Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114228688
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114228688.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Z. H., nar. XX.X.XXXX, bytom I.
nad J., E. U. XXX/XX, právne zastúpený JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom so sídlom X., Y. XK,
proti odporcovi: FITA CARSYSTEM, s.r.o., so sídlom Rajec, Partizánska 1061/133, IČO: 36 710 920,
právne zastúpený JUDr. Zdenkou Hruškovou, advokátkou so sídlom v V., D. X, o zaplatenie 1.127,24
eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k.

17Cpr/9/2014-131 zo dňa 21.9.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu m e n í tak, že odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy
konania v sume 268,38 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia na účet jeho právneho zástupcu.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady trov odvolacieho konania,
predstavujúcich trovy právneho zastúpenia, sumu 12,43 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia

na účet jeho právneho zástupcu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom trov
konania sumu 331,14 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Vychádzal zo skutočnosti, že o návrhu
navrhovateľa vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 17Cpr/9/2014-108 zo dňa 8.6.2015 (právoplatným
dňa 9.9.2015) tak, že:

- konanie v časti o zaplatenie sumy 229,34 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo
sumy 229,34 eur od 16.6.2014 do zaplatenia zastavil,
- odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 580 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške
5,15 % ročne zo sumy 580 eur od 16.6.2014 do zaplatenia a
- návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol.

Následne prvostupňový súd vyčíslil, že navrhovateľ sa celkovo domáhal priznania sumy 1.127,24 eur a
úroku z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.127,24 eur od 16.6.2014 do zaplatenia, čo ku dňu
vyhlásenia rozsudku predstavuje sumu 56,93 eur, 100% - ný úspech navrhovateľa by preto prestavovalo
priznanie čiastky 1.184,17 eur, pričom reálny procesný úspech navrhovateľa v predmetnom konaní tvorí
v súhrne suma 850,21, pozostávajúca z istiny 580 eur + úroku z omeškania vo výške 5,15 % ročne

zo sumy 580 eur od 16.6.2014 do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavuje 29,29 eur
+ suma 229,34 eur + úroku z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 229,34 eur od 16.6.2014
do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavuje 11,58 eur. Pokiaľ ide o čiastku 229,34 eur
s príslušenstvom, ide o časť nároku, vo vzťahu ku ktorému bolo síce konanie zastavené na základe
(čiastočného) späťvzatia návrhu, k tomu však došlo v dôsledku správania sa odporcu, preto povinnosť
nahradiť trovy konania v zastavenej časti prináleží odporcovi (§ 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.).

Nadväzne opísané hodnoty predstavujú úspech navrhovateľa v rozsahu 71,80 % a neúspech 28,20 %,
t.j. čistý úspech činí 43,60%. V takomto rozsahu (čistého úspechu) súd I. stupňa navrhovateľovi aj priznaluplatnené trovy a to za 5 špecifikovaných úkonov právnej služby, vrátane režijného paušálu, cestovného
súvisiaceho s účasťou na pojednávaniach, náhrady za stratu času a náhrady DPH. S poukazom na §
149 ods. 1 O.s.p. uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie odporca a domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia v
podobe vyslovenia, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania postupom podľa § 142
ods. 2 O.s.p., alternatívne nepriznania náhrady trov konania navrhovateľovi v zmysle § 150 O.s.p.
Primárne zdôraznil, že v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že navrhovateľ

nehovoril pravdu, že mu odporca dlhoval mzdu za mesiace marec a apríl 2014. Naopak bolo zistené,
že navrhovateľ prevzal zálohu vo výške 250 eur za mesiac marec a čiastočne aj za apríl 2014. V
tomto rozsahu bola žaloba nedôvodná, doslova šikanózna. Zároveň je z uvedeného zrejmé, že neboli
naplnené dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca/navrhovateľa
pre nevyplatenie mzdy. Nakoľko však nedošlo k napadnutiu predmetného okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany odvolateľa, súd vychádzal z fikcie, že pracovný pomer skončil platne bez

ohľadu na to, či v čase jeho kvázi skončenia existovali zákonné dôvody. Z tohto dôvodu rozhodol aj
o povinnosti zaplatenia dvojnásobku priemerného mesačného zárobku podľa § 69 ods. 4 Zákonníka
práce, čo je dôsledok fikcie platného skončenia pracovného pomeru. Uvedenú čiastka už navrhovateľovi
zaplatil, rešpektujúc názor súdu, že odporca nedokázal dostatočne preukázať skutočnosť, že on
s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer. Túto skutočnosť je podľa odvolateľa možné

subsumovať podľa § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko inak by bolo príliš tvrdé, aby okrem dvojnásobku odmeny
museli zaplatiť aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Nesprávne tiež podľa odporcu okresný súd vychádzal z toho, že navrhovateľ bol úspešný čo do celej
sumy 229,34 eur aj s príslušenstvom, ohľadne ktorej bolo konanie zastavené. Navrhovateľovi bola totiž
vyplatená iba suma 199,66 eur a nie aj suma 29,68 eur a už vôbec nie príslušenstvo (11,58 eur).

Navrhovateľ vzal totiž návrh v tejto časti späť z vlastnej iniciatívy, bez toho, aby došlo k plneniu zo strany
odvolateľa. Percentuálny úspech navrhovateľa by preto mal byť nižší.
Zároveň mal podľa odvolateľa súd prihliadať na dlhšiu nečinnosť navrhovateľa ohľadne čiastočného
späťvzatia návrhu (čo do sumy 229,34 eur), nakoľko peniaze obdržal už 18.12.2014, k späťvzatiu však
pristúpilaž13.5.2015.Vdôsledkutohtooneskorenéhoúkonunavrhovateľasúdzastavilkonanieažspolu

s rozhodnutím vo veci samej (a nie skôr), pričom predmetom konania bola stále celá suma 1.127,24
eur s príslušenstvom, čo malo dopad aj na výšku odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci.
Napokon odporca zdôraznil nevyhnutnosť zohľadniť hľadisko účelnosti vynaložených trov ako jeden z
najpodstatnejších aspektov pri rozhodovaní o trovách konania. Za neúčelné totiž považoval priznanie
nároku cestovného a straty času ustanovenému advokátovi so sídlom v X., nakoľko zo zoznamu

advokátov vyplýva, že v Žiline sa nachádza až 158 advokátov na účely poskytovania bezplatnej právnej
pomoci, v Dubnici nad Váhom, kde je miesto pobytu navrhovateľa je ich 17 a v Považskej Bystrici, čo je
bližšie ku Žiline je ich 47. Hospodárne a účelné by preto - vzhľadom na miestnu príslušnosť Okresného
súdu Žilina - bolo ustanoviť navrhovateľovi advokáta zo Žiliny. V danej spojitosti dodal, že advokát si bol
vedomý svojho ustanovenia osobe v materiálnej núdzi, mal preto dbať na adekvátnosť vynaložených

nákladov a využiť bezproblémové vlakové spojenie medzi Žilinou a X.. Navyše, ani nebolo preukázané
použitie motorového vozidla a nie je vylúčené, že advokát si účtoval náhradu za cestu motorovým
vozidlom, hoci využil vlakové spojenie, nakoľko pred prvým pojednávaním odvolateľ náhodne zachytil
rozhovor advokáta s navrhovateľom, v zmysle ktorého mal advokát cestovať vlakom.
Odvolateľ uzavrel, že pokiaľ sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže

ich súd nepriznať alebo znížiť.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ žiadal napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť.
Uviedol, že ustanovenie advokáta pre účely bezplatnej právnej pomoci bolo výlučne na zvážení Centra
právnej pomoci, pričom je všeobecne známe, že pri ustanovení advokáta osobe v hmotnej núdzi sa

centrumriadizásadou,žezastupovanímpoveríadvokátasosídlomčonajbližšiekmiestubydliskaosoby
vhmotnejnúdzi.Nakoľkosaadvokátskakancelárianachádza14kmodbydliskanavrhovateľa,nemožno
považovať takúto vzdialenosť za neprimeranú. Vôbec už neobstojí tvrdenie odporcu, že malo Centrum
právnej pomoci ustanoviť advokáta zo Žiliny, nakoľko by bolo v rozpore s účelom poskytnutia bezplatnej
právnej pomoci, aby mu bol advokát ustanovený vo vzdialenosti viac ako 62 km od adresy trvalého

bydliska, čo by pre osobu v hmotnej núdzi stálo nemalé finančné prostriedky pri vycestovaní za každou
právnou poradou.
Za absolútne nepravdivé a vyfabulované označil tvrdenie odporcu, že právny zástupca mal pricestovať
do Žiliny vlakom. Odhliadnuc od vrcholne neslušného počúvania rozhovoru dvoch cudzích ľudí a užvôbec nie rozhovoru advokáta s klientom, obsahom rozhovoru bolo, že do Žiliny pricestoval vlakom
navrhovateľ.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
napadnuté rozhodnutie zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je to konštatované vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Okolnosť, že odporca nepreukázal okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom zo svojej
strany (svojim právnym úkonom), hoci podľa svojho subjektívneho presvedčenia k tomu došlo a súd
preto „len“ vychádzal z fikcie skončenia pracovného pomeru na základe úkonu navrhovateľa, nie je
možno považovať za dôvod osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Uvedený skutkový
stav je výsledkom sporového konania a spočíva v neunesení dôkazného bremena odporcom a zostáva

preto len v rovine subjektívneho tvrdenia/predstavy odvolateľa, že táto skutočnosť zodpovedá realite.

Nenáležitou je taktiež námietka o „dlhšej nečinnosti“ navrhovateľa v súvislosti s čiastočným späťvzatím
návrhu. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľovi, súdu a napokon ani samotnému odporcovi
(vyjadrenie právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní dňa 9.2.2015) nebolo zrejmé, čo odporcom

dobrovoľne uhradená čiastka predstavuje/pokrýva. Bolo preto nevyhnutné - práve z dôvodu opísanej
neurčitosti postupu odporcu - primárne ustáliť, v ktorej časti uplatneného nároku má navrhovateľ
vziať návrh späť. Časový posun tým vyvolaný preto nemožno pričítať na ťarchu navrhovateľa, je totiž
dôsledkom konania samotného odporcu.

Ustanovenie právneho zástupcu so sídlom v X. navrhovateľovi s trvalým pobytom v I. nad J., t.j. vo
vzdialenosti cca 14 km sa zásadne nevymyká bežnej praxi v súvislosti s týmto inštitútom a vôbec nie
jeho účelu. Ako správne pripomenul i navrhovateľ, v prípade ustanovenia advokáta v sídle konajúceho
súdu by fakticky - vzhľadom na vzdialenosť a s tým súvisiace trovy - takéto právne poradenstvo stratilo
pre neho atribút „bezodplatnosti“. Odvolací súd v danej spojitosti dodáva, že (nielen ale) predovšetkým

má byť hľadisko adekvátnosti (ktorej sa domáha odvolateľ) vynaložených nákladov dodržané práve v
prípade osoby v materiálnej núdzi.
Pokiaľ ide o vynaložené cestové náklady advokáta, odhliadnuc od tvrdeného „zdroja“ informácie, t.j.
„odpočutia“ rozhovoru navrhovateľa s právnym zástupcom, ktoré konanie vybočuje z medzí slušného
medziľudského správania, krajský súd uvádza, že pravidlom pri určovaní nároku právneho zástupcu

na cestovné (§ 137 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) - s ohľadom na charakter a časové súvislosti
činnosti advokátov - je priznávanie nákladov za použitie motorového vozidla. Uvedené napokon vyplýva
aj priamo z § 16 ods. 4 predmetnej vyhlášky, v zmysle ktorého ustanovenia sa na výšku náhrady
preukázanýchcestovnýchvýdavkovvzťahujeosobitnýpredpis,ktorýmje(nazákladeodkazupodčiarou)

zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Pokiaľ v tejto súvislosti právny zástupca navrhovateľa
predložil listinné doklady, ktoré sa používajú k rozhodovaniu o cestovných nákladoch, možno priznanie
predmetných trov považovať za súladné s relevantnou právnou úpravou. Naopak, argumentácia
odvolateľa o tom, že „nie je vylúčené“ vykonanie cesty vlakom je nepostačujúca. Rozhodnutie súdu
(ani v otázke trov) nie je možné založiť na kategórii „čo nie je vylúčené“ (ale naopak na tom, čo je v

postačujúcej miere preukázané alebo právnou normou predvídané) z jednoduchého logického hľadiska/
postulátu, keďže vylúčené „v zásade nie je nič“.

Vo vzťahu k odvolacej námietke (smerujúcej zrejme k požiadavke aplikácie § 150 ods. 2 O.s.p.)
o „neprimeranosti“ výšky stanovených trov konania v pomere k priznanému nároku krajský súd

poznamenáva,žesavsúdenejvecinejednáodrobnýspor(§200aeO.s.p.)naktorúokolnosť/podmienku
viaže citovaná norma možnosť znížiť/nepriznať trovy. Navyše, z aplikačnej činnosti súdov vyplýva, že
za neprimerané spravidla považujú trovy právneho zastúpenia až v prípade, ak prevyšujú samotnú
pohľadávku.

Za opodstatnenú však odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku ohľadne čiastky 29,68 eur (s
príslušenstvom), kde späťvzatie návrhu - po prerušení pojednávania, kedy strany zhodne uviedli, že
ustálili výšku priemerného mesačného príjmu inak než do uvedeného okamihu tvrdil navrhovateľ -
predstavuje (z opísaného dôvodu) procesný neúspech navrhovateľa.Nadväzne tvorí celkový úspech navrhovateľa čiastku 819,01 eur (580 eur + úrok z omeškania vo
výške 5,15 % ročne zo sumy 580 eur od 16.6.2014 do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku
predstavuje 29,29 eur + suma 199,66 eur + úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 199,66

eur od 16.6.2014 do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku prvostupňového súdu predstavuje
10,06 eur), čo v percentuálnom vyjadrení (keď 100% úspech by predstavoval priznanie 1.184,17
eur) znamená 69,17 %. Čistý úspech navrhovateľa preto činí 38,34 %, v ktorom rozsahu odvolací
súd priznal navrhovateľovi náhradu účelne vynaložených trov za 5 úkonov právnej služby (podrobne
špecifikovaných v uznesení okresného súdu) vrátane cestovného, náhrady za stratu času a DPH, t.j.

sumu 268,38 eur z uplatnených 699,78 eur.
Zároveň z uvedeného vyplýva, že odvolateľom požadovaná aplikácia § 142 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy, nakoľko ustálená miera čistého úspechu navrhovateľa neopodstatňuje takúto úvahu.
Inými slovami, čistý úspech navrhovateľa v rozsahu 38,34 % nemôže byť právnym základom pre
nepriznanie náhrady trov navrhovateľovi pri aplikácii dotknutého ustanovenia, nakoľko jeho hypotéza
dotknutého pokrýva prípady približne rovnakého úspechu sporových stráv, čo nezodpovedá okolnostiam

posudzovanej veci.

Obdobne podľa § 142 ods. 1 a to v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. rozhodol krajský súd aj o trovách
odvolacieho konania. Predmetom daného štádia konania boli trovy v o výške 331,14 eur, pričom odporca
sadomáhalichnepriznania(vžiadnomrozsahu).Vzhľadomnavýsledokodvolaciehokonania-priznanie

268,38 eur - predstavuje čistý úspech navrhovateľa 62,16 %, v ktorom rozsahu patrí navrhovateľa právo
na náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej
služby - vyjadrenie k odvolaniu (nie vo veci samej).
Na základe opísaného by navrhovateľovi prináležala odmena 12,45 eur (tarifná odmena sa určuje z ceny
predmetu tohto odvolacieho konania, t.j. z hodnoty sporných trov prvostupňového konania) v zmysle §

10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky + režijný paušál 8,39 eur podľa 16 ods. 3 vyhlášky + daň z
pridanej hodnoty (20 %) 4,20 eur, spolu 25,04 eur. Nakoľko si však navrhovateľ uplatnil predmetný nárok
len v rozsahu 20,39 eur, boli mu priznané trovy konania - v rozsahu 62,16 % - z takto uplatnenej sumy,
t.j. v konečnej podobe/výške 12,43 eur. Vzhľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom odvolací súd
uložil odporcovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu (§ 149

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.