazov pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán v

spore. Svoj postup musí v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodniť. V danom konaní svoj postup
okresný súd vôbec nezdôvodnil.
V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne
predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo
právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom,

ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté,
a to zo dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je
legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta práva in fine OSP vznášal námietky
voči zmenke za žalovaného. Ak tak okresný súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti

súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie.
Okresný súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa
tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojim konaním ju
prakticky uznal. Okresný súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby

získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Okresný súd
nevykonalžiadnedokazovanienadrámecnavrhnutýchdôkazovvprospechuplatnenejpohľadávky,teda
neobjektívne podporil žalovaného v tomto konaní. Navyše žalovaný o túto podporu nepreukázal žiadny
záujem. Okresný súd teda túto ochranu žalovanému prakticky nanútil, bez jeho vôle.

Prvostupňový súd podľa žalobcu navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných
skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvorili
zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že
žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli
tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Okresný súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z

dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné.
Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by
okresný súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. V zmysle § 120 ods. 3 OSP súd môže pri
rozhodovaní vychádzať aj zo skutočností, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné. Musí však ísť o tvrdenia
účastníkov konania a nie o fabulované tvrdenie súdu, ktoré nepotvrdí žiadny účastník. Ak súd na týchto

údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie nepochybne je
postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. „V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
súdpoukazujenarozhodnutieNemeckéhonajvyššiehosúduzroku1965.Ztohtorozhodnutiamáúdajne
vyplývať prelomenie zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera. Navrhovateľ uvádza, že obsahtohto rozhodnutia mu nie je známy a toto rozhodnutie mu nie je dostupné. Z tohto dôvodu nie je možné
k použitiu tohto rozhodnutia pre prejednávaný prípad zaujať relevantné stanovisko. Vo všeobecnosti je
však možné konštatovať, že toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad, a to z dôvodu,

že rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu je takmer 50 rokov staré. V období jeho vzniku prakticky
neexistovalo Európske spotrebiteľské právo, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Zároveň, ak súd
nebol schopný na podporu svojho názoru o prelomení zásady abstraktnosti zmenky nájsť neskoršie
rozhodnutie, zrejme ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého nie je možné vychádzať. Akokoľvek,
rozhodnutie nemeckého najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 191/1950 Sb.)“. Poukázal aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírke
soudníchrozhodnutíastanovisekč.59/2004).Zuvedenýchskutočnostítakjednoznačnevyplýva,žesúd
nemôže od žalobcu požadovať preukázanie vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalovaným,
pretože ide o celkom odlišný právny vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Žiadosť súdu
o doplnenie návrhu tak bola celkom neopodstatnená a ak žalobca požadované (pre prejednávanú vec

irelevantné) dokumenty nedoplnil, nemohlo dôjsť k zamietnutiu návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007. Prvostupňový súd dospel k záveru, že nemožno
prihliadaťaninaneprimeranevysoképríslušenstvopohľadávky-zmenkovýúrok0,25%denne,t.j.91,25
% ročne. V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že zmenku vystavil žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal,
pričom išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu

známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku
predstavuje 0,25% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil. V okolnostiach
rozhodnutia prvostupňového súdu bolo potrebné poukázať predovšetkým na nespornosť jeho záväzku
za zmenku zaplatiť. Nespornosť záväzku žalovaného za zmenku zaplatiť sa nepochybne vzťahuje na
celý záväzok obsiahnutý na zmenke, zmenkový úrok nevynímajúc. Záväzok žalovaného zaplatiť aj

zmenkový úrok je teda platný a má byť priznaný v súdnom konaní. Zmenkový úrok má byť priznaný
o to viac, ak žalovaný žiadne námietky voči uplatnenej zmenke neformuloval. „Významným sa javí aj
fakt, že súd nepriznal žiadny zmenkový úrok, pričom z odôvodnenia je nepochybné, že v rozpore s
dobrými mravmi nie je každý zmenkový úrok, ale len zmenkový úrok, ktorý je neprimerane vysoký.
Z toho vyplýva, že rozporom s dobrými mravmi, a teda neplatnosťou by (na základe argumentácie

prvostupňového súdu- s ktorou navrhovateľ nesúhlasí) mohla môže byť postihnutá len časť presahujúca
zmenkový úrok, ktorý sa dobrým mravom neprieči. Prvostupňový súd by tak mal zamietnuť len časť
zmenkového úroku a priznať zmenkový úrok nepriečiaci sa dobrým mravom.“ V odôvodnení okresný
súd poukázal „aj na rozhodnutie vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho svoju povinnosť skúmať z úradnej
moci postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Navrhovateľ k tomuto uvádza, že v konaní vedenou pod sp.

zn. C-419/11 je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejedávanej veci.
V uvedenom konaní bola riešená situácia, či vôbec súd má právomoc o žalobe konať a rozhodnúť. V
uvedenom konaní sa Súdny dvor zaoberal postavením odporcu ako spotrebiteľa iba z dôvodu, že tento
namietal svoje postavenie a zároveň uvádzal svoje bydlisko v Rakúsku - teda sám odporca napádal
právomoc Mestského súdu v Prahe konať o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu v

zmysle nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Rozsudok C-419/11 sa týka odlišných právnych predpisov
Európskej únie - nariadenia Rady (ES) č. 44/2001-než konajúci súd v tomto konaní aplikuje Súdny dvor
v bode 38 rozsudku C-419/11 uvádza, že „v každom prípade na preukázanie postavenia spotrebiteľa
v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2011 nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je
fyzickou osobou". Súd naopak tvrdí, že odporca je spotrebiteľom. Z uvedeného je zrejmé, že okresný

súd argumentuje neexistujúcim právnym názorom Súdneho dvora.“

Žalobca považoval „za potrebné obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda
o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri
poskytovaní spotrebných úverov. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že samotný zákon o

spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k
aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla
byť používaná. Zákon súčasne nelimituje použitie len istého druhu zmeniek, ani nevylučuje použitie
určitých doložiek a pod. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky

a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne
z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia" ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom",
je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože
inak by použil spojenie „v čase vystavenia", resp. by vylúčilvyplňovanie znenie zo strany veriteľa.Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť
neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek“. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia okresný

súd poukázal na rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu z roku 1965. Z tohto rozhodnutia má údajne
vyplývať prelomenie zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera. Žalobca uviedol, že obsah
tohto rozhodnutia mu nie je známy a toto rozhodnutie mu nie je dostupné. Z tohto dôvodu nie je možné k
použitiu tohto rozhodnutia pre prejednávaný prípad zaujať relevantné stanovisko. Vo všeobecnosti však
bolo možné konštatovať, že toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad, a to z dôvodu,

že rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu je takmer 50 rokov staré. V období jeho vzniku prakticky
neexistovalo Európske spotrebiteľské právo, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Zároveň, ak súd
nebol schopný na podporu svojho názoru o prelomení zásady abstraktnosti zmenky nájsť neskoršie
rozhodnutie, zrejme ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého nie je možné vychádzať. Akokoľvek,
rozhodnutie nemeckého najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 191/1950 Sb.). V neposlednom rade je

potrebné konštatovať, že Nemecký najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci rozhodoval podľa nemeckého
práva, ktoré sa nepochybne v oblasti zmenkového práva odlišuje od slovenského zmenkového práva,
ktoréjesúdpovinnýaplikovaťvtejtoveci.Súdsavosvojomrozhodnutínijakýmspôsobomnevysporiadal
so zhodou či rozdielnosťou právnej úpravy Nemecka a Slovenskej republiky. Použitie záverov cudzích
súdov, ktoré aplikujú svoje právo na slovenské právne prostredie považoval za neprijateľné. Podľa čl.

144 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú
viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Súd
nemôže rozhodovať spor na základe nemeckého práva alebo s použitím nemeckej judikatúry. Záveru
súdu o prelomení abstraktnosti zmenky, ktorý vyplýva z takmer 50-ročného rozhodnutia Nemeckého
najvyššieho súdu, priamo odporuje záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5Obo 3/2008

zo dňa 22. októbra 2008, kde sa uvádza cit.: „Z povahy zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku
vyplýva (...) Prvostupňový súd však zamietol celý zmenkový úrok, a teda nepochybne zamietol aj platnú
časť uplatneného nároku na zmenkový úrok, ktorý sa dobrým mravom neprieči. Zároveň poukazujeme
aj na rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 3. 2. 2010, sp. zn.: 5Co/16/2010, v ktorom súd vyslovil,
že zmluvná pokuta vo výške 0,25 % z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná vzhľadom na

účel, ktorý zmluvná pokuta ako zabezpečovací inštitút zabezpečuje. Uvedený rozsudok sa síce týka
inštitútu zmluvnej pokuty, avšak ide o majetkovú sankciu, ktorá ma zabezpečiť, aby zmluvná strana
zaplatila riadne a včas, a v prípade, ak sa tak nestane, slúžila ako sankcia sa nedodržanie zmluvných
podmienok. V zmenke napísaný zmenkový úrok má rovnakú funkciu ako zmluvná pokuta, a preto je
uvedené rozhodnutie aplikovateľné na tento spor. Zmluvná pokuta je zmluvou určená peňažná suma,

ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi alebo veriteľ dlžníkovi, ak dôjde k porušeniu povinností, ktoré
na seba zmluvou prevzali, a to aj vtedy, keď porušením povinnosti veriteľovi alebo dlžníkovi žiadna
škoda nevznikla. Zaplatením zmluvnej pokuty sa účastník zmluvy svojho záväzku nezbaví. Jej funkcia
spočíva v hrozbe majetkovou sankciou dlžníkovi v prípade, keď záväzok nesplní riadne a včas a tým
má viesť dlžníka k včasnému a riadnemu plneniu záväzku. Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad, že

k splneniu nedôjde vôbec alebo iba čiastočne alebo pre prípad, že bude porušená akákoľvek zmluvná
povinnosť. Dohoda o zmluvnej pokute musí mať vždy písomnú formu, musí v nej byť určená výška
zmluvnej pokuty alebo spôsob, akým sa určí, aby o tom v budúcnosti nevznikli pochybnosti. Účelom
zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zároveň
má sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, trestá nepriaznivým následkom

v podobe vzniku ďalšej povinnosti zaplatiť peňažnú čiastku v dohodnutej výške. Dohoda o zmluvnej
pokute a jej výške je zásadne vecou vzájomnej dohody strán zmluvy. Neznamená to však, že by mohla
byť v každom jednotlivom prípade zmluvná pokuta dohodnutá v neobmedzenej výške. Zákon výšku
zmluvnejpokutyvýslovneneupravuje,avšakumožňujezmluvnúpokutuznížiť,prípadneposúdiťplatnosť
dohody o zmluvnej pokute z hľadiska súladu s dobrými mravmi. Zmluvná pokuta O, 25% z istiny za

každý deň omeškania vo výške 533 eur predstavuje 1,33 eur denne, čo nie je neprimerané účelu,
ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute účastníkmi konania sledovaný, teda včasné plnenie si povinností
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Záver súdu je teda nesprávny a vyplýva z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyššie uvedené závery potvrdzuje uznesenie Krajského súdu v
Prešove sp. zn.: 10Co/79/2013 zo dňa 05.09.2013, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci

navrhovateľa.“ „Dokazovanie na preukázanie dôvodnosti takýchto kauzálnych námietok je totiž možné
vykonať výlučne len za predpokladu, že odporca v lehote do 30 dní po doručení tlačiva a návrhu na
uplatneniepohľadávky,akoajtlačivanaodpoveď,savyjadríkpodanémunávrhu,čiužtak,ževyplníčasť
II. Vzorového tlačiva písm. C a pripojí všetky príslušné podporné doklady, alebo sa vyjadrí akýmkoľvekiným vhodným spôsobom, pri ktorom nepoužije tlačivo na odpoveď. V zmysle ods. 12 Preambuly
Nariadenia ďalšie dôkazy by mohol tak navrhovateľ, ako aj odporca predkladať v priebehu celého
prvostupňového konania. Pokiaľ však samotná odpoveď odporcu k podanému návrhu na uplatnenie

pohľadávky nie je doručená súdu v lehote 30 dní po doručení tlačiva návrhu odporcovi, musí súd vydať
rozsudok o pohľadávke alebo protipohľadávke, teda rozhodnúť vo veci samej. Ustanovenie v čl. § 7
ods. 3 Nariadenia, ktorý ustanovuje takúto koncentračnú zásadu, má za dôsledok, že v prípade pasivity
odporcu, ktorý napriek riadnemu doručeniu návrhu v uvedenej lehote nedoručil súdu odpoveď, musí
súd rozhodnúť len na základe dôkazov predložených navrhovateľom, a teda nevykonáva dokazovanie

uvedenévčl.§7ods.1Nariadenia.Tentozávervyplývazprvejvetyuvedenéhočlánku,ktorýpodmieňuje
vykonávanie tam uvedených dôkazov doručením odpovede odporcu. Nemôže teda takéto dokazovanie
vykonávať v štádiu pred doručením odpovede odporcu súdu.“ Takisto uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp.zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne
zhodnej veci žalobcu, potvrdzovalo uvedené závery žalobcu. Z obsahu spisového materiálu tak vyplýva,
že prvostupňový súd vykonal dokazovanie podľa § 120 ods. 1 OSP, ktoré účastníci konania nenavrhli z

dôvodu,žeichvykonaniebolopodľajehonázorunevyhnutnéprerozhodnutievoveci.Faktomvšakje,že
súdom vykonané dokazovanie nebolo vykonané na tvrdenia žalobcu, ktorý jasne, úplne a zrozumiteľne v
tlačive A uplatnil práva zo zmenky a ktorý uviedol, že nie je jej pôvodným majiteľom, ale je indosatárom,
ale ani na tvrdenia žalovaného, ktorý voči forme a obsahu zmenky nevzniesol žiadne námietky a
ani žiadne návrhy na vykonanie ďalších dôkazov, ktoré by boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Okresný súd zmaril konanie ako také, a to porušením Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 861/2007, čl. 4 a čl. 5, keď vôbec neumožnil viesť kontradiktórny spor, čoho dôsledkom došlo aj k
porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu. Žiadal, aby odvolací súd „zmenil rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 3.3.2016, sp.zn.: 6C 47-2014 tak že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom
rozsahu vyhovie a prizná navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške: 38,18 € bez DPH

za podané odvolanie a 8,58 € bez DPH režijný paušál.“

K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1

O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu v spojení s
opravným uznesením v napadnutých výrokoch zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. a podľa §
221 ods. 2 O.s.p. vrátil vec v zrušenej časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo
prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v písomne
podanom odvolaní zo dňa 11.04.2016 vychádzal z rozsahu, v ktorom bol napadnutý rozsudok okresného
súdu, ktorým bola žaloba vo výroku zamietnutá, a to vo výroku a v závislom výroku o trovách súdneho
konania, podľa ktorého účastníkom náhrada trov konania nebola priznaná.

Podstatou odvolania žalobcu bola okrem iného jeho námietka viažuca sa na postup konania pred
okresným súdom, pokiaľ tento ex offo a bez tvrdení, resp. námietok žalovaného prihliadol na skutočnosti
a dôkazy z iných konaní, ktoré sa nestali predmetom dokazovania pred okresným súdom, ako aj, že ak
neboli niektorým z účastníkov tohto súdneho konania poskytnuté tvrdenia, označené iné dôkazy, než tie,
ktoré vyjadril žalobca v podanom návrhu, a to doložením zmenky, tak potom v zmysle názoru žalobcu

mohlo byť konané len na základe Nariadenia a podľa zákona č. 191/1950 Zb., t.j. návrhu žalobcu malo
byť rozsudkom vyhovené.

Z dôvodu, že žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, t.j., že odvolacie dôvody boli tak
procesno-právneho charakteru ako aj hmotno-právneho charakteru, keď neboli aplikované ustanovenia

zákona č. 191/1950 Zb., sa krajský súd oboznámil s priebehom konania pred okresným súdom od
momentu doručenia návrhu žalobcom na Okresný súd Liptovský Mikuláš, ktorý návrh bol doručený
17.04.2014.Okresnýmsúdombolorozhodnutéprvýmrozsudkomč.k.6C/47/2014-15zodňa29.07.2014
na základe len verejného vyhlásenia rozsudku. Do spisu zabezpečované listiny neboli vykonané
pred okresným súdom v rámci nariadeného dokazovania, keďže vo veci došlo len k verejnému

vyhláseniu rozsudku. Na základe odvolania žalobcu bol rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č.k. 6C/147/2014-15 zo dňa 29.07.2014 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, a to na základe
uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/324/2014-63 zo dňa 08.10.2015 s vysloveným právnym
záverom, ktorý mal svoj základ v aplikácii ust. zákona č. 191/1950 Zb. s uvedením, že ak v rámcinového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci,
bude okresný súd vychádzať z uvedených záverov krajského súdu obsiahnutých v jeho zrušujúcom
uznesením č.k. 14Cob/324/2014-63 zo dňa 08.10.2015.

Po zrušení a vrátení veci okresnému súdu bolo okresným súdom na základe len verejného vyhlásenia
rozsudku dňa 03.03.2016 rozhodnuté tak, že konanie bolo v časti zastavené a vo zvyšku žaloba
zamietnutá. Zo Zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku zo dňa 03.03.2016 nevyplynulo, že sa
vykonávali dôkazy listinami ich prečítaním alebo oboznámením. Okresný súd i napriek uvedenému

postupu v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na listiny, dôkazy, vyplývajúce z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 7Er/1195/2010 a to na zmluvu o úvere č. 5030122, zo dňa 21.05.2009 ako aj
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré dôkazy neboli vykonané pred okresným súdom. Krajský
súd má za to, že ak okresný súd ex offo prihliadol na dôkazy z pripojeného spisu sp.zn. 7Er/1195/2010
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, avšak tieto dôkazy nevykonal na nariadenom pojednávaní, keďže
došlo len k verejnému vyhláseniu rozsudku okresným súdom, tak takýmto postupom bola odňatá

možnosť žalobcovi konať pred súdom v rovine vykonávania dokazovania, oboznámenia sa s dôkazmi,
a to v súlade nielen s Nariadením, ale aj podľa Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ako rozhodné
procesné právo v zmysle článku 19 Nariadenia sa použije na konanie o uplatnenom nároku žalobcom.

Účelom práva účastníka konania je vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a tým ovplyvniť skutkové zistenia,

na ktorých súd zakladá svoje rozhodnutie. Aktivita účastníka pri využívaní tohto práva je v podstatnej
miere závislá práve od miery presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie
z nich možno očakávať a miery presvedčenia súdu o vplyve týchto zistení na unesenie dôkazného
bremena daného účastníka. Okresný súd bez nariadenia pojednávania sa oboznámil výlučne sám s
dôkazmi vyplývajúcimi zo spisu sp. zn. 7Er/1195/2010 bez toho, aby tieto dôkazy boli vykonané na

nariadenom pojednávaní za účasti sporových strán, preto takýmto spôsobom bolo upreté právo žalobcu
splniť si svoju povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom
a k posúdeniu nároku, keď okresný súd prihliadal na ochranu žalovaného ako spotrebiteľa. V rámci
novéhokonaniapredokresnýmsúdomjepretopotrebnézachovaťprávažalobcuvrovinevykonávaného
dokazovania a rovnako aj práva žalovaného ako druhej sporovej strany.

Vzhľadom na uvedené a odvolaciu argumentáciu žalobcu v tejto rovine krajský súd akcentuje, že
pokiaľ aj žalovaný v tejto sporovej právnej veci neuskutočnil námietky proti žalobcovým nárokom a
okresný súd ex offo sa zaoberal vzťahom, ktorý mal väzbu k vystavenej zmenke žalovaným, tak tento
postup, ktorý zvolil okresný súd, len reagoval na vyvíjajúcu sa rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov,

za vzatia do úvahy Spoločného stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015
k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k
ochrane spotrebiteľa, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky 8/2015 pod č. 93. V zmysle tohto spoločného stanoviska vyplýva ...„Ak navrhovateľ ako

dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja,
ktorý navrhovateľ použil, že: 1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu
súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný
zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok
základ; 2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi

k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka
vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na

to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

Len pre úplnosť, pokiaľ Krajský súd v Žiline ako súd odvolací konal a v predchádzajúcich rozhodnutiach

vydaných pred 20. októbrom 2015 vychádzal primárne zo zmenkového charakteru uplatneného nároku
v kombinácii s účelom Nariadenia bez prihliadnutia ex offo na možný spotrebiteľský charakter kauzy
stojacej za zmenkou, tak v danom momente tohto konania a rozhodovania bolo potrebné vychádzať
z vývoja rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej republike v dotknutých veciach, ktorú zjednocujeprijaté Stanovisko vo veciach občiansko-právnych a obchodných č. 93 publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2015 ako Spoločné stanovisko občiansko-právneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným
právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Práve s ohľadom na princíp právnej istoty, ktorý
spočíva v zabezpečení jednotného rozhodovania súdov v totožných či obdobných veciach, potom aj
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací bol povinný rešpektovať relevantnú judikatúru ako aj prijaté
zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Požiadavka právnej istoty automaticky

neznamená to, že sa nemôže vyvíjať judikatúra najvyššieho súdu, čo platí aj k rozhodovacej praxi
odvolacieho súdu.

Krajský súd v tejto veci poukazuje na spoločné stanovisko, z ktorého zdôrazňuje, že „pokiaľ by sme
dospeli k záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť

platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi
a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb. by spôsobila
spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv (ust.
§ 17 obsahuje úpravu podľa ktorej, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré
sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ

pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka). Prijatie výkladu smerujúceho k povinnosti
spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a až následne ho žalovať
o náhradu škody s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome
na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo k prenosu povinnosti na spotrebiteľa spôsobom,
ktorý je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa neprijateľný.“, „Určujúcim pri hľadaní práva má byť,

že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré
vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť
všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov,
keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť
uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník

konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd
sám pri prieskume ex officio, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré
mravy pôsobia ako korektív najmä v takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho
vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za
predpokladupribližnevyváženéhopomerusílúčastníkovzmluvyalenzatohtopredpokladusamôžestať

prostriedkom primeraného vyrovnania záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach
Ústavného súdu SR“.

Na základe vyššie uvedených zhodnotení, záverov, bol rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch zrušený a v zrušenej časti mu vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd v novom konaní bude postupovať v zmysle uvedeného právneho názoru krajského súdu
a vo vecno-právnej rovine bude dokazovanie vykonávané na nariadenom pojednávaní s tým, že bude
rešpektovaná vyvíjajúca sa rozhodovacia činnosť všeobecných súdov za vzatia do úvahy Spoločného
stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho
kolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa20.októbra2015kpostupusúdovnižšiehostupňa

vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod č. 93.

Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

V novom konaní okresný súd rozhodne aj o trovách súdneho konania.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.