Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 17, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/36/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202276
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213202276.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so
sídlom Politických vězňu 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČO: 264 29 705 zastúpená AK Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej X. T., bytom P. XX,
XXX XX N., o zaplatenie 224,42 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov

č.k. 1C/76/2013 - 150 zo dňa 18.06.2015 a o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne.

V tejto časti z r u š u j e rozsudok súdu 1.stupňa a konanie z a s t a v u j e .

Vo zvyšku p o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov vo vzťahu k zastaveniu konania a ani na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že účastníkom náhradu trov
konania nepriznáva. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie ust. § 2, § 3, § 5, čl. 1 § 10, čl. I § 11 ods. 1,

čl. I § 14 ods.1, čl. I § 17, § 20, § 23 ods. 1, § 33 ods. 1, § 38 ods. 1, § 44 ods. 3, § 48 ods. 1, čl. I § 77
ods. 1 a 78 zákona č. 191/1950 Z.z. ,ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 4 a 5, § 54 ods. 1,
2 a § 39 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, § 3 ods.3 zákona č. 250/2007 Z.z.

Žalobcasanávrhom(tlačivoA-návrhnauplatneniepohľadávky,článok4,ods.1NariadeniaEurópskeho
parlamentu a Rady /ES/ číslo 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotou sporu) domáhal zaplatenia istiny 224,42 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25%
denne zo sumy 266,88 Eur od 10.4.2009 do 08.02.2011, čo predstavuje sumu 447,02 Eur a zo sumy
224,42 Eur od 09.02.2011 do zaplatenia a ročným úrokom vo výške 6% zo zmenkovej sumy 266,88
Eur od 24.06.2009 do 08.02.2011, čo predstavuje sumu 26,17 Eur a zo sumy 224,42 Eur od 09.02.2011
do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 0,89 Eur, ako aj náhrady trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná

dňa 03.12.2008 na zmenkovú sumu 266,88,- Eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne od 10.04.2009. V texte bol uvedený záväzok žalovaného, že zaplatí za túto zmenku
pri predložení na rad zmenkovému veriteľovi. Indosovaná zmenka je podľa žalobcu vista zmenkou a je
opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“. Zmenka bola vystavená
dňa 03.12.2008.

Súd v súlade s článkom 5 odsek 2 nariadenia č. 861/2007, vyplnil časť I. vzorového tlačiva C a zaslal
ho žalovanému spolu s kópiou tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky. Žalovanému bolo tlačivo spolus prílohami doručené 03.06.2014. Na pojednávanie sa nedostavil žiadny z účastníkov. Žalovaná sa k
doručenému návrhu na tlačive vyjadrila dňa 09.06.2014 s tým, že žiada o splátkový kalendár z dôvodu,
že poberá invalidný dôchodok.

Vzhľadom k tomu, že žalobca má ku dňu doručenia tlačiva návrhu sídlo v Českej republike, t.j. v inom
členskom štáte ako je bydlisko žalovanej, ktorá má bydlisko v Slovenskej republike, súd vyhodnotil, že
ide v uvedenom prípade v súlade s článkom 3 nariadenia o cezhraničný spor. Vzhľadom k tomu, že ide
o spor s cudzím, medzinárodným prvkom, preto sa na konanie uplatní aj nariadenie (ES) č. 44/2001

- Brusel I, podľa ktorého súd posudzoval právomoc slovenských súdov, pričom zistil, že právomoc
slovenského súdu je pre spotrebiteľské zmluvy daná podľa článku 16 ods. 2 bydliskom spotrebiteľa.
Vecne príslušným je súd oznámený Slovenskou republikou Komisii a to v zmysle článku 25 odsek 1
nariadenia č. 861/2007, okresný súd. Miestne príslušným, aplikujúc článok 19 nariadenia a následne §
84 O. s. p., je Okresný súd Bardejov.

Súd prvého stupňa určil rozhodné právo podľa článku 10 odsek 1 zákona č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, tak, že danú vec je potrebné riešiť podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky, nakoľko to zodpovedá rozumnému usporiadaniu právneho vzťahu medzi
účastníkmi konania.

Na bližšie zistenie povahy subjektov pôvodného záväzkového vzťahu, ako aj z dôvodu potreby
komplexného posúdenia existencie resp. neexistencie pôvodného záväzkového vzťahu ako
spotrebiteľského, si súd prvého stupňa v tomto konaní zabezpečil exekučný spis, vedený pod spisovou
značkou 3Er/374/2010, súvisiaci so zmluvou, ktorá bola uvedená na originály zmenky a ktorá bola
uzavretá medzi žalovanou ako dlžníkom a prvým majiteľom zmenky ako veriteľom, z ktorého zistil

postavenie predmetných subjektov.

Je preto na mieste záver, že súd musí poskytnúť ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade,
ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Umožňuje mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch,
ktorý je k zmenkovému zákonu v postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali ( v tomto

prípade aj lex posterior derogat legi priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch.

Právny predchodca žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa
03.12.2008 zmluvu o úvere (v rozsudku nesprávne uvedené 10.02.2009). Z údajov zverejnených v
Obchodnomregistrivyplýva,ževeriteľjeprávnickouosobou,ktorejpredmetomčinnostijeokreminéhoaj

poskytovanie úverov nebankovým spôsobom. Žalovaná je fyzickou osobou, nepodnikateľom. Vzhľadom
k subjektom uzatvárajúcim zmluvu, súd mal preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu
tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Zmluva, ktorou bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 165,97,- Eur obsahuje poplatok za uzavretie

zmluvy vo výške 88,96 Eur, čo činí 63,60 % z požičanej sumy. Čo obsahuje uvedený poplatok je bližšie
špecifikované v článku 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že predmetný
poplatok je tvorený z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy, bez bližšieho uvedenia obsahu a konkrétnej výšky týchto nákladov.

Zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch
(zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len
na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť.
Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak,

zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach,
všetko povinnosti a okolnosti, zaťažujúce iba dlžníka bez akejkoľvek obdobnej zmluvnej povinnosti na
strane veriteľa.

Ako už bolo vyššie uvedené, je neplatná cela úverová zmluva, teda v rámci nej aj ustanovenie článku

17 všeobecných zmluvných podmienok ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky. Takáto zmenka
na základe neplatnej spotrebiteľskej zmluvy vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná a
nemožno na jej základe uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo.Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere ako aj jej článku 17 ( ktorý je súčasťou zmluvy) a to dohody
o zabezpečení zmenkou a vyplnení bianco zmenky, sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti
zmenky.Neplatnosťuvedenejdohodyvšakznamenáneexistenciukauzálnehovzťahumedzikonkrétnou

pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať. V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému
vzniku zmenkového záväzkového vzťahu.

Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok vopred
pripravenýchprávnympredchodcomžalobcu.Žalovanýnemalmožnosťjužiadnymspôsobomovplyvniť.

Takto formulovaná dohoda o vyplnení bianco zmenky predstavuje pre spotrebiteľa dohodu vykazujúcu
znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie dôvody jej neplatnosti v zmysle
neprijateľných zmluvných podmienok (napr. § 53 ods. 2, 4 OZ). Spotrebiteľ nemôže vedieť, vzhľadom
k mnohosti možností dojednaných zmluvných pokút, či a v akej výške budú uplatnené veriteľom, a
v akej miere sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto dohoda o zabezpečení všetkých pohľadávok

vrátane pokút zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj v priamom rozpore so
zákonom.

Povinnosť súdu z úradnej moci prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu

stanovenú v článku I. § 17 zákona č. 191/1950 Zbierky, čo je vyjadrené aj v ustanovení § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Zbierky zákonov, kde zákonodarca uviedol, že ide o ustanovenie, ktoré platí aj v
prípade zmenky majiteľa zmenky, alebo postúpenia práv zo zmenky. Navyše odčlenenie zmenkového
abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nie je možné, pretože právo v spotrebiteľských
vzťahoch bolo použitím zmenky regulované a obmedzené (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky

zákonov) a keďže sa jedná o kogentnú úpravu, je nutné zo zákona skúmať podmienky vystavenia
zmenky a jej prípustnosť.

Veriteľ po zistení, že práva zo zmenky nemôže s úspechom uplatniť podľa právneho poriadku SR,
indosoval túto zmenku na žalobcu, ktorý je právnickou osobou v Českej republike, v snahe postupovať

podľa nariadenia 861/2007, pričom chcel dosiahnuť cieľ, ktorý mu už raz právoplatne priznaný nebol.
Súd je teda toho názoru, že veriteľ postupoval na škodu dlžníka v snahe docieliť následky spojené s
indosovaním zmenky, uvedené v § 17 zák. č. 191/1950 Zb. a to vylúčiť voči majiteľovi námietky, ktoré
sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom.

Z hľadiska práva jednanie žalobcu vyvoláva zdanlivo paradoxnú situáciu, kedy je určité správanie sa na
jednej strane právom dovolené ( zákon č. 191/1950 Sb. ) a na druhej strane sa s právom dostáva do
rozporu ( zákon o spotrebiteľských úveroch). Záver, že určité správanie je právom dovolené a zároveň
právom zakázané, nemôže obstáť. Uznanie nedovolenosti zneužitia práva vyžaduje odstránenie tejto
paradoxnej situácie. Ide totiž iba o zdanlivý paradox. Zo zásady lex specialis derogat lex generali (a

rovnako lex posterior derogat legi priori) vyplýva, že zákaz zneužívania práva je silnejší než povolené
správanie,ktoréprávoumožňuje.Aktedaprávnanormaurčitéprávodovoľujeainázapredpokladu,žeje
takéto chovanie zneužívané, zakazuje, je takéto správanie zdanlivo dovolené správanie sa nie výkonom
práva, ale protiprávnym úkonom. Súd si je vedomý prísnosti a formálnosti zmenkového práva, ale nie
je možné prizerať sa takej praxi, ktorej dôsledkom je zneužívanie zmenkových inštitútov v neprospech

jednej zo zmluvných strán. Samotná formálnosť pri tom nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej
tunajší súd pri posudzovaní takýchto prípadov vychádza. Dôvodom je predovšetkým tá skutočnosť,
že je to práve zmenkové právo, ktorého základné inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych
mechanizmov, ktoré umožňujú zabrániť takýmto postupom, je na všeobecných súdoch, aby vo svojej
činnosti hľadali takéto východiská, ako zabrániť zneužívaniu práv. K tomu súd aj v tomto rozsudku

pristúpil.

Žalobca teda indosoval splatnú zmenku, pričom sa jedná o vlastnú zmenku, sročnú na videnie a uplatnil
si v rozhodcovskom konaní aj príslušenstvo v zmysle § 48 zák. č. 191/1950 Zb.. Samotná sročnosť
zmenky nastala 10.04.2009, keďže žalobca (a predtým aj veriteľ) požadovali 0,25 % (denne - chýba v

odôvodnení) úroky v zmysle § 48 zák. č. 191/1950 Zb. od 10.04.2009, ako to vyplýva zo samotnej
zmenky.Zmenkavšakbolaindosovanáažpouplynutílehotynaprotestvzmysle§44 a§21 anasl. zák.
č. 191/1950 Zb., preto má indosament iba účinky obyčajného postúpenia, aj voči žalobcovi teda možno
uplatniť všetky námietky, ako proti prvému majiteľovi. V tomto prípade je teda vyvrátená domnienka,ustanovená v § 20 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb., pretože bolo preukázané, že indosament, ktorý je
nedatovaný, bol na zmenku napísaný po uplynutí lehoty na protest. V dôsledku vyššie naznačeného
postupu veriteľa v rozpore s § 17 zák. č. 191/150 Zb. možno proti žalobcovi teda namietať aj námietky,

ktoré by bolo možné namietať voči prvému majiteľovi, teda to, že zmenka nebola vyplnená podľa dohody
veriteľa a dlžníka ( § 10 zák. č. 191/1950 Zb.). Keďže takáto dohoda o vyplnení zmenky (článok 14 VZP)
je neplatná v zmysle predchádzajúcich konštatovaní súdu a teda neexistuje, je na mieste právny záver,
že veriteľ neoprávnene vyplnil zmenku bez toho, aby existovala platná dohoda s dlžníkom o tom, ako
ju vyplniť.

Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v konaní neúspešný, nemá
preto právo na náhradu trov konania. V celom rozsahu úspešnému žalovanému súd rovnako nepriznal,
pretože si trovy konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní namietal, že žalobca ani žalovaná dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými
dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby

v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup
je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej

zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného
dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu.
Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je

možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobila, musia byť
akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na
ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa.

Žalovaná sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala,
svojím konaním ju prakticky uznala. Súd prvého stupňa navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho
nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaná so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.
r.o. uzatvorila zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou
zmenkou a že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti

však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy
nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého stupňa mohol dospieť k nespornosti
týchto skutočností. K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov
ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať

inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu.
Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje
bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako by išlo
o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať

tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom
zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd.
Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu
povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,

pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Pokiaľ súd
prvého stupňa poukázal na rozhodnutie nemeckého Najvyššieho súdu z roku 1965, žalobcovi obsah
tohto rozhodnutia nie je známy a toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na prejednávanú vec. Pokiaľ
ide o zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, zmenku vystavila žalovaná. Túto dobrovoľne podpísala,pričom išlo prejav jej slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola žalovanej
známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaná teda mala vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku
predstavuje 0,25 % denne a sa takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasila.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu na
uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 19,92 Eur bez DPH a 8,39 Eur bez DPH.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 11.05.2016 a zistil, že žalobca zobral žalobu späť v priebehu odvolacieho
konania v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne, zároveň vo zvyšku odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného

Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež

použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo

čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo

veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať

aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Z exekučného spisu 3Er 374/2010 súd zistil, že dňa 03.12.2008 uzavreli žalovaná ako dlžník a
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598 ako veriteľ zmluvu o úvere č. 8055803, na základe ktorej veriteľ
poskytol dlžníkovi sumu 165,96 Eur, pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem poskytnutej
sumy aj poplatok vo výške 88,96 Eur, teda všetko vo výške 254,93 Eur v 6 - och mesačných splátkach

po 42,49 Eur, počnúc dňom 05.01.2009. Zmluva obsahovala na jednom liste papiera dve strany, na prvej
boli uvedené údaje o veriteľovi (obchodné meno, sídlo, IČO, zápis v obchodnom registri, číslo oddielu a
vložky v OR, skutočnosť, že veriteľ je zastúpený mandatárom), číslo zmluvy a číslo žiadosti o zmluvu,
údaje o dlžníkovi (vyplnené boli meno, priezvisko, trvalé bydlisko, rodné číslo, číslo OP, kolónka otrvalom pobyte), poskytnutý úver, výška poplatku, počet splátok, výšku mesačných splátok, deň začiatku
splatnosti a kolónka o to, že finančné prostriedky sú použité na účel povolania. Ďalej zmluva obsahuje
dátum uzavretia, čas, meno a podpis mandatára, podpis dlžníka, dátum prevzatia finančnej hotovosti a

potvrdenie o prevzatí finančnej hotovosti s podpisom dlžníka. Na druhej strane zmluvy sa nachádzajú
zmluvné podmienky.

V tomto prípade je nutné uviesť, že na posúdenie zmluvného vzťahu z označenej zmluvy o úvere
nemožno použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zák.

( poskytnutý úver v sume 165,97- Eur ).

V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
25.01.2011, sp.zn. 5 M Cdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda
o uplatnení Obchodného zákonníka (v danom prípade čl. 17 všeobecných zmluvných podmienok).

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom
žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybnosti
všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti poskytovanie

úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanému za
účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tohto účastníka. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že

nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej

podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá
O.s.p. si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol.
Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností preukázaný.
Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať

jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu

spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa

je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi, ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné

vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky

vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie jemožné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,

že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovanú nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením

jeho dôsledkov v neprospech žalovanej. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy

spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.
Vystavením zmenky vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, si žalovaná bez akýchkoľvek
pochybnosti zhoršila svoje zmluvné postavenie. Potreba vystavenia a odovzdania zmenky právnemu

predchodcovi žalobcu pritom pre žalovanú priamo vyplývala zo všeobecných úverových podmienok.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 53 ods. 2,4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ
nemôže vedieť, vzhľadom k mnohosti možností dojednaných zmluvných pokút, či a v akej výške budú
uplatnené veriteľom, a v akej miere sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto dohoda o zabezpečení
všetkých pohľadávok vrátane pokút zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj
v priamom rozpore so zákonom.

V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu späť v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne.

Podľa ust. § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Keďže žalobca zobral žalobu späť v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % a žalovaná nevyslovil
so späťvzatím návrhu v časti nesúhlas, odvolací súd postupom podľa ust. § 208 O.s.p. pripustil
späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne. V tejto časti zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa a konanie zastavil.

Čo do zvyšku odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods.2 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že

žalobca v konaní úspech nemal a zavinil čiastočným späťvzatím návrhu v tejto časti

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.