Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 18, 2013

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 8C/196/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209926
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Laura Žideková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2013:5312209926.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Č a d c a sudkyňou JUDr. Laurou Židekovou v právnej veci navrhovateľa: Pohotovosť,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Návrh sa z a m i e t a .

II. Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

III. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd z a
m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody 125,- € a nemajetkovej ujmy 605,- €, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Čadca. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých

úverov. Ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený navrhol písomným
podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 5861214 uzavretej s dlžníkom Q. S., nar. XX.X.XXXX.
Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX 3843/2010. V rámci
uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky
navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným

titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Čadca a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny
exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa
danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe.
Poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010, ktorým
je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom

bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.
Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.12.2010, a to rozhodnutím o poverení. K
rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac
ako 11 mesiacov. Tvrdí, že v predmetnom prípade neexistovala a ani neexistuje okolnosť, ktorá by

umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
poverenia pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného
súdu Čadca) založený pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom a vyššie menovaným
povinným pre vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.: 5861214, pričom exekučná vec

bola súdnym exekútorom zaevidovaná pod EX 3843/2010. Ďalej navrhovateľ uviedol, že nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako
nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Exekučný
súd neoznámil navrhovateľovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na
všeobecnom súde.

Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).
Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré

zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- €, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,-€, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné

a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15,- €. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- €. Táto suma
by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody je
stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,

obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy.
Zároveň si navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu

majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu rizík, akými je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo
dôjsť k zániku povinného; k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; k insolvencii
povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne

porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu)
a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ tiež uviedol:a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich

orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane
jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je

spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca
660,00 €. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal
na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,

za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 605,- € za celých 11 mesiacov. Navrhovateľ nárok vypočítal alikvotným
pomerom 55,- € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie

vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- € za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- € za mesiac.
Upozornil, že v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 349 dní.
Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou
požiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakbezpozitívnejreakcie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd medzitýmnym rozsudkom v

zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný
za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorávzniklaneplnenímzáväzkuvyplývajúcehozuvedenejZmluvyoúverevzákonomstanovenejlehote
a aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- € a z

titulu nemajetkovej ujmy sumu 605,- €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca sa k návrhu navrhovateľa písomne vyjadril, pričom uviedol, že návrh má vady, je neurčitý,
zmätočný. Navrhovateľ v návrhu síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale
v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša

navrhovateľ sám. Odporca ďalej uviedol, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, nakoľko
navrhovateľ si nárok uplatňuje jednak z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, na
druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Ďalej poukázal na to, že predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody boli odporcovi doručené 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobný
návrh bol súdu doručený už dňa 27.9.2012, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr a odporca má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žiadosť
o predbežné prejednanie nároku mala vady, ktoré navrhovateľ na výzvu odporcu v stanovenej lehote
neodstránil, preto odporca nepovažuje nárok za predbežne prerokovaný. Žiaden z uplatnených nárokov

navrhovateľa uspokojený nebol.
Odporca ďalej uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Poukázal na to, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2
exekučného poriadku neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku,
teda exekučný titul, ktorý sa týka rozhodnutí rozhodcovských súdov. Od 1.6.2011 bol exekučný

poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z. Pri žiadostiach doručených súdu po 1.6.2011 nejde
o porušenie zákonnej lehoty v uvedených prípadoch. Ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanievykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Čo sa týka prieťahov,
poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody môže pri prerokovaní nároku

na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli
konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu
škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, že by tieto boli konštatované
predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
túto právomoc má iba predseda súdu a Ústavný súd SR. Odporca ďalej uviedol, že vzhľadom na

skutočnosť, že ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v niektorých žalobách,
k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009, vznáša
odporca námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehoty na vydanie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). K uplatnenej materiálnej škode odporca uviedol, že

navrhovateľ nepreukázal existenciu ani výšku škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno
považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech a teda nie je možné
domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ by zároveň musel produkovať

dôkazy preukazujúce škodu. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené
činnosti je neprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody to strany navrhovateľa a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené.
Navrhovateľ nepreukázal jednak vznik ani výšku škody. Pokiaľ uplatňuje nemajetkovú ujmu, odporca

poukázal na dve skutočnosti. V prvom rade, navrhovateľ poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu
SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, avšak poskytovanie
finančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniuprípadezostranysúdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,- € je nesprávna úvaha. V
druhom prípade považoval za potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb

a fyzických osôb je odlišný. Pocit členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ ďalej uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov“, ale tieto bližšie nie sú konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a
ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim
zadosťučinením, čo z návrhu nevyplýva a z tohto dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Pri priznávaní
nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V tomto prípade práve navrhovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi, keď opakovane požaduje od

spotrebiteľov v rozpore so zákonom neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné sankcie, opakovane
porušuje práva spotrebiteľov. Odporca v závere uviedol, že nie je daná príčinná súvislosť medzi
tvrdeným porušením povinností súdu a vzniknutou škodou. Navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o návrhu na vydanie poverenia
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr za to,
že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práva a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si navrhovateľ
uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo

nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú
potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca žalobu za
právne neopodstatnenú a žiada, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a uplatnil si náhradu trov
konania.Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 18.11.2013. Navrhovateľ, právny zástupca navrhovateľa ani
odporca sa na pojednávanie nedostavili. Odporca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil
a žiadal, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti. Právny zástupca navrhovateľa dňa 18.11.2013
elektornicky doručil súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania. Dôvodom návrhu na zrušenie
pojednávania bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný
súd. Navrhovateľ ako aj jeho právny zástupca uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z konania, prevzali dňa 6.11.2013. Už v tomto momente mohol vzniesť procesný návrh na odročenie
pojednávania z uvedeného dôvodu. Súd preto konal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 OSP v neprítomnosti
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Tvrdený dôvod nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie
pojednávania. Pojednával, aj keď bol navrhovateľ a jeho právny zástupca nečinný a vychádzal pritom z

obsahu spisu. Navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami vytvorili prekážku prítomnosti na pojednávaní.
Súd im žiadne prekážky nevytvoril. Súd poukazuje aj na to, že návrh na odročenie pojednávania nemá
náležitosti návrhu podľa § 119 OSP (nebola dodržaná lehota bez zbytočného odkladu - od doručenia
uznesenia do podania návrhu na odročenie pojednávania uplynulo 12 dní, čo súd nevyhodnotil ako
lehotu bez zbytočného odkladu. Návrh nemal ani ostatné náležitosti návrhu na odročenie pojednávania

podľa § 119 OSP).

Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej len
zákon č. 514/2003 Z. z.), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. K tvrdenému nesprávnemu úradnému

postupu, prieťahom v konaní, došlo po účinnosti uvedeného zákona. Zákon upravuje osobitným
spôsobom zodpovednosť za škodu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Preto súd okrem osobitného zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval podporne aj všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o náhrade škody tretí oddiel - § 441 Občianskeho zákonníka o spoluúčasti navrhovateľa a
jeho právneho zástupcu na vzniku škody, článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, článok

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok).

Právomoc súdu na konanie a rozhodnutie podľa § 8 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP)
a § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z. z. je daná. Súd konanie nezastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá

veta OSP. Ku dňu rozhodovania súdu podľa § 154 ods. 1 OSP uplynula lehota 6 mesiacov od podania
žiadosti nadriadenému súdu. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania
žaloby. Pre posúdenie právomoci súdu je právne irelevantné, že navrhovateľ neodstránil vady žiadosti
o predbežné prejednanie nároku v stanovenej lehote (§ 16 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.
z.: „Tým nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona

uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde.“). Na Okresný súd v Čadci navrhovateľ doručil kópie
žiadostí o predbežnom prejednaní nárokov s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Doručenie
žiadostípotvrdilvosvojomvyjadreníajodporca.Súčasťoužiadostíbolajnároktýkajúcisatohtosúdneho
sporu. Tým mal súd splnenú podmienku zo strany navrhovateľa podľa § 15, 16 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci

súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Súd neodmietol návrh navrhovateľa podľa § 43 ods. 1, 2 OSP. Z rozsudočného návrhu je zrejmé, že
žiada náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je zrejmé aj to, v akej výške náhradu škody a nemajetkovej
ujmy žiada. Z obsahu návrhu vyplýva aj základ uplatneného nároku. Navrhovateľ žiada priznať nárok

na náhradu škody za nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, v dôsledku čoho mu
nevymožením nároku vznikla škoda. O takomto nároku bolo možné konať a rozhodnúť. Skutočnosť,
že navrhovateľ prenáša svoje dôkazné bremeno na súd, je otázkou vyhodnotenia unesenia dôkazného
bremena navrhovateľa za výsledok sporu. Dokazovanie súdu slúži na dokazovanie existujúcich,konkrétnych tvrdení. Súd nie je povinný namiesto navrhovateľa zhromažďovať skutkový stav, ktorý má
byť obsiahnutý v návrhu (§ 79 ods. 1, 2 OSP). Tým by došlo k narušeniu ústavnej zásady rovnosti
účastníkov konania. Naviac navrhovateľ je právne zastúpený, účtuje úkony právnej pomoci v každom

prípade samostatne, nie hromadne. Súd voči navrhovateľovi nemá poučovaciu povinnosť ani čo do
hmotného, ani čo do procesného práva (§ 5 ods. 2 OSP).

Podľa § 9 ods. 1 prvá veta OSP štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pasívne legitimovaným subjektom je teda Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR.

Navrhovateľ správne označil pasívne legitimovaný subjekt v tomto konaní.

Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože
bol účastníkom exekučného konania, v ktorom došlo k tvrdenému porušeniu jeho práv a k tvrdenému
vzniku škody (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z).

Súd vykonal dokazovanie prečítaním podstatného obsahu listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise
8C/235/2012, najmä návrh č. l. 1 až 4, výzva vo veci návrhov na začatie konania na nahradenie
nemajetkovej ujmy navrhovateľa Pohotovosť s. r. o. Bratislava č. l. 7, 8, oznámenie o začatí konania
podľa § 35 ods. 4 O. s. p. Okresnej prokuratúre Čadca č. l. 9, doplnenie rovnopisu navrhovateľom č. l. 10,
odpoveď navrhovateľa na výzvu súdu - uznesenie č. l. 11, úradný záznam č. l. 12 p. v., predloženie veci

k prideleniu veci inému sudcovi podľa § 15 O. s. p. č. l. 13, vyjadrenie sudcov Okresného súdu v Čadci
č. l. 14 až 16, Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9NCc/279/2013 zo dňa 28. 2. 2013, výzva
právnemu zástupcovi navrhovateľa a odporcovi , odpoveď navrhovateľa na poučenie pre účastníka č.
l. 26, odpoveď právneho zástupcu navrhovateľa č. l. 27, vyjadrenie odporcu č. l. 28 až 37, vyjadrenie
sudkýň Okresného súdu Čadca č. l. 39, 40, Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9NCc/443/2013

zo dňa 10. 10. 2013, odpoveď na lustráciu v sociálnej poisťovni č. l. 47, 48, výsledok lustrácie v živých
spisoch na Okresnom súde Čadca proti Martinovi Kaduchovi č. l. 49, výzva navrhovateľovi č. l. 50 ,
ospravedlnenie odporcuč.l.51,záznamkancelárieč.l.52,návrhnavrhovateľanazrušenienariadeného
pojednávania č. l. 53 až 56, ústavná sťažnosť č. l. 57 až 66, Znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný
znalcom Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. zaregistrovaný na Okresnom súde Čadca pod

Spr 1957/13, ďalej prečítaním podstatného obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn.
16Er/195/2010 a to najmä žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie č. l. 2, zápisnica spísaná
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým č. l. 3, Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR 22145/09 zo dňa 19. 1. 2010 č. l. 5, 6, výpis z obchodného registra č. l. 7, výzva č. l. 8, 9, 10,
zmluva o úvere č. l. 11, 12, poverenie č. l. 13.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 16Er 195/2010 mal súd preukázané,
že dňa 23.3.2010 spísal navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného u súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorsky úrad Bratislava do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému Martinovi Kaduchovi s miestom podnikania Stred 392, Turzovka, IČO: 43 570 798 za účelom

vymoženia pohľadávky 650,- € s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn.
SR 22145/2009. Súdny exekútor zaevidoval návrh pod spis. zn. EX 3843/2010. Poverený súdny
exekútor doručil Okresnému súdu Čadca dňa 10.5.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a exekučná vec bola na exekučnom súde zaevidovaná pod spis. zn. 16Er 195/2010. Súd dňa

20.5.2010 vyzval navrhovateľa, aby predložil súdu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky, nakoľko
navrhovateľ na výzvu súdu nereagoval, urgoval súd navrhovateľa dňa 30.8.2010. Po doručení zmluvy o
úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru vydal súd dňa 16.12.2010 poverenie č. 5502 026568
*.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,
§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z. z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§
3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj všeobecné ustanovenia občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe.

V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným
postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože poverenie na vykonanie exekúcie
nevydal v zákonnej lehote 15 dní, ale s omeškaním viac ako 11 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone
verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2012,
(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup

sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.
(2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto

postupom spôsobená škoda.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 1.6.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood1.6.2010okremhoreuvedenéhozneniaboloznenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku doplnené tak, že: táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41

ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených).

Zhľadiskadikciecitovanéhoustanovenia§9ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.účinnéhodo31.12.2012,
nemožno stotožňovať porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote a zbytočné prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho
úradného postupu. Ak zákonodarca explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje
porušenie orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
akýkoľvek extenzívny výklad by bol v rozpore s účelom zákona.Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia bola súdu doručená
dňa 10.5.2010. Súd dňa 20.5.2010 vyzval navrhovateľa, aby predložil súdu zmluvu o úvere a všeobecné

podmienky, nakoľko navrhovateľ na výzvu súdu nereagoval, urgoval súd navrhovateľa dňa 30.8.2010.
Súd vydal poverenie dňa 16.12.2010. Tým mal súd preukázané, že tvrdenie navrhovateľa, že k
rozhodnutiu súdu došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 11 mesiacov a
súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 349 dní, je nepravdivé. V danom prípade poverenie bolo vydané s
omeškaním cca 7 mesiacov, čo spôsobil aj navrhovateľ tým, že na výzvu súdu nereagoval včas. Nakoľko

nebolavsúdenejvecidodržanázákonná15-dňoválehotanavydaniepoverenia takýtostavpredstavuje
nesprávny úrad postup súdu.

Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom
súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 4 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 uvedeného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 1 uvedeného zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného
prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok

na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddiele
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale v

prípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973).

Za skutočnú škodu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa považuje ujma, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná

v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý
zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne
nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom behu
vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady
spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré

zbytočneuplynulomedzidoručenímžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie arozhodnutím
o nej. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- €,
na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- €, na administratívne spracovanie textovurgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15 €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené

náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej
rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125 €, prípadne vo výške 175
€ /po pripočítaní 50 € za komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných
návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a
teda ich určil ako paušálne náklady.

V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na to, že navrhovateľ je obchodnou
spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a
vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém, takýto systém musel navrhovateľ
využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie a podania žiadosti o udelenie
poverenia do vydanie poverenia súdom, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu a

vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne
vymáhané. Z uvedeného dôvodu náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť
aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v zákonnej lehote. V tomto
smere navrhovateľ nekonkretizoval o aké pracovné výkony, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku

škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali vzniknúť v období
tvrdeného omeškania súdu, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu, aké urgencie
(či už elektronické, listové alebo telefonické) boli zo strany navrhovateľa resp. jeho zamestnancov
exekučnému súdu zaslané, keďže z dôkazu, navrhnutého zo strany navrhovateľa t.j. exekučného spisu,
vykonanie žiadnych urgencií nevyplýva. Súd potom musel konštatovať, že navrhovateľ neuniesol nielen

dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal samotný vznik škody, dokazovanie, resp.
vyhodnotenia tvrdení o výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, by boli nehospodárne. Aj napriek
uvedenému sa navrhovateľ nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky

škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať a neobstojí ani argumentácia
navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú
výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody.

Tým mal súd preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej
podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup, a to vznik a existenciu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.

3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nesprávnym úradným postupom) a škodou,

ktorá porušením povinnosti vznikla.

Navrhovateľ v konaní síce preukázal nesprávny úradný postup, nepreukázal však vznik a výšku škody
a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a tvrdenou škodou.

Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu,
tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že pred tvrdenými prieťahmi bola majetková
situácia povinného taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Bol
povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému

zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v
celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno neuniesol, preto súd konštatoval, že
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a
tvrdenou škodou.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.Podľa § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
najmä s prihliadnutím na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 uvedeného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust.
§ 17 ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Súd bol toho
názoru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej miere,
žeby bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na navrhovateľovi, aby preukázal,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. V nadväznosti na

dôvody navrhovateľa pre priznanie nemajetkovej ujmy súd uvádza, že navrhovateľ nepreukázal, že
by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia povinný subjekt zanikol. Aj ak by
povinný zomrel, Občiansky zákonník upravuje postup, ako si môže navrhovateľ ďalej uplatniť svoju
pohľadávku v dedičskom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku
nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným a

tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu
povinným je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na
samotné uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej
osoby bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej

osoby nejakým spôsobom zúčastňujú. Navrhovateľ nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských
aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ pri vyčíslení
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z nálezov Ústavného súdu SR o zbytočných prieťahoch a
poskytnutí finančného zadosťučinenia, súd poukazuje na to, že navrhovateľ nepreukázal, žeby sa

pokúšal oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu riešiť sťažnosťou predsedovi exekučného súdu,
ktorý mohol zjednať nápravu a predísť tak prípadnej ujme na strane navrhovateľa, pričom uvedená
procesná aktivita navrhovateľa, ako jedná z možných účinných právnych prostriedkov ochrany práv,
je podmieňovaná práve Ústavným súdom SR pri rozhodovaní o zbytočných prieťahoch a priznávaní
náhrady nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd nemal preukázané splnenie všetkých podmienok nevyhnutných
pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd
nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako
nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v

celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná zodpovednosť, súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či
nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania zo strany odporkyne sa súd zaoberal aj premlčaním nároku.
Premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Súd dospel k záveru, že

nárok navrhovateľky na náhradu škody je neexistentný, preto vznesenou námietkou premlčania sa súd
zaoberá len nad rámec ostatných záverov.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.Podľa § 19 ods. 2 uvedeného zákona najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo
dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa § 7 a 8.

Podľa § 19 ods. 3 uvedeného zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15, odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov.

O tvrdenej škode sa právny zástupca navrhovateľa dozvedel vydaním poverenia dňa 16.12.2010.

Prvýkrát právo mohol uplatniť dňa 17.12.2010, 3-ročná premlčacia lehota uplynie dňa 17.12.2013, návrh
bol podaný dňa 27.9.2012, teda v zákonnej lehote.

NávrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd konajúci súd
zamietol.

Právny zástupca navrhovateľa dňa 6.11.2013 spolu s termínom pojednávania prevzal aj uznesenie
Krajského súdu v Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z rozhodovania veci. Procesný návrh
na prerušenie konania vzniesol až dňa 18.11.2013, t.j. v deň pojednávania. Procesný návrh bol vznesený
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a § 109 ods. 2 písm. c) OSP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostupuje
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Súd dospel k záveru, že tento dôvod na prerušenie konania nie je
daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že
každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na to, aby sa o jeho námietke
rozhodlo. Navrhovateľ na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti voči sudcom Okresného

súdu v Čadci. Z tohto dôvodu o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci nerozhodoval Krajský súd
v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia
Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa § 15 OSP z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1
OSP predložili vec predsedníčke súdu a tá následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení.
Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa § 15a

ods. 1 OSP v nadväznosti na § 14 ods. 1 OSP. Keďže neuplatnil navrhovateľ procesné právo, neuplatnil
námietku zaujatosti, vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke
zaujatosti navrhovateľa. Nadriadený súd, ani predsedníčka Okresného súdu v Čadci, nerozhodoval o
procesnom práve navrhovateľa. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedníčky okresného
súdu ani rozhodnutím nadriadeného súdu preto nemohlo byť porušené. Predsedníčka Okresného

súdu v Čadci i nadriadený súd rozhodovali o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa má za to, že o
návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom
rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu v Čadci i nadriadeným súdom. Zákonná sudkyňa tieto
rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so zákonom, nedomnieva sa, že týmito

rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. ústava, zákonné práva sudkyne na vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci. Preto v nadväznosti na § 109 ods. 1 písm. b) OSP zákonná sudkyňa nepostúpi
návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak

prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Toto
ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo
povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie

neprerušil. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 OSP). V tomto prípade touto
otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa
nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu.
Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal. Navrhovateľ

tvrdíprieťahyvkonaníasámtietoprieťahyspôsobujevznášanímprocesnýchnávrhov,ktorésúvrozpore
s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh navrhovateľa.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania. Odporca si náhradu

trov konania uplatnil, trovy konania však nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol tak,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Žiline
prostredníctvom Okresného súdu Čadca v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon

rozhodnutia.