Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 7, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/547/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203753
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203753.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o 408,98 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda z 28. januára 2015 č. k. 9C/224/2014-57 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu v celom rozsahu (ktorou sa žalobkyňa
voči žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 283,98 eur) a II.
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom týmto súdom

podľa názoru súdu prvého stupňa pod sp. zn. 23Er/1112/11 s následným vyvodzovaním zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods.
1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
platnom a účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“), § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ a § 44 ods. 2 E. p. (Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti v znení účinnom do i po 31.5.2011); § 115a ods. 2, , § 152 ods. 2, § 156 ods. 3 a § 200 ea
ods. 1 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení);
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky; čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd; poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30.6.2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009, z 27.1.2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 (R58/1997) a z
29.4.2010 sp. zn. 5Cdo 171/2009 a jeho uznesenia z 26.6.2010 sp. zn. 1 Cdo 43/2009, z 27.2.2012 sp.

zn. 4 Cdo 11/2012 a z 21.3.2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012; rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
z 29.6.1999 sp. zn. 2 Cdom 129/97, z 25.8.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/07 a z 26.8.2009 sp. zn. 31
Cdo 3489/2007; nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.7.2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo
7.5.2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012, jeho rozhodnutia I. ÚS 41/02, II. ÚS 57/01, I.ÚS 46/01, I. ÚS 97/97,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03; vecne potom dôvodil o. i. tým, že vo vyššie označenom konaní galantského
okresnéhosúdunešlokonštatovaťnesprávnyúradnýpostupsúdu,aktambolzistenýrozporexekučného

titulu (predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následnému zastaveniu exekučného konania
a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia
žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom a udelenia
poverenia (o aký tu nešlo) a navyše v prípade exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) táto lehota
neplatila ani pre vydanie poverenia. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie existencie

nesprávneho úradného postupu, preto dokazovanie splnenia ďalších podmienok považoval súd prvého
stupňa za nadbytočné a nehospodárne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len ust. § 142ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne
v konaní nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a vec
vrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Namietala,žepostupomsúduprvéhostupňajejbolaodňatá
možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.

Vytkla mu tiež, že rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu

priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej mu vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého
stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na
spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť
štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku konania ovplyvňujú
„mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Vytkla súdu prvého

stupňa, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
Uviedla, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným

rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania vec ako celok

(pretože od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214
ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o
prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, pričom dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny (a nemožno inak, než ho zrušiť)
z dôvodu, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou, ku ktorej je odvolací súd povinný prihliadať aj z

úradnej povinnosti a ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V predmetnej veci nebol súdu prvého stupňa (ani odvolaciemu súdu) doručený návrh žalobkyne na
prerušenie konania.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa ustálenej judikatúry súdov zásadne
rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi

platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu
(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého
rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu
možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym
súdnym poriadkom). Vada predpokladaná ustanovením § 221 ods. písm. f/ O. s. p. (a inak aj

ďalšia vada podľa písm. g/ toho istého ustanovenia predstavovaná rozhodnutím vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces (zaručeného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, teda ústavného zákona č.460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992 Zb.). Podľa už pomerne vyprofilovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.
c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
12.5.2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu SR (rozsudok z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku

súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.
p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a korektným i ústavne

konformným výkladom tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je
v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad,
keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len
všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia

vyvodené. Ak napokon povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa podľa okolností prípadu
vyporiada i s prípadnými špecifickými námietkami účastníka); porušením takéhoto práva účastníka na
jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných
riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Z už uvedeného musí byť však zjavné i
to, že aj tzv. nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov či ich nezrozumiteľnosť je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie a aj výskyt takejto vady zakladá nielen dôvodnosť odvolania, ale
aj nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p.

(zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa).

Žalobkyňa žalobu založila na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta (s
následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup) v exekučnom konaní
vedenom týmto súdom pre vymoženie pohľadávky žalobkyne, ktorá vznikla neplnením záväzku

vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 205500039 dlžníčkou (povinnou): J. R., nar. XX.X.XXXX, ktorému
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil sp. zn. EX 4086/2011 a exekučný súd
žalobkyni neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom
súde. Uviedla, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
2.8.2011 (konanie pritom začalo 1.3.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,

ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 154 dní). Ako dôkaz
navrhla súdny spis exekučného súdu založený pre takéto exekučné konanie.

Súd prvého stupňa však vychádzal z iného pripojeného exekučného spisu - spisu Okresného súdu
Galanta sp. zn. 23Er/1112/11 (pripojeného v kópii, ktorú odvolací súd zažurnalizoval na č. l. 103-122), v

exekučnej veci (oprávnenej totožnej so žalobkyňou, vedenej proti povinnej: J. R., nar. XX.X.XXXX, pre
vymoženie pohľadávky oprávnenej 322,57 eur s príslušenstvom, vzniknutej však neplnením povinnou
záväzku vyplývajúceho z inej zmluvy ako je uvedená v žalobe, a to Zmluvy o úvere č. 2550496),
vedenej u súdneho exekútora pod inou spisovou značkou ako je uvedená v žalobe, a to pod sp. zn.
EX 11106/11 a ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, pri svojom rozhodovaní súd prvého

stupňa vychádzal z neexistencie vadného postupu súdu v takomto inom exekučnom konaní, zjavne sa
týkajúcom vymoženia inej pohľadávky od rovnakej povinnej. Z takéhoto iného exekučného spisu vyplýva
podanie oprávnenou návrhu na vykonanie exekúcie u exekútora 15.6.2011, podanie žiadosti o udelenie
poverenia z 8.8.2011 exekútorom na súde prvého stupňa 12.8.2011 a rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením Okresného súdu Galanta z 21.12.2011 pod č.

k. 23Er/1112/2011-32, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13.4.2012.

Rozhodujúci skutkový stav pre vyslovenie záverov súdom prvého stupňa sa tak ukázal byť nenáležite
zisteným, pretože zo strany súdu prvého stupňa, bolo potrebné sa vysporiadať s tým, či exekučnémusúdu nešlo vytknúť nesprávny úradný postup v žalobkyňou uvedenom exekučnom konaní a nie v inom
exekučnom konaní rovnakej oprávnenej a povinnej. Pokiaľ si súd prvého stupňa neurobil jasno v tejto
zásadnej otázke, nemohol jednoznačne rozhodnúť ani o tom, že žalobu zamieta a jeho rozhodnutie

(napadnutým rozsudkom) bolo preto predčasné. Toto považuje odvolací súd za vadu konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (čo bolo
aj jednou z odvolacích námietok), súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil

účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných O. s. p., porušil ich právo na spravodlivý
súdnyprocesazaťažilkonanievadou,kuktorejjeodvolacísúdpovinnýprihliadaťajzúradnejpovinnosti.
Vzhľadomnavýskyttakejtovadyajejdôsledkyužodvolacísúdnepovažovalzapotrebnéanihospodárne
vecne sa zaoberať aj s ostatnými odvolacími námietkami žalobkyne.

Vzhľadom na vyššie uvedené, v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými

jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v prípade potreby doplniť dokazovanie, podľa §

132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách
konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.