Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/324/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813210835
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8813210835.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
851 02 Bratislava, proti žalovaným: 1/ Q. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. č. XX, 2/ I. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. - V., V. P. XXX/X, o zaplatenie sumy 14.666,98 eura s príslušenstvom,
o odvolaniach žalobcu a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k.
4C/563/2013-127 zo dňa 03.07.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku, ktorým súd prvého stupňa zastavil

konanie v časti o zaplatenie sumy 2.606,42 eur s príslušenstvom.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdVranovnadTopľou(ďalejlen„súdprvéhostupňa“)napadnutýmrozsudkomzastavilkonanie
v časti o zaplatenie sumy 2.606,42 eur s príslušenstvom.
Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.295,60 eur spolu s 9% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.07.2009 do zaplatenia, 9% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 147,08 eur od 21.08.2009 do zaplatenia, 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur
od 21. 09. 2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.10.2009
do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.11.2009 do zaplatenia, 9

% ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.12.2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.01.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 147,08 eur od 21.02.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur
od 21.03.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.04.2010 do
zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.05.2010 do zaplatenia, 9 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.06.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.07.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo

sumy 147,08 eur od 21.08.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur
od 21.09.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.10.2010 do
zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, 9 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.12.2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.01.2011 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 147,08 eur od 21.02.2011 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od
21.03.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 147,08 eur od 21.04.2011 do

zaplatenia, 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.059,84 eur od 21.05.2011 do zaplatenia, a
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že splnením povinnosti jedným zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti súd žalobužalobcu zamietol a čo sa týka trov konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté samostatným
uznesením v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 02.07.2012
domáhal pôvodne toho, aby súd uložil žalovaným zaplatiť mu sumu 14.666,98 eura s príslušenstvom.
Neskôr, 14.01.2014 zobral žalobu v časti istiny 2.606,42 eura späť a žiadal pripustiť zmenu žaloby tak,
aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť mu sumu 12.060,56 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške vyplývajúcej z právneho predpisu zo splátok po 147,08 eur za obdobie od ich

splatnosti, ktoré bolo vždy k 21. dňu v mesiaci počínajúc mesiacom júl 2008 a končiac mesiacom máj
2011 pričom zaplatenie úroku z omeškania žiadal do času zaplatenia jednotlivých dlžných splátok tak,
že splnením povinnosti jedným zo žalovaných má zaniknúť v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia
iného žalovaného.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca je na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok právnym nástupcom Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá ako veriteľ uzatvorila so
žalovaným v 1. rade ako dlžníkom dňa 22.04.2005 pod č. 0503381386 Zmluvu o splátkovom úvere; na
základe tejto zmluvy bol žalovanému v 1. rade poskytnutý úver na rekonštrukciu bytu vo výške 11.617,87
eur, úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 8,60 % ročne, úver mal byť zaplatený v mesačných
splátkach vo výške 1.447,08 eur - 4.431 Sk (zrejme správne 147,08 eura - pozn. odvolacieho súdu);

splátky mali byť splatné vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dňa 20.05.2015, konečná
splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.04.2015.

Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 2. rade bola dňa 22.04.2005 uzatvorená dohoda o
ručení, z ktorej vyplýva, že žalovaný v 2. rade sa zaviazal uspokojiť pohľadávku zo zmluvy o splátkovom

úvere č. 0503381386 v prípade, že ju neuspokojí žalovaný v 1. rade, ako aj ďalšia osoba ako dlžníčka
- Anna Adamčíková, ktorá pôvodne bola taktiež žalovanou v konaní, avšak žalobný návrh voči nej bol
vzatý späť po jej tvrdení, že zmluvu so Slovenskou sporiteľňou, a.s. nepodpísala a k jej podpísaniu
bývalému manželovi - žalovanému v 1. rade súhlas nedala.

Súd prvého stupňa po tom, ako žalovaný v 1. rade súhlasil s pôvodne podanou žalobou a k zmenenej
žalobe sa už nevyjadril a po tom, ako žalovaný v 2. rade žiadal pôvodne podanú žalobu zamietnuť
vznesúc námietku premlčania a nevyjadriac sa k zmenenej žalobe konštatoval, že žalobca po pripustení
zmeny žaloby si uplatňuje iba nárok na 82 neuhradených splátok úveru splatných od 20.07.2008. Súd
prvého stupňa, konštatujúc svoju povinnosť z úradnej moci prihliadnuť na oslabenie nároku žalobcu

voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania, mal za to, že premlčacia lehota je trojročná a vzťahuje sa
na každú jednotlivú splátku úveru. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súde dňa 02.07.2012,
nepremlčanými sú splátky splatné 3 roky spätne od podania žaloby. Keďže splatnosť jednotlivých
splátok bola dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, nepremlčanými splátkami sú tie, ktoré sú splatné odo
dňa 20.06.2009. Jedná sa tak o 70 nepremlčaných splátok po 147,08 eura, spolu ide o istinu a úrok

z úveru v sume 10.295,60 eura. Nárok žalobcu na 12 premlčaných splátok splatných pred 02.07.2009
súd prvého stupňa ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval, že na závere o premlčaní
splátok splatných v období pred troma rokmi od podania žaloby na súd nemení nič ani to, že medzi
žalobcom a žalovaným bola uzatvorená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku,
v ktorej mal žalovaný v 1. rade prehlásiť, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Podľa

súdu prvého stupňa táto dohoda z 12.09.2011 bola podpísaná vtedy, keď bol dlh čiastočne premlčaný,
o čom žalovaný v 1. rade nemal vedomosť. Vzhľadom na predformulovaný obsah dohody a okolnosti
jej podpisu mal súd prvého stupňa vážne pochybnosti o tom, že išlo o skutočný prejav vôle žalovaného
v 1. rade uznať dlh, o čiastočnom premlčaní poučený nebol. Takýto postup žalobcu súd prvého stupňa
vyhodnotil ako rozporný s dobrými mravmi, pretože podpisom formulárovej dohody si žalovaný v 1. rade

ako spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie. Podľa jeho názoru išlo o nekalú obchodnú praktiku zo
strany žalobcu, ktorej nie je možné priznať ochranu. Žalovanému v 2. rade ako ručiteľovi uložil zaplatiť
povinnosť v rozsahu v akom ju uznal za dôvodne uplatnenú voči žalovanému v 1. rade, a to z toho
dôvodu, že žalovaný v 1. rade ako dlžník po výzve veriteľa, dlh, za ktorý žalovaný v 2. rade ako ručiteľ
zodpovedal, nesplnil.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí citoval ustanovenia Obchodného zákonníka - § 497, § 502 ods. 1, §
503 ods. 2, ustanovenia Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - § 6 ods. 3, § 23a ods. 1, 2,
ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 100, §101, § 111, § 511, § 533, § 524 ods. 1, 2, § 546, § 548 ods. 1, 2, 3, § 517 ods. 1, ustanovenie § 1 ods.
1, ods. 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014 a ustanovenia § 10c, § 3 ods. 1, 2 Nariadenia Vlády

Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.

Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolania žalobca a žalovaný v 2. rade.

Žalobca v odvolaní uviedol, že odvolaním napáda len výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol. Poukázal na to, že zmluva, nároky z ktorej sú predmetom konania,
bola uzatvorená dňa 22.04.2005, ide teda o záväzkový vzťah, ktorý sa má posúdiť podľa ustanovení
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Podľa Obchodného zákonníka, ustanovenia
§ 397, je premlčacia doba 4 roky. Ak súd prvého stupňa vychádzal z premlčacej lehoty trojročnej,

nerozhodol správne. Okrem toho, pokiaľ súd prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 5b Zákona o
ochrane spotrebiteľa, podľa jeho názoru tým došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu,
zákonodarca prijatím tejto právnej úpravy uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody,
pre ktoré by mohol byť nárok veriteľa zamietnutý alebo pre ktoré by nemusel byť veriteľom priznaný
nárok v plnej výške. Tým de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Podľa jeho názoru

vzniká reálna hrozba, že súd by tak mohol žalobcovi spôsobiť škodu. Poukázal aj na odlišné stanovisku
sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Milana Ľalíka k nálezu sp. zn. I.ÚS 547/2012. Žiadal preto,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol jeho nárok v prevyšujúcej časti
zamietnutý, zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby v tejto časti rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil a jeho nároku, ktorý bol pôvodne podaný, vyhovel.

Žalovaný v 2. rade v dôvodoch odvolania uviedol, že odvolanie podáva len voči výroku, ktorým súd
prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť dlžnú sumu jemu a žalovanému v 1. rade a voči výroku, ktorým
rozhodol, že splnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
plnenie druhého žalovaného. Aj keď súd prvého stupňa starostlivo a podrobne odôvodnil rozsudok vo

vzťahu k samotnej zmluve o splátkovom úvere, jeho rozhodnutie je nesprávne, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že pôvodne žalovaná Anna Adamčíková s úspechom namietala relatívnu
neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o splátkovom úvere, a to z toho dôvodu, že takúto zmluvu
nepodpísala. Domnieval sa preto, že súd prvého stupňa bude tiež posudzovať platnosť dohody o
ručení, ktorá bola uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a ním. Pri uzatváraní dohody o ručení bol

pôvodným veriteľom uvedený do omylu, pretože pôvodný veriteľ neuzatvoril zmluvu o úvere aj s Annou
Adamčíkovou, pričom v dohode o ručení pôvodný veriteľ opak explicitne deklaroval. Ak by žalovaný v
2. rade vedel, že zmluvu o úvere Anna Adamčíková neuzatvorila, určite by nikdy nepodpísal dohodu
o ručení zo dňa 22.04.2005, pretože takto by vlastne len vytváral ručenie samotnému žalovanému v
1. rade, jedine ktorému bol aj v skutočnosti úver poskytnutý. Z obsahu dohody o ručení sa oprávnene

domnieval, že úver budú splácať spoločne obaja manželia Adamčíkovci a zvýši sa tým bonita splatenia
úveru a v budúcnosti sa pravdepodobne neaktivuje jeho ručiteľský záväzok. Podľa neho ide o právny
úkon neplatný a súd prvého stupňa mal ex offo vyhlásiť neplatnosť uzatvorenej dohody o ručení, ktorú
on s pôvodným veriteľom podpísal. Žalovaný v 2. rade taktiež uviedol, že podľa jeho názoru došlo k
odstúpeniu od úverovej zmluvy a žalobca teda má nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia,

a to len voči žalovanému v 1. rade, teda voči tomu, komu skutočne aj plnil, avšak nemá nárok voči
žalovanému v 2. rade, pretože pri ručení platí zásada, že bez hlavného záväzku niet ručenia. Žalovaný
v 2. rade sa na úkor žalobcu v žiadnom prípade bezdôvodne neobohatil.

Žalobca, ako aj žalovaný v 2. rade si uplatnili trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 O.s.p. preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 1, 2 O.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu

dňa 09.06.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.) a zistil, že tak odvolanie žalobcu, ako aj odvolanie
žalovaného v 2. rade dôvodným nebolo.Súd prvého stupňa v prejednávanej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto
skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenia rozhodnutia súdom

prvého stupňa, na ktoré odkazuje stotožňujúc sa so závermi, ku ktorým súd prvého stupňa dospel a pre
doplnenie k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného v 2. rade dodáva:

Je nesporné, že medzi účastníkmi konania ide o občianskoprávny vzťah vzniknutý zo spotrebiteľskej
zmluvy pri posudzovaní obsahu ktorej platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods.

2 Občianskeho zákonníka). Zmyslom tejto úpravy je zabezpečiť ochranu slabšiemu účastníkovi
kontraktačného procesu, ktorým je spotrebiteľ, ktorý sa v záväzkovom vzťahu ocitá vo fakticky nerovnom
postavení s dodávateľom, majúcim možnosť jednostranne formulárovými zmluvami stanovovať zmluvné
podmienky. Právnou úpravou sa sleduje vyrovnávanie tejto faktickej nerovnosti účastníkov záväzkového
vzťahu.

Žalobca namietol nesprávnosť aplikácie premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka. Táto
námietka žalobcu nie je správnou. Pri posudzovaní nárokov zo záväzkových vzťahov, jedným z ktorých
je spotrebiteľ, z hľadiska včasnosti uplatnenia práva platí úprava premlčania vyplývajúca z Občianskeho
zákonníka. Uvedený záver vyplýva už z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.02.2013 v
konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve uzatvorenej

podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom je treba použiť pri otázke premlčania
(ale aj pri iných otázkach napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom
zákonníku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 402/2011-10 z 19.06.2013
na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že
po preskúmaní rozsudku argumentáciu navrhovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov Krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by Krajským súdom aplikovaný postup pri
zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na
zásah Ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127
ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok Krajského súdu bol svojvoľným alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2014, ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v citovanom znení nadobudlo účinnosť 1. mája 2014,
právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia, to znamená, že od účinnosti sa
zákonodarcom zvolená právna úprava vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8 MCdo13/2014 z 28.05.2015).

Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ súd prvého stupňa pri rozhodovaní o nároku žalobcu z toho
hľadiska, či bol uplatnený na súde včas, vychádzal z trojročnej premlčacej lehoty, rozhodol správne,
zákonným postupom.

Len pre úplnosť, vzhľadom na podpornú argumentáciu žalobcu, z ktorej vyplýva, že aplikovaním
ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. súdy vyhľadávajú dôvody, pre ktoré by mohol byť nárok
veriteľa zamietnutý alebo nemusel byť priznaný v plnej výške, sa žiada poukázať na princíp vigilantibus
iura scripta sunt, ktorý odráža konštrukciu, podľa ktorej je mechanizmus fungovania súkromné právavybudovaný na predpoklade iniciatívy jeho subjektov smerujúci k realizácii svojich záujmov právne
relevantným postupom. Je preto absurdné, aby sa ktokoľvek dovolával zásahu do svojich práv, pokiaľ
si nepriaznivý dôsledok spôsobil sám svojim vlastným chovaním (z uznesenia Ústavného súdu Českej

republiky zo dňa 11.11.1999, sp. zn. I.ÚS 435/99). V zmysle uvedeného žalobcovi nič nebránilo uplatniť
svoj nárok na súde včas.

Čo sa týka odvolania žalovaného v 2. rade, je potrebné uviesť, že zo spisu nevyplýva, že by sa žalovaný
v 2. rade počas konania pred súdom prvého stupňa dovolal údajnej neplatnosti dohody o ručení, ktorú

uzavrel s právnym predchodcom žalobcu. Táto neplatnosť má pritom vyplývať z toho, že konal v omyle,
keďže ďalším dlžníkom mala byť aj manželka žalovaného v 1. rade, čo sa ukázalo ako nepravdivé. Pri
nedovolaní sa neplatnosti právneho úkonu, ktorý mal byť podľa vlastného tvrdenia urobený v omyle,
považuje sa právny úkon za platný (§ 40a Občianskeho zákonníka).

Z § 546 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny vzťah medzi ručiteľom, t.j. osobou odlišnou od

dlžníka a veriteľom vznikne na základe dohody o ručení, ktorá má povahu jednostranne zaväzujúcej
zmluvy. Ak sa ručiteľ zaviaže na splatenie dlhu s viacerými spoludlžníkmi, rozsah jeho ručenia bude
závisieť od rozsahu ručiteľského záväzku k týmto dlžníkom. Ak by veriteľ vyzval len jedného z dlžníkov
na zaplatenie celého dlhu, právne postavenie ručiteľa bude závisieť od toho, či prevzal za tohto dlžníka
ručenie a v akom rozsahu. Z dohody o ručení, ktorú uzatvoril žalovaný v 2. rade s právnym predchodcom

žalobcu nevyplýva osobitný rozsah ručenia za plnenie jednotlivými dlžníkmi zo zmluvy č. 0503381386.
V tomto zmysle je preto bez významu argumentácia žalovaného v 2. rade; ak veriteľ zo zmluvy vyzval
k plneniu hociktorého z dlžníkov, ktorí boli uvedení v zmluve o splátkovom úvere a v dohode o ručení
a osoba - dlžník, ktorý bol k plneniu vyzvaný nezaplatil, znamená to, že povinnosť plniť sa vzťahuje na
ručiteľa. V tejto súvislosti sa žiada poukázať na závery vyplývajúce z R 36/1978 - pre právny vzťah medzi

veriteľom dlžníka a ručiteľom je nerozhodné, či bol ručiteľ predtým, než urobil ručiteľské vyhlásenie,
uvedený dlžníkom do omylu.

Žalovaný v 2. rade taktiež namietol, že veriteľ mal od zmluvy odstúpiť, čoho dôsledkom by mal byť len
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z listín zo spisu táto domnienka žalovaného v 2. rade však

nevyplýva, na č.l. 96 spisu sa nachádza písomnosť Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá súdu oznámila, že
nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a žiadna iná písomnosť, ktorá by mala nasvedčovať
pravdivosť tvrdenia žalovaného v 2. rade, sa v spise nenachádza.

Z dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol, preto rozsudok súdu prvého stupňa postupom vyplývajúcim z

ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona

č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.