Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 15, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/4/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211202382
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7211202382.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, v právnej veci žalobkyne X.. O.. Ľ. H., R.. X.X.XXXX, D. J., P. X,
zastúpenej JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Štúrova
č. 20, proti žalovanému Mestskej časti Košice- Sídlisko KVP so sídlom v Košiciach, Trieda KVP č. 1,
IČO: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., advokátom Advokátskej kancelárie v
Košiciach, Mlynárska 19, o neplatnosť odvolania z funkcie, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 7.9.2015 sp.zn.
19C 10/2011-201 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a do výroku uviedol, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol
o nárokoch žalobkyne
1/ na určenie neplatnosti odvolania z funkcie miestnej kontrolórky,

2/ určenia neplatnosti na toto odvolanie nadväzujúceho skončenia pracovného pomeru so žalovaným,

3/ náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že vzhľadom na obranu žalovaného v konaní
pred samotným posúdením dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne vyporiadával sa s vecnou
príslušnosťou súdu na prejednanie a rozhodnutie o uplatnených nárokoch. V tomto smere konštatoval,
že považuje za nesporné, že medzi žalovaným a žalovateľkou pri výkone jej funkcie miestnej
kontrolórky bol pracovnoprávny vzťah založený voľbou miestneho zastupiteľstva a preto pokiaľ miestne

zastupiteľstvo žalobkyňu odvolávalo z tejto funkcie, nejednalo sa o rozhodnutie v správnom konaní, ani
o rozhodnutie o právach a povinnostiach v oblasti verejnej správy v pravom slova zmysle. Pokiaľ preto v
čase uplatnenia nároku na súde žalobkyňou neexistovala právna úprava, podľa ktorej by bolo výslovne
možné zákonnosť takéhoto uznesenia majúceho nepochybne dopad na obsah jej pracovnoprávneho
vzťahu s odporcom preskúmať len na základe protestu prokurátora a ktorá by zakladala vecnú
príslušnosť na preskúmanie zákonnosti uznesenia Krajského súdu v správnom súdnictve (až od
1.9.2003) podľa názoru súdu prvého stupňa žalobkyňa bola na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti

uznesenia miestneho zastupiteľstva v čase začatia konania aktívne legitimovaná a svoju legitimáciu vo
vzťahu k tomu už uplatnenému nároku nestratila ani následnými zmenami v právnej úprave a za vecne
príslušný na prejednanie a rozhodnutie o takomto jej nároku i so zreteľom na prechodné ust. § 371 ods.
2 O.s.p. v čase začatia konania aj v celom priebehu konania bol okresný súd.Súdprvéhostupňaspoukazomnaust.§65a§240 zákonač.65/1965, §18zákonač.369/1990vznení
účinnom v rozhodnom čase ako aj s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho

rozsudku sp.zn. 1Cdo 111/2006 zo dňa 28.3.2007 ktorým bol viazaný mal za to, že pre platnosť právneho
úkonu odvolania žalobkyne z funkcie miestnej kontrolórky podľa § 18 ods. 6 písm. c/ zák.č. 369/1990
v znení účinnom v rozhodnom čase sa popri inak procedurálne správne miestnym zastupiteľstvom
prijatom uznesení o odvolaní vyžadovalo tiež

1/ materiálne naplnenie uplatneného dôvodu pre odvolanie žalobkyne z funkcie a teda preukázanie
(dôkazné bremeno, zaťažujúce v konaní žalovaného), že žalobkyňa dlhodobo alebo hrubo opakovane
zanedbávala povinnosti vyplývajúce z jej funkcie a

2/ vyhotovenie a doručenie odvolania z funkcie žalobkyni spôsobom podľa ust. § 266a zák.č. 65/1965
Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase a to v písomnej forme s tým, že listina o odvolaní musí

vo svojom obsahu vyjadrovať, len aký úkon sa ňou, čo ňou chcel žalovaný prejaviť a musí byť
podpísaná; naproti tomu v inštančnom postupe ani výpis uznesenia o odvolaní ani zápisnica o zasadnutí
miestneho zastupiteľstva na ktorom došlo k odvolaniu ani písomné odvolanie z funkcie skutkové
vymedzenie dôvodu obsahovať nemusí. S poukazom na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 21Cdo 1407/2004 zo dňa 6.1.2005, ktorým sa inšpiroval aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky vo svojich záveroch, za listinu o odvolaní považoval oznámenie skutočnosti, že k odvolaniu
došlo bez toho, aby toto oznámenie muselo mať podobu dekrétu či inej formalizovanej listiny ako to
v konaní nesprávne tvrdila žalobkyňa. Pri posudzovaní otázky kto je oprávnený takéto oznámenie o
odvolaní obce vykonať vyslovil záver, že v takomto prípade je za zamestnávateľa oprávnený právny
úkon oznámenia o odvolaní vykonať štatutárny orgán, teda v tomto prípade starosta mestskej časti.

Žalovaný za listinu o odvolaní označil list zo dňa 14.3.1997, ktorý podľa poštovej doručenky bol
žalobkyni doručený dňa 20.3.1997. Mal za to, že z obsahu tohto listu vyplýva, že po oboznámení
sa s jeho obsahom sa žalobkyňa pokiaľ by i nebola prítomná na zasadnutí miestneho zastupiteľstva
dňa 13.3.1997 nepochybne dozvedela o tom, že z funkcie miestneho kontrolóra bola miestnym
zastupiteľstvom mestskej časti žalovaného na tomto zasadnutí odvolaná, preto tento list i napriek tomu,

že ním žalovaný zároveň ponúkol žalobkyni voľné pracovné miesto podľa názoru súdu svojou formou
i obsahom za listinu o odvolaní možno považovať. Vychádzajúc zo záveru nadriadených súdov o
tom, že odvolanie ani uznesenie miestneho zastupiteľstva o odvolaní z funkcie nemusia obsahovať
skutkové vymedzenie dôvodu odvolania, avšak tento dôvod musí byť materiálne daný, pričom jeho
existencia v konaní dôkazne zaťažuje zamestnávateľa, zaoberal sa otázkou, či žalobkyňa v čase

pred jej odvolaním dlhodobo alebo hrubo a opakovane zanedbávala povinnosti vyplývajúce z funkcie
miestneho kontrolóra s poukazom na to, že z funkcie bola odvolaná podľa ust. § 18 ods. 6 písm. c/
zák.č. 369/1990. Poukázal na tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa počas celej doby vykonávania funkcie
miestnej kontrolórky porušovala povinnosť prerokovať výsledky kontroly s pracovníkmi zodpovednými
za zistené nedostatky a tiež s vedúcimi kontrolovaných orgánov a organizácií vyplývajúcu jej z článku VII

písm. e/ Zásad činnosti miestneho kontrolóra zo dňa 28.4.1992 a taktiež povinnosť pred vypracovaním
správy o kontrolnej činnosti kontrolné zistenia prekonzultovať s vedúcimi pracovníkmi a prednostkou
miestneho úradu uloženú žalobkyni uznesením miestneho zastupiteľstva prijatým na zasadnutí dňa
17.10.1996. Podľa tvrdenia žalovaného žalobkyňa dlhodobo zanedbávala svoje povinnosti aj tým, že
nad rámec pôsobnosti miestneho kontrolóra vybavovala agendu sťažnosti, podnetov a oznámení a

petícii a v jej rámci tiež uplatňovala postupy (predvolávala predvádzala, vykonávala miestne ohliadky,
komunikovala písomne aj telefonicky) správneho a daňového konania, ktoré bol oprávnený v mestskej
časti robiť výlučne jej starosta. Nakoniec pochybila i tým, že nad rámec svojej kompetencie a v rozpore
so skutočným stavom vydala obyvateľovi mestskej časti D. potvrdenie o tom, že za roky 1996-1997
nebola na jeho osobu v mestskej časti žalovaného podaná sťažnosť. Súd prvého stupňa ďalej v

dôvodoch rozsudku citoval dôkazy, ktoré na posúdenie týchto sporných otázok vykonal a konštatoval,
že podrobnosti o činnosti miestneho kontrolóra v podmienkach mestskej časti žalovaného upravovali
Zásady schválené miestnym zastupiteľstvom mestskej časti žalovaného dňa 28.4.1992 (čl. 176). Z
týchto zásad vyplývala pre žalobkyňu mimo iného iného tiež povinnosť pri kontrole postupovať tak,
aby sa zistila pravdivosť a úplnosť kontrolných zistení a tiež povinnosť výsledky kontroly prerokovať

s pracovníkmi zodpovednými za zistené nedostatky a vedúcimi kontrolovaných orgánov a organizácií
s tým, že vysvetlenia a stanoviská týchto pracovníkov mali byť neoddeliteľnou súčasťou výsledných
kontrolnýchmateriálov.Zosúdomcitovanýchdôkazov,ktorénaposúdenieuvedenýchokolnostívykonal,
tento vyvodil skutkový záver, že žalobkyňa až na jednu výnimku, ktorou bola správa o kontrole č. 6/MK/96 svoje kontrolné zistenie s vedúcimi kontrolovaných subjektov, ani so starostom mestskej časti ani
s prednostkou miestneho úradu mestskej časti žalovaného neprerokovávala. Týmto dotknutým osobám
žalobkyňa až na spomenutý jeden prípad vždy len doručila správu o kontrole, pričom v „protokole“ ktorý

v skutočnosti predstavoval len akúsi sprievodnú listinu k správe o kontrole, tieto osoby len potvrdzovali
prevzatie správy. Mal za to, že žalobkyňa sa s vecnými námietkami vznesenými ku kontrolným zisteniam
zo strany kontrolovaných subjektov a zo strany prednostky miestneho úradu vecne nevysporiadávala
a v správach o kontrolnej činnosti predkladaných miestnemu zastupiteľstvu sa o nich ani nikdy
nezmienila. Na podklade týchto zistení súd prvého stupňa uzavrel, že žalobkyňa povinnosť postupovať

pri kontrole tak, aby sa zaistila pravdivosť a úplnosť kontrolných zistení, povinnosť výsledky kontroly
prerokovávať s pracovníkmi zodpovednými za zistené nedostatky a s vedúcimi kontrolovaných orgánov
a organizácií s tým, že vysvetlenia a stanoviská týchto pracovníkov majú byť neoddeliteľnou súčasťou
výslednýchkontrolnýchorgánov,vyplývajúcuzozásadčinnostimiestnehokontrolórapredvypracovaním
kontrolovanej správy, túto prekonzultovať s vedúcimi pracovníkmi a s prednostkou bez akýchkoľvek
pochybnosti dlhodobo porušovala. Mal za to, že dlhodobé zanedbávanie tejto povinnosti žalobkyňou

predstavovalozávažnéporušeniejejpovinnostiprivýkonekontrolnejčinnosti,pretoženeprerokovávanie
kontrolných zistení ani vysporiadania sa s námietkami proti kontrolným zisteniam priamo pôsobilo
na objektivitu a tým aj na kvalitu správ, pričom práve tento problém dlhodobo rezonoval v postoji
poslancov, čo je zrejmé zo zápisníc o zasadnutiach miestneho zastupiteľstva. Závažnosť porušenia
je umocnená aj tým, že povinnosť prerokovávania kontrolných zistení v záujme čo najspoľahlivejšieho

výsledku kontroly už vyplývajúca z vnútorného predpisu žalovaného bola žalobkyni uložená duplicitne
samostatným uznesením miestneho zastupiteľstva, ktoré však žalobkyňa rovnako nerešpektovala a
aktívne sa voči nemu bránila. Ohľadne obrany žalobkyne v otázke prerokovávania kontrolných zistení,
keď tvrdila, že správu o kontrolnej činnosti predkladala prednostke i starostovi uviedol, že sa nejedná
podľa posúdenia súdu o prerokovanie. Prerokovaním nech by už bolo urobené v akéjkoľvek forme sa

totiž malo zistiť stanovisko ku kontrolným zisteniam kontrolovaného subjektu ešte pred vypracovaním
správy pre miestne zastupiteľstvo, ktorému boli určené, námietky kontrolovaného subjektu vznesené
pri prerokovávaní mali byť v prípade dôvodnosti zakomponované do tejto správy tak, aby obsahovala
len objektívne správne údaje a s nedôvodnými sa v tejto správe mala žalobkyňa vyporiadať tak, ako
jej to určovali zásady činnosti miestneho kontrolóra. Mal teda za to, že kontrolné zistenia takto boli z

pohľadu námietok kontrolovaného subjektu arbitrárne a preto správa pre miestnych poslancov nemohla
predstavovať objektívny podklad pre kontrolu exekutívy a cez to nemohla byť pokladom pre uloženie
opatrení, čo na zasadnutiach miestneho zastupiteľstva opakovane spôsobovalo problémy. Išlo o to,
aby pri prerokovávaní dôvodné námietky viedli ku korekcii kontrolných zistení a s nedôvodnými aby sa
žalobkyňa ako miestna kontrolórka vysporiadala v správe o kontrolnej činnosti tak, aby správa umožnila

poslancom objektívny pohľad na rozhodujúce skutočnosti a cez to prijatie konkrétnych uznesení na
odstránení zistených nedostatkov.

Ďalej súd prvého stupňa zaujal záver, že celkom nepochybne i vybavovaním sťažnosti a postupmi
uplatňovanými v rámci tejto agendy žalobkyňa pochybila, pretože na túto činnosť nemala ani zákonom

stanovenú ani vnútorným predpisom určenú pôsobnosť. Túto agendu však vykonávala žalobkyňa nad
rámec povinnosti pri výkone kontrolnej činnosti, naviac s vedomím poslancov a orgánov miestnej časti
bez toho, aby do času odvolania z funkcie bola táto skutočnosť niekým čo i len zmieňovaná, nie to
namietaná. Preto súd uzavrel, že len samotným vybavovaním sťažnosti žalobkyňa svoje povinnosti
vyplývajúce z funkcie miestneho kontrolóra nezanedbávala.

Vo vzťahu k ďalšiemu nároku žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru súd
prvého stupňa s poukazom na ust. § 65 ods. 3, § 46 ods. 1 písm. c/, § 44 ods. 1 a 2 ako aj §
240 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce) konštatoval, že mal za preukázané, že dňa 14.7.1997
žalovaný osobne doručil žalobkyni list zo dňa 7.7.1997 označený ako „Rozviazanie pracovného pomeru

- výpoveď, prevzatie ktorého žalobkyňa potvrdila vlastnoručným podpisom na tejto písomnosti. Výpoveď
vo svojom obsahu odkazovala na skutočnosť, že 13.3.1997 miestne zastupiteľstvo mestskej časti ju
odvolalo z funkcie miestnej kontrolórky, konštatovalo, že dňa 14.3.1997 ponúknuté voľné pracovné
miesto odborného referenta na Oddelení výstavby a životného prostredia žalobkyňa dňa 7.7.1997
odmietla následkom čoho došlo k naplneniu dôvodu pre uplatnenie výpovede podľa § 46 ods. 2 písm.

b/ Zákonníka práce. Ďalej konštatoval, že listom zo dňa 4.3.1997 žalovaný ponúkol žalobkyni voľné
pracovné miesto uvedeného odborného referenta a to na zastupovanie zamestnankyne O. I. N.očas
ďalšej rodičovskej dovolenky. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní potvrdila, že o existencii
iného voľného miesta vedomosť nemala, súd uzavrel, že v čase uplatnenia výpovede iné pracovnémiesto, ako miesto odborného referenta na Oddelení výstavby a životného prostredia u žalovaného
nebolo. Mal teda za to, že žalovaný neporušil zákonom stanovenú ponukovú povinnosť, pretože
nech už odmietnutím tohto miesta ako vhodného žalobkyni alebo jeho neponúknutím žalobkyni ako

nevhodného by nevyvrátiteľná domnienka o naplnení výpovedného dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c/
Zákonníka práce nastala. Tým bola podľa názoru súdu prvého stupňa naplnená aj táto hmotnoprávna
podmienka platnosti právneho úkonu skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalovaného zo dňa
7.7.1997 z ktorého dôvodu súd zamietol aj žalobu žalobkyne v tejto časti. S poukazom na nepreukázanie
neplatného skončenia pracovného pomeru nepovažoval za dôvodný ani nárok žalobkyne na náhradu

mzdy.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe
v celom rozsahu vyhovieť. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2
písm. d/ a písm. f/ O.s.p.. V odvolaní uviedla, že napriek rozsiahlosti samotného spisu podľa jej
názoru všetok zistený skutkový stav sa dá zredukovať z hľadiska reálneho, esenciálneho podkladu

pre rozhodnutie na obmedzený okruh otázok. Má za to,že z odôvodnenia rozsudku vysvitá, ak sa
vyselektujú z vykonaných dôkazov tie, ktoré idú k podstate sporu, že súd vyriešil napadnutý rozsudok
presne opačným spôsobom, ako to vyplývalo z obsahu vykonaných dôkazov. Mal za to, že súdu by
nemalo uniknúť, že zvyčajne je kontrolór osobou, ktorá je pri svedomitom plnení povinností pre mnohých
nežiadúca. Z tohto dôvodu sú príslušné normy konštruované s cieľom upevniť jeho postavenie. I keď

sa napadnutý rozsudok opiera o fakty, nedokázal sa v nich zorientovať tak, aby si vytvoril objektívny
obraz atmosféry negujúcej viaceré právne aspekty veci, preto s poukazom na znenie § 5 zák.č. 369/1990
Zb. poukázala na povinnosť kontrolóra kontrolovať ako svoje úlohy plní obec. Má za to, že v konaní
nebolo preukázané, aby žalobkyňa túto povinnosť neplnila, teda že by nekontrolovala, čo bolo jej
úlohou. Ak námietky smerovali proti kvalite detailov kontrolnej činnosti, vždy ide o vec názoru a žiadny

predpis nepovyšuje (kolektívny rozum) nad stanovisko jednotlivca. Považuje za neprijateľné, aby sa
súd postavil na stranu zaujatých poslancov a spolu s nimi považoval za negatívum, keď žalobkyňa
oslovila zastupiteľstvo otvoreným listom alebo sa obrátila na prokuratúru. Má za to, že úvodné vety
odôvodnenia rozsudku reprodukujúce tvrdenia žalobkyne predstavujú tzv. ľudskú dimenziu ako príčinu
rozporov a množstvo vyjadrení svedčí o veľmi slabej až nulovej orientácii mnohých poslancov. Má za to,

že ani uznesenie zastupiteľstva, ani prípadne vlastný predpis o kontrolnej činnosti nemôže obchádzať
kogentné ustanovenie § 5 ods. 3 zákona o obecnom zriadení. Zákon č. 10/1996 Z.z. síce v § 8 pripúšťa
prijatie vlastného predpisu obce, no ani ten nemôže zamieňať „kontrolovaný subjekt“, jeho vedúceho
so starostom či prednostom obecného úradu v prípade, že oni sami kontrolovaní nie sú. Má za to, že v
tomto prípade je rozsudok úplne chaotický. Súd sa v dôvodoch rozsudku stotožnil s názormi tých, ktorým

nekompromisnosť žalobkyne prekážala. Toto považuje za absolútne jednostranný pohľad. Za kardinálny
omyl prvostupňového rozsudku považuje neujasnenosť v pojmoch kontrolovaný subjekt, jeho vedúci,
prerokovanieakonzultácia.Zaúplný omylpovažujesúhlassúdustým,abybolažalobkyňapovinnápred
vypracovaním kontrolnej správy túto prerokovať s prednostkou. Má za to, že uznesenie zastupiteľstva v
príslušnom smere je v rozpore so zákonom a preto nebolo povinnosťou žalobkyne rešpektovať ho.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konane ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na

základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to
dôkazmi, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili (§ 120 od. 1 O.s.p.). Takto vykonané
dôkazy aj náležite a podrobne vyhodnotil a vyvodil z nich aj správne skutkové závery. Vec aj správne

právne posúdil rešpektujúc pritom záväzný právny názor tak odvolacieho ako aj dovolacieho súdu a
vo veci aj správne rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol. Za vecne správne, výstižné a podrobné považuje
odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok
žalobkyne považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať:

S poukazom na odvolaciu námietku žalobkyne, v ktorej táto spochybňuje uznesenie miestneho
zastupiteľstva ako aj vlastný predpis o kontrolnej činnosti a za nesprávny považuje záver súdu v tom,
aby žalobkyňa bola povinná pred vypracovaním kontrolnej správy túto prerokovávať s prednostkou,považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že aj výkon kontrolnej činnosti miestnej kontrolórky musí byť
vykonávaný spôsobom, ktorý maximálne objektivizuje výsledky jej zistení a v rámci toho je nespornou
aj podmienka zabezpečiť, aby kontrolovaná osoba mala možnosť vyjadriť sa k zisteným nedostatkom,

navrhnutým opatreniam a zároveň povinnosť kontrolujúceho subjektu zohľadniť opodstatnené námietky
kontrolovanej osoby resp. zdôvodniť ich neopodstatnenosť, ktoré musia byť premietnuté do konečnej
správy z takejto administratívnej kontroly. Dôkazom toho je aj znenie ust. § 9b zákona č. 502/2001 Z.z.
o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na ktoré odkazuje
aj znenie § 18 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom od 28.10.2004.

Vzhľadom k tomu, že ust. § 18 citovaného zákona v čase kedy bola žalobkyňa odvolaná z funkcie
miestnej kontrolórky, takúto úpravu neobsahovalo, možno považovať za správny postup žalovaného,
ktorýsizásadyvykonávaniakontrolyhlavnýmkontrolóromupravilvovlastnominternompredpise,pričom
odvolací súd má za to, že zásady vyplývajúce z tohto interného predpisu nie sú v rozpore ani so
zásadami upravujúcimi výkon kontroly týmto neskorším právnym predpisom. Obsah takejto právnej
úpravy zabezpečujúcej maximálnu objektivitu kontrolných zistení hlavným kontrolórom nemožno preto

považovať ani za obmedzenie právomoci kontrolóra, ani za snahu o negáciu jeho kontrolnej činnosti. Na
správnosti takéhoto záveru nemôžu zmeniť nič ani konkrétne výhrady žalobkyne k úrovni a právnemu
vedomiu niektorých poslancov obecného zastupiteľstva a to s poukazom na to, že samotné jej odvolanie
bolo realizované formou hlasovania kolektívneho orgánu ako formy priamej demokracie.

Odvolací súd neprihliadol k odvolacej námietke žalobkyne, v ktorej táto poukazovala na nesprávny
záver súdu prvého stupňa o neexistencii voľného pracovného miesta s poukazom na to, že manželka
poslanca Šuchtu bola prijatá na neurčitý čas dňa 1.4. 1997 teda hneď po odvolaní žalobkyne. Odvolací
súd k tejto námietke udáva, že k tomuto tvrdeniu nemohol prihliadnuť, keďže ide o nové tvrdenie, ktoré
nebolo zo strany žalobkyne uplatnené pred súdom prvého stupňa, keď táto sama potvrdila, že o inom

vhodnom voľnom pracovnom mieste ani ona vedomosť nemala (§ 200a ods. 1 O.s.p.).

S poukazom na tieto dôvody rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.