Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/737/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113230496
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113230496.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľa Intrum Justitia Slovakia,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO 35 831 154, v konaní zastúpeného JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom, so sídlom Bratislava, Karadžičova 8 proti odporcovi B. D., štátnemu občanovi
slovenskej republiky, bytom A., K.. N. XXX/XX, o zaplatenie 7.325,54 eur s príslušenstvom, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 13C/407/2013-79 zo dňa 13. apríla 2015,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5.476,29
eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.476,29 eur od 06.03.2013 do zaplatenia, a to
v mesačných splátkach po 100,- eur, vždy do 20-teho dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po
právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok a vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa
zamietol. Tiež rozhodol, že navrhovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 49,52%. Na
odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že výsledky vykonaného dokazovania posúdil podľa § 52 ods.

1 až 3, § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa § 2 písm. a), § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného do 30.11.2009, § 497, § 502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1 až 3
Obchodného zákonníka, § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods.1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného do
31.1.2013 a podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 100 ods. 1 a 101 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že za spotrebiteľskú zmluvu možno označiť každú zmluvu, ktorej charakteristickým

znakomje,žesauzavieravoviacerýchprípadoch,ajeobvyklé,žespotrebiteľ obsahzmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Právne irelevantný je prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva
upravuje. Z uvedeného treba mať za to, že každá zmluva /teda aj zmluvy uzavreté účastníkmi/ môže
mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, ak spĺňa súčasne jej iné atribúty. Z vykonaného dokazovania
v predmetnej veci mal súd za preukázané, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom
navrhovateľa a odporcom dňa 25.5.2009 spĺňa atribúty spotrebiteľskej zmluvy. Bolo nesporné, že dňa

25.05.2009 uzavrel navrhovateľ s odporcom zmluvu o splátkovom úvere č.0364185245, na základe
ktorej sa navrhovateľ zaviazal poskytnúť odporcovi peňažné prostriedky vo výške vo výške 5.640,- eur
za dohodnutú ročnú pevnú úrokovú sadzbu 12,6%, so spracovateľským poplatkom vo výške 122,78
eur. Odporca mal úver hradiť v 120 mesačných splátkach po 85,15 eur k 20. dňu v mesiaci, počnúc
20.06.2009 a končiac 20.05.2019. Z prehľadu o transakciách na úverovom účte odporcu súd zistil, že
tento riadne a včas zaplatil splátky úveru, splatné dňa 20.7.2009, 20.9.2009, 20.10.2009, 20.11.2009,

20.12.2009, 20.1.2010, 20.2.2010 a 20.3.2010. Prvú splátku splatnú dňa 20.6.2009 zaplatil iba vo výške
55,40 eur, splátku, splatnú dňa 20.8.2009 nezaplatil vôbec a splátky splatné dňa 20.4.2010 a 20.5.2010uhradil iba čiastočne vo výške 9,25 eur a 0,54 eur. Odo dňa 20.5.2010 odporca nezaplatil navrhovateľovi
ani časť ďalších splátok. Vzhľadom na skutočnosť, že od 1.6.2014 je súd povinný z úradnej povinnosti pri
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaťnaprípadnépremlčanie,ajkeďsahoúčastníknedovoláva,

súd najprv posudzoval plynutie premlčacej doby, a to s poukazom na spotrebiteľský charakter uzavretej
zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu spotrebiteľský úver nie je subtypom zmluvy o
úvere, pretože to vyvracia legálna definícia spotrebiteľského úveru, ktorá znie: "spotrebiteľským úverom
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme", čím zákonodarca pod tento pojem zahrnul

napr. aj pôžičku, ktorá je inštitútom občianskeho práva. Z toho podľa názoru súdu vyplýva, že nie je
logicképovažovaťzmluvuospotrebiteľskomúvereakosubtypzmluvyoúvere,akposkytnutiefinančných
prostriedkov by malo charakter pôžičky či nájmu, aj keď s tým sa väčšinou v praxi nestretávame, ale
je potrebné vychádzať z legálnej definície tohto pojmu ako celku Z uvedeného vyplýva, že nemôžeme
rozdeliť spotrebiteľský úver pod 2 rôzne všeobecné právne predpisy /nakoľko zákon o spotrebiteľských
úveroch je lex specialis/, keď ide o jeden pojem, a preto na všeobecnú úpravu pri tomto zmluvnom

type by sa mal aplikovať všeobecný predpis podľa povahy účastníkov, a nie podľa označenia zmluvy o
úvere ako osobitného zmluvného typu Obchodného zákonníka /absolútneho obchodu/. Na zdôraznenie
toho, že táto zmluva je občianskoprávnou zmluvou bolo do zákona č. 129/2010 Z.z. ako nového zákona
o spotrebiteľských úveroch vložené znenie § 1 ods. 8, podľa ktorého "Ustanoveniami tohto zákona
nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov 5), pričom osobitnými

predpismi sa rozumejú zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisovvzneníneskoršíchpredpisov
a Zákon č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, pričom tento výpočet je taxatívny, keďže pred tým nie je uvedené slovko napr.
Subsidiarita Občianskeho zákonníka je taktiež zdôraznená aj v samotnej dôvodovej správe k zákonu

č. 129/2010. Obchodný zákonník a jeho časť týkajúca sa záväzkov by sa tak mala vzťahovať iba na
zmluvy o úveroch, ktoré sú spod režimu spotrebiteľských úverov vyňaté ako napr. hypotekárny úver.
Na podklade vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v konaní je potrebné prihliadnuť na
premlčanie nároku navrhovateľa, keďže navrhovateľ si uplatňuje o.i. aj splátky, splatné do 20.10.2010.
Odo dňa, nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých splátok začala plynúť 3-ročná premlčacia doba,

ktorá uplynula najneskôr dňa 20.10.2013. Nakoľko návrh bol podaný dňa 28.10.2013, súd považoval
nárok navrhovateľa na zaplatenie splátok /či už ich častí alebo splátok celých/, splatných do 20.10.2010
za premlčaný, a preto jeho návrh v tejto časti zamietol. Súd mal tiež preukázané, že odporca na
splátky, splatné od 20.11.2010 neuhradil ani časť finančných prostriedkov, pričom od tohto dátumu
bol odporca povinný zaplatiť ešte 103 splátok, ktorých výška bola dohodnutá v sume 85,15 eur. Dňa

20.2.2013právnypredchodcanavrhovateľavyhlásilmimoriadnusplatnosťúveru.Nakoľkosplátkyúveru,
poplatky a riadne úroky, splatné do 20.10.2010 sú premlčané, pričom výška nesplatenej istiny ku dňu
poslednej splátky odporcu bola 5.420,57 eur, súd navrhovateľovi priznal istinu iba v uvedenej výške,
a to aj vzhľadom na nedostatok tvrdení navrhovateľa. Súd v tomto smere uvádza, že je toho názoru,
že špecifikácia požadovanej sumy nie je vecou súdu ale ako bremeno tvrdenia zaťažuje navrhovateľa,

ktorý zaplatenie sumy od odporcu požaduje a preto je jeho povinnosťou úplne a pravdivo opísať všetky
rozhodné skutočnosti, teda z akých jednotlivých nárokov požadovaná suma pozostáva, akým spôsobom
ich vypočítal a na základe akého dôvodu ich zaplatenie požaduje /§ 101 ods. 1 O.s.p./. Uvedené
chýbajúce tvrdenie nemožno nahradiť predložením výpisu z účtu, z ktorého vyúčtovanie sumy úrokov,
úrokov z omeškania, poplatkov vyplýva, pretože je povinnosťou súdu preskúmať, či je skutočne daný

nárok navrhovateľa na zaplatenie takýchto súm, či si navrhovateľ neúčtoval úroky a úroky z omeškania
zo sumy, ktorá nebola dlhom odporcu, alebo v nesprávnej sadzbe, či za obdobie, za ktoré mu nepatrili
a tiež, či si účtoval poplatky oprávnene, za služby, za ktoré mal poplatky s odporcom dojednané. Z tohto
dôvodu je potrebné, aby navrhovateľ svoje uplatnené právo na zaplatenie úrokov z omeškania v prvom
rade odôvodnil vyššie uvedenými skutkovými tvrdeniami. Z obsahu výpisu z účtu odporcu vyplýva, že

na ťarchu účtu odporcu boli zaúčtované aj úroky z omeškania, úroky a poplatky, ktoré navrhovateľ vo
svojom návrhu nijako nešpecifikoval, t.j. neuviedol pri úrokoch a úrokoch z omeškania z akých súm, za
aké obdobie a v akej sadzbe boli tieto vypočítané a pri poplatkoch neuviedol, za aké služby a podľa
čoho boli poplatky účtované, resp. na základe čoho došlo k zmene ich dohodnutej výšky. Pokiaľ ide
o poplatky, ktoré navrhovateľ podľa výpisov z účtu odporcu účtoval na ťarchu tohto účtu, tu súd ešte

uvádza, že z obsahu samotnej zmluvy o splátkovom úvere a ani z obchodných podmienok navrhovateľa
výška poplatkov a ich predmet nevyplýva. Ak sú tieto uvedené v tzv. sadzobníku poplatkov navrhovateľa,
tak tento navrhovateľ nepredložil a ako dôkaz ani nenavrhol. Aj pre odpoveď na otázku oprávnenosti
navrhovateľa účtovať poplatky je ale potrebné, aby si navrhovateľ splnil svoju povinnosť tvrdenia asúdu uviedol, aké poplatky a z akého dôvodu účtoval na ťarchu účtu odporcu resp. kedy a prečo sa
zmenila ich výška. Čo sa týka poplatkov za správu úveru, navrhovateľ v žalobe tvrdí, že suma 47,84
eur je tvorená poplatkami vo výške 2,99 eur mesačne za obdobie od 31.10.2010 do 19.2.2013, a to

s poukazom na zmenu sadzobníka a na neho naviazanú povinnosť dlžníka platiť banke poplatky za
správu úveru. Súd s poukazom na § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
účinného do 30.11.2009 poukazuje na skutočnosť, že dlžník bol povinný platiť banke poplatok za správu
úveru v dohodnutej výške, uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere fixne vo výške 1,99 eur, preto
oprávnenosť pre účtovanie vyššieho poplatku nemôže vyplývať zo zmeny Sadzobníka poplatkov, najmä

v prípade, že tento súdu vôbec predložený nebol a nemôže byť odvodzovaná ani od Všeobecných
obchodných podmienok, nakoľko ustanovenia zmluvy majú prednosť pred ustanoveniami VOP. Súd
vzhľadom na uvedené, priznal navrhovateľovi poplatok za správu úveru za obdobie od 1.11.2010 do
19.2.2013 t.j. vo výške 28 x 1,99 eur = 55,72 eur. Nakoľko úroky za obdobie od 20.10.2010 do 19.2.2013
súdu neboli riadne špecifikované ich výškou a obdobím, za ktoré sa požadujú a sumou, z ktorej sú
počítané, súd návrh navrhovateľa v tejto časti pre nedostatok tvrdení zamietol. Vzhľadom na uvedené

súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 5.420,57 eur /nesplatenej istiny/ + 55,72 eur /
poplatky za správu úveru/ t.j. vo výške 5.476,29 eur. Nakoľko súd mal preukázané, že od mája 2010
odporca navrhovateľovi alebo jemu právnemu predchodcovi žiadne finančné prostriedky nepoukázal,
súd konštatuje, že odporca sa dostal do omeškania. Nakoľko navrhovateľ požadoval úrok z omeškania
od 6.3.2013, kedy bol odporca preukázateľne v omeškaní a keďže výška základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola v období
od 11.07.2012 do 07.5.2013 vo výške 0,75%, súd mu priznal úrok z omeškania vo výške 8,75%
ročne zo sumy 5.476,29 eur od 6.3.2013 do zaplatenia. V ostatnej časti úroku z omeškania súd návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Vzhľadom k tomu, že odporca požiadal o vykonanie peňažného
plnenia v splátkach, súd podľa § 160 O.s.p. vzhľadom na výšku navrhovaných splátok, jeho návrhu

vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 veta prvá O.s.p. podľa pomeru
úspechu účastníkov vo veci. Čistý úspech navrhovateľa bol 49,52 %. Súd preto podľa § 151 ods. 7 O.s.p.
ustanovenia rozhodol o priznaní náhrady trov konania navrhovateľovi vyjadrenej percentom 49,52%. Po
právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Podľa neho je rozhodnutie súdu prvého
stupňa nepreskúmateľné a súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd síce vykonal dôkaz predloženým kompletným položkovitým výpisom z
úverového účtu odporcu, ale tento vyhodnotil nesprávne. Navrhovateľ súdu prvého stupňa zdôvodnil
uplatnenú pohľadávku a preukázal ju predmetným výpisom z úverového účtu. Súd prvého stupňa však

návrh navrhovateľa v časti zamietol pre nenesenie dôkazného bremena. Tento jeho záver ale vyvracia
iná časť odôvodnenia rozsudku v časti, v ktorej súd návrhu navrhovateľa vyhovel. Tu súd uvádza, že z
výpisu z úverového účtu mal preukázané, že zostatok úveru k 20.05.2010 predstavoval 5.420,27 eur.
Z rovnakého dôkazu mal mať potom súd za preukázané, že zostatok úveru k 31.10.2011 predstavoval
sumu 6.238,37 eur, teda sumu uplatnenú v konaní navrhovateľom ako nezaplatenú istinu a riadny

úrok za obdobie od 25.5.2009 do 31.10.2011. Následne by mal správnym vykonaním tohto dôkazu
mať za preukázaný aj uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie 1.039,33 eur ako riadne úroku za
obdobie od 01.11.2011 do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dňa 19.02.2013. Navrhovateľ ďalej namieta
aj posúdenie časti jeho uplatneného nároku súdom prvého stupňa ako premlčaného. Prvostupňový
súd tu síce aplikoval správnu právnu normu ale nesprávne interpretoval jej obsah. Úver poskytnutý

odporcovi bol splatný dňa 20.05.2019. Tento deň je dňom konečnej splatnosti úveru a odvtedy mala
plynúť premlčacia doba. Nedošlo teda k premlčaniu každej jednotlivej splátky úveru. Keďže došlo k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a lehota na zaplatenie úveru po tomto vyhlásení uplynula dňa
01.03.2013, nasledujúci deň začala plynúť premlčacia doba mimoriadne zosplatneného úveru podľa §
101 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ si preto uplatnil svoje právo na súde včas. Na základe týchto

skutočností navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu v napadnutej zamietavej časti zmenil
a jemu priznal i zostávajúcu časť uplatneného nároku.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov
odvolania navrhovateľa, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k

záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.Súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa použil správny
právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a z tohto dôvodu
si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle

§ 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam účastníkov dodáva nasledovné:

Skutkový záver súdu prvého stupňa o tom, že dňa 20.05.2010 bol zostatok istiny nesplateného úveru
odporcu 5.420,57 eur vyplýva z výpisu z úverového účtu odporcu, ktorý predložil navrhovateľ. Tento
skutkový záver prvostupňového súdu tak zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Pokiaľ ide o skutočnosť
namietanú v odvolaní navrhovateľom, že z rovnakého výpisu z úverového účtu vyplýva aj skutočnosť,

že ku dňu 31.10.2011 predstavoval zostatok istiny nesplateného úveru sumu 6.238,37 eur, tak uvedená
skutočnosť síce z predmetného dôkazu vyplýva, avšak súd prvého stupňa na ňu správne neprihliadal,
keď táto je v rozpore so základnou logikou veci. Keďže na začiatku, pri čerpaní poskytnutého úveru,
bol dlh odporcu na istine úveru 5.640,- eur a následne odporca podľa zmluvy platil dojednané splátky
úveru /aj keď nie vždy riadne, teda včas a v dojednanej výške/ až po deň 20.05.2010, je logické,

že do uvedeného dňa jeho dlh na istine nesplateného úveru klesal. Nič logické však nie je na tom,
že podľa výpisu z úverového účtu istina nesplateného úveru odporcu začala po vykonaní poslednej
platby zo strany odporcu dňa 20.05.2010 stúpať, až dňa 31.10.2011 dosiahla sumu 6.238,37 eur. Ani
pri nesplácaní čerpaného úveru /ktorý bol odporcom hneď na začiatku čerpaný v celom dojednanom
rozsahu/ nie je žiadny dôvod na to, aby istina nesplateného úveru stúpala. To by znamenalo, že úver

bol navyšovaný, že navrhovateľ opätovne poskytol odporcovi úver a ten ho čerpal. To však v konaní
preukázané nebolo. Iným vysvetlením je, že navrhovateľ v rozpore s právom označuje za istinu nejaké
iné dlhy odporcu, ktoré začal pripočítavať k istine nesplateného dlhu odporcu, napríklad nezaplatený
úrok z istiny úveru alebo úrok z omeškania a podobne. Bez ohľadu na to, či by bol takýto postup
navrhovateľa súladný s právom, navrhovateľ takýto postup v konaní pred súdom prvého stupňa netvrdil

a nepreukazoval. Zo skutkových tvrdení, ktoré navrhovateľ pred súdom prvého stupňa produkoval nie
je možné zistiť dôvod, pre ktorý bol podľa výpisu z úverového účtu zostatok istiny nesplateného úveru
ku dňu 31.10.2011 nelogicky v sume 6.238,37 eur, teda v sume vyššej ako bola istina čerpaného úveru
odporcu 5.640,- eur. Je preto len správne, že súd prvého stupňa nevychádzal z toho, že by ku dňu
31.10.2011 bol preukázaný zostatok nesplatenej istiny úveru odporcu v sume 6.238,37 eur.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky navrhovateľa, odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu
prvého stupňa, že dlžné splátky úveru ako aj poplatky za správu úveru splatné do 20.10.2010 sú
premlčané, keď navrhovateľ podal svoj návrh na začatie konania na súde dňa 28.10.2013. Zvyšný dlh
odporcu na úvere, okrem splátok úveru, ktoré už boli predtým splatné, sa stal splatným po tom, čo právny

predchodca navrhovateľa uplatnil svoje právo a zosplatnil celý úver v dôsledku neuhrádzania splátok
riadne a včas. Pre prípady, kedy sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným, splatným celý dlh
stanovuje Občiansky zákonník v § 103, druhá veta, osobitné pravidlo pre začiatok plynutia premlčacej
doby zosplatneného dlhu. V zmysle § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka ak sa pre nesplnenie
niektorej zo splátok stane zročným celý dlh začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej

splátky. Premlčacia doba práva na zaplatenie takéhoto zosplatneného dlhu sa teda začína skôr, ako
dôjde k zosplatneniu dlhu, začína plynúť dodatočne už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú
bol dlh zosplatnený. Pokiaľ však ide o splátky úveru, ktoré boli splatné do vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru, tieto sa premlčujú v premlčacej dobe 3 roky, ktorá plynie odo dňa nasledujúceho po
splatnosti každej splátky. Keďže premlčacia doba je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka trojročná,

právo na zaplatenie poslednej z uvedených splátok sa premlčalo vo štvrtok 20.11.2014. Navrhovateľ
svoj návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia okrem iného aj týchto splátok
úveru, podal až dňa 28.10.2013, je zrejmé, že všetky splátky úveru splatné do 20.10.2010 /splátky úveru
boli podľa zmluvy splatné vždy v 20. deň v mesiaci/ boli premlčané. Nie je žiadny dôvod prisvedčiť
argumentáciinavrhovateľazodvolania,žepremlčaciadobaprávanazaplatenieúveru,ktoréhosplatenie

bolo dojednané v splátkach, začne plynúť až po dni, ktorý je dojednaný ako deň konečnej splatnosti
úveru. Toto je v priamom rozpore s ustanovením § 103 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich
zročnosti.Z týchto dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
150 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento nepodal
návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, hoci by mu inak náhrada trov odvolacieho konania
ako úspešnému účastníkovi patrila.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .