Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/414/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214217123
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214217123.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.DašaKontríkováačlenieksenátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a Gabriela Brišková v právnej veci žalobkyne: WPP Financial Slovakia s.r.o.,
so sídlom Obchodná 2, Bratislava, IČO: 47 003 430, zastúpenej: Nosko & Partners s. r. o., so sídlom
Podjavorinskej 2, Bratislava, proti žalovanému: M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, Z., o 1.000
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
16C/71/2014-28 zo dňa 5. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 240 eur
(titulom vrátenia pôžičky) s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 160 eur od 21.06.2014 a zo
sumy 80 eur od 21.07.2014 do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie 240 eur (titulom
vrátenia pôžičky), 420 eur (titulom zmluvných pokút), 11,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy
160 eur od 21.07.2014, 11,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 80 eur od 21.07. 2014, 17,25 %
ročného úroku z omeškania zo sumy 80 eur od 21.07.2014 a 17,25 % ročného úroku z omeškania zo
sumy 160 eur od 21.08.2014 žalobu zamietol a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala svojich nárokov zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere z 02.05.2014. Pretože žalobkyňa sa domáhala okrem vlastných splátok úveru,
ktoré v sebe mali obsahovať tiež „príslušenstvo“ a odmenu za overenie bonity aj zmluvných pokút, súd
posudzoval tieto nároky osobitne. Úrokovú sadzbu v ods. 1.3 zmluvy dohodnutú vo výške 90 % (no ktorá
bola po prepočte súdu v skutočnosti až 98,65 % ročne), vyhodnotil súd prvého stupňa ako úžernícku a v
rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho je takáto dohoda podľa § 39 v spojení s § 41a Občianskeho

zákonníka (ďalej len OZ) neplatná.

Nezodpovedá totiž všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba v rozmedzí 90 - 100 % bola podľa názoru súdu
jednoznačne úžernícka, pretože predstavovala dvojnásobné zhodnotenie poskytnutých peňažných
prostriedkov. V relevantnom čase sa pritom podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej
republike pohybovala na jednocifernej úrovni (1 - 3 % ročne). Okrem toho, ako sa dokonca výslovne

konštatuje v odseku 5.1 písm. f) zmluvy, žalobkyňa poskytla žalovanému úver za stavu, že vedela,
že žalovaný nie je schopný získať úver v banke, resp. nie je schopný získať financovanie z bežných
zdrojov finančného trhu. Z ustanovenia odseku 5.1 písm. f) zmluvy potom dokonca výslovne vyplývalo,že žalobkyňa práve z týchto dôvodov vedome a cielene volila tak vysokú úrokovú sadzbu. Podľa názoru
súdu takýto svojou podstatou úžernícky postup nebolo možné považovať za súladný s dobrými mravmi.

Súčasťou zmluvy bola v odseku 1.2 aj tzv. odmena za administratívne spracovanie zmluvy a posúdenie
bonity. Podľa názoru súdu však takáto „dohoda“ nebola základom pre poskytnutie akejkoľvek služby,
pretože veriteľ (žalobkyňa) žalovanému neposkytla na jej základe žiadne plnenie (§ 488 OZ), ale
skutočným zmyslom dojednania tejto odmeny bolo to isté, čo bolo zmyslom dojednania úroku, teda
výnosu z toho, že žalobkyňa požičala žalovanému finančné prostriedky. Keďže samotný úrok už bol

extrémne vysoký, podľa názoru súdu bolo cieľom optické rozdelenie úroku (odplaty) na dve zložky tak,
aby bola výška každej z nich jednotlivo ťažšie preskúmateľná z pohľadu súladu s dobrými mravmi.
Suma odmeny podľa ods. 1.2 zmluvy bola v podstate rovnaká ako dohodnutá suma úroku (120 eur).
Po prepočítaní na sumu poskytnutých peňažných prostriedkov tak táto odmena predstavovala ďalších
90 - 100 % na ročnej báze, počítaných z celej sumy poskytnutej istiny, čo spolu s výslovne uvedeným
úrokom 90 % (v skutočnosti však takmer 100 %) znamenalo, že celkové zhodnotenie úveru pre veriteľa

dosahovalo takmer 200 % na ročnej báze. Takáto sadzba podľa názoru súdu celkom zjavne odporovala
dobrým mravom. V dôsledku toho bola podľa názoru súdu podľa § 39 OZ neplatná aj dohoda o odmene
za administratívne spracovanie zmluvy a posúdenie bonity v odseku 1.2 zmluvy. Dôsledkom neplatnosti
uvedených dojednaní však bola úplná absencia akejkoľvek odplaty v zmluve, čo podľa § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. malo za následok bezúročnosť úveru. Neplatnosť uvedených ustanovení

mala za následok, že žalobkyňa nemohla požadovať z poskytnutého úveru ani dohodnutý úrok, ani
odmenu v zmysle odseku 1.2 zmluvy. Žalovaný tak bol povinný zaplatiť žalobkyni len sumu 400 eur, a
to v dohodnutých splátkach po 160 eur. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že žalovaný splatil
jednu splátku (splatnú 20.05.2014) a mal správne pokračovať v splátkach tak, že 20.06.2014 mal splatiť
ďalších 160 eur a 20.07.2014 mal splatiť posledných 80 eur. Žiadne ďalšie platby žalovaný nebol povinný

vykonať. Na zaplatenie týchto súm tak súd zaviazal žalovaného vo výroku I.

Ako nedôvodné súd vyhodnotil aj nároky na zmluvné pokuty.

Sumu 200 eur žalobkyňa uplatňovala z titulu zmluvnej pokuty dohodnutej v odseku 8.2 zmluvy z dôvodu,

že dlžník uviedol úmyselne nepravdivé informácie. Povinnosťou žalobkyne však bolo dokázať nielen
to, aké informácie boli nepravdivé, ale aj to, že ich dlžník poskytol úmyselne. Žalobkyňa však nijako
nespresnila, v čom malo úmyselné konanie žalovaného spočívať, ani na jeho dokázanie nenavrhla
žiadne dokazovanie, hoci ju zaťažovalo dôkazné bremeno.

Ďalšiu zmluvnú pokutu v sume 80 eur žalobkyňa uplatňovala podľa odseku 4.6 zmluvy z titulu
nesprávnosti vyhlásenia dlžníka. Žalobkyňa však neuviedla, ktoré vyhlásenie žalovaného sa ukázalo
ako nesprávne. Bolo možné preto len predpokladať, že malo ísť o vyhlásenie v odseku 5.1 písm. g) o
schopnosti splatiť úver. Takéto „vyhlásenie“ však opätovne len deklarovalo to, čo bolo obsahom celej
zmluvy. Dlžník z logiky veci nemohol pri podpise zmluvy vyhlásiť ako fakt, že je schopný zmluvu splatiť,

pretože z logiky veci nemôže predikovať vývoj vlastnej situácie počas trvania úveru. Preto súd takéto
vyhlásenie vyhodnotil ako záväzok riadne splácať poskytnutý úver, čo ale bolo podstatou samotnej
zmluvy o úvere a zmluvná pokuta dohodnutá v odseku 4.6 zmluvy vo vzťahu k vyhláseniu v odseku 5.1
písm. g) bola v skutočnosti len zmluvnou pokutou za nesplnenie záväzku zo zmluvy, navyše kumulovaná
so zmluvnou pokutou dohodnutou v odseku 8.2 za to isté porušenie zmluvy. Citované ustanovenia súd

vyložil vo vzájomnom súvise tak, že z nich vyplynulo, že veriteľ mal pri omeškaní dlžníka so splatením
poskytnutéhoúverunároknazmluvnúpokutuvsume200+80eur,tedapokutuvovýške70%poskytnutej
istiny. Celkové nároky veriteľa podľa zmluvy tak kumulatívne dosiahli viac než 300 % (prepočítaných na
ročnú bázu) poskytnutej istiny.

Poslednú položku 240 eur žalobkyňa uplatnila titulom zmluvnej pokuty podľa poslednej vety odseku 4.4
zmluvy za nesplnenie povinnosti predložiť písomné vyhlásenia. Podľa názoru súdu však táto povinnosť
- tak ako sú vyhlásenia formulované v ods. 4.4 - tiež odporovala dobrým mravom. Právny vzťah medzi
veriteľomadlžníkomjevzťahomhospodárskym,nievzťahomosobným.Jesamozrejméaopodstatnené,
ževeriteľmôžeoddlžníkažiadaťurčitéinformácieojehoosobnýchamajetkovýchpomeroch,ktorémôžu

mať relevanciu pri posudzovaní bonity dlžníka, resp. pri rozhodovaní veriteľa o poskytnutí úveru. Tieto
povinnosti však musia stáť v rozumnom súvise s podstatou uzatváranej zmluvy. Uzavretím zmluvy sa
dlžník nestáva „nevoľníkom“ veriteľa, ktorý má právo na informácie a kontrolu nad ďalšími aspektmi jeho
života, najmä informácie o jeho súkromí a pod. Dlžník napriek vstupu do právneho vzťahu s veriteľomzostáva slobodnou bytosťou s vlastným životom a vlastným súkromím. Veriteľ nesmie využívať okolnosť,
že dlžník s ním vstúpil do právneho vzťahu na to, aby od dlžníka získaval obsiahle informácie o jeho
súkromnom živote, a to potenciálne také, ktoré môžu byť citlivé.

V prerokúvanej veci odsek 4.4 písm. a) zmluvy v spojení s druhou vetou cit. odseku v podstate
zaväzovali dlžníka buď vyhlásiť, že sa voči nemu nevedú vôbec žiadne súdne alebo rozhodcovské
konania, alebo uviesť, že sa také vedú. Uvedené ustanovenie pritom vôbec nerozlišovalo, či toto konanie
malo majetkový alebo nemajetkový charakter (mohlo ísť aj o konanie o výživné, o rozvod, o určenie

otcovstva, teda o veci rýdzo osobné a súkromné), ani nerozlišovalo hodnotu predmetu sporu, teda
relevanciu vo vzťahu k poskytnutému úveru. Okrem toho formulácia, že neexistujú ani žiadne dôvody,
na základe ktorých by sa tak mohlo stať, dokonca vyžadovala od dlžníka, aby v podstate uvádzal
všetky čo len mierne problémové situácie, ktoré vo svojom doterajšom živote mal, keďže teoreticky
každá takáto situácia môže viesť k začatiu súdneho konania. Záber uvedeného vyhlásenia bol natoľko
široký, že bol pre dlžníka neprehľadným a nútil ho tak v podstate podať žalobkyni podrobnú správu o

svojom doterajšom živote. To isté platilo vo vzťahu k vyhláseniu v odseku 4.4 písm. c) zmluvy, ktoré sa
rozširovalo aj na manžela/manželku, a to bez ohľadu na to, či medzi dlžníkom a manželom existovalo
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov alebo nie. Takto široko formulovaná informačná povinnosť
dlžníka voči veriteľovi podľa názoru súdu nebola v rozumnom súvise s predmetom zmluvy o úvere,
naopak, neprimeraným spôsobom zasahovala do súkromia dlžníka a jeho rodiny. Vzhľadom na to bola

podľa súdu prvého stupňa v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Keďže z úvodnej vety odseku 4.4
vyplývalo, že vyhlásenie bolo predformulované a bolo možné ho poskytnúť len ako celok, nebolo možné
oddeliť uvedené neplatné vyhlásenia od zvyšku odseku 4.4, v dôsledku čoho mala neplatnosť týchto
vyhlásení nevyhnutne za následok neplatnosť celého záväzku vyplývajúceho z odseku 4.4 zmluvy,
a to vrátane nároku na zmluvnú pokutu, keďže tú možno podľa § 544 ods. 1 OZ dohodnúť len na

zabezpečenie platného záväzku.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len O.s.p.). Pomer úspechu žalobkyne a žalovaného bol 24 % : 76 %. Náhradu trov tak bolo potrebné
pomerne rozdeliť tak, že žalobkyňa nahradí žalovanému 52 % jeho trov. Žalobkyňa si trovy uplatnila, no

nemala na ne nárok, preto súd o jej návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.) rozhodol tak, že jej ich
nepriznal. Žalovaný, ktorý by inak mal nárok na náhradu časti trov, zasa žiadne trovy nežiadal, takže tu
nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (cit. § 151 ods. 1 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa v časti zamietnutia žaloby a závislom výroku o

náhrade trov konania. Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo podľa žalobkyne v arbitrárnom
vyhodnotení dojednaní zmluvy o úvere za rozporné s dobrými mravmi, čo spôsobuje ich neplatnosť.
Podľa názoru žalobkyne súd nevzal do úvahy okolnosti, za ktorých bol úver poskytnutý, teda že pri
poskytovaní úveru v nižšej výške je logické, že dohodnutý úrok bude vyšší a pri krátkodobej pôžičke
je úrok po prepočte na ročnú sadzbu relatívne vysoký. Podľa názoru žalobkyne je absolútne logické

použitie vyššej úrokovej sadzby ak žalovaný nebol schopný získať úver v banke, pretože sa jednalo
o rizikového klienta. Proces poskytnutia úveru v banke je zložitejší a časovo náročnejší, preto je
odôvodnené, že žalobkyňa má nárok na vyššiu odplatu pri poskytnutí úveru. Žalobkyňa zdôraznila, že
schopnosť žalovaného splácať úver si overila z ním poskytnutých údajov a aj nazretím do viacerých
verejne prístupných registrov. Nestotožnila sa ani so závermi súdu o neplatnosti dojednaní o zmluvných

pokutách. Pre žalobkyňu je dôležité poznať ekonomickú situáciu žalovaného, aby nedošlo k zmareniu
uspokojeniajejpohľadávok,pretojebežnoupraxouakpožadovalaposkytnutieinformáciíodžalovaného
formouvyhlásení.Žalobkyňavyjadrilapresvedčenie,žejejnárokbolvcelomrozsahudaný,pretonavrhla
napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 760 eur, úrok
z omeškania 11,75 % ročne zo 160 eur od 21.06.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 11,75 % ročne

zo 160 eur od 21.07.2014 do zaplatenia a úrok z omeškania 17,25 % ročne zo 160 eur od 21.08.2014
do zaplatenia a tiež náhradu trov konania 370,02 eur alebo, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď
deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako

sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia a považuje ich za vecne správne. Pretože odvolanie žalobkyne neobsahuje

žiadne námietky, na ktoré by podrobne nedal odpoveď vo svojom rozhodnutí už súd prvého stupňa,
odvolací súd len poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

Pre úplnosť odôvodnenia už len v stručnosti uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi
súdu, že odplata za poskytnutý úver v rozsahu 90 % je úžerou, ktorá je pre rozpor s dobrými mravmi
v zmysle 39 OZ neplatná. Takáto odplata za poskytnutý úver spotrebiteľovi vykazuje navyše všetky

znaky civilnoprávnej úžery v zmysle § 39a OZ, ktorý bol do právneho poriadku zavedený novelou OZ
s účinnosťou od 01.06.2014, pretože je bez ďalšej potreby podrobného odôvodňovania na prvý pohľad
vzhľadom na poskytnuté plnenie úplne neprimeraná, keď žalobkyňa zároveň dojednaním ustanovenia
bodu 5.1 písm. f) zmluvy sama potvrdila, že na dojednanie neprimeranej odplaty za úver zneužila tieseň
žalovaného spôsobenú jeho neschopnosťou dosiahnuť poskytnutie úveru v banke.

Schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver bola podľa § 7 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola povinná s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy posúdiť
žalobkyňa. Túto zákonnú povinnosť nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné preniesť zmluvnými
dojednaniami z dodávateľa na spotrebiteľa v podobe vyhlásení zabezpečených zmluvnými pokutami,

pretože ide o zjavné obchádzanie zákona. Tvrdenie žalobkyne, že bonitu klienta zisťovala (aj iným
spôsobom ako vyhláseniami spotrebiteľa), uvedené v odvolaní, zostalo nepodložené dôkazmi, a preto
nepreukázané. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by aj žalobkyňa zistila, ako uvádza
„vysokú rizikovosť poskytnutia úveru“, táto skutočnosť by ju neoprávňovala na dojednanie úžerníckej

odplaty za poskytnutie úveru.

Napokon k námietkam žalobkyne o potrebe vyhlásení od žalovaného, ktoré mali byť súčasťou zisťovania
jeho bonity, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa nijakým spôsobom nespochybnila závery súdu prvého
stupňa, v ktorých uviedol, prečo vyhlásenia v bodoch 4.4. písm. a) a c) zmluvy považoval za

rozporné s dobrými mravmi z dôvodu, že ich obsah nesmeroval len k zisťovaniu ekonomickej situácii
žalovaného ako dlžníka, ale boli formulované tak, že zasahovali aj do nemajetkovej sféry súkromného
života žalovaného. Odvolací súd len dodáva, že formulácia bodu 4.4. zmluvy podľa ktorej „dlžník je
povinný doručiť veriteľovi najmenej 10 dní pred splatnosťou každej splátky vyhlásenie“ je už na prvý
pohľad šikanózna, pretože vyžaduje od spotrebiteľa neodôvodnenú povinnosť, ktorej plnenie zaťažuje

spotrebiteľa v každodennom živote (keď doručovanie osobitných vyhlásení pred splatnosťou každej
splátky úveru nie je bežnou praxou ani pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami, dokonca
ani pri podnikateľských úveroch).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa po vyčerpaní odvolacích námietok

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil
a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.