Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 15, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/143/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209926
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209926.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľa: Pohotovosť,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/196/2012-79 zo dňa 18. novembra 2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 8C/196/2012-79 zo dňa 18. novembra 2013 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (výrok I.) a vyslovil, že odporcovi
náhradu trov konania nepriznáva (výrok II.). Súčasne zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd (výrok III.).

2. Navrhovateľ sa domáhal uloženiu povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu
spôsobenú (tvrdeným) nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca.
Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného)
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp.zn. EX 3843/10 rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac
ako 11 mesiacov.

3. Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal
a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania riadne vykázané. Návrh na odročenie pojednávania nepovažoval súd za závažný
dôvod pre odročenie pojednávania, naviac súd poukázal na to, že návrh na odročenie pojednávania
nemal náležitosti návrhu podľa § 119 O.s.p.. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín
založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Čadca č.k. 16Er/195/2010,
pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav: Z pripojeného exekučného spisu mal súd

preukázané, že dňa 23.3.2010 spísal navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného návrh na
vykonanie exekúcie proti povinnému Martinovi Kaduchovi s miestom podnikania Stred 392, Turzovka,
IČO: 43570798 za účelom vymoženia pohľadávky 650,00 Eur s príslušenstvom, a to na základe
exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľomSlovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. SR 22145/2009. Súdny exekútor zaevidoval návrh pod sp.zn.
EX 3843/2010 a dňa 10.5.2010 bola Okresnému súdu Čadca doručená žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd dňa 20.5.2010 vyzval navrhovateľa, aby predložil súdu zmluvu o úvere

a všeobecné podmienky. Nakoľko navrhovateľ na výzvu súdu nereagoval, urgoval súd navrhovateľa
dňa 30.8.2010. Po doručení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru vydal dňa
16.12.2010 poverenie pod č. 5502026568*.

4. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej „zákon č. 513/2003 Z.z.") vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

5. V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a
nemajetkovú ujmu vo výške 605,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý mal spočívať
v nečinnosti súdu - prieťahoch v konaní, pretože poverenie na vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej
lehote 15 dní, ale s omeškaním viac ako 11 mesiacov. S poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného do 1.6.2010 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 z hľadiska

dikcie ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 konštatoval, že žiadosť
o vydanie poverenia bola súdu doručená dňa 10.5.2010. Súd dňa 20.5.2010 vyzval navrhovateľa,
aby predložil súdu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky, nakoľko navrhovateľ na výzvu súdu
nereagoval, urgoval súd navrhovateľa dňa 30.8.2010. Súd vydal poverenie dňa 16.12.2010. Tým
mal súd preukázané, že tvrdenie navrhovateľa, že k rozhodnutiu súdu došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby s omeškaním viac ako 11 mesiacov a súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 349
dní, je nepravdivé. V danom prípade poverenie bolo vydané s omeškaním približne 7 mesiacov, čo
spôsobil aj navrhovateľ tým, že na výzvu súdu nereagoval včas. Nakoľko nebola v súdenej veci
dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia, takýto stav predstavuje nesprávny úradný
postup súdu. Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a

danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Pokiaľ ide o vznik a existenciu škody,
s poukazom na ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. okresný súd uviedol, že navrhovateľ vyčíslil
škodu na ním tvrdené paušálne vecné náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť
výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému v sume 70,00 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému
v sume 40,00 Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné

a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v
sume 15,00 Eur. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo
ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd mal z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že
uvádzané náklady v celkovej výške 125,00 Eur, prípadne vo výške 175,00 Eur uplatnil navrhovateľ
aj v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na

tamojší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady. V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že
navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré
spravuje a vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém, takýto systém musel
navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie a podanie žiadosti
o udelenie poverenia do vydania poverenia súdom, ale aj pred týmto obdobím a po ňom, a to nielen

na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých pohľadávok, ktoré
neboli exekučne vymáhané. Z uvedeného dôvodu náklady na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel
navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v
zákonnej lehote. V tomto smere navrhovateľ nekonkretizoval, o aké pracovné výkony, v súvislosti s

ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému
mu mali vzniknúť v období tvrdeného omeškania súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ
nepreukázal samotný vznik škody, dokazovanie, resp. vyhodnotenia tvrdení o výške škody, ktorá mu
mala vzniknúť, by boli nehospodárne. Aj napriek uvedenému sa navrhovateľ nemôže zbaviť dôkaznéhobremena ohľadom preukázania vzniku a výšky škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť
ani preukázať a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného
tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby

nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody. Tým mal súd preukázané, že
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za
škodu za nesprávny úradný postup, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom súdu, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal ani príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a tvrdenou škodou. Navrhovateľ bol povinný preukázať,

že pred tvrdenými prieťahmi bola majetková situácia povinného taká, že by umožnila uspokojenie
pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá
znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné
bremeno navrhovateľ neuniesol, preto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi
tvrdeným porušením povinnosti exekučného súdu a tvrdenou škodou. Navrhovateľ uplatnil aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. S poukazom na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd dospel
k záveru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej
miere, že by bolo namieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na navrhovateľovi, aby
preukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ
nijako bližšie nekonkretizoval, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia

ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ pri vyčíslení majetkovej
ujmy vychádzal z nálezov Ústavného súdu SR o zbytočných prieťahoch a poskytnutí finančného
zadosťučinenia, súd poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal, že by sa pokúšal oneskorenie pri
rozhodovaní exekučného súdu riešiť sťažnosťou predsedovi súdu, ktorý mohol zjednať nápravu a
predísť tak prípadnej ujme na strane navrhovateľa, pričom uvedená procesná aktivita navrhovateľa

ako jedna z možných účinných právnych prostriedkov ochrany práv je podmieňovaná práve Ústavným
súdom SR pri rozhodovaní o zbytočných prieťahoch a priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy. Vzhľadom
naskutočnosť,žesúdnemalpreukázanésplnenievšetkýchpodmienoknevyhnutnýchprekonštatovanie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe
veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi

majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ
bolavznesenánámietkapremlčaniazostranyodporkyne,súdkonštatoval,žeotvrdenejškodesaprávny
zástupca navrhovateľa dozvedel vydaním poverenia dňa 16.12.2010, prvýkrát právo mohol uplatniť dňa
17.12.2010 a pokiaľ podal návrh dňa 27.9.2012, podal ho v zákonnej lehote.

6. V dôvodoch svojho rozhodnutia tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým sa navrhovateľ
domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho
ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd. V
súdenej veci nebolo preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd

konanie prerušiť. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ neuplatnil procesné právo, neuplatnil námietku
zaujatosti a vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti
navrhovateľa. Nadriadený súd rozhodoval o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa mala za to, že o
návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom

rozhodnuté, zákonná sudkyňa rozhodnutie nadriadeného súdu rešpektuje, považuje ho za rozhodnutie
v súlade so zákonom a mala za to, že týmto rozhodnutím nebol porušený zákon, resp. Ústava, a preto
nepostúpila návrh na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu. Podľa záverov súdu taktiež nie je dôvod na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Súd poukazoval na fakultatívnu povahu inštitútu
prerušenia konania z daných dôvodov, ktorá ponecháva možnosť prerušenia na úvahu konajúceho

súdu. V tomto prípade otázka zaujatosti zákonného sudcu už bola vyriešená zákonným postupom tak,
že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukázal aj na tú skutočnosť, že ide o
konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, resp. prieťahmi v konaní,
nečinnosťou súdu. Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ
podal.

7. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný,
ich náhradu nepriznal, keďže si tieto nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolateľ poukázal na koncepciu
spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia

mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť
sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Zdôraznil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený
ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal
možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa nebolo

možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na
pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho
názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd

dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu
určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí
vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Odvolateľ tiež zdôraznil, že nebol súdom poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Upozornil, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Nakoľkoodporcasakžalobenevyjadril,malokresný
súd postupovať v súlade s ust. 153b O.s.p. a vychádzajúc z navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu
vydať rozsudok pre zmeškanie. Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na
pojednávaní, ale pred nestranným súdom. Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté
v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola

vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľaaobjektívnevočiachverejnostinemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.Uvedené
rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných
krajských súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného

súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navyše
konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahyajpreto,žesúdvtenistýdeňrozhodoluznesenímozamietnutínávrhunavrhovateľanaprerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

odvolanie, pričom v čase podania tohto odvolania o ňom nebolo rozhodnuté. Takýto postup súdu zakladá
porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred súdom.
Meritórnerozhodnutiesúdujetakprinajmenšompredčasné.Argumentáciusúduuvedenúvnapadnutom
rozhodnutí (napr. spôsob judikovania pohľadávky, podstata a podnikateľské riziko navrhovateľa, kontakt
so súdnym exekútorom) považoval odvolateľ za irelevantnú. Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom

stanovená lehota v predmetnom exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje
aj odôvodnenie napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom
tvrdený nesprávny úradný postup. Rozhodnutie súdu je rozporné, pokiaľ na jednej strane konštatuje
porušenie práva, no na strane druhej nepriznal navrhovateľovi práva uplatnené žalobou. Napadnuté
rozhodnutie je tak založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte udržateľné.

Vo vzťahu k III. vete výroku rozsudku namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov. Odvolateľ nesúhlasil tiež so záverom, že návrh na prerušenie konania nepodporil
žiadnymi listinami, nakoľko k elektronickému podaniu návrhu na zrušenie pojednávania priložil prílohu
obsahujúcu ústavnú sťažnosť. S poukazom na závery Krajského súdu v Trnave (podporne Krajských
súdov v Nitre a Prešove) o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu, ktorého nesprávny postup sa

vo veci samej namieta, zdôraznil koncepciu a význam práva na nestranný súd. Okolnosť, že Krajský
súd v Žiline (podľa navrhovateľa v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a tiež objektívne v očiach verejnosti nemožno takéhoto
sudcupovažovať zanestranného.Následne(tvrdený)postup,kedyoveciúčastníkakonanianerozhodol

zákonný sudca, označil za ústavne neakceptovateľný.

9. Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

11. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,

na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
vo výroku I. ako vecne správny.

12. Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti

sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenie zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

13. Podstatná časť odvolacích námietok je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 9NcC/443/2013-42 zo

dňa 10.10.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Laura Žideková nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8C/196/2012. Od vydania
tohtorozhodnutia,vktoromnadriadenýsúdpodrobneuviedoldôvody,prektorézákonnéhosudcumožno
považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým
skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o

konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna
aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj
objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj
požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na

ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

14. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd" a „sudcovia" a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a

súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.

385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom

konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Laury Židekovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.15. Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Termín pojednávania (18.11.2013) prvostupňový súd
vytýčil dňa 29.10.2013 a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa
6.11.2013. Až dňa 15.11.2013 o 16:32 hod. (piatok) bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa
na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a

sudcu", ktoré súd zaevidoval dňa 18.11.2013 (v deň súdneho pojednávania).

16. Okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným
spôsobom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola
námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa

takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupovala v plnom súlade s ust. §
101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov
už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v
prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci

neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania
bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva
účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je
porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s
§ 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v

dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

17. Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu

okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.

18. Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust. §
109 ods. 2 písm. c) O. s. p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne

prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné
podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.

s. p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.

oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky
konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.. Okresný

súd rovnako postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/
zamietol, pričom odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa stotožnil.

19. Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,

nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.20. Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 4.7.2013 a právnemu zástupcovi
navrhovateľa bolo toto vyjadrenie doručené spolu s predvolaním na súdne pojednávanie dňa 6.11.2013.
V konečnom dôsledku však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu navrhovateľa

nebola argumentácia predložená v písomnom vyjadrení odporcu. Bez právneho významu nie je ani
skutočnosť,žeobsahvyjadreniaodporcuvsúdenejvecijetotožnýsobsahomjehovyjadrenívovšetkých
konaniach o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy medzi tými istými účastníkmi v
rovnakom procesnom postavení v ďalších stovkách súdnych konaní, ktorá skutočnosť je známa tak
navrhovateľovi, ako aj odvolaciemu súdu z jeho úradnej činnosti.

21. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v konaní bol navrhovateľ a osobitne jeho právny zástupca
zo strany súdu poučený o svojich procesných právach a povinnostiach ako účastník konania, a
preto námietku odvolateľa, že sa tak nestalo, preto krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnako
nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania.
Zároveň je nepochybné, že v súdenej veci neboli splnené ani procesné podmienky na vydanie rozsudku

pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.). Odporca sa totiž k žalobe riadne vyjadril a žiadal návrh navrhovateľa
zamietnuť.

22. Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám
okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými

bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Čadca
sp. zn. 16Er/195/2010, ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

23. Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,

ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach", „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu"), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania.

24. V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že

okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané",
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolací uvádza,
že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú" konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové

údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

25. Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil
ako nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane
vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného
ne/úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu

protiargumentáciu.

26. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na závery
Ústavného súdu SR, vyslovené práve vo vzťahu k hromadným podaniam navrhovateľa. V ich zmyslesamotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Z tohto pohľadu má
judikatúra Ústavného súdu SR, neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva

vecí, resp. zaťaženosti súdov, svoj základ v „štandardnej" situácii. Táto doktrína (bližšie napr. II.ÚS
245/2013) platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od (hromadných) vecí navrhovateľa. Vo
vzťahu k navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje a je preto možné z ústavného hľadiska akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/í z dôvodov,
ktoré vyplývajú zo správania navrhovateľa. Taktiež za významné ústavný súd označil, že v dotknutých

prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor či inak existenčnú
vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou takéhoto súdu poskytnúť
súdnu ochranu v primeranej dobe aj účastníkom iných konaní, ktorí sa v identickom čase tiež domáhajú
súdnej ochrany pred súdom. Podobne podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nerešpektovanie lehôt
ustanovených zákonom samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

27. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.

28. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané pred 1.7.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, čomu zodpovedá i procesný postup a rozhodovanie odvolacieho súdu. K písomnému
vypracovaniu rozhodnutia však dochádza za účinnosti „nového" procesného predpisu - zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Vzhľadom k nie celkom jednoznačným prechodným

ustanoveniam odvolací súd v rámci písomného vyhotovenia rozhodnutia čiastočne zohľadnil aj aktuálnu
právnu úpravu; napríklad číslovanie odsekov odôvodnenia, poučenie o (ne)prípustnosti dovolania.

31. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)