Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/650/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233628
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 25C/254/2012-87 zo dňa 10.6.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu
náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 523,70 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v exekučnej veci
vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora - Ex/12435/2011 (voči dlžníkovi zo zmluvy o úvere č.
500500080 povinná - C. T.). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti, ale
rozhodol až dňa 23.4.2012, stalo sa tak s omeškaním viac ako 284 dní.
Navrhovateľ dodal, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, spísal
a podal žiadosti o informáciu o stave konania (dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010),
spísal a podal sťažnosť na prieťahy v konaní u súdu (dňa 30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011). Postup
exekučného súdu podľa navrhovateľa bol v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
keď neexistovala okolnosť, ktorá by v súdenom prípade umožňovala exekučnému súdu postupovať

nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe.

Navrhovateľ tvrdil ďalej, že z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mu vznikla
majetková škoda vo výške 125 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.

Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné atelekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15 eur. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že
márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k

zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného;
neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou
nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a
rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku

stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov, na dosiahnutie adekvátnej nápravy
a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, pritom za primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 523,70 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55
eur za každý mesiac omeškania x 12 mesiacov). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na
prijatézáveryÚstavnéhosúduSRvoviacerýchnálezoch(ajichkonkrétneoznačuje)voveciporušovania

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd konštatuje splnenie podmienky právomoci vo veci konať a rozhodnúť, keďže navrhovateľ
za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2012) si uplatnil návrh na predbežné
prerokovanie nároku u príslušného orgánu štátu.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 20Er/3896/2011 zistil, že v označenom exekučnom konaní žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 7.9.2011. Exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.

so sídlom Bratislava zo dňa 17.6.2011 sp. zn. SR 04743/11, právoplatný 4.7.2011. Exekučný súd skúmal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul,
ktoré listiny boli doložené k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac vyzval Stály
rozhodcovský súd výzvou zo dňa 13.10.2011, aby doložil zmluvu o úvere s rozhodcovskou doložkou a
doklad o doručení rozsudku. Uvedené listiny boli predložené dňa 28.10.2011. Uznesením Okresného

súdu Žilina sp. zn. 20Er/3896/2011 zo dňa 2.4.2012 (nadobudlo právoplatnosť 28.7.2012) bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá.

Okresný súd pri právnom posúdení veci postupoval podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a ods. 2, § 9 ods. 1,
ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci v účinnom znení do 31.12.2012, aplikoval aj ustanovenie
§ 41 ods. 1, ods. 2 ( v účinnom znení po 1.6.2011) § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení
po 1.6.2010.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom, ale aj skutkom, žalobnými tvrdeniami o

právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné priznať navrhovateľovi uplatňované
peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na ním tvrdenom skutkovom základe.

Súd osobitne zvýraznil, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenie nie je viazané na 15 dňovú

lehotu, uvádzanú v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ani s účinnosťou po 31.5.2010).
V exekučnej veci exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v
spotrebiteľskej právnej veci. V danom type konania je exekučný súd zo zákona nielen oprávnený, ale aj
povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (okresný súd odkazuje na závery rozsudku NS SR zo dňa 26.9.2011, sp. zn.

3MCdo 11/2010). Exekučný súd v rámci ex offo prieskumu v dotknutom exekučnom konaní postupoval v
súlade so zákonom. V súvislosti s prieskumnou činnosťou exekučného súdu okresný súd poukazuje na
závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira, ďalej na ustanovenie Smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods.1 písm. t).

Pokiaľ exekučný súd preskúmaval listiny (dôkazy), ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, išlo o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný
postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny. Nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený a
so zbytočnými prieťahmi, zvlášť v konkrétnej veci.Pri závažnosti a obťažnosti spotrebiteľskej veci, pri nutnosti dodržiavania zvýšenej ochrany spotrebiteľov
nie je možné vždy dodržať zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu pre udelenie poverenia, ktorú v

konkrétnom čase zákon súdom ukladal. Od pojmu nesprávny úradný postup je potrebné oddeliť pojem
používaný navrhovateľom „zbytočný prieťah“. Vychádzajúc aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu
SR, napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012, nie každý prieťah možno vyhodnotiť
ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie lehôt automaticky nevyvoláva porušenie základného práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti

danej veci. V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná i
skutočnosť, na ktorú súd prihliadal s poukazom na rozhodnutie II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred
okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných
konaní - návrhov v typovo obdobných veciach).

Navrhovateľ nepreukázal v konaní vznik škody (majetkovej ujmy), ani ako skutočnú škodu, ani ako

ušly zisk v žalovanej výške 125 eur. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom nevyplynulo,
žeby navrhovateľ vynaložil vo veci správy a vymáhania pohľadávok akékoľvek finančné prostriedky.
Pokiaľ by navrhovateľ v konaní aj preukázal vynaloženie finančných prostriedkov na správu a
vymáhanie pohľadávky alebo pohľadávok, uvedené náklady navrhovateľa nemôže súd automaticky,
bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú súdom nesprávnym úradným postupom v rozhodnom

období. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú vec možno
nároknavrhovateľapovažovaťlenzanákladpodnikateľavovecisprávyavymáhaniapohľadávokvôbec,
t.j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. V prípade, že v súvislosti s podnikateľskou činnosťou
navrhovateľa vznikne škoda, ktorú podľa tvrdenia navrhovateľa mal zaviniť odporca, je navrhovateľ
povinný vznik škody a jej výšku v konaní preukázať. Navrhovateľ v časti uplatneného nároku z titulu

náhrady škody, v uplatnenom základe a výške neuniesol dôkazné bremeno.

Obdobne nepreukázal navrhovateľ ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
(v účinnom znení do 31.12.2012) na náhradu nemajetkovej ujmy. V návrhu produkoval len tvrdenia,
na základe ktorých vyčíslil nemajetkovú ujmu v peniazoch. Na preukázanie škody a jej výšky však

nepredložil žiadne dôkazy. Vyčíslenú nemajetkovú ujmu vypočítal navrhovateľ alikvotným pomerom
55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, s poukazom na rozhodovaciu prax
Ústavného súdu SR v nálezoch. Konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný
súd SR. Preto i použitie metodiky uvádzanej navrhovateľom pre posúdenie nemajetkovej ujmy a jej
výšky, bez splnenia ďalších podmienok považoval súd za predčasné. Odškodnenie právnickej osoby za

nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby,
ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo
(30Cdo 675/2011).

Navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu (porušenie

právnej povinnosti, vznik a existencia škody, príčinná súvislosť) za nesprávny úradný postup,
nepreukázal splnenie základu nároku pre priznanie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

V samostatnom výroku okresný súd zamietol návrh navrhovateľa (zo dňa 5.6.2014), ktorým sa domáhal
prerušenia konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej

predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd.
Dôvodnosť procesného návrhu navrhovateľa na prerušenie konania či už z pohľadu § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p., či už z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. podľa názoru okresného súdu naplnená
nebola. Otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov riešil Krajský súd v Žiline (ako súd nadriadený) v uznesení
č.k. 6NcC/394/2013 zo dňa 24.4.2013 (nadobudlo právoplatnosť 18.6.2013), ktorým zákonný sudca

JUDr. Drahomír Mrva z prejednania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Otázka zákonného sudcu
bola konformným spôsobom vyriešená. Rozhodnutie Krajského súdu Žilina ako nadriadeného súdu o
nevylúčení zákonného sudcu je rozhodnutím konečným, teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí
od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol oprávnený riešiť. Nebol dôvod na prerušenie konania ani z pohľadu
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p (označené uznesenie súdu neukladá povinnosť konanie prerušiť) a to z

identických dôvodov, že otázka zákonného sudcu bola vyriešená zákonným spôsobom.O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 veta prvá O.s.p. Odporca ako úspešný účastník konania si právo na náhradu trov neuplatnil, preto
mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prioritne argumentoval, že súd nemal
splnené podmienky ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. On
(navrhovateľ) riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spojené s označenými dôvodmi. Ak súd napriek tomu prejednal vec podľa § 101 ods. 2 O.sp.,
odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Odvolateľ namietal zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu vec. Citoval ustanovenie § 14 ods. 1, §
15 O.s.p. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. V súvislosti s touto
odvolacou argumentáciou odvolateľ poukazuje na záver rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11NcC/46/2012-24 zo dňa 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, v ktorej nadriadený súd vylúčil

všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a prejednania veci. Za takýchto
okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
inýchkrajskýchsúdov,ÚstavnéhosúduSRaEurópskehosúdupreľudsképrávavŠtrasburgu,neobstojí;
že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym

pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možno uskutočniť
len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad nepripúšťalo, nebolo
neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

Odvolateľ argumentoval i tým, že konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Z tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konaniaodvolanie,pričomvčasepodaniaodvolaniaozamietnutínávrhuneboloprávoplatnerozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie súdu za tejto procesnej situácie je

prinajmenšom predčasné.

Súd odignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu,
vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti.Nesprávneaplikoval§101ods.2O.s.p.,navyšekeďonzdôraznilvžiadosti,žetrvánaosobnej

účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnostikonaťpredsúdom.Onneboloboznámenýsobsahomdôkazovaprednesov,nemalmožnosťsa
kdôkazomaprednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichprotitvrdení.
Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil

sám. Porušil zásadu kontradiktórnosti súdneho konania, pritom kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto
skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia

poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškaniepodľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.
Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah
a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O.s.p.

Odvolateľ vytýka súdu, že odignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu konkrétnych výdajov, napr. na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a
telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
je prejavom svojvôle a arbitrárne. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V súdnom konaní hodlal
prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom
znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len

na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil
mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR,
ako práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na
skutkovej a právnej chybe súdu, nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa

§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal najmä z procesného
návrhu navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označeného priamo v návrhu na začatie konania.
Vychádzal z rozhodujúceho a podstatného dôkazu, ktorý navrhovateľ označil - z obsahu súvisiaceho
exekučného spisu. Vykonané dôkazy vyhodnotil súd v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a

vec správne právne aj posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za
svoju povinnosť vyjadriť sa k podstatným odvolacím argumentáciám.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť

súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné, že zákonný
sudca, ktorému vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie JUDr. Drahomír Mrva uznesením
Krajského súdu v Žiline nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie nadriadeného
súdu vydané pod sp. zn. 6NcC/394/2013-23 zo dňa 24.4.2013, okresný súd doručil právnemu
zástupcovi navrhovateľa dňa 18.6.2013. Naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca

nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ na meritórne pojednávanie bol riadne predvolaný. Návrh navrhovateľa na zrušenie

pojednávania (z dôležitého dôvodu) okresný súd obdŕžal 6.6.2014, s uvedeným podaním sa
okresný súd zaoberal, oboznamoval na meritórnom pojednávaní dňa 10.6.2014. Uvedený procesný
návrh navrhovateľa na odročenie pojednávania vyhodnotil správne okresný súd za nie dôležitý.
Navrhovateľ za dôležitý dôvod pre odročenie nariadeného pojednávania označuje objektívne porušeniezásady nestrannosti súdu a sudcu, čo namieta u Ústavného súdu SR podaním sťažnosti (túto
sťažnosť pripojil), ide o dôvod účelový, keďže otázku zaujatosti/nezaujatosti sudcov posudzoval
nadriadený súd právoplatne, ide o rozhodnutie konečné a ani podanie ústavnej sťažnosti namietajúce

nesprávnosť označeného rozhodnutia nemôže byť považované za dôležitý dôvod pre odročenie
súdneho pojednávania.

Nedoručenie písomného vyjadrenia odporcu k návrhu navrhovateľovi nemožno považovať za procesný
postup, ktorý by mal dopad na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Navrhovateľovi

vecná argumentácia odporcu k podanému návrhu je známa z totožných sporov (v konaniach o návrhu
navrhovateľa podaných v tisícoch právnych veciach), navyše navrhovateľ mohol využiť procesný
priestor zúčastniť sa meritórneho pojednávania, na ktorom okresný súd písomné vyjadrenie odporcu
oboznamoval, odvolateľ mohol argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom, bolo na navrhovateľovi, či tento procesný priestor využije alebo nie. Tým, že sa
navrhovateľ nezúčastnil meritórneho pojednávania, o takúto možnosť sa obral sám.

Krajský súd vyhodnotil za účelový odvolací argument, ktorým odvolateľ poukazuje na predčasnosť
meritórneho rozhodovania z dôvodu, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Procesný návrh navrhovateľa, ktorým sa
domáhal prerušenia konania okresný súd vyhodnotil správne. Záver súdu, keď zamietol tento návrh

navrhovateľa má svoj zákonný rámec a vychádza z existujúcej procesnej situácie v spise. Krajský
súd navyše dodáva, že odvolateľ neuvádza žiadne odvolacie argumenty spochybňujúce vecné závery
zamietnutia návrhu na prerušenie konania.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní, skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie

existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu
20Er/3896/2011, skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou
v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania relevantné a
podrobné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky z ktorých vychádzal, uviedol ktoré
ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval, vychádzal z rozhodovacej

praxe súdov v oblasti spotrebiteľskej ochrany, ochrany práv spotrebiteľov, ako aj zo súvisiacej
povinnosti exekučného súdu i v štádiu exekučného konania poskytnúť zákonom vyžadovanú ochranu
spotrebiteľovi. Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám, ale prioritne vychádzal z
dôkazov, ktoré navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania označil. Rozhodujúcim dôkazom bol
obsah exekučného spisu, údaje, ktoré súd prvého stupňa uvádza v písomnom odôvodnení rozhodnutia,

vychádzajú z pravdivých a relevantných procesných postupov v exekučnom konaní.

Nie je povinnosťou súdu pre prípad nevyjadrenia sa odporcu k žalobnému návrhu postupovať podľa §
114 ods. 3 O.s.p. a rozhodovať rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b/ O.s.p.. Navyše takáto procesná
situácia v súdenej veci ani nenastala, keďže odporca reagoval na výzvu súdu a predložil písomné

vyjadrenie k žalobnému návrhu. Jeho písomné vyjadrenie súd na pojednávaní oboznamoval.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu je naplnená, ak sú
splnené (pritom ide o kumulatívne splnenie podmienok) všetky zložky tohto zodpovednostného vzťahu,
t.j. existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou. Je správny vecný záver súdu prvého stupňa v konštatácii neexistencie
nesprávneho úradného postupu, tento záver súd prvého stupňa podrobne, rozsiahlo a dôsledne
vyargumentoval. S jeho argumentáciou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, na ne poukazuje.
Za nesplnenia prioritnej - základnej podmienky zodpovednostného vzťahu t.j. neexistencie nesprávneho
úradného postupu,- ďalšie hmotnoprávne otázky, t.j. otázka vzniku škody, výšky škody a príčinnej

súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. otázky náhrady nemajetkovej ujmy sú
bez právneho významu. Z tohto pohľadu odvolacie argumentácie navrhovateľa smerujúce k súvisiacim
vecným otázkam či už k výške škody, k výške nemajetkovej ujmy nemajú žiadne právne dopady.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa pri právnom posúdení veci významné neboli.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v § 142 ods. 1 O.s.p.O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca

sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .