Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 1P/123/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111220770
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1111220770.25

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v právnej
veci maloletých detí: V. P., nar. XX.X.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. republiky
a Slovenskej republiky, obe zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
U., so sídlom M. U., deti rodičov: otca (navrhovateľa) - Q. L. Y. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXXX rue
de la Q. de K. XXXXX Y., N., štátny občan N. republiky, právne zastúpený JUDr. Jozefom Herbulákom,

advokátom, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín a matky - J. P., nar. X.X.XXXX, toho času bytom M. XXX/
XX, XXX XX U., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. L.
C., bytom A. XX, M., o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu takto

r o z h o d o l :

Súd návrat maloletých detí V. P., nar. XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX na územie N. republiky
n e n a r i a ď u j e.

Súd štát náhradu trov n e p r i z n á v a.

Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.06.2011, bol tunajšiemu súdu doručený návrh otca maloletých detí na nariadenie návratu
maloletej V. P. a T. P. na územie krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky.

Svoj návrh odôvodnil tým, že maloleté deti sa narodili z partnerského vzťahu rodičov, vo N. v meste Y.,
žili v spoločnej domácnosti v rodinnom dome otca v Y.. V spolužití rodičov postupne od februára 2010
narastali nezhody, vznikali hádky, ktoré nedokázali riešiť. Matka s maloletými deťmi dňa 27.06.2010
odcestovala na Slovensko na prázdniny, pričom sa v auguste 2010 mala s deťmi vrátiť späť do N..
Matka sa však do N. vrátila bez detí, vzala si osobné veci za prítomnosti svojho brata a bratranca.

Matka sa s maloletými deťmi odmietla vrátiť späť do N.. Maloleté deti boli matkou premiestnené na
územie Slovenskej republiky, kde sú do dnešného dňa matkou neoprávnene zadržiavané. Matka svojim
konaním znemožnila otcovi výkon jeho zákonných rodičovských práv a povinností.

Otec v návrhu poukazuje na zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, na
ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým
sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, na ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len "Dohovor"), na čl. 7 ods. 2 a
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Matka vo svojom vyjadrení uviedla, že nesúhlasí s návratom detí na územie N. z dôvodu, že
premiestnenie nebolo neoprávnené, premiestnením neboli porušené opatrovnícke práva navrhovateľa,nakoľko navrhovateľ podľa platných právnych predpisov SR nie je považovaný za otca maloletých detí,
maloleté deti sú občanmi Slovenskej republiky. Poukázala na čl. 13 dohovoru, že v prípade návratu
maloletých detí do N. existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by maloleté deti vystavil fyzickej, alebo

duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Bolo by neprípustným spôsobom
zasahované do základných práv detí zakotvených v Deklarácii práv dieťaťa, nakoľko by bolo porušené
právo detí na zdravý duševný vývoj, na lásku, porozumenie a starostlivosť a právo na prednostnú
ochranu a pomoc. Uviedla, že spolužitie medzi ňou a navrhovateľom bolo problematické, navrhovateľ
denne požíval alkohol, matku fyzicky i slovne napádal, špinavo jej nadával, vyzýval ju nech sa pobalí a

zmizne z jeho domu. Nielen matka, ale aj maloleté deti trpeli správaním sa navrhovateľa, báli sa ho.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, so sídlom Špitálska 8, Bratislava dňa
28.02.2011 prijalo od ústredného orgánu vo N. žiadosť o návrat maloletých detí na územie a pod
jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu - N., v mene otca maloletých detí. Dňa 04.03.2011 požiadalo
ÚPSVaR v U. o prešetrenie pomerov v rodine u matky, pričom v danej veci prostredníctvom Centra

pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže neprebehla mediácia medzi rodičmi. Prostredníctvom
Centra bola súdu doručená správa Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany štátnej pečate, kancelárie
medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti N. republiky zo
dňa 08.03.2013.

Kolízny opatrovník žiadal, aby súd po zvážení všetkých skutočností rozhodol v záujme maloletých detí
a prijal opatrenia na zabezpečenie ich dostatočnej ochrany.

Okresný súd Bratislava I. uznesením 1P 123/2011-296 zo dňa 07.11.2011 nariadil návrat maloletej V. P.,
nar. XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu,

do N. republiky. V čase rozhodnutia súdu prvého stupňa sa otec maloletých detí v rámci navrhovaných
primeraných opatrení podľa ust. Čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 sa zaviazal po návrate
maloletých detí do N., prispievať na výživu matky a maloletých detí sumou 200,- Eur mesačne, ktoré sa
zaviazal platiť k rukám matky a zabezpečiť a financovať ubytovanie pre matku a maloleté deti najmenej
po dobu 12 mesiacov od doby ich návratu a to prenájom a poplatky spojené s užívaním bytu v Mestskej

ubytovni LA U. v Y. - J. - L., nachádzajúcej sa v regióne U. K. d´J..

Súdprvéhostupňavčasesvojhoprvéhorozhodnutiamalzapreukázané,žemaloletédetiP.maliobvyklý
pobyt vo N., krajinu obvyklého pobytu matka nespochybnila. Mal taktiež za preukázané, že v danom
prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, že

uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych predpisov N. založilo jeho príbuzenský vzťah voči V. a T.,
hoci sa V. narodila počas trvania prvého manželstva matky a T. v období do 300 dní po rozvode. Túto
skutočnosť jednoznačne a bez pochybností preukázali samotné rodné listy maloletých detí vystavené
po ich narodení a priznaní otcovstva p. Q. L. Y. R. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi N., podľa
platnej právnej úpravy štátu kde sa deti narodili. V konaní mal súd preukázané, že k neoprávnenému

premiestneniu detí matkou v zmysle Dohovoru skutočne došlo, keďže otec v čase odchodu matky
s deťmi dňa 27.06.2010 na Slovensko nevedel, že matka sa nemieni späť do N. vrátiť. Otec matke
súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným
premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Súd nevykonal v konaní dôkaz a to výsluchom
maloletých detí súdom, ktoré v čase neoprávneného premiestnenia matkou a vyňatia z výchovného

vplyvu ich otca dovŕšili vek 5 a 3 rokov a v čase rozhodnutia súdu mali 6 a 5 rokov a to vzhľadom na vek
a rozumovú vyspelosť maloletých detí a vzhľadom na obsah správ z šetrenia pomerov v rodine matky na
Slovensku a vyjadrení kolízneho opatrovníka v konaní. Súd zisťoval názor detí prostredníctvom Úradu
práce sociálnych vecí a rodiny U. (správa zo dňa 18.8.2011 na č.l. 68).

Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 15/2012-370 z 24.4.2011 rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o dovolaní matky doručenom mu dňa 05.06.2012,
smerujúcom proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP 15/2012-370 zo dňa 24.4.2011,

uznesením č.k. 2 Cdo 234/2012-444 zo dňa 28.11.2012, doručeným tunajšiemu súdu dňa 02.01.2013,
zrušil obe uznesenia súdov nižšieho stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí vyjadril právny názor, že v danom prípade bola postupom
súdu maloletým deťom odňatá možnosť konať pred súdom, pretože maloleté deti neboli v konanívypočuté ako účastníci konania, čo je dovolací dôvod podľa 237 písm. f/ O.s.p., napriek tomu, že
súd prvého stupňa názor maloletých detí zisťoval prostredníctvom kolízneho opatrovníka. Najvyšší súd
SR, vo svojom rozhodnutí uložil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní doplniť dokazovanie výsluchom

maloletých detí, vykonaným diferencovane, s ohľadom na rozumovú schopnosť detí vnímať priebeh
konania. Zároveň dovolací súd uložil súdu povinnosť v každom jednotlivom prípade citlivo zvážiť dosah
výpovede maloletých detí a s ohľadom na ich vek, rozumovú a emocionálnu vyspelosť zvážiť, či je
možné na ich názor prihliadnuť. Názor maloletých detí mal súd zisťovať buď prostredníctvom kolízneho
opatrovníka alebo samostatným výsluchom detí na súde v prítomnosti rodičov alebo v neprítomnosti

rodičov.

Súd potom, čo doplnil dokazovanie v smere naznačenom dovolacím súdom, opätovne vo veci rozhodol
uznesením č.k. 1P/123/2011-669 zo dňa 15.03.2013, ktorým nariadil návrat maloletých detí P. V. a T.
do krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo
spoľahlivo preukázané, že maloleté deti P. mali obvyklý pobyt vo N., krajinu obvyklého pobytu matka

nespochybnila. Mal taktiež za preukázané, že v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo
zo zákona, svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, že uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych
predpisov N. založilo jeho príbuzenský vzťah voči V. a T., hoci sa V. narodila počas trvania prvého
manželstva matky a T. v období do 300 dní po rozvode. Túto skutočnosť jednoznačne a bez pochybností
preukázali samotné rodné listy maloletých detí vystavené po ich narodení a priznaní otcovstva p.

Q. L. Y. R. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi N., podľa platnej právnej úpravy štátu kde sa deti
narodili. V konaní mal súd preukázané, že k neoprávnenému premiestneniu detí matkou v zmysle
Dohovoru skutočne došlo, keďže otec v čase odchodu matky s deťmi dňa 27.06.2010 na Slovensko
nevedel, že matka sa nemieni späť do N. vrátiť. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko
nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode

nezmieril. Argumenty matky o súčasnej prosperite detí a vybudovaní sociálnych väzieb s rodinou matky
na Slovensku zvážil ako nedôvodné, keďže mal posudzujúc vec v zmysle Dohovoru za to, že stav,
ktorým matka v konaní dôvodila vznikol v dôsledku jej protiprávneho konania, teda tým, že obidve
maloleté deti neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky, čím fakticky pozbavila výkonu
opatrovníckych práv druhého rodiča. Výsluch maloletých detí, ktorý súd vykonal na základe uznesenia

Najvyššieho súdu SR vyhodnotil súd vo svojom novom rozhodnutí vzhľadom na jeho priebeh, reakcie
detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz, ktorý vzhľadom na uvedené nemožno považovať za
nespochybniteľne právne významný pre svoje rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s vykonaným
výsluchom detí poukázal na to, že deťmi deklarovaný ambivalentný postoj k otcovi a k ich návratu
do N. nebolo možné vyhodnotiť inak ako následok konania matky a jej najbližších príbuzných, s

ktorými deti od času ich neoprávneného premiestnenia na územie Slovenskej republiky už dlhodobo
žijú v jednej domácnosti. Uvedený záver oprel o v konaní preukázanú skutočnosť, že obe maloleté
deti mali od júna 2010, práve z rozhodnutia matky a jej rodiny, obmedzený kontakt s otcom, ktorá
okolnosť mala podľa súdu nevyhnutne za následok narušenie citových väzieb detí s otcom, ako aj ich
prirodzený rozvoj. Súd preto reakcie a postoje maloletých detí vyhodnotil ako následok ich odlúčenia

od otca v ich útlom veku, ich vyňatia z prirodzeného prostredia, v ktorom vyrastali a s tým spojenému
pretrhnutiu sociálnych väzieb vo N. v kombinácii s odmietavým postojom matky k osobe otca a návratu
detí do N.. Súd mal za to, že deťmi neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich
otcovi, prezentované ako pred súdom, tak aj v rámci asistovaného styku prostredníctvom psychológa
a sociálnych pracovníkov ÚPSVaR U., sú následkom postoja a správania matky, preto výpovede detí

nemohol vyhodnotiť za právne významné z hľadiska potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie
návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES). Vo svojom rozhodnutí v súvislosti
s navrhnutým znaleckým dokazovaním zaujal tiež názor, že nariadenie znaleckého dokazovania by
presahovalo rámec dokazovania vykonávaného v konaniach o návrat, keďže prvoradou úlohou súdu v
týchto konaniach je skúmanie podmienok nariadenia návratu podľa ustanovení Dohovoru a Nariadenia

Rady (ES) a nie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, resp. posudzovanie rodičovských kompetencií a už
vôbec nie, ak vznikli dôsledkom protiprávneho konania jedného z rodičov. V opätovnom konaní bolo tiež
preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia tak zo strany otca, ako aj zo strany štátnych orgánov N.
republiky v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 na zabezpečenie dostatočnej ochrany
detí po ich návrate. Maloleté deti mali prijatými a vykonanými opatreniami zabezpečený bezpečný návrat

spolu so svojou matkou, mali vytvorené primerané bytové podmienky a tiež zabezpečenú povinnú
školskú dochádzku, v nadväznosti na čo súd uzavrel, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu
otca nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, aby tak
zabezpečil pôvodný stav pred ich neoprávneným zadržiavaním na území Slovenskej republiky.Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 267/2013-760 z 13.08.2013 rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí, ktorého prípustnosť
odvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods.
2 písm. a/ O.s.p.) zakladá tá skutočnosť, že súd prvého stupňa a taktiež i odvolací súd odňal matke
možnosť konať pred súdom a to tým, že v konaní neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, vykonanie

ktorýchbolonevyhnutnépreposúdenieskutočnosti,čisúresp.niesúdanédôvodynanariadenienávratu
maloletých detí do N. v súlade s čl. 13 Dohovoru, najmä výsluch B. (syna matky z predchádzajúceho
manželstva), skúmanie názoru maloletých detí iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu
pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy. Namietala aj nesprávne právne posúdenie
veci, keď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave mala v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa (čl.
3) a Európskou chartou (najlepší záujem dieťaťa). Podľa názoru matky odvolací súd nesprávne vykladal

a aplikoval ustanovenia Haagskeho dohovoru o únosoch detí, keď vôbec neposudzoval najlepší záujem
detí v tomto konaní, ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že tento záujem vyžaduje vždy
návrat a to aj napriek tomu, že mu takýto postup umožňuje čl. 20 Haagskeho dohovoru o únosoch.
Čl. 12 umožňuje v plnej miere zohľadniť v konaní o návrat najlepší záujem dieťaťa, ktorý predstavuje
základný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike, ktorá je viazaná

Dohovorom o právach dieťaťa a Chartou EÚ. Vôbec neaplikoval ustanovenie čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa a čl. 10 Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že
návratvzmysleHaagskehodohovorunemábyťnariadenýautomaticky,alenajlepšízáujemdieťaťamusí
byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od okolností každého jednotlivého prípadu,
konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. V tomto

prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí v konaní o návrat o to dôležitejší, že deti sa nachádzajú
na území Slovenskej republiky už tri roky, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti majú
7 a 8 rokov, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by boli návratom
do N.cúzska pretrhnuté a návrat do N. spôsobí deťom porovnateľnú, ak nie väčšiu ujmu ako ich
premiestnenie na Slovensko. Podľa názoru matky odvolací súd v dôsledku nesprávneho právneho

posúdenia veci porušil svojím postupom čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal z
nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, keď sa
obmedzil len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom spôsobí návrat do
N. a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí na Slovensku, nezakladá
pre ne neznesiteľnú situáciu podľa citovaného článku a kedy by sa opatrenia podľa čl. 11 ods. 4

Nariadenia nemohli byť považované za primerané. Odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že
maloleté deti majú nevlastného brata B., ktorého starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka odlúčenie
od ktorého by ich (ako aj samotného B.) mohlo priviesť k neznesiteľnej situácii v zmysle čl. 13 písm.
b/ Haagskeho dohovoru (hoci takýto dôkaz bol riadne navrhnutý). Rozhodnutím prvostupňového ako aj
odvolacieho súdu (odňatím možnosti konať pred súdom) sa výrazne zasiahlo do práv dieťaťa podľa čl. 3

nediskriminácie, čl. 4 záujmu dieťaťa, čl. 9 odlúčenie od rodičov a nasl. Dohovoru o právach dieťaťa, ako
aj do práv matky ako rodiča na riadnu výchovu a starostlivosť o zverené dieťa. Matka v dovolaní napokon
namietla nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorého odôvodnení absentujú úvahy súdu o
dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvuznesenízodňa28.11.2013,sp.zn.2Cdo381/2013dovolaniematky
odmietol poukazujúc na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania
tvrdených matkou maloletých detí (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania
vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p..

Voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 11 CoP 267/2013-760 z 13.08.2013 podala matka
maloletých detí v mene svojom, ako aj v mene maloletých detí dňa 24.01.2014 sťažnosť pre porušenie
ich základných práv na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd"), o ktorej Ústavný
súd rozhodol nálezom vydaným pod č.k. IV.ÚS 100/2014-94 zo dňa 23.05.2014 okrem iného tak, že
uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013 Z 13.08.2013 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že základné právo sťažovateliek (matky a maloletých detí) na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie bolo postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len "odvolací
súd") v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13.08.2013 porušené.Ústavný súd vo vzťahu k prvej námietke sťažovateliek, že súd pri určovaní obvyklého pobytu
maloletých detí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých rozhodol, ústavný súd poukazujúc na

relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu konštatoval, že odvolací súd
ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s vykonaným
dokazovaním i argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k určeniu obvyklého pobytu maloletých
detí. Relevantnú časť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nemožno preto považovať za
neodôvodnenú a ani za arbitrárnu, t.j. takú, ktorá by bola založená na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel; z uvedeného dôvodu sa ústavný súd
s prvou námietkou sťažovateliek nestotožnil.

V nadväznosti na druhú námietku sťažovateliek, že odvolací súd bez náležitého odôvodnenia zamietol
"návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou
vplyvu odlúčenia maloletých detí od sťažovateľky v prípade ich návratu..." , ústavný súd poukazujúc

na túto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval, že zo sťažnosti, ale i z vyžiadanej
spisovej dokumentácie všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľka v 1/ rade (matka maloletých
detí) opakovane žiadala o vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru detskej psychológie,
ktorý sa mal v posudku vyjadriť k otázke, či by nariadením návratu maloletým sťažovateľkám nebola
spôsobená psychická ujma, resp. či a aké dôsledky by malo nariadenie návratu na psychiku maloletých.

Všeobecné súdy na oboch stupňoch (okresný súd i krajský súd) vykonanie navrhovaného dôkazu
zamietli. Ústavný súd, rešpektujúc právnu teóriu i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,
ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí zdôraznil, že ani v takomto prípade nemôže
ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou odvolacieho súdu vo

vzťahu k odôvodneniu zamietnutia vykonania znaleckého dokazovania poukázal na to, že odvolací súd
sa pri posúdení primeraných opatrení na zabezpečenie bezpečného návratu maloletých detí v zmysle
článku 11 Nariadenia Brusel II bis zameral prevažne na zistenie opatrení materiálnej povahy týkajúcich
sa napríklad zabezpečenia oddeleného bývania pre maloleté sťažovateľky a ich matku, potvrdenia o
tom, že sťažovateľka má nárok na dávku zo sociálneho zabezpečenia, že maloleté sťažovateľky budú

mať zabezpečenú školskú dochádzku atď.. Podľa názoru ústavného súdu však odvolací súd neposkytol
právam sťažovateliek požadovanú ochranu, keď zameral svoju pozornosť výlučne na dokazovanie
domáceho násilia v rodine a opomenul, že ujma, ktorá maloletým sťažovateľkám môže hroziť po
nariadení ich návratu, môže byť i psychická zvlášť za situácie, keď matka avizovala možné nepriaznivé
dôsledky už správami psychológa a opakovane navrhla vykonať k tejto otázke znalecké dokazovanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") v porovnateľných veciach, ako je vec sťažovateliek,
predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú
ďalšiu judikatúru. Uviedol, že v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu označeného rozsudku ESĽP,

sa otec maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi Lotyšska domáhal nariadenia jeho návratu
do Austrálie, odkiaľ ho matka neoprávnene premiestnila. Krajský súd v Rige potvrdil rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorý nariadil návrat maloletého dieťaťa do Austrálie, pričom neprihliadal na
znalecký posudok vypracovaný psychológom na žiadosť matky, v ktorom sa konštatovalo, že v
prípade okamžitého oddelenia dieťaťa do matky môže vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. Svoje

rozhodnutie neprihliadať na predložený znalecký posudok odôvodnil Krajský súd v Rige tým, že sa
týka merita konania o opatrovníckom práve, ktoré nebolo súčasťou konania o návrat dieťaťa. Európsky
súd pre ľudské práva v označenom rozhodnutí najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že dohovor (o
ochraneprávdieťaťa)aHaagskydohovormusiabyťinterpretovanévsúladeabezvzájomnéhokonfliktu,
pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské súdy nedodržali

procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o "vážnej ujme", ktorá dieťaťu
hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite
preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o "vážnej ujme", ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala
hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

V označenom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva Lotyšsku vytkol, že napriek tomu,
že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý
signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická
trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodolo neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita
konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť
na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a

preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Krajský súd v
Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie
druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že
potreba dodržiavania krátkych lehôt stanovených v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány
zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia.

Podľa názoru Ústavného súdu sú vo vzťahu k druhej námietke sťažovateliek aplikovateľné kľúčové
právne názory ESĽP vyjadrené vo veci X v. Lotyšsko. Odvolací súd odmietol návrh sťažovateľky
v 1./ rade na nariadenie znaleckého dokazovania z odboru detskej psychológie napriek tomu, že
predložené správy psychológa signalizovali možnosť vzniku psychickej traumy (ujmy) nariadením
návratu maloletých detí do N. republiky bez náležitého odôvodnenia. Pri rešpektovaní zásady

prihliadania k "najlepšiemu záujmu dieťaťa" mal odvolací súd tvrdenie matky maloletých detí o možnosti
vzniku psychickej ujmy náležite preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť
adekvátnosť "primeraných opatrení na ochranu" navrhnutých otcom.

Ústavný súd na základe uvedeného zastal názor, že druhá námietka sťažovateliek je opodstatnená

a spolu s ďalšími námietkami signalizuje možný záver o neprípustnom zásahu odvolacieho súdu do
základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o tretiu námietku sťažovateliek na neprihliadanie na dĺžku času, ktorý maloleté sťažovateľky
strávili v Slovenskej republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby odvolacím

súdom Ústavný súd nespochybnil názor odvolacieho súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého
sa maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama osebe
dôvodom na nenariadenie ich návratu. V posudzovanom prípade je ale potrebné čo najstarostlivejšie
preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä
to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj

medzideťmiaosobami,ktorézabezpečujústarostlivosťone,prípadnevzťahysoširšourodinou,vekdetí
a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.

Podľa názoru Ústavného súdu odvolací súd v súvislosti s treťou námietkou sťažovateliek nevyhodnotil
dostatočne konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, keď na ňu reagoval zjavne len zjednodušenou

všeobecnou úvahou, podľa ktorej ak by mal dôsledne skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené
faktory, mohol by "ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať
uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním", čím mal na mysli najmä časovú náročnosť takéhoto skúmania
a tiež možnosť "zneužitia" tohto inštitútu rodičom - únoscom.

S touto námietkou súvisela i ďalšia (piata) námietka sťažovateliek, podľa ktorej odvolací súd pri
posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých sťažovateliek, "nevychádzal zo
starostlivo zisteného skutkového stavu" a neprihliadal na "najlepší záujem dieťaťa". Ústavný súd v tejto
súvislosti uviedol, že cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat detí,
ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané,

pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa. V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach
rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že "návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch,
keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem
dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností,
konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z

procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej
situácieafaktorovmateriálnej,emocionálnej,zdravotnej,psychologickejapod.povahy"(rozsudokESĽP
č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 06.07.2010).

Ako uviedol Ústavný súd uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu

dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13,
resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah posudzovania
najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP,
nebol podľa názoru Ústavného súdu v konaní a rozhodovaní odvolacieho súdu zohľadnený. Odvolacísúd nesplnil požiadavku čo najdôslednejšieho zisťovania skutkového stavu a hoci vykonal dokazovanie,
jeho výsledky nezohľadnil pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte. Ústavný
súd na tomto základe zastal názor, že označené námietky (tretia a piata námietka) sťažovateliek sú

opodstatnené.

Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateliek, že odvolací súd nezistil názor maloletých sťažovateliek
vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do N. republiky poukazujúc na vzťahujúcu sa časť odôvodnenia
odvolacieho súdu v Bratislave konštatoval, že odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľkou
v 1/ rade požadovaným výsluchom maloletých sťažovateliek. Podľa názoru Ústavného súdu postup
všeobecného súdu pri vykonávaní dokazovania výsluchom maloletých a jeho právne závery nemožno
považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa Ústavný súd s touto štvrtou námietkou
sťažovateliek nestotožnil.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v posudzovanej veci odvolací súd (Krajský súd
v Bratislave) pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej judikatúry
ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa názoru Ústavného
súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení skutkové a právne závery,
ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie

základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky v označenom náleze nevyhovel sťažovateľkám v časti nimi
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia práva
podľa čl. 8 Dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v

spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013.

Po vrátení veci na základe označeného nálezu Ústavného súdu odvolaciemu súdu, odvolací súd
uznesením č.k. 11CoP 265/2014-939 zo dňa 24.09.2014 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa

15.03.2013, č.k. 1P/123/2011-669 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd konštatoval, že v danej veci, predmetom ktorej je
nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval
v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo
veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť, a rozhodovať
v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene

premiestené do niektorého iného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. Haagský Dohovor stavia medzi
svoje popredné ciele obnovenie status quo prostredníctvom okamžitého návratu detí, sleduje snahu
obnoviť situáciu zmenenú jednostranne jedným z rodičov, ktorý neoprávnene zadržiava deti v inej
krajine, aby meritórne rozhodnutie o opatrovníckom práve vydali orgány štátu, v ktorom mali deti obvyklý
pobyt predtým ako boli premiestnené. Dohovor sa nesnaží riešiť problém rozhodovania o tom, kto má

opatrovnícke práva k deťom, pretože spor vo veci samej, t.j. o opatrovníckych právach, sa má uskutočniť
pred príslušnými orgánmi štátu, kde mali deti svoj obvyklý pobyt predtým, ako boli premiestené. Cieľom
Dohovoru je obnoviť pôvodný stav, v žiadnom prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k deťom.
Ako náhle sa deti navrátia do miesta obvyklého pobytu, je daný priestor pre rozhodovanie o úprave
pomerov k deťom, prípadne o zmene pomerov. Tento pôvodný stav sa stáva východiskom pre ďalšiu

rozhodovaciu činnosť súdu v prípade, že rodičia nie sú schopní a ochotní sa dohodnúť a obaja rodičia
tak majú rovnaké možnosti.

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v konaní nemohol opomenúť zmysel a cieľ Dohovoru,
a v tomto kontexte v zmysle čl. 3 správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého

pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa
plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou
obvyklého pobytu maloletých detí je N., kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27.06.2010 žili v
spoločnej domácnosti rodičov. Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považujeza neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo
iná právnická osoba buď spoločne , alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území
malodieťasvojobvyklýpobytbezprostrednepredpremiestnenímalebozadržaním.Premiestneniealebo

zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto
právo skutočne vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo
k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke práva k
obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto úvahe
vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V

zmysle ustanovení

N. právneho poriadku (t. zn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti narodili a mali
tam obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu
ochranu detí a mládeže od N.o ústredného orgánu Direction des affaires civile set du sceau, rodičovskú
zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja rodičia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení,

či žijú oddelene, ak sa preukázalo ich rodičovstvo k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa . V danom
prípade je z rodných listov maloletých detí vystavených N. štátnym orgánom nepochybné, že V. P.,
nar. XX.XX.XXXX bola uznaná matkou J. P. XX.XX.XXXX a otcom Q. L. Y. R., nar. XX.XX.XXXX dňa
XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX bola uznaná matkou J. P. XX.XX.XXXX a otcom Q. L. Y. R.,
nar. XX.XX.XXXX dňa XX.XX.XXXX. Uvedené znamená, že obaja rodičia - matka J. P. a otec Q. L. Y.

R., nar. XX.XX.XXXX sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom V. a T. P.. Pokiaľ
ide o námietky matky týkajúce sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom vo vzťahu ku
skutočnosti, že maloletá V. sa narodila matke počas trvania manželstva matky s p. R. R. a maloletá
T. v čase, od ktorého od rozvodu tohto manželstva neuplynula doba 300 dní je možné uviesť len to,
že podmienky rodičovskej zodpovednosti (vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom nie je možné

v danom prípade posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe maloleté nemali na
území Slovenskej republiky pred 27.06.2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území N.. Okolnosť,
že matka v priebehu konania o nariadenie návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy
vydané dňa 30.03.2011 Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako
otec oboch maloletých zapísaných pod priezviskom V. R. a T. R. bývalý manžel matky p. R. R., je v

tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania vyplýva, že tieto rodné listy,
pri ktorých matka poskytla štátnemu orgánu Slovenskej republiky nesprávne informácie, vybavovala
v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu na území Slovenskej republiky. Matkou predkladané
dôkazy v smere posúdenia opatrovníckeho práva aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďže matka v
rozvodovom konaní vedenom v čase po narodení V. P. na Okresnom súde v Nice č. rg. 05/06141

sama uviedla, že s manželom p. R. žijú od apríla 2004 oddelene a z manželstva sa narodilo len
jedno dieťa B., nar. XX.XX.XXXX. Matka od narodenia detí až do začatia konania o nariadení ich
návratunespochybnilaotcovstvoQ.L.Y.R.kmaloletýmdeťom,dňaXX.XX.XXXXhopočaspriebežného
výsluchu pred Štátnou políciou, jednotkou v BTA Roqueseron súvisiaceho s oznámením o domácom
násilí označila za otca oboch maloletých detí a dokonca dňa 15.12.2010 podala na Okresný súd U. návrh

na určenie vyživovacej povinnosti označeného otca k obom maloletým deťom. Odvolací súd sa tiež
stotožnil s postupom prvostupňového súdu vo vzťahu k zadováženiu si stanoviska k výkladu ustanovení
N.právnehoporiadkutýkajúcichsarodičovskejzodpovednostikmaloletýmdeťombolvsúladesust.čl.7
Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, keď vyjadrenie sa ústredného
orgánu N. Direction Affaires civile set du sceau je možné bez akejkoľvek pochybnosti považovať za

dostačujúce i s prihliadnutím k tomu, že ním predložený výklad ustanovení o rodičovskej zodpovednosti
(čl. 312 - čl. 315 N. občianskeho zákonníka) korešponduje i s odbornými závermi advokátky R. k úprave
rodičovských práv vo N. občianskom zákonníku, ktoré v priebehu konania predložil otec maloletých.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí k otázke neoprávneného premiestnenia maloletých detí matkou

zhodne so záverom súdu prvého stupňa uzavrel, že vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny treba
považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na
vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci
matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, je potrebné prijať
záver, že jej odchodom s deťmi dňa 27.06.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z N. na

územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani
matkoutvrdenévyhlásenieotca,"abysizbalilaveciaodišla".Zvykonanéhodokazovaniajenepochybné,
že dlhodobejší pobyt matky aj s deťmi Slovensku počas letných prázdnin bol aj v minulosti bežným
pobytom matky a detí, počas ktorého deti udržiavali kontakt s príbuznými zo strany matky. Samotnékonanie matky, ktorá napr. neodhlásila maloletého B. zo školy ktorú navštevoval a ktorá tesne pred
svojim odchodom dňa 23.06.2010 požiadala N. úrady o priznanie N. štátneho občianstva, potom
smeruje k opodstatnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla zostať na Slovensku až v priebehu pobytu

na Slovensko, t. zn. až po 27.06.2010.

Odvolací súd sa tiež stotožnil s úvahou súdu prvého stupňa, ktorý podľa neho správne v danom prípade
aplikoval čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku z Dohovoru (ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí
nariadiť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu ) vo vzťahu k okolnosti existencie matkou

tvrdeného domáceho násilia otca na matke. Toto tvrdenie matky nebolo ani podľa názoru odvolacieho
súdu preukázané, keď matka maloletých počas viacročného spolužitia s otcom detí i napriek tomu, že vo
N. žila 16 rokov, plynule ovládala štátny jazyk krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými
možnosťami, ktorými sa mohla proti prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť,
agresívne chovanie partnera až do decembra 2010 neoznámila a pomoc nežiadala, pričom prihliadol
aj na to, že matka trestné oznámenie na otca v súvislosti s domácim násilím podala na Štátnej polícii,

jednotke v BTA Roqueseron až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15.12.2010 a na to, že po
preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci neboli zistené dôvody ani len na
začatie trestného stíhania.

Odvolací súd tiež uviedol, že pokiaľ matka vážnu ujmu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b/

Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca v priebehu konania podloženú Správami zo
psychologického vyšetrenia oboch detí a v konaní pred súdom prvého stupňa žiadala o zohľadnenie
dopadunávratumaloletýchdetínaichpsychikuaionariadenieznaleckéhodokazovaniaktejtootázkeje
treba sa zhodnúť so skutkovým zistením súdu prvého stupňa o tom, že matka vyhľadala odbornú pomoc
pre maloleté deti i napriek tvrdenému vážnemu dopadu na psychiku maloletých až v januári 2011, t.j. po

siedmich mesiacoch od opustenia N. v čase, kedy na území N. začalo na podnet otca konanie vo veci
rodičovských práv k maloletým deťom. Za nesporné tiež považoval aj to, že zo zaobstaraných listinných
dôkazov (čestné prehlásenia rodinných známych a priateľov rodiny doložených otcom) vyplýva, že ešte
v roku 2010 bol medzi otcom a oboma maloletými deťmi úplne prirodzený vzťah, z ktorého prejavov
nevyplynulo žiadne jeho narušenie (či už z dôvodov na strane otca alebo oboch maloletých dcér).

Odvolací súd vychádzajúc z právneho názoru Ústavného súdu SR uvedeného v časti II jeho nálezu zo
dňa 23.05.2014, sp. zn. IV. ÚS 100/2014 - 94, ktorým bol podľa § 56 ods.6 Zákona o ústavnom súde
viazaný, za situácie, kedy sa odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 13.08.2013, č.k. 11CoP /267/2013-760
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a ďalšie dôvody

doplnil len na zdôraznenie jeho správnosti konštatoval, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie pri
posudzovanípodmienokuvedenýchvčl.13písm.b/Dohovoru vspojenísčl. 11ods.4Nariadenia oprel
prevažne o opatrenia materiálnej povahy (týkajúce sa podmienok bývania, existujúcich finančných
nárokov matky po návrate, zabezpečenia školských, zdravotných a ostatných sociálnych podmienok
atď.) a opomenul, že ujma, ktorá môže maloletým deťom vzniknúť po nariadení ich návratu môže byť i

psychická, zvlášť za situácie, kedy matka maloletých detí signalizovala možné nepriaznivé dôsledky v
priebehu konania pred súdom prvého stupňa správami psychológa a navrhla tieto negatívne následky
nariadeného návratu zohľadniť, resp. k tejto otázke nariadiť znalecké dokazovanie (napr. v podaní zo
dňa 27.12.2011, správami PhDr. T. U. z 14.12.2011, v priebehu pojednávania nariadeného na deň
15.3.2013). Odvolací súd preto v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR prezentovaným v

jeho náleze, v ktorom poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") v
porovnateľných veciach, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko
a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru z ktorej vyplýva, že Dohovor o právach dieťaťa a Haagsky dohovor
musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem
dieťaťa.

V tejto súvislosti odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že pri rešpektovaní zásady prihliadania k
"najlepšiemu záujmu dieťaťa" mal náležite preskúmať tvrdenia matky maloletých detí o možnosti vzniku
psychickej ujmy v prípade nariadenia návratu maloletých a zohľadniť tieto pri svojom rozhodovaní a až
následne posúdiť adekvátnosť "primeraných opatrení na ochranu" navrhnutých a preukázaných otcom.

Odvolací súd v súvislosti s ďalším rozhodovaním súdu prvého stupňa poukázal na právny názor
ústavného súdu, ktorý na jednej strane síce nespochybnil názor odvolacieho súdu, podľa ktorého dĺžka
obdobia, počas ktorého sa maloleté deti nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike,nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu, avšak na strane druhej konštatoval, že v
posudzovanom prípade je potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen
samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí,

aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú
starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav,
súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.. Odvolací súd v nadväznosti na prezentovaný
právny názor ústavného súdu vytkol súdu prvého stupňa, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva,
že by tento súd pri preskúmavaní a posudzovaní skutkového stavu prejednávaného prípadu všetky

tieto faktory zisťoval a pred rozhodnutím vo veci aj posudzoval a preto uzavrel, že rozsah posudzovania
najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP,
nebol v konaní a rozhodovaní súdu prvého stupňa zohľadnený.

Odvolací súd na základe uvedeného súdu prvého stupňa uložil v súvislosti s posudzovaním dôvodov
uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia doplniť a vyhodnotiť dokazovanie v

naznačenom smere (s cieľom preskúmať celkovú rodinnú situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej,
zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy) so zvážením možnosti nariadenia i prípadného
znaleckého dokazovania so zameraním na zistenie následkov, ktoré by malo premiestnenie maloletých
detínaichpsychikuanato,čivkonanídoposiaľpreukázanévykonanéopatrenia,resp.opatreniaktorých
vykonanie sa prípadne preukáže v ďalšom priebehu konania na zabezpečenie ochrany maloletých detí

po ich návrate, sú primerané potrebám maloletých detí, vzhľadom na ich vek, zdravotný stav, citové
väzby, a či tieto reálne zabezpečujú ochranu ich záujmov, ktorých cieľom musí byť zdravý psychický
a fyzický vývoj maloletých detí.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 Občianskeho súdneho poriadku)

vec opätovne prejednal za účasti účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, kolízneho opatrovníka,
doplnil dokazovanie v naznačenom smere, ustálil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre
rozhodnutie a na pojednávaní dňa 29.01.2016 opätovne vo veci rozhodol.

Súd prvého stupňa v súlade s vysloveným právnym názorom súdov vyšších stupňov vo veci vykonal

ďalšie dokazovanie a to znaleckým posudkom č. 6/2015 vypracovaným Výskumným ústavom detskej
psychológie a patopsychológie dieťaťa, výsluchom znalkyne PhDr. V. P., písomným vyjadrením otca
maloletých detí zo dňa 10.09.2015 (súhrn faktov konania a iné) správou kolízneho opatrovníka zo dňa
09.11.2015, vyjadrením Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže zo dňa 04.01.2016,
potvrdeniami o platení nájomného vo výške 537,- Eur mesačne, listinami preukazujúcimi prijatie a

zabezpečenie primeraných opatrení, ktoré sa otec zaviazal poskytnúť na zabezpečenie detí aj matky
v prípade ich návratu, pričom zároveň opätovne prihliadol na výsledky doterajšieho dokazovania
vykonaného v konaní pred vrátením veci odvolacím súdom a to výsluchom otca, matky, správou Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny U. z 18.8.2011 o prešetrení pomerov u matky, rodnými listami detí
vystavenými štátnymi orgánmi N. a rodnými listami detí vystavenými dňa 30.03.2011 na Slovensku,

vyjadrením Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ako aj partnerského orgánu N.
strany k otázke nadobudnutia opatrovníckeho práva otca k maloletým deťom a jeho otcovstva, správou
z psychologického vyšetrenia detí, ktoré dala vyhotoviť matky po príchode na Slovensko, úradným
záznamom zo dňa 11.03.2011 zo stretnutia zorganizovaného za účelom zabezpečenia dobrovoľného
návratu detí na ÚPSVaR U., správami PhDr. A. U. z vyšetrenia detí 28.01.2011, listom strednej školy

zo dňa 10.09.2010 a zo dňa 17.12.2010 adresovaný matke, potvrdením o evidencii nezamestnaných
ÚPSVaR U., že matka je uchádzačkou o zamestnanie, zápisnicou o výsluchu matky na N. polícii
dňa 05.12.2010 a otca zo dňa 13.01.2011, rozhodnutím N. polície z 13.01.2011, potvrdením riaditeľky
školy o prijatí deti do školy V. v Y., vyjadrením starostu Y. z 13.09.2011 o poskytnutí mestského
ubytovacieho zariadenia pre matku a maloleté deti, potvrdením o platení výživného, potvrdenie o

platení nájomného 400 eur mesačne, potvrdením škôl v U. o návšteve zariadenia maloletými deťmi,
mailovou komunikáciou prebiehajúcou medzi centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže
a partnerským orgánom vo N., a doplnil dokazovanie výsluchom maloletých detí, výsluchom rodičov,
vyjadrením kolízneho opatrovníka, úradným záznamom zo dňa 09.02.2012 a 10.04.2012 o realizácii
stretnutia otca s maloletými deťmi, Správou Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany štátnej pečate,

kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti N.
republiky zo dňa 08.03.2013, listinami preukazujúcimi prijatie a zabezpečenie primeraných opatrení,
ktoré sa otec zaviazal poskytnúť na zabezpečenie detí aj matky v prípade ich návratu, vysvedčenímmaloletej V. a hodnotením detí zo strany školy, základe čoho zistil skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom
pre rozhodnutie.

Zo správy Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže doručenú súdu sa súd oboznámil
s odpoveďou partnerského orgánu N. zo dňa 28.10.2011 v súvislosti s právnym výkladom k otázke
nadobudnutia rodičovských práv otca k maloletým deťom podľa príslušných právnych predpisov N.. Z
výkladu vyplýva, že po preskúmaní dátumov uznania detí rodičmi majú za preukázané, že p. R. a p. P.
sú obaja nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči svojim deťom.

Otec podal na príslušnom súde v M. vo N. návrh na úpravu práv a povinností k maloletým deťom, matka
sa na termíny pojednávaní nariadeného príslušným súdom na nedostavila, dňa 18.02.2013 bolo konanie
pred sudcom pre rodinné veci vedené na Okresnom súde v M. zastavené na žiadosť právnej zástupkyne
otca.

Matka dňa 15.12.2010 podala na Okresnom súde v U. návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a

povinností k maloletým deťom, v ktorom označila za otca detí pána Q. L. Y. R.. Okresný súd v U. doposiaľ
nariadil predbežné opatrenie, ktorým upravil styk otca s maloletými deťmi na území Slovenskej republiky.

Súd po opätovnom vyhodnotení všetkých preukázaných skutočností, výsluchov rodičov a predložených
listinných dôkazov ustálil, so záverom ktorým sa stotožnil aj odvolací súd a nedostatky v tomto smere

vytýkané neboli, že maloleté deti V. P., nar. XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX sa narodili vo N.
počas spolužitia rodičov, ktorí sa zoznámili v roku 2004. Rodičia maloletých detí manželstvo neuzavreli.
Obe deti sú štátnymi občiankami N. i Slovenska. Rodičia maloletých detí sa spoznali vo N. v roku 2004,
v čase ich zoznámenia bola matka vydatá, pričom pred N. justičnými orgánmi prebiehalo konanie o
rozvod jej manželstva. Z jej rozvedeného manželstva pochádza syn B. R., nar. XX.XX.XXXX, ktorého

starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka. Z výsluchu matky maloletých detí súd zistil, že XX rokov žila
vo N. a vie plynule komunikovať vo N. jazyku. S prvým manželom sa zoznámila v roku 1994, zosobášili
sa v roku 1998 a rozhodli sa žiť vo N., kde dostali prácu a kde sa dňa XX.XX.XXXX narodil syn B.
R.. Prvé manželstvo matky bolo pred súdom vo N. v decembri roku XXXX rozvedené a matka prijala
dievčenské meno P.. V čase jej rozvodu už žila s otcom jej dvoch dcér, maloletá V. mala pol roka, rodina

žila v rodinnom dome otca v mestečku Y.. Rodičia maloletých detí žili v spoločnej domácnosti, z ich
spolužitia sa postupne narodili v roku XXXX. maloletá V. a v roku XXXX maloletá T.. Maloleté deti boli
zdravé, navštevovali predškolské zariadenia, boli evidované u detského lekára v Y.. Matka nepracovala,
zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, poberala sociálne dávky spolu vo výške 1300,- Eur, otec
zabezpečoval rodinu po finančnej stránke, pracoval a naďalej pracuje ako reštaurátor starých stavieb a

objektov. Maloleté deti od svojho narodenia žili nepretržite vo N., každoročne navštevovali príbuzných
na Slovensku.

Neoprávnenýmpremiestnením,alebozadržiavanímdieťaťasarozumieporušenieopatrovníckehopráva
v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý

pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne
vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniualebozadržaniu.Opatrovníckeprávosapovažujezavykonávanéspoločne,aknazáklade
rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

Dňa 27.06.2010 matka s deťmi vycestovala na Slovensko na prázdniny, pričom sa v auguste 2010
späť do N. nevrátila. Otec nevedel, že matka sa chystá odísť s deťmi natrvalo na Slovensko, s ich
vysťahovaním na Slovensko nikdy súhlas matke nedal. Deti boli vychovávané vo N. jazyku, chodili do
N. škôl a boli zžité s prostredím v dome otca v Y., kde vyrastali, stretávali sa so svojimi súrodencami

narodenými z prvého vzťahu otca. Matka tvrdila a otec túto skutočnosť nepoprel, že vzťahy medzi nimi
boli už dlhšie obdobie napäté, ako partneri a rodičia nevedeli spolu konštruktívne vzájomné problémy a
nezhody riešiť, obaja udávajú viac či menej časté hádky, ktorým boli zrejme vystavené aj maloleté deti.
Matka uviedla, že otec voči deťom agresívny nebol, deti však boli svedkami hádok rodičov a postupom
času prestali mať otca radi a začali ho ignorovať. Ani jeden z rodičov pred 27.06.2010 nepodal na

príslušnom súde vo N. návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletým deťom.Matka pred vycestovaním s deťmi na územie Slovenskej republiky súhlas otca, alebo rozhodnutia
príslušného súdu so zmenou obvyklého pobytu detí nezískala a preto je možné konštatovať, že matka
maloleté detí neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky, keď sa rozhodla, že sa v auguste

2010 späť do N. z prázdninového pobytu na Slovensku nevráti. Samotné vyjadrenie otca prezentované
iba zo strany matky, že sa počas ich hádok a konfliktov mal vyjadriť "aby si zbalila veci a odišla" súd
nevyhodnotil ako súhlas otca s vysťahovaním detí na Slovensko alebo do inej krajiny. Otec matke
súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným
premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Po tom čo zistil, že matka sa s deťmi do N. nevráti,

podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu detí, kontaktoval príslušné štátne orgány a
27.06.2011 po vyjadrení matky na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny U. podal návrh na súd. Tieto
prvostupňové súdu závery súdu v rozhodnutí odvolacieho súdu, ako i k veci vzťahujúcom sa náleze
Ústavného súdu spochybnené rovnako neboli.

V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou
starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.

Priposúdenínadobudnutiaopatrovníckehoprávaotcomkmaloletýmdeťom,ktorématkavprvomkonaní

pred súdom prvého stupňa spochybňovala z dôvodu, že maloletá V. sa narodila počas manželstva
matky s otcom maloletého B. a maloletá T. do 300 dní od rozvodu, súd vykonaným dokazovaním dospel
k záveru, že v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona. Súd preto opätovne aj
v nadväznosti na ostatné uznesenie odvolacieho súdu, ktorý potvrdil správnosť tohto záveru uvádza,
že v danom prípade je možné ustáliť, že obaja rodičia, teda aj otec svoje opatrovnícke právo riadne

vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby detí,
otec zväčša po materiálne stránke ako živiteľ rodiny, keďže matka nepracovala, matka vykonávala
osobnú starostlivosť o deti ktoré boli v útlom veku. Nadobudnutie opatrovníckeho práva p. Q. L. Y.
R. k maloletej V. a T. jednoznačne a bez pochybností preukazujú samotné rodné listy maloletých detí
vystavené po ich narodení a priznaní otcovstva p. Q. L. Y. R. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi

N., podľa platnej právnej úpravy štátu kde sa deti narodili. Súd si vyžiadal prostredníctvom Centra
pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže právny výklad nadobudnutia opatrovníckeho práva v
danom prípade a z jeho záverov bolo zistené, že uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych predpisov
N. zakladá jeho príbuzenský vzťah voči mal. V. a mal. T., hoci sa mal. V. narodila počas trvania prvého
manželstvamatkyamal.T.vobdobído300dníporozvode.Keďžemalsúdzapreukázanénadobudnutie

opatrovníckehoprávaotcakdeťomzozákona,ktoréajfaktickyvykonávalsúdkonštatuje,žebezsúhlasu
otca (prípadne príslušného súdu) matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí. Ako už
bolo uvedené s týmto záverom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.

Súd prvého stupňa majúc na zreteli právny názor odvolacieho súdu, vychádzajúci so záverov nálezu

Ústavného súdu, ktorými sa súd prvého stupňa striktne riadil v ďalšom konaní, v súvislosti s
posudzovaním dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia zameral
dokazovanie na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie tvrdenia matky maloletých detí o
možnosti vzniku psychickej ujmy v prípade nariadenia návratu maloletých, rešpektujúc pritom zásadu
prihliadania na najlepší záujem maloletých detí. Súd preto v nadväznosti na právny názor súdov

vyššieho stupňa nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia, odvetvie
klinická psychológia detí a klinická psychológia dospelých. Vypracovaním znaleckého posudku poveril
Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie.

Zo záverom znalkýň tohto ústavu U.r. V. P., U.. a U.. J. B., PhD. uvedených v znaleckom posudku č.

06/2015 vyplynul záver, pokiaľ ide o súčasný psychický stav detí, že tak u maloletej V., ako aj u maloletej
T. možno v prežívaní pozorovať úzkostnosť, plačlivosť a strachové reakcie. V prežívaní maloletej
V. okrem úzkosti dominujú neurotické prejavy, plačlivosť, tenzné a strachové reakcie pri situáciách,
ktoré majú priamu súvislosť s riešením jej rodinnej situácie a možného odchodu do N.. Jej neistota
podľa znalkýň súvisí s rozpadom jej primárnej rodiny vo N. a legalizáciou jej pobytu na Slovensku.

Jej reakcie sú často ovplyvnené konkrétnou situáciou, s preferenciou preberania postojov a emócii
matky. Prežívanie a kognitívny výkon maloletej T. je ovplyvňovaný úzkostnými mechanizmami (a to
aktuálne v spojitosti s negativistickým postojom vo vzťahu s otcom). Vo vnútornom prežívaní maloletej
je prítomná neprimerane zvýšená pohotovosť k úzkostným (anxióznym) reakciám a potreba vzťahovejstabilizácie najmä vo vzťahovom kontexte s otcom. Pocity strachu a úzkosť sú epizodické, vyplývajú zo
stále nedoriešenej rodinnej situácie. Znalkyne ďalej uviedli, že vo N. nebol psychický stav maloletých
detí monitorovaný, matka ani otec neuviedli príčiny, pre ktoré by maloleté deti boli vo N. v odbornej

psychologickej starostlivosti. Po príchode na Slovensko lekárske správy klinických psychológov (od
roku 2011) konštatujú odmietavý postoj detí k otcovi pod vplyvom negatívnych zážitkov. Psychický stav
sa monitoroval najmä počas akútnych reaktívnych reakcií maloletých detí (napr. Návšteva otca v škole).
Farmakologická terapia bola použitá najmä na zníženie úzkostných symptómov v čase vyostreného
tlaku na deti. V tejto súvislosti znalkyne uviedli, že u maloletých detí sa napriek tomu, že počas obdobia

na Slovensku neboli v priamom, intenzívnom kontakte s otcom, neboli svedkom žiadnych fyzických
atakov otca voči matke, udržiava konštantne zlý psychický stav v priamej súvislosti s nedoriešeným
vzťahom ich rodičov. Matka je nositeľkou a udržiavateľkou ich psychického stavu svojim pasívnym
postojom v hľadaní riešení. Pokiaľ ide o vzťah detí k obom rodičom u oboch detí bolo zistené, že majú
pozitívny citový vzťah k matke a sú na ňu silne citovo naviazané. Vzťah k otcovi bol u oboch detí
zhodnotený ako negatívny. U oboch detí bola v správaní pozorovaná prítomnosť strachu z otca, pričom

príčina tohto strachu nie je v osobe otca ako takej, aj keď matka tvrdí opak, ale na základe vnímania
situácie, že by museli odísť do N., resp. by si ich tam otec nedobrovoľne zobral - tzv. uniesol, tak ako
mali možnosť takýto pokus zažiť. Každá situácia stretávania s otcom je v tomto kontexte pre ne vysoko
stresujúca,ohrozujúcaichbio-psycho-sociálnypriestor.Znaleckýmskúmanímbolotiežzistené,ževzťah
oboch rodičov k maloletým deťom je pozitívny. Príčina odmietavého postoja detí k stretávaniu sa s

otcom je zo stále nedoriešenej rodinnej situácie, ktorú rodičia riešia prostredníctvom súdom už takmer 5
rokov a pre deti znamená neustálu neistotu. Deti vidia matku s negatívnym postojom voči otcovi, kopírujú
jej pocity, matku, ktorá nekomunikuje s otcom, otca, ktorý si chce uplatniť svoje rodičovské práva a
ďalších rodinných príslušníkov zo strany matky, prípadne sociálnych pracovníkov, políciu. Sú to podľa
znalkýň práve rodičia, ktorí túto situáciu vytvárajú. Pokiaľ ide o spomienky na N., kde žili a vyrastali bolo

zistené, že obe deti vytesňujú pozitívne zážitky z N. v kontexte dlhodobo prebiehajúceho sporu rodičov
o návrat do tejto krajiny. Sociálne a rodinné väzby maloletých detí, ako aj začlenenie maloletých detí do
spoločnosti v ktorej žijú vyhodnotili znalkyne ako viažuce sa k Slovenskej republike, kde obe úspešne
navštevujú základnú školu, majú tu mimoškolské aktivity, rovesnícke vzťahy, pričom po N. dlhodobo
nekomunikujú a komunikáciu vo N. jazyku odmietajú. Vzhľadom na okolnosti, že maloleté deti žijú v

spoločnej domácnosti s matkou, ktorá jej och základná vzťahová osoba, emočne sú na ňu naviazané
a výchovne sú matkou ovplyvňované aj v názoroch na otca a postojoch k otcovi, ktoré obe kopírujú.
Maloleté deti sú tiež podľa znalkýň ovplyvnené tiež názormi starých rodičov na ich otca, keďže s nimi
žijú v spoločnej domácnosti a títo významnou mierou zasahujú do riešenia ich rodinného a právneho
sporu. V nadväznosti na uvedené závery znalkyne zastali názor, že v danom prípade z psychologického

hľadiska existuje nebezpečenstvo, že návrat detí do krajiny obvyklého pobytu, teda do N. by obe deti
vystavil duševnej ujme.

Otec prostredníctvom právneho zástupcu sa so závermi znaleckého posudku stotožnil len čiastočne
a to pokiaľ ide o dôvody a príčiny citového odcudzenia sa detí od otca a ich strachu z neho. Uviedol,

že v zmysle záverov znaleckého posudku má rozhodujúci podiel viny na súčasnom psychickom stave
detí práve matka, ktorá ich neustále ovplyvňuje proti otcovi a živí u nich strach z jeho osoby, pričom
sa právny zástupca v tejto súvislosti odvolával na citácie znaleckého posudku. Otec namietal závery
znalkýň v zmysle ktorých neodporúčajú návrat detí do N., ani spolu s matkou a to z dôvodu, že
otázka nariadenia návratu je otázka právna, o ktorej rozhoduje výlučne súd, preto v danom prekračuje

vyjadrenie znalkýň rámec odborného posúdenia psychického stavu detí, preto navrhol naň nemožno
prihliadať. Právny zástupca navrhol vypočuť obe znalkyne na pojednávaní a ich výsluch zamerať na
podrobnejšie zdôvodnenie ich záveru, že návrat detí do N. ich môže vystaviť duševnej ujme, a to najmä
v kontexte primeraných opatrení ponúknutých otcom, ktorým je zabezpečenie samostatného bývania
pre matku s deťmi a zabezpečenie odbornej starostlivosti vo N..

Matka sa k znaleckému posudku vyjadrila až na základe vyjadrenia otca a to v podaní doručenom
súdu dňa 02.11.2015 v ktorom uviedla, že má za to, že znalecký posudok je vyhotovený s vysokou
odbornosťou a preto s návrhom otca na výsluch znalkýň nesúhlasila. K otcom navrhovanej odbornej
starostlivosti vo N. matka uviedla, že ide o nerealizovateľný a neprijateľný návrh a to jednak z dôvodu,

že maloleté deti si už vytvorili vzťah k osobám, ktoré im poskytujú odbornú starostlivosť a vytrhnutie
z tohto prostredia by podľa nej znamenalo výrazný zásah do doposiaľ vykonanej práce na psychickej
stabilite oboch maloletých detí, ako aj z dôvodu, že deti nekomunikujú po N., neovládajú N. jazyk ateda odborná starostlivosť vo N. by bola neúčelná, nakoľko by im deti nerozumeli, odhliadnuc od iných
okolností, ktoré by deti priviedli do nebezpečenstva duševnej ujmy.

Vzhľadomnanámietkynavrhovateľasúdnapojednávanídňa02.11.2015vypočul U..V.P.,U..,poverenú
znaleckým ústavom vypracovaním znaleckého posudku, pričom z jej výpovede zistil, že podľa za
súčasnéhostavu,kedysúdetinaúzemíSlovenskauž5rokova súnaozaj"doma"naSlovenskutoužnie
len otázka odbornej starostlivosti, ktorú by vo N. mali, otázka celého sociálneho prostredia, ktoré majú
na Slovensku. Navyše deti nie sú motivované, pretože ani matka nechce ísť do N.. Znalkyňa uviedla,

že predmetom ich odborného posúdenia nie je otázka prístupu druhého rodiča, ale výlučne posúdenie
záujmu maloletých detí. Podiel matky aj otca je v znaleckom posudku podľa znalkyne popísaný veľmi
podrobne a v tejto súvislosti aj znalkyne odporúčali matke samej psychoterapeutickú starostlivosť s
cieľom, aby bola viac nápomocná svojim deťom priblížiť sa k otcovi. Poskytli rodičom priestor aj nad
rámecznaleckéhodokazovania tovoforme ponukymediácie,zaúčelom,abyoni,rodičiaponúklideťom
záverečné riešenie, aby to nebolo na základe súdneho rozhodnutia, rodičia však toho neboli schopní.

Znalkyňa uviedla, že u oboch detí bola zistená obava zo situácie, ktorá by nastala ich návratom do N.,
ktorý oni obe vnímajú a chápu ako únos, čo je spojené s ich spomienkami na situáciu keď ich otec chcel
vziať spred školy (pozn. súdu: išlo o výkon rozhodnutia, ktoré matka nerešpektovala).

V súvislosti s otázkou súdu, či je záujme detí ich "zastabilizovanie" v Slovenskej republike, na základe

čoho dôjde k uprednostneniu širšieho rodinného prostredia pred návratom a tým umožnením bližšieho
vzťahu alebo nápravy vzťahu s ich otcom znalkyňa uviedla, že samotný návrat by z jej pohľadu vzťah k
otcovi neriešil. Podľa jej názoru, pokiaľ deti zostanú na Slovensku a matka nebude súčinná je na súde,
aby nariadil matke napr. psychoterapiu a kontroloval ako vzťah napreduje.
Na otázku právneho zástupcu navrhovateľa, či v rámci znaleckého dokazovania vyplynulo, že deti mali

nejaké psychické problémy už aj vo N., teda či tam navštevovali nejakých odborníkov, resp. či niečo
signalizovalo, že im tam bolo zle sa znalkyňa vyjadrila v tom smere, že z obsahu spisu takéto skutočnosti
nevyplývajú a rodičia žiadne dôkazy o odbornej starostlivosti vo N. nepredložili.
Znalkyňa tiež vo svojej výpovedi k otázke týkajúcej sa záveru znaleckého ústavu o pasivite matky v
hľadaní riešení a v tom, aby bola nápomocná k obnoveniu vzťahov detí s otcom uviedla, že matka

síce zabezpečuje psychologickú (psychiatrickú) starostlivosť, ale sama nie je nápomocná, riešenie
ponecháva výlučne na odborníkov, čo síce je riešenie, ale zatiaľ to k náprave vzťahov maloletých detí
s otcom nevedie. Pokiaľ ide o aktívne konanie matky proti otcovi a jej podiel na súčasnom psychickom
stave detí podľa znalkyne je zrejmé, že vzhľadom na to, že matka má spor s otcom a deti žijú v
tom prostredí, sú v tom nepriamo podnecované, keďže žijú v tom negatívnom prostredí. Znalkyňa tiež

uviedla, že napriek tomu, že návrat do N. neznamená ich návrat k otcovi, vo vnímaní detí sa spája
osoba otca s N., bohužiaľ je to neoddeliteľné, hoci podľa nej spory nenastali kvôli krajine ako takej, ale
kvôli ich vzájomným sporom. Podľa znalkyne v rámci znaleckého skúmania bolo zistené, že priebeh
psychických problémov detí od ich premiestnenia na Slovensko v roku 2010 (teda či sa ich psychický
stav zlepšuje alebo problémy gradujú) je priamo závislý od gradácie súdneho sporu ich rodičov, keď

sa deje nejaké dokazovanie, právny úkon a deti vedia, že sa to bude diať, vtedy sa ten psychický
stav zhoršuje. Bez ohľadu na to v akej krajine, ich duševný stav je závislý od stavu konfliktu rodičov.
Informácie o súdnych konaniach sprostredkúva deťom bezpochyby matka, s ktorou žijú, cez matku sa
dostávajú do problematiky, preto v prípade ďalšieho trvania sporu sa gradácia psychických problémov
detí podľa znalkyne nedá vylúčiť ani v prípade, že zostanú na Slovensku, nakoľko deťom za trvania

sporu o návrat chýba istota ako základná bazálna potreba. V prospech detí by podľa znalkyne bola aj
zmena postoja matky k otcovi, ktorý postoj by matka musela neutralizovať a oddeliť partnerský konflikt
od rodičovského. Znalkyňa na základe záverov prijatých v znaleckom posudku zotrvala na názore, že
vzhľadom na sociálne prostredie detí, v ktorom sú ukotvené už päť 5 rokov a skutočnosť, že matka je pre
deti základná opora, neodporúčajú návrat do N. s matkou ani bez matky. Za dôvod prečo sa psychický

stav detí nezlepšuje označila znalkyňa skutočnosť, že nie je ukončený spor, tiež že deti stále nevedia či
budú môcť na Slovensku zostať, chcú mať istotu, kde budú, ako budú, stále majú totiž strach, že pôjdu
niekam kam nechcú. Znalkyňa sa vo svojej výpovedi vyjadrila aj k otázke rozumová vyspelosti detí vo
vzťahu k ich schopnosti vyjadriť svoj názor, keď uviedla, že sú to normálne inteligentné deti, len majú
detský vek, svoj názor však vedia vyjadriť, tak ako uviedli v znaleckom posudku.

V ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa otec naďalej trval na podanom návrhu a žiadal, aby súd
nariadil návrat detí do miesta ich obvyklého pobytu do N.. Zotrval na všetkých skutkových a právnych
tvrdeniach uvádzaných v návrhu a v doterajšom konaní, pričom vo vzťahu k záverom odvolaciehosúdu ako aj v nadväznosti na závery Ústavného súdu SR prezentované k veci vzťahujúcom sa náleze
prostredníctvom právneho zástupcu argumentoval tým, že pokiaľ v náleze Ústavného súdu bolo dané
usmernenie, ktoré z neho vyplýva, tak je potrebné konštatovať, že na dôkaznej situácii sa od posledného

rozhodnutia nič zásadné nezmenilo. Ústavný súd nariadil klásť pri primeraných opatreniach väčšiu váhu
na zabezpečenie návratu detí po psychickej stránke, na čo navrhovateľ reagoval rozšírením zoznamu
primeraných opatrení o poskytnutie psychologickej pomoci deťom pred odchodom do N. a o jazykovú
prípravu detí ešte na Slovensku. Navrhovateľ taktiež preukázal, že je zabezpečená integrácia detí
do školského prostredia vo N., pokračovanie v ich jazykovej príprave vo N. a v prípade potreby aj

poskytovanie lekárskej pomoci zo strany detského psychiatra. Opätovne upozornil na skutočnosť, že
psychické problémy detí začali až po príchode na Slovensko a matka prvý krát vyhľadala psychológa
až v januári 2011 t.j. pol roka po príchode na Slovensko. I toto konanie je zo strany matky účelové,
pretože v tom čase už prebiehalo vo N. opatrovnícke konanie a matka si potrebovala iba zabezpečiť
dôkazy. Ústavný súd ďalej vo svojom náleze nariadil podrobne preskúmať rodinnú situáciu a tvrdenia
o vážnej ujme a to s poukazom na rozhodnutie ESĽP č. 27853/09 z 26.11.2013, v tejto súvislosti

však nie je možné zamieňať si aktuálny nepriaznivý psychický stav detí spôsobený matkou s hrozbou
ujmy v prípade nariadenia návratu, ktorú má na mysli citované rozhodnutie. Aj znalkyňa pred súdom
uviedla, že základným zdrojom stresu detí je prebiehajúci súdny spor, ktorý ale po vydaní rozhodnutia
samozrejme skončí, pokiaľ matka argumentuje dĺžkou pobytu detí na Slovensku, tak aj Ústavný súd
uviedol v náleze v tomto konaní, že samotná dĺžka pobytu detí nie je dôvodom na nenariadenie návratu.

Nariadil iba skúmať sociálne väzby detí a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej
a pod. povahy. Žiaden z týchto faktorov nenariadenie návratu neodôvodňuje. Súdne konanie v trvaní 5
rokov nezavinil otec. Pokiaľ ide o širšie rodinné vzťahy tak nemožno uprednostniť zachovanie vzťahu
detí k širšej rodine matky pred ich vzťahom k otcovi. Otec mal za to, aj s poukazom na znalecký posudok,
že samotný návrat detí do N. nepredstavuje žiadny problém. Situáciu má v rukách matka a je na nej, aby

vysvetlila deťom, že im vo N. nič nehrozí. Pre deti nie je dôležité v akej krajine žijú, ale aké sú vzťahy
medzi rodičmi. Navyše znalkyňa nevylúčila, že psychické problémy môžu pretrvávať aj v prípade ich
ponechania na Slovensku, preto zastal názor, že sú splnené všetky podmienky na nariadenie návratu
a že návrat detí do N. je v ich najlepšom záujme.

Vďalšomkonanírovnakomatkazotrvala nasvojompostojiažiadalanávrhotcazamietnuť,pretoženieje
v záujme maloletých detí, aby súd naradil ich návrat do N.. Prostredníctvom splnomocneného zástupcu
dôvodila tým, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že návrat maloletých do krajiny obvyklého
pobytu, do N. by bol pre obe deti maloleté deti nevhodný, nakoľko existuje vážne nebezpečenstvo, že
návrat by deti vystavil duševnej ujme. Matka poukázala na to, že maloletá V. mala v čase odchodu

do Slovenskej republiky päť rokov, 1 mesiac a 1 deň, pričom z toho tri roky bola výlučne v osobnej
starostlivosti matky z dôvodu veku dieťaťa, pričom predškolské zariadenie vo N. navštevovala cca dva
roky. Maloletá T. mala v čase premiestnenia tri roky, 8 mesiacov a 21 dní, pričom z toho tri roky bola
výlučne v starostlivosti matky z dôvodu veku dieťaťa, pričom predškolské zariadenie vo N. navštevovala
cca 1 rok. Po príchode na Slovensko začali obe maloleté deti od septembra 2010 navštevovať školské

zariadenia, krúžky a iné mimoškolské aktivity, ktoré navštevujú doposiaľ, teda viac ako päť rokov. Keďže
maloleté deti sa na Slovensku zdržiavajú viac ako päť rokov je zrejmé, že obe maloleté deti žijú viac
v Slovenskej republike ako vo N. republike, pričom ako je súdu známe žijú tu v rodinnom dome spolu
so svojou matkou, otcom a starými rodičmi. Berúc do úvahy tieto skutočnosti je sporné, či nariadenie
návratu do N. by v tomto konkrétnom prípade predstavovalo rozhodnutie v súlade s "najlepším záujmom

dieťaťa" v zmysle judikatúry ESĽP. Matka poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku, z
ktorého vyplýva, že Haagsky dohovor a Dohovor o právach dieťaťa musia byť interpretované v súlade
a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je záujem dieťaťa. Poukazujúc podrobne na závery
uvedeného rozhodnutia matka prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedla, že je nemysliteľné,
aby sa súd nevysporiadal v prvom rade s vypracovaným znaleckým posudkom č. 6/2015, kde v závere

odpovedi na otázku č. 13 znalec vyjadril, že existuje nebezpečenstvo, že návrat maloletej V. a T. do
krajiny obvyklého pobytu by ich vystavil duševnej ujme. Závery znaleckého posudku sa podľa matky
vo výraznej miere zhodujú s lekárskymi správami psychológov, ktorý vo svojich odborných záveroch
taktiež konštatovali, že návrat by pre obe maloleté deti bol maximálne traumatizujúci, pričom je potrebné
brať na zreteľ, že obe maloleté deti sú doposiaľ stále pod odborným dohľadom detského psychiatra

Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, nakoľko ich stav sa z dôvodu pretrvávajúcej
obavynezlepšuje.Vtomtosmerepoukázalamatka navýpoveďznalkynepodľaktorej,prezabezpečenie
psychologickej stability oboch maloletých detí je v prvom rade potrebné, aby obe maloleté deti nadobudli
istotu, že zostanú s matkou v ich doterajšom prostredí. Matka poukazovala tiež na to, že s poukazom načlánok 12 Dohovoru o právach dieťaťa je súd povinný zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať
svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, pričom
názorom detí sa musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni. Povinnosť klásť

pozornosť na názor dieťaťa vyplýva aj z článku 13 Haagskeho dohovoru, podľa ktorého je možné
odmietnuť návrat dieťaťa aj vtedy, ak príslušný orgán zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom. V danom
prípade mala matka za to, že vzhľadom na rozumovú vyspelosť maloletých detí a na ich vek (V. XX
rokov, T. X rokov) je nutné pri rozhodovaní prihliadať na názor maloletých detí, ktoré sa viackrát vyjadrili,
že chcú zostať s matkou na Slovensku.

Z písomného vyjadrenia kolízneho opatrovníka doručeného súdu dňa 09.11.2015, ktorým
ospravedlňoval svoju neúčasť na pojednávaní vyplynulo, že v rámci rešpektovania jednotlivých práv
dieťaťa medziiným i práva na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, kolízny opatrovník ešte v
roku 2012 na základe požiadavky právneho zástupcu otca T.. J. K. operatívne poskytli súčinnosť a
pomoc za účelom stretnutia maloletých detí P. s ich otcom. Snahou orgánu sociálnoprávnej ochrany
detí a sociálnej kurately bolo vytvorenie a poskytnutie vhodných priestorových pomerov pre pokojnú a

dôstojnú realizáciu stretnutia rodiča a dieťaťa. Psychológ ich úradu sa počas stretnutí snažil o vytvorenie
vhodnéhoprostrediaapríjemnejatmosféryzaúčelomnadviazaniakontaktumedziotcomajehodcérami.
Táto snaha sa však nestretla s pochopením maloletých detí, matky, ako aj ostatných jej príbuzných,
ktorí ju sprevádzali. Napriek tomu, že sa uskutočnili tri takéto stretnutia, tak ani na jednom z nich
nedošlo k normálnemu a hodnotnému kontaktu otca s deťmi. Deti pôsobili ustráchane, úzkostlivo sa

držali matky, nechceli sa ani vyzliecť zo zimných vecí, vzlykali. Vyhýbali sa očnému kontaktu s otcom,
odmietali komunikovať, prevziať si sladkosti alebo hračky, ktoré im priniesol. Rodičia a ostatní príbuzní,
ktorí sa nachádzali v priestoroch úradu sa vzájomne slovne napádali. Jedno zo stretnutí sa dokonca
skončilo skôr ako mohlo začať, keďže na chodbe úradu došlo k verbálnemu konfliktu medzi matkou,
jej príbuznými a otcom detí, čoho svedkami boli aj samotné maloleté deti. Z týchto dôvodov aktivity

zamerané na pomoc a sprostredkovanie vhodných podmienok pre pokojnú a dôstojnú realizáciu
kontaktov otca s deťmi vyhodnotili ako kontraproduktívnu, nakoľko tieto situácie vyostrovali vzájomný
konflikt medzi rodičmi, navyše za prítomnosti a priamej účasti maloletých detí. Vzhľadom na skutočnosť,
že prvoradým záujmom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí je najlepší záujem dieťaťa, žiadali oboch
rodičov, aby si najskôr vyriešili svoj vzájomný konflikt prioritne medzi sebou, bez prítomnosti detí.

Rodičia však žiadnym spôsobom nekooperovali a svoje problémy neriešili, na základe čoho zostávali
maloleté deti i naďalej vystavené neistote a permanentnej stresovej záťaži. Situácia detí sa podľa
kolízneho opatrovníka ďalej zhoršila uskutočnením výkonu rozhodnutia realizovaným Okresným súdom
U. v októbri 2013. Počas uvedeného výkonu došlo k vysoko negatívnej reakcii maloletých detí, ktorá
vyústila do privolania rýchlej lekárskej pomoci a ich následnej hospitalizácie v Nemocnici s poliklinikou

U.. Podľa následnej lekárskej správy deti vykazovali prejavy nervového zrútenia a emočného stresu s
vegetatívnymi prejavmi. Deti boli prepustené s odporučením kľudového režimu, vylúčením stresových
podnetov a potrebou v psychoterapeutických stretnutiach. Obe maloleté deti postupujú dlhodobo
psychoterapiu, avšak bolo nevyhnutné pristúpiť k liečbe antidepresívnej, za pomoci farmakoterapie.
V rámci ďalšej realizácie sileného kontaktu detí s otcom kolízny opatrovník zastal názor, že nie je

možné vylúčiť skutočnosť opätovného vystavenia detí takej situácii, ktorá im spôsobí taký negatívny a
psychicky traumatizujúci stav, ktorý nepriaznivo ovplyvní ich ďalší celkový fyzický, psychický a sociálny
vývin. Za negatívum kolízny opatrovník vyhodnotil, že napriek týmto skutočnostiam ani jeden z rodičov
doposiaľ reálne nezmenil svoj postoj a nebol ochotný v záujme maloletých detí ustúpiť, kooperovať,
resp. zmeniť svoje správanie tak, aby riešením sporu automaticky i znížili napätie a stresovú situáciu

u svojich detí. Maloleté deti sa tak stali rukojemníkmi sporu svojich rodičov, kde ich psychický stav
sa vyvíja a graduje konflikt rodičov o ich návrat. Kolízny opatrovník uviedol, že jeho stanovisko a
ním tvrdené fakty potvrdili aj závery znaleckého posudku vypracovaného Výskumným ústavom detskej
psychológie a patopsychológie dieťaťa v Bratislave. S poukazom na závery znaleckého posudku preto
kolízny opatrovník navrhol, aby súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aktuálny psychický stav detí a

vydal rozhodnutie, ktoré bude sledovať najlepší záujem maloletých detí.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodnoprávne záväzky.

Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu
dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod
č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ),cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu
alebo sú v ňom zadržiavané, a

b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu
sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 3 Dohovoru

Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b)v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na
základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody
platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Dohovoru

Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred
justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa
neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite

návrat dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného
roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým
prostredím.
Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené

na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.
Podľa čl. 13 Dohovoru
Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu
nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho
vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičnýalebosprávnyorgánmôžeodmietnuťnariadiťnávratdieťaťaajvtedy,akzistí,žedieťanesúhlasí
s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie
o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého
pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 19 Dohovoru
Rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení
opatrovníckeho práva.
Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia
tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská

republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že návrhu
otca nie je možné vyhovieť.

V konaní bolo jednoznačne preukázané, že maloleté deti P. mali obvyklý pobyt vo N., kde sa narodili
a vyrastali nepretržite až do júna XXXX, kedy matka s deťmi vycestovala počas letných prázdnin na
Slovensko. Krajinu obvyklého pobytu matka nespochybňovala. V konaní súd opäť dospel k záverom, žeopatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia a že matka maloleté deti od augusta XXXX neoprávnene
zadržiava na území Slovenskej republiky, bez súhlasu otca alebo príslušného súdu.

Maloleté deti sa od augusta XXXX nepretržite doposiaľ zdržujú na území Slovenskej republiky, osobnú
starostlivosť o deti vykonáva matka, ktorá býva u svojich rodičov v U. v rodičovskom dome. Maloleté
deti súd zdravé, obe na území Slovenskej republiky navštevujú Základnú školu a mimoškolské aktivity,
majú kladné hodnotenia od triednych učiteľov, dosahujú výborný prospech. Otec matke posiela na výživu
detí 100 eur mesačne, o stretnutia s deťmi prejavuje po celý čas pobytu detí na území SR záujem, deti

osobne navštevoval. Matka uviedla, že je dlhodobo práceneschopná, o čom potvrdenie, alebo lekársku
správu o jej zdravotnom stave súdu však nepredložila.

Otec v konaní preukázal zabezpečenie nasledovných primeraných opatrení (č.l. 1425 a nasl.):
- zmluva o nájme bytu z 19.2.2013 s prenajímateľom D. v Y. v prospech matky a maloletých detí
na adrese Xrue de N., XXXXX Y. N. republika, pričom z potvrdenia o zaplatení nájomného zo dňa

04.12.2015vyplýva,žeotecodčasuuzavretiazmluvyriadneplatíplatbyzabyt,proičomdoposiaľzaplatil
na nájomnom viac ako 20 000,- Eur.
- potvrdenie starostky obce Y. zo dňa 04.12.2015, ktorým sa zaväzuje predĺžiť nájomnú zmluvu na
predmetný byt ku dňu jej skončenia dňa 18.02.2015 na dobu 6 rokov.
- potvrdenie banky HSBC zo dňa 08.12.2015 preukazujúce zostatok vo výške 2 400,- Eur s tým, že ako

príjemca je uvedená J. P..
- tri otvorené letenky na meno: V. P., T. P. a J. P. (F.- M.), za ktoré otec uhradil po 553,802,- Eur na každé
z detí a za letenku pre matku zaplatil 706,80 Eur.
- email od U.. T. U. zo 14.12.2015. ide o psychologičku, ktorú deti navštevujú od roku 2011 a ku ktorej
majú dôveru. Psychologička v ňom prisľúbila súčinnosť pri poskytovaní psychologickej spolupráce s

maloletými deťmi za účelom uľahčenia adaptácie detí vo N.. Náklady na psychologickú pomoc deťom
sú hradenú zo zdravotného poistenia.
- intenzívna jazyková príprava detí na Slovensku pred odchodom do N. za účelom zabezpečenia ktorej
otec zložil na depozitný účet advokáta T.. T. W. sumu 700,- Eur pokrývajúcu výučbu pre obe deti na
tri mesiace

- list pani F. J. z príslušného domu solidarity zo dňa 30.11.2012 so stručným opisom systému ochrany
detí a sociálnej kurately vo N. vrátane uvedenia mena konkrétnej sociálnej pracovníčky a kontaktu (pani
R.), na ktorú sa matka po príchode do N. môže obrátiť.
- potvrdenie R. J. L. zo dňa 30.11.2015 o možnosti pani P. požiadať o finančnú pomoc vo N..
- úradné potvrdenie zo dňa 30.11.2015 - "príjem na základe aktívnej solidarity", potvrdenie o možnosti

pani P. poberať rodinné prídavky vo N., z ktorého vyplýva, že matka má nárok na sociálne dávky vo
výške 788,- Eur mesačne.
- osvedčenie o registrácii poistenca zo dňa 27.11.2015 na meno R. Q. - oprávnené osoby V. P. a T. P.
- zdravotné poistenie
- potvrdenie L.. R. D. (detský psychiater) zo dňa 30.11.2015, v ktorom sa zaväzuje deťom po návrate

poskytovať psychoterapeutickú starostlivosť.
- čestné vyhlásenie pani B. R. zo dňa 02.12.2015, ktorým sa zaväzuje, že bude nápomocná deťom a
otcovi pri sprevádzaní ich ako tlmočníčka pri návštevách u lekára a takisto deťom na pár hodín v týždni
pomáhať pri školských povinnostiach.
- potvrdenie pani L. L. zo dňa 08.12.2015, ktorým sa zaväzuje, že bude nápomocná deťom a otcovi pri

sprevádzaní ich ako tlmočníčka pri návštevách u lekára a takisto deťom na pár hodín v týždni pomáhať
pri školských povinnostiach.
- potvrdenie školského zariadenia C. V. zo dňa 24.11.2015 o možnosti maloletých detí navštevovať po
návrate ich školu v Y., ktorá vie poskytnúť osobitný pedagogický prístup žiakom z iných krajín.
- osvedčenie riaditeľstva útvarov pre školstvo dapartmentu J.-L. zo dňa 09.12.2015 osvedčujúce,

že pedagogické jednotky pre žiakov pochádzajúcich z iných krajín a majúcich iný materinský jazyk
zabezpečujú prijatie žiakov pochádzajúcich zo zahraničia.

Súd považuje za potrebné uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti
riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru

a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov
o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do
členského štátu jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade,
že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, vyžadujeokrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch 13
a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia), vždy návrat dieťaťa.
K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu,

neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o
týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto
otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie
a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné
ustanoveniaNariadeniaaDohovoruvykladaťpredovšetkýmzhľadiskauvedenýchcieľovazásad,keďže

ich základným cieľom nie je ochrana faktického ani právneho dôsledku konania unášajúceho rodiča.

Súd s poukazom na vyššie uvedenú zásadu najlepšieho záujmu detí, rešpektujúc pritom právny názor
odvolacieho súdu, ako aj nálezu Ústavného súdu vzťahujúceho sa k predmetnej veci, s poukazom aj
na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva dospel k záveru, že návrat maloletých detí

nie je možné nariadiť, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že návrat do
krajiny obvyklého pobytu by obe maloleté deti vystavil riziku vzniku vážnej psychickej ujmy a to aj napriek
vykonaným primeraným opatreniam na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate zo strany
otca maloletých detí, ktoré by za inej dôkaznej situácie zakladali dôvod pre nariadenie návratu podľa
článku 11 bod 4 Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 (ďalej len "Nariadenie"). Súd pri prijatí tohto záveru

vychádzal zo záverov vykonaného dokazovania, keď zo záverov znaleckého posudku vyhotoveného
v súdom nariadenom znaleckom dokazovaní vyplynulo, že "u oboch maloletých detí bola v správaní
pozorovaná prítomnosť strachu z otca, pričom príčina tohto strachu nie je v osobe otca ako takej, aj
keď matka tvrdí opak, ale na základe vnímania situácie, že by museli odísť do N., resp. by si ich tam
otec nedobrovoľne zobral - tzv. uniesol, tak ako mali možnosť takýto pokus zažiť." Za situácie, kedy

zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že akákoľvek zmienka o otcovi sa u maloletých detí
spája s otázkou ich možného návratu do N., ktorý obe rezolútne vo svojich vyjadreniach odmietajú a
v tomto kontexte je pre ne vysoko stresujúca (zmienka), ohrozujúca ich bio- psycho-sociálny priestor
nebolo možné v záujme maloletých detí prijať zo strany súdu prijať iný záver ako ten, že v danom prípade
nie je možné návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu nariadiť. Znalkyne v súvislosti so

psychickým stavom maloletých uviedli, že pre dlhoročný spor rodičov o miesto, kde deti budú ďalej žiť,
chýba deťom istota, ktorá je základnou potrebou pre harmonický duševný vývoj.

Súdprirozhodovaníonariadenínávratumaloletýchdetídokrajinyichobvykléhopobytupostupompodľa
článku 13 písm. b) Dohovoru, v zmysle ktorého, justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť

návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti,
v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory prihliadol v nadväznosti na vykonané znalecké dokazovanie
aj na názor maloletých detí prezentovaný maloletými deťmi pred znalkyňami, z ktorého jednoznačne
vyplynulo, že obe maloleté deti svoj návrat do krajiny ich obvyklého pobytu - do N. republiky odmietajú,
pričom mladšia T. sa pred znalkyňami vyjadrila v tom smere, že by si radšej siahla na život ako sa vrátila

do N.. Napriek tomu, že podľa názoru súdu tieto úzkostno - ohrozujúce produkcie rozhodne v zmysle
záverov znalkýň nemožno klásť za vinu otcovi (najmä za situácie, kedy je otec takmer 5 rokov de facto
vylúčený z výchovného pôsobenia na deti a naopak závery znalkýň preukázali, že je to matka, ktorá
pred deťmi naplno prejavuje svoju animozitu voči otcovi) je potrebné v zmysle základnej zásady, resp.
povinnosti súdu prihliadať na najlepší záujem maloletých detí pri rozhodovaní brať na zreteľ aj názor a

postojmaloletýchdetíknávratuatobezohľadunaskutočnosťktozrodičovdoakejmierysanavytvorení
tohto názoru podpísal, nakoľko predmetom tohto konania je posúdenie otázky či v danom prípade sú
splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletých detí v zmysle návrhu otca, vrátane posúdenia
otázky, či prípadný návrat môže maloleté deti vystaviť nebezpečenstvu psychickej ujmy, resp. ich priviesť
do neznesiteľnej situácie, pričom s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nebolo možné

prijať iný záver ako ten, že maloleté deti vo svojom prežívaní veľmi negatívne a ohrozujúco vnímajú
možný návrat a preto riziko vzniku psychickej ujmy na ich strane nie je možné vylúčiť.
Sumarizujúc uvedené závery, súd potom čo v ďalšom konaní starostlivo preskúmal celkovú rodinnú
situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy (poukazujúc
pritom na rozhodovaciu činnosť ESĽP v návratových veciach) dospel k záveru, že v danom prípade je

potrebné rozhodnúť tak, že súd návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu nenariadi.O trovách štátu súd rozhodol podľa 148 ods.1 O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania
proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre
oslobodenie od súdnych poplatkov.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie sa mohlo začať i bez návrhu.

V danom prípade dospel súd vychádzajúc z charakteru prejednávanej veci k záveru, že konanie o

nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je treba v súvislosti s posudzovaním
náhrady trov konania vzniknutých účastníkom chápať ako konanie nesporové, aj napriek tomu, že môže
začať len na návrh účastníka, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 176 ods. 2 O.s.p., pričom existujú
aj iné konania starostlivosti súdu o maloletých, ktoré je možné začať len na návrh a je zrejmé, že v týchto
konaniach možno len ťažko hovoriť o úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pre
rozhodovanie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 142 a § 143). Analogicky je preto podľa

súdu potrebné aj v konaní o návrat maloletého dieťaťa postupovať podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm.
a/ O.s.p. a nie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd s poukazom na uvedené preto žiadnemu z účastníkov
konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom

súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Súčasne je v ňom potrebné uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.