Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 15, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/811/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815200669
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815200669.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľa Ing. N. M., štátnehoobčana G.
republiky, bytom Y. pod D., Na C. XXX/XX proti odporcovi PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 792 752, v konaní zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o

určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza č.k. 14C/16/2015-32 zo dňa 22. mája 2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku I. o zrušení rozhodcovského
rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Victoria rozhodcovský súd v Žiline, so sídlom
Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, v konaní pred rozhodcom JUDr. Erikom Končokom dňa
4.12.2014 pod spisovou značkou RK-PC-1936/14-EK a vo výroku III. o náhrade trov konania účastníkov

p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom Victoria rozhodcovský súd v Žiline, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01

Žilina, v konaní pred rozhodcom JUDr. Erikom Končokom, dňa 4.12.2014, pod spisovou značkou RK-
PC-1936/14-EK n/výrok I. rozsudku/, vo zvyšnej časti, kedy navrhovateľ žaloval o určenie, že zmluva o
revolvingovom úvere zo dňa 19.11.2012 je neplatná, návrh navrhovateľa zamietol /výrok II. rozsudku/
a o náhrade trov konania účastníkov rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov
konania nepriznal /výrok III. rozsudku/. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal
dokazovanie, ktorého výsledky posúdil podľa § 73 ods. 2, 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní, účinného od 1.1.2015, § 3 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. c), § 41 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.12.2014, podľa § 52 ods. 1, 3, 4, § 53
ods. 1 až 3, 5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu
19.11.2012apodľa§80písm.c)O.s.p..Uviedol,ženavrhovateľsanávrhomnazačatiekonaniadomáhal
dvoch nárokov a to zrušenia rozhodcovského rozsudku a určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom

úvere. Súd konštatoval, že návrh na zrušenie rozhodcovských rozsudkov bol podaný včas, teda v
lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako účastníkovi rozhodcovského
konania. Rozhodcovský rozsudok boli vydaný dňa 4.12.2014 a navrhovateľovi bol doručený dňa
23.12.2014. Návrh na začatie konania bol doručený tunajšiemu súdu dňa 20.1.2015. Zmluva o
revolvingovom úvere uzavretá medzi účastníkmi je v zmysle citovaných ustanovení spotrebiteľskou
zmluvou a zároveň má aj charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010

Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy. Z uvedených dôvodov musí spĺňať formálne a obsahové
náležitosti, ktoré vyžadujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákon č. 129/2010Z.z.. Právomoc rozhodcovského súdu na riešenie sporov vyplývajúcich z určitého zmluvného vzťahu
v rozhodcovskom konaní je vždy založená na dohode zmluvných strán, vyjadrenej v rozhodcovskej
zmluve. Súd sa preto v prvom rade zaoberal tým, či rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi účastníkmi

konania je platná. Podľa názoru súdu rozhodcovská zmluva je takou zmluvnou podmienkou, ktorá
v zmysle ustanovenia § 53 OZ musí byť individuálne dojednaná. Pre spotrebiteľa je totiž riešenie
sporu zo spotrebiteľskej zmluvy na rozhodcovskom súde zásadne /bez ďalšieho/ nevýhodnejšie ako
uplatnenie práv na všeobecnom súde, kde je oslobodený od súdnych poplatkov, miestna príslušnosť
súdu je určená bydliskom spotrebiteľa a kde má súd zároveň povinnosť skúmať ex offo prípadnú

neprijateľnosť zmluvných podmienok. Uvedené nepochybne platilo najmä pre právny stav platný do
31.12.2014. Preto podľa názoru súdu každá rozhodcovská zmluva uzatváraná v rámci spotrebiteľského
vzťahu musí byť so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Znenie skúmanej rozhodcovskej zmluvy budí
dojem, že individuálne dojednaná bola. Obsahuje vyhlásenie dlžníka, že s uzatvorením rozhodcovskej
zmluvy súhlasí a tvrdenie, že veriteľ pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy dlžníka o dôsledkoch jej
uzatvorenia dostatočne poučil. Súd konštatuje, že k takýmto písomným vyhláseniam musí pristúpiť aj

skutočná praktická realizácia tohto, čo je v rozhodcovskej zmluve deklarované. Pojem „individuálne
dojednanie“ nepochybne znamená taký priebeh kontraktačného procesu, ktorý vyžaduje dôsledné
prerokovanie konkrétnej zmluvnej podmienky zmluvnými stranami. Z vykonaného dokazovania však
vyplynulo, že v skutočnosti sa tak nestalo. Rozhodcovská zmluva nebola navrhovateľovi riadne
samostatne predložená, nebol oboznámený s jej obsahom, podmienkami a dôsledkami jej podpisu,

veriteľ /odporca/ teda vlastne nesplnil záväzok, ktorý si v rozhodcovskej zmluve sám dal. Nemožno
konštatovať, že zmluvná podmienka je individuálne dojednaná, pokiaľ dodávateľ navodí situáciu, že
spotrebiteľ nemá dostatočný čas a priestor, aby sa so zmluvnými podmienkami riadne a včas oboznámil.
Naopak predloží mu všetky listiny potrebné na uzatvorenie zmluvy naraz a hoci ho k podpisu nenúti, či
nenavádza, vyvolá v ňom dojem, že všetko je v poriadku, ničím sa netreba podrobne zaoberať, stačí to

lenpodpísaťadostanepeniaze.Takýtopostupodporcupodľanázorusúdusvedčískôrotom,žeodporca
sa snažil skryť rozhodcovskú zmluvu medzi ostatný obsah hlavnej zmluvy, tak aby ju navrhovateľ
podpísal bez toho aby sa ňou podrobnejšie zaoberal, či vôbec o nej vedel. Odporca ju do zmluvného
vzťahu s navrhovateľom takpovediac „vpašoval“. Z vykonaného dokazovania teda nevyplynulo, že návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy bol navrhovateľovi predložený takým spôsobom, aby z neho bolo

dostatočne zrejmé, že sa mu ako spotrebiteľovi poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto
návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo
znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ odporca takto nepostupoval, rozhodcovská
zmluva, je ako zmluvná podmienka neprijateľná. A ako neprijateľná zmluvná podmienka je v zmysle §
54 ods. 5 Občianskeho zákonníka zároveň neplatná. Na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy preto

nebolo možné založiť právomoc rozhodcovského súdu a rozhodcovský súd teda nemohol na základe
žaloby podanej odporcom riadne konať, vec prejednať a rozhodnúť. Súd preto v tejto časti návrhu
navrhovateľa vyhovel a napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm.
c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.12.2014. Navrhovateľ sa
ďalej domáhal určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej s odporcom. Zmluvu žiadal

určiť za neplatnú preto, že podľa jeho názoru je úroková sadzba uvedená v zmluve neprimeraná. Súd
konštatoval, že na takomto určení nie je daný naliehavý právny záujem, ako to požaduje § 80 písm. c)
O.s.p..Navrhovateľovi ničnebránivtom,abysvojeprávavykonaltakýmspôsobom,žeodporcovizaplatí
len to, o čom je presvedčený, že mu je povinný zaplatiť. Tak sa napokon aj stalo, keďže navrhovateľ
vedome prestal úver splácať v júni 2014, keď podľa jeho výpočtov zaplatená čiastka dosiahla výšku

istiny a neplatil ďalej splátky, ktoré by podľa neho zodpovedali úroku, ktorý navrhovateľ považuje pre
ním tvrdený rozpor so zákonom za neplatný. Pre prípad, že odporca nebude mať rovnaký právny názor
ako navrhovateľ a uplatnil by si na všeobecnom súde svoje práva na zaplatenie nejakej peňažnej
čiastky na základe uzavretej zmluvy proti navrhovateľovi, navrhovateľovi nič nebráni v tom, aby sa
svojho právneho presvedčenia o neplatnosti zmluvy domáhal v takomto súdnom konaní. Naliehavý

právny záujem na určení určitého práva alebo neplatnosti určitého právneho úkonu je daný len vtedy,
ako takéto určenie nemožno dosiahnuť v inom súdnom konaní, v ktorom si účastníci môžu uplatniť
svoje práva alebo sa brániť voči uplatneným právam druhého účastníka právneho vzťahu. O takýto
prípad vo veci návrhu navrhovateľa nejde /odporca doposiaľ neuplatnil voči navrhovateľovi nárok zo
zmluvy na súde/, a preto na ňom nie je naliehavý právny záujem. Na tomto závere nič nemení ani to,

že v prípade navrhovateľa ide vo vzťahu k odporcovi o spotrebiteľa podľa predpisov hmotného práva,
keďže naliehavý právny záujem je inštitút procesného práva, ktorý je celkom indiferentný vo vzťahu
k uplatňovanému hmotnému právu. To, že naliehavý právny záujem nerozlišuje medzi navrhovateľom
spotrebiteľom a iným navrhovateľom vyplýva z toho, že i spotrebiteľ si môže uplatniť svoje práva akokaždý iný účastník v tom prípade, ak sa voči nemu bude druhá strana domáhať plnenia, na ktoré nemá
právny nárok. Pripustenie naliehavého právneho záujmu v takomto prípade by viedlo k záveru, že súdy
by museli vecne preskúmavať platnosť akýchkoľvek, a teda všetkých spotrebiteľských právnych vzťahov

bezohľadunato,čibysidodávateliavôbecchceliuplatňovaťsvojepráva,resp.čibydojednanietakýchto
podmienok bolo významné pre povinnosti zmluvných strán. Keďže je zrejmé, že na návrhu navrhovateľa
nieje danýnaliehavýprávnyzáujem,súdtentonávrhzamietolameritórnesanezaoberalnavrhovateľom
uplatnenými dôvodmi neplatnosti zmluvy o úvere a ani odporcom uvádzanými námietkami v prospech
platnosti tejto zmluvy. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ

sa v konaní domáhal dvoch nárokov, pričom úspešný bol len v jednom, v druhej časti bol jeho návrh
zamietnutý. Ani pri jednom z účastníkov tak nemožno konštatovať, že by bol v konaní úspešný, preto
súd v súlade s citovaným nepriznal žiadnemu z nich právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca a to do výroku, ktorým súd prvého stupňa
vyhovel návrhu navrhovateľa a zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom

Victoria rozhodcovský súd v Žiline, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, v konaní
pred rozhodcom JUDr. Erikom Končokom dňa 4.12.2014 pod spisovou značkou RK-PC-1936/14-
EK. Uviedol, že ochrana spotrebiteľa pri určení subjektu, ktorému sa poskytuje vychádza z pojmu
„priemerný spotrebiteľ“. Ide o osobu, ktorá je v primeranom rozsahu rozhľadená, informovaná a
obozretná. Takto vymedzuje chápanie pojmu priemerný spotrebiteľ vo svojej rozhodovacej činnosti

Súdny dvor EÚ. Spotrebiteľa teda nie je možné postaviť do úlohy absolútne nezodpovedného za
vlastné rozhodovanie. V nadväznosti na to odporca poukázal na charakter „individuálne dohodnutého“
a teda aj samotnej rozhodcovskej zmluvy. Tento pojem nemá povahu určenú všeobecným zmluvným
právom, ale má špecifiká vyplývajúce z osobitosti spotrebiteľských vzťahov. Pojem „individuálny“
v pomeroch spotrebiteľského práva znamená nielen reálnu možnosť spotrebiteľa určitú podmienku

formulačne ovplyvniť, ale a predovšetkým možnosť spotrebiteľa dosiahnuť, že takáto podmienka sa
nestane súčasťou jeho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby to zmenilo jeho postavenie oproti tomu
stavu, ak by podmienku prijal. V pomeroch posudzovanej veci odporca poukázal na to že navrhovateľ
mal dve základné oprávnenia, respektíve možnosti vo vzťahu k ovplyvneniu toho, či rozhodcovská
zmluva vznikne, eventuálne či dôjde k jej zrušeniu. Rozhodcovská zmluva totiž nevznikla za stavu,

kedy by spotrebiteľ nemal informáciu, že ju prijať nemusí. Táto informácia sa uvádzala hneď v popredí
textu rozhodcovskej zmluvy. V spojení s touto informáciou pre rozhodovanie o prijatí rozhodcovskej
zmluvy je podstatné, že veriteľ prehlásil, že existencia rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou
vzniku úverovej zmluvy a informoval dlžníka o tom, čo rozhodcovské konanie je. Okrem toho mal
navrhovateľ ako dlžník možnosť dodatočne odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy. Navrhovateľ však ani

následne v lehote štrnástich dní sa nerozhodol pre prehodnotenie uzavretia rozhodcovskej zmluvy.
Od rozhodcovskej zmluvy neodstúpil, hoci bol o svojom práve vopred informovaní transparentným
spôsobom. V súvislosti s tým preto odporca tvrdí, že v prípade rozhodcovskej zmluvy sa jedná o
individuálny právny úkon. Ak odporca ako veriteľ nemôže ovplyvniť ani vznik rozhodcovskej zmluvy,
ale ani jej trvanie, potom je logické, že rozhodcovská zmluva nemohla byť z jeho strany považovaná

za podmienku pre vznik úverového vzťahu. Odporca napadol aj nepreskúmateľné závery súdu prvého
stupňa o akomsi „vpašovaní“ rozhodcovskej zmluvy do ostatného textu zmluvy o revolvingovom úvere.
Nie jasné z čoho súd prvého stupňa pri týchto záveroch vychádzal. Rozhodcovská zmluva bola
vyhotovená ako samostatná listina a nie ako súčasť zmluvy o revolvingovom úvere alebo súčasť
zmluvných dojednaní. Obsahu rozhodcovskej zmluvy z hľadiska právneho posúdenia ako aj technické

vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy z hľadiska skutkového posúdenia negujú závery súdu prvého stupňa
ohľadom neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorá je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Z týchto dôvodov odporca navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
zmenil tak, že zamietne návrhu navrhovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku, alternatívne zruší
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vráti vec na nové konanie a rozhodnutie.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne vyjadril tak, že s odvolaním odporcu nesúhlasí. Podľa
neho odporca nezohľadňuje skutočný stav veci, najmä podmienky, za ktorých k podpisu zmlúv došlo.
Tieto skutočnosti konajúci súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Poukázal na to, že
nebankové spoločnosti v minulosti využívali kontroverzné rozhodcovské súdy, ktoré rozhodovali v

neprítomnosti klientov a vždy v ich neprospech. Ľuďom nebola daná možnosť sa brániť proti vysokým
úrokom, neoprávneným poplatkom a iným porušením zákona. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie
odporcu zamietol.Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej
časti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o I. o zrušení rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym
rozhodcovským súdom Victoria rozhodcovský súd v Žiline, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01

Žilina, v konaní pred rozhodcom JUDr. Erikom Končokom dňa 4.12.2014 pod spisovou značkou RK-
PC-1936/14-EK a vo výroku III. o náhrade trov konania účastníkov, z dôvodov odvolania navrhovateľa
a zistil, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné v tejto časti potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,
pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods.
2 O.s.p..

Súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa použil správny
právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa

preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a z tohto dôvodu si odvolací súd
aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. a k odvolacím námietkam odporcu dodáva nasledovné:

V prejednávanej veci je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že súd prvého stupňa na danú

vec správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov /§
52, § 53 Občianskeho zákonníka/ ako aj ustanovenia § 3, § 40 a § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Odporca v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybňuje aplikáciu uvedených
zákonnýchustanovenínadanýprípad,aninenavrhuje,žebysadanáprávnavecmalaposudzovaťpodľa
iného predpisu, prípadne iného ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo zákona o rozhodcovskom

konaní.Zodvolaniajezrejmé,žespochybňujevpodstatevýkladpojmu"individuálnedojednanézmluvné
ustanovenie", tak ako je upravené v ustanovení § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako bolo súdom
prvého stupňa aplikované na danú prejednávanú vec.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa pojem "individuálne dojednané zmluvné

ustanovenie" vyložil v súlade s doterajšou praxou súdov Slovenskej republiky ako aj Súdneho dvora
EÚ. Tieto vyznievajú v takom zmysle, ako boli interpretované a aplikované súdom prvého stupňa, t. j.,
že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory,
ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní /§ 3 ods. 1 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní/. Rozhodcovská

zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná aj v prípade, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente, ktorý je podpísaný zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Platí, že ak v určitej veci

nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s právnym
posúdením súdu prvého stupňa o neprimeranosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú účastníci uzavreli dňa
19.11.2012. Táto bola predložená navrhovateľovi na formulári, a preto nemohol jej obsah ovplyvniť,
v dôsledku čoho ju nemožno považovať za individuálne dojednanú. Aj odvolací súd zastáva názor, že

pokiaľjezmluvnápodmienkavhrubomnepomerevneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnejstrany
v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah, teória aj prax navyše označujú
aj za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa
prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej nerovnosti, pretože na
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu aj v rámci exekučného konania,

pokiaľ ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv
v rozpore s dobrými mravmi /k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
24.02.2011 sp. zn. IV ÚS 55/2011/.

Vzhľadom na všeobecne známe fakty o tom, že pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy je navodená
situácia,keďspotrebiteľnemádostatočnýčasapriestorabysasozmluvnýmipodmienkamiriadneavčas
oboznámil, je mu daná na podpis spolu s ostatnými listinami, treba konštatovať, že zmluvná podmienka
nie je individuálne dojednaná. Rovnako aj body 2 a 7 rozhodcovskej zmluvy, na ktoré poukazuje odporcav odvolaní a v ktorých mal vyhlásiť, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia
a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník je oprávnený od zmluvy odstúpiť, treba považovať
za formálne ustanovenia zmluvy, ktoré vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti majú pre dlžníka

len význam teoretický, práve vzhľadom na celkový postup a účel ako aj všetky okolnosti uzatvárania
spotrebiteľských zmlúv a s nimi súvisiacich rozhodcovských zmlúv. Tu odvolací súd poukazuje na
výpoveď navrhovateľa pred súdom prvého stupňa, ktorý na pojednávaní dňa 22.05.2015 uviedol, že mu
pri uzatváraní zmlúv bolo predložených množstvo papierov, najmenej 20, ktoré boli rozložené po celom
stole a jemu len ukazovali, kde ich má podpísať. Nikto mu nič nevysvetlil.

Pre záver o tom, že bola zmluva individuálne dojednaná nepochybne sa vyžaduje taký priebeh
kontraktačného procesu, pri ktorom je dôsledne prerokovaná konkrétna zmluvná podmienka oboma
stranami, čo však v prejednávanej veci podľa výpovede navrhovateľa ako účastníka konania dodržané
nebolo. Odporca pritom nenavrhol vykonanie žiadneho iného dôkazu na preukázanie skutočnosti, že
kontraktačný proces medzi ním a navrhovateľom prebehol tak, aby bolo možné rozhodcovskú zmluvu

uzatvorenú medzi nimi považovať za individuálne dojednanú.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý vyhovel návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku využijúc
svoje právo, ktoré mu vyplýva z § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
je teda vecne správne a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 150
ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento nepodal
návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, hoci by mu inak náhrada trov odvolacieho konania
ako úspešnému účastníkovi patrila.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e je odvolanie p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa /§ 419 CSP/ v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy /§ 427 ods. 1 CSP/.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom /§ 429 ods. 1 CSP/.
Podľa § 428 CSP sa v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/.