Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1MCdo/12/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6105218404
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6105218404.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa KB, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici,
Horná č. 67, IČO: 36 002 135, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom so
sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 51, proti odporcovi KT služby, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici,
Horná č. 67, IČO: 36 046 701, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 12 C 131/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. decembra
2012 sp. zn. 16 Co 395/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa v konaní podľa § 142 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej OZ)
domáhal zrušenia spoločného podielového spoluvlastníctva s odporcom k nehnuteľnostiam, vedeným
Správou katastra Banská Bystrica, parc. č. KN 382/9, v časti 706 m2 zastavanej plochy a 78 m2
zastavanej plochy a k stavbe na nich stojacej, súp. č. 461 - Robotnícky hotel, a to reálnou deľbou
uvedených nehnuteľností. Navrhovateľ je spoluvlastníkom podielu vo veľkosti 9/10 a navrhoval rozdeliť
spoluvlastníctvo s odporcom ako spoluvlastníkom o veľkosti podielu 1/10, podľa k návrhu priloženého

geometrického plánu z 21. septembra 2001 č. 30228701-187/01. Keďže v zmysle tohto návrhu by sa
stal odporca vlastníkom nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu, ako mu prináleží z jeho spoluvlastníckeho
podielu, navrhoval zaviazať odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 11 856,80 € (357 197,84 Sk), podľa
znaleckého posudku z 10. septembra 2001 č. 96/2001 vypracovaným A., v spojení s doplnením posudku
z 12. decembra 2003.

Odporca sa k žalobnému návrhu vyjadril podaním, doručeným súdu 11. januára 2006, v ktorom
uviedol, že reálna deľba nehnuteľnosti, tak ako ju navrhuje navrhovateľ, nemá logické opodstatnenie,
a to tak z hľadiska dovtedajšieho užívania, ako aj technického hľadiska, bola by finančne neúmerne
nákladná a za nelogický označil aj návrh na spoločné a nerozdielne znášanie nákladov na technické
uskutočneniedeľby,sohľadomnaveľkosťpodielov.Uviedol,žereálnadeľbanavrhovanánavrhovateľom
zohľadňuje len pomer spoluvlastníckych podielov, nie účelné využitie nehnuteľnosti odporcom a

nevyhnutné zvýšené náklady, ktoré by navrhované rozdelenie spôsobilo. Navrhoval preto zrušiť
podielové spoluvlastníctvo reálnym rozdelením veci tak, že do výlučného vlastníctva odporcu prikáže tú
časť nehnuteľností, ktoré reálne užíva odporca a do výlučného vlastníctva navrhovateľa tú časť, ktorú
navrhovateľ reálne užíva. Zároveň navrhol do podielového spoluvlastníctva odporcu a navrhovateľa
prikázať podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve Robotníckeho hotela
súp. č. 461, podiel na pozemku č. KN 382/9, časť 706 m2 - zastavaná plocha a 78 m2 - zastavaná

plocha, vedený Katastrálnym úradom L. na LV č. XXXX, ktoré časti a podiely budú určené na účely
tohto konania znaleckým posudkom, geometrickým plánom a dokumentáciou, z ktorej je zrejmá polohaa plocha nebytových priestorov v nehnuteľnosti, spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva,
situačné plány jednotlivých poschodí nehnuteľnosti s vyznačením jednotlivých nebytových priestorov,
ich čísiel a identifikácia pozemku, a to všetko podľa ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v platnom znení. Rovnaké vyjadrenie k samotnej deľbe nehnuteľností
obsahovalo aj vyjadrenie odporcu doručené 31. januára 2008.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 19. októbra 2012 č. k. 12 C 131/2005-394 uložil odporcovi v
lehote15dníoddoručeniauzneseniazaplatiťsúdnypoplatokzakonanie(ovzájomnomnávrhuodporcu)

vo výške 3 741,- €. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odporca písomným vyjadrením, doručeným
súdu 11. januára 2006 (č. 1. 55-58), podal vzájomný návrh, z ktorého podľa súdu nebolo zrejmé, čoho sa
konkrétne domáha, čo zopakoval podaním doručeným 31. januára 2008 (č. 1. 164-167) rovnaký návrh.
V odôvodnení ďalej poukázal na § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a § 43
ods. 1 O.s.p. Výšku súdneho poplatku určil súd na základe znaleckého posudku vypracovaného ZNALCI
s.r.o., č. 19/2011, doručeného súdu 13. júna 2011 v znení doplnení č. 1 a 2 k znaleckému posudku, ktoré

bolisúdudoručené6.augusta2012,ktorévyčíslilivšeobecnúhodnotunehnuteľnostínasumu623557€.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 6. decembra 2012 sp. zn. 16
Co 395/2012 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil, pričom sa stotožnil s argumentáciou

okresného súdu. Zdôraznil, že odporca podal neúplný vzájomný návrh, za ktorý bol správne súdom
vyrubený poplatok za vzájomný návrh, pretože až po vyhotovení znaleckého posudku sa zistila cena
podielu uplatňovaného odporcom, preto ho považoval za vyrubený včas (v súlade s § 13 ods. 1 zákona
o súdnych poplatkoch).

Na podnet odporcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica z 19. októbra 2012 č. k. 12 C
131/2005-394 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. decembra 2012 sp. zn. 16
Co 395/2012. Podľa názoru generálneho prokurátora bol napadnutými rozhodnutiami porušený zákon
a napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Súdy nesprávne právne posúdili vyjadrenia odporcu k žalobnému návrhu ako vzájomný návrh, za ktorý
aj bol súdmi nesprávne vyrubený súdny poplatok. V mimoriadnom dovolaní dôvodil, že v konaní o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd nie je viazaný návrhmi účastníkov a ak by súd
v tomto konaní pripustil možnosť pokladať návrh protistrany na iný spôsob vyporiadania spoluvlastníctva
(ako sa navrhuje v žalobnom návrhu), za vzájomný návrh v zmysle § 97 ods. 1 O.s.p., tak prejednaniu

vzájomného návrhu by bránila aj prekážka litispendencie podľa § 83 O.s.p., pretože by sa jednalo o
totožný nárok a medzi tými istými účastníkmi.

K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadril odporca, ktorý sa s mimoriadnym dovolaním stotožnil a navrhol
napadnuté rozhodnutia zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámcisvojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne

rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva

odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku

iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon
proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,

pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna
2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.)

pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a Ústavný súd SR), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta

tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Na posun v judikatúre
ústavného súdu a ESĽP zareagoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý na spoločnom zasadnutí
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia dňa 20. októbra 2015 schválil a prijal spoločnéstanovisko R 94/2015 na publikovanie, ktorého právna veta znie „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento
účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne

opravné prostriedky, (resp. využiť všetky zákonom prípustné postupy), ktoré boli potenciálne spôsobilé
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“

Z vyššie uvedeného spoločného stanoviska dvoch kolégií najvyššieho súdu teda vyplýva, že

rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odchyľuje od právnych záverov
vyslovených v stanovisku R 36/2008 a jeho závery sú už prekonané.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád

uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých

aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť

rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je

(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal odporca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by náležite chránil svoje práva a konal dostatočne
predvídavo, starostlivo a obozretne. Odporca nepodal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo 6. decembra 2012 sp. zn. 16 Co 395/2012. V zmysle vyššie uvedeného výkladu

najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal
k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na
pasivitu samotného odporcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného odporcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto podal podnet na podanie
mimoriadnehodovolania(§148aods.2O.s.p.),vdanomprípadejenímodporca.Onáhradetrovkonania
rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p., § 142

ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.