Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/792/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414214059
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414214059.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa: K.. C. A., nar.
XX. XX. XXXX, bytom A. nad Q., Š. T. XXX/X, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter
Rybár, s. r. o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti odporcovi: POHOVOSŤ, s. r. o,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 1.125,97 € s príslušenstvom,

o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/197/2014 - 63 zo
dňa 23. 06. 2015,

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia vo výške 69,80 € k rukám jeho právneho zástupcu, advokáta, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.125,97
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.125,97 € od 06. 12. 2014 až do
zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že sa prejudiciálne zaoberal právnym

základom nároku navrhovateľa z titulu posúdenia charakteru právneho vzťahu, z ktorého malo dôjsť k
vzniku bezdôvodného obohatenia a stotožnil sa s názorom navrhovateľa, že dňa 17. 06. 2008 uzatvoril
s odporcom spotrebiteľskú zmluvu, a to Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať
ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy. Navrhovateľ vystupoval v danom zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorej bol
ponúknutý a poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania a odporca vystupoval ako právnická osoba, ktorá ponúka a poskytuje spotrebiteľské úvery
v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

K výhradám odporcu v tom smere, že navrhovateľ bol na plnenie zaviazaný právoplatným a
vykonateľným rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.,
č. k. 02161/09, okresný súd uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením odporcu, že z uvedeného

dôvodu ide o prekážku veci už rozsúdenej. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že
exekúcia, na podklade ktorej boli navrhovateľovi strhávané zrážky zo mzdy (celkovo 12 splátok), bola
vyhlásená uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5Er/879/2009 zo dňa 04. 10. 2011 za
neprípustnú a zároveň bola zastavená s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku. V uvedenom exekučnom konaní bolo preukázané, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej
rozhodcovský súd vydal rozhodnutie, je absolútne neplatnou, teda rozhodcovský súd nemal právomoc

rozhodnutie vydať. Vzhľadom na uvedené potom plnenie, ktoré poskytol navrhovateľ odporcovi pred
právoplatnosťou vyššie citovaného uznesenia, je plnením na základe nulitného - ničotného právnehoaktu s tým, že exekúcia na podklade takéhoto ničotného právneho aktu - rozhodnutia rozhodcovského
súdu bola zastavená. Navrhovateľ teda plnil odporcovi na základe právneho dôvodu, ktorý neskôr
odpadol, teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane odporcu.

Následne preskúmal okresný súd predmetnú zmluvu v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. a mal
za preukázané, že predmetná zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti o úrokovej sadzbe
spotrebiteľského úveru, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, priemernej hodnote ročnej
percentuálnej miery nákladov ako aj údaj o konečnej splatnosti úveru, pričom zákon ich absenciu

sankcionuje tým, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navrhovateľovi
preto vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uvedenej vo výroku napadnutého
rozhodnutia, keď navrhovateľ svojím návrhom žiadal priznať len posledné dve splátky zaplatené dňa 29.
02. 2012 vo výške 256,44 € a dňa 14. 03. 2012 vo výške 869,53 €, teda spolu 1.125,97 €.

Okresný súd zároveň navrhovateľovi priznal v súlade s § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z. z. i príslušenstvo, teda príslušný úrok z omeškania.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie

navrhovateľ. Zdôraznil, že predmetnú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, pretože zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným
zákonníkom. Keďže nejde o zmluvu, ktorá by mala spotrebiteľský charakter, nie je možné hovoriť o
absencii obligatórnych náležitostí, keďže ich príslušný zákon nevyžaduje. V čase uzavretia zmluvy
o úvere neexistovala žiadna cenová limitácia v podobe vykonávacieho právneho predpisu a jediným

obmedzením v otázke dohodnutia výšky úrokov bolo ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša navrhovateľ a nie odporca. Navrhovateľ
musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne podstatne
vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z
vlastných zdrojov. U nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku

požadovaného bankami.

Na záver zdôraznil, že spor medzi ním a navrhovateľom zo zmluvy o úvere je právoplatne rozsúdený, a
to rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26. 05. 2006, ktorý sa z hľadiska prisúdenia plnenia
zaoberal zmluvou o úvere, ktorej neplatnosti sa v tomto súdnom konaní navrhovateľ domáha. Má za to,

že predmetné rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu je prekážkou res iudicatae a v tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutia iných všeobecných súdov SR. Zrušenie rozhodcovského rozsudku je možné
dosiahnuť len podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na príslušný súd v zmysle zákona
č. 244/2002 Z. z.. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že nároky v plnom rozsahu
navrhovateľovi zamietne, eventuálne rozsudok v napádaných častiach zruší a vec vráti prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že navrhuje rozsudok prvostupňového
súdu ako vecne správny potvrdiť. Má za to, že zmluva spĺňa charakter spotrebiteľskej zmluvy a
polemizuje s názorom odporcu o aplikácii Obchodného zákonníka. K neplatnosti rozhodcovského

rozsudku, ktorý nespôsobuje účinky res iudicatae uviedol, že realizácia nárokov vyplývajúcich z paaktu
vykonaná dobrovoľne alebo nedobrovoľne nemení paakt na platný právny úkon - nakoľko realizácia
paaktu nespôsobuje jeho konvalidáciu. Ani prípadná exekúcia, ktorá je len výkonom rozhodnutia,
nemá konštitutívne či zmeňujúce účinky na hmotnoprávnu - materiálnu stránku záväzkového vzťahu.
Prezentovanú argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už podľa neho plne aplikujú

v obdobných veciach všeobecné súdy SR (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/27/2011 zo dňa 29. 01. 2015).

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní konania, ktoré mu predchádzalo

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil v zmysle
§ 157 ods. 2 O. s. p.. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri vyhodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je súd koherentný,
jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnom nároku
navrhovateľky na zaplatenie sumy 1.125,97 € s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Obsah odvolania odporcu je takmer zhodný z jeho vyjadreniami pred prvostupňovým

súdom, neuvádza žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nezaoberal.

Z obsahu spisu vyplýva, že návrh vo veci samej bol podaný na Okresnom súde Žiar nad Hronom na
základe návrhu navrhovateľa, ktorý sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého na
strane odporcu. Účastníci konania uzavreli dňa 17. 06. 2008 zmluvu o úvere. Napriek tomu, že ide o
zmluvu o absolútnom obchode v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka

uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a v tomto rozsahu sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s právnym záverom okresného súdu. Tento právny záver vyplýva najmä z toho, že odporca
ako dodávateľ vystupoval pri uzavretí jednoznačne v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej
činnosti a navrhovateľ vystupoval ako spotrebiteľ, keď pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej
obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti nekonal. Argumentácia odporcu v tomto smere je preto

nedôvodná, ak naviac v prípade pochybností o tom, či ide alebo nejde o zmluvu spotrebiteľskú, má
dôkazné bremeno práve dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre
dôkazné konanie, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje okrem iného aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 Cdo 660/2010, ako i
rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I ÚS 1930/11, podľa ktorého je porušením práva na spravodlivý

proces taká interpretácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa a to i vo vzťahoch podriadených režimu
Obchodného zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje fyzická
osoba, ktorá má podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nechová.
Odvolací súd poukazuje aj na judikatúru ESD, napr. rozhodnutie I. X.XXX,XX proti Bay WaAG, vec
C-464/01, rozsudok súdneho dvora zo dňa 20. 01. 2005.

Hmotnoprávnym dôvodom pre vyhovenie navrhovateľa a ním uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere ako zmluva
spotrebiteľská neobsahovala príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001
Z. z.. Keďže zmluva neobsahovala zákonom predpokladané náležitosti, potom sa v zmysle ustanovenia

§ 4 ods. 3 tohto zákona považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, ku ktorému správnemu
záveru dospel aj okresný súd. Okresný súd preto dôvodne aplikoval ustanovenia § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, keďže z predloženého prehľadu splátok plnenia titulom úhrady úveru mal za
preukázané, že navrhovateľ okrem istiny zaplatil nad rámec sumu 1.125,97 €, v dôsledku čoho odporca
prijal v tomto rozsahu plnenie bez právneho dôvodu. Na základe absencie podstatných obligatórnych

náležitostí v úverovej zmluve mal odporca nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny bez úrokov a bez
poplatkov a sumu 1.125,97 € navrhovateľ uhradil bez právneho dôvodu.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení

s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s
ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva ľahšiu dostupnosť
právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou
práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu

mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u
niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým.

Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom
dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo

vzťahoch,vktorýchvystupujústrany,ktorýchpozíciesúznačnenerovnovážne(napr.vzťahupodnikateľa
so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebov skutočnosti nerovnosť prostriedkov pri vzniku vzťahu spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom.
Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností
účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je

priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom
danej právnej úpravy je teda snaha
o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické
informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť
dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností.

Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo
vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje,
spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a
takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného
zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).
V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť, ak

sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný,
logicky usporiadaný. Napr. zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo
výrazne menšej veľkosti než okolitý text a nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných
podmienok. Ako už bolo uvedené vyššie i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné

podmienky - zmluvné dojednania uplatniť, pričom nemusia byť osobitne podpísané, avšak ich aplikácia
má nielen formálne obmedzenia, o ktorých už odvolací súd pojednával, ale i obsahové obmedzenia.
Obchodné podmienky, či zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť najmä k tomu,
aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy uvádzať dojednania technického či vysvetľujúceho charakteru.
Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich dodávateľ v často neprehľadnej zložite formulovanej a

malým písmom písanej skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa najpravdepodobnejšie uniknú. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí,
nepočína si v právnom vzťahu so spotrebiteľom poctivo a takémuto konaniu dodávateľa nie je možné
priznať právnu ochranu.

Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

K námietke odporcu vznesenej v odvolaní, že v prejednávanom prípade ide o res iudicatae a okresný
súd mal konanie zastaviť, odvolací súd uvádza nasledovné:

Predmetný rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého došlo zo strany navrhovateľa k plneniu
odporcovi, bol už Okresným súdom Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/879/2009 zo

dňa 04. 10. 2011 posúdený ako nulitný právny akt. Rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie
tohto rozhodcovského rozsudku, nakoľko tento bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy.
Uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5Er/879/2009 zo dňa 04. 10. 2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 03. 2012, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená.
Podkladom na vykonanie exekúcie bol vyššie uvedený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu s tým,

že z odôvodnenia tohto rozhodnutia exekučného súdu vyplýva, že rozhodcovská doložka je neprijateľná,
pretože nebola navrhovateľom, ako spotrebiteľom, osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa v určitých
prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka
sa priečila dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Okresný súd preto dôvodne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že keďže bola exekúcia vyhlásená

za neprípustnú a následne zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bola
založená právomoc rozhodcovského súdu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, potom je vydaný
rozhodcovský rozsudok potrebné považovať za nulitný právny akt, ktorý vydal orgán, ktorý na to nebol
oprávnený.

Odvolací súd uznáva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku.
Uvedené však neplatí v prípade, ak bol tento rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej
rozhodcovskej doložke. Na základe neplatnej rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok
je nulitným aktom, na ktorý súd nemôže prihliadať (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.5Obdo/44/2011). Dôsledkom vyššie uvedeného je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na
prejednanie žaloby odporcu, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a
teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty , z právneho

hľadiska považované za neexistujúce. Podľa právnej teórie nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa
naň, akoby neexistoval, v dôsledku čoho v prejednávanej veci nepredstavuje rozhodcovský rozsudok,
na ktorý odporca poukazuje prekážku res iudicatae. Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) právny
akt žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje,
námietky odporcu neobstoja.

Aj v zmysle rozsudku Veľkej komory občianskoprávneho a obchodného kolégia z 23. 04. 2014 (sp. zn.
31Cdo/3309/2011) Najvyšší súd ČR uviedol, že „ak žalovaný, či už dobrovoľne alebo vo vykonávacom
konaní splní na základe právoplatného rozsudku jemu uloženú povinnosť, potom v prípade, že táto
povinnosť podľa hmotného práva skutočne existovala, zaniká splnením. Ak neexistovala, získava
žalobca na úkor žalovaného bezdôvodné obohatenie.“ V prejednávanom prípade potom rozhodnutiu

exekučného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a túto zastavil práve z dôvodu neexistencie
exekučného titulu, ak rozhodcovský rozsudok považoval za nulitný právny akt (nakoľko rozhodcovský
súd nemal právomoc na jeho vydanie), možno prisúdiť účinky rozhodnutia, ktorý určil, že v prípade
rozhodcovského rozsudku ide o paakt z právneho hľadiska považovaný za neexistujúci.

Ohľadne otázky res iudicatae Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 25/2014 uviedol, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie, nie však
rozsudok, ktorý je založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke. Otázka materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku bola posudzovaná v exekučnom konaní a materiálna právoplatnosť bola
prelomená exekučným súdom. Stály rozhodcovský súd tak nemal dostatok právomoci na vydanie

daného rozhodnutia, nakoľko jeho právomoc bola založená na základe rozhodcovskej doložky, čo sa
považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá
neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nezakladá právomoc rozhodcovského orgánu na
vydanie rozhodnutia. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27. 08. 2015
vyplýva, že ak je rozhodcovská doložka absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna

neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa na takúto doložku hľadí tak,
ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd
vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu.

Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, ak rozhodol podľa § 142 ods.

1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní a súčasne trovy právneho zastúpenia vyčíslil v súlade
s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej v texte len „Vyhláška“), preto odvolací súd potvrdil i tento súvisiaci výrok napriek tomu, že
odvolaním nebol napadnutý, ide však o výrok súvisiaci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
navrhovateľ, preto mu súd priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia,
a to za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu - podanie vo veci samej v zmysle §
13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky vo výške 61,41 € + 1 x režijný paušál vo výške 8,39 € v zmysle § 16 ods.

3 Vyhlášky. Spolu tak trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú sumu 69,80 €, ktoré
trovy odvolacieho konania je odporca povinný nahradiť navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu
v zmysle ustanovenia § 149 ods. 1 O. s. p., do 3 dní.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.