Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/65/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114200479
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114200479.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci navrhovateľky : E. U., nar.
XX.XX.XXXX, proti odporcom: 1. E.., so sídlom U. XX, XXX XX T., 2. Y. T., so sídlom Q. XX, XXX
XX T., zastúpený: JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance
Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o náhradu škody titulom bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní navrhovateľky, odporcu v 1.rade a vedľajšieho účastníka
na strane odporcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C/3/2014-186 zo dňa 20.11.2015 takto

jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí návrhu
voči odporcovi v 2.rade, nepriznaní trov konania odporcovi v 2.rade a vo výroku o trovách konania vo
vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1.rade navzájom.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o nepriznaní trov konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1.rade
a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu 1.stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd 1. stupňa uložil odporcovi v prvom rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke

15 091,20 Eura titulom sťaženia spoločenského uplatnenia s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 12 576 Eur za obdobie od 16.7.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročnezosumy2515,20Eurazaobdobieod16.10.2013dozaplatenia,vlehotedo3dníodprávoplatnosti
tohto rozsudku.

Ďalším výrokom uložil odporcovi v 1.rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke 2 436,60 Eura titulom
bolestnéhosúrokomzomeškaniavovýške8,5%ročnezosumy2436,60Eurazaobdobieod16.7.2013

do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
a zaplatenia úroku z omeškania zamietol.

Ďalším výrokom zamietol návrh voči odporcovi v 2.rade. Následne odporcovi v 1. rade uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 051,50 Eura na účet Okresného súdu Prešov, v lehote do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku, náhradu trov konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1. rade
navzájom nepriznal, náhradu trov konania odporcovi v 2. rade nepriznal.Zároveň uložil povinnosť vedľajšiemu účastníkovi nahradiť trovy štátu vo výške 163,72 Eura, v lehote
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Prešov.

Právne odôvodnil súd 1.stupňa svoje rozhodnutie ustanovením § 144 ods.1 písmeno o) a § 153 ods.2
zákona č. 245/2008 Z.z. v platnom znení ( školský zákon) ustanovením § 6 ods.1,2,3 , zákona č.
596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve, ustanovením § 514 a § 444 Občianskeho zákonníka,
ustanovením § 2,3 ods. 1,2,3, § 4 ods.1,2 a § 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o odškodnení sťaženia
spoločenského uplatnenia a bolestného.

Súd 1. stupňa konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že k úrazu navrhovateľky
došlo v priebehu vyučovacieho procesu kedy bolo povinnosťou odporcu v 1. rade zaistiť bezpečnosť
a ochranu života a zdravia žiakov. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by odporca v
1. rade porušil predpisy na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia alebo neposkytol poučenie
žiakom na začiatku školského roka, no v danom prípade je daná objektívna zodpovednosť školy za úraz,

ktorý utrpí žiak v rámci vyučovacieho procesu, respektíve inej akcie organizovanej v rámci vyučovacieho
procesu bez ohľadu na jeho zavinenie. V konaní bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľka utrpela
predmetný úraz v rámci školskej súťaže, ktorej sa zúčastnila so súhlasom odporcu v 1. rade. Táto
skutočnosť je postačujúca pre vznik zodpovednosti odporcu v 1. rade za škodu na zdraví, ktorú utrpela
navrhovateľka dňa 19.4.2012 podľa § 144 ods. 1 písm. o/ školského zákona.

Boli preukázané aj ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka,
teda to, že k škode došlo na zdraví navrhovateľky a to v súvislosti s účasťou vo vzdelávacom procese
organizovanom odporcom v 1. rade. Odporca v 1. rade je právnickou osobou, ktorá má právnu
subjektivitu, má teda plnú spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti. Tento záver nepochybne vyplýva

zo zriaďovacej listiny odporcu v 1. rade. Taktiež z poistnej zmluvy predloženej v konaní vyplýva že
odporca v 1. rade bol poistený u vedľajšieho účastníka na zodpovednosť za škodu, pričom toto poistenie
sa vzťahuje aj na škody na zdraví v zmysle bodu 2 písmeno i/ v dodatku číslo 2 k poistnej zmluve. V
danom prípade nie je relevantnou skutočnosťou, že poistnú zmluvu uzavrel odporca v 2. rade, nakoľko
z tejto je nepochybne zrejmé, že poisteným je odporca v 1. rade ako to vyplýva z prílohy č. 1 uvedeného

dodatku k poistnej zmluve a to z bodu 6.

Z uvedeného súd dospel k záveru, že pasívna vecná legitimácia v konaní je daná u odporcu v 1. rade
a preto bolo dôvodné vyhovieť návrhu voči nemu.

Odporca v 2. rade nemá danú pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, nakoľko ako zriaďovateľ školy konal
pri prenesenom výkone štátnej správy. Zriaďovateľ však v danom prípade nenesie zodpovednosť za
vznik škody, preto nebolo možné voči nemu žalobe vyhovieť.

V danom prípade sa jedná o škodu na zdraví kedy sa poskytuje jednorazová náhrada za sťaženie

spoločenského uplatnenia ako aj bolestné, ktoré vytrpel poškodený. V zmysle citovaných ustanovení
Zákona č. 437/2004 Z. z. súd vychádzal pri odškodňovaní bolestného ako aj sťaženia spoločenského
uplatnenia z predložených listinných dôkazov a to lekárskeho posudku zo dňa 1.7.2013 ako aj
znaleckého posudku Y.. L.. V danom prípade boli značné rozdiely medzi závermi citovaných listinných
dôkazov, pričom súd aj po zohľadnení výpovede svedka a to ošetrujúceho lekára navrhovateľky dospel

k záveru, že u bolestného je nepochybná diagnóza pretrhnutie predného skríženého väzu, ktorá je
obodovaná počtom bodov 80. Pokiaľ sa týka bodového ohodnotenia poranenia menisku, súd vychádzal
tiež z počtu bodov 35, ako to ohodnotil Y.. L. vo svojom lekárskom posudku. Z položky 173 je
zrejmé, že poranenie vnútorného alebo vonkajšieho menisku sa hodnotí v rozmedzí 25 až 35 bodov. V
danom prípade nepochybne záleží na stanovisku hodnotiaceho, pričom podľa názoru súdu je dôvodné

vychádzať z posudku, ktorý vypracoval lekár, ktorý aj vyšetril poškodeného. Zo spisu vyplynulo, že
znalec pribratý v konaní bez vyšetrenia navrhovateľky určil bodové hodnotenie bolestného, pričom aj z
výpovede ošetrujúceho lekára, ktorého navštevovala navrhovateľka je zrejmé, že pri menisku nedošlo k
poraneniu v okrajovej časti kde je prognóza zhojenia dobrá, ale naopak bolo to v centrálnej časti kedy je
tendencia zhoršovania takéhoto poranenia s rizikom následného roztrhnutia meniska v budúcnosti, čo

môže viesť k operačnému zákroku. Takýto záver ošetrujúceho lekára, ktorý pri jednotlivých kontrolách
prichádzal do styku s pacientom nepochybne odôvodňuje záver, že možno vychádzať z hornej hranice
stanovenia bolestného a nepochybne tieto zranenia spôsobovali bolesti navrhovateľky v ľavom kolene
ako to vyplýva aj z obsahu listinných dôkazov, či výpovede rodiča, ktorý potvrdil tieto skutočnosti.Súdu je aj z úradnej činnosti nepochybne známe, že bolestivosť úrazov kĺbov je vysoká, hlavne ak
sa jedná o tak komplikovaný a zložitý kĺb ako je kolenný kĺb aj vzhľadom na vek navrhovateľky. Zo
spisu bolo nepochybne preukázané, že boli opakovane vykonávané punkcie kolena, čo nepochybne

prináša ďalšie bolesti do už aj tak poraneného orgánu, preto súd mal za to, že aj zvýšenie bodového
ohodnoteniabolestnéhoprebolestivýspôsobliečbyjedôvodnéo40bodov,čímčinícelkovýpočetbodov
u bolestného 155 bodov. Pri posudzovaní zvýšenia bolestného nemožno nebrať do úvahy aj skutočnosť,
že navrhovateľka v dôsledku predchádzaniu vzniku trombózy bola aj vystavená podávaniu injekcií, čo
nepochybne spôsobuje tiež značný diskomfort a bolesti pre pacienta.

Pokiaľ sa týka ustálenia bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zásad
bodového hodnotenia bolestného sa podávanie injekcií punkcií a podobne nepovažuje za operačný
výkon v prípade, že takýto operačný výkon bol vykonaný. V danom prípade však bolo preukázané, že
operačný výkon nebol vykonávaný, čo by bolo samostatným pokladom pre hodnotenie a stanovenie
bolestného, no nepochybne takéto úkony, ktoré prinášajú pacientovi bolesť boli vykonávané a preto je

dôvodné ich považovať za dôvod pre zvýšenie základného bodového ohodnotenia bolestného.

Pri odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia súd opäť vychádzal z lekárskeho posudku ako
aj znaleckého posudku Y.. L.. V oboch posudkoch je zhodné, že došlo k obmedzeniu pohyblivosti
kolenného kĺbu ľahkého stupňa, čo je obodované počtom bodov 100 ako aj ku jeho kývavosti, no pri

lekárskom posudku Y.. L. je vyhodnotená kývavosť ľavého kolenného kĺbu s potrebou podporného
prístroja ortézy, čo podľa názoru znalca nie je potrebné. Súd po zhodnotení ďalších listinných dôkazov
ako aj výpovede svedka - ošetrujúceho lekára má za to, že je dôvodné vychádzať z položky 397 b/,
teda kývavosť kolenného kĺbu s potrebou podporného prístroja a teda z položky 300 bodov. Predmetný
závervyplývazoskutočnosti,ženavrhovateľkanepochybnemákývavosťkolenaspôsobenúpretrhnutím

predného skríženého väzu. Pri takýchto zákrokoch sa ortéza aplikuje po úraze, či po operácií z dôvodu,
aby mal pacient koleno v kľude. Po ústupe bolesti a po prebehnutí hojivých procesov je dôležité,
aby došlo k posilneniu svalstva, ktoré by nahradilo, respektíve čiastočne nahradilo funkciu predného
skríženého väzu. Pri dosiahnutí určitého stavu svalovej sily a zároveň pri dosiahnutí toho, že poškodený
má na mysli poranenie svojho kolena, nemusí dochádzať k vyskočeniu kolena pri bežnej aktivite. Podľa

názoru súdu pri totálnej ruptúre predného skríženého väzu je nepochybné, že kývavosť kolena je taká,
že vyžaduje podporu vo forme ortézy. To ak nejaký jednotlivec je schopný dosiahnuť posilnenie svojich
svalových partií tak, aby tieto mu mohli nahradiť funkciu skríženého väzu však neznamená, že sa jedná
o stav kedy nie je nutné ortézu užívať. Každopádne to ak v položke sa nachádza potreba ortopedického
podporného aparátu neznamená, že tento podporný aparát, teda ortéza musí byť nosený celodenne,

24 hodín. Dennodenné nosenie ortézy by mohlo ochabiť a oslabiť svalstvo v oblasti stehna, ktoré je
nutné na nahradenie funkcie väzu, no nemožno o takejto situácii hovoriť tak, že sa jedná len o kývavosť
kolenného kĺbu bez potreby ortopedického aparátu. Ak je potrebný ortopedický aparát hoci len sčasti
je podľa názoru súdu logické použitie položky 397 b/ - potreba podporného aparátu. To ak aparát sa
nenosí stále neznamená, že nie je nutný. Pri hodnotení rozdielov v týchto lekárskych záveroch súd

opäť vychádzal z vedomostí súdu, z úradnej činnosti ohľadom týchto zranení ako aj zo skutočností,
že znalec pribratý v konaní nevykonal vyšetrenie navrhovateľky. Vychádzal len z lekárskych správ,
pričom v takomto prípade podľa názoru súdu je objektívnejším dôkazom dôkaz, ktorý zabezpečil lekár
po vyšetrení pacienta.

Pokiaľ sa týka odôvodnenia, na ktoré poukázal znalec pribratý v konaní a ktorý poukazoval na
nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie navrhovateľky súd má za to, že tieto námietky boli
jednoznačne a logicky vyvrátené výsluchom ošetrujúceho lekára, ktorý poukázal na to, že buď z dôvodu
zlyhania systému zaradzovania lekárskych správ alebo z dôvodu, že nejakým nedopatrením neboli tieto
vyšetrenia zapísané v systéme. Podľa názoru súdu je to logickým vysvetlením aj pri zohľadnení stavu

zdravotníctva v súčasnosti. To že ortéza bola uhrádzaná ešte pred úrazom bolo vysvetlené zo strany
svedka tým, že tieto ortézy mohli byť na oddelení pre nejakého iného pacienta, ktorý si ich medzičasom
nevyzdvihol a boli prednostne dané navrhovateľke po úraze, pričom opäť sa jedná o logické vysvetlenie
bežného postupu v zdravotníckych zariadeniach, ktoré disponujú určitými zdravotníckymi pomôckami
objednanými pre iných pacientov a ktoré sú v prípade potreby prednostne poskytnuté pacientom, ktorí

ich akútnejšie potrebujú ako to bolo v tomto prípade. Súd má zato, že tvrdenia znalca o tom, že ortéza sa
musí pravidelne meniť každý rok podľa názoru súdu absentujú akúkoľvek logiku a naozaj pri zachovaní
bežnej starostlivosti o tak vysoko odolný materiál je možné takúto ortézu používať dlhodobo aj vzhľadom
na spôsob jej užívania, ktorý nevyžaduje dennodenné nosenie.Pokiaľ sa týka otázky zvýšenia bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia na
dvojnásobok súd má za to, že je dôvodné zvýšiť toto bodové ohodnotenie dvojnásobne. Nepochybne sa

jedná o ťažké zranenie, ktoré v mladom veku vedie k degeneratívnym zmenám v tak dôležitom orgáne
akým je koleno ako základný pohybový orgán. Je nepochybné, že navrhovateľka sa nemôže venovať
aktívne športu tak ako to robila pred úrazom. Týmto spôsobom je výrazne obmedzená, nakoľko športové
vyžitie a aktívne trávenie voľného času je veľmi dôležitým pre kvalitu života, hlavne v mladom veku,
teda vo veku v ktorom sa nachádza navrhovateľka. Z výsluchu ošetrujúceho lekára bolo preukázané,

že prognóza u navrhovateľky nie je priaznivá. Nestabilita kolena je ťažká a zrejme bude nutný operačný
výkon. Ani pri vykonaní operačného výkonu však nie je zdravé koleno opäť zdravým a aj pri vykonaní
plastík dochádza k degeneratívnym zmenám v kolennom kĺbe, ktoré môžu v budúcnosti spieť až k
výmene kolenného kĺbu. Zároveň je týmto spôsobom navrhovateľka obmedzená aj vo výbere svojho
budúceho povolania, kedy určite nemôže vykonávať povolanie, ktoré si vyžadujú stopercentnú fyzickú
pripravenosť a vyšší fyzický výkon. Tieto okolnosti podľa názoru súdu dostatočne odôvodňujú zvýšenie

sťaženia spoločenského uplatnenia o 100 % ako to vyplýva z citovaného Zákona a to § 10 ods. 4.

Preto súd 1.stupňa považoval za dôvodné zaviazať odporcu v 1. rade na zaplatenie náhrady škody
na zdraví za bolesť vo výške 2 436,60 Eura (155 bodov x 15,72 Eura). V zmysle ustanovenia § 5
citovaného zákona a opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR o ustanovení výšky náhrady za bolesť a

výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2012 je základná suma za 1 bod vo výške
15,72 Eura. Pri náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia súd 1.stupňa považoval za dôvodné
priznať navrhovateľke právo na zaplatenie sumy 12 576 Eur (800 bodov x 15,72 Eura).

Súd 1.stupňa ďalej vysvetlil, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia môže byť zvýšená

najviac o 50 % v prípadoch hodných osobitného zreteľa akým je napríklad uznanie invalidity. V danom
prípade navrhovateľka žiadala o zvýšenie náhrady o maximálnu sumu 50 %. Súd dospel k záveru
na základe okolností prípadu, ako sú vyššie uvedené že je dôvodné túto náhradu zvýšiť. Súd však
považoval za dôvodné zvýšenie náhrady o 20 % teda o sumu 2515,20 eura. Dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa v danom prípade sú nepochybne totožné dôvody, na ktoré súd poukazoval pri

zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia v rámci lekárskeho posudku, teda mladý vek v čase úrazu,
obmedzenia v športovej pohybovej aktivite, nemožnosť plnohodnotného výberu budúceho povolania
ako aj s tým spojených negatívnych vplyvov na maloletú navrhovateľku. Nepochybne bolo preukázané
že navrhovateľka nie je úplne vylúčená ohľadom výberu budúceho povolania.

Výrok o priznaní úroku z omeškania odôvodnil súd 1.stupňa tým, že odporca v 1.rade sa dostal do
omeškania s plnením svojich peňažných záväzkov počnúc dňom 16.7.2013 s poukazom na predžalobnú
výzvu navrhovateľky, na základe ktorej bol vyzvaný odporca na náhradu škody v lehote do 15.7.2013.
Nasledujúcim dňom sa dostal odporca v 1. rade do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku,
pričom výška úroku z omeškania v danom momente činila 8,5 % ročne. Pokiaľ sa týka priznania úroku

z omeškania zo sumy mimoriadneho zvýšenia v zmysle § 6 ods. 1 Zákona č. 437/2004 Z. z. súd má za
to, že v danom prípade začína plynúť lehota na plnenie až uplynutím troch mesiacov odo dňa podania
výzvy a táto uplynula dňa 16.10.2013. Z uvedeného dôvodu súd priznal právo na zaplatenie úroku z
omeškania zo sumy 2 515,20 Eura ako mimoriadneho zvýšenia až od 16.10.2013 v rovnakej výške.

Zamietnutie návrhu v prevyšujúcej časti, čo do zaplatenia úroku z omeškania odôvodnil súd 1. stupňa
tak, že navrhovateľka uplatnila úrok z omeškania o pol percenta vyšší než stanovuje právny predpis.

Zaplatenie súdneho poplatku odporcom v 1.rade odôvodnil súd 1.stupňa ustanovením § 2 ods. 2
Zákonač.71/92Zb.osúdnychpoplatkoch,nakoľkonavrhovateľkabolaoslobodenáodplateniasúdneho

poplatku, pričom súd návrhu vyhovel, preto zaviazal neúspešného odporcu v 1. rade na zaplatenie
súdneho poplatku vo výške 6 % z priznanej sumy, čo činí 1 051,50 Eura.

Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom v 1.rade navzájom odôvodnil súd
1.stupňa tak, že ich nepriznal a to postupom podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného

zreteľa považoval súd 1.stupňa to , že odporca v 1. rade ako školské zariadenie neporušil žiadnu z
povinností, ktoré mu ukladá školský zákon s tým, že spôsobený úraz možno pripočítať na úkor bežného
rizika pri športe. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca v 1.rade je školským zariadením, ktoré disponujepeňažnými prostriedkami pridelenými mu jeho zriaďovateľom, súd považoval za dôvodné rozhodnúť aby
každý z účastníkov niesol svoje trovy konania sám.

Výrok o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi v 2.rade súd 1.stupňa odôvodnil s poukazom na jeho
stanovisko, že neuplatňuje náhradu trov konania vzhľadom na charakter sporu.

Výrok o povinnosti vedľajšieho účastníka nahradiť trovy štátu vo výške 163,72,- eur odôvodnil súd 1.
stupňa s poukazom na skutočnosť, že vedľajší účastník navrhol aby konanie znaleckého dokazovania,

ktorého časť vo výške 163,72,-eur bola hradená štátom , nakoľko sú tu dôvody pre náhradu trov štátom
v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. zaviazal na súd 1.stupňa zaplatenie týchto trov štátu vedľajšieho účastníka
stojaceho na strane odporcov, čo odôvodňuje aj výsledok konania.

Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie navrhovateľka, odporca v 1.rade i vedľajší účastník na
strane odporcov.

Navrhovateľka napadla tretí a šiesty výrok rozsudku, teda výrok ktorým bol zamietnutý návrh v
prevyšujúcej časti na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a výrok,
ktorým súd náhradu trov konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1.rade nepriznal. Uviedla, že
navrhovateľka, vtedy maloletá, športom žila, bola talentovaná, v súvislosti s prerušením športových

aktivítjeobmedzenáúplnevšportovomživoteasťažujejejtoajmožnosťvýberubudúcehozamestnania.
Je potrebné porovnať a prihliadnuť na závažnosť poškodenia zdravia navrhovateľky a na rozsah
jej obmedzenia. Navrhovateľka zastáva názor, že v danom prípade ide o výnimočný prípad, hodný
osobitného zreteľa, kedy základné odškodnenie zvýšené o 20 % je neprimerané a navrhovateľka za
primeranú výšku odškodnenia navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods.5 zákona

č. 437/2004 Z.z. žiada zvýšenie na 50% t.j. o 30%. Pri stanovení základného bodového ohodnotenia
800 bodov, čo pri 50% navýšenia predstavuje 400 bodov krát 15,72,- eur , zvýšenie a navýšenia o 50%
predstavuje sumu 6 288 ,- eur . Po odrátaní súdom 1.stupňa už 2 515,20,- eur , navýšenie o 30%
predstavuje 3 722,80,- eur.

Čo do napadnutého výroku o trovách konania navrhovateľka uviedla , že v sporovom konaní
sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu. Ustanovenie § 150
O.s.p. , ktoré súd 1. stupňa použil pri rozhodovaní o uplatnenej náhrade škody za bolestné a
sťaženie spoločenského uplatnenia je nesprávne. Navrhovateľka, vtedy ešte maloletá, je študentkou
gymnázia bez akéhokoľvek príjmu a odporca v 1.rade je školským zariadením, ktoré disponuje

peňažnými prostriedkami pridelenými mu odporcom v druhom rade. Je preto nespravodlivé aby maloletá
navrhovateľka mala znášať trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s vzniknutou škodou pričom trovy
konania predstavujú trovy právneho zastúpenia. Ak súd 1. stupňa vyhovel návrhu navrhovateľky a
zaviazal odporcu v 1. rade zaplatí titulom bolestného 2436,60,- s prísl., titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia 12 576 ,- eur s prísl. a titulom navýšenia spoločenského uplatnenia o 20% sumou 2 515, 20,-

eur s príslušenstvom, z hľadiska rozhodovania o trovách konania medzi navrhovateľkou a odporcom v
prvom rade nie je v tomto prípade určujúce akú výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
a bolestného navrhovateľka požadovala, ale akú výšku jej súd priznal. Rozhodujúce je, že výška
náhrady závisela od úvahy súdu. So zreteľom na predmet konania najviac za stavu ak navrhovateľka
bola maloletou, súd nemohol aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1. O.s.p. ,ale správne ma aplikovať

ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. preto navrhla rozsudok súdu 1.stupňa zmeniť, návrhu v prevyšujúcej
časti čo do zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia ešte o 30% vyhovieť a priznať jej trovy konania.

Proti rozsudku súdu 1.stupňa podal včas odvolanie aj odporca v 1.rade. Napadol 1.,2., a 5. výrok
rozsudku ( aj keď v petite nesprávne uvádza tretí výrok.

Odporca v prvom rade namietal, že rozsudok súdu 1.stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, zároveň že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. V priebehu konania bolo vykonané znalecké dokazovanie,
súd konštatuje značné rozdiely v lekárskych záveroch, čo do dôvodnosti a výšky náhrady za bolestné

a sťaženie spoločenského uplatnenia. Tento rozpor náležite neodstraňoval, ale sa v celom rozsahu
priklonil k záverom ošetrujúceho lekára. V prípade, že v rámci hodnotenia znaleckého posudku mal
súd pochybnosti vo vzťahu k znaleckým záverom, bolo jeho povinnosťou sa o odstránenie týchto
pochybností pokúsiť dopočutím znalca. Súd nepožiadal znalca o prípadné doplnenie znaleckéhodokazovania, resp. nekonfrontoval znalca so svojimi pochybnosťami. Odklon od odborných záverov zn.
posudku v podstate bez ďalšieho odôvodnil iba poukazom na iný lekársky záver lekárskeho posudku,
vyjadrenia ošetrujúceho lekára, vedomosťami súdu z úradnej činnosti, či aplikáciou logiky z pohľadu

konajúceho 1.stupňového súdu. Takýto postup súdu odporuje zásadám hodnotenia dôkazov a viedol
k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odporca v prvom rade
mal za to, že pri náležitom právnom posúdení veci nie je dôvodné ustálenie bolestného a sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške stanovenej súdom. V posudzovanej veci nie je dôvod hodný
osobitného zreteľa na zvýšenie náhrady bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Z vykonaného dokazovania je zrejme, že s úrazom a následným ošetrením, či poúrazovou liečbou
nebola spojená bolesť v intenzite odôvodňujúcej ohodnotenie stanovené súdom vo svetle ustálenej
rozhodovacej činnosti súdov v obdobných veciach. Taktiež vo vzťahu k ustáleniu výšky náhrady za
sťaženie spoločenského hodnotenia, možno konštatovať nesprávnu aplikáciu na vec sa vzťahujúcej
právnej úpravy a absenciu dôvodov pre priznanie náhrady v takejto výške. V konkrétnej veci nejde o
vrcholového športovca a športové aktivity na ktoré poukazuje navrhovateľka možno hodnotiť ako bežný

výkon pohybovej aktivity primerane veku navrhovateľky. Následné úvahy súdu, ktorými odôvodňoval
ustálenie konkrétnej výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia možno považovať v kontexte
vykonaných dôkazov relevantnou právnou úpravou za špekulácie a nepodložené hypotézy a v tomto
kontextepovažujeodporcavprvomraderozsudokzanedôvodný anepreskúmateľný.Naviacvpriebehu
konania nebolo zistené porušenie zákonných povinností zo strany odporcu v 1.rade, preto odporca v

1.rade navrhol rozsudok napadnutej časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

Proti rozsudku súdu 1.stupňa podal odvolanie vedľajší účastník na strane odporcov a to proti výrokom
1,2 a 8 rozsudku. Právne odôvodnil svoje odvolanie ustanovením § 205 ods.2 písmeno a),b),c),d) a f)
Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len O.s.p.).

Vedľajší účastník na strane odporcov vytkol súdu 1.stupňa, že vo svojej podstate v plnom rozsahu
poprel medicínske závery prijaté ustanoveným súdnym znalcom Y.. Y. L. v jeho znaleckom posudku
č. XX/XXXX i napriek tomu , že tento sa písomne vyjadroval k pripomienkam vneseným zo strany
navrhovateľky a svoje znalecké závery náležite vysvetlil - potvrdil. Obrana v tomto smere, že ustanovený

súdny znalec navrhovateľku osobne nevyšetril nemôže byť dôvodom neobjektívnosti súdnoznaleckých
záverov. Je na samotnom súdnom znalcovi na základe akých metód, či postupov spracuje znalecký
posudok. Navyše znalecký posudok je dôkazom vyššej medicínskej právnej sily ako lekársky posudok.
Sudca sa nemôže stavať do pozície lekára a vyvodzovať vlastné medicínske úsudky, čo z odôvodnenia
rozsudku nepochybne vyznieva. Znalecký posudok bol dôkazom, ktorý jediný je nezávislý - nestranný

od označených účastníkov súdneho konania, čo predurčuje jeho najväčšiu objektívnosť. Vo vzťahu k
nároku titulom zvýšenia základného bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle
§ 5 ods.5 zákona č. 437/2004 Z.z. súd 1.stupňa vytýkal súdu, že vyčerpávajúco neskúmal, či je tento
vôbec daný čo do právneho základu. Opomenul sa vysporiadať aj s predkladaným dôkazom „ Záznam
o výsledku prešetrenia poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX“ čo celkovo viedlo k nesprávnemu a teda

neobjektívnemu rozhodnutiu v danom smere. Preto navrhol aby napadnutej časti odvolací súd rozsudok
zrušil a vrátil súdu 1.stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca v 1. rade, uviedol, že navrhovateľka v odvolaní neuvádza
nové právne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ňou navrhovanú zmenu rozsudku. K

odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že tento správne poukázal na porušenie zásad hodnotenia
dôkazov a na nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci sudom 1.stupňa, taktiež
sa možno stotožniť s argumentáciou o neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu 1.stupňa
ohľadom ustálenia konkrétnej výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, preto navrhol
rozsudok v 2.,3. a 5. výroku zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací sud na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu 1.stupňa v jeho napadnutej
časti v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ustanovenia § 214 ods.1 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli súdu dňa 23.6.2016 a zistil, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné iba čo do výroku o nepriznaní

trov konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1.rade a odvolania odporcu v 1.rade a vedľajšieho
účastníka na strane odporcov v napadnutej časti nie sú dôvodné.Ustanovenie § 205 ods.2 O.s.p. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti
rozsudku súdu 1.stupňa vo veci samej. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písmeno d)
O.s.p. teda nesprávny skutkový záver súdu 1.stupňa je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd

pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa kritérií uvedených v ustanovení § 132 až 135 O.s.p. teda
jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska ich vierohodnosti,
pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Nesprávne právne posúdenie veci podľa ustanovenia §205 ods. 2 písmeno f) O.s.p. je spôsobilým

odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Za
mylnú aplikáciu práva sa považuje použitie iného právneho predpisu, než súd mal použiť alebo správna
aplikácia právneho predpisu, ale jeho nesprávny výklad.

V prejedávanej veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu 1.stupňa okrem výroku o nepriznaní trov
konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1.rade vychádza zo správneho skutkového a právneho

záveru a preto odvolanie navrhovateľky čo do zvýšenia spoločenského uplatnenia o ďalších 30 %,
odporcu v prvom rade i vedľajšieho účastníka na strane odporcov nie je dôvodné.

Súd 1.stupňa účastníkmi konania produkované dôkazy na preukázanie ich skutkových tvrdené hodnotil
v súlade s kritériami uvedenými v ustanovení § 132 a nasledujúcich O.s.p. a jeho hodnotenie a skutkový

záver si osvojuje i odvolací súd.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v odvolacom konaní nemožno hodnotenie
dôkazov súdom 1. stupňa preskúmavať. Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či

nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Základom hodnotiaceho
postupu sudcu musia byť okrem ľudských a odborných skúseností aj pravidlá logického myslenia, ktoré
tradičnálogikaformulujedozákladnýchlogickýchzásad.Ideozásadutotožnosti,ktorávyžadujeabysav
určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorý vyžaduje,

že v tom istom čase sa za tých istých podmienok, nemôže zároveň platiť tvrdenia jeho protiklad, zásadou
vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadou
dostatočného dôvodu, ktorý vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené. Zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať
len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.

Odvolací súd nemôže v tomto smere vyčítať súdu 1. stupňa žiadne pochybenia. Výsledok hodnotenia
dôkazov súdom 1.stupňa zodpovedá pravidlám logického myslenia. Súd 1.stupňa vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli a neopomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní
najavo. Preto nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Teda napríklad s tým, že jeden z

dôkazov, teda znalecký posudok konfrontoval s iným dôkazom, teda závermi ošetrujúceho lekára pričom
jednoznačne vysvetlil, že pri hodnotení rozdielov v lekárskych záveroch vychádzal z vedomostí súdu,
z úradnej činnosti ohľadom týchto zranení ako i zo skutočností, že znalec pribratý v konaní nevykonal
vyšetrenie navrhovateľky. Vychádzal len z lekárskych správ pričom v takomto prípade podľa názoru
súdu je objektívnejším dôkazom dôkaz , ktorý zabezpečil lekár po vyšetrení pacienta. Súd 1.stupňa

vysvetlil, že pokiaľ sa týka otázky zvýšenia bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia
na dvojnásobok, má za to , že je dôvodné toto zvýšiť. Nepochybne sa jedná o ťažké zranenie, ktoré v
mladom veku vedie k degeneratívnym zmenám v tak dôležitom orgáne, akým je koleno ako základný
pohybovýorgán.Navrhovateľkasanemôževenovaťaktívnešportu,takakotorobilapredúrazom.Týmto
spôsobom je výrazne obmedzená nakoľko športové vyžitie a aktívne trávenie voľného času je veľmi

dôležitým pre kvalitu života, hlavne v mladom veku, teda vo veku , v ktorom sa nachádza navrhovateľka.
Prognóza u navrhovateľky na základe výsluchu ošetrujúceho lekára nie je priaznivá. Nestabilita kolena
je ťažká a zrejme bude nutný operačný výkon. Ani po vykonaní operačného výkonu nie je zdravé
koleno opäť zdravým aj pri vykonaní plastík dochádza k degeneratívnym zmenám v kolennom kĺbe,
ktoré môžu v budúcnosti spieť až k výmene kolenného kĺbu. Navrhovateľka je obmedzená aj vo výbere

svojhobudúcehopovolaniakedyurčitenemôževykonávaťpovolanie,ktorésivyžaduje100%-tnúfyzickú
pripravenosť a vyšší fyzický výkon.S týmito závermi súdu 1.stupňa odvolací súd súhlasí. Pričom k odvolacej námietke odporcu v 1.rade
uvádza, že aj keď nejde o vrcholového športovca, športové aktivity možno skutočne hodnotiť ako bežný
výkon pohybovej aktivity primerane veku navrhovateľky, súd 1. stupňa jasne vysvetlil, že navrhovateľka

je výrazne obmedzená, nakoľko športové vyžitie a aktívne trávenie voľného času je veľmi dôležité pre
kvalitu života hlavne v mladom veku v akom navrhovateľka bola v čase vzniku úrazu (14 rokov). Úvahy
súdu, ktorými odôvodňoval ustálenie konkrétnej výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
nepovažuje na rozdiel od odporcu v 1.rade za špekulatívne a nepodložené hypotézy a zároveň rozsudok
v tejto časti zodpovedá pravidlám formálnej logiky, tak ako to vyššie špecifikoval odvolací súd.

Súd 1.stupňa správne rozhodol i čo to zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o
20% teda o sumu 2515,2,- eura. Dôvody, ktoré súd 1.stupňa uviedol, teda mladý vek v čase úrazu,
obmedzeniavpohybovejšportovejaktivite,nemožnosťplnohodnotnéhovýberubudúcehopovolaniaako
ajstýmspojenýchnegatívnychvplyvovnamaloletúnavrhovateľkuskutočneodôvodnilzvýšenienáhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale iba o 20% tak ako to odôvodnil súd 1.stupňa . Navrhovateľka

sa skutočne z časti môže venovať športovým a kultúrnym aktivitám a preto nie je dôvod na priznanie
maximálneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia ako sa domnieva navrhovateľka a ako to
namietala v svojom odvolaní. Navrhovateľka nie je obmedzená v oblasti súkromného či rodinného života
a tento zásah do jej zdravia jej nepriniesol ani nijaké následky v oblasti celkovej mobility, starostlivosti
samuosebatak,abybolaodkázanánapomocďalšejosoby,takakotovdôvodochuviedolsúd1.stupňa.

Preto ani odvolanie navrhovateľky čo do zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia ešte o ďalších
30% (3 772,80,- eur ) nie je dôvodné.

Dôvodnéjevšakodvolanienavrhovateľkyčodonepriznaniatrovkonania.Navrhovateľkavčasepodania
návrhu bola maloletou študentkou gymnázia bez akéhokoľvek príjmu. Súd 1.stupňa zvolil postup podľa

ustanovenia §150 ods. 1 O.s.p. pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že
odporca v 1.rade ako školské zariadenie neporušil žiadnu z povinností, ktoré mu ukladá školský zákon
s tým, že spôsobený úraz možno pripočítať na úkor bežného rizika pri športe. Odporca v 1.rade je
školským zariadením, ktoré disponuje peňažnými prostriedkami pridelenými zriaďovateľom.

Takýto záver odvolací súd i vzhľadom na odvolaciu námietku navrhovateľky nepovažuje za správny,
v danom prípade bolo skutočne potrebné aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3. O.s.p. a zohľadniť
skutočnosť, že navrhovateľka bola v čase podania návrhu maloletou, až v priebehu odvolacieho konania
dosiahlaplnoletosť.Vzhľadomnatútoskutočnosť,dôvody,ktoréuviedolsúd1.stupňavdôvodochsvojho
rozsudku vo vzťahu k trovám konania navrhovateľky a odporcu v 1.rade neobstoja.

Správne rozhodol súd 1.stupňa i čo do výroku o uložení povinnosti vedľajšieho účastníka nahradiť trovy
štátu vo výške 163,72,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Prešov.
Dôvody uvedené súdom 1.stupňa v zmysle ustanovenia § 148 ods.1 O.s.p. a odôvodnenie náhrady
týchto trov štátu súdom 1.stupňa považuje odvolací súd za správne.

Preto odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 219 O.s.p potvrdil rozsudok súdu 1.stupňa v jeho
napadnutej časti okrem výroku o zamietnutí návrhu voči odporcovi v 2.rade, nepriznaní trov konania
odporcovi v 2.rade a vo výroku o trovách konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1.rade navzájom
ako vecne správny.

Zároveň postupom podľa ustanovenia §221 ods.1 písmeno f) a d) O.s.p. zrušil rozsudok vo výroku o
nepriznaní trov konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1.rade a postupom podľa ustanovenia §
221 ods. 2 O.s.p v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu 1.stupňa vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou súdu 1.stupňa bude znova rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v
1.rade. Súd 1. Stupňa zároveň rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O.s.p.) .

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že dňa 20.6.2016 bola odvolaciemu súdu predložené rozšírenie
návrhu o náhradu škody na zdraví titulom bolestného pričom navrhovateľka podstúpila náročnú operáciu

pretrhnutého predného skríženého väziva dňa 24.5.2016. Navrhovateľka predložila lekársky posudok o
bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 15.6.2016 a navrhla aby odvolací súd pripustil
(zmenu) rozšírenie návrhu o náhradu škody na zdraví v zmysle ustanovenia § 95, § 216 ods.1 O.s.p.
Odvolací súd ma za to, že ide o nový návrh na zaplatenie náhrady škody za bolesť vo výške 2737,30,-eur. Preto o rozšírení návrhu nerozhodoval. Odvolací súd má za to, že tento návrh je potrebné zapísať
ako samostatný návrh na náhradu škody. Tak ako to vyplýva z jeho obsahu.

Poučenie:

Pri tomto rozsudku odvolanie nie je prípustné.