Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/60/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213183
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114213183.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom
Pribinova 10, 811 09 Bratislava, IČO: 36 819 638, zastúpeného advokátskou kanceláriou MCGA legal,
s.r.o.,sosídlomPartizánska81103Bratislava,IČO:36715662,protižalovanejM.C.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom G. 2, W., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
o návrhu žalovanej na obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

11Ro/72/2013, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 20C/191/2014-42 zo
dňa 14.11.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh na obnovu konania zamietol. Žalovanej uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 357,04 eura (trovy právneho zastúpenia) na účet

pr. zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 228 ods. 1 a 2, § 230 ods. 1 a 2, § 234 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.

V odôvodnení uviedol cit.: „Platobným rozkazom Okresného súdu Prešov zo dňa 4.4.2013, sp. zn.

11Ro/72/2013bolaodporkyňazaviazanánazaplateniesumy3.179,83euraspolusúrokomzomeškania
vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.179,83 eura od 16.10.2009 do zaplatenia, úrokom vo výške 16,5%
ročne zo sumy 3.179,83 eura od 16.10.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Uvedený platobný
rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 28.5.2013.
Žalovaná sa návrhom, podaným na súde dňa 9.5.2014 domáhala, aby súd povolil obnovu konania
vo veci 11Ro/72/2013. Svoj návrh odôvodnila ust. podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/, e/ O.s.p. Ako

navrhovateľka tohto mimoriadneho opravného prostriedku sa len pred troma týždňami, začiatkom
mesiaca marec 2014, oboznámila s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“)
Beian v. Rumunsko, rozsudkom SD EÚ z 27. júna 2000 Spojené prípady C-240/98 až C-244/98
OcéanoGrupoEditorial SA a rozsudkom SD EÚ z 21. novembra 2002 - prípad C-473/00 Cofidis SA.
Žalovaná ďalej uviedla, že sa dozvedela o nových skutočnostiach, ktoré tu boli v čase napadnutého
rozhodnutia a nemala o nich vedomosť a v ktorých súdy judikovali, že niektoré zmluvné podmienky v

úverových zmluvách sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. V súdenej veci ide o spotrebiteľskú vec
a zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, preto podľa § 172 ods. 9 O.s.p. nemal byť platobný
rozkaz vydaný, pričom neprijateľnosť zmluvnej podmienky súd skúma ex offo. Zákon zakazuje v § 172
ods. 9 OSP vydať platobný rozkaz (§ 172 ods. 9 O.s.p. „Ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej
sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva
obsahuje neprijateľné podmienky.“). Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje množstvo neprijateľných

zmluvných podmienok ako napr. dohodu o zrážkach zo mzdy podľa čl. 10, účinky odstúpenia od zmluvy
nevýhodnejšie oproti OBZ podľa čl. 9.5, 30 % úroky z omeškania podľa čl. 9.6. Odstúpením od zmluvysa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté
inak. Žalobca ešte pred podaním pôvodného návrhu od zmluvy odstúpil, avšak súd pri rozhodovaní
túto skutočnosť nezohľadnil a priznal aj úroky napriek tomu, že v prípade odstúpenia od zmluvy vzniká

právo žalobcovi domáhať sa od dlžníka vrátenia poskytnutého úveru, nie však úrokov za úver zo
zmluvy zrušenej s účinkami od počiatku. Žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp.
zn. 6Co/27/2012, z 30.10.2012, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 20Co/35/2011, z 13.9.2012,
rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 31Cb/29/2009, z 5.4.2013. Najmenej v uvedenom rozsahu je
platobný rozkaz nezákonný a preto je zjavné, že môže obnova privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Žalovaná ako dôvod obnovy konania uvádzala § 228 ods. 1 prím. a), b) O.s.p., a to, že súd vec
nesprávne právne posúdil, k čomu poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a Trnavy. Ako
už bolo vyššie uvedené, tak návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy pochybení
pri právnom posudzovaní veci, prípadne iné právne posúdenie veci. Takýmto dôvodom môže byť
len rozhodnutie iného orgánu, ktorý rozhodol o konkrétnej otázke (v rámci výkonu právomoci), ktorú
konajúci súd v preskúmavanom konaní vyhodnotil ako predbežnú otázku. Právny názor vyslovený

iným orgánom než procesným súdom, ktorý vo veci konal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým
dôvodom obnovy konania. Preto nebolo možné považovať rozhodnutia Krajských súdov za spôsobilý
dôvod obnovy konania, a to aj napriek tomu, že rozhodovali v obdobných veciach, keďže ich závery
nemajú všeobecnú záväznosť. Ide o rozhodnutia, ktorými bola sporná otázka vyriešená vo vzťahu medzi
účastníkmi konkrétneho konania.

Pokiaľ ide o dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1, písm. e/ O.s.p., tak súd má za to, že v danom
prípade nebola dodržaná 3 mesačná subjektívna lehota. Žalovaná vo svojej výpovedí uviedla, že sa
o dôvode dozvedela v marci v budove združenia HOOS, kde ako sama uviedla, sa dozvedela, že sa
zaoberajú aj takýmito vecami. Súd však takéto tvrdenie považoval za účelové, pretože ako vyplýva z
pripojeného spisu 15C/181/2012, tak v tomto konaní bola rovnako žalovaná Veronika Timkaničová a v

konaní vystupovalo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Na pojednávaní dňa 5.11.2013,
teda v čase, keď už bol platobný rozkaz právoplatný, sa zúčastnili rovnako žalovaná ako aj právny
zástupca združenia. Žalovaná už v tomto čase musela vedieť čím sa združenie zaoberá a už vtedy
bol platobný rozkaz právoplatný a teda žalovaná sa mohla aj cestou právneho zástupcu oboznámiť
s týmito rozhodnutiami, keďže vedľajším účastníkom pripojené rozhodnutia na nich odkazovali. V

neposlednom rade je potrebné poukázať aj na žalobcom citované uznesenie Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 31.10.2013, sp. zn. 8Co/345/2013, ktorý dospel k záveru, že pri subjektívnej lehote je
potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti konkrétneho prípadu a tieto vyhodnotiť v kontexte doby vydania
rozhodnutia Súdneho dvora, s ktorými má byť vnútroštátne rozhodnutie v rozpore tak, aby nedochádzalo
k zneužívaniu tohto mimoriadneho opravného prostriedku na úkor princípu právnej istoty. Súd má preto

za to, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala plynúť v nasledujúci najneskôr
dňa 6.11.2013 a uplynula dňa 6.2.2014.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrh na obnovu konania zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal.“

Proti uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietala nesprávne zistený
skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V predmetnom konaní
ide o zmluvu medzi dodávateľom a spotrebiteľom na finančnom trhu a v zmluvnom vzťahu došlo

k použitiu nekalých zmluvných podmienok a porušeniu kogentných noriem určených na ochranu
spotrebiteľa. Súdny dvor EÚ viackrát judikoval, že záväzok štátu postarať sa o to, aby nekalé podmienky
spotrebiteľa nezaväzovali, vyjadrený v čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS je potrebné považovať za
kogentné ustanovenie. Žalovaná nemala vedomosť, že sa v zmluve a vo všeobecných obchodných
podmienkach vyskytujú neprijateľné zmluvné podmienky, súdy vydávali platobné rozkazy bez ohľadu

na existenciu a neexistenciu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď žalovaná
mala vedomosť o existencii Združenia, neodôvodňuje to záver, že by automaticky disponovala aj ich
znalosťami a už vôbec, že by musela na základe iného konania dodržiavať akékoľvek lehoty vzťahujúce
sa na nesúvisiace súdne konania. Navyše konanie, ktoré žalobca spomína sa týkalo žalobcu EOS
KSI Slovensko, ktorý odkúpil pohľadávku od GE Money a forma ukončenia úveru bolo vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti, naproti tomu, v tomto konaní ide o žalobcu mBank a forma ukončenia úveru bolo
odstúpenie od zmluvy, išlo teda o odlišný skutkový stav. Dôvod obnovy konania je možné uplatniť len
vtedy, keď sa o ňom navrhovateľ dozvedel. Ak sa o ňom nedozvedel, nemohol ho uplatniť. Nie je preto
dôležité to, či sa navrhovateľ mohol o dôvode obnovy dozvedieť, ale to, či sa o dôvode obnovy dozvedel.Existuje pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že pri vydávaní platobného rozkazu súd zmluvné
podmienky nevyhodnocoval. Platobný rozkaz je tak v rozpore s judikatúrou súdneho dvora (Oceano
Grupo Editoriale, Mostaza Claro, Banco Espaňol de Crédito SA c/a Joaquin Calderón Camino). To, že

žalovaná nepodala odpor proti rozhodnutiu vo veci samej je klasickým príkladom konania spotrebiteľa,
keď priemerný spotrebiteľ nedokáže posúdiť neprijateľné podmienky, ani nekalé obchodné praktiky v
zmluvách a nedokáže využiť procesné inštitúty na svoju obranu. Poukázala na uznesenie NS SR sp. zn.
6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013. Cieľom povolenia obnovy konania po tom, čo spotrebiteľ predloží
skutočnosti a dôkazy, o ktorých bez svojej viny nevedel v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho

priaznivejšierozhodnutievoveci,jesnahaovylúčeniezoživotabežnýchľudíneprimeranýchpodmienok,
ktoré zhoršujú kvalitu života a tak napĺňať cieľ čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS. V zmysle komentára k ust.
§ 228 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie Súdneho dvora alebo iného orgánu európskych spoločenstiev nemusí
byťvydanébezprostrednevsúvislostispôvodnýmkonaním.Vnútroštátnerozhodnutiemusíbyťvsúlade
s rozhodovacou líniou Súdneho dvora EÚ, čo vyplýva z čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Princíp právnej istoty
pripúšťa, aby v rámci konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch pre zabezpečenie ochrany práv a

právom chránených záujmov účastníka boli preskúmané a prípadne zrušené až právoplatné rozhodnutia
súdov. Na podporu svojich argumentov žalovaná poukázala na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v
Prešove a niektorých okresných súdov SR. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zmenil a návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že spôsob, akým žalovaná preukazovala dodržanie
subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania nie je dostatočný, je účelový a žalovaná
neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno. Žalobca zároveň poukázal na zásadu „vigilantibus iura
script sunt“ a „ignorantia legis non excusat“. Žalovaná bola v konaní pasívna v maximálnej možnej
miere, žiadnym spôsobom nereagovala na doručenie žalobného návrhu ani na vydaný platobný rozkaz,

nevyhľadala právne poradenstvo ani nekontaktovala združenie, ktoré sa zaoberá právnou pomocou
spotrebiteľom aj keď ju už v jednom konaní zastupovalo. Nezáujem žalovanej, ktorá ako účastník
konania, ktorý má plnú spôsobilosť na právne úkony nemôže byť kompenzovaný povolením obnovy
konania, nakoľko jej v čase doručenia platobného rozkazu žiadny objektívny dôvod nebránil podať
odpor a v rámci ďalšieho konania namietať skutočnosti uvedené v návrhu. Postoj žalovanej nemožno

považovať za neinformovaného spotrebiteľa ale za ľahostajnosť spotrebiteľa. Žalobca v tomto smere
poukázal na uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa 19.12.2012 sp. zn. 4C/215/2011. Návrhom
na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní
veci alebo nesprávnosti procesnej povahy. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne
správne potvrdil.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal
napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia
§ 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie je potrebné zrušiť.

Vo vzťahu k uplatňovaniu zásady „vigilantibus iura script sunt“ a „ignorantia iuris non excusat" v
oblasti spotrebiteľských právnych vzťahov odvolací súd poukazuje na závery vyslovené v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 MCdo 9/2012: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia
iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany

dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v
neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje
na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,

odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci
zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“ Z uvedeného je možné vyvodiť, že ak
neinformovanosť spotrebiteľa o právnej úprave mu nemôže byť na ťarchu, tým skôr mu nemôže byť na
ťarchu neznalosť judikatúry v oblasti spotrebiteľského práva.

Podľa § 230 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času,
keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.Súdprvéhostupňavosvojomrozhodnutíkonštatoval,žesubjektívnalehotažalovanejnapodanienávrhu
na obnovu konania dodržaná nebola. Odvolací súd má za to, že tento záver je predčasný, nakoľko
tak, ako na to poukázala žalovaná, vyššie citované ustanovenie spája začiatok plynutia subjektívnej

lehoty s okamihom, kedy sa účastník, ktorý návrh na obnovu konania podáva, o dôvode obnovy konania
dozvedel. Nepostačuje, že účastník sa potenciálne mohol o dôvode obnovy dozvedieť. Účastník môže
dôvod obnovy konania uplatniť len za predpokladu, že o tomto dôvode vie. Skutočnosť, že v inom konaní
na podporu žalovanej vystupoval vedľajší účastník - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
ktorý vo svojom vyjadrení poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, o ktoré žalovaná opiera svoj

návrhnaobnovukonaniabezďalšiehoneodôvodňujeprijatiezáveru,žežalovanásastýmitorozsudkami
skutočne oboznámila. Navyše ide o iné súdne konanie, ktoré s konaním, o obnovu ktorého žalovaná
žiada, nesúvisí (pokiaľ ide o predmet konania, účastníkov konania). Žalovaná v návrhu na obnovu
konania a na pojednávaní pred súdom prvého stupňa uviedla, že o dôvodoch obnovy sa dozvedela až
v marci 2014 od pracovníčky Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, čo nekorešponduje so
záverom súdu prvého stupňa, pričom je potrebné podotknúť, že výsluch účastníka patrí medzi dôkazné

prostriedky.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie stav, keď sa v občianskom súdnom konaní
účastníkovi nepriznajú tie práva, ktoré mu zákon priznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 140/2011 zo dňa 6.10.2011 a 4Cdo 165/2011 zo dňa 28.9.2011).

Predčasné vydanie rozhodnutia je nepochybne odňatím možnosti účastníkov konať pred súdom.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude náležite posúdiť, kedy žalovanej začala plynúť lehota
na podanie návrhu na obnovu konania.

Vo vzťahu k žalovanou uvádzanému dôvodu obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.

odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v čl. 7 ods. 2 Ústavy SR je deklarovaná záväznosť právnych
aktov Európskej únie a ich prednosť pred zákonmi SR (princíp priority). Vnútroštátne rozhodnutie
teda musí byť v súlade s rozhodovacou líniou Súdneho dvora EÚ. Cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „zbaviť spotrebiteľa neprijateľných
podmienok“ musí byť napĺňaný v rovine pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia Súdneho dvora

EÚ POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10).

Žalovaná poukazuje na porušenie európskeho práva, rozhodnutím všeobecného súdu SR, ktorý vydal
rozhodnutie v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora európskych spoločenstiev týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľov. Okrem iného uvádza, že zmluva, na základe ktorej bola súdom prvého stupňa v konaní

11Ro/72/2013 zaviazaná na plnenie obsahuje ustanovenia, ktoré v rozpore s právnou úpravu v
Občianskom zákonníku vyznievajú v neprospech spotrebiteľa a predstavujú neprijateľné podmienky. Je
preto potrebné, aby v prípade, ak súd prvého stupňa dospeje k záveru o dodržaní lehoty žalovanej na
podanie návrhu na obnovu konania posúdil dôvodnosť vyššie uvedených tvrdení.

Odvolací súd dodáva, že zachovanie lehoty na obnovu konania je povinný preukázať účastník, ktorý
obnovu navrhuje. Návrh na obnovu konania musí obsahovať dôkazy o zachovaní subjektívnej či
objektívnej lehoty. Ak tomu tak nie je, súd uznesením (§ 43 O.s.p.) vyzve účastníka na odstránenie tohto
nedostatku a v prípade neodstránenia návrh na obnovu konania zamietne (viď uznesenie NS SR sp.
zn. 4Cdo/133/15 zo dňa 29.02.2016).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.