Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/178/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112204450
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Rudolf Ďurta
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6112204450.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: AGC Trenčín, s.r.o., so sídlom Súvoz
12, 911 01 Trenčín, IČO: 30 999 201, právne zastúpeného JUDr. Tatianou Čarskou, advokátkou so
sídlom Advokátskej kancelárie Komenského 18B, 974 01 Banská Bystrica proti povinnému: O. W., nar.
XX.XX.XXXX,bytomL.X,XXXXXZ.Z.,podnikajúcipodmenomO.W.-IZOGLAS,sosídlomRadvanská
7, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 10 987 517, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 1 418,58

eur a príslušenstva, vykonávanej Mgr. Ing. Ivanom Šteinerom, PhD., súdnym exekútorom so sídlom
Exekútorského úradu Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, pod spisovou značkou EX 88/2012,
o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/520/2012-38
zo dňa 03.08.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že dňa 24.02.2012 vydal poverenie pre súdneho exekútora
Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD. na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky
oprávneného v sume 1 418,58 eur a príslušenstva. Exekúcia je vedená na podklade exekučného titulu,
ktorým je vykonateľný rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 39Cb/1/1998-Pú-254 zo dňa

01.03.2010.

Súdny exekútor návrhom zo dňa 26.06.2014 žiadal exekúciu z dôvodu povolenia reštrukturalizácie na
majetok povinného zastaviť. V návrhu si uplatnil trovy exekúcie v sume 490,55 eur.

Súd z Obchodného vestníka č. OV 77/2014 zo dňa 23.04.2014 nadobudol vedomosť, že uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1 R/6/2014 zo dňa 15.04.2014 bolo voči povinnému začaté
reštrukturalizačné konanie. Z Obchodného vestníka č. OV 91/2014 zo dňa 15.05.2014 ďalej vyplynulo,
že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1R/6/2014 zo dňa 16.05.2014 (správne má byť
uvedené zo dňa 06.05.2014) bola na povinného ako dlžníka povolená reštrukturalizácia.

Okresný súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/104/2008

vyslovil,ževprípadezastaveniaexekučnéhokonaniaexlegevzmyslezákonač.7/2005Z.z.okonkurze
a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZoKR“) je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie analogicky ako
v prípade zastavenia exekúcie ex lege.

Bol toho právneho názoru, že vychádzajúc z ustanovení § 116 ods. 4 a 155 ods. 2 ZoKR súd nemohol

zaviazať na náhradu trov exekúcie povinného, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie
skončilo ex lege povolením reštrukturalizácie. Ako uviedol okresný súd, exekútor si mal prihlásiť trovyexekúcie ako svoju pohľadávku u správcu v prebiehajúcom reštrukturalizačnom konaní, ktoré začalo
počas vedenia exekúcie. Ak tak sám neurobil, sám sa pričinil o zmarenie možnosti, čo aj čiastočne
uspokojiť svoje trovy exekúcie na majetku povinného. V tejto súvislosti sa súd nestotožnil s názorom

súdneho exekútora, že trovy exekúcie si do reštrukturalizačného konania prihlásiť nemohol, pretože
nárok na jeho trovy sa pohľadávkou stáva až rozhodnutím súdu o trovách exekúcie. Trovy exekúcie
mu totiž vznikali postupne s výkonom exekučnej činnosti, v dôsledku čoho mu vznikla pohľadávka proti
povinnému, ktorá nadobudla charakter pohľadávky reštrukturalizačnej.

Ďalej okresný súd ozrejmil, že pokiaľ nie je možné, aby trovy exekúcie uhradil povinný, zákon umožňuje
súdu uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie aj oprávnenému, a to podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku, ak zistí, že na takéto rozhodnutie sú splnené zákonné predpoklady. Keďže v prejednávanej
veci oprávnený žiadny spôsobom nezavinil zastavenie exekúcie a neexistuje žiadna príčinná súvislosť
medzi konaním oprávneného a povolením reštrukturalizácie povinného, a teda zastavením exekúcie,
súd nevzhliadol zákonnú možnosť pre uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v

zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Totožný záver vyslovil súd aj vo vzťahu k uloženiu tejto
povinnosti oprávnenému podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže k zastaveniu exekúcie
nedošlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

V posudzovanej veci podľa okresného súdu neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 203 ods.

3 Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu exekúcie ex lege nedošlo z dôvodu, že na majetok
povinného bol vyhlásený konkurz. Zákonnú úpravu citovaného ustanovenia považoval súd za striktnú
a nepripúšťajúcu možnosť zaviazať na náhradu trov zastavenej exekúcie z iného než v ňom expressis
verbis ustanoveného dôvodu. Súd poukázal na to, že podľa ust. 1 ZoKR existujú dva základné spôsoby
riešenia úpadku dlžníkov, ktorých podstata a cieľ sú odlišné. Zatiaľ čo konkurz je likvidačným procesom,

v ktorom sa speňaží majetok úpadcu a z výťažku sa uspokoja jeho veritelia, pri reštrukturalizácii
je zachovanie podniku základným predpokladom úspechu. S ohľadom na uvedené je podľa súdu
zrejmé, že ak zákonodarca v ustanovení § 203 ods. 3 Exekučného poriadku podmienil zaviazanie
oprávneného na úhradu trov konania vyhlásením konkurzu, nemožno toto ustanovenie aplikovať
analogicky aj na reštrukturalizáciu, pretože ide o dve odlišné a samostatné konania. Na základe

vyššie uvedeného právneho rozboru potom v predmetnej exekučnej veci nebol zákonný dôvod pre
uloženie povinnosti oprávnenému uhradiť trovy zastavenej exekúcie. Svoj právny názor súd považoval
za konformný s právnymi názormi vyslovenými v rozhodnutiach odvolacieho súdu. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13 CoE/177/2013-34 zo dňa 26.02.2014,
č.k. 41CoE/264/2013-35 zo dňa 04.09.2013, č.k. 2CoE/320/2013-32 zo dňa 27.11.2013 a č.k. 12

CoE/105/2013-37 zo dňa 29.11.2013.

Súd v napadnutom rozhodnutí poukázal aj na to, že rozhodnutie, ktorým nie je exekútorovi priznaná
náhrada trov exekúcie je konformné a súladné s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej
republiky,ktorývoviacerýchsvojichrozhodnutiachpoukázal,konkrétnevrozhodnutíIII.ÚS351/2007,IV.

ÚS 236/2008, I. ÚS 377/2008, I.ÚS 438/2008, IV. ÚS 38/2008, III. ÚS 128/2008, III. ÚS 432/2008, II. ÚS
27/2008,priamokonštatoval,žeinterpretáciaaaplikácia§203Exekučnéhoporiadkusúdmitak,akobolo
vyslovené i v tejto exekučnej veci, nie je v rozpore s účelom a cieľom zákona a toto zákonné ustanovenie
vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať.
Takéto rozhodnutia súdov sú podľa exekučného súdu napokon plne v súlade so sledovaným účelom a

zmyslom samotného exekučného konania, ktorého prvoradým cieľom je nesporne zabezpečiť nútený
výkon povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu. Zároveň, vo vzťahu k obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je nepochybne aj
nárok na náhradu trov konania, považoval za potrebné uviesť, že tento nárok možno uplatniť len v
súlade s čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej čl. 51 ods. 1, t.j. za splnenia zákonných

predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú v posudzovanom prípade obsiahnuté v Exekučnom poriadku.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor. Navrhol v ňom,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a zaviazal oprávneného povinnosťou nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 490,55 eur alebo aby odvolací súd do napadnutého výroku uznesenie

okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Prípustnosť práva súdneho exekútora podať odvolanie dôvodil ustanoveniami § 243b ods. 1, ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, preto v tomto smere nepovažovalza správne poučenie súdu prvého stupňa, ktorý odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu nepripustil.
Exekučné konanie začalo doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie dňa 9.2.2012, ktorú
skutočnosť považoval z hľadiska prípustnosti odvolania za relevantnú.

K nároku súdneho exekútora na trovy exekúcie uviedol, že tieto sa stávajú pohľadávkou až ich
judikovaním v rozhodnutí súdu. Z uvedeného dôvodu nie je možné, aby svoje právo uplatnil prihlásením
pohľadávky do reštrukturalizačného konania, keďže ide o pohľadávku súdom nejudikovanú, t.j.
pohľadávku neexistujúcu.

Ďalej namietal, že zo strany súdu došlo k mylnej interpretácii Nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. III. ÚS 432/08, a to predovšetkým v tom zmysle, že neuspokojenie nároku súdneho
exekútora na trovy exekúcie môže byť právne akceptovateľné len v prípade, ak súd o jeho nároku
rozhodol a vymoženie trov by z akéhokoľvek dôvodu nebolo možné. Ústavný súd Slovenskej republiky v
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Van der Mussele

proti Belgicku zo dňa 23.11.1983), ktoré má podľa odvolateľa rozdielny charakter, keďže zákon pánovi
Van der Musselovi náhradu za prácu nepriznal. Na rozdiel od uvedeného, Exekučný poriadok súdnemu
exekútorovi nárok na náhradu trov konania priznáva a v prípade, žak súd nezaviaže na ich náhradu
oprávneného, tieto by mal znášať povinný.

K interpretácii uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol aj to, že stav súdneho
exekútora nemožno považovať za monopolný, keďže civilná exekúcia predstavuje len časť exekúcii
popri exekúcii daňovej, colnej, správnej a inej verejnej exekúcii.

Oprávnený sa v podanom písomnom vyjadrení stotožnil s právnym názorom okresného súdu

vyjadreným v napadnutom rozhodnutí, ktoré považoval za vecne správne a žiadal ho odvolacím súdom
potvrdiť. Vo vzťahu k povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekúcie, ktorej sa odvolateľ domáhal,
zdôraznil,žeoprávnenýžiadnymspôsobomzastavenieexekúcienezavinil.Nesúhlasilsaanisostatnými
dôvodmi podaného odvolania.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods.
2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v rozsahu podaného odvolania a odvolanie súdneho exekútora
podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu

(Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o

vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Osobitným zákonom upravujúcim exekučné
konania je zákon č. 233/1995 Z.z.

Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, proti výroku o náhrade trov
konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, proti výroku o náhrade trov
konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté do pred 1. novembrom 2013 sa

dokončia podľa predpisov účinných do 31.októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

Podľa § 243b ods.3 O.s.p. Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov
účinných do 31. októbra 2013, to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 374 ods. 4 O.s.p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal vyšší súdny úradník alebojustičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie
súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka

alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Exekučný poriadok je vo vzťahu k O. s. p. normou lex specialis, čo znamená, že na exekučné
konanie vykonávané podľa tohto osobitného predpisu sa prednostne uplatnia ustanovenia tohto

predpisu. Exekučný poriadok je procesným predpisom, ktorý sa systematicky zaraďuje do občianskeho
procesného práva, úprava v O. s. p. má však iba podporné a komplementárne využitie (podľa § 251 ods.
4 veta prvá O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú
ustanovenia prechádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak).

Na rozdiel od procesnoprávnej úpravy možnosti podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa zakotvenej v O.s.p., podľa ktorej odvolanie sa nepripúšťa iba proti
rozhodnutiam v prípadoch výslovne v O.s.p. stanoveným, Exekučný poriadok je koncipovaný tak, že
naopak taxatívne vypočítava prípady, resp. stanovuje výslovne proti ktorým rozhodnutiam vydaným v
exekučnom konaní exekučným súdom je odvolanie prípustné. A contrario platí, že v ostatných prípadoch
odvolanie prípustné nie je.

V danom prípade bolo rozsahom odvolania rozhodnutie okresného súdu, ktorým súdnemu exekútorovi
uplatnenú náhradu trov konania nepriznal. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané sudcom podľa §
374 ods. 4 O.s.p. vety tretej po zrušení výroku o trovách súdneho exekútora v rozhodnutí vyššieho
súdneho úradníka č.k. 2Er/520/2012-21 dňa 18.11.2014. Vyšší súdny úradník predmetným uznesením

v zastavenej exekúcii vydal rozhodnutie o nároku na trovy exekúcie, ktorých náhradu súdnemu
exekútorovi (I. výroková veta) a oprávnenému (II. výroková veta ) nepriznal. K zrušeniu rozhodnutia v
rozsahu výroku o trovách súdneho exekútora došlo zo zákona.

Keďže odvolanie súdneho exekútora, teda osoby oprávnenej, podané v zákonnej lehote smerujúc proti

rozhodnutiu o trovách exekúcie napadlo po nadobudnutí účinnosti novelizácie Exekučného poriadku
vykonanej zákonom č. 299/2013 Z. z., okresný súd správne v čase rozhodovania interpretáciou ust.
§ 202 ods. 2 O.s.p. použitím argumentum a contrario s poukazom na ust. § 58 ods. 6 Exekučného
poriadku v účinnom znení konštatoval všeobecnú neprípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o náhrade
trov konania v exekučnom konaní a nepripustil jeho devolutívny účinok. V tejto súvislosti sa javí potrebné

uviesť, že napriek novelizácii Exekučného poriadku zákonom č. 233/1995 Z. z. nedošlo k zásadnejším
zmenám v ustanoveniach o trovách exekúcie a v zmysle dôvodovej správy k uvedenému zákonu
bola vypustená dvojinštančnosť prejednania trov exekúcie v dôsledku ustálenia pravidiel rozhodovania
exekučných súdov o trovách exekúcie pri jej zastavení judikatúrou odvolacích súdov.

Odvolanie súdneho exekútora bolo podané dňa 28.11.2013, preto sa odvolací súd nemohol stotožniť
s námietkou v odvolaní a aplikovať na vec ust. § 243b ods. 3 Exekučného poriadku. Zároveň na
prejednávanú vec nebolo možné aplikovať ani ustanovenie § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré je
osobitným hmotnoprávnym prechodným ustanovením s výnimkami uvedenými v ods. 2 cit. ustanovenia.
V súlade so zásadou okamžitej aplikability procesných noriem sa potom na rozhodovanie musia použiť

tie procesné predpisy, ktoré sú účinné v čase rozhodovania súdu.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Vzhľadom k tomu, že Exekučný poriadok možnosť podať proti výroku o náhrade trov exekúcie výslovne
neustanovuje (§ 202 ods. 2 O.s.p., § 58 ods. 6), odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je
prípustné.

Na základe uvedeného krajský súd ako súd odvolací odvolanie súdneho exekútora smerujúce proti

uzneseniu okresného súdu podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.