Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 14, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/202/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111220770
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111220770.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci maloletých detí: V. P., M.. XX.XX.XXXX J. T. P., M.. XX.XX.XXXX,
štátna príslušnosť N. republiky a Slovenskej republiky, obe zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, so sídlom Námestie SNP 151/6, Partizánske, deti rodičov:
otca (navrhovateľa) - Q. L. Y. R., M.. XX.XX.XXXX, Q. XXXX D. R. C. Q. R. K. Y., N., štátny občan N.
republiky, právne zastúpený JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín

a matky - J. P., M.. XX.XX.XXXX, A..Č.. Q. M. XXX/XX, U., štátna občianka Slovenskej republiky,
zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. Michalom Luprichom, bytom Turistická 22, Nitra, o
návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca (navrhovateľa) proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.01.2016 č.k. 1P/123/2011-1537 jednohlasne (pomerom hlasov
3:0) takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 29.01.2016 č.k. 1P/123/2011-1537 návrat maloletých detí
V. P., M.. XX.XX.XXXX J. T. P., M.. XX.XX.XXXX na územie N. republiky nenariadil, štátu náhradu trov
konania nepriznal, žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa takto rozhodol po tom ako odvolací súd uznesením zo dňa 24.09.2014 č.k.
11CoP/265/2014-939 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 15.03.2013 č.k. 1P/123/2011-669
vychádzajúc z právneho názoru Ústavného súdu SR uvedeného v časti 2 jeho nálezu zo dňa 23.05.2014
sp.zn. IVÚS/100/2014-94, ktorým bol podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný. Odvolací súd
v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR prezentovaným v jeho náleze, v ktorom poukázal na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP) v porovnateľných veciach, predovšetkým
na rozsudok ESĽP č. 27853/09 zo dňa 26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko súdu prvého stupňa vytkol,
že pri rešpektovaní zásady prihliadania k najlepšiemu záujmu dieťaťa mal náležite preskúmať tvrdenia
matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy v prípade nariadenia návratu maloletých detí
a zohľadniť tieto pri svojom rozhodovaní a až následne posúdiť adekvátnosť primeraných opatrení
na ochranu navrhnutých a preukázaných otcom. Odvolací súd na základe uvedeného súdu prvého

stupňa uložil v súvislosti s posudzovaním dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11
ods. 4 Nariadenia doplniť a vyhodnotiť dokazovanie s cieľom preskúmať celkovú rodinnú situáciu a
faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy, so zvážením možnosti
nariadenia i prípadného znaleckého dokazovania so zameraním na zistenie následkov, ktoré by malo
premiestnenie maloletých detí na ich psychiku a na to, či v konaní doposiaľ preukázané vykonané
opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate sú primerané potrebám maloletých

detí vzhľadom na ich vek, zdravotný stav, citové väzby a či tieto reálne zabezpečujú ochranu ich
záujmov, ktorých cieľom musí byť zdravý psychický a fyzický vývoj maloletých detí. Súd prvéhostupňa majúc na zreteli právny názor odvolacieho súdu vychádzajúci zo záverov nálezu Ústavného
súdu SR, ktorým sa súd prvého stupňa striktne riadil, v ďalšom konaní v súvislosti s posudzovaním
dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia zameral dokazovanie na

zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie tvrdenia matky maloletých detí o možnosti vzniku
psychickej ujmy v prípade nariadenia návratu maloletých detí, rešpektujúc pritom zásadu prihliadania na
najlepší záujem maloletých detí. Z uvedeného dôvodu vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom
z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí a klinická psychológia dospelých, pričom
vypracovaním znaleckého posudku poveril Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie.

Zo záverov znalkýň ústavu povereného vypracovaním znaleckého posudku U.. V. P., U.. J. U.. J. B.,
U.. uvedených v znaleckom posudku č. 6/2015 vyplynulo, že v danom prípade z psychologického
hľadiska existuje nebezpečenstvo, že návrat detí do krajiny obvyklého pobytu, teda do N., by obe
deti vystavil duševnej ujme. Okrem nariadenia znaleckého dokazovania súd prvého stupňa doplnil
dokazovanie aj opätovným vypočutím rodičov maloletých detí, oboznámil sa so správou kolízneho
opatrovníka maloletých detí zo dňa 09.11.2015, ktorý súdu navrhol pri rozhodovaní zohľadniť aktuálny

psychický stav detí a vydať rozhodnutie, ktoré bude sledovať najlepší záujem maloletých detí, oboznámil
sa s primeranými opatreniami predloženými otcom a po doplnení dokazovania s poukazom na zásadu
najlepšieho záujmu maloletých detí, rešpektujúc pritom právny názor odvolacieho súdu ako aj nález
Ústavného súdu SR vzťahujúci sa k predmetnej veci, s poukazom aj na ustálenú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva dospel k záveru, že návrat maloletých detí nie je možné nariadiť, nakoľko

vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že návrat do krajiny obvyklého pobytu by obe
maloleté deti vystavil riziku vzniku vážnej psychickej ujmy, a to aj napriek vykonaným primeraným
opatreniam na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate zo strany otca maloletých detí,
ktoré by za inej dôkaznej situácie zakladali dôvod pre nariadenie návratu podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia
Rady (ES č. 2201/2003 - ďalej len Nariadenie). Pri prijatí tohto záveru súd vychádzal najmä zo záverov

znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo, že u oboch maloletých detí bola v správaní pozorovaná
prítomnosť strachu z otca, pričom príčina tohto strachu nie je v osobe otca ako takej, ale na základe
vnímania situácie, že by museli odísť do N.. Za situácie, kedy zo záverov znaleckého dokazovania
vyplynulo, že akákoľvek zmienka o otcovi sa u maloletých detí spája s otázkou ich možného návratu do
N., ktorý obe rezolútne vo svojich vyjadreniach odmietajú a v tomto kontexte je pre ne vysoko stresujúca

zmienka ohrozujúca ich bio-psycho-sociálny priestor, nebolo možné v záujme maloletých detí prijať zo
strany súdu iný záver ako ten, že v danom prípade nie je možné návrat maloletých detí do krajiny
ich obvyklého pobytu nariadiť. Súd pri rozhodovaní o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich
obvyklého pobytu postupom podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru, v zmysle ktorého justičný alebo správny
orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak

dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory, prihliadol v nadväznosti na
vykonané znalecké dokazovanie aj na názor maloletých detí prezentovaný deťmi pred znalkyňami, z
ktorého jednoznačne vyplynulo, že obe maloleté deti svoj návrat do krajiny ich obvyklého pobytu - do
N. republiky odmietajú, pričom mladšia T. sa pred znalkyňami vyjadrila v tom smere, že by si radšej
siahla na život ako sa vrátila do N.. Napriek tomu, že podľa názoru súdu tieto úzkostno-ohrozujúce

produkcie rozhodne v zmysle záverov znalkýň nemožno klásť za vinu otcovi, najmä za situácie, keď
je otec takmer päť rokov de facto vylúčený z výchovného pôsobenia na deti a naopak, závery znalkýň
preukázali, že je to matka, ktorá pred deťmi naplno prejavuje svoju animozitu voči otcovi, je potrebné
v zmysle základnej zásady, resp. povinnosti súdu prihliadať na najlepší záujem maloletých detí, pri
rozhodovaní brať zreteľ aj na názor a postoj maloletých detí k návratu, a to bez ohľadu na skutočnosť,

kto z rodičov, do akej miery sa na vytvorení tohto názoru podpísal, nakoľko predmetom tohto konania
je aj posúdenie otázky, či v danom prípade sú splnené podmienky pre nariadenia návratu maloletých
detí v zmysle návrhu otca, vrátane posúdenia otázky, či prípadný návrat môže maloleté deti vystaviť
nebezpečenstvu psychickej ujmy, resp. ich priviesť do neznesiteľnej situácie, pričom s prihliadnutím na
výsledky vykonaného dokazovania nebolo možné prijať iný záver ako ten, že maloleté deti vo svojom

prežívaní veľmi negatívne a ohrozujúco vnímajú možný návrat, a preto riziko vzniku psychickej ujmy
na ich strane nie je možné vylúčiť. Sumarizujúc uvedené závery súd potom čo starostlivo preskúmal
celkovú rodinnú situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej
povahy dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné rozhodnúť tak, že súd návrat maloletých detí
do krajiny ich obvyklého pobytu nenariadi. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil čl. 1, 3,

12, 13, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu
dňa 25.10.1980, publikovaného v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č.
119/2001 Z.z. (ďalej len Dohovor), čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 zákona č. 97/1963 Zb.o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.,
o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podal
odvolanie otec maloletých detí, ktorý navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť, nariadiť návrat
maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, alternatívne navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní poukázal na predchádzajúce rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, ktorými bol nariadený návrat maloletých

detí do krajiny ich obvyklého pobytu, ako aj na odôvodnenie predmetných rozhodnutí, s ktorými sa v
plnej miere stotožnil. Pokiaľ ide o opätovné prejednanie návrhu v zmysle nálezu Ústavného súdu SR
zdôraznil, že z tohto v žiadnom prípade nevyplynulo, že návrh na nariadenie návratu je nedôvodný,
Ústavný súd SR iba súdom nižšieho stupňa uložil podrobnejšie preskúmať aktuálne sociálne pomery
detí, ich vzájomné citové väzby, zdravotný stav, faktory psychologickej, materiálnej, emocionálnej a
zdravotnej povahy. V zmysle záverov ústavného súdu bolo ďalej potrebné pri primeraných opatreniach

klásť väčší dôraz na tie opatrenia, ktoré majú zabezpečiť návrat detí po psychickej stránke. S poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania mal za to, že súd prvého stupňa v napadnutom uznesení vec
nesprávne právne posúdil, jeho rozhodnutie je nepochopiteľné, pretože súd v podstate správne zistil
všetkypredpokladynanariadenienávratudetídoN.,napriektomuarbitrárneaznepochopiteľnýchpríčin
rozhodol, že návrat detí do N. nenariadil. Súd správne po tretí krát vo svojom rozhodnutí konštatoval,

že krajinou obvyklého pobytu detí je N., že rodičia v čase únosu vykonávali spoločne opatrovnícke
práva k deťom a že matka nemala jeho súhlas na zadržanie detí na Slovensku. Pokiaľ bol súd prvého
stupňa toho názoru, že deťom v prípade nariadenia návratu hrozí nebezpečie kvalifikovanej ujmy v
zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, tak postupoval správne, keď ho vyzval na vykonanie
primeraných opatrení. Tieto na výzvu súdu zabezpečil a preukázal podaním zo dňa 30.12.2015, taktiež

bolo preukázané, že aj N. štátne orgány vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí
vo N.. Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 29.01.2016 podľa § 100 ods. 1 O.s.p. uviedol svoj
predbežný právny názor, že zabezpečené primerané opatrenia považuje za dostatočné, nie je potrebné
ich doplňovať. Za tohto právneho stavu, keďže ide o nariadenie návratu detí do krajiny EÚ, nemal súd
podľa jeho názoru inú možnosť ako návrat detí do N. nariadiť. Uvedené vyplýva z čl. 11 ods. 4 Nariadenia

Brusel II bis, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagského
dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po
jeho návrate. Citovaný článok teda za stavu, ak boli vykonané primerané opatrenia nevytvára súdu
priestor na voľnú úvahu o tom, či návrat nariadi alebo nie, naopak, v prípade vykonania primeraných
opatreníjepovinnosťousúdunávratnariadiť.Aksúdprvéhostupňarozhodolinak,takrozhodolsvojvoľne

a jeho rozhodnutie je contra legem. Súd prvého stupňa si asi zrejme dostatočne neuvedomil, že N.
je vyspelá krajiny EÚ, s fungujúcim sociálnym a súdnym systémom, tamojšie štátne orgány nesporne
majú na zreteli najlepší záujem dieťaťa. Neobstojí ani úvaha súdu prvého stupňa, že návrat detí nebol
nariadený z dôvodu rešpektovania ich najlepšieho záujmu. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
uznesenia pritom paradoxne veľmi správne uviedol, že Haagsky dohovor a Nariadenie Brusel II bis sú

založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo
zadržania vyžaduje vždy návrat dieťaťa, a to s výnimkou čl. 13 a 20 Haagskeho dohovoru. Existencia
takýchto výnimiek ale v konaní nevyšla najavo. Pokiaľ ide o výklad citovaných výnimiek poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.04.2015 sp.zn. 3Cdo/176/2015, z ktorého vyplýva, že výnimky
v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne. Ťažiskovým dôvodom, pre

ktorý súd prvého stupňa nenariadil návrat detí do N.Ú. bolo konštatovanie, že deti s poukazom na obsah
znaleckého posudku návrat do N. kategoricky odmietajú. V tejto súvislosti súdu prvého stupňa vytkol,
že sa vôbec nezaoberal otázkou, či vyjadrenia detí o odmietaní návratu do N. sú ich skutočnou vôľou,
alebo či nejde o výsledok ich manipulácie zo strany matky. Ušlo pozornosti súdu prvého stupňa, že
znalkyne jasne uvádzali, že deti kopírujú matkine názory a pocity a sú ňou ovplyvňované aj v názoroch

na neho ako otca a v postojoch k nemu ako k otcovi. Takisto znalkyne jasne uviedli, že deti sú nepriamo
ovplyvňované aj názormi matkiných rodičov, ktorí významnou mierou zasahujú do riešenia ich rodinného
a právneho sporu. Za takéhoto stavu súd hrubo pochybil, keď nekriticky prevzal vyjadrenia detí bez toho,
aby skúmal dôvody, pre ktoré deti odmietajú návrat do N.. Podotkol, že súdu bolo veľmi dobre známe,
že je po dobu viac ako päť rokov vylúčený z výchovného pôsobenia na deti. V odôvodnení napadnutého

uznesenia ďalej absentuje odpoveď na otázku, ako sa súd vysporiadal s tým, či deti vôbec dosiahli
vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť ich názory. Ďalej upozornil, že v zmysle čl. 13
Haagskeho dohovoru je možné odmietnuť návrat iba v prípade, ak deti dosiahli požadovaný vek a stupeň
vyspelosti. Vzhľadom na okolnosti prípadu je toho názoru, že deti nemajú žiaden racionálny dôvododmietať návrat do N., kde sa narodili a kde až do rodičovského únosu matkou prežívali šťastné detstvo.
Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení ďalej nesprávne vyhodnotil, že najlepším záujmom detí je v
tomto prípade ostať na Slovensku. Prehliadol pritom, že deti sú v absolútne nevyhovujúcom psychickom

stave a už v mladom veku pravidelne navštevujú psychiatra a je im predpisovaná psychofarmaceutická
liečba. Vo N.S. deti žiadne psychické problémy nemali. Bolo jednoznačne preukázané, že matka spolu
s rodinou ovplyvňuje a živí v deťoch nedôvodný strach z návratu do N., resp. strach z neho ako otca.
Z detí si teda spravidla živý nástroj „zbraň“, ktorou argumentuje v súdnych konaniach. Je evidentné,
že matka deťom škodí a že ich vyňať zo súčasného prostredia je viac ako vhodné. Navyše v konaní

bola preukázaná realizácia viacerých primeraných opatrení, ktoré by v prípade návratu mohli výrazne
pomôcť pri zlepšení psychického stavu detí.

K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka maloletých detí a kolízny opatrovník maloletých detí.

Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdiť, mala za to, že odvolanie otca vychádza z nesprávnych vecných a právnych záverov. Pokiaľ
otec v odvolaní poukazoval na vykonanie primeraných opatrení uviedla, že už v rámci záverečného
návrhu v rámci pojednávania poukazovala na skutočnosť, že zo zoznamu predložených primeraných
opatrení je zrejmé, že otec maloletých detí len sčasti preukázal postupy na ochranu maloletých detí,
nakoľko mala za to, že v tejto súvislosti nepostačuje, že v členskom štáte pôvodu existujú postupy

na ochranu dieťaťa, ale musí sa preukázať, že orgány v členskom štáte pôvodu podnikli na ochranu
dieťaťa primerané opatrenia. Táto skutočnosť však z predložených primeraných opatrení absolútne a
jednoznačne nevyplýva, nakoľko vo viacerých predložených listinných dokladoch sú prezentované len
postupy a nie podniknuté konkrétne opatrenia a vzhľadom na väzby vytvorené v Slovenskej republike
a relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva prezentovanú v prípade B proti Belgicku

nemala za preukázané, že by tieto opatrenia eliminovali riziko vážnej ujmy hroziacej deťom v prípade
ich návratu do N. republiky. V tomto ohľade je preto potrebné s plnou vážnosťou brať do úvahy závery
vykonaného znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu odvolania otca, a to rešpektovanie
najlepšieho záujmu maloletých detí aj napriek tomu, že otec uvádzal, že výnimky uvedené v čl. 13
a 20 Haagskeho dohovoru v konaní nevyšli najavo mala za to a plne rešpektujúc uznesenie NS SR

z 27.04.2015 sp.zn. 3Cdo/176/2015, z ktorého vyplynulo, že výnimky v zmysle čl. 13b Haagskeho
dohovoru by sa mali využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch, že práve na daný prípad je
možné vzhľadom na vykonané rozsiahle dokazovanie a vyplývajúce závery z neho, považovať výnimku
za plne dôvodnú, kde využitie čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je oprávnené, a to najmä z dôvodov
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaných vykonaným znaleckým dokazovaním, v

ktorom bolo v závere konštatované, že u oboch maloletých detí existuje nebezpečenstvo duševnej ujmy
v prípade nariadenia návratu. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu otca, a to, že súd prvého
stupňa nenariadil návrat detí do N. z dôvodu ich odmietavého postoja považovala za potrebné uviesť,
že aj napriek tomu, že v znaleckom posudku č. 6/2015 je uvedené, že deti kopírujú matkine názory a
pocity, toto konštatovanie ešte neznamená nemožnosť použitia čl. 13 Haagskeho dohovoru, nakoľko zo

znaleckého posudku, ako aj z výsluchu znalkyne vyplynulo, že maloleté deti sa vedia sami rozhodnúť
kde a s kým by chceli žiť, ďalej z vykonaného znaleckého dokazovania jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností vyplynuli závery týkajúce sa veku a stupňa vyspelosti detí ako aj závery týkajúce sa
zohľadňovania názorov maloletých detí, ktoré súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne v plnej
miere zohľadnil.

Kolízny opatrovník maloletých detí vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca doporučil prehodnotiť
skutočnostiuvádzanéotcomvodvolaníarozhodnúťvovecisprihliadnutímnarešpektovanienajlepšieho
záujmu maloletých detí.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s verejným vyhlásením
rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ide o jeho už v poradí tretie rozhodnutie

v danej veci, pričom v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil svoj právny názor týkajúci sa splnenia
podmienok na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, na ktorom právnom
názore zotrváva i v súčasnej dobe. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal z účelu Dohovoru,
ktorým je zabezpečiť okamžitý návrat detí do krajiny ich obvyklého pobytu, z ktorej boli neoprávnenepremiestnené. V tomto kontexte rozhodol uznesením zo dňa 24.04.2012 č.k. 11CoP/15/2012-370,
ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.11.2011 č.k. 1P/123/2011-296 o
nariadení návratu maloletých detí na územie Francúzskej republiky a uznesením zo dňa 13.08.2013

č.k. 11CoP/267/2013-760, ktorým opätovne potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa
15.03.2013 č.k. 1P/123/2011-669 o nariadení návratu maloletých detí na územie N. D.epubliky. Tým,
že rozhodnutia ako Okresného súdu Bratislava I tak aj Krajského súdu Bratislava boli zrušené
z dôvodov uvedených v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2012 sp.zn. 2Cdo/234/2012
(potreba osobného výsluchu detí súdom) a v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 23.05.2014 sp.zn.

IVÚS/100/2014 (nedostatočné preskúmanie možnosti vzniku psychickej ujmy detí po návrate, pri
rešpektovaní zásady prihliadania k najlepšiemu záujmu detí s poukazom na judikatúru ESĽP) došlo k
plynutiu času, keď deti na území Slovenskej republiky žijú od 27.06.2010, t.j. viac ako päť rokov, čo je
podstatný čas života maloletých detí. Deti napriek tomu, že boli matkou neoprávnene premiestnené sa
prirodzene začlenili do prostredia bydliska svojej matky, v ktorom si vytvorili väzby, nastúpili na povinnú
školskú dochádzku, venujú sa mimoškolským aktivitám, t.j. prosperujú ako všetci ich rovesníci, z ktorého

dôvodu sa deti na území Slovenskej republiky cítia dobre, túto krajinu považujú za svoj domov, čo je
prirodzené a čo deťom ani nie je možné vyčítať. Aj keď plynutie času pri neoprávnenom premiestnení
detí neznamená jeho legalizáciu, či možnosť ustálenia, že sa deti zžili s prostredím tak ako to konštatoval
odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 13.08.2013 č.k. 11CoP/267/2013-760 a ktorý názor v tomto
kontexte nespochybnil ani Ústavný súd Slovenskej republiky, je potrebné uvedenú skutočnosť podľa

názoru odvolacieho súdu posudzovať v súčasnej dobe, rozhodujúc v roku 2016 už v širších súvislostiach
a napriek tomu, že došlo k neoprávnenému premiestneniu detí, túto právnu skutočnosť posudzovať
najmä z pohľadu najlepšieho záujmu maloletých detí. Na potrebu hodnotenia najlepšieho záujmu
maloletých detí pri rozhodovaní v danej veci poukázal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa
23.05.2014 sp.zn. IVÚS/100/2014, keď ako Okresnému súdu Bratislava I, tak aj Krajskému súdu v

Bratislave vytkol neposkytnutie dostatočnej ochrany maloletým deťom, keď súdy nezištne opomenuli,
že deťom po návrate môže hroziť i psychická ujma, pričom súdy pri posudzovaní primeraných opatrení
v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia sa zamerali prevažne na zistenie opatrení materiálnej povahy. V tejto
súvislosti vyslovil názor, že v danej veci je potrebné zohľadniť nielen samotnú dĺžku pobytu detí, ale
tiež sociálne pomery, najmä kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby

medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne
vzťahy so širšou rodinou, vek detí, stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory
psychologickej povahy a pod., pričom poukázal na aktuálnu judikatúru ESĽP, najmä rozsudok ESĽP č.
27853/09 z 26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko a rozsudok ESĽP č. 41615/07 M. J. P. F.. Š.. Tým, že
odvolací súd je v zmysle § 56 ods. 6 Zákona o ústavnom súde viazaný názorom Ústavného súdu SR a

keďže dokazovanie v zmysle vysloveného názoru Ústavného súdu SR prekračovalo rámec odvolacieho
konania, odvolací súd uznesením zo dňa 24.09.2014 č.k. 11CoP/265/2014-939 uznesenie súdu prvého
stupňa zo dňa 15.03.2013 č.k. 1P/123/2011-669 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd
prvého stupňa v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vykonal náležité dokazovanie,
vrátane nariadenia znaleckého dokazovania, z ktorého vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i v ich

vzájomných súvislostiach pri rozhodovaní vychádzal. Pokiaľ za ťažiskový pre rozhodnutie z hľadiska
jehodôležitostivyhodnotilobsahanajmäzáverznaleckéhoposudku,posudzujúchovovzťahukaplikácii
čl. 13 písm. b/ Dohovoru, s jeho postupom sa odvolací súd stotožnil. Vo vzťahu k čl. 13 Dohovoru
treba uviesť, že obsahuje výnimku zo všeobecnej povinnosti nariadenia návratu. Pokiaľ čl. 13 písm. a/
upravuje možnosť nenariadenia návratu vzhľadom na skutočnosti na strane rodičov, existujúce ako pred

premiestnením dieťaťa (nevykonávanie opatrovníckeho práva), tak aj po neoprávnenom premiestnení
(akceptácia novovzniknutej situácie rodičov), čl. 13 písm. b/ obsahuje výnimky na strane dieťaťa, berúc
ohľad práve na záujem dieťaťa. Ujmu v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru je potrebné posudzovať podľa
jej intenzity, t.j., či ide o bežnú ujmu, alebo ujmu dosahujúcu intenzitu, ktorá je spôsobilá ohroziť dieťa,
jeho fyzický a duševný vývoj. Ustálenie hranice medzi bežnou ujmou a ujmou spôsobilou ohroziť dieťa

je obtiažna, preto pri rozhodovaní o tom, či dieťaťu hrozí ujma, ak áno, či dosahuje intenzitu takého
stupňa, akú má na mysli čl. 13 písm. d/ Dohovoru je potrebné posudzovať podľa okolností konkrétneho
prípadu, vyhodnocovaním jednotlivých dôkazov predložených účastníkmi v konaní, posudzujúc rad
faktorov ako na strane rodičov, tak aj dieťaťa. S poukazom na uvedené v danej veci v súčasnej
dobe aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné neposudzovať vec v širších súvislostiach,

a to najmä z pohľadu záujmu maloletých detí a v tomto kontexte nebrať do úvahy závery súdom
ustanovených znalcov z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých vyslovené
najmä v závere podaného znaleckého posudku. Pokiaľ ide o nariadenie znaleckého dokazovania,
potreba jeho nariadenia vyplynula v konaní z dôvodu, že na posúdenie otázky právne významnej prerozhodnutie sa vyžadovali odborné znalosti. Podaný znalecký posudok, keďže súd nie je oprávnený
hodnotiť jeho odbornú stránku, súd prvého stupňa správne posudzoval z hľadiska jeho presvedčivosti,
hodnovernosti, pričom s jeho záverom, ku ktorému dospel, sa stotožnil aj odvolací súd. Pokiaľ ide o čl.

11 ods. 4 Nariadenia a jeho aplikáciu vo vzťahu k čl. 13 písm. b/ Dohovoru, táto je nesporná, rovnako
nesporné je, čo odvolací súd osobitne konštatuje, je rozsah primeraných opatrení predložených otcom
so zárukou príslušných orgánov N. republiky, ktoré idú dokonca nad rámec čl. 11 ods. 4 Nariadenia.
Napriek uvedenému odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v súčasnom
psychickom prežívaní detí, ktoré trvá už päť rokov by nariadenie návratu do N. republiky vystavilo deti

nebezpečenstvu fyzickej alebo duševnej ujme v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru. Napriek tomu, že čl.
13 písm. b/ Dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne, na čo poukázal aj otec vo svojom odvolaní,
poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.04.2015 sp.zn. 3Cdo/176/2015, má odvolací
súd za to, že každú konkrétnu vec je potrebné posudzovať podľa okolností prípadu, zohľadniac všetky
skutočnosti tej ktorej veci. Pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci pri rozhodovaní v širších súvislostiach
prihliadal na záujem maloletých detí a tento nadradil nad záujem a práva otca, s jeho názorom sa

odvolací súd rozhodujúc v roku 2016 stotožnil. Odvolací súd nespochybňuje, že N. republika je vyspelá
krajina EÚ, s fungujúcim sociálnym a súdnym systémom, ani táto skutočnosť však v psychickom
prežívaní detí, ktoré päť rokov trpia sporom rodičov o miesto, kde budú žiť, nedáva záruku, že by nedošlo
k zhoršeniu psychického stavu detí po ich návrate do Francúzskej republiky, keďže vzťahy medzi rodičmi
sú napäté, vzťah detí k otcovi je negatívny, deti sa otcom odmietajú stretávať, pričom príčinou odmietania

je nedoriešená rodinná situácia znamenajúca pre deti neistotu aj v otázke možného návratu do N.
republiky, na ktorú si deti nepamätajú a ktorú možnosť odmietajú. Názor detí, ktorý vyslovili, vzhľadom
na ich vek (10 a 9 rokov) možno považovať za ich názor, aj keď ovplyvnený matkou, s ktorou deti žijú,
tak ako to bolo konštatované v znaleckom posudku. Uvedená skutočnosť nakoniec vyplýva aj z obsahu
a spôsobu vypracovania znaleckého posudku, keď jeho závery znalkyne založili na základe pohovorov s

deťmi, ich psychologického vyšetrenia, rozhovorov s rodičmi, pozorovania rodičov a detí vo vzájomných
interakciách. Pokiaľ preto súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadal aj na názor maloletých detí
prezentovaný pred znalkyňami, postupoval v súlade s čl. 13 Dohovoru.

S námietkami otca uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nestotožnil s poukazom na vyslovený právny

názor založený na vyhodnotení vykonaného dokazovania s prihliadnutím na zohľadnenie najlepšieho
záujmu maloletých detí vo vzťahu k čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia.

Pokiaľ preto súd prvého stupňa návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu nenariadil,
odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pričom podľa ods. 2

citovaného ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods.
1 písm. a/ O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.