Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111225812
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111225812.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu:
V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, XXX XX I., právne zastúpeného JUDr. Mario Buksa, právne
služby, s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862 819, proti žalovanej: JUDr. Alena
Balážová, so sídlom N. 8, XXX XX U., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Alena Baková -ABEKO,
so sídlom H. 3, XXX XX I., IČO: 34 383 280, (podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť k 04.01.2011),
v konaní o vylúčenie veci zo súpisu majetku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 20Cbi 10/2011-102 zo dňa 20.11.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 10/2011-102 zo dňa 20.11.2012 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd vylúčil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, ev. č.
MT 833AT, VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza svetlá a nákladný príves zn.
PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 zo súpisu majetku úpadcu: Alena Baková
- ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., IČO: 34 383 280. Vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne
samostatným uznesením, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii, v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „ZKR“), okresný súd zdôraznil, že konanie
o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty je konaním, ktoré má zabezpečiť, umožniť osobám
domáhať sa svojich práv, ktorým do ich práv a právom chránených záujmom zasiahol svojím konaním
súdom ustanovený správca. Správca najčastejšie zasahuje do vlastníckych práv iných osôb tým, že do
konkurznej podstaty zaradí majetok patriaci iným osobám ako úpadcovi. Správca tak robí z rôznych

dôvodov, pričom zákon o konkurze a reštrukturalizácii stanovuje aj v takomto prípade pre správcu
povinnosti. Správca je okrem toho, že takýto majetok do podstaty zaradí, povinný aj zapísať poznámku
o tom, koho práv sa takéto zaradenie do podstaty dotkne, s tým, že je zároveň povinný dotknutú osobu
vyzvať, aby preukázala svoje právo vylučujúce zápis do konkurznej podstaty a v prípade, ak takáto
osoba toto svoje právo správcovi nepreukáže, správca je povinný tretiu osobu vyzvať, aby si svoje právo
uplatnila v lehote 30-tich dní žalobou podanou na príslušnom súde proti správcovi, správkyni. Základným
hmotnoprávnym predpokladom úspechu žalobcu v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty je

dodržanie zákonom stanovenej hmotnoprávnej lehoty, v ktorej je možné podať žalobu. Ustanovenie
§ 78 ZKR presne stanovuje dĺžku tejto hmotnoprávnej lehoty s tým, že § 78 ods. 3 ZKR stanovuje
zároveň výnimku z presne stanovenej lehoty, a to v prípade, ak správca majetok zapíše do podstaty bez
poznámky, resp. s poznámkou v prospech inej osoby, napriek tomu, že mala byť zapísaná poznámkav prospech žalobcu. V danom prípade nastala práve táto situácia, a to, že v konaní bolo preukázané,
že vlastnícke právo k majetku, ktorý bol predmetom tohto konania svedčí v prospech žalobcu, tzn. že
prípadná poznámka mala byť zapísaná práve v prospech žalobcu, čo sa nestalo. Na základe toho neplatí

pre žalobcu stanovená 30- dňová lehota od zverejnenia dotknutého majetku v Obchodnom vestníku,
ale lehota žalobcu zanikne najneskôr rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku, čo sa v
našom prípade nestalo. Okresný súd konštatoval, že z uvedeného dôvodu žalobca podal žalobu včas.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v posudzovanom prípade žalovaná ako

správkyňa úpadcu nevyzvala žalobcu, aby si svoje práva uplatnil na súde žalobou o vylúčenie sporného
majetku podanou proti žalovanej, napriek tomu, že tak urobiť mal, keďže žalobcovi svedčí vlastnícke
právo. Žalovaný v tomto konaní neuviedol a ani okresný súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko v posudzovanom
prípade išlo o kúpnu zmluvu na hnuteľnú vec, ktorá nevyžaduje písomnú formu a vlastnícke právo k
hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho jej odovzdaním, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak,

čo sa v tomto prípade nepreukázalo. Okrem toho úpadkyňa v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemala
zakázané s vlastným majetkom nakladať. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní upravil označenie
žalovanej. Čo sa týkalo námietky nesprávneho petitu, tak podľa okresného súdu bolo potrebné uviesť,
že navrhované znenie žalobného návrhu nie je pre súd doslovne záväzné. Základnou podmienkou
žalobného návrhu je jeho určitosť a zrozumiteľnosť tak, aby bolo súdu zrejmé, čoho sa účastník konania

podanou žalobou domáha. Navrhované znenie žalobného návrhu predstavuje len základný rámec,
v rámci ktorého je súd povinný rozhodnúť, súd však nie je viazaný doslovným znením. Súd má pri
formulácii znenia rozhodnutia možnosť navrhované znenie upraviť tak, aby toto znenie vyhovovalo
platným právnym predpisom a zaužívanej právnej praxi. Toto samozrejme platí len v prípade, ak je
navrhované znenie žalobného návrhu naformulované spôsobom, ktorý umožňuje súdu jednoznačne

určiť to, čoho sa účastník konania domáha tak, ako to vyžaduje § 79 ods. 1 OSP. V zmysle vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že výzvy, oznámenia zo strany daňového úradu boli úpadkyni doručené
až po 17.03.2009, teda po dni uzatvorenia kúpnej zmluvy. Všetky argumenty uvádzané žalovanou boli
argumentmi týkajúcimi sa neúčinnosti, to však okresný súd v tomto konaní nebol oprávnený a ani
povinný skúmať. Okresný súd uviedol, že je pravdou, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva

automaticky aj bez autoritatívneho rozhodnutia súdu, musia však existovať dôvody tejto neplatnosti,
čo však nebolo vykonaným dokazovaním preukázané. Okresný súd vyhodnotil žalobu žalobcu ako
dôvodnú, preto jej v celom rozsahu vyhovel a rozhodol o vylúčení predmetných hnuteľných vecí zo
súpisu majetku úpadkyne. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 OSP tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že
okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého vyriekol nesprávny právny záver.
Žalovaná zdôraznila, že v prvostupňovom konaní prednášala tvrdenia, ktoré doložila aj dôkazmi, na
základe ktorých žiadala od prvostupňového súdu, aby tento prejudiciálne rozhodol, že „bezzmluvný

prevod vlastníctva úpadkyne Aleny Bakovej -ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX Sučany, ICO: 34 383
280 ako „predávajúcej" k osobnému motorovému vozidlu zn. Skoda Octavia, ev.č. MT 8331T, VIN:
TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza a nákladnému prívesu zn. PONGRATZ, ev. č. MT
058YE,VIN:U5GV0555561026539(ďalejlen2HV)zodňa17.3.2009nanavrhovateľaako„kupujúceho"
je neplatným právnym úkonom v zmysle ust. §3, §37 a § 39 zák. č. 40/1964 Zb. OZ, keďže tento

PÚ nebol zo strany ani „predávajúcej" ani zo strany „kupujúceho" robený VÁŽNE, účel tohto PÚ sa
prieči dobrým mravom, na základe čoho odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť v plnom rozsahu.“
Žalovaná sa v tomto sporovom konaní domáhala vyslovenia absolútnej neplatnosti uvedeného právneho
úkonu z dôvodu, že „predávajúca“ - A. D. mala, nad akúkoľvek pochybnosť, vedomosť, že viac ako
dva roky nie je schopná splácať svoje splatné záväzky svojim dodávateľom, štátu - daňové dlhy,

dlhy v sociálnych a zdravotných poisťovniach - čo preukazovala dôkazmi „viď. prílohy 4,5,6,8,11 k
Vyjadreniu zo dňa 10.4.2012“, ktoré jednoznačne preukazovali (najmä príloha 8), že „predávajúca"
mala pred prevodom vlastníctva k dvom hnuteľným veciam na žalobcu -jej blízku osobu, t.j. pred
dňom 17.03.2009 34 veriteľov, ktorým od r. 2008 nesplácala ich splatné pohľadávky, a to až vo výške
104.372,94 Eur (3.144.339,19 Sk), že „predávajúca" tento PÚ realizovala v čase, keď mala vedomosť,

že na jej majetok začali exekučné konania, ako aj daňové exekučné konania, že „predávajúca" týmto PÚ
v spojitosti s ostatnými 4 PÚ (ktoré odporca identifikoval v prvostupňovom konaní spolu so špecifikáciou
excedenčných súdnych sporov vedených Okresným súdom v Žiline) sledovala jeden jediný účel -
previesť vlastníctvo svojho majetku na jej blízke osoby -deti, spoločnosť, v ktorej vykonávala funkciukonateľky a svojho švagra“, všetko za účelom docielenia, aby jej veritelia nemohli uspokojiť svoje splatné
pohľadávky z predaja majetku, ktorý previedla ich dlžníčka - úpadkyňa na sebe blízke osoby - čiže
„predávajúca"týmtopredajompodľažalovanejjednoznačnenesledovalapoctivýzámer.Žalovanánielen

tvrdila vo svojom vyjadrení zo dňa 10.4.2012, ale aj na pojednávaniach dňa 12.4.2012, 3.7.2012 a
30.10.2012 produkovala dôkazy, ktoré nad akúkoľvek pochybnosť preukázali, že aj prevod vlastníctva
k dvom hnuteľným veciam - právny úkon zo dňa 13.7.2009 je neplatným právnym úkonom, podľa
„§ 3, § 37 a § 39, a to absolútne, nakoľko išlo o právny úkon, ktorý bol urobený zo strany oboch
účastníkov tohto právneho úkonu, jak „predávajúcou" tak aj „kupujúcim" nie vážne a v rozpore s dobrými

mravmi - obaja nesledovali poctivý zámer.“ No prvostupňový „súd urobil úplne opačný skutkový a
právny záver na str. 6, tretí odstavec rozsudku, cit.: „ ... odporca v tomto konaní neuviedol a ani súd v
konanínezistilžiadneskutočnosti,ktorébyodôvodňovalizáveroabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonu,
nakoľko v posudzovanom prípade ide o kúpnu zmluvu na hnuteľnú vec, ktorá nevyžaduje písomnú
formu a vlastnícke právo k hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho jej odovzdaním, pokiaľ sa zmluvné
strany nedohodnú inak, čo sa v tomto prípade nepreukázalo...“.Prvostupňový súd prijal tento skutkový a

právny záver napriek tomu, že v konaní žalovaná produkovala dôkazy na dokázanie opaku, čo je však
najzávažnejšie, opak záveru okresného súdu „o platnosti PÚ" vyplýval podľa žalovanej aj zo svedeckej
výpovede A. D. (Zápisnica z konania dňa 3.7.2012), „keďže táto jasne, jednoznačne a zrozumiteľne
vyhlásila, že
- „predmetný prevod vlastníctva k 2HV s navrhovateľom nikdy nedojednávala,

- predmet kúpy 2HV navrhovateľovi „kupujúcemu" nikdy neodovzdala,
- predmet kúpy navrhovateľ ani nikdy neužíval - obe hnuteľné veci od 17.3.2009 užíva spoločnosť
TECHMARK s.r.o. a jej syn,
- kúpnu cenu „predávajúca" od navrhovateľa ako „kupujúceho" nikdy neprevzala - A. D. sa na konaní
dňa 3.7.2012 doslovne svedecky vypovedala, cit.: „ Ja som tie peniaze ani nikdy nevidela ".

Žalovaná v odvolaní poukázala, na podľa nej, ďalšie závažné pochybenia okresného súdu, t.j., že sa
tento v napadnutom rozsudku „nijakým spôsobom nezaoberal, teda ani nezdôvodnil odmietnutie obrany
a návrhov odporcu, ktoré uvádzal odporca vo svojom Vyjadrení zo dňa 10.4.2012, ako aj na konaní
dňa 30.10.2012, t.j. že ku kúpe dňa 17.3.2009 ani nedošlo, lebo neboli splnené zákonné hmotnoprávne

podmienky stanovené v ust. § 588 z.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, tým, že kupujúca
nepredávala predmet kúpy - 2 HV, nemala to ani v úmysle, nakoľko nemala ani vedomosť, že jej manžel
konal a „predal" kupujúcemu - navrhovateľovi 2 HV vlastnícky jej patriace, „predávajúca" neodovzdala
predmet kúpy - 2HV „kupujúcemu", a tento ani od nej neprevzal predmet kúpy, „predávajúca" sa s
„kupujúcim" nedohodla ani na kúpnej cene, „kupujúci" - navrhovateľ „predávajúcej" nezaplatil ani kúpnu

cenu. A. D. svedecky vypovedala na konaní dňa 3.7.2012, cit.: ... " V marci 2009 prišiel manžel domov
s tým, že predal auto a prívesný vozík, aby som pripravila faktúru a príjmový doklad s tým, že peniaze
inkasoval v hotovosti..."

V odvolaní žalovaná namietala aj záver prvostupňového súdu, „ktorý je uvedený na str. 6, v štvrtom

odstavci, poslednej vete rozsudku, cit.: „Všetky argumenty uvádzané odporkyňou sú argumentmi
týkajúcimi sa neúčinnosti, to však súd v tomto konaní nie je oprávnený a ani povinný skúmať".
Je pravdou, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva automaticky aj bez autoritatívneho
rozhodnutia súdu, musia však existovať dôvody jeho neplatnosti, čo však nebolo vykonávaným
dokazovaním preukázané..." Okresný súd „nepoukázal na žiadne ustanovenie akéhokoľvek právneho

predpisu, a už vôbec nie nejaké ustanovenie zák. č. 7/2005 Z.z. ZoKR, z ktorého by vyplynula
povinnosť správcu PREDNOSTNE odporovať PÚ - podávať odporovacie žaloby (pre neúčinnosť PÚ),
pred neplatnosťou PÚ a následnými excedenčnými žalobami.“ Žalovaná mala za to, že v konkrétnom
prípade postupovala odborne, zákonne a správne, keďže po tom, ako úpadkyňa v r. 2008-2009 previedla
všetok svoj hodnotný hmotný majetok na jej blízke osoby, kvalifikovala tieto právne úkony ako absolútne

neplatné podľa § 3, § 37 a § 39 OZ, lebo neboli uzavreté zo strany „predávajúcej", ani zo strany
„kupujúcich" vážne, boli podľa žalovanej uzavreté v rozpore s dobrými mravmi, a preto ich žalovaná -
„správkyňa prevedený majetok úpadkyňou na tretie osoby v r. 2008-2009 zapísala do Súpisu majetku
so sporovými zápismi svedčiacimi v prospech tretích osôb „kupujúcich" právnym titulom absolútnej
neplatnosti predmetných PÚ.“ Žalovaná nepodala odporovacie žaloby na predmetné právne úkony,

teda ani na bez zmluvný prevod, ktorým bolo prevedené vlastníctvo dvoch hnuteľných vecí z úpadkyne
na žalobcu, lebo podľa platnej legislatívy, ale aj známej judikatúry, neplatné právne úkony nemožno
odporovať a poukázala na „Rozsudok NS ČR 30Cdo2432/2007... „Pri právnom úkone, ktorý je neplatný (či absolútne alebo relatívne) nemožno vysloviť jeho
odporovateľnosť, neplatnosť právneho úkonu MA PREDNOSŤ pred jeho odporovateľnosťou a
odporovať možno len platnému právnemu úkonu ..." Rozsudok NS SR 2Cdo 110/02

... „Nedostatok naliehavého právneho záujmu (§80 písm. c/ o.s.p.) na určení neplatnosti právneho úkonu
nemožno vyvodiť z toho, že veriteľ má možnosť domáhať sa vyslovenia neúčinnosti tohto právneho
úkonu..."
Rozsudok KS Žilina 5Co 1874/98
... „ Pojem „ dobré mravy " Občiansky zákonník nedefinuje, vo všeobecnosti však možno hovoriť o

pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje
apresadzujevzájomnáslušnosť,ohľaduplnosťavzájomnérešpektovanie(obdobneObchodnýzákonník
v §265 používa napríklad termín „ zásady poctivého obchodného styku ").
Absolútne neplatný je teda taký právny úkon, v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona, ktorý
nie je dovolený. O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide okrem iného
tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Ide o prípady, keď účastník koná v rozpore so

základnými všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a
konania medzi ľuďmi, resp. subjektmi práva. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so
zreteľom na okolnosti daného prípadne v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo ".
m Salač, J.: Rozpor s dobrými mravy a jeho následky v civilním právu. 1 vydaní. Praha: C. H. Beck, 2000
... „ Generálna klauzula týkajúca sa dobrých mravov chráni právny poriadok pred tým, aby poskytoval

právnu legitimáciu úkonom, ktoré z hľadiska mimoprávnych spoločenských štandardov nemožno
akceptovať...''''
Salač, J.: Rozpor s dobrými mravy a jeho následky v civilním právu. 1 vydaní. Praha: C.H.Beck, 2000
... „ Rozpor s dobrými mravmi predstavuje také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože
je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené..." Rozhodnutie rakúskeho

Najvyššieho súdneho dvora z 10.11.1977, č. 7Ob689/77,7Ob95/98s
... „ Právny úkon je vtedy odporujúci dobrým mravom, keď je jeho obsah nezlučiteľný so základnými
hodnotami právneho poriadku alebo s mravným poriadkom... "
Rozhodnutie rakúskeho Najvyššieho súdneho dvora z 22.4.1975, č. 4Obl0/75, 8Ob236/75
... „ Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z

celkového charakteru dojednania - v zmysle zhŕňajúceho obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité
predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený ..."
Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. 21Cdo 1484/2004
... „ Ustanovení § 3 ods.l občanského zákonníku (o tom, že výkon práv a povinností vyplývajícich z
občanskoprávnich vztahú nesmi být v rozporu s dobrými mravy) patrí k pravnim normám s relatívne

neurčitou (abstraktní) hypotézou, tedy k takovým pravnim normám, jejichž hypotéza není stanovená
prímo pravnim predpíšem a které prenechávaj í soudu, aby podlé svého uvážení v každém jednotlivém
prípade vymezil sám hypotézu právni normy ze širokého, predem neomezeného okruhu okolností...“.

Žalovaná, v odvolaní namietala, že okresný súd „zamietol návrh odporcu na zamietnutie žaloby pre

prekludovanie excedenčného práva na strane navrhovateľa.“ Okresný súd zaujal „stanovisko pri výklade
§ 78 ods.3 zák. č. 7/2005 Z.z. str. 6, prvý odstavec rozsudku, cit.: ... „ Na základe toho neplatí pre
navrhovateľa stanovená 30-dňová lehota od zverejnenia dotknutého majetku v Obchodnom vestníku,
ale lehota navrhovateľa zanikne najneskôr rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku,
čo sa v našom prípade nestalo. Súd konštatuje, že z uvedeného dôvodu navrhovateľ podal návrh

včas“. Žalovaná sa nestotožnila s uvedeným výkladom § 78 ods. 3 prvostupňového súdu preto, že
sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal otázkou, kedy žalobcovi začala plynúť lehota, no najmä preto,
že takýto výklad predmetného ustanovenia by sa mohol v budúcnosti „tretími osobami“ zneužívať,
teda ak by tretie osoby neboli viazané „začatím plynutia lehoty, ani subjektívnou 30 dňovou lehotou,
čím by dochádzalo k zámernému predlžovaniu konkurzného konania. Odporca je toho názoru, že

30 dňovú lehotu zákonodarca určil ako subjektívnu lehotu -jak pre tretie osoby v prospech ktorých
správca v Súpise k.p. zapísal sporové zápisy a to v ust.§ 78, ods.2, ZoKR, - tak aj pre tretie osoby v
prospech ktorých správca nezapísal sporové zápisy a to v § 78, ods. 3 ZoKR.“ Žalovaná tvrdila, že zánik
objektívnej lehoty zákonodarca určil - najneskôr rozvrhnutím výťažku, na ochranu tých tretích osôb -
vlastníkov majetku, ktorým správca zapísal ich majetok do súpisu konkurznej podstaty, ktoré sa však z

objektívnych dôvodov dozvedia neskôr o tejto skutočnosti, t.j. že správca zapísal im vlastnícky patriaci
majetok do Súpisu konkurznej podstaty. Žalovaná mala za to, že 30-dňová lehota začne pre každú
tretiu osobu plynúť podľa § 78 ZKR, v spojitosti s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, nasledujúcim
dňom od kedy sa tretia osoba dozvedela o tom, že jemu vlastnícky patriaci majetok bol správcomzapísaný do súpisu konkurznej podstaty. Žalovaná trvala na svojom právnom názore prednášanom v
prvostupňovom konaní, že žalobcovi sa prekludovalo vylučovacie právo v zmysle § 78 ods. 3 ZKR dňom
27.06.2011, keďže žalobca ako konateľ spoločnosti TECHMARK s.r.o. sa dozvedel dňa 26.05.201l z

Výzvy správkyne zo dňa 23.05.2011 (príloha č. 2 Vyjadrenia žalovanej k žalobe zo dňa 10.04.2012)
a tiež tak, ako sa vyjadril sám žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 27.05.2011 „Vyjadrenie k
zápisu veci do súpisu majetku žiadosť o vylúčenie vecí zo súpisu", keďže tento dôkaz žalobca priložil
sám ako prílohu k žalobe zo dňa 01.08.2011.

Žalovaná v odvolaní navrhla zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodu, že prvostupňový súd sa podľa nej
dopustil aj procesných pochybení tým, že nebol vypočutý žalobca, čím bola odňatá možnosť žalovanej
klásť mu otázky „(okrem dvoch otázok počas svedeckej výpovede A. D. k tomu čo táto na konaní
prednášala)“, a to napriek tomu, že žalovaná výsluch žalobcu navrhovala aj dňa 12.04.2012 a tiež
tým, že v rozpore s koncentračnou zásadou zakotvenou v § 118a OSP okresný súd pripustil a aj
prihliadal na dôkazy, ktoré žalobca predkladal po skončení prvého pojednávania uskutočneného dňa

12.04.2012. Žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal
tvrdením žalovanej uvedeným vo Vyjadrení zo dňa 10.04.2012, v čl. II, t.j. nevykonateľnosťou rozsudku,
pretože ak by bol tento vydaný v súlade so žalobcom naformulovaným petitom v žalobe z 01.08.2011,
keďže tento petit nenaformuloval zákonným spôsobom podľa „§ 78, ods. 3 a ods. 6 zák. č. 7/2005
Z.z. ZoKR v znení noviel a teda ani v súlade s ust. § 80, písm. b/ zák. č. 99/1963 O.s.p. v znení

noviel, naopak, súd vyniesol výrok obsahovo zhodný ako tento navrhoval navrhovateľ. Odporca trvá na
svojej námietke, že výrok napadnutého rozsudku je nevykonateľný, nakoľko formulácia slov vo výroku
napadnutého rozhodnutia súdu, cit.: ... " zo súpisu majetku úpadcu : Alena Baková - ABEKO, H. č XXXX/
X, XXX XX I., IČO: 34 383 280 ..." nie je jasná, zrozumiteľná, mätúca, no najmä výrok súdu nie je v
súlade so špeciálnou právnou úpravou, ktorou je zák. č. 7/2005 Z.z. ZoKR.“ Žalovaná svoj názor o

nevykonateľnosti rozsudku vo forme a obsahu navrhovanom žalobcom zdôvodnila vo svojom vyjadrení
zo dňa 10.04.2012, na ktorom zotrvala a poukázala pritom na ZKR, ktorý jednoznačne stanovuje, čo
je to Súpis majetku:
„- v ust. § 76, ods. l... Súpis majetku podstát je LISTINA ...
- v ust. § 76, ods.2 ... Súpis je správca povinný bezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku. Na

presné a úplné popísanie oboch súpisových zložiek majetku odporcom tak, ako tieto boli zapísané do
Súpisu všeobecnej podstaty - viď. str. 2 /ČI. 1/ Vyjadrenia zo dňa 10.4.2012 a k nemu priložená príloha
č.l. Keďže však výrok prvostupňového súdu necituje listinu, z ktorej vylučuje súpisové zložky majetku,
ani nešpecifikuje presne a úplne súpisové zložky majetku tak, ako sú tieto zapísané v listine -Súpise
všeobecnej podstaty úpadcu, ani necituje jej zverejnenie v OV, odporca tvrdí, že výrok v napadnutom

rozsudku je nevykonateľný pre jeho neurčitosť a nepresnosť.“ Žalovaná ďalej navrhla, aby odvolací súd
rozhodol tak, že „Krajský súd v Žiline zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Žiline č.k. 20Cbi 10/2011-102,
5111225812 zo dňa 20.11.2012 v plnom rozsahu. Krajský súd v Žiline zamieta žalobný návrh žalobcu zo
dňa 1.8.2011 doručený Okresnému súdu v Žiline dňa 3.8.2011 v plnom rozsahu.“ Žiadala odvolací súd o
„vyslovenie súdu o pripustení dovolania podľa ust. § 238 ods.3 o.s.p. V prípade ak odvolací súd potvrdí

Rozsudok OS Žilina č.k. 20Cbi 10/2011-102, 5111225812 zo dňa 20.11.2012, odvolateľ žiada odvolací
súd, aby vo výroku svojho rozsudku pripustil odporcovi možnosť podania dovolania, keďže odporca má
za to, že v tejto sporovej veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu minimálne v
dvoch otázkach:
1). či navrhovateľ mal povinnosť uplatniť vylučovacie právo podaním excedenčnej žaloby v 30-dňovej

lehote od zverejnenia zápisu jeho majetku do Súpisu majetku v Obchodnom vestníku (18.5.2011) - podľa
ust. § 78 ods.3, prvej vety, keďže mal vedomosť odo dňa 26.5.2011 o zapísaní jeho majetku do Súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu,
2). Či odporca ako správca podľa zák.č. 7/2005 Z.z. má povinnosť prednostne podávať odporovacie
žaloby o neúčinnosti právnych úkonov ak správca dospel k právnemu záveru, že právne úkony sú

absolútne neplatné pre ich rozpor s dobrými mravmi (§ 3 a § 39 Občianskeho zákonníka).“

Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1

OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na

základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/12/2014-144 zo dňa 12.02.2015 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského
súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 12.02.2015 na č.l. 145 spisu.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v

prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd vylúčil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia,

ev. č. MT 833AT, VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza svetlá a nákladný príves zn.
PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 zo súpisu majetku úpadcu: Alena Baková -
ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., X.: XX XXX XXX a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení

s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať

cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Krajský súd zdôrazňuje, že pri hodnotení odvolacích dôvodov žalovanej, dôsledne podľa zistení
krajského súdu, okresný súd posudzoval procesnú situáciu, berúc do úvahy vykonané poučenie

okresným súdom podľa § 120 ods. 4 OSP a primárne poučenie v rozsahu § 118a OSP, podľa ktorého
v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou účastníci sú povinní opísať
rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, najneskôr do
skončenia prvého pojednávania, čo však neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého
pojednávania, keď došlo k jeho odročeniu v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Aj za akceptovania zákonného

§ 118a ods. 1, 2, 3 OSP mohli mať odvolacie dôvody svoju relevantnosť len v rovine tých skutočností
a dôkazov, ktoré účastníci uviedli a označili najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Krajský
súd zvýrazňuje, že potom i odvolacie dôvody žalovanej, ktoré spočívali v námietke nedostatočne
zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci, boli vyhodnocované len za
aplikácieprocesnéhostavuvyplývajúcehoz§118aods.1,2,3OSP,ktorýprocesnýpostupbolokresným

súdom, napriek odvolacej námietke žalovanej, podľa zistení krajského súdu dôsledne dodržaný.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie

dôvodov rozhodnutia okresného súdu, ktorým okresný súd vylúčil osobné motorové vozidlo zn. Škoda
Octavia, ev. č. MT 833AT, VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza svetlá a nákladný
príves zn. PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 zo súpisu majetku úpadcu: Alena
Baková - ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., X.: XX XXX XXX. Okresný súd v odôvodnení napadnutéhorozsudku dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia
oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené
účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaná vymedzila v písomnom odvolaní zo dňa
30.11.2012 (č.l. 109 spisu) a nasledujúceho a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a
podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací
súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovanej.

Žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe
ktorého „vyriekol nesprávny právny záver“ a zotrvala na argumentácii, v zmysle ktorej „bez zmluvný
prevod vlastníctva úpadkyne Aleny Bakovej - ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., X.: XX XXX XXX
ako „predávajúcej“ osobnému motorovému vozidlu zn. Škoda Octavia, evidenčné číslo MT 8331T VIN:
TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza a nákladnému prívesu zn. PONGRATZ, ev. č. MT

058YE,VIN:U5GV0555561026539(ďalejlen2HV)zodňa17.3.2009nanavrhovateľaako„kupujúceho"
je neplatným právnym úkonom v zmysle ust. §3, §37 a § 39 zák. č. 40/1964 Zb. OZ, keďže tento
PÚ nebol zo strany ani „predávajúcej" ani zo strany „kupujúceho" robený vážne, účel tohto PÚ sa
prieči dobrým mravom, na základe čoho odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť v plnom rozsahu.“
Predmetný právny úkon by podľa žalovanej mal byť neplatným právnym úkonom, ktorý bol urobený

zo strany oboch účastníkov nie vážne a v rozpore s dobrými mravmi, keďže podľa žalovanej obaja
nesledovali poctivý zámer. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovanej v podanom odvolaní,
krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom sa okresný
súd, podľa odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal s uvedenou argumentáciou žalovanej použitou tiež
pred súdom prvého stupňa. Ak na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že argumenty,

ktoré boli uvádzané žalovanou, boli argumentmi, ktoré sa týkali neúčinnosti právnych úkonov, ktorú však
nebol oprávnený okresný súd v predmetnom konaní skúmať a vyhodnocovať, tak s týmto záverom sa
krajský súd stotožnil. K tvrdenej absolútnej neplatnosti právneho úkonu zo strany žalovanej, okresný
súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané vykonaným dokazovaním, že by existovali takéto dôvody
neplatnosti, s ktorým záverom sa však žalovaná nestotožnila a mala za to, že predmetné právne úkony

sú absolútne neplatné, s ktorým záverom sa však krajský súd na základe vykonaného dokazovania
nemohol stotožniť. Vzhľadom k obrane žalovanej, ktorou sa zaoberal v dostatočnom rámci už okresný
súd a následne odvolací súd, sa len pre úplnosť poukazuje i na zákonnú úpravu a aj napriek tomuto
poukazu a dôslednému vnímaniu obrany žalovanej, nemohol odvolací súd konštatovať relevanciu
obrany žalovanej.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku
tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa§37Občianskehozákonníka,právnyúkonsamusíurobiťslobodneavážne,určiteazrozumiteľne;

inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom spoločnosti.

Krajský súd poukazuje v súvislosti so svojimi závermi a s poukazom na citovanú právnu úpravu len
primerane a podporne vzhľadom na eurokonformný prístup i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republikysp.zn.22Cdo871/2000,vzmyslektoréhovprípadnedvojstrannýchprávnychúkonovjeprávny
úkon neplatný iba v prípade, že v rozpore s dobrými mravmi je konanie oboch zmluvných strán, ktorá
skutočnosť však v prejednávanej veci rozhodne podľa krajského súdu preukázaná nebola. Zvýrazňuje

sa, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym
následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod
vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu
dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta

účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý zúčastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov
okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno v rovine

ňou uplatnenej obrany proti žalobe.

Žalovaná v odvolaní namietala záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, že v posudzovanom prípade išlo
o kúpnu zmluvu na hnuteľnú vec, ktorá nevyžaduje písomnú formu a vlastnícke právo k hnuteľnej veci

prechádza na kupujúceho jej odovzdaním, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, čo sa v tomto
prípade nepreukázalo. V súvislosti s uvedenými závermi, žalovaná v rámci odvolania poukázala na
výpoveď svedkyne pani Aleny D., s ktorou sa podrobne oboznámil i krajský súd ako súd odvolací, a to
v zmysle zápisnice spísanej Okresným súdom Žilina dňa 03.07.2012 (č.l. 86 a nasl. spisu). Žalovaná
v odvolaní poukázala na to, že svedkyňa v rámci svojej výpovede pred okresným súdom uviedla
„predmetný prevod vlastníctva k 2HV s navrhovateľom nikdy nedojednávala,

- predmet kúpy 2HV navrhovateľovi „kupujúcemu" nikdy neodovzdala,
- predmet kúpy navrhovateľ ani nikdy neužíval - obe hnuteľné veci od 17.3.2009 užíva spoločnosť
TECHMARK s.r.o. a jej syn,
- kúpnu cenu „predávajúca" od navrhovateľa ako „kupujúceho" nikdy neprevzala - A. D. sa na konaní
dňa 3.7.2012 doslovne svedecky vypovedala, cit.: „Ja som tie peniaze ani nikdy nevidela". V súvislosti

s touto argumentáciou žalovanej v odvolaní, sa krajský súd oboznámil s celou výpoveďou svedkyne O.
D. a len sa pripomína, že došlo k jej poučeniu podľa § 126 OSP. Svedkyňa pred súdom prvého stupňa
uviedla: „My sme podnikali spoločne s manželom ako združenie, ja som bola zo zákona poverená osoba,
na ktorú boli vystavované účtovné doklady. V marci 2009 prišiel manžel domov s tým, že predal auto a
prívesný vozík, aby som pripravila faktúru a príjmový doklad s tým, že peniaze inkasoval v hotovosti. Ja

som tie peniaze nikdy nevidela. Manžel rozhodol na základe stavu vozidla, čo sa týka ceny. Viac k tomu
uviesť neviem. Viem ešte, že manžel mal od pána F. požičané nejaké peniaze. Auto už v účtovníctve
nemalo žiadnu hodnotu. Ani prívesný vozík“ (č.l. 87 spisu). V súvislosti s uvedenými zisteniami krajského
súdu, ktoré teda vyplývali z obsahu zápisnice spísanej pred okresným súdom, je potrebné podľa
krajského súdu uvedené skutočnosti, ktoré vypovedala svedkyňa vyhodnocovať komplexne a nielen

jednotlivo. V tomto smere nemožno opomenúť podľa záverov krajského súdu, že svedkyňa uviedla, že
pripravila faktúru a príjmový doklad s tým, že peniaze inkasoval v hotovosti jej manžel. To, že svedkyňa
uviedla, že tieto peniaze nikdy nevidela, nemožno vyhodnotiť tak, ako boli vyhodnotené žalovanou. Z
uvedených skutočností podľa záverov krajského súdu vyplývala predsa jasne prejavená vôľa zo strany
O. D. previesť vlastníctvo k uvedeným hnuteľným veciam, v prípade opačného posúdenia by potom

bolo bez akýchkoľvek logických súvislostí, aby pripravila faktúru a i príjmový doklad s tým, že si bola
vedomá, že kúpna cena stanovená v peniazoch bude inkasovaná v hotovosti. Z týchto skutočností
potom aj napriek tomu, čo uvádzala žalovaná v odvolaní v časti uvedenej II., nemožno podľa krajského
súdu predsa vyvodiť, že k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy nedošlo. Rozhodne nemožno sa podľa
odvolaciehosúdu vzhľadomokresnýmsúdomzistenýskutkovýstavveci,nemožnostotožniťsozáverom

uvádzaným žalovanou, že svedkyňa O. D. „nemala vedomosť, že jej manžel konal a predal kupujúcemu
- navrhovateľovi 2HV vlastnícky jej patriace“ (č.l. 110 spisu). Ak žalovaná v rámci odvolania namietala,
že nedošlo k prevzatiu predmetu kúpy, že nebola dohoda o kúpnej cene, nedošlo k zaplateniu kúpnej
ceny, tak potom bez akejkoľvek logickej súvislosti zostáva samotné konanie svedkyne O. D., na ktoré v
konečnom dôsledku poukázala i žalovaná v rámci dôvodov podaného odvolania, keď citovala „V marci

prišiel manžel domov s tým, že predal auto a prívesný vozík, aby som pripravila faktúru a príjmový doklad
s tým, že peniaze inkasoval v hotovosti“, opakovane krajský súd uvádza, že pokiaľ by predsa svedkyňa
neprejavila vôľu predať predmetnú hnuteľnú vec, tak by neprikročila k vypracovaniu faktúry a príjmového
pokladničného dokladu. Odvolací súd potom práve na postoj žalovanej v priebehu prvostupňového
konania len primerane a podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na
spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatríani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na svedeckú výpoveď O. D., tak krajský súd uvádza, že
okresný súd vyhodnotil vierohodnosť jej výpovede s prihliadnutím k tomu, aký mala svedkyňa vzťah k
účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká bola jej rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam,

ktoré doprevádzali jej vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto
skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať
na otázky a podobne) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je
dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovedi dotknutej

svedkyne vo väzbe na jej hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo,
že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Okresný súd správne postupoval v konaní v
súlade s § 132 OSP.

Za podstatné krajský súd považuje poukázať v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej na to, že

pokiaľ popierala opodstatnenosť žalobného návrhu, tak odvolací súd sa s týmto jej tvrdením na základe
výsledkov dokazovania v odvolacom konaní nestotožnil, a tiež konštatuje, že nemožno opomenúť, že
„V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie
§ 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník
neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že
súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6 M Cdo 15/2010).

V odvolaní žalovaná namietala záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že všetky argumenty, ktoré
boli uvádzané žalovanou, sú argumentmi týkajúcimi sa neúčinnosti, ktoré však okresný súd v tomto
konaní nebol oprávnený a ani povinný skúmať a zároveň konštatoval neexistenciu dôvodov neplatnosti
žalovanou namietaných právnych úkonov, s ktorými závermi sa krajský súd po vykonaní odvolacieho
prieskumu stotožnil a cez úpravu § 219 ods. 2 OSP poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku

okresného súdu.

Pokiaľ žalovaná v konaní citovala z rozhodnutí súdov vyššieho stupňa, resp. z relevantných komentárov,
primárne v rovine aplikácie pojmu dobré mravy, tak krajský súd konštatuje, že s uvedenými citáciami
sa dôsledne oboznámil, niet dôvodu, pre ktoré by nemal rešpektovať uvedené závery z predmetných

rozhodnutí súdov vyššieho stupňa, aj keď krajský súd si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy,
avšak vzhľadom na princíp právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú
otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99). Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý toho, že diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/210, MM PL
ÚS 21/00, PL ÚS 6/04, III. ÚS 30028/05), avšak skutková situácia, argumentácia žalovanej, tak pred
súdom prvého stupňa a v konečnom dôsledku i v odvolacom konaní, neposkytovala priestor pre iné
závery, než aké už prijal okresný súd, preto nemal v tejto rovine dôvod na odklon na racionálnej a

logickej argumentácie okresného súdu, napriek odvolacím námietkam žalovanej. Krajský súd v tomto
smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009,
podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané

procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivýproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že

v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu
neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o
výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným
presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods.
2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie

vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Žalovaná v odvolaní namietala závery súdu prvého stupňa v rovine výkladu § 78 ods. 3 ZKR a zvýraznila,
že 30-dňová lehota určená zákonodarcom je určená ako subjektívna lehota „ jak pre tretie osoby
v prospech ktorých správca v Súpise k.p. zapísal sporové zápisy a to v ust. § 78, §ods. 2 Zokr, tak aj
pre tretie osoby v prospech ktorých správca nezapísal sporové zápisy a to v § 78, ods. 3 Zokr“ (č.l.

111 spisu)“. Zároveň poukázala na to, že 30-dňová lehota podľa § 78 ZKR v spojitosti s ust.
zákona č. 40/1964 Zb. OZ, nasledujúcim dňom, od kedy sa tretia osoba dozvedela o tom, že jemu
vlastnícky patriaci majetok bol správcom zapísaný do Súpisu k.p. Zotrvala tiež na argumentácii, že
žalobcovi sa prekludovalo vylučovacie právo dňom 27.06.2011, keďže žalobca ako konateľ sa dozvedel
dňa 26.05.2001 z výzvy správkyne rozhodujúce skutočnosti, a tiež tak ako sa vyjadril sám žalobca vo

svojom písomnom podaní zo dňa 27.05.2011 Vyjadrenie k zápisu veci do súpisu majetku, žiadosť o
vylúčenie veci zo súpisu. V súvislosti s touto argumentáciou považuje krajský súd za podstatné poukázať
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v zmysle ktorého základným hmotno-právnym
predpokladom úspechu žalobcu v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, je dodržanie zákonom
stanovenejhmotno-právnejlehoty,vktorejjemožnépodaťžalobu,§78ZKRpresnestanovujedĺžkutejto

hmotno-právnej lehoty s tým, že § 78 ods. 3 ZKR stanovuje zároveň výnimku z presne stanovenej lehoty,
a to v prípade, ak správca majetok zapíše do podstaty bez poznámky, resp. s poznámkou v prospech
inej osoby, napriek tomu, že mala byť zapísaná poznámka v prospech žalobcu. V danom prípade
nastala práve táto situácia a to, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo k majetku, ktorý je
predmetom tohto konania, svedčí v prospech žalobcu, tzn. že prípadná poznámka mala byť zapísaná

práve v prospech žalobcu, čo sa nestalo. Na základe toho neplatí pre žalobcu stanovená 30-dňová
lehota od zverejnenia dotknutého majetku v obchodnom vestníku, ale lehota žalobcu zanikne najneskôr
rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku, čo však v prejednávanej veci sa nestalo. Z
uvedeného dôvodu okresný súd potom konštatoval, že žalobca podal žalobu včas. Bolo zrejmé v konaní,
že žalovaná ako „správkyňa úpadcu“ nevyzvala žalobcu, aby si svoje práva uplatnil na súde žalobou o

vylúčenie sporného majetku podanou proti žalovanej, napriek tomu, že tak urobiť mal, keďže žalobcovi
svedčilo o vlastnícke právo. V súvislosti s týmito závermi okresného súdu, považuje krajský súd za
podstatné poukázať na to, že sa s nimi stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd sa teda
stotožňuje s napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ktorý správne citoval § 78 ZKR, a to aj napriek
argumentácii žalovanej i so závermi, ktoré z tejto právnej úpravy okresný súd vyvodil. Podľa krajského

súdu je nepochybné, že správca okrem toho majetok do podstaty zaradí je povinný aj zapísať poznámku
o tom, koho práv sa takéto zaradenie do podstaty dotkne s tým, že je zároveň povinný dotknutú osobu
vyzvať, aby preukázala svoje právo vylučujúce zápis do konkurznej podstaty a v prípade, ak takáto
osoba toto svoje právo správcovi nepreukáže, správca je povinný tretiu osobu vyzvať, aby si svoje
právo uplatnila v lehote 30 dní žalobou podanou na príslušnom súde. Nemožno opomenúť, že hmotno-

právnym predpokladom úspechu žalobcu, je dodržanie zákonom stanovenej hmotno-právnej lehoty, v
ktorej je možné podať žalobu. Z uvedených dôvodov potom nebolo možné podľa zistení odvolacieho
súdu v rámci odvolacieho konania sa stotožniť ani s touto odvolacou argumentáciou žalovanej.

Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť klásť otázky žalobcovi, čo vyhodnotila

v odvolaní ako procesné pochybenie, tak krajský súd uvádza, že podľa § 125 OSP výsluch žalobcu,
ako účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným
súdom k veci boli produkované i dôkazy, samozrejme za dodržania § 118 a OSP, z ktorých okresný
súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by
postupom okresného súdu, ktorý nevypočul žalobcu, došlo k porušeniu procesných práv žalovanej,

resp. by došlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo
k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanej ako účastníčky súdneho konania podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto záverom krajský súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety „...výsluchúčastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Teda je zrejmé, že výsluch účastníka konania v zmysle

úpravy § 131 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1 veta prvá a druhá OSP, § 125 OSP, tvorí len jeden
z dôkazných prostriedkov. Súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná, pokiaľ nie je spôsob
vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pri konštatovaní
dostatočného rozsahu a spôsobu dokazovania k uplatnenému nároku i k obrane žalovanej v rozsahu
návrhov účastníkov po ich poučení podľa § 120 ods. 4 OSP, § 118a ods. 1, 3 OSP bolo dokazovanie, z

neho vyvodené závery, spôsobilé na rozhodnutie vo veci. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového
stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, nie skutočného stavu. Nie je preto vadou dokazovania,
ak v konečnom dôsledku žalovaná ako účastníčka konania neuniesla svoje dôkazné bremeno vo vzťahu
k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane vyjadrenej pred súdom prvého stupňa a v
relevantnom štádiu konania s poukazom na § 118a OSP. Ani v tomto smere, pri zhodnotení celého
priebehu prvostupňového konania a postupu okresného súdu, nedošlo zo strany súdu prvého stupňa k

porušeniu procesných práv žalovanej ani k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom, čo by malo
za následok porušenie jej práv ako účastníčky konania.

Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000,
podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,

resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo
na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo

preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto
základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu
rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a
vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom
nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993,

podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala
možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť
svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie.

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,

že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa,
vyplýva z § 224 ods. 4 OSP, podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo
veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách

odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Žalovaná v odvolaní pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu odvolacím súdom
žiadala pripustiť dovolanie, ktorým sa domáhala vyslovenia „súdu o pripustení dovolania podľa ust. § 238ods.3 o.s.p. V prípade ak odvolací súd potvrdí Rozsudok OS Žilina č.k. 20Cbi 10/2011-102, 5111225812
zo dňa 20.11.2012, odvolateľ žiada odvolací súd, aby vo výroku svojho rozsudku pripustil odporcovi
možnosť podania dovolania, keďže odporca má za to, že v tejto sporovej veci ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu minimálne v dvoch otázkach:
1). či navrhovateľ mal povinnosť uplatniť vylučovacie právo podaním excedenčnej žaloby v 30-dňovej
lehote od zverejnenia zápisu jeho majetku do Súpisu majetku v Obchodnom vestníku (18.5.2011) - podľa
ust. § 78 ods.3, prvej vety, keďže mal vedomosť odo dňa 26.5.2011 o zapísaní jeho majetku do Súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu,

2). Či odporca ako správca podľa zák.č. 7/2005 Z.z. má povinnosť prednostne podávať odporovacie
žaloby o neúčinnosti právnych úkonov ak správca dospel k právnemu záveru, že právne úkony sú
absolútneneplatnépreichrozporsdobrýmimravmi(§3a§39Občianskehozákonníka).“Krajskýsúdna
tomto mieste zvýrazňuje, že je potrebné primárne poukázať na charakter dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo
51/2011 zo dňa 29. februára 2012 ...„procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania

ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací
a odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup
musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré zaujal v rámci rozhodnutia“.

Krajský súd ďalej primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS

348/08, podľa ktorého ...„zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť
odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na
úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“.

Po vyhodnotení návrhu žalovanej na pripustenie dovolania, po jeho obsahovej stránke, bol krajský
súd toho názoru, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal všetkým žalovanou uvádzanými skutočnosťami,
preto nebol priestor na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu, že
žalovaná žiadala o jeho pripustenie pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Na

základe vyššie uvedených zhodnotení preto nebolo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu
pripustené dovolanie v zmysle návrhu žalovanej, obsiahnutého v písomne podanom odvolaní zo dňa
30.11.2012.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).