Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 7, 2013

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/163/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112216219
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2013:7112216219.1

Uznesenie

Okresný súd Košice I vo veci navrhovateľov: M. X.T. Q. V., N..XX.X.XXXX, A. M. K., Ť. XX, M. X.T.
V. A., T..S., N..XX.X.XXXX, A. M. K., T. XX, M. X.T. H. S., N..X.X.XXXX, A. M. K., Ť. XX, M. X.T. V.
S., N..XX.X.XXXX, A. M. K., A. XX, M. X.T. E. Š., N..XX.XX.XXXX, A. M. Č., Q. XXXX, Č., M. X.T.
Z. V., N..XX.X.XXXX, A. M. K., Q. C. XX, M. X.T. W. S., N..XX.X.XXXX, A. E. XXX, M. X.T. T. S.,
N..X.X.XXXX,A.E.XXX,zastúpených:JUDr.MárioHoller,advokát,sosídlomvKošiciach,Krmanova16,

proti odporcom: v 1.rade TJ VSŽ so sídlom v Košiciach, Severné nábrežie 24, v 2.rade Mesto Košice so
sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, v 3.rade TJ ŠPORTVÝROBA Košice s.r.o. so sídlom v Košiciach,
Rastislavova 104, IČO: 36 197 181, zastúpenému: doc.JUDr.Jozef Sotolář, PhD., advokát, so sídlom v
Košiciach, Južná trieda 1, v konaní o návrhu na obnovu konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 18C/417/1994
z a m i e t a .

Odporcom v 1. a 2.rade náhradu trov konania proti navrhovateľom n e p r i z n á v a .

P r i z n á v a odporcovi v 3.rade náhradu trov konania proti navrhovateľom vo výške 162,91 EUR
(trovy právneho zastúpenia), ktorú sú navrhovatelia povinní zaplatiť odporcovi v 3.rade k rukám jeho

právneho zástupcu doc.JUDr.Jozefa Sotolářa PhD., advokáta, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia sa návrhom doručeným súdu dňa 22.6.2012 domáhali, aby súd povolil obnovu konania
vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.18C/417/1994.

Navrhovatelia návrh odôvodnili skutočnosťami, že v konaní vedenom pod sp.zn.18C/417/1994 sa

domáhali zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena na ťarchu navrhovateľov v 1. až
8.rade ako vlastníkov pozemku, ktorému zodpovedá právo odporcov v 1. až 3.rade nerušene užívať
špecifikované časti tohto pozemku a to za zodpovedajúcu náhradu. Okresný súd Košice I rozsudkom
č.k.18C/417/1994-319 zo dňa 2.4.2009 návrh zamietol, z dôvodu, že na spornom pozemku sa
nenachádza stavba v zmysle ust. § 135c/ ods.3 Občianskeho zákonníka, pričom z vykonaného
dokazovania nevyplývala možnosť a opodstatnenie riešenia vzťahov účastníkov zriadením vecného

bremena s tým, aby medzi účastníkmi nevznikali ďalšie spory. Proti rozsudku súdu prvého stupňa
podali navrhovatelia odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie súdu prvého stupňa rozsudkom
č.k.5Co/216/2009-381 zo dňa 10.5.2010 potvrdil. Dôvodom bola zmena právneho posúdenia nároku
uplatneného v návrhu na začatie konania; odvolací súd dospel k záveru, že navrhovatelia, resp. ich
právni predchodcovia nie sú aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich práv mali domáhať
prostredníctvom reštitučných zákonov. Navrhovatelia sa následne ochrany svojich práv domáhali

podaním sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa článku 127 Ústavy SR. Ich ústavná sťažnosťbola uznesením Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 190/2011-27 zo dňa 12.5.2011 odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená. Obdobných súdnych sporov, ako viedli navrhovatelia proti odporcom, bolo niekoľko.
Všetky sa týkali tenisového areálu Anička, ktorý stojí na pozemkoch vlastníkov, ktorí sa svojich

práv domáhali v súvisiacich sporoch s rovnakým obsahom, taktiež na Okresnom súde Košice I. Vo
vyššie uvedených súdnych konaniach bolo rozhodnuté obdobne, väčšinou boli návrhy zamietnuté
pre nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľov, pretože súdy (odvolací alebo dovolací) dospeli k
záveru, že navrhovatelia v týchto sporoch si mali svoje práva uplatniť prostredníctvom reštitučných
zákonovateda,nemajúprávodomáhaťsaochranysvojichprávpodľavšeobecnýchprávnychpredpisov.

Odôvodneniarozhodnutí,akoajargumentáciasúdovvtýchtosporochsútotožné.Vjednomzuvedených
súdnych konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.15C/830/1994 Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosť navrhovateľov prijal a vo veci rozhodol nálezom č.k. III ÚS 16/2012-32 zo dňa
28.3.2012, ktorým Ústavný súd rozhodol o porušení vymedzených ústavných práv fyzických osôb v
úplne rovnakej situácii ako sú navrhovatelia, zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
navrhovateľom priznal náhradu trov konania. Navrhovatelia sa o tomto náleze a jeho obsahu dozvedeli

dňa 19.4.2012, kedy bol doručený ich právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval sťažovateľov aj v konaní
pred Ústavným súdom. Navrhovatelia poukázali na skutočnosť, že predmetom preskúmania Ústavným
súdom bola totožná skutková i právna situácia, ktorá sa líšila iba v dvoch nepodstatných skutočnostiach
- okruh navrhovateľov a vedľajší pozemok. Ústavný súd v citovanom náleze jednoznačne skonštatoval,
že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je ústavne udržateľný, s tým, že reštitučné predpisy

neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,
fyzická osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,
resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva.
Navrhovatelia boli toho názoru, že citovaný nález je takým rozhodnutím, ktoré bez svojej viny nemohli

použiť v pôvodnom konaní (lebo neexistovalo) a že práve toto rozhodnutie môže pre nich privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Z obsahu nálezu totiž jednoznačne vyplýva, že dôvody, na základe
ktorých odvolací súd zamietol nárok navrhovateľov, nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a
že argumentácia navrhovateľov bola správna a súdy mali na ňu prihliadať. Dôvod obnovy konania teda
opierali o ustanovenie § 228 ods.1 písm.a/ O.s.p..

Odporca v 1.rade žiadal, aby súd návrh na obnovu konania zamietol. Zotrval na argumentácii, ktorú
prezentoval v konaní, o ktorého obnovu ide.

Odporca v 2.rade žiadal návrh na obnovu konania zamietnuť s odôvodnením, že neboli splnené

podmienky pre obnovu konania. Poukázal na skutočnosť, že nález Ústavného súdu č. III ÚS 16/2012
zo dňa 28.3.2012 bol vyslovený v inom konaní a teda, týka sa iného konania než o ktorého obnovu sa
týmto návrhom žiada. Sťažnosť podaná navrhovateľmi na Ústavnom súde SR v predmetnej veci bola
rozhodnutím Ústavného súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Odporca v 3.rade mal za to, že návrhu na povolenie obnovy nie je možné vyhovieť; argumentoval, že
ustanovenie § 228 ods.1 písm. a/ O.s.p. sa vzťahuje len na prípady, kedy rozhodnutie, ktoré má byť
dôvodom obnovy konania, existovalo už v čase tohto pôvodného konania. V danom prípade je však
zrejmé, že nález Ústavného súdu SR v čase pôvodného konania neexistoval.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dokladov a na základe týchto dôkazov zistil skutkový
stav veci:

Okresný súd Košice I rozsudkom č.k.18C/417/1994-319 zo dňa 2.4.2009 žalobu navrhovateľov (okruh
navrhovateľov totožný s navrhovateľmi v konaní o návrhu na obnovu konania) proti odporcom v 1. až

3.rade (okruh odporcov totožný s odporcami v konaní o návrhu na obnovu konania) zamietol v celom
rozsahu. V tomto konaní sa navrhovatelia domáhali odstránenia neoprávnenej stavby postavenej na
pozemkoch navrhovateľov podľa ust. § 135c/ Občianskeho zákonníka.

Proti citovanému rozsudku podali navrhovatelia odvolanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k.5Co/216/2009-381 zo dňa 10.5.2010 rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že na právne posúdenie veci
použil ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní súdom prvého stupňa neboli použité a prerozhodnutie vo veci neboli rozhodujúce. Poukázal pritom na právny názor, že pokiaľ štát v rozhodnej
dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie
bez právneho dôvodu, čo je jedným s reštitučnými zákonmi typizovaným dôvodom pre vydanie veci

oprávneným osobám (§ 700 ods.2 zákona č.87/1991 Zb. alebo § 6 ods.1 písm.p/ citovaného zákona).
Reštitučné predpisy sú všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality najmä k Občianskemu zákonníku,
čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak by sa
teda navrhovatelia mohli domáhať ochrany práv podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, nemožno
uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov a preto sa nemôžu

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa§ 126 ods.1
Občianskeho zákonníka, ak mohli žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu; preto sa nemôžu
domáhať ani odstránenia stavieb, lebo nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.
Z tohto dôvodu navrhovatelia nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby o odstránenie stavby
o zriadenie vecného bremena. Navrhovatelia neuplatnením ochrany podľa reštitučných predpisov
stratili možnosť domáhať sa hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov

Občianskeho zákonníka a aj keď Občiansky zákonník okupáciu, t.j. prevzatie veci štátom bez právneho
dôvodu ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nepoznal, nepochybne k faktickej
okupácii za účinnosti oboch občianskych zákonníkov dochádzalo a štát v týchto prípadoch právny titul
k prevzatiu veci ani nepredstieral. Na základe vôle zákonodarcu vyjadrenej v reštitučných predpisoch
sa potom z okupácie stal formálny právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre

vznik nároku na vydanie veci a teda, na obnovu formálneho vlastníckeho práva. Nevyužitím možnosti
domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku, resp. preklúzii práva a tým
aj nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu robených v rozhodnom období. Keďže navrhovatelia tvrdili,
že pozemok im resp. ich právnej predchodkyni, bol odňatý na základe neúčinného vyvlastňovacieho
rozhodnutiaateda,bezprávnehodôvoduvčase,ktorýspadádotzv.rozhodnéhoobdobia,bolopotrebné

aplikovať reštitučné predpisy; v dobe od 25.2.1948 do 1.1.1990 však navrhovatelia, mohla, resp. právna
predchodkyňa navrhovateľov, mohla uplatniť bez ohľadu na jej predchádzajúce reštitučné možnosti
právo na ochranu vlastníckeho práva podľa § 135c/ Občianskeho zákonníka.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 1.7.2010.

Navrhovatelia podali na Ústavnom súde SR sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa článku 127 Ústavy SR
dňa 27.7.2010, ktorým žiadali o zrušenie vyššie citovaného rozsudku. Ústavný súd SR uznesením č.k.
IV.ÚS 190/2011-27 zo dňa 12.5.2011 sťažnosť navrhovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z nálezu Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.3.2012 súd zistil, že Ústavný súd SR
rozhodol tak, že základné právo sťažovateľov Q. S., V. A., V. N. P. H. C. vlastniť majetok podľa článku
20 ods.1 Ústavy SR a článku 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a na súdu ochranu podľa
článku 46 ods.1 Ústavy SR a článku 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa článku VI ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo
porušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/180/2010 zo dňa 13.9.2011. Zároveň Ústavný súd
SR citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že navrhovatelia podali sťažnosť na Ústavný

súd SR dňa 23.11.2011. Sťažnosť sa týkala konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod
sp.zn.15C/830/1994, v ktorom sa navrhovatelia domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp.
zriadenia neobmedzeného vecného bremena stavby na častiach pozemkov v ich vlastníctve, na ktorých
bol v období pred rokom 1989 postavený tenisový areál TJ VSŽ. Okresný súd Košice I rozsudkom
č.k.15C/830/1994-212 zo dňa 7.8.2008 návrh navrhovateľov zamietol v celom rozsahu. Krajský súd v

Košiciach rozsudkom č.k.6Co/281/2008 zo dňa 8.9.2009 na odvolanie navrhovateľov rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, avšak z iných dôvodov, než ktoré vyslovil okresný súd a súčasne pripustil vo
veci dovolanie z dôvodu posúdenia otázky zásadného významu a to, či je možné uplatniť nárok na
ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný
nárok podľa § 6 ods.1 písm.p/ zákona č.229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku (ďalej len zákon o pôde). Najvyšší súd SR rozsudkom č.k.4Cdo/180/2010
zo dňa 13.9.2011 navrhovateľmi podané dovolanie zamietol, považujúc právne posúdenie veci krajským
súdom v otázke zásadného právneho významu za správne.Z odôvodnenia citovaného nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že ústavný súd môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je ústavne udržateľný. Úlohou
ústavného súdu bolo posúdiť, či ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych

predpisov zodpovedá aj názor Najvyššieho súdu SR a teda, že „ak bol na základe skutkových zistení
daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
postupom podľa reštitučného predpisu - zákona o pôde“, sťažovatelia nemôžu úspešne uplatniť nárok
na ochranu vlastníckeho práva podľa ust. Občianskeho zákonníka a teda ani žalobu na ochranu
vlastníckeho práva podľa ust. § 135 c/ Občianskeho zákonníka, pretože nemožno obchádzať účel
reštitučného zákona.

Ústavný súd SR vyslovil názor, že všeobecné súdy pri rozhodovaní nevzali do úvahy zmysel a účel
reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb,
ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. V žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo
vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom s odstupom

mnohých rokov a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné
nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s
právom platným v rozhodnom období. Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o
pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti,
ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho

dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako
vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie a nedbajúc na platné
právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných
požiadaviek vyplývajúcich aj z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo
spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho stále existujúceho vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v

relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho
práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe,
t.j. štátu, nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, ostalo naďalej k nehnuteľnosti
zachované vlastníckeho právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu
vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Ústavný súd ďalej

vyslovil, že názor krajského súdu ako aj Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého zánik práva oprávnenej
osoby postupovať podľa zákona o pôde v dôsledku márneho uplynutia lehoty ustanovenej v § 13
zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva (v situácii, keď povinnej osobe nesvedčí žiaden
nadobúdací titul k nehnuteľnosti), zásadne popiera základné právo na vlastníctvo a jeho aplikácia
by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva

fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13
ods. 1 zákona o pôde, t.j., že neuplatnením práva v lehote právo zanikne, ktorá sa už len z hľadiska
systematickéhoagramatickéhovýkladumôževzťahovaťibanazánikreštitučnéhonárokuustanoveného
zákonom o pôde, nie však na zánik vlastníckeho práva garantovaného Občianskych zákonníkom ako aj
Ústavou. Účelom zákona o pôde teda nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených

v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku. Sťažovatelia sa
preto podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo,
ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného vlastníckeho práva
procesne akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd konštatoval, že teda aj v prípade sťažovateľov
prichádza do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, vrátane žaloby

o odstránenie neoprávnenej stavby resp. zriadenie vecného bremena. Za nie nevýznamnú považoval
Ústavný súd tiež skutočnosť, že v obsahovo identických veciach súvisiacich s vecou sťažovateľov, v
ktorých sa najmä iné osoby ako sťažovatelia rovnakým typom žaloby domáhali ochrany vlastníckeho
práva z dôvodu výstavby tenisového areálu na častiach pozemkov v ich vlastníctve v období pred rokom
1989, boli vydané meritórne rozhodnutia všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu SR v dovolacom

konaní (rozsudok č.k.3Cdo/96/1998 zo dňa 25.2.1999), ktorými bola priznaná ochrana vlastníckemu
právu navrhovateľov napriek platnosti reštitučných predpisov v čase vydania týchto rozsudkov. Takáto
nejednotnosť v rozhodovaní všeobecných súdov je v rozpore so zásadou predvídateľnosti práva a
výsledkov súdneho sporu a v konečnom dôsledku aj s princípom právnej istoty.Podľa ust. § 228 ods. 1 O.s.p., právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní,
ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,

d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím
súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody
účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným
finančným zadosťučinením,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev,

f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom
rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.

Podľa ust. § 228 ods.3 O.s.p., návrh na obnovu konania má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods.
3) obsahovať označenie rozsudku, proti ktorému smeruje, dôvod obnovy, skutočnosti, ktoré svedčia o

tom, že návrh je podaný včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť návrhu preukázať, ako aj to, čoho sa
navrhovateľ domáha.

Podľa ust. § 229 O.s.p., obnova nie je prípustná proti rozsudkom

a) ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je;
b) ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť inak.

Podľa ust. § 230 ods. 1 O.s.p., návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho
času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol

uplatniť.

Podľa ust. § 230 ods.2 O.s.p., po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z
dôvodu uvedeného v:

a) § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom
súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,
b) § 228 ods. 1 písm. a) alebo b), ak nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v
pôvodnom konaní nebolo možné použiť,
c) § 228 ods. 1 písm. c),

d) § 228 ods. 1 písm. d),
e) § 228 ods. 1 písm. e).

Podľa ust. § 234 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu
konania povolí.

Predmetom tohto konania bol návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod
sp.zn.18C/417/1994.

Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo záruk právnej
istoty. Výnimkou z tohto pravidla sú opravné prostriedky, ktoré je možné podať aj po právoplatnosti
rozhodnutia a to, ak sú tu také závažné okolnosti, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť
rozhodnutia, takže záujem na právnej istote tomuto záujmu ustupuje. Ide o mimoriadne opravné
prostriedky, medzi ktoré patrí aj návrh na obnovu konania. Právo podať návrh na obnovu konania je

zverené účastníkom pôvodného konania. Účastník môže podať návrh na obnovu konania, ak bolo
výrokom napadnutého rozsudku, resp. rozhodnutia rozhodnuté v jeho neprospech. Dôvody rozsudku
napadať návrhom na obnovu konania nemožno.Z rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu vydaných v tomto konaní je zrejmé, že návrh na
obnovu konania (správne) podali navrhovatelia totožní s okruhom navrhovateľov v konaní vedenom
pod sp.zn.18C/417/1994, proti odporcom, ktorých okruh je taktiež totožný s okruhom odporcov v

konaní pod sp.zn.18C/417/1994. Výsledkom konania o obnovu ktorého bolo návrhom žiadané, bolo
vydanie rozsudku, ktorým bol návrh navrhovateľov zamietnutý (rozhodnutie vydané v neprospech
navrhovateľov obnovy je jednou z podmienok uplatnenia návrhu na obnovu konania). Je nepochybné,
že predmetný rozsudok Okresného súdu Košice I č.k.18C/417/1994-319 zo dňa 2.4.2009 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.5Co/216/2009-381 zo dňa 10.5.2010

nadobudol právoplatnosť dňa 1.7.2010, čo je ďalšia z podmienok, ktorá musí byť splnená pri uplatnení
mimoriadneho opravného prostriedku. Z dokazovania taktiež vyplynulo, že navrhovatelia zrušenie alebo
zmenucitovanéhorozsudkunemôžudosiahnuťinak,akopodanímmimoriadnehoopravnéhoprostriedku
- návrhu na obnovu konania (§ 229 písm.b/ O.s.p.), pretože vyčerpali riadny opravný prostriedok
(odvolanie) a dovolanie voči potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu v danom prípade pripustené
nebolo. Navrhovatelia sa pokúsili zmenu, resp. zrušenie rozsudku dosiahnuť prostredníctvom sťažnosti

proti porušovaniu základných práv a slobôd, podanej dňa 27.7.2010 na Ústavnom súde SR, ktorá však
bola uznesením Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 190/2011-27 zo dňa 12.5.2011 zamietnutá ako zjavne
neopodstatnená. Je pravdou, že navrhovatelia sa ochrany svojho práva domáhajú aj sťažnosťou proti
SR, ktorá je evidovaná na Európskom súde pre ľudské práva pod č.44019/11, konanie v tejto veci však
doposiaľ skončené nebolo.

Z hľadiska zákonom stanovených lehôt (§ 230 ods.1 a 2 O.s.p.) pre podanie návrhu na obnovu konania
súd konštatoval, že návrh bol podaný včas. Objektívna trojročná lehota, plynúca od právoplatnosti
rozsudku, uplynula dňa 1.7.2013. Návrh na obnovu konania bol podaný v rámci tejto lehoty, dňa
22.6.2012. Subjektívna trojmesačná lehota, ktorá plynie v rámci objektívnej, sa odvíja od momentu, kedy

sa navrhovateľ obnovy dozvedel o dôvode obnovy resp. od momentu, kedy tento dôvod mohol uplatniť.
Ako jediný dôvod pre obnovu konania v danom prípade navrhovatelia označili existenciu rozhodnutia
Ústavného súdu SR - nálezu č. III.ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.3.2012. O tomto náleze sa dozvedeli
dňa 19.4.2012, kedy bol predmetný nález doručený ich právnemu zástupcovi. Trojmesačná subjektívna
lehota plynúca odo dňa, kedy sa navrhovatelia dozvedeli o dôvode obnovy, teda uplynula dňa 19.7.2012.

Keďže návrh na obnovu konania bol doručený súdu dňa 22.6.2012, je zrejmé, že bol podaný včas. Bez
ohľaduna uvedenúskutočnosťateda,kedysanavrhovateliadozvedeliodôvodeobnovy,jevšakzrejmé,
že návrh na povolenie obnovy bol podaný v lehote troch mesiacov odo dňa vydania citovaného nálezu.
Navrhovatelia v návrhu označili aj rozsah, v akom je rozsudok napadnutý, resp. čoho sa domáhajú v
prípade povolenia obnovy; navrhovatelia žiadali, aby súd zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno

na ťarchu navrhovateľov ako spoluvlastníkov pozemkov, ktorému zodpovedá právo odporcov v 1. až
3.rade nerušene užívať časti vyššie uvedených pozemkov, ktorú budú špecifikované v geometrickom
pláne vyhotovenom v súdnom konaní a zároveň odporcov v 1. a 3.rade spoločne a nerozdielne zaviazal
zaplatiť navrhovateľom náhradu za zriadenie časovo neobmedzeného vecného bremena vo výške
určenej na základe znaleckého posudku.

Dôvody obnovy konania sú taxatívne vypočítané v ust. § 228 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Pod
písm. a/ citovaného ustanovenia sú uvedené ako dôvod obnovy nové skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy. Spoločným predpokladom pre ich uplatnenie je, že ich navrhovateľ nemohol použiť bez svojej
viny v pôvodnom konaní a že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

Čo sa týka rozhodnutí ako dôvodu obnovy, úprava prípustnosti obnovy konania je odôvodnená potrebou
vyjadriť tie prípady, kedy dôvodom obnovy je vydanie rozhodnutia iného orgánu. Dôvodom pre povolenie
obnovy konania preto môže byť neskoršie rozhodnutie príslušného orgánu, riešiace odchylne predbežnú
otázku, pokiaľ išlo o prípad, v ktorom bol súd pri pôvodnom rozhodovaní viazaný rozhodnutím iného

orgánu podľa § 135 ods.1 O.s.p. alebo o prípad, v ktorom súd vychádzal pri svojom rozhodovaní
z rozhodnutia vydaného už skôr príslušným orgánom (§ 135 ods.2 O.s.p.). Rovnako tak môže byť
dôvodom obnovy konania existencia rozhodnutia príslušného orgánu o predbežnej otázke pokiaľ šlo o
prípad, kedy si súd sám v súlade s ust. § 135 ods.2 O.s.p.vyriešil predbežnú otázku, pretože vychádzal
zo zistenia, že o tejto otázke dovtedy príslušným orgánom rozhodnuté nebolo a až následne zistí, že

tento príslušný orgán svojim (kedykoľvek) vydaným rozhodnutím vyriešil uvedenú otázku odchylne.

Ide teda napr. o prípady, kedy súd v pôvodnom rozhodnutí rešpektoval dôsledky vyplývajúce z ust.
§ 135 ods.1 alebo 2 O.s.p. a totiž, že bol viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bolspáchanýtrestnýčin,priestupokaleboinýsprávnydeliktaktoichspáchal,aleborozhodnutímoosobnom
stave, vzniku alebo zániku spoločnosti, rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je
v rozpore s ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou alebo rozhodnutím ústavného súdu

alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.
Vo všetkých prípadoch má vydanie rozhodnutia príslušného orgánu, pokiaľ sa v ňom odlišne rieši otázka,
ktorá bola predmetom rozhodovania súdu, zásadný význam, pretože sa tým mení posudzovanie veci
z hľadiska dôsledkov vyplývajúcich z ust. § 135 ods.1 a 2 o.s.p.. Ak totiž ide o prípad posudzovaný
podľa ust. § 135 ods.1 O.s.p., končí alebo sa mení viazanosť súdu určitým rozhodnutím iného orgánu;

rozhodnutie, ktoré bolo vydané po skončení konania v pôvodnej veci ( napr.oslobodzujúci trestný
rozsudok, odlišné rozhodnutie o osobnom stave, odlišné rozhodnutie správneho orgánu o rovnakej
predbežnejotázke,zrušenieskoršiehorozhodnutiasprávnehoorgánuvmimoodvolacomkonaní),potom
predstavuje rozhodnutie, ktorým sa mení alebo odpadá dovtedy pre súd záväzný podklad pre jeho
rozhodnutie. V takomto prípade ani neprichádza do úvahy skúmanie, či navrhovateľ nemohol použiť
takéto rozhodnutie už v pôvodnom konaní, pokiaľ vtedy ešte neexistovalo. Ak ide o prípad posudzovaný

podľa ust. § 135 ods.2 o.s.p., buď odpadlo rozhodnutie, z ktorého súd v pôvodnom konaní vychádzal,
alebo vydaním rozhodnutia riešiaceho predbežnú otázku odlišne pominulo oprávnenie súdu vykonať
vlastné posúdenie takejto otázky. Spoločným znakom pre tieto rozhodnutia, ktoré môžu byť dôvodom
obnovy konania a ktoré sú vydané neskôr ako bol vydaný obnovou napadnutý rozsudok je, že je
predbežná otázka nimi riešená odchylne, než v dobe pôvodného konania a že môžu pre navrhovateľa

privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V predmetnej veci je v prvom rade zrejmé, že rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré navrhovatelia
označili ako dôvod obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.18C/417/1994, t.j.
nález III.ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.3.2012, sa týka iného konania (iného okruhu navrhovateľov), než

o obnovu ktorého žiadali. Týkalo sa konania vedeného pod sp.zn.15C/830/1994 (hoci je nepochybné,
že ide o obsahovo po skutkovej i právnej stránke totožné veci). Je tiež zrejmé, že citované
rozhodnutie Ústavného súdu SR nepredstavuje rozhodnutie o predbežnej otázke, ktoré bolo predmetom
rozhodovania všeobecného súdu, tak ako to má na mysli ust.§ 135 O.s.p. a to dokonca ani vo vzťahu k
tomu konaniu, ktorého sa nález ústavného súdu týka a preto, vychádzajúc z vyššie uvedeného, citovaný

nález ústavného súdu nemôže byť rozhodnutím, zakladajúcim dôvod pre obnovu konania podľa ust. §
228 ods.1 písm.a/ O.s.p.

Dôvod obnovy v predmetnej veci vo svojej podstate spočíval v tom, že Ústavný súd SR citovaným
nálezom vyslovil iný právny názor na posúdenie veci vedenej v inom konaní pod sp.zn.15C/830/1994 a

teda, nestotožnil sa s právnym posúdením veci všeobecnými súdmi a navrhovatelia mali za to, že pokiaľ
v obdobnej veci došlo k zrušeniu rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý vychádzal z totožného právneho
názoru, ako v konaní, o obnovu ktorého sa žiada, uvedené by malo mať dosah aj na toto konanie. Súd
mal však za to, že právne posúdenie veci v základnom konaní, či už na súde prvého stupňa alebo v
odvolacom konaní, prináležalo výlučne všeobecným súdom, ktorý ju v rámci svojej právomoci prejednali

a rozhodli o nej. Iný právny názor, vyslovený Ústavným súdom SR k výkladu zákona, resp. iné právne
posúdenie veci, resp. záver o nesprávnom právnom posúdení veci všeobecnými súdmi nie sú dôvodmi
obnovy konania - nemožno ich podradiť pod prípady uvedené v § 228 ods.1 písm.a/ O.s.p.. Právny názor
iného orgánu nie je skutočnosťou, dôkazom alebo rozhodnutím, ktoré by mohli privodiť pre účastníka
priaznivejšie rozhodnutie vo veci a súd nie je týmto názorom viazaný. Právny názor na výklad zákona,

resp. iné právne posúdenie veci vyslovené iným orgánom než procesným súdom, ktorý prejednal vec v
rámci svojej právomoci, teda nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania.

Zhrnúc vyššie uvedené závery, súd návrh na povolenie obnovy uznesením zamietol.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Odporcovia
mali v konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov, potrebných na účelné bránenie svojho

práva proti navrhovateľom. Odporcovia v 1. a 2. rade si však náhradu trov konania proti navrhovateľom
neuplatnili, preto súd vyslovil, že odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania proti navrhovateľom
nepriznáva.Náhradu trov konania proti navrhovateľom si uplatnil odporca v 3.rade. Jeho trovy spočívajú v trovách
právneho zastúpenia, keďže bol zastúpený v tomto konaní advokátom.

Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil podľa ust. § 11 ods.1 písm.a/, § 14 ods.1 , § 16 ods.3 a § 18
ods.3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov. Základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby v predmetnej veci je v zmysle ust. § 11 ods.1 písm.a/ cit.vyhlášky
1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Výpočtovým

základomsavzmysleust.§1ods.3citovanejvyhláškyrozumiepriemernámesačnámzda zamestnanca
hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Výpočtovým základom pre rok
2013jesuma781EUR.1/13zuvedenejsumypredstavujesumu60,07EURapatríprávnemuzástupcovi
za tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava veci a porada s klientom zo dňa 4.11.2013 a účasť
na súdnom pojednávaní dňa 7.11.2013, spolu vo výške 120,14 EUR. Právnemu zástupcovi taktiež patrí
aj tzv. režijný paušál vo výške 1/100 výpočtového základu, t.j. 7,81 EUR za dva úkony právnej služby,

t.j. spolu vo výške 15,62 EUR. Spolu tarifná odmena s režijným paušálom predstavuje 135,76 EUR.
Právnemu zástupcovi patrí aj zvýšenie odmeny a režijného paušálu o daň z pridanej hodnoty 20%,
pretože preukázal, že je platcom dane podľa osobitného zákona. Zvýšenie predstavuje sumu 27,15
EUR. Odmena advokáta po uvedenom zvýšení predstavuje sumu 162,91 EUR.

Súd zaviazal navrhovateľov zaplatiť trovy konania v tejto výške spoločne a nerozdielne v súlade s ust.
§ 149 ods.1 O.s.p. odporcovi v 3.rade k rukám jeho právneho zástupcu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, v štyroch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 O.s.p).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).