Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Judgement was issued on Thursday, May 25, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/622/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613202909
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613202909.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov

JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 26429705, právne
zastúpený: Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36864421, jej menom doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporkyni: Y. L.,
nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/XX, XXX XX M., o zaplatenie zmenkovej sumy 215 eur s príslušenstvom,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 1. apríla 2015 č. k.
6C/351/2013-96, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie návrhu v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne
zo sumy 255 eur od 27.08.2010 do 14.02.2012, zo sumy 250 eur od 15.02.2012 do 13.03.2012, zo sumy
245 eur od 14.03.2012 do 04.04.2012, zo sumy 240 eur od 05.04.2012 do 15.05.2012, zo sumy 235
eur od 16.05.2012 do 17.06.2012, zo sumy 230 eur od 18.06.2012 do 17.07.2012, zo sumy 225 eur
od 08.07.2012 do 04.10.2012, zo sumy 220 eur od 05.10.2012 do 17.12.2012 a zo sumy 215 eur od
18.12.2012 do zaplatenia, v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a konanie
z a s t a v u j e .

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v ostatnej časti p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa podaný formou tlačiva
podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa voči odporkyni
domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 215 eur s príslušenstvom na tom základe, že ako indosatár je
nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila odporkyňa dňa 25.11.2009 na zmenkovú sumu

255 eura a zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne od 22.12.2009 indosovaná zmenka je vistazmenkou s
doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom ako indosant predložil zmenku na
zaplatenie a odporkyňa ako vystaviteľ doposiaľ na zmenkovú sumu uhradila 40 eur. Odporkyni náhradu
trov konania nepriznal.

Pri svojom rozhodovaní vyšiel zo zistenia, že odporkyňa dňa 25.11.2009 uzavrela so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava zmluvu o úvere č. 403800074, na základe ktorej jej bol poskytnutý

úver vo výške 200 eur a tento sa zaviazala zaplatiť spolu s poplatkom vo výške 196 eur, t. j. celkovo
čiastku 3960 eur v 12 mesačných splátkach po33 eur počnúc od 22.12.2009. V zmluve nie sú uvedené
úroky z úveru ani RPMN a odporkyňa podpisom na nej v osobitnom rámčeku potvrdila prevzatie
finančných prostriedkov. Vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), v bode17 je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej nie sú
vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že

zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný
okamžite, zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči
dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy
vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Zo zmenky vystavenej
odporkyňou dňa 25.11.2009 na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava zistil, že do nej bola vpísaná

suma 255 eura a zmenkový úrok 0,25 % denne od 22.12.2009. Zmenka bola splatná pri predložení
s doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a nachádza sa na
nej číslo zmluvy 403800074. Práva vyplývajúce zo zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava prevedené rubopisom na navrhovateľa. Poukázal tiež na skutočnosť, že v exekučnom konaní
OkresnéhosúduTopoľčanysp.zn.8Er/138/2011saPOHOTOVOSŤs.r.o.akooprávnenádomáhalavoči
odporkyni ako povinnému vymoženia pohľadávky na základe exekučného titulu a to rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu Bratislava sp. zn. SR 14276/2010 zo dňa 27.01.2011, ktorým bola odporkyni
uloženápovinnosťzaplatiťoprávnenémusuma255eurspríslušenstvom.Uznesenímzodňa24.03.2011
č. k. 8Er/138/2011-10 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
právoplatne zamietnutá a exekučné konanie bolo uznesením zo dňa 02.05.2011 č. k. 8Er/138/2011-17
zastavené. Konštatoval, že v tomto konaní si navrhovateľ uplatňuje nárok zo zmenky totožnej so

zmenkou predloženou POHOVOSŤOU, s.r.o. v exekučnom konaní. Právne svoje rozhodnutie oprel o
článok 2 písm. a/, článok 3 ods. 1, 3, článok 5 a 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods.
1 - 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/ Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere
(ďalej len „OZ“), § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1- 4, 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, § 265 Obchodného zákonníka a tiež

článok I § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1- 3, § 48 ods. 1 bod 2, § 75, § 77 ods. 1, 2
zák. č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Európskeho
súdneho dvora dôvodil, že súd je v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej
povinnosti skúmať, či sa nejedná vo veci o spotrebiteľský právny vzťah a či sa naň použijú právne normy
spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. S ohľadom na to skúmal, či o

takýto prípad nejde i v danej veci. Nestotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, že by mal postupovať
podľa procesných pravidiel nariadenia č. 861/2007, opierajúc sa o jeho čl. 9 ods. 1, ako i z dôvodu, že
nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje, a preto v súlade s jeho čl. 19 je potrebné
riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky. V tejto súvislosti zdôraznil, že je povinnosťou súdu ex
offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah, pričom žiadne ustanovenie nariadenia nevylučuje skúmanie

spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, a to aj v prípade, ak je odporca nečinný a nedoručí súdu
odpoveď na žalobný návrh. Pre takýto prípad ustanovuje len, že aj napriek nečinnosti odporcu mal
súd konať a vydať rozsudok, čo však neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo
preskúmanie, či nejde o spotrebiteľský vzťah. V tejto súvislosti tiež uviedol, že cieľom nariadenia č.
861/2007 je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce

vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu
spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa je jedným zo základných princípov Európskej
únie a je ustanovená aj v primárnom práve. Mal za to, že keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné
určiť rozhodné právo, ktorým sa daný spor má riešiť a v tomto smere dospel k záveru, že daný
právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, pretože zmenka bola vystavená v

Slovenskej republike, kde je aj platobné miesto a aj sídlo pôvodného remitenta. Ďalej konštatoval, že
vzhľadom na ust. článku 17 VPPÚ, na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere,
zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve
o úvere a zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere, zmenka predložená
navrhovateľom bola vystavená odporkyňou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere a to ako

blankozmenka. Dôvodil, že vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej
zmluvy, resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade,
keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia funkcia zmenky vylúčená vzhľadom na výslovný
zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo šekom podľa § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch a
to na rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi

zakázaná až s účinnosťou od 01. 01. 2011. Preto mohol považovať zmenku predloženú navrhovateľom,
ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru odporkyni, len za
zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu odporkyne.
Akcentoval, že predmetom konania je nárok navrhovateľa vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenejodporkyňou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ zo
zmluvy o úvere a prioritne posudzoval, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená
zmenkou, je platná a či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. V tomto smere argumentoval,

že zmluva o úvere č. 403800074 je spotrebiteľskou zmluvou, napĺňajúcou znaky spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 52 OZ, keďže ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá
možnosť ovplyvňovať jej obsah, zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ, konajúci
v rámci svojej podnikateľskej činnosti a odporkyňa ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a bola teda

spotrebiteľom. Na tejto skutočnosti nemení nič ani okolnosť, že v zmluve bolo vyznačené, že finančné
prostriedky sa odporkyni poskytujú na výkon podnikania, nakoľko z úradnej činnosti súdu sú mu
známe zmluvy uvedeného veriteľa, uzatvárané v období rokov 2008 - 2010, v ktorých hoci dlžník
nebol podnikateľ, bol označený účel na výkon povolania alebo zamestnania a aj najmä v exekučných
konaniach boli tieto zmluvy označené za spotrebiteľské. Vychádzajúc z toho, že pri pochybnostiach o
obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie

účelu vyznačeného v zmluve zaťažuje navrhovateľa, ktoré neuniesol, a preto vychádzal z toho, že úver
bol poskytnutý odporkyni na súkromné účely. Dodal, že existujúce pochybnosti totiž treba odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne, t.j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, za čo nemožno
považovať len všeobecný údaj v zmluve o jej uzavretí. Po preskúmaní zmluvy o úvere, vrátane VPPÚ

dospel k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch, tieto sú výlučne na prospech veriteľa, keď obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a
práva a výhody veriteľa, z ktorého dôvodu sa celá zmluva prieči dobrým mravom a je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z uvedeného dôvodu

nemohlo tak POHOTOVOSTI, s.r.o. ako veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky z tejto
zmluvy o úvere podľa jej bodu 17 VPPÚ a pokiaľ zmenka vyplnená bola, nemožno sa na základe nej
úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Svoj záver argumentačne podporil i poukazom na rozhodnutie
NS SR zo dňa 06. 05. 2008 sp. zn. 4Obo/161/2007. Ďalej bol názoru, že keby aj nebola neplatná
celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z dôvodu, že dohoda

o vyplnení zmluvy, bola súčasťou VPPÚ, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, čo je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda neplatné. Dojednanie dohody o vyplnení zmenky považoval
za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj podľa § 53 ods. 4 písm. k/ OZ, keď za nesplnenie záväzku
pripúšťala možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne)
ako sankcie za nesplnenie záväzku a tiež podľa § 53 ods. 4 písm. l/ OZ, pretože prijatím zmenky

preniesol dodávateľ dôkazné bremeno na spotrebiteľa. Za týchto okolností tak nevzniklo pôvodnému
remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný
remitent nemal práva a povinnosti z nej, preto ich ani nemohol indosamentom previesť na navrhovateľa.
V prípade, že by pripustil, že neexistencia dohody o vypĺňacom práve blankozmenky nemá tieto právne
dôsledky, ale znamená právo majiteľa zmenky vyplniť blankozmenku bez akýchkoľvek obmedzení,

muselbyzároveňkonštatovať,žekonanieveriteľaakospoločnostiposkytujúcejúvery,ktorámáprisvojej
činnosti postupovať s náležitou opatrnosťou, nie je možné nepovažovať za zlomyseľnosť alebo aspoň
za hrubú nedbanlivosť. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 02. 2012
č. k. 16CoE/164/2011-24, v ktorom tento súd vyslovil, že dohoda o vyplnení zmenky je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. k/, o/ OZ, pretože stavia spotrebiteľa do výrazne

nevýhodnejšieho postavenia a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Ďalej konštatoval, že POHOTOVOSŤ s.r.o., poskytla odporkyni úver, pričom zmluva o úvere neobsahuje
údaje o RPMN, ročnú úrokovú sadzbu a tiež priemernú hodnotu RPMN, podľa § 4 ods. 2 písm. h/ a k/
zák. č. 258/2001 Z.z, ktoré boli v čase uzatvorenia zmluvy povinnými údajmi. Ich neuvedenie tak má
za následok, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky v zmluve neuvedené,

pretože v súlade s § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Mal za to, že pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že súd musí skúmať len či zmenka obsahuje všetky
náležitosti, nie však podmienky jej vystavenia a ani jej neprípustnosť, takýmto postupom by došlo k
zneužitiu zmenkového inštitútu v neprospech odporkyne. Opierajúc sa o veľký počet exekučných vecí
POHOTOVOSTI, s.r.o., ktoré konania boli zastavené a kde boli uplatnené práva zo zmlúv o úveroch

dôvodil, že vedome a účelovo dochádza k indosácii zmeniek, aby bola znemožnená obrana odporkyne
ako spotrebiteľa. Výšku zmenkového úroku 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne označil za
rozpornú s dobrými mravmi (§ 3, § 39 OZ) a tak dohodu o vyplnení zmenky posúdil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná, z ktorého dôvodu pôvodný veriteľ nebol oprávnenýzmenku vyplniť. Naviac navrhovateľ nadobudol zmenky, pričom mu muselo byť známe, že tieto boli
vystavené v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi, takže pri nadobúdaní zmenky vystavenej odporkyňou
na rad konal na škodu odporkyne ako spotrebiteľa. Uzavrel, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo

zmenku prijať, ani právo je vyplniť a tiež ani právo na žiadne plnenie z nej. Za tejto situácie ani
navrhovateľ, ktorý zmenku nadobudol rubopisom sa nemôže na jej základe domáhať jej vyplatenia. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnej odporkyni ich náhradu
nepriznal, pretože náhradu nežiadala a ani jej žiadne trovy nevznikli.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia
návrhu v celom rozsahu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Argumentoval, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie
mu možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vzhliadol v skutočnosti, že

odporkyňa uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, a tiež vyplýva
z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Pokiaľ súd vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi,
takéto dokazovanie nenavrhol, pričom podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a

vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súdu predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku spĺňajúcu všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., ktorou
dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva a voči forme obsahu zmenky
zo strany odporkyne neboli námietky. Neexistovala preto okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie
ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť

o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Mal za to, že
predpokladomvydaniarozsudkuvtomtokonaníbolovýlučnepredloženieorigináluzmenky.Konštatoval,
že odporkyňa mohla v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však
tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej nariadením. Vytkol prvostupňovému súdu, že z vlastnej iniciatívy, bez návrhu

odporkyne a bez legitímneho podnetu na jeho ťarchu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter odporkyne ako spotrebiteľa, hoci odporkyňa sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolávala,
uplatnenú pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju prakticky uznala. Súd prvého stupňa tak
iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky, nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec

navrhnutýchdôkazovvprospechuplatnenejpohľadávky,atedaneobjektívnepodporilodporkyňuvtomto
konaní. Naviac pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, za ktoré
považoval to, že odporkyňa so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. uzatvorila zmluvu o úvere, že zmenka,
ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou a že odporkyňa uzatvorila zmluvu o
úvere ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania a súd

ich vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Za situácie, že odporkyňa a ani navrhovateľ
sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k ich
nespornosti. Ak teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach,
jeho rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Uzavrel preto, že
prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj

nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva Európskej únie. V tejto súvislosti uviedol,
že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu, pričom zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné
ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Namietal, že prvostupňový
súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal,

čím ignoroval predmet sporu a vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Odporkyňa vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporkyňa, tým menej tak môže činiť sám súd, čo podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Vytkol prvostupňovému súdu,

že porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, porušil tiež ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez
návrhu. Ďalej uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatnýprávny úkon, jeho záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani
nikto z účastníkov nepreukazoval, pričom kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné
a teda zmluvný vzťah medzi odporkyňou a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše mu nie je

známy obsah údajného zmluvného záväzku. Mal za to, že vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť
a nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona
o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená v tomto
konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Záverom uviedol, že
samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie nárokov

zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka s tým, že limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z toho vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Okrem
toho zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil
spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Vyplýva z toho, že dohoda
o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v

prípadespotrebiteľskýchúverov,pretožeprávnaúpravaexplicitnepripúšťalapoužívanieblankozmeniek.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odporkyňa sa k dôvodom odvolania navrhovateľa písomne nevyjadrila.

V priebehu odvolacieho konania zobral navrhovateľ návrh v čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne z časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne, čím si
navrhovateľ uplatňuje zmenkový úrok už len vo výške 0,06% denne. Na výzvu odvolacieho súdu sa
odporkyňa vyjadrila, že so späťvzatím súhlasí.

Podľa § 208 OSP ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho
rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Pretože navrhovateľ po rozhodnutí súdu prvého stupňa do času, kým rozhodnutie nenadobudlo
právoplatnosť vzal svoj návrh v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne späť a žiadal zastaviť
konanie, odporkyňa s čiastočným späťvzatím návrhu vyjadrila súhlas, preto odvolací súd dospel k
záveru, že sú splnené všetky podmienky stanovené v § 208 OSP, pripustil čiastočné späťvzatie návrhu,
v tej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojím návrhom voči odporkyni domáha zaplatenia zmenkovej sumy
215 eura s príslušenstvom dôvodiac, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky
vystavenej odporkyňou, pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ

pohľadávku neuhradil. Navrhovateľ návrh uplatnil podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
(ďalej len „nariadenie“).

Cieľom nariadenia je zjednodušenie a urýchlenie zahraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou

sporu, zníženie nákladov a zaručenie rovnakých podmienok pre veriteľov a dlžníkov (ods. 7 a 8
preambuly nariadenia). Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho konania a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania
a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia (ods. 9 preambuly
a článok 9 nariadenia). Uplatňuje sa v občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch,

bez ohľadu na povahu súdu a celková hodnota nároku bez navýšenia o úroky, náklady a výdavky
nepresahuje čiastku 2.000 eur v čase doručenia žalobného formulára na súd (článok 2 ods. 1
nariadenia). Veci vylúčené z vecnej pôsobnosti nariadenia sú taxatívne vypočítané v článku 2 ods. 2
nariadenia, pričom nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti spotrebiteľské spory, v ktorých spotrebiteľvystupuje ako účastník konania či už na strane navrhovateľa alebo odporcu. Konanie je v zásade
písomné, ide o tzv. „formulárové konanie“, podstatou ktorého je komunikácia navrhovateľa a odporcu so
súdom prostredníctvom vzorových tlačív. V prípade, ak sa súd domnieva, že informácie, ktoré poskytol

navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak formulár návrhu nie je správne vyplnený
a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi
možnosť formulár návrhu doplniť alebo opraviť alebo predložiť určené doplňujúce informácie alebo
doklady alebo vziať návrh späť a to v lehote, ktorú určí (článok 4 ods. 4 nariadenia). V prípade, že súd
dospeje k záveru, že nárok je zjavne neopodstatnený alebo návrh je neprípustný alebo ak navrhovateľ

formulár návrhu v určenej lehote nedoplnil alebo neopravil, súd návrh zamietne (neopodstatnenosť
nároku alebo neprípustnosť návrhu sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva - ods. 13 preambuly
nariadenia). Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie
vedie. S ohľadom na uvedené je na mieste konštatovať, že nariadenie nekladie žiadne prekážky
pre aplikáciu všetkých procesnoprávnych princípov použiteľných v slovenskom právnom poriadku a v

možnosti súdu preskúmavať predložené listinné dôkazy. Z procesného hľadiska teda k návrhu môže
súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní
pred súdom, vo veci môže konať aj formou nariadeného pojednávania a to nielen na základe návrhu
účastníka, ale aj keď to sám považuje za potrebné. Rovnako tak môže aplikovať svoje znalosti určitých
okolností z jeho činnosti (notoriety) a zohľadniť ochranu slabšieho v konaní, či ochranu dobrých mravov.

Z nariadenia totiž nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť a pokiaľ vzhliadne v návrhu
takéskutočnosti,ktoréhovedúkzáveruojeho neprípustnosti,návrhzamietneatoajvprípadeabsencie
aktivity žalovanej strany v konaní, čo vyplýva priamo z článku 4 bod 4 nariadenia. Nariadenie je tak len
alternatívnym nástrojom pri rešpektovaní procesných pravidiel príslušného členského štátu.

Z hľadiska hmotného práva navrhovateľ v návrhu uplatnil právo zo zmenky vystavenej odporkyňou
dňa 29. 06. 2009 podľa zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb., ktorý je prevzatím textu
Ženevského dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone zo dňa 07. 06. 1930 (ďalej len „ZZŠ). Ide o
kogentnú a súkromnoprávnu normu, ktorá je prísne formálna, čo si vyžaduje jej špecifický predmet,
ktorým sú zmenky. Zároveň ide o zákon „lex specialis“, pričom všeobecným právnym predpisom k nemu

je Občiansky zákonník.

Podľa článku I. § 16 ods. 1 veta prvá ZZŠ o tom, kto má zmenku v rukách platí, že je oprávneným
majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov, a to aj vtedy, ak posledný z nich
je blankoindosament.

Podľa článku I. § 17 ZZŠ kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi, alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri
nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

PodľačlánkuI.§ 48ods.1ZZŠmajiteľmôžepostihomžiadať:1/zmenkovúsumu,pokiaľnebolazmenka
prijatá alebo zaplatená s úrokmi, ak boli dojednané, 2/ šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti, 3/ trovy
protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy, 4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej
sumy, alebo v menšej dohodnutej výške.

Podľa § 459 OZ platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník
povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku s výnimkou cenných papierov hromadne
vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť
nemá.

V tejto súvislosti však nemožno opomínať, že judikatúrou Súdneho dvora EÚ bola vyslovená všeobecná
zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť
právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá,
čo potvrdzuje aj článok 14 Smernice 87/102/EHS. Smernica rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o

aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru (ďalej len „smernica“) síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách
nezakazuje, ale podľa článku 10 smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek
v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem„vhodná ochrana“ spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na článok 14 smernice, ktorá zakazuje
znížiť štandard ochrany spotrebiteľa, a preto je ju potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá zahŕňa aj

povinnosťvnútroštátnychsúdovexoffoskúmaťnekalosťzmluvnýchpodmienok.Vprípadezáveru,žepri
vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy
a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej,
išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady
efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by totiž spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až

následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Znamená to potom, že pokiaľ súd spoľahlivo
zistí, že na strane odporcu ide o spotrebiteľa, bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok
uplatňuje, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto
smere už Ústavný súd ČR vo svojich nálezoch judikoval, že súčasné napätie spojené so zmenkami
je spôsobené ich nevhodným používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, na ktorých nemožno
znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. V prípade spotrebiteľov,

ktorých práva boli dotknuté konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa) zmenky, všeobecné súdy
nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia a pri svojej rozhodovacej činnosti musia
hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie
zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Tiež
vyslovil pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší, než dovolenie dané právom, a pokiaľ právna

norma určité správanie aprobuje, a iná za predpokladu, že je zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v
skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím súdy
nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými právami (sp. zn.
Pl. ÚS 16/12 zo dňa 16. 10. 2012, IV. ÚS 457/10 zo dňa 18. 07. 2013, I. ÚS 210/15 zo dňa 16. 09. 2015).

Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2010,
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane

zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30
% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
prechádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom (§ 4 ods. 7 zák. č.
258/2001 Z. z.).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vo svetle vyššie citovanej právnej úpravy, ako i podaného
výkladu odvolacieho súdu postupoval, v tomto smere vo veci riadne zistil skutkový stav a túto i správne

posúdil po právnej stránke. Nakoľko odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa ako vyčerpávajúcim a presvedčivým, využijúc postup podľa § 219 ods.
2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti, a preto súdom prvého stupňa uvádzané
dôvody duplicitne opakovať nebude.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd len opätovne
podčiarkuje, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na navrhovateľa
sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia. Navrhovateľom predložená zmenka
má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových

podmienkach právneho predchodcu navrhovateľa tvoriacich neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej
úverovej zmluvy. V nadväznosti na to súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal charakter tohto vzťahu,
keď nariadenie je síce procesný prostriedok, ktorý konanie urýchľuje, ale nebráni súdu postupovať
rešpektovaním vyššej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom prieskum uplatneného nároku, s oporou v
doloženej zmenke, nemôže byť ovplyvnený povahou použitého procesného nástroja. V tomto smere

je potrebné vychádzať zo zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere medzi odporkyňou a právnym predchodcom navrhovateľa, ktorý
spotrebiteľský úver definoval ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme (§ 2 písm.a/ zákona). Za veriteľa označoval fyzickú alebo právnickú osobu poskytujúcu spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania (§ 3 ods. 1 zákona) a za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel, než na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2

zákona). Je už notorietou, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. I podľa názoru
odvolacieho súdu v tomto konaní bolo preukázané výsledkami vykonaného dokazovania, že sporom
dotknutá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej súčasťou boli všeobecné úverové podmienky
vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov a tieto odporkyňa ovplyvniť nemohla. Rovnako tak

právny predchodca navrhovateľa ako dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v
konaní nebolo preukázané, že úver bol odporkyni poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, povolania
alebo podnikania. V tomto smere navrhovateľ si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá ho v konaní
zaťažovala (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP), na preukázanie nespotrebiteľského charakteru úverovej
zmluvy a to spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Takouto okolnosťou totiž nemôže
byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru uvedený v úverovej zmluve bez bližšieho ozrejmenia a

preukázania súvislostí medzi výkonom povolania, zamestnania, resp. podnikateľskou činnosťou dlžníka
a uzatvorením konkrétnej zmluvy. Bez preukázania, že odporkyni ako dlžníkovi bol úver poskytnutý
na podnikanie, má tak v úverovej zmluve uvedený účel jej uzatvorenia rovnaký dôsledok, ako by
tam uvedený nebol. Odvolací súd si preto v plnom rozsahu osvojil názor prvostupňového súdu, že
v danej veci odporkyňa je spotrebiteľom, na ktorého sa vzťahuje ochrana podľa zák. č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), do ktorých boli
transponované smernice č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych
opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru a relevantná je aj príslušná judikatúra
Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa ochrany práv spotrebiteľov, ktorú úpravu následne súd prvého

stupňa i v konaní dôsledne aplikoval.

Reagujúc i na ďalšie námietky navrhovateľa uplatnené v jeho odvolaní odvolací súd dodáva, že jeho
argumentácia spochybňujúca postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov je neopodstatnená
z dôvodov podľa už zhora podaného výkladu odvolacieho súdu. Rovnako tak neobstojí tvrdenie

navrhovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zo zmenky sa má vychádzať
výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Abstraktný charakter zmenky bol totiž spochybnený už v ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom v danom prípade právny predchodca navrhovateľa
zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju

previedol na navrhovateľa. Zmenka tak bola vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a
aj v rozpore s právom Európskej únie. Naviac, rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky
je neprijateľné aj z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto bola upravená

v článku 17 VPPÚ a umožňovala vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu
všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia
zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah a ktoré
zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky,

ktorý nie je zásadne kauzálny a neposkytuje žiadnu ochranu spotrebiteľovi, musí súd vyhodnotiť ako
neprijateľné a tým neplatné v súlade s § 53 ods. 5 OZ, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52
ods. 2 OZ. Okrem toho uzavretím takej dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie
rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je rozporné i s ust. § 53 ods.
4 písm. o/ OZ. Naviac, z uzatvorenej dohody žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre

odporkyňu ako spotrebiteľa nevyplývajú, pričom neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v oblasti spotrebiteľských právnych vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Vystavením
zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, bolo tak
odporkyni zhoršené jej zmluvné postavenie. V tejto súvislosti je právne významné aj ust. § 54 ods. 1,
2 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od

tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktorénezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, preto odporuje ust. § 54 ods. 1, 2 OZ a na
podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

V neposlednom rade odvolací súd odkazuje i na spoločné stanovisko prijaté občiansko-právnym
kolégiom a obchodnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR dňa 20. 10. 2015 k postupu súdov
nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa,
z ktorého odvolací súd vychádzal i pri posudzovaní predmetnej veci. Podľa tohto stanoviska, ak
navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu

procesného nástroja, ktorý použil, že I. pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex
offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ; II. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu,
pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok, zohľadňujúc ich
rozsah a povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z

vykonaného dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až
po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola
zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu
na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška

uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej
časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci riadne zistil
skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP
tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni ich náhradu nepriznal, pretože si náhradu neuplatnila
a ani jej trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.